Reklama
Reklama

Stanú sa solúnski bratia Cyril a Metod najväčšími Slovákmi? (2)

Počet zobrazení: 1861

V Ústave SR nájdeme iba dve konkrétne mená. V Preambule pri odkaze na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo nášho národa. Zaslúžia si bratia Cyril, resp. Konštantín a  Metod, aby sme ich v rámci televíznej ankety považovali na najväčších Slovákov? Na túto tému sme sa porozprávali s PhDr. MILANOM ČÁKYM, CSc. docentom na Katedre politických vied FSV Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Stanú sa solúnski bratia Cyril a Metod najväčšími Slovákmi? (1)

(Dokončenie)

Mladého Konštantína, vtedy ešte laika bez záväzkov k cirkvi, chceli silou-mocou oženiť. Ako to bolo s Metodom? Celibát bol v rímskokatolíckej stanovený až na druhom lateránskom koncile roku 1139 a vo východných cirkvách môžu byť vysvätení aj ženatí kňazi. Dokonca i pápež Hadrián II. bol pred svojím pontifikátom ženatý. Takže nemohla byť v sprievode bratov na ich misii Metodova manželka?

Konštantínovi jeho otec Lev už aj našiel nevestu z veľmi slušnej rodiny pôsobiacej na panovníckom dvore v Carihrade. Jej meno nepoznáme. Aj cisár bol naklonený plánovanej svadbe, no Konštantín to rozhodne odmietol. Vraj sa nechcel dať na dráhu ženatého muža s rodinou, aj keby za to dostal vysoký úrad. Mienil zostať slobodný, aby mohol nezáväzne rozmýšľať a tvoriť.

Takže vlastne o tisíc rokov v tomto ohľade predbehol Ľudovíta Štúra? Môžeme oboch kandidátov na Najväčšieho Slováka v tom porovnať?

Nie, nie. Štúr chcel zasvätiť svoj život národu. Ako napísal Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, keď sa rozhodol pre ženbu – ako manžel a otec rodiny bude pre národ stratený. Konštantín bol iný, ženy ho ako bytosti veľmi nezaujímali. A pokiaľ ide o Metoda, určite nebol ženatý. Okrem matky Márie sa v spisoch o jeho živote nijaká žena nevyskytuje. V posolstvo, ktoré bratov k nám sprevádzalo, bolo podľa zachovaných správ sedem, osem významných mužov, Sáva, Angelár a ďalší, plus nejaké služobníctvo, či vojenská ochrana.

Celé svoje dielo vytvoril najmladší Metodov brat pod menom Konštantín. Iba niekoľko týždňov pred smrťou prijal meno Cyril. Prečo a teda o ňom nehovorí ako Konštantínovi? Keď Ján Hollý napísal epos o solúnskych bratoch, tak ho chcel nazvať Konštantíno-Metodiáda, ale Ján Kollár ho presvedčil, aby dielo vydal pod názvom Cyrillo-Methodiada.

Konštantín prišiel v roku 867 s bratom do Ríma veľmi chorý. Ešte pokračoval v prekladaní liturgických textov a zložil na počesť svätého Klimenta tri náboženské oslavné skladby. Koncom decembra 868 sa však utiahol do tamojšieho baziliánskeho kláštora pri Chráme sv. Praxedy, prijal rehoľné meno Kyrillos (bohom vyvolený) – Cyril a duševne sa pripravoval na skončenie pozemného života. Podľa autora jeho životopisu na smrteľnej posteli Metodovi povedal: „Hľa brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jednu brázdu. Ja na ornici padám, deň svoj som skončil. Ale ty miluješ veľmi horu, jednako neopúšťaj pre horu svoje učiteľstvo, lebo čím môžeš byť skorej spasený?“ Išlo teda o želania, aby Metod pokračoval v spoločne začatom diele na Veľkej Morave a uprednostnil to pred návratom „na horu“, teda do kláštora Polychrón v pohorí maloázijského pohoria Olymp. Cyril zomrel 14. februára 869. Pôvodne sa chcel Metod vrátiť s jeho telesnými pozostatkami do Solúne, ako to sľúbil matke. Hadrián ho však presvedčil, že dielo, ktoré Konštantín vykonal, už nepatrí len jeho rodine, ale celej cirkvi. Preto ho pochovali, ako ináč, v Bazilike sv. Klimenta neďaleko Kolosea.

Bolo som tam pri jeho hrobe v krypte pod kostolom. Má tam niekoľko pamätných tabúľ od viacerých slovanských národov.

3_metod_a_konstantin_v_kostole_nanebovzatia_panny_marie_na_velehrade._pravdepodobne_vsak_nejde_o_velkomoravsky_veligrad.jpgMetod a Konštantín v Kostole Nanebovzatia Panny Márie na Velehrade. Pravdepodobne však nejde o veľkomoravský Veligrad.

Nuž, s jeho, ale ani s Klimentovými pozostatkami to nie je až také jednoduché. Keď sa roku 1084 Normani chystali vyplieniť Rím (a naozaj tak urobili), sväté relikvie preložili na neznáme miesto. Doteraz sa neprišlo na to, kde.

Hadrián uznal starú formu slovenčiny za štvrtý liturgický jazyk a Metoda vysvätil za sriemskeho arcibiskupa. Toho však na ceste späť Frankovia zajali, mučili, v Rezne odsúdili na doživotie ako heretika. Medzitým sa uskutočnil štátny prevrat na Veľkej Morave. Metoda prepustili na slobodu až po zásahu nového pápeža Jána VIII., ktorý roku 880 osobitnou bulou zriadil Nitrianske biskupstvo a potvrdil používanie staroslovenského jazyka pre kresťanskú liturgiu. Čo nasledovalo?

Keď sa Metod už ako arcibiskup vrátil na naše územie, usiloval sa vytvoriť od Východofranskej ríše samostatnú veľkomoravskú cirkev. Franskí kňazi sa cítili ohrození. Cirkevné sídla mali v Pasove (dnes Passau v Bavorsku), pod ktorý patrili oblasti severne od Dunaja, a v Soľnohrade (Salzburg v Rakúsku), ktorý mal dosah na väčšinu súčasného Rakúska, regióny južne od Dunaja, ale aj na Nitriansko. Veď prvý kresťanský chrám medzi západnými a východnými Slovanmi osobne vysvätil už roku 828 za vlády kniežaťa Pribinu salzburský arcibiskup Adalram, keď sa zastavil v meste pod Zoborom v rámci trestnej výpravy na Potisie proti vtedy ešte pohanským Bulharom.

Dobre, poďme teda o niekoľko desaťročí späť. Čo sa vtedy odohrávalo v strednej Európe?

Slávny panovník ešte jednotnej Franskej ríše Karol Veľký začiatkom 9. storočia podnikol dve vojenské operácie proti Avarom, pričom ich štát v Panónii úplne vyvrátil. V tom čase sa v našom priestore vytvorilo mocenské vákuum. Slovenskí veľmoži, ktorí dovtedy kolaborovali s Avarmi, sa pridali k Frankom, aby mohli definitívne zhodiť zo seba avarské jarmo. Karol nimi spravované územia nezobral priamo pod svoju nadvládu, ale doprial im určitú voľnosť. Oni to využili na rozvoj obchodných stykov. Franskí kupci často chodili aj do Nitry. Vtedy Pribina urobil rozhodujúci obrat v našich dejinách: oženil sa s kresťankou, ktorá pochádzala z vysokopostavených vrstiev spoločnosti v Soľnohrade. Zrejeme pod jej vplyvom, ale i vzhľadom na požiadavky franských kupcov nechal na nitrianskom návrší postaviť kostolík.

Sám Pribina sa však nechal pokrstiť až po svojom vyhnaní z Nitry Mojmírom I. roku 833 v Kostole sv. Martina v dnešnom mestečku Traismauri pri rakúskej Kremži. Matica slovenská tam dala osadiť pamätnú tabuľu a fontánu pripomínajúcu krst.

Je otázne, či sa v tých časoch mohol Pribina ako pohan oženiť s kresťanskou princeznou. Bolo by to asi absurdné. Knieža museli pokrstiť už pred svadbou, ale zrejme neskôr tento obrad spochybnili, a tak si prijatie do cirkvi svätej zopakoval. Cisár Ľudovít I. Pobožný mu potom venoval dedičné kniežatstvo pri Blatenskom jazere (Balaton), nad ktorým po jeho smrti prevzal moc syn Koceľ. Solúnski bratia ho pri svojej púti do Ríma navštívili. Pobudli uňho dobrý mesiac, ktorý využili na to, aby aj tam pripravili mladých mužov na kňazskú dráhu.

Je dokázané, kde Cyrila pochovali, no netušíme, kde sa teraz nachádzajú jeho pozostatky. V takom prípade by ma zaujímalo, čo to asi tak kolovalo pred dvoma rokmi po slovenských kostoloch a páni farári to označovali za relikviu svätého Cyrila. Z historických dokumentov sa dozvieme, že Moravania našli miesto posledného odpočinku pre jeho brata v hlavnom chráme štátu, no nevieme, o ktorý kostol išlo. Nuž, dajako priveľa záhad...

Vari to bolo v Mikulčiciach, kde objavili základy až dvanástich cirkevných stavieb z toho obdobia. Ale pravdepodobne, keď tam o necelé dve desaťročia Maďari podnikali lúpežné nájazdy, Moravania sa báli, že zneuctia jeho pozostatky. Tiež ich teda vybrali z pôvodného hrobu a preniesli kdesi severnejšie, do dajakého iného kostola. Ale kam, o tom sú iba dohady. Keď Metod zomrel 6. apríla 885, národ ho vo veľkom oplakával. Na pohreb, ako sa píše v jeho životopise, prišli „dlhé zástupy mladých i starých ľudí, chorých i zdravých, chudobných aj bohatých... Pre všetkých bol všetkým.“ Metod bol teda veľmi uctievaný muž. Musel ho tolerovať aj Svätopluk, hoci ho arcibiskup často karhal za nedodržiavanie morálnych zásad. Pokiaľ Metod žil, knieža si nedovolilo siahnuť na jeho žiakov.

5_jazdecka_socha_krala_svatopluka_na_bratislavskom_hrade_od_akad._soch._tibora_bartfaya.velkomoravske_knieza_rastislav_na_pamatnej_medaile_z_roku_1994.jpg
Jazdecká socha kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade od Jána Kulicha.

Zrejme by sme nemali veľmi chváliť Svätopluka, keď po Metodovej smrti vyhnal jeho žiakov.

Svätopluk bol vychovaný na východofranskom cisárskom dvore, preto mali na neho aj neskôr značný vplyv Frankovia. Najmä franskí kňazi ho brali ako svojho človeka. Rastislav im bol vzdialený. Na Veľkej Morave vládol dualizmus, Rastislav vládol na Morave a Svätopluk v Nitre. Konflikt medzi nimi raz musel prísť. Riešilo sa – kto z koho. Podľa všetkého sa chcel Rastislav svojho synovca zbaviť, to mu nevyšlo, a tak sa zbavil Svätopluk strýka tým, že ho vydal Frankom, ktorí ho oslepili a uväznili niekde v Bavorsku, kde ho pravdepodobne zavraždili. Pôvodne východofranskému cisárovi sľúbil poslušnosť. Uvažoval tiež, že posolstvo pošle do Ríma. Ale tam jeho žiadosť odmietli. A tak sa obrátil na Byzanciu. A to Frankovia považovali za zradu...

Strašný bol ten stredovek. Potom už v oboch častiach kniežatstva panoval Svätopluk sám. Ale ako vieme, Frankom sa nepodvolil.

Aj on chcel výraznejšiu nezávislosť Veľkej Moravy, ale niekedy viac, inokedy menej bral ohľad i na záujmy Východofranskej ríše. Keď Ján VIII. udelil jeho kniežatstvu samostatnú cirkevnú provinciu a stanovil Metoda za arcibiskupa, zároveň súhlasil pravdepodobne na Svätoplukov popud, aby sa Viching stal biskupom v Nitre. V liste mu však pápež nariadil, že vo všetkom musí poslúchať Metoda ako svojho nadriadeného. Svätopluk však bol franskému dvoru zaviazaný, chcel aj tam dobre vyzerať, preto Vichingovi zabezpečil vplyvné postavenie, opomínal jeho intrigy a keď Metod zomrel, podľa všetkého nechal franskému duchovnému voľné ruky a neochránil ani Metodových žiakov. Vrátane Gorazda, ktorý pochádzal z okolia Nitry, asi z lokality dnešnej obce Močenok. Metod si ho vybral za svojho nástupcu, ale už ho nestihol vysvätiť za biskupa. Nevieme spoľahlivo o Gorazdovom ďalšom osude. Asi nešiel o s ostatnými druhmi na juh, ale podľa jednej z verzií kdesi do Poľska.

Metod sa už nechcel vrátiť na staré kolená domov?

Ešte raz na prelome rokov 881 a 882 navštívil Carihrad. Politická situácia sa tam utíšili a Basileios I. ho pozval na cirkevný snem. Zanechal tam dvoch svojich žiakov, ktorých asi cisár poslal na dvor bulharského cára Borisa I. Metod sa však v tom čase už viac sa prikláňal k Rímu a tak sa vrátil na Moravu. Napriek tomu franskí kňazi mu nikdy neverili, videli v ňom osobnosť, ktorá presadzuje plnú nezávislosť Veľkej Moravy od Frankov. Svätopluk sa usiloval o dobré vzťahy s nimi. Prvou manželkou mu bola Svätožízňa, ktorá mala korene v Čechách. Roku 876 sa oženil druhýkrát s Adelaidou, dcérou západofranského kráľa Karolmana II. S prvou ženou mal syna Mojmíra II., ktorý po ňom zdedil kniežací titul na Veľkej Morave, s druhou Svätopluka II., ktorý pôsobil v Nitre. Medzi nevlastnými bratmi vládla nevraživosť. Svätopluk II. ako syn Nemky zrejme cítil, že za ním stoja Frankovia, Mojmír II. mal zase podporu Moravy a Čiech. Rivalita prerástla do ozbrojených konfliktov.

Asi si všetci spomíname zo školských liet na legendu o lámaní troch prútov Svätoplukom I. na smrteľnej posteli pred jeho troma večne sa hádajúcimi synmi. Troma synmi...

Tým tretím mohol byť jeho ľavoboček, niekedy sa hovorí o Predslavovi, ktorý vraj založil Bratislavu. Tento príbeh vyrozprával byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogennétos v prvej polovici 10. storočia v knihe O správe ríše. Prevzal ho však z perzských dejín. Keď prichádzali maďarské kmene, tak nie aby sa bratia spojili, ale naďalej bojovali proti sebe. Maďarov navyše spočiatku podporovala Východofranská ríša s úmyslom narobiť čo najviac problémov Mojmírovi II., ktorý sa jej vytrvalo odmietal podriadiť. Naopak, do Ríma poslal žiadosť o vysvätenie nového arcibiskupa pre Veľkú Moravu. Tam to zrejme odmietli a tak zaniká samostatná cirkevná provincia, ktorá bola podmienkou štátnosti, a vzápätí aj Veľkomoravská ríša. Podľa všetkého Mojmír II. padol niekde na bojisku. Istá legenda tvrdí, že sa Svätopluk II. po bitke pri Bratislave vrátil na hrad v Nitre, kde zabil svojho koňa a potom aj seba. Nie je to však historicky podložené.

Maďari tvrdia, že im Svätopluk predal krajinu za bieleho koňa. Zrejme tiež somarina?

Absolútny výmysel. Týkalo sa to však Svätopluka I. Ide o prekrúcanie dejín. Kmeň Megyerov pri príchode do Dunajskej kotliny požiadal knieža, aby sa mohol usídliť pri rieke Tisa. Išlo zväčša o neobývané močaristé oblasti, tak Svätopluk súhlasil s tým, že budú riadne odvádzať dane. Dokonca aj Metod sa s nimi stretol a viacerých pokrstil. Maďari teraz neradi počúvajú, že ich prvý christianizoval práve veľkomoravský arcibiskup. Lenže z ruských stepí prichádzali ďalšie a ďalšie kočovné kmene, preto si viac trúfali a vzbúrili sa. Svätopluk zhromaždil asi 25-tisícové vojsko, čo bolo na tie časy ťažko predstaviteľné. No musel čakať, kým vyrastie tráva, aby sa kone mali čím na pastvách kŕmiť a tak vojenskú výpravu stále odkladal. Až roku 894 zomrel. Maďari začali podnikať lúpežné výpady na dnešné Rakúsko a Nemecko. Posledný pre nich, ale aj pre nás osudný, bol roku 955, keď kdesi medzi Dunajom a Tisou nechali v tábore ženy a deti a do 15-tisíc mužov v zbroji vtrhlo do Bavorska. Východofranský kráľ Oto I. Veľký s prispením oddielov českého kniežaťa Boleslava I. ich 10. augusta 955 pri rieke Lech, neďaleko bavorského mesta Augsburg, porazil na hlavu. Podľa ústnej tradície sa vrátilo do Panónie iba sedem mužov. Maďari, ktorí sa chystali dobyť Rím, sa tak zastavili v srdci Európy. Takto zdecimovaní už nemohli myslieť na bojové výpravy. Ich vodca a zjednotiteľ Gejza z rodu Arpádovcov prišiel na to, že sa musia usadiť a naučiť sa od miestneho obyvateľstva hospodáriť na pôde. Pretože nemali vlastné pomenovania súvisiace s touto činnosťou, prevzali množstvo slov od našich predkov: kosa, seno, slama, názvy viacerých plodín a ovocia, ale aj výrazy ako oblok, oltár, či sused. Pretože si ako kočovníci na svojich potulkách stavali jurty, kde prišlo, nemali čosi také ako susedské vzťahy.

12_svati_cyril_a_metod_pred_rovnomennou_nemocnicou_v_petrzalke_autor_sochy_akad._sochar_stanislav_mikus.jpgSvätí Cyril a Metod pred po nich pomenovanou nemocnicou v Petržalke; autor akad. sochár Stanislav Mikuš.

Prvá písomná zmienka o Bratislave v Salzburských análoch pochádza z roku 907 v spojitosti s bitkou pod hradom Brezalauspurc medzi Bavormi a starými Maďarmi. Bojovali v nej ešte aj Sloveni?

Pamätná bitka či dokonca tri bitky v rozpätí júla až august 907 pri Bratislave neboli bezprostrednou príčinou zániku Veľkomoravskej ríše. Na čele franského vojska prichádzali, či priplávali dolu Dunajom viacerí bavorskí veľmoži a dvaja biskupi. Preto vieme o tejto udalosti, lebo obaja v nej obaja zahynuli a v Pasove vydali ich nekrológ. Maďari Bavorom najprv spálili lode, potom ich na brehu obkľúčili a neustále zasypávali šípmi až takmer všetci padli. Nikde sa nepíše, že by na niektorej zo nepriateľských strán bojovali aj Slovania. Veľkomoravská ríša sa už predtým vinou vnútorných rozbrojov stratila v prepadlisku dejín. V poslednej tretine10. storočia prichádza na scénu Gejzov syn Vajk inklinujúci ku kresťanstvu. Viacerí slovenskí provinční veľmoži (Hunt, Poznan), ktorí prežili pád Veľkej Moravy, mu pomohli poraziť pohanských vzbúrencov okolo Kopáňa. Vajk si zobral za manželku Gizelu, dcéru bavorského vojvodu Henricha, ktorú doviedol do svojho sídla v Nitre. Zrejme už predtým prijal kresťanstvo, lebo vedel, že by bez novej viery Maďari v Európe neprežili. Oficiálne ho aj s umierajúcim otcom pokrstil roku 987 v Ostrihome pražský biskup Vojtech. Kaločskému biskupovi Astrikovi sa diplomatickým rokovaním s rímsko-nemeckým cisárom Otom III. podarilo u pápeža Silvestra II. dohodnúť korunováciu Vajka za prvého uhorského kráľa. K tomuto aktu došlo 25. decembra 1000 alebo 1. januára nasledujúceho roku, keď ambiciózny monarcha prijal meno Štefan I. Ale to už bola iná história, mimo Konštantína, Metoda a ich žiakov.

Roku 1957 na najvyššom mieste akropoly hradiska pri Mikulčiciach odkryli zvyšky trojloďovej baziliky, ktorá stála neďaleko kamenného kniežacieho paláca. Svojou veľkosťou potvrdzovala, že šlo o najvýznamnejšiu sakrálnu stavbu v celom areáli. Jej rozmerom 11-krát 35,5 metra mohol konkurovať iba obdobný chrám objavený na Bratislavskom hrade. To potvrdzuje, že aj naše hlavné mesto bolo za Veľkej Moravy významným centrom, nielen akýmsi strážnym hradiskom pri Dunaji.

Iste. Metod bol arcibiskup, tak ho určite pochovali v najvýznamnejšom chráme. Kde stál, nevieme napriek tomu, že moravskí historici a archeológovia už desaťročia po ňom bádajú. Česi sa viac hlásia k tradícii svätého Václava, no je pravda, že práve tam – na rozdiel od Moravy a Slovenska – sa veľkomoravská tradícia udržala. Po pustošivom vpáde maďarských kmeňov sa viaceré veľkomoravské písomnosti zachovali tak, že ich odviezli na dvor Přemyslovcov. Išlo o uctievané knihy písané v hlaholikou, ktoré sa uchovávali v Sázavskom kláštore. Najstaršie zmienky o ňom siahajú však len do roku 1032. Pri jeho zrode stálo české knieža Oldřich I. a pustovník Prokop, okolo ktorého sa však vytvorila skupina nasledovníkov už približne roku 1009. Benediktínsky kláštor sa stal strediskom slovanskej vzdelanosti. Jeho zakladateľ Prokop sa usiloval uchovať a rozvíjať cyrilo-metodskú tradíciu, nadviazal styky aj s Kyjevskou Rusou. Roku 1096 však odtiaľ mníchov vyhnali a vraj všetky spisy boli zničené. Tradícia sa presunula do Olomouca a odtiaľ omnoho neskôr k nám. Na Slovensku ju vytláčali oficiálne inštitúcie, ktoré účelovo preferovali uhorských svätcov počnúc kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom, Ladislavom I., ale aj takými, čo mali slovanský pôvod, napríklad svätý Benedikt, Svorad či Maurus.

Nezachovala sa cyrilo-metodská tradícia ani v ľudovej tvorivosti?

Skôr v náboženskej literatúre. Prvýkrát sa objavila v spevníku slovenského básnika Benedikta Sőlőšiho, ktorý zomrel v Kláštore pod Znievom. Roku 1655 zostavil a vydal prvý slovenský tlačený katolícky kancionál Cantus catholici, ktorý predstavoval zbierku cirkevných oslavných piesní v reči ľudu. V predslove autor vyzdvihuje zbožnosť a spevavosť svojho národa, pričom pripomína i misionársku činnosť Cyrila a Metoda medzi Slovanmi a právo nimi pokrstených národov používať domáci jazyk pri náboženských úkonoch. Zrejme našiel nejaké písomné pramene aj v najstaršom zachovanom kláštore na Slovensku, v Hronskom Beňadiku. Ale vtedy sa zaoberať Cyrilom a Metodom bolo priam kacírske. Rímskokatolícka cirkev v Uhorsku chcela, aby sa na nich navždy zabudlo.

10_socha_jana_holleho_autora_troch_velkomoravskych_eposov_pri_bratislavskej_katedrale_sv._martina_z_roku_1981_autori_akad._soch._ervin_stanik_a_arch._jozef_huntier.jpgSocha Jána Hollého, autora troch veľkomoravských eposov, pri bratislavskej Katedrále sv. Martina z roku 1981, autori akad. soch. Ervín Staník a arch. Jozef Huntier.

Pred stavovskými vojnami sa u nás o solúnskych bratoch v podstate nič nevedelo. Kedy nastal zlom?

Na Trnavskej univerzite založenej roku 1635 pôsobil učenec Melchior Inchofer, ktorý pochádzal z Kőszegu (slovensky Kysak) v západnom Maďarsku. Považuje sa za priekopníka uhorskej historiografie. Po nástupe reformácie ušiel do Ríma a roku 1607 vstúpil do jezuitského rádu. Mal možnosť oboznámiť sa s dôležitými listinami v archíve Svätej stolice a po 37 rokoch štúdia vydal publikáciu Uhorské cirkevné anály, v ktorých sprístupnil dovtedy neznáme dokumenty týkajúce sa veľkomoravského obdobia, vrátane christianizačnej misie solúnskych bratov. Zverejnil dôležitú korešpondenciu pápežov Hadriána II., Jána VIII. a Štefana V. s moravskými kniežatami. Na Inchoferovu bádateľskú činnosť nadviazal Martin Čeleš, ktorý sa po návrate z Ríma stal profesorom na Trnavskej univerzite, kde vtedy pôsobil ďalší významný slovenský vedec Martin Szentiváni. Po nich sa tejto témy sa seriózne chopil aj evanjelický všestranný vzdelanec Matej Bel. Postupne naši národní buditelia túto otázku otvorili a hovorili si: „Prepánajána, my sme mali takéto dejiny?!“ Dubnický katolícky kňaz Ján Baltazár Magin napríklad na obranu slovenského národa v latinskom spise Apológia vyzdvihol, že Slováci sú pozostalé siroty po Svätoplukovi. A to sme už pri bernolákovcoch. Básnik Ján Hollý túto tradíciu majstrovsky rozvinul do literárnej podoby, v rokoch 1833 až 1839 vydal eposy Svätopluk, Cyrillo-Methodiada a Sláv. Od neho sa chytili aj štúrovci, ktorí túto tradíciu chápali v širokom zmysle. Potvrdilo sa, že aj Slováci mali veľké dejiny, boli to ich dejiny, a nie dajaké cudzie. Nešlo iba o historické poslanie Konštantína a Metoda, no aj o autochtónnosť obyvateľstva Dunajskej kotliny. Vatikánske listiny priniesli nevyvrátiteľný argument. Slovania tu boli skôr ako Maďari, teda my sme tu doma a staré maďarské kmene sem prišli až po nás.

A Maďari to potom uznali? Predsa ich katolícka cirkev nemohla spochybňovať listy viacerých rímskych pápežov z deviateho storočia...

Neuznávali to, ani také názory netolerovali. Pre mnohých možno na veľké prekvapenie bola to práve rakúska panovníčka Mária Terézia, ktorá listom požiadala Pia VI., aby v habsburských krajinách povolil oficiálne si pripomínať pamiatku Cyrila a Metoda. Pápež nato vydal 21. júla 1777 bulu, ktorou ustanovil 14. február (deň Cyrilovho skonu) ako sviatok svätého Cyrila a Metoda. Cyrilo-metodská tradícia sa tak stala súčasťou cirkevného života katolíckej cirkvi aj v Uhorsku. Neskôr sviatok sv. Cyrila pripadol na 14. februára a sv. Metoda na 6. apríla (v deň jeho smrti). Chorvátsko, Čechy, Morava a Slovensko však dostali povolenie sláviť pamiatku oboch naraz a to 5. júla, ktorý bol vyhlásený aj za štátny sviatok Slovenskej republiky.

V životoch Metoda a Konštantína sa 5. júla nič mimoriadne neodohralo. V Čechách to nepochybne malo potlačiť pamätný deň „kacírskeho“ Jána Husa, ktorého zaživa upálili v Kostnici 6. júla 1415. Čo viedlo rakúsku panovníčku Máriu Teréziu k tomu, aby požiadala pápeža stanoviť cirkevný sviatok solúnskych bratov?

Cítila sa byť panovníčkou všetkých svojich národov. Možno aj Slováci, ktorí pôsobili na jej dvore, napríklad rodák z Terchovej, riaditeľ cisárskej knižnice vo Viedni Adam František Kollár, jej v tom poradili. Pápežské uznanie cirkevného sviatku sv. Cyrila a sv. Metoda dávalo do rúk slovenských národovcov silný tromf. Svätoštefanská tradícia, ktorú nám Maďari nanucovali, sa oslabila a namiesto nej začali Slováci uctievať cyrilo-metodskú. Osvojili si ju ako vlastnú aj preto, lebo jej prostredníctvom chceli získať uznanie práva na národnú identitu. Predovšetkým v tom spočíva veľkosť Konštantína  Metoda, svojím dielom stvorili tradíciu, ktorá po stáročiach ožila a úspešne sa naplnila.

Maďari už po roku 1777 asi nemohli celkom ignorovať hlavu svetovej katolíckej cirkvi...

Pápežovo rozhodnutie prijali s veľkou nevôľou, o to viac že vyhlásenie tohto sviatku inšpirovala samotná Mária Terézia, ktorá bola aj uhorskou kráľovnou. No museli to rešpektovať. Preto ak ju vo všeobecnosti uznávame ako schopnú panovníčku, nemali by sme zabúdať ani na jej veľkosť a objektivitu v tejto otázke. Chcela byť spravodlivá aj k slovanským národom, ktoré v jej ríši tvorili polovicu obyvateľstva. Uhorská rímskokatolícka cirkev to nerada počula, ale oživená tradícia už bola na svete a postupne v 19. storočí u Slovákov nahrádzala svätoštefanskú.

15_vychodna._prispevok_k_1150._vyrociu_prichodu_konstantina_a_metoda_na_velku_moravu_z_ruk_ludoveho_rezbara.jpg
Východná. Príspevok ľudového rezbára k 1 150. výročiu príchodu Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu.

Maďari zrejme urobili obrovskú historickú chybu, keď svätoštefanskú korunu vyzdvihovali iba ako korunu Maďarov, a nie všetkých národov, ktoré tvorili Uhorsko.

Určite, koruna mala patriť všetkým Uhrom, no prisvojili si ju iba Maďari a propagandu okolo nej používali ako jeden z nástrojov útlaku nemaďarských národov. O cyrilo-metodskú tradíciu sa opieral aj Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, celé matičné obdobie, ktorého začiatok bol spojený s oslavami tisíceho výročia príchodu Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu. Vtedy táto idea už naberala aj veľkú politickú silu. Stala sa oporou nášho národa pre myšlienku, že musíme z Uhorska odísť. My sme totiž iní, my uznávame za svoju inú historickú tradíciu ako Maďari. Po vzniku Československa sa nielen Slováci a Moravania, ale aj Česi usilovali nadviazať na Veľkú Moravu. Dokonca sa túto tradíciu snažili zakomponovať do rámca čechoslovakizmu, čo bolo dosť trápne.

V rozličných obdobiach sa z cyrilo-metodskej tradície čosi izolovane vyzdvihovalo, iné zase potláčalo. Raz ako by misia solúnskych bratov mala iba význam pre kultúrno-spoločenský rozvoj, inokedy sa zase jednostranne presadzovala jej cirkevno-náboženská stránka. Ako sa k nej stavať naozaj objektívne?

Cirkev, najmä katolícka, zohrala dôležitú úlohu v oživení tejto tradície. Ale v 18. storočí ju prijali aj evanjelici. Zaujímavé bolo, že za prvej republiky slovenskí katolíci absolútne odmietali prijať za svoju svätováclavskú tradíciu. Hovorí sa všeličo, ale po februári 1948 vláda venovala tejto otázke veľkú pozornosť s tým, že sa kládla do popredia jej kultúrnu a vzdelanostnú úlohu. Na druhej strane v 50. rokoch minulého storočia vznikol Archeologický ústav v Nitre, Moravania budovali silné vedecké centrum v Brne a Slováci s nimi úzko spolupracovali. Do výskumu dejín Veľkej Moravy vtedy išli naozaj veľké balíky peňazí.

Čo znamenajú solúnski vierozvestcovia pre súčasný ostatný slovanský sveta?

Ich učenie okrem nás a južných Slovanov prevzali aj Rusi a Ukrajinci, ktorí si ich vysoko cenia. Poliaci sa k nim hlásia menej, napriek tomu, že sa ich christianizácia začala z juhu, z Veľkej Moravy. Arcibiskup Metod dokonca pokrstil knieža Vislanov zrejme niekde v Krakove. Potom však hlavný prúd kresťanstva k nim šiel zo západu – z Nemecka. Slovinci a Chorváti ich tiež menej spomínajú, no celkom inak je to so Srbmi, Macedóncami a Bulharmi. U nich je pamiatka na Cyrila a Metoda stále veľmi živá. Vedia o nich aj vzdelaní Solúňania, ale solúnski bratia nie sú veľmi spätí s dejinami Grécka. Išlo o naše dejiny. Prvý slovanský pápež Ján Pavol II. vyzdvihol pôsobenie Cyrila a Metoda, 31. decembra 1980 ich zaradil medzi spolupatrónov Európy. Historický význam bratov presiahol dejiny slovanských národov. Boli prví, čo premosťovali byzantskú kultúru so západoeurópskou. Svojím dielom dokázali, že je možné spolužitie týchto dvoch kultúr, zdôraznili potrebuje vzájomnosti a spätosť všetkých európskych národov. A to aj ich aktuálny odkaz pre dnešok: Je lepšie, keď nás niečo spája a nerozdeľuje, keď môžeme spoločne stavať, a nie búrať. Veď zdieľame spoločné základné morálne hodnoty, spoločnú históriu. Východ a Západ nemusia viesť medzi sebou vojny – studené ani horúce. Celá Európa by mala byť postavená na princípoch mierového spolunažívania, duchovnej, kultúrnej i hospodárskej spolupráce.

Foto: Martin Krno a jeho archív

1_romanska_kaplnka_je_sice_najstarsou_sucastou_nitrianskej_baziliky_sv._emerama_ale_pochadza_az_z_prelomu_11._a_12._storocia._teda_nemoze_ist_o_pribinov_kostol.jpg
Románska kaplnka je síce najstaršou súčasťou nitrianskej Baziliky sv. Emeráma, ale pochádza až z prelomu 11. a 12. storočia. Teda nemôže ísť o Pribinov kostol.

3_namestie_pred_chramom_na_moravskom_velehrade_kde_sa_kazdorocne_5._jula_konaju_masove_pute_veriacich.jpg
Námestie pred chrámom na moravskom Velehrade, kde sa každoročne 5. júla konajú masové púte veriacich.

8_rekonstrukcia_ranostredovekych_stavieb_na_bratislavskom_hrade.jpg
Rekonštrukcia ranostredovekých stavieb na východnej terase Bratislavského hradu.

9_namestie_hrdinov_v_budapesti._pamatnik_milenia_pripominajuci_tisice_vyrocie_prichodu_starych_madarov_do_dunajskej_kotliny._vpredu_na_idealizovany_nacelnik_arpad.jpg
Námestie Hrdinov v Budapešti. Pamätník milénia pripomínajúci tisíce výročie príchodu starých Maďarov do Dunajskej kotliny. Vpredu na koni idealizovaný náčelník Árpád.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama