Stane sa Ľudovít Štúr najväčším Slovákom? I.

Počet zobrazení: 4430

1_daniela_kodajova.jpgS vedeckou pracovníčkou Historického ústavu SAV PhDr. DANIELOU KODAJOVOU, PhD., odborníčkou na slovenské dejiny 19. storočia, nacionalizmus, národné slávnosti a ženskú otázku, hovoríme o  projekte RTVS Najväčší Slovák. Môže byť prirodzený vodca štúrovskej generácie aj vzorom pre dnešných mladých mužov? Teda okrem starostlivo pristrihnutej brady, ktorá sa po desaťročiach vrátila do módy...


Čo si myslíte o televíznej súťaži Najväčší Slovák? Je to seriózny projekt, zábavná šou či čisto komerčná záležitosť?

najvslovak.jpgNajprv som to celkom nechápala. Ako sa môžu porovnávať osobnosti z takých rozdielnych oblastí, nehovoriac o chronológii, v podstate od deviateho storočia až po dnešok. Predsa to nejde tak, že si na polici vyberáme kompóty – tento mi chutí, tento mi nechutí. Tento sa mi páči, tento zase nie. Malo by to byť o inom. Ale keď sa rozbehla kampaň, tak ma to začalo zaujímať. Zaznievajú rôzne hlasy. Niekto tvrdí, že sa mu páči Jánošík, lebo nosil vybíjaný opasok, iný preto, lebo veď to tým pánom ukázal. Pointa spočíva v tom, aby sme sa zamysleli nad tým, že sme rozliční ľudia a pochopíme, že dejiny, to nemôže byť iba jeden variant hodnotenia, ale každý si nejakým spôsobom utvára svoje historické vedomie. Na základe toho, o čom sa rozpráva v rodine, kto čo čítal. Prídeme do nejakého regiónu ako turisti a náhodou zistíme, že tam vysoko vyzdvihujú svojho rodáka či osobnosť, ktorá tam pôsobila. Zaujme nás a dodatočne si o nej naštudujeme literatúru. Osobný prístup a vklad, ktorý do tohto poznania človek dá, je vždy silnejší ako neraz suché vedomosti zo školy.

Zase si nemusíme idealizovať historické povedomie našich ľudí. Súťaž RTVS môže spĺňať aj osvetu o slovenských dejinách prostredníctvom osobných príbehov. Ako sa ukazuje – aj u moderátorov tejto televíznej relácie – niektorí sa prvý raz poučili o daktorej významnej osobnosti, dozvedia sa mnohé základné fakty, ktoré im možno učitelia na škole vtĺkali do hlavy, no akosi im to vyšumelo. Tak vďaka aj za to.

Iste, aj z tohto pohľadu sa mi zdá súťaž pochopiteľná a užitočná. Má vlastne mobilizovať ľudí, aby sa hlbšie zamysleli nad našimi dejinami a osobnosťami, ktoré ich spoluvytvárali.

Už prvé kolo hlasovania ma prekvapilo. Do základnej stovky sa napríklad vôbec nedostal prvý predseda SNR a jeden politických a literárnych lídrov väčšiny 19. storočia Jozef Miloslav Hurban. Iné mená zase mnohých zaskočili. Dokonca aj v tej vrcholnej desiatke. Ako hodnotíte jej zloženie?

Tiež ma veľmi prekvapilo. Akoby bol stav historického vedomia nášho národa veľmi modelovaný. Slovensko bolo a do istej miery ešte je dominantne katolícka krajina. Od detstva sme počúvali príbehy o svätcoch, ale vždy sa z ich reálneho života vynechá to, čo bolo najdôležitejšie. Majú svoj kult, ľudia sa im klaňajú v kostoloch, zastavujú sa pri sochách na námestí. Ale často nevedia, prečo vôbec boli blahorečení a vysvätení. To sa dajako prenáša aj na hodnotenie historických osobností, národovcov, aj novodobých politikov. Veľmi sa cení, keď ktosi z nich zomrel predčasne, osobitne, keď bol ešte pomerne mladý. Bonusom je, ak bol ktosi v rozličnom stupni perzekvovaný režimom. A keď zažije popritom ešte aj nejakú nenaplnenú lásku, tak to je bod navyše. Neskúma sa už to, prečo ho vlastne vládna moc prenasledovala.

Áno, stačí fakt – ublížili mu, vrchnosť sa na ňom nechutne vyvŕšila...

Potom vysvitne, že v tej desiatke „Topslovákov“, respektíve jedenástke, ak berieme svätcov Cyrila a Metoda za dvoch, nájdeme siedmich, ktorých väznili, súdili, popravili, či záhadným spôsobom zišli z tohto sveta. Samotné martýrium sa cení oveľa viac ako ich prínos pre rozvoj našej spoločnosti. Pre mňa je zarážajúce, až smutné, že stále pretrvávajú takéto pohľady na historické osobnosti.

ludovit_stur.jpgPortrét Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa z roku 1873.

Do akej miery toto akože povrchné martýrstvo platí aj na Ľudovíta Štúra? Iste patrí do určitej podskupiny ľudí, ktorí zomreli tragicky a pomerne mladí, pritom sa aj pri ňom spochybňuje príčina jeho smrti.

Štúr nebol perzekvovaný v tom zmysle, že by ho väznili či súdili. Po revolúcii a nástupe bachovského absolutizmu mu dokonca ponúkali úradnícke miesta v štátnej správe, čo on odmietal. Mňa skôr zarazilo čosi iné. V rokoch 2015 a 2016 pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia sa v rámci vyhláseného Roka Ľudovíta Štúra konalo mnoho zaujímavých podujatí. Nás historikov často pozývali na besedy. Viete, o čo sa ľudia najviac zaujímali? Mnohých napríklad, prečo sa podobal na Ľudovíta Košúta. No vtedy bola taká móda, všetci revolucionári sa na seba podobali. Alebo, ako to bolo s Adelou Ostrolúckou a či náhodou nebol homosexuálom. A či sa na tej poľovačke pri Modre nechcel sám zastreliť. Ale jeho reálne iniciatívy a všetko to, čo urobil pre slovenský národ, ostávalo v ústraní. Ešte vedeli, že kodifikoval s Hurbanom a Hodžom slovenčinu. O tom, že predtým tu už bola uzákonená iná slovenčina, a že aj tá štúrovská ešte prešla modifikáciami, už nemali zväčša jasno.

Ak teda Štúr nebol prenasledovaný, tak podľa logiky mnohých Slovákov si zaslúžil, aby sa v druhom kole súťaže uchádzal o víťazstvo?

Samozrejme. Zomrel tesne po dovŕšení štyridsiatky. Prežil teda pomerne krátky život, ale veľmi intenzívne. Uvedomme si, že sa už ako 18-ročný junák staval do pozície, v ktorej ho ostatní akceptovali, hoci boli iba o dva-tri roky mladší. Brali ho ako svojho učiteľa a súčasne ako blízkeho druha, ktorý ich motivuje k činnosti v národnom duchu. Kým predchádzajúca generácia slovenskej inteligencie zbierala a potom doma potichu zapisovala ľudové povesti, rozprávky či piesne, Štúrova generácia najmä jeho zásluhou vykročila do verejného priestoru. Oni už pôsobia tak, aby boli aj videní, aby boli vypočutí. To, že sa táto skupina pomenovala podľa Štúra, vôbec nebolo náhodné. Vnímali ho ako vzor, napodobňovali ho, strihali si podľa neho bradu, fúzy, vlasy, nosili ako on mašľu pod krkom, až nekriticky ho obdivovali.

4_uvod_slavnostneho_pochodu_uhrovcom_pri_prilezitosti_200._vyrocia_narodenia_l._stura_oktober_2015.jpgÚvod slávnostného pochodu Uhrovcom pri príležitosti 200. výročia narodenia Ľ. Štúra, október 2015.
















Štúr však svojou brilantnou rétorikou, ušľachtilými spôsobmi vystupovania a prezentáciou vízie, ako treba národné hnutie formovať, oslovoval aj starších. Spočiatku protestantskú inteligenciu, potom aj katolíkov. Kedy na seba upozornil širšiu verejnosť?

Vtedy, keď sa angažoval v súvislosti so Slovenským prestolným prosbopisom, ktorý už v roku 1842 odovzdali na cisárskom dvore vo Viedni a požadovali zastavenie maďarizácie. Takže nie je pravda, že násilné odnárodňovanie sa začalo až po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Vzápätí odštartoval kampaň za získanie finančných prostriedkov na vydávanie Slovenských národných novín a ich literárnej prílohy Orol tatranský. Dovtedy sa aktívni Slováci mohli spoliehať iba na osobné stretnutia alebo písanie listov, no to trvalo veľmi dlho. Potrebovali spoločné permanentné fórum. Mnohých nadchol, viacerí mu venovali na založenie novín svoje životné úspory, prisľúbili, že ich budú odoberať. Situácia sa od roku 1842 výrazne dynamizovala. Metternichovský režim začal mať trhliny.

Toto národné prebudenie sa netýkalo iba Slovenska. Kde môžeme vidieť korene nadchádzajúcich významných spoločenských zmien?

Výraznú úlohu zohralo už prijatie Tolerančného patentu cisárom Jozefom II. v roku 1781. Na jeho základe protestanti, ktorí v habsburskej monarchii dovtedy tvorili občanov druhej kategórie, získali rovnoprávne postavenie. V priebehu dvoch generácií vyrástla na Slovensku silná skupina evanjelikov, ktorí už študovali na nemeckých univerzitách. Nemecko bolo v tom čase kolískou nacionalizmu moderného typu, teda už nie šľachtického ako vo Francúzsku, ale občianskeho, meštianskeho. Študenti sa vracali domov aj s novými myšlienkami. Áno, treba zbierať aj pesničky a rozprávky, ide o hodnoty, ktoré vytvoril ľud, ale my musíme priniesť predstavy o budúcnosti nášho národa, musíme byť aktívni a stať sa pre ostatných osobným vzorom.

5_pred_vynovenym_rodnym_domom_ludovita_stura_a_alexandra_dubceka_v_uhrovci.jpgPred vynoveným rodným domom Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka v Uhrovci.















 

S nástupom štúrovskej generácie teda dochádzalo ku kvalitatívnemu skoku. Kým napríklad Štúrov starý otec bol klobučníkom, Hurbanov mlynárom, Francisciho krajčírom a predkovia Janka Kráľa mäsiari, ich otcovia už pôsobili ako dedinskí učitelia či farári. A štúrovci už predstavovali elitu uvedomelého národa.

Áno, ich dedovia boli ešte iba remeselníci, ale nepatrili medzi chudobné vrstvy obyvateľstva. A vďaka spomínanému Tolerančnému patentu už svojich nadanejších synov posielali na štúdiá v rámci Uhorska a väčšina z nich si mohla dovoliť absolvovať jeden rok či aspoň jeden semester na protestantských univerzitách v Nemecku. Keď sa vrátili domov, tí už svojich synov dávali na plné vysokoškolské štúdium. Napríklad Štúrov otec Samuel sa stal učiteľom, ktorého uznávali pre jeho moderné metódy vzdelávania. Preto si ho gróf Imrich Zay vyžiadal z Trenčína do Uhrovca, aby tam učil. Najstarší syn Karol už vyštudoval teológiu v Berlíne a mladší Ľudovít filozofiu, históriu a lingvistiku v Halle.

Keď hovoríme o Tolerančnom patente, tak išlo o inteligenciu evanjelikov. Ako to vyzeralo so slovenskými katolíkmi?

Dominantná katolícka cirkev mala dlhodobo množstvo vzdelávacích inštitúcií. Problémom však bolo, že všetci vzdelaní kňazi na sklonku svojho života síce svoj majetok, knižnice odovzdali kláštorom či školám, na ktorých učili, no chýbala tu rodinná kontinuita. Často sa stávalo, že keď zomrel katolícky farár a prišiel jeho nástupca, tak nechal vyhádzať odkladané noviny, historické zbierky, herbáre, knihy či iné „duchovné“ dedičstvo, lebo jeho záujmy boli inak orientované a obmedzené priestory na fare potreboval inak využiť. Ale keby som mala spätne hodnotiť vplyv medzinárodného prostredia, tak ako prví na spoločenské zmeny v Európe zareagovali katolíci. Bernolákovci boli čisto konfesionálne vyhranená skupina, ale práve oni prijali encyklopedické osvietenstvo a metódy jeho práce. A tým dali aj určitý impulz evanjelikom druhej-tretej generácie po vyhlásení Tolerančného patentu.

6_nedostojne_priecelie_stareho_evanjelickeho_lycea_v_bratislave.jpgNedôstojné priečelie staršej budovy evanjelického lýcea v Bratislave.

 

 

 

 

 

 







Mladá evanjelická inteligencia to rýchlo rozturbovala. Katolíci akoby boli v národných veciach takí dajakí prispaní. Čím to bolo?

Pre katolíkov čas nehral až takú veľkú rolu. Evanjelici to mali istým spôsobom limitované – ich synovia vyštudovali v tých a tých rokoch a potom si museli nájsť uplatnenie v živote. Porovnajme si, ako išli tieto dve skupiny na kodifikáciu slovenčiny. Anton Bernolák tvoril dvadsať rokov svoje kyklopské dielo Slowár a prepísal ho šesťkrát. Štúrovci sa začiatkom 40. rokov 19. storočia rozhodli, že Štúr napíše zdôvodnenie zavedenia novej slovenčiny, Hodža jej gramatiku a Hurban začne v tomto jazyku vydávať časopis. Bola to vysoko riziková akcia. Oni netušili, ako to príjme ich vlastná komunita, nieto celý zvyšok Slovenska. Preto chodili po krajine, diskutovali aj so všetkými predstaviteľmi evanjelickej cirkvi. Ján Kollár či Pavel Jozef Šafárik podporili myšlienku založenia Slovenských národných novín. Keď však zrazu vyšli v Štúrovej slovenčine, šľak mohol trafiť starých pánov, stúpencov modifikovanej biblickej češtiny. Tá by však Slovákov nikdy nespojila, lebo by s ňou súhlasili maximálne protestanti.

Iste, Štúr tlačil na to, aby sa prijala taká forma jazyka, ktorá bude prijateľná pre všetkých Slovákov – v rámci regiónov a konfesií. Najprv však presadzoval zásadu: Píš ako počuješ!

Štyridsiate roky boli aj z jazykového hľadiska divoké obdobie, všetko sa ešte iba tvorilo. Áno, Štúr spočiatku tvrdil, my nepotrebujeme gramatiku, my chceme život! Lenže Michal Miloslav Hodža mu oponoval. Musia byť nejaké pravidlá, aby Slováci vedeli, čo je v texte správne a čo nie. Slováci nemali svoj štát, boli súčasťou Uhorska, mali však územie, ktoré obývali ich rodičia a starí rodičia od Dunaja k Tatrám a ešte kúsok na východ. Pomaly v každej doline nemali len iné kroje, ale používali aj rozdielne nárečia. Napriek tomu hovorili zhruba rovnako, rozumeli si. Štúrovci si povedali: Ak ich naučíme používať jednotnú spisovnú slovenčinu, práve to – jazyk nás zjednotí. V ňom budeme vydávať noviny, literatúru, praktické príručky, budeme v tomto jazyku vychovávať mládež v školách.

7_devin_zvysky_palaca_bathoryovcov_s_pamatnou_tabulou_vyletu_sturovcov_na_hrad_v_aprili_1836.jpg Zvyšky paláca Báthoryovcov na Devíne s pamätnou tabuľou výletu štúrovcov v apríli 1836.

 

 

 

 

 

 






Štúr si prirodzeným spôsobom získal veľkú autoritu, bol dobrý rečník, mal dobré vystupovanie, dobre vyzeral, čo si na ňom môžeme ešte vysoko ceniť?

Bol mimoriadne pracovitý a po svojom otcovi získal učiteľský dar. Presne vedel, koho má vo svojej skupine čím poveriť. Mládenci nemali pri ňom pocit, že sú neúspešní. Ani nemohli byť, lebo on pre nich dobre zvolil jednotlivé úlohy. Oni mohli začať robiť čokoľvek – zbierali piesne, zapisovali ľudové múdrosti, písali, hrali divadlo, cestovali po Slovensku i v blízkom zahraničí, vždy boli prví – pioniermi vo svojej oblasti. Štúr ich viedol k tomu, aby sa naučili šermovať, jazdiť na koni, ovládať nejaký hudobný nástroj, konverzovať, spoločensky sa správať. Veď ako inak urobiť zo Slovákov moderný národ, ktorý bude vo svete akceptovaný? Aj takéto vonkajšie prejavy – „pánštinu“ – vštepoval svojim chlapcom. A veľmi úspešne.

Teda nebol, ako ho skôr poznáme, iba literátom, lingvistom, publicistom, ale podľa dnešnej terminológie, aj dobrým manažérom?

Presne tak. Ak si vezmete, aký mal priestor. Veď na Evanjelickom lýceu pracoval iba ako zastupujúci učiteľ bez nároku na plat. Profesor Jur Palkovič už vtedy nezvládal vyučovanie, mal množstvo iných záujmov, roky sa sústreďoval na preklady do slovenčiny, potom zdedil v Prešporku po strýkovi obchod s vínom. Ale ako svojho zástupcu si vybral najlepšieho študenta, akurát mu neschválili plat.

A z čoho potom Štúr vôbec žil?

Nuž, to je veľká záhada. Iste, rodičia ho v rámci svojich možností podporovali, ale pokiaľ ide o príjem peňazí, z ktorých po celý život existoval, to my historici nevieme. Napríklad po revolúcii, keď mu zomrel otec, vzdal sa všetkého svojho dedičstva v prospech sestry Karolínky, ktoré nebola zaopatrená, lebo sa nevydala. Matka musela aj s ňou odísť z Uhrovca, lebo Štúrov rodný dom patril evanjelickej cirkvi a ona tam ubytovala nového učiteľa, do Trenčína k najmladšiemu synovi Jankovi. Akurát máme doklady o tom, že sa Štúr dožadoval honoráru za veľkú esej o slovanských piesňach, ktorá mu vyšla roku 1853 v Prahe, lebo vraj „na tom tak všelijako bol“. Nevie sa, z čoho žil počas pobytu v Modre, kam sa presťahoval po smrti svojho staršieho brata Karola v roku 1851. Nejaké peniaze dostával od Michaila Fjodoroviča Rajevského, ktorý štyri desaťročia pôsobil ako pravoslávny kňaz pri ruskom veľvyslanectve vo Viedni. No Štúr bol v tom poctivec, ak mu Rajevskij dával financie na vydávanie novín, určite by ich neminul na svoje súkromné potreby.

10_stur_recni_na_uhorskom_sneme_olejomalba_od_gejzu_szalaya.jpg
Štúr reční na uhorskom sneme, olejomaľba od Gejzu Szalaya.

Keď Štúr zomrel, zostali vraj po ňom veľké dlhy...

Áno, ale jeho priatelia to zobrali ako holý fakt a povinnosť, aby ich vyrovnali. Ján Kalinčiak mu zaplatil pohreb, ostatní sa poskladali na dlh najmä krajčírom. Štúr si ešte ako poslanec nechal ušiť sedem oblekov, lebo na jeseň 1847 nemohol tušiť, že čoskoro vypukne revolúcia a snem sa rozíde. Predpokladal, že budú v Prešporku zasadať tradične niekoľko rokov, veď mali presadiť veľké reformy. Počnúc zrušením poddanstva – to sa ešte stihli na poslednú chvíľu 15. marca 1848. Spolu s ďalšími tridsiatimi legislatívnymi opatreniami nadobudli platnosť až 11. apríla, preto sa nazývajú aprílové zákony.

(Pokračovanie)

Foto: Autor a archív

ŽIVOT ĽUDOVÍTA ŠTÚRA V KOCKE

3_rub_striebornej_zberatelskej_mince_v_hodnote_desat_eur_vy_danej_pri_prilezitosti_200._vyrocia_narodenia_ludovita_stura_v_hodnote_desat_eur.jpgRub striebornej zberateľskej mince vydanej pri príležitosti 200. výročia narodenia Ľudovíta Štúra v hodnote 10 eur.

Narodil sa 28. októbra 1815 do učiteľskej rodine v prosperujúcej obci Zay-Uhrovec.
Základné vzdelanie získal v škole svojho otca Samuela, v roku 1827 odišiel študovať na nižšie gymnázium do Rábu (Győr).

Po dvoch rokoch prešiel do Bratislavy na Evanjelické lýceum, kde sa zapojil do činnosti samovzdelávacieho spolku Spoločnosť česko-slovenská.
Na pamätnej vychádzke na Devín 26. apríla 1836 prijal za svoje druhé meno Velislav. V nasledujúcom školskom roku sa stal nehonorovaným námestníkom profesora Jura Palkoviča.
V rokoch 1838 až 1840 absolvoval štúdium teológie, filozofie, histórie a lingvistiky na univerzite v Halle (Nemecko).
V júli 1843 na fare v Hlbokom s Jozefom M. Hurbanom a Michalom M. Hodžom kodifikovali nový spisovný jazyk vychádzajúci z kultivovanej stredoslovenčiny.
Od augusta 1845 vydával Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski.
V roku 1847 vstúpil ako poslanec za mesto Zvolen na pôdu uhorského snemu, ktorý sa schádzal až do marca 1848 v Bratislave.
Počas revolúcie v rokoch 1848 a 1849 sa zúčastnil na pražskom povstaní a potom spolu s Hurbanom ako politický zástupca na troch ozbrojených výpravách slovenských dobrovoľníkov.
Po náhlej smrti staršieho brata Karola sa roku 1851 presťahoval do Modry, aby švagrinej pomáhal s výchovou siedmich polosirôt.
Na poľovačke 22. decembra 1855 sa nešťastne postrelil, následkom komplikovaného zranenia 12. januára nasledujúceho roka zomrel.

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984