Stanú sa solúnski bratia Cyril a Metod najväčšími Slovákmi? (1)

Počet zobrazení: 4041

S odborníkom na slovenské stredoveké dejiny a spoločenský vývoj PhDr. MILANOM ČÁKYM, CSc., docentom na Katedre politických vied FSV Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, hovoríme o jediných dvoch osobnostiach neslovenského pôvodu, ktoré sa dostali do top desiatky ankety projektu RTVS.

Zaslúžia si títo dvaja bratia,  Metod a Cyril, či presnejšie Konštantín, aby zabojovali o víťazstvom v prebiehajúcej mediálnej súťaži Najväčší Slovák?

Aj keď neboli Slováci, určite si zaslúžia, že sa ocitli medzi desiatimi, respektíve jedenástimi osobnosťami, ktorých do tejto ankety vybrali ľudia. Pravdepodobne boli Pologréci. Istý francúzsky historik vyskúmal, že ich matka Mária mala slovanské korene. Druhé najvýznamnejšie mesto Byzancie a historické centrum provincie Macedónia – Thessalonike (Slovania si to skrátili na Solúň) bolo, samozrejme, gréckym sídlom. V jeho okolí však žilo slovanské obyvateľstvo, ktoré každé ráno zaplavilo trhy svojimi poľnohospodárskymi a remeselníckymi produktmi. Dokazuje to aj list, ktorým byzantský cisár Michal III. reaguje na Rastislavovo a Svätoplukovo posolstvo. O Konštantínovi a Metodovi píše: „Vy ste Solúňania a Solúňania všetci čisto slovensky rozprávajú...“

Išlo o čosi podobné ako v Prešporku, kde síce prevažovalo nemecké a maďarské etnikum, ale v mnohé dediny okolo boli slovenské a tak vďaka trhovníkom a služobníctvu sa dalo ráno v meste počuť prevažne slovenčinu?

Nuž, to si netrúfam tvrdiť. O Konštantínovi a Metodovi by som povedal, že patria k našej kultúre, lebo sa zaslúžili o jej rozvoj svojím plodným životom a dielom nielen v období, keď pôsobili na Veľkej Morave a učili jej negramotný ľud. Pričinili sa tiež o vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie, čo bol základný predpoklad štátnosti. Bez arcibiskupstva by nemohla vzniknúť Veľkomoravská ríša ako rovnocenný a silný štátny celok, hoci trval iba pomerne krátko.

10_susosie_konstantina_a_metoda_v_historickom_areali_v_mikulciciach.jpgSúsošie Konštantína a Metoda v historickom areáli v Mikulčiciach.

Aká vládla pred 1 150 rokmi po jazykovej stránka situácia medzi Slovanmi? Mohli napríklad naši predkovia porozumieť egejsko-macedónskemu slovanskému nárečiu z okolia Solúna?

Keď v roku 863 sem bratia prišli, rozumeli miestnemu dialektu, nemuseli sa učiť celkom novú reč ako pri predchádzajúcich misiách. Slovanské jazyky sa vtedy ešte tak výrazne nelíšili ako dnes. Preto mohol aj Konštantín – ako 36-ročný – vynájsť pre ne grafické stvárnenie. On sa totiž spýtal Michala III., či na Veľkej Morave používajú písmo a cisár mu odvetil záporne. Preto sa Konštantín ešte v Carihrade, ako Slovania nazývali Konštantínopol, podujal na túto úlohu. Ako povedal, nedá sa predsa napísať reč na vodu. Bez písomných predlôh cirkevných úkonov by ho mohli neprajníci označovať za heretika, teda kacíra.

Byzantský cisár nášmu filozofovi, polylingvista na prípadné námietky poradil veľmi prosto: „Ak ty budeš chcieť, aj Boh ti dá.“ Teda, pomôže ti. Takže si Konštantín sadol v záhradách nad Bosporom za stôl a vymýšľal písmenká?

Nebolo to jednoduché. Skúšal latinčinu, gréčtinu a iné dovtedy známe formy písma, ale ani jedno nebolo celkom vhodné pre zobrazenie mnohých špecifických zvukov slovanských jazykov. Chcel však našim predkom sprostredkovať cirkevné vierouky v zrozumiteľnom jazyku, teda nie ako boli dovtedy málo úspešné pokusy, v latinčine alebo staronemčine, hoci liturgia sa ďalej konala po latinsky. Franskí kňazi dovtedy šírili v strednej Európe nielen kresťanstvo, ale aj úzke politické záujmy svojej ríše. Toto chcel knieža Rastislav obmedziť, a preto napísal do Carihradu list s prosbou, aby vladyka poslal na Veľkú Moravu „učiteľa a kňaza, ktorý nám cestu ukáže“. Samozrejme, priamo sa o politike nezmieňoval. Tú si Michal III. prečítal medzi riadkami a posla k nám učiteľa, filozofa Konštantín aj kňaza, opáta Metoda, ktorí našim predkom ukázali cestu ku vzdelanosti a kresťanskej viere, no súčasne i k politickej nezávislosti od franských vládcov a biskupov.

Ešte zo školy si mnohí pamätáme na najstaršie slovanské literárne dielo – stojedenásťveršový Proglas, predslov k štyrom svätým evanjeliám. Objavil ho v roku 1858 ruský slavista a jazykovedec nemeckého pôvodu Aleksandr F. Gilferding, pôsobiaci ako cárov splnomocnenec v Bosne, v srbskom v pergamenovom rukopise zo 14. storočia. „... Slyšite nynie ot svojego uma, slyšite slovensky narod vsej, slyšite slovo, ot Boga priide, slovo, že krmeny človiečeskyje dušen. Slovo, že kriepen i srdce i um, slovo se gotovajen Boga poznati...“ Pri jeho čítaní musíme napínať vnímanie, aby sme tušili, o čom sa v ňom hovorí. Konštantín napísal túto hymnickú báseň ešte v solúnskom nárečí, alebo až na našom území?

Zložil ju ako oslavu na vynájdenie a prijatie hlaholského písma (odvodené od slova glagol, glas, hlas, zvuk). Takú báseň iné národy nemajú. Obsahuje i výchovnú rovinu. Národný jazyk je ako zvon medený. Pokiaľ národ nemá svoje písmo, nemôže byť schopný samostatného vývoja. Podľa obsahu Proglasu možno tvrdiť, že ho vytvoril už na území južnej Moravy alebo Nitrianska, kde akceptovali tento jazyk a šírili ho spolu s kresťanskou vierou ďalej. Neskôr i v súvislosti so Svätoplukovými výbojmi smerom na východ i sever za účasti vtedy už arcibiskupa Metoda. Solúnski bratia položili základy našej vzdelanosti. Veď si vezmeme len Konštantínov prvý preklad Evanjelia svätého Jána do slovanského jazyka: „Na počiatku bolo slovo a slovo bolo u Boha a Boh bol slovo...“ Z neho vychádza aj Proglas.

Pri jeho čítaní počujeme, ako sa za takmer 1 200 rokov zmenil náš jazyk. Rozmýšľali ste niekedy, ako bude znieť slovenčina o ďalšie tisícročie?

To si netuším odhadnúť, ale každý živý jazyk sa neustále vyvíja. My máme našu slovenčinu aj vďaka solúnskym vierozvestcom. Ešte v nedávnej minulosti sa aj medzi vedcami objavovali rozličné názory. Niektorí tvrdili, že pôvodná slovenčina ako taká nikdy neexistovala, že sa vytvorila spájaním iných slovanských jazykov. Ale napríklad Ján Stanislav, ktorý ako prvý preložil do slovenčiny životopisy Konštantína, Metoda, Klimenta a Nauma Ochridských a iné cyrilo-metodské pramene, v päťzväzkových Dejinách slovenského jazyka dokazoval, že súčasná slovenčina sa vyvinula z jazyka, ktorý používali obyvatelia Nitrianska a ďalších oblastí. Ale povedzte dnes niekomu slovné spojenie „starí Slováci“ a hneď bude protestovať. Presnejšie, išlo o starú formu slovenčiny. My sme sa tu neobjavili až dakedy v 15. storočí. V období existencie Nitrianskeho a Moravského kniežatstva sa tu používal náš jazyk, ktorý sa postupne vyvíjal a ďalej vyvíja. Spoločné základy slovanských jazykov si ešte plnšie uvedomíme, keď starú slovenčinu porovnáme s dnešnou ruštinou.

Hlaholiku neskôr prevzali aj Bulhari, Macedónčania a Dalmatínci. Pri Ochridskom jazere vznikla hlaholská škola, ktorú viedli budúci svätci – Kliment Slovenský a Naum.

V Bulharsku sa otázka rozvoja slovanského písma a vôbec kultúry spája až s momentom, keď po Metodovej smrti roku 855 jeho žiakov vyhnal nitriansky biskup Viching, Metodov odveký rival, ktorý pochádzal zo Švábska. Podľa všetkého sa Svätopluk týchto učencov nezastal. Väčšina z nich utiekla na juh Balkánskeho polostrova, kde sa ich ujal prvý kresťanský cár v Bulharsku Boris I. Pri svojich snahách o väčšiu nezávislosť od Byzancie im poskytol priestor na šírenie ustáleného jazyka a vzdelanosti. Oni potom vytvorili nové písmo, pomenovanú na počesť Konštantína – cyrilika. Tá už vychádzala najmä z gréckej abecedy.

A hlaholika nemala pôvod v gréckom písme?

Konštantín prevzal niekoľko písmen z gréckej, ale i samatárskej abecedy. Dve grafémy hlaholiky pochádzali z hebrejčiny, ale najväčšiu časť z 38 písmeniek vytvoril sám, pričom vychádzal z euklidovskej geometrie. Skladal ich z jej troch základných tvarov: priamky (z nej pozostával aj kríž), kruhu (viera) a trojuholníka (najsvätejšia trojica). Aj v tom bola hlaholika spätá s gréckou vzdelanosťou.

13_devin_bol_dolezitym_strategickym_bodom_velkomoravskej_rise.jpg
Devín bol dôležitým strategickým bodom Veľkomoravskej ríše.

A ako vznikla dnešná azbuka, ktorú dodnes používajú pravoslávne národy?

K tomu došlo omnoho neskôr. Cyrilika ako pôvodné písmo Bulharov sa rozšírila medzi Macedóncov a Srbov. V nasledujúcich dvoch storočiach sa utužili vzťahy medzi Kyjevom a Carihradom. Kyjevská Rus potom prevzala písomnú kultúru z bulharských prameňov. Okolo roku 1100 cyriliku upravili na azbuku, o čom svedčia najstaršie zachované písomné pamiatky na Rusi. Samozrejme, azbuka má súvislosť aj s hlaholikou. Počnúc prvým písmom. Konštantín pri vytváraní hlaholiky začal základným písmenom A – z gréckej alfy, ako počiatku všetkého. Lenže on toto písmeno nazval az – v starej slovenčine ja: „Ja som tvoj boh, svetlo sveta.“ Zobrazovalo sa vo forme kríža, ako základu kresťanskej viery, a po stranách malo dve čiarky smerujúce dole. Druhé písmenko B a znamenalo Boh, ale aj bukva: „Ja Boh ti dávam bukvy, písmo.“ Z toho sa odvodzuje aj názov – AzBuka. Tretím bolo V – vedy, vedieť, poznať, teda na základe písma sa treba vzdelávať. Nasledovalo G (glas – hlas, hlaholiť, hovoriť), D (dobro, dobre činiť) atď. Nádherná filozofia, ktorú si dnes málokto uvedomuje. Naše staré vedomie sa zachovalo v súčasnom v ruskom písme.

Úžasné, už len v samotnom poradí slovanských písmen filozof zo Solúna vytvoril príbeh o človeku, o jeho vzťahu k Bohu, k životu, prírode, poznaniu a harmónii sveta. A na toto všetko prišiel Konštantín.

Presne tak. V tom nebol iba originálny, ale aj geniálny. Dostalo sa mu vtedy maximálne možné vysoké vzdelanie, študoval spolu s Michalom, ktorý sa neskôr stal cisárom, preto sa dobre poznali. Byzantská ríša mala v Carihrade školu pri panovníkovom dvore. Podľa nej Konštantín zorganizoval aj školu v Rastislavovom sídle. Učili v nej deti z kniežacích rodín, no i chudobných, dokopy s Metodom tam vyučili až 200 študentov, budúcich úradníkov a kňazov. Tých veľkomoravský štát potreboval ako soľ, aby nahradili Frankov.

Išlo o niečo také ako o univerzitu raného stredoveku?

Dala by sa to tak označiť, hádam ako škola s bakalárskym vzdelaním. Mala dva stupne. Na nižšom, označovanom ako trivium, sa učila najmä gramatika, rétorika a dialektika. Jeho absolventi mohli postúpiť na druhý stupeň – kvadrivium, s hlavnými predmetmi aritmetika, geometria, hudba a astronómia. Ten sa považoval za predstupeň štúdia tzv. slobodného umenia, teda filozofie, teológie, práv a lekárstva, na ktoré by však museli starí Sloveni odchádzať do zahraničia. Kvadrivium pripravovalo najmä úradníkov, lebo Rastislav ich naliehavo potreboval, ale i kňazov. Tých však museli vysvätiť tiež až v zahraničí, najlepšie priamo v Ríme.

14_slovanka_na_devine_akad._soch._ludmila_cvengrosova.jpg
Slovanka na Devíne, akad. sochárka Ľudmila Cvengrošová.

Túto vzdelávaciu inštitúciu, vtedy jedinú v krajinách osídlených Slovanmi, nepochybne nedoceňujeme. Kde sa škola nachádzala?

Máte pravdu, my Slováci a Slovenky ako bezprostrední potomkovia obyvateľov, ktorí tu vtedy žili, nie sme schopní byť na toto učilište hrdí! Nevieme, kde konkrétne pôsobilo, lebo ani nedokážeme s presnosťou určiť, kde ležalo hlavné sídlo Veľkomoravskej ríše. Možno bolo na viacerých miestach – v Mikulčiciach-Valoch či v Starom Měste, v časti dnešného Uherského Hradišťa. Akási filiálka školy zrejme fungovala aj v Nitre, kde pôsobil dvadsať rokov ako správca údelného kniežatstva Rastislavov synovec Svätopluk. Aj posolstvo cisárovi Michalovi III. sa neodvoláva iba na žiadosť Rastislava, ale aj Svätopluka. Vyučení slovanskí kňazi mali po vysviacke nahradiť franských, ktorí zároveň so šírením kresťanstva prehlbovali závislosť našich krajín od Východofranskej ríše, dokonca pre ňu vyberali cirkevnú daň. Slováci sa v tomto priestore neobjavili až kdesi vo vrcholiacom stredoveku, ako to dodnes tvrdia, žiaľ, aj niektorí slovenskí historici. My sme pokračovatelia diela Slovanov, ktorí tu žili prinajmenšom od 6. storočia nášho letopočtu. Túto spojitosť dokázal aj archeologický a historicko-jazykový prieskum. Mnohí „odborníci“ hovoria o slovienčine. To nie je správny výraz, išlo o starú formu slovenčiny. To „ie“ do tohto slova oveľa neskôr vložili českí lingvisti, aby spochybnili naše stáročné jazykové dejiny.

Dá sa tvrdiť, že starú formu slovenčiny vtedy používali aj obyvatelia Moravy?

Áno. Bol to jeden jazyk, ktorý nás spájal. Tu žijúci slovanský národ neboli Slovieni, ale Sloveni. Preto jazyk sa doteraz označuje ako slovenčina, a nie slovienčina, príslušníčka tohto národa sa označuje za Slovenku, máme slovenský jazyk a krajina sa volala Slovenia, nie Slovienia. A teraz sme Slovenskom.

Odkedy sa mužský príslušník nášho národa označuje ako Slovák?

V nemeckých a latinských textoch sa od 13. storočia používalo pomenovanie etnika žijúceho na území dnešného Slovenska Slavus, no pôvodným etnonymom tohto spoločenstva bolo Sloven, ktoré sa najneskôr v 15. storočí transformovalo pod českým vplyvom na Slovák. Oblasť Moravy, susediacej so západným Slovenskom, sa už dlhšie nazývala Slovácko. A teda na Slovácku žili Slováci. Toto označenie, pokiaľ išlo o mužov, sa prenieslo na celé územie Slovenska. Súčasne dokazuje aj jednotný pôvod obyvateľov dnešného Slovenska a Moravy.

Má súvislosť koncovka –ák viažúca sa na príslušníka slovenského národa s označením Polák, respektíve Poliak?

Označenie Polák je odvodené od starého názvu kmeňa Poľanov, Slovanov žijúcich na poliach v nížinatých oblastiach našich severných susedov. Jednotlivé staré slovenské kmene sa označovali aj podľa riek, v povodí ktorých žili. Napríklad pri Morave boli Moravania, v okolí Nitry – Nitrania, pri Váhu – Važania atď. Pritom tieto zemepisné názvy majú keltský či rímsky pôvod. Napríklad Vag, Vagus (blúdiaca rieka, často meniaca tok). V slovenčine sa zmenila výslovnosť z „g“ na „h“, preto máme teraz Váh, aj Hron, a nie Gran, či Granus.

Prinajmenšom v súvislosti s Konštantínom môžeme konštatovať, že na Veľkú Moravu neviedla jeho prvá misijná cesta. Ako sa objavil v oblasti medzi Azovským a Kaspickým morom, v ríši Chazarov, ktorá mala hlavné mesto v rozsiahlej delte Volgy – v dnešnom Astracháne?

Konštantín ešte predtým absolvoval misiu na územie dnešného Iraku. Okrem moslimov tam žili aj židia a kresťania, mali medzi sebou vážne spory, ktoré vyvrcholili ozbrojenými útokmi Arabov proti kresťanom. Tamojší chalifát síce nebol súčasťou Byzantskej ríše, ale Michal III., ktorý sa deklaroval za ochrancu všetkých východných kresťanov, tam poslal Konštantína, aby sa pokúsil o zmier medzi znepriatelenými stranami. A on to dokázal. Bez toho, aby najprv zbombardoval celú krajinu. Druhá misia bola tiež zaujímavá. Zaviedla ho do juhoruských stepí, kde vládlo napätie medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev. Konštantín s nimi viedol dišputy, až napokon dosiahol medzi nimi zhodu, že treba miestnych kresťanov ochraňovať pred útlakom. Keď sa domáci vládca spýtal, akú odmenu má mu dať za to, že medzi nimi nastolil mier, filozof ho požiadal o 200 kresťanských otrokov, ktorým vzápätí daroval slobodu.

Chazari boli turko-tatárskym kmeňom. Prevzali vari židovské náboženstvo?

V Chazarii žili židia, ktorí boli nútení ujsť z porobeného Jeruzalema, ale aj moslimovia a kresťania. Konštantínove debaty s nimi zaznamenávajú hodnoverné Moravsko-panónske legendy, ktoré obsahujú životopisy Konštantína-Cyrila a Metoda. Časť z nich vznikala ešte v hlaholike na našom území, keď sa vrátil Metod z Ríma, a boli dokončené v cyrilike v Bulharsku. Konštantín sa dobre dorozumel v niekoľkých jazykoch. Hebrejsky sa naučil, už keď sa chystal na misiu do Iraku. Veď išlo popri starogréčtine a latinčine o jeden z troch liturgických jazykov, ktoré museli vzdelanci v ranom stredoveku ovládať. V hebrejčine sa zachovali mnohé písomné pamiatky, takže ak ich chceli preštudovať, museli túto reč poznať. So židmi Konštantín diskutoval aj o vážnych filozofických otázkach.

16_cvengrosovej_susosie_solunskych_bratov_pred_farskym_kostolom_svateho_kriza_v_devine.jpgCvengrošovej súsošie solúnskych bratov pred Farským kostolom Svätého kríža v Devíne.

Niektorým kandidátom na titul Najväčší Slovák sa až prehnane vyčíta antisemitizmus. Z toho, čo ste povedali o Konštantínovi, však vyplýva, že naňho takéto obvinenia nesedia.

Určite nebol antisemita! Konštantín uznával rovnosť národov, ich jazykov a kultúr. Keď sa spolu s bratom na ceste z Veľkej Moravy do Ríma zastavil v Benátkach, v dišpute sa na nich oborili tamojší biskupi, kňazi a preláti, tzv. trojjazyčníci, „ako vrany na sokola“ za to, že presadzuje za štvrtý bohoslužobný jazyk starú slovenčinu, teda obvinili ho z herézy. V úspešnej obhajobe sa ich Konštantín pýtal: „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Či slnko nesvieti tak isto na všetkých? Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci?“ A potom pokračoval: „To ako vy sa nehanbíte len tri jazyky spomínať a nariadiť, aby ostatné národy a kmene boli slepé a hluché?!“ Boh stvoril všetky národy a ich jazyk a teda každý národ má právo vyznávať Boha vo svojom jazyku. Konštantín predbehol dobu o pol tisícročie!

Počas pobytu v Chersone, prístavnom meste blízko ústia Dnepra do Čierneho mora, sa dozvedel od domácich, že na neďalekom Kryme je pochovaný v poradí štvrtý pápež – Kliment I. Naozaj mu neskôr objavené relikvie otvorili brány Ríma?

Polostrov Krym bol niekedy súčasťou Rímskej ríše. Vo vyhnanstve sa tam ukrývali ľudia, ktorým hrozilo väznenie či potupná smrť. Medzi nimi bol aj Kliment. Okolo roku 100 kresťanstvo ešte nebolo vládnucou ideológiou, naopak, jeho propagátorov tvrdo prenasledovali. Kliment I. podľa všetkého zomrel mučeníckou smrťou. Od konca 9. storočia prežíval jeho kult už v pokresťančenom Ríme renesanciu. Preto keď Konštantín v spolupráci s miestnymi kňazmi začiatkom roka 860 objavil pápežove telesné pozostatky, zobral ich so sebou do Carihradu, na Veľkú Moravu a napokon do večného mesta. Pred jeho bránami solúnskych bratov vítal sám Hadrián II. a nastúpená celá rímska elita. Bolo to vôbec prvý raz (vari aj posledný?), keď sa pápež podujal k takémuto kroku.

Keď Konštantín putoval ríšou Chazarov, vraj sa kdesi v polopúšti stretol s maďarskými bojovníkmi na koňoch. Iste netušil, ako skomplikujú o necelé polstoročie dejiny strednej Európy...

Áno, jeho družinu niekedy v roku 860 obkľúčili príslušníci staromaďarského kmeňa Ugorov (Uhrov), ktorí boli vtedy v područí chazarského kagana a kočovali medzi dolným Dneprom a deltou Dunaja. Neskôr filozof spomínal, že mali hrozný jazyk, vôbec im neporozumel. V dokumente Život Konštantína sa uvádza, že pri útoku „zavýjali ako vlky a chceli ho zabiť“. On sa ich však nezľakol, modlil sa a viedol poučnú reč. Ugori mu sotva rozumeli, ale zrejme keď videli, že Metodova skupina nie je ozbrojená, tak ich všetkých prepustili na slobodu.

A sprevádzal Konštantína v Chazarii aj Metod? Zdroje sa v tom totiž líšia.

Podľa mňa nesprevádzal. Keď sa Konštantín vrátil do Carihradu, cisár ho za úspešnú diplomatickú misiu odmenil tým, že ho vymenoval za učiteľa na vysokej škole pri Chráme svätých apoštolov. Vzápätí však prišlo moravské posolstvo a tak ho Michal III. vyzval, aby sa vybral na Veľkú Moravu. Konštantín mu odpovedal, že je vyčerpaný a telo má choré, takže sa musel z druhej misie vrátiť chorľavý. Na to cisár reagoval: „Okrem teba toto iný nemôže vykonať? ... Pojmi brata svojho, opáta Metoda, a choď!“ Z toho vyplýva, že Metod so svojím približne o pätnásť rokov mladším bratom u Chazarov nebol. Vieme, že sa po počiatočnej štátnej službe okolo roku 856 utiahol do monastyra (kláštora) na vrchu Olymp, nie však toho známejšieho v Grécku, ale v blízkosti dnešného tureckého mesta Bursa.

Vieme, aké neduhy trápili Konštantína, ktorý zomrel pomerne mladý vo veku necelých 42 rokov?

Je o ňom známe, že vykašliaval krv. Zrejme išlo o suchoty. Na Veľkú Moravy prišiel už vážne chorý, no predtým vyhlásil, že si pôjde splniť úlohu, ktorou ho Michal III. poveril. Cisárovi sediacemu vo svojom úrade z Božej vôle sa totiž nepatrilo protirečiť. Obaja bratia s družinou absolvovali kus cesty po mori, ale podstatnú časť zvládli peši. Niekedy v roku 863 sa loďou doplavili do Aquileie, jedného z najdôležitejších prístavných miest na severe Jadranského mora, v blízkosti dnešnej Udine a Terstu. Tam vtedy ústila známa Jantárová cesta. Po nej sa dostali solúnski bratia až k nám. Údajne Dunaj zdolali brodom pri Komárne. V mieste nového pôsobenia sa hneď pustili do prekladov biblických textov a kódexov. Mali na to perfektnú metódu. Metod nahlas prekladal do staroslovenčiny grécke a latinské texty, pričom každý zo štyroch zapisovateľov, keď naňho prišiel rad, zaznamenával každú štvrtú vetu. Potom dokopy striedavo poskladali celý preložený dokument.

Dosiaľ sme hovorili najmä o Konštantínovi. Naozaj to vyzerá na to, že bol geniálny. Ale čo jeho starší brat? Methodos v starej gréčtine znamená „cesta za niečím“, prenesene metóda. Bol to ten prozaickejší, praktickejší člen pre nás nerozlučiteľnej dvojice? Obyčajne na obrazoch a sochách býva Konštantín zobrazený s Bibliou v rukách a Metod s mečom. Tým sa má ilustrovať aj ich rozdelenie úloh na veľkomoravskej misii?

Konštantín bol predovšetkým filozof, ktorý sa zaoberal aj otázkami písma, literatúry, jazyka. Metod študoval právo, po ukončení vysokej školy zaujal miesto v štátnej správe. Podobne ako jeho otec Leontios (slovansky Lev), ktorý to dotiahol až na jedného z najvyšších vojenských hodnostárov Východorímskej ríše a miestodržiteľa Solúna. Neskôr cisár Metoda – pravda, vtedy sa volal inak, nevieme ako, podľa jedného zdroja Michal – vymenoval za správcu župy. Po niekoľkých rokoch tvrdej práce sa však zrejme sklamaný z rozličných politických intríg utiahol do mníšskeho sveta, kde prijal meno Metod. Neskôr ho ako iste šikovného manažéra povýšili na predstaveného kláštora.

Na misii v Podunajsku Konštantín plnil skôr ideologickú či duchovnú rolu. Čo teda prináležalo jeho bratovi?

Metod spravoval cirkevnú organizáciu, vedenie školy, zaoberal sa aj otázkami fungovania spoločnosti v širšom zmysle slova. Ako právnik dobre poznal zákony, z Carihradu priniesol viacero kódexov, ktoré postupne prekladal do starej slovenčiny. Tie boli potrebné, lebo v civilizovanej spoločnosti museli platiť určité pravidlá. Jeho zákonník je dnes v našich knižniciach každému dostupný. Išlo o vysoko morálne princípy, ktoré sa mnohým na Veľkej Morave nepáčili, vrátane Svätopluka. Napríklad, pokiaľ išlo o vydržiavanie konkubín.

Svoju misiu chceli bratia roku 867  zavŕšiť cestou do Ríma, aby získali súhlas pápeža na používanie staroslovenčiny ako liturgického jazyka. Niektorí bádatelia sa však domnievajú, že sa vybrali do svojej vlasti, no v Benátkach sa dozvedeli o štátnom prevrate v Carihrade, preto zmenili cieľ cesty – rozhodli sa pre Rím. Vy sa ku ktorej verzii prikláňate?

K tej druhej. Sprisahanci pri prevrate z 23. na 24. septembra 867 zavraždili Michala III., cisárom sa stal Basileios (Bazil) I. Macedónsky, zrejme arménskeho pôvodu. Bratia ho dobre poznali a vedeli, že ako chránenci zvrhnutého vládcu od neho nič dobré nemôžu očakávať. Vtedy zhodou okolností prišla správa od pápeža Hadriána II., ktorý sa dozvedel, ako suverénne zvíťazili v benátskych dišputoch a pozval ich do Ríma. Samozrejme, úlohu zohrali aj Klimentove kosti, ktoré mali vierozvestcovia pri sebe. Dovtedy sa nestalo, aby pápež vyšiel aj s celou suitou pred brány večného mesta, aby tam privítali vzácnych hostí.

Foto: Autor a jeho archív

ŽIVOTOPISY CYRILA  A METODA V KOCKE

1_relief_svatych_cyrila_a_metoda_na_brane_bohosloveckej_fakulty_uk_v_bratislavskej_kapitulskej_ulici.jpgReliéf svätých Cyrila a Metoda na bráne Bohosloveckej fakulty UK v bratislavskej Kapitulskej ulici.

Starší brat Metod, jeho pôvodné meno nepoznáme, azda Michal, sa narodil v Solúni okolo roku 815.

Mladší z bratov, Konštantín, prišiel na svet roku 826, ale pravdepodobnejšie roku 827.

V roku 851 absolvoval Konštantín prvú diplomatickú misiu k Saracénom (Arabom) do Samarry neďaleko Bagdadu.
Okolo roku 856 sa starší brat utiahol do kláštora na maloázijskom vrchu Olymp, kde prijal meno Metod a čoskoro sa stal opátom.

Konštantín v januári 861 počas misie v Chazarskej ríši objavil telesné pozostatky pápeža Klimenta I.
V rokoch 863 až 866 obaja bratia pôsobili na Veľkej Morave a v Panónii.

V rokoch 867 až 868 spoločná cesta cez Benátky do Ríma. Konštantín vstúpil do byzantského kláštora ako Kyrrilos, zomrel tam 14. februára 869. Metod sa sám vrátil na Moravu s tým, že sa zastavil u Koceľa na Blatnohrade pri dnešnom Balatone.
Roku 870 pápež Hadrián II. vymenoval Metoda za arcibiskupa. Pri ceste z Ríma na Moravu ho však zajali Frankovia a v Rezne odsúdili na doživotné väzenie vo Švábsku.

V roku 873 ho po zásahu nového pápeža Jána VIII. prepustili na slobodu, vracia sa na Veľkú Moravu.

Na prelome rokov 881 a 882 sa Metod na pozvanie byzantského cisára zúčastnil na cirkevnom sneme v Carihrade.

6. apríla 885 arcibiskup zomrel na Veľkej Morave, pochovaný je na neznámom mieste. O dve desaťročia veľkomoravská štátnosť zaniká.

 

2_naucny_chodnik_v_lokalite_pohansko_blizko_juhomoravskeho_mesta_breclav.jpg
Náučný chodník v lokalite Pohansko blízko juhomoravského mesta Břeclav.

3_zrekonstruovana_velkomoravska_polozemnica_studna_a_pohansky_kultovy_objekt_na_pohansku_sa_totiz_slovania_po_pade_velkej_moravy_vratili_k_pohanstvu._empirovy_lovecky_zamocek_tu_postavili_v_rokoch_1810_az_1812.jpg
Zrekonštruovaná veľkomoravská polozemnica, studňa a pohanský kultový objekt, na Pohansku sa totiž Slovania po páde Veľkej Moravy vrátili k pohanstvu. Empírový lovecký zámoček tu postavili v rokoch 1810 až 1812.

4_socha_kniezata_rastislava_s_posolstvom_v_ruke_pohanske._v_pozadi_rameno_rieky_dyje.jpg
Socha kniežaťa Rastislava s posolstvom v ruke, Pohanské. V pozadí rameno rieky Dyje.

6_zvysky_clnov_nadejnych_pri_vykopavkach_v_mikulciciach.jpg
Zvyšky člnov nádejné pri vykopávkach v Mikulčiciach.


7_maketa_hradiska_v_mikulciciach_zemske_muzeum_v_brne.jpgMaketa hradiska v Mikulčiciach, Zemské múzeum v Brne.

12_kostolik_sv._margity_antiochijskej_v_poli_pri_kopcanoch_pochadza_z_velkomoravskych_cias._lipa_sa_stala_stromom_slovenska_roku_2018.jpg
Kostolík sv. Margity Antiochijskej v poli pri Kopčanoch pochádza z veľkomoravských čias. Lipa sa stala stromom Slovenska roku 2018.

15_maketa_a_zrekonstruovane_zaklady_velkomoravskeho_chramu_na_devine.jpg
Maketa a zrekonštruované základy veľkomoravského chrámu na Devíne.

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984