Reklama
Reklama

Stane sa Ľudovít Štúr najväčším Slovákom? II.

Počet zobrazení: 858

1_daniela_kodajova.jpgS vedeckou pracovníčkou Historického ústavu SAV PhDr. DANIELOU KODAJOVOU, PhD., odborníčkou na slovenské dejiny 19. storočia, nacionalizmus, národné slávnosti a ženskú otázku o Ľudovítovi Štúrovi v revolúcii 1848 – 1849 a po nej, o jeho údajnom antisemitizme a jedinej životnej láske.

Stane sa Ľudovít Štúr najväčším Slovákom? I.

(Dokončenie)
 

Mali sme v histórii viacerých takých výrazných autorít, ako pre svoju generáciu znamenal Ľudovít Štúr?

Bernolákovci mali Antona Bernoláka, hoci ten je neporovnateľný so Štúrom. Bol to kabinetný typ vedca a literáta. Všade, kam prišiel, hľadal seminárnu knižnicu. Nebol rečník, no urobil množstvo mravčej práce. Všetci ho akceptovali pre jeho múdrosť, široké znalosti. Pre evanjelikov bol v určitom období autoritou profesor Jur Palkovič, vynikajúci prekladateľ a publicista, poslanec uhorského snemu za mesto Krupinu. Vydával časopis Týdenník na európskej úrovni. Istý čas, dokonca paralelne so Štúrom, bol výraznou osobnosťou, ktorá ľudí spájala, Ján Francisci. Ten to dotiahol až na župana Liptovskej stolice. Veľmi sa zaslúžil o založenie a rozvoj Matice slovenskej.

Ešte sa hádam vráťme k vodcovským osobnostiam u katolíckeho vierovyznania v 19. storočí.

Z katolíkov bol vtedy ťahúňom jazykovedec, spisovateľ a zakladateľ Spolku sv. Vojtecha Andrej Radlinský, na ktorého sa neprávom zabúda. Natoľko vytŕčal nad ostatnými, že mal problémy so svojimi cirkevnými nadriadenými, ktorí ho neraz pre jeho aktivity trestali – musel napríklad týždne v kláštorne samote rozjímať nad svojimi skutkami. Potom to bol žoviálny biskup Štefan Moyzes. Z Chorvátska sa vrátil na Slovensko vlastne už ako dôchodca, ale veľa urobil pre obnovu poriadku v katolíckej cirkvi na strednom Slovensku aj pre Maticu. Banská Bystrica bola dovtedy ponímaná skôr ako nemecké mesto, no niekoľko rokov po jeho príchode tam už fungovali tri školy, v ktorých sa vyučovalo v slovenčine. V katolíckom gymnáziu sústredil takých dobých učiteľov, že aj evanjelici tam dávali na štúdiá svojich synov, napríklad zmaturoval tam aj Vajanský, ktorého predtým kvôli otcovi doslova šikanovali a tak musel striedať školy.

jedna_z_dvoch_zachovanych_fotografii_dagerotypii_stura_sa_nasla_az_v_50._rokov_minuleho_storocia_v_pozostalosti_janka94994.jpgJedna z dvoch zachovaných fotografií (dagerotypií) Štúra sa našla až v 50. rokoch minulého storočia v pozostalosti Janka Kráľa.
 

Revolúcia hádam okrem Ruska prevalcovala celú Európu. A ukázalo sa, že Štúr nie je iba do koča, ale aj do voza. Do ruky si spolu s Hurbanom vzal šabľu. Aký bol bojovník?

Zo spomienok jeho druhov vieme iba to, že všade rečnil. Zo zachovaných spisov vyšetrovania, ktoré sa po porážke revolúcie viedli najmä proti Hurbanovi, vieme, že sa vždy obhajoval, že v rámci troch slovenských dobrovoľníckych výprav nikoho nedal vešať ani zákerne zabiť. Michal Miloslav Hodža, keď prišlo k prvému boju, tak v noci zutekal s tým, že je proti svedomiu evanjelického kňaza narábať so zbraňou. Keď ho chceli profesionálni vojenskí velitelia chytiť a ako zbeha popraviť, Jozef Miloslav Hurban sa ho zastal. Farári to vraj inak berú. Štúr nemal teologické, ale filozofické vzdelanie, no myslím si, že ani on nikdy do ľudí nestrieľal. Hurban, keď išiel z Viedne na Slovensko do boja, tak manželke Aničke Jurkovičovej napísal, že si v Prešporku si kúpil „pištoliek dvojo a pekné vrecúško s guľami“. Potom sa však ukázalo, že tie guľky do jeho zbraní vôbec nepasovali. Nuž, boli to vojenskí laici.

Začiatkom zimy 1848 slovenskí dobrovoľníci prekročili v Jablunkovskom priesmyku moravské hranice na Kysuce a potom obišli takmer celé Slovensko. Ani vtedy Štúr nebojoval?

Z viacerých zdrojov vieme, že rečnil v Martine, Prešove, v Banskej Bystrici... Čítala som všetky možné doklady. Ich autori buď o účasti v priamych bojoch nepíšu, alebo túto tému obchádzajú. Zmieňujú sa o stratách, o tom, že našli Slovákov, ktorých honvédi predtým popravili. Vtedy Hurban vždy zliezol z koňa, dal si bohoslužobný odev - luterák a dôstojne ich pochoval do vysvätenej pôdy s celou sviatosťou, ktorá k tomu patrila. Hurban a Štúr zrejme osobne slovenských mužov iba verbovali do dobrovoľníckych oddielov a keď chlapi už toho mali dosť, tak ich povzbudzovali, aby pokračovali v boji. Najmä roľníci, keď sa blížili jarné práce na poliach, zväčša zdúchli. Ostali zväčša iba pôvodní zbojníci a pytliaci, ktorí boli naučení narábať so zbraňou a neboli zvyknutí na to, aby spávali doma v duchnách, ale chodili po horách. Takže politickí vodcovia povstania mali dosť problémov udržať akú-takú vojenskú morálku. Preto boli aj Štúrove a Hurbanove prejavy pred zhromaždeným vojskom také dôležité. Ale dobrovoľníkov viedli aj k tomu, aby postupovali v súlade s kresťanskou morálkou. Ich cieľom predsa bola sloboda, a nie to, aby sa pomstili na miestnom obyvateľstve, ktoré ich vždy neprijímalo s otvorenou náručou.

1_ludovit_stur_ako_vodca_povstalcov_v_roku_1848_olejomalba_martina_benku_z_roku_1948.jpg
Ľudovít Štúr ako vodca povstalcov v roku 1848, olejomaľba Martina Benku z roku 1948.

Je pravda, že sa Štúr v Košiciach, kde rokoval aj s Jonášom Záborským, ktorý konvertoval na katolícku vieru, takmer stal obeťou atentátu?

Áno, v Košiciach sa ho pokúsili zavraždiť. Miestni Maďari považovali štúrovcov za zradcov, záškodníkov, narušiteľov ich idey obnovenia uhorskej nezávislosti. Padol výstrel na ulici do steny, no Štúra netrafili. Štúrovci verejne šírili medzi Slovákmi svoje myšlienky. Keby sa schádzali s niekoľkými tajne iba v nejakom byte, tak by ich celé úsilie vyšlo nazmar. Museli byť na očiach ľuďom – nielen tým, ktorých chceli získať, ale aj svojim nepriateľom. Všade mali zhromaždenia verejné, vyhrávala na nich hudba, sprevádzali ich aj služby božie.

Po porážke revolúcie a nesplnení sľubov cisárskej Viedne na Štúra iste doľahli ťažké časy. V roku 1851 mu navyše zomrel milovaný starší brat Karol, vzápätí otec, matka, potom Adela Ostrolúcka. Prejavilo sa to počas pobytu v Modre, kam sa presťahoval, aby mohol švagrinej pomáhať pri výchove šiestich polosirôt, nejakými depresívnymi náladami, ktoré napokon mohli vyústiť až do myšlienok na samovraždu?

Podľa mňa ide o martýrsky mýtus. On v Modre napísal množstvo listov, vybavoval miesta pre všetkých svojich spolubojovníkov v štátnej správe, s jeho pomocou sa Hurban mohol vrátiť na faru v Hlbokom. A sústredil sa i na písanie vedeckých prác. Porovnávanie poézie slovanských národov, to nebolo iba dajaké zhrnutie toho, čo písali Česi a Slováci. Štúr mal dobre naštudovanú aj poľskú, chorvátsku či srbskú literatúru. A pripravil si aj koncept, ako to bude vyhodnocovať. V druhom diele – Slovanstvo a svet budúcnosti – rekapituloval, čo sa so slovanskými národmi v minulosti udialo, aká je ich situácia po roku 1849 a čo z toho pre nich vyplýva do budúcnosti. Po svojich osobných skúsenostiach neveril, že sa revolúcia rýchlo zopakuje. Spis koncipoval tak, že sa Slovania musia vyvarovať chýb a slepých uličiek, ktorými prešli v 40. rokoch. Veľká slovanská ríša bola preňho veľkou víziou, ale najprv by si museli jednotlivé národy vyrovnať bilaterálne vzťahy medzi sebou.

4_zakutie_s_dobovym_nabytkom_a_sutovym_obrazom_na_poschodi_budovy_muzea_ludovita_stura_v_modre.jpg
Zákutie s dobovým nábytkom na poschodí budovy Múzea Ľudovíta Štúra v Modre.

Tvrdí sa, že východisko videl v tom, že sa Slováci a ostatní Slovania z habsburskej monarchie obrátia na ruského cára. Bola to pravda?

Táto fikcia vznikla omylom. Svoje dielo Štúr napísal v nemčine a vyšlo až po jeho smrti v Moskve pri príležitosti slovanského zjazdu, konanom pod predsedníctvom Fiodora M. Dostojevského roku 1867. V ruskom preklade sa objavilo viacero vsuviek typu, že všetci Slovania prejdú na pravoslávie a budú používať azbuku. V medzivojnovom období v edícii Čítanie študujúcej mládeže Matice slovenskej vytlačili skrátenú verziu. Síce bez komentára, ale texty boli tak povyberané, že z toho mohlo vyplynúť, že spojenie s ruskou ríšou myslel autor smrteľne vážne. Ale Štúr nepísal o ruskej hegemónii, ale o rovnocennom postavení slovanských národov nezávisle od ich početnosti. Žiadal, aby cár zrušil nevoľníctvo, presviedčal Rusko, že musí europeizovať a uvedomiť si, že nie všetci Slovania sú, či budú pravoslávni. Pravoslávne bolo a je aj Srbsko a Štúr mal k nemu veľmi blízko. Keď po revolúcii odmietol službu na uhorských úradoch, pracoval zrejme na tom, aby získal profesúru v Belehrade alebo v Záhrebe. Nemáme však k tomu korešpondenciu, ktorou by sa to mohlo zdokumentovať. V slovenčine vyšiel kompletný text spisu o slovanstve až roku 1993! Má iba 140 strán a dnes je dostupný každému v našich knižniciach.

A ako to teda bolo s jeho duševným rozpoložením v Modre?

V Modre viedol čulý spoločenský život. Prijímal návštevy, vždy, keď zažiadal o povolenie vycestovať, tak ho dostal. Až do apríla 1854, keď cisár František Jozef vydal pri príležitosti svojej svadby s Alžbetou Bavorskou (Sisi) všeobecnú amnestiu, platil výnimočný stav a každý „podozrivý“ verejný činiteľ, teda nielen štúrovci, musel nahlásiť, kam chce cestovať.

Takže do tohto obdobia možno zahrnúť aj posledné verejné vystúpenie Ľudovíta Štúra pri príležitosti odhalenia pomníka s bustou Jána Hollého od sochára Ladislava Dunajského na Dobrej Vode?

Skupina katolíckych národovcov okolo Jána Palárika a Jozefa Karola Viktorina vo Viedni a Budapešti už dávnejšie zorganizovala zbierku na vystavenie pomníka Hollému. Už s tým finišovali, keď do toho prišla spomínaná amnestia. Tak mohli zorganizovať verejnú oslavu, dovtedy v rámci výnimočného stavu bolo zhromažďovanie občanov zakázané. Na Dobrej Vode pri hrobe autora eposov Svätopluk, Cyrilometodiáda a Sláv uzavreli Staroslováci a Novoslováci zmier s tým, že budú všetci používať štúrovskú slovenčinu.

4_zaciatok_rekonstrukcie_pohrebneho_sprievodu_ludovita_stura_po_160_rokoch_-_v_januairi_2016_v_modre_pred_muzeom.jpgZačiatok rekonštrukcie pohrebného sprievodu Ľudovíta Štúra po 160 rokoch – v januári 2016 v Modre pred múzeom.

Dnes niektorí, čo sa tvária ako veľmi sčítaní, Štúrovi vyčítajú antisemitizmus. Oprávnene?

V roku 1842 získali židia v Rakúsko-Uhorsku od cisára Ferdinanda podobné zrovnoprávnenie s ostatnými komunitami ako protestanti v Tolerančnom patente. Nastal veľký nástup nadaných mládencov z dovtedy izolovaných get do škôl, do podnikania, masovo si otvárali v mestách obchody a rozličné kancelárie. Dali sa rozpoznať od ostatných, lebo sa vtedy ešte obliekali a česali podľa starých zvykov. Ľudí vo všeobecnosti to dosť provokovalo. Nielen v rakúskom mocnárstve, ale aj inde v Európe vznikla voči nim určitá antipatia. Mnohí tvrdili, že sa tu židia nadmieru rozťahujú a že by sa mali vrátiť staré zlaté časy. Ale takéto názory sa považovali ako čosi normálne, nebolo neslušné, či nevhodné, ak ktosi šíril aj protižidovské vtipy. Určite to nebol antisemitizmus, aký Európania zažili v hrozných podobách v 20. storočí.

A Štúr mal nejaké ešte tvrdšie postoje voči židom?

Kdeže. V Bratislave úzko spolupracoval so židovským majiteľom vydavateľstva, ktorý mu tlačil noviny aj na dlh a mali veľmi dobré vzťahy. Ja som v jeho písomnostiach nenašla nijaký prejav antisemitizmu. Mala som v rukých jeden jeho spis o rozvoji priemyslu na Slovensku. Uvádza tam, že priestory, ktoré ovládajú židia – myslel tým najmä malé obchody, hostince či dielne – by mali slovenskí podnikatelia naplniť svojimi ľuďmi. Dá sa to považovať za antisemitizmus? Podľa mňa nie. V Uhorsku nastal určitý zlom v 80. rokoch 19. storočia, keď sa do snemu dostala jedna antisemitská strana. Vydržala síce v parlamente iba jedno volebné obdobie, ale spustila lavínu, riadenú protižidovskú kampaň. Hranice slušnosti a korektnosti voči židom sa vtedy výrazne posunuli – nesprávnych smerom. V novinách sa publikovali nechutné kreslené vtipy, vychádzali brožúrky, ktoré mali strašiť kresťanov pred „vrahmi Ježiša Krista“ atď. Uhorsko však až do prvej svetovej vojny nezažilo pogromy, ako boli napríklad v Haliči a Rusku.

Ako sa Slováci vyrovnali s predčasnou smrťou Ľudovíta Štúra: Ako ju hodnotili, napríklad v relatívne priaznivejšom, matičnom období?

Vtedy ešte žili jeho osobní priatelia a žiaci. Jedno z prvých rozhodnutí po vzniku Matice slovenskej bolo, že treba sústrediť pamiatky viažuce sa na Štúra, odštartovala sa finančná zbierka na postavenie pomníka nad jeho hrobom v Modre. To sa zrealizovalo až roku 1872. Na napísanie reprezentatívneho životopisu sa podujal jeho najbližší priateľ Jozef Miloslav Hurban. Text vychádzal na pokračovanie v 80. rokoch v obnovenom časopise Slovenské pohľady, ktoré redigoval Hurbanov syn Vajanský. Malo to veľký význam aj preto, lebo s blížiacimi sa oslavami milénia príchodu maďarských kmeňov do strednej Európy prinášali budapeštianski historici veľmi hybridné práce o dejinách Uhorska, vrátane revolúcie v rokoch 1848 a 1849. Hurban sa tejto úlohy zhostil veľmi dobre. Ide o dielo, ktoré je čitateľné, má grády, nie je zaplavené množstvom dát, opiera sa o fakty, ale autor pridáva aj veľa osobného, pritom Štúra neidealizuje.

7_dobovy_portret_marie_pospisilovej.jpgDobový portrét Marie Pospíšilovej, po jej pravici mal byť pôvodne namaľovaný aj Štúr. Venček z nezábudiek čosi symbolizuje.


Na záver nám prezraďte niečo z intímneho Štúrovho života. Často sa hovorí o nenaplnenej láske Ľudovíta k Adele Ostrolúckej. Vám sa v tomto smere čo podarilo vypátrať?

Myslím si, že medzi nimi nevzplanula nijaká láska. Ak bol Štúr zaľúbený, tak do Marie Pospíšilovej, ktorú spoznal na spiatočnej ceste zo štúdií v Halle v septembri 1840. Keď bol v Prahe, redaktor časopisu Květy Jaroslav Pošpíšil naňho naliehal, aby sa zastavil v Hradci Králové a odovzdal balíček jeho rodičom (otec bol známy vydavateľ). Štúr sa nechcel veľmi zdržiavať, no u Pospíšilovcoch sa zrútil zo schodov a poranil si ruku. A tak zostal v rodine tri týždne. Počas štúdií v Nemecku hrozne vychudol, lebo namiesto jedla si kupoval najmä knihy. A tak mu iste dobre robilo, keď sa Jaroslavova sestra Marie oňho vzorne starala. Nosila mu polievočky, varila čajíčky, upravovala vankúše pod hlavou. V jednom momente si však zrejme uvedomil, že keby sa oženil a stal doma sedieť v papučiach, tak už pre Slovensko nič nevybojuje. Po odchode do Bratislavy Marii napísal, že si vybral inú životnú dráhu. Neskôr jej venoval viacero ľúbostných básní publikovaných v Čechách. Iste aj jeho táto rozlúčka bolela, ale s milovanou sa rozišiel korektne.

Takže to bola jeho práva láska. Pokiaľ išlo o Adelu, bolo to komplikovanejšie?

Štúr doúčal Adelinho brata Gejzu, spolupracoval s ich otcom Mikulášom, vďaka nemu sa stal poslancom Uhorského snemu za slobodné kráľovské mesto Zvolen. Sporadicky navštevoval rodinu v Zemianskom Podhradí, vo Zvolene, na Ostrej Lúke, písomne sa kontaktoval s paňou domu Alžbetou, občas nechal pozdraviť  jej dcéru. Adela bola vzdelaná, zaujímala sa aj o spoločenský život, o tom, čo sa dialo na sneme v Bratislave. K nim chodilo množstvo významných ľudí z celého regiónu. Dievčina však už vtedy bola vážne chorá, mala suchoty. Tam sa nečakalo na ženícha, ale na zázrak, či vyzdravie. Vždy keď k nim prišiel Štúr na návštevu, sklonil jej a matke poklonu, ako sa to vyžadovalo. Prehodili sporu pár slov, ale všetko to bolo v rámci slušnosti. Páčilo sa mu, že sa zaujíma o výučbu slovanských jazykov. Ale z jeho ani z jej strany nemáme nijaký písomný dôkaz, že by medzi nimi vzplanul nejaký hlbší vzťah. Keď napokon vo Viedni zomrela, napísal, aká je to veľká škoda, lebo išlo o dobré, múdre stvorenie. Bol to aj hold celej rodine, v ktorej sa vedelo, že Adela speje k nešťastnému koncu, preto jej za života umožnili všetko, po čom zatúžila – vzdelávať sa, venovať sa hudbe, prijímať návštevy. Hoci aj jedného Slováka, rodáka z Uhrovca. Samozrejme, za nevyhnutnej prítomnosti matky.

8_adela_ostrolucka_obraz_namalovany_niekolko_rokov_po_jej_smrti_autor_janos_videkl.jpgAdela Ostrolúcka, obraz namaľovaný niekoľko rokov po jej smrti, autor János Vidékl.

Ale veď všetci sme ten romantický príbeh poznali z povinného čítania – knihy Ľuda Zúbka Jar Adely Ostrolúckej. Bol taký presvedčivý...

Naozaj išlo iba o literárnu podobu ich vzťahu. Autor síce vychádzal z dobovej korešpondencie, ale medzi reálne listy vkladal domyslené situácie. Preto to vyznievalo veľmi vierohodne. Osobne som však nenašla nijakú stopu, po ktorej by sa v tomto zmysle dalo ísť. Tri Štúrove listy adresované Adelinej matke sa dostali na verejnosť tak, že rodina uhorskej šľachty – Ostrolúckovci – po roku 1918 ostala žiť na Slovensku. Potrebovali sa v novom štáte etablovať pročeskoslovensky a tak darovali viaceré cenné predmety a dokumenty múzeu s tým, aby zdôraznili: „My sme mali osobné kontakty so Štúrom.“ Z tejto iskierky sa rozdúchala veľká legenda. Zúbkova kniha je beletria, nie skutočná história.


Keď som bol na Ostrej Lúke a navštívil knižnicu s pamätnou izbou, tam mi tvrdili niečo celkom iné...

Chceli tam aj v rámci podpory turistického ruchu oživiť túto legendu. Prišla od nich delegácia k nám do ústavu tú vec konzultovať. My sme ich nadšenie, žiaľ, museli dosť schladiť. Ale ako turistický magnet to uznávam – tu žila rodina Ostrolúckych a chodil sem aj Štúr, s pánmi hrali na lúke kolky... Pravda, bolo by dobre, keby sa konečne zrekonštruoval roky zanedbaný kaštieľ a priľahlý park. Ale ľúbostný vzťah medzi Ľudovítom a Adelou nie je historicky dokázaný. Medzi nami, ako ja mám možnosť poznať Štúra, bol to človek vysokej morálky. Sotva by zneužil situáciu, keď mu Ostrolúckovci otvorili dvere dokorán a bol najmä jej otcovi veľmi zaviazaný.

9_instalaciu_pamatnej_tabule_na_ostrejluke_od_autora_mariana_polonskeho_inicioval_byvaly_redaktor_noveho_slova_a_spisovatel_drahos_machala.jpgInštaláciu pamätnej tabule na Ostrej Lúke od Mariána Polonského inicioval niekdajší redaktor Nového slova, spisovateľ a publicista Drahoš Machala.

5_trojhrob_karola_a_ludovita_sturovcov_plus_pavla_zacha_s_kostkou_sochou_slovenska_jar.jpg
Trojhrob Karola a Ľudovíta Štúrovcov plus Pavla Zacha so sochou
Jozefa Kostku Slovenská jar z roku 1965 v Modre.

6_pomnik_od_akademickeho_sochara_frica_motosku_v_modre_na_sturovej_ulici.jpgPomník od akademického sochára Frica Motošku v Modre na Štúrovej ulici (taliansky mramor), odhalený roku 1938.

Foto: Martin Krno a jeho archív

 

Priemer: 5 (1 hlas)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama