Reklama
Reklama

Stane sa Andrej Hlinka najväčším Slovákom? II.

Počet zobrazení: 2090

2_profesor_roman_holec.jpgS odborníkom na slovenské a stredoeurópske dejiny 19. a 20. storočia v oblasti politiky, hospodárstva a sociálnych otázok PhDr. ROMANOM HOLECOM, DrSc., profesorom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV, hovoríme o Andrejovi Hlinkovi po vzniku Československej republiky a o jeho koketovaní s nemeckým nacizmom, ktorému však napokon nepodľahol. Napriek tomu zrejme umrel v pravý čas, ešte predtým ako by sa historicky celkom znemožnil.
(Dokončenie)´

Prvá časť: Stane sa Andrej Hlinka najväčším Slovákom? I.

Spomínali ste, že si Andrej Hlinka nikdy nedával servítku pred ústa. Ale niekedy to môžeme hodnotiť pozitívne. Napríklad 24. mája 1918, keď na porade dosiaľ nerozhodnutých predstaviteľov SNS v Turčianskom sv. Martine vyhlásil: „Tu je doba činov. Treba nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť!“

Iste, ale dovtedy takéto rozhodné stanovisko nebolo ani uňho jednoznačné. Počas vojny Hlinka neurobil nič v prospech rozpadu Rakúsko-Uhorska. Doslova sa na bohatej ružomberskej fare zašil. Zatiaľ čo iní aspoň konšpirovali, počítali na stanici vagóny vojenských vlakov, v nemocniciach ranených a správy posielali Mafii do Prahy. Alebo sa usilovali nadviazať kontakty na opozíciu vo Viedni a Budapešti. Nebolo to síce bohviečo, ale vtedy zúrila vojna, platilo stanné právo. Až v lete 1917 Hlinku navštívil jeho priateľ, angažovaný katolícky kňaz z Moravy Alois Kolísek, ktorý mu ešte roku 1907 pomáhal s turné po českých krajoch. Porozprávali sa o politike a potom zašli za Vavrom Šrobárom. Niečo sa dohodovali, no Hlinka sa opäť objavil v „odboji“ až v máji nasledujúceho roka v Martine, kde vedenie SNS doslova nakopol k radikálnemu československému riešeniu situácie na Slovensku. Zúčastnil sa aj na prijímaní Martinskej deklarácie 30. októbra. Voči návrhu jej textu nevzniesol žiadne námietky, ani ohľadom výrazov o československom národe. Naskočil teda na rozbiehajúci sa vlak, ktorý sa rútil do novej kapitoly našich dejín.

22_velke_zhromazdeie_na_podporu_vzniku_csr_v_novembri_1918_pred_ruzomberskou_radnicou.jpg
Veľké zhromaždenie na podporu vzniku ČSR v novembri 1918 pred ružomberskou radnicou.

Teda zaslúžil sa o štát, presnejšie o československý štát. Lenže o niekoľko mesiacov už bolo voči nemu nadmieru kritický. Prispelo k tomu publikovaniu textu Pittsburskej dohody, ktorú 31. mája 1918 podpísal Tomáš G. Masaryk s predstaviteľmi amerických Slovákov a Čechov?

Hlinka v roku 1918 stál za Československom, lebo si uvedomoval, aké výhody prináša pre Slovákov. Ale len čo nová republika siahla na katolícke školy a ich učiteľov, rozbuška bola na svete. Aj to, ako Šrobár kreoval ministerstvo pre správu Slovenska, či slovenský poslanecký klub v Prahe. Hoci katolíci vtedy predstavovali tri štvrtiny populácie národa, v oboch inštitúciách sa ocitli v absolútnej menšine. To bolo pre Hlinku neprijateľné. Samotná Pittsburská dohoda už bola len zástupným problémom, ktorý využili ľudáci vo svojej propagande. Požiadavka autonómie, ktorá z nej vyplývala, bola legitímna, vrátane školskej a kultúrnej samosprávy, vlastného snemu, či toho, aby sa pri rozhodovaní o hospodárskych otázkach bral výrazný ohľad na špecifiká Slovenska. Ale mávanie s Pittsburskou dohodou a kričanie, že sa musí stať súčasťou Ústavy ČSR, to naozaj nemalo zmysel. Veď s kým ju Masaryk, ktorý vtedy nebol ešte prezident, uzavrel? Iba so slovenskými a českými emigrantmi. Rozhodovať sa malo doma.

Akú úlohu zohral František Jehlička pri nešťastnej Hlinkovej anabáze spolu s redaktorom Štefanom Mnoheľom na jeseň 1919 do Paríža, keď chceli na mierovej konferencii o povojnovom usporiadaní Európy predniesť Memorandum slovenského národa?

Jehlička bol typický fenomén, ktorý sa vytvoril okolo Hlinku. Tým, že Hlinkovo vzdelanie nebolo mimoriadne, potreboval okolo seba vzdelaných ľudí. Pretože František Jehlička, Vojtech Tuka či Vojtech Tvrdý mali dosť masla na hlave ešte z uhorských čias, tak boli voči Hlinkovi nielen dostatočne lojálni, ale aj servilní. A to sa mu páčilo. Akciu proti československej vláde v roku 1919 zorganizoval Jehlička, Hlinka bol do nej veľmi nešťastne vmontovaný. Tam vidieť jeho politickú naivitu. On keď opustil hranice Slovenska, tak sa doslova strácal. Jednak vôbec neovládal cudzie jazyky a jednak nedomyslel, prečo vlastne cesta z Ružomberka do Paríža vedie cez Varšavu a prečo idú do Francúzska na falošné poľské pasy, bez akéhokoľvek zahraničnopolitického krytia. V Paríži nemali šancu, ani aby ich nepustili na rokovania. Jehlička sa už do Československa nevrátil, išiel rovno do Budapešti, kde sa plne zapredal iredente. Hlinku po príchode do Ružomberka zatkli. Paradoxne mu to pomohlo, lebo v očiach jeho stúpencov znovu z neho vyrobili martýra.

Sedel sedem mesiacov vo viacerých väzniciach, vrátane Mírova. Súd sa napokon nekonal, lebo sa dostal na kandidátku SĽS a v prvých parlamentných voľbách v apríli 1920 ho zvolili za poslanca Národného zhromaždenia. Potom ho prepustili na slobodu.

Áno, ale parížska anabáza a Jehličkovo účinkovanie v Maďarsku ho dlhodobo diskreditovalo. HSĽS aj po tom, čo v nej Tuka začal zohrávať významnú rolu, získala biľag promaďarskej strany. Prispel k tomu aj sám Hlinka svojimi výrokmi, že sa Slováci mali za Uhorska lepšie a že za tisíc rokov nám Maďari nespôsobili toľko zla ako Česi za dva-tri roky. Asi to nemyslel úprimne, išlo skôr o nepremyslenú propagandu. Napokon on vždy rýchlejšie hovoril, ako myslel. Maďarónstvo vytváralo aj vnútri strany pnutie – medzi „predprevratovými Slovákmi“, ktorí za Uhorska trpeli, a tými, čo vtedy čušali a pridali sa až po roku 1918. Hlinka nemal veľmi dobrý odhad na ľudí, no potreboval aj intelektuálov. A tých, čo boli ešte politicky voľní, bolo na Slovensku ako šafranu. Napokon, mnohí sa mu do silnejúcej strany intenzívne tlačili.

21_knaz_andrej_hlinka_roku_1937.jpgKňaz Andrej Hlinka na fotografii z roku 1937.

Nezabrzdil Hlinkovo otvorenie strany maďarónom ani súdny proces s Tukom v októbri 1929, keď ho odsúdili za vlastizradu a špionáž v prospech Maďarska?

Nie. S Tukom to bolo zaujímavé. Najprv sa snažil postaviť v novom Československu na čelo maďarskej iredenty. Pod vplyvom článkov, ktoré na túto tému vyprodukoval, ho Hlinka oslovil a ponúkol mu prácu – v tlačovom orgáne HSĽS Slovák. Vtedy si Tuka uvedomil, že bude osožnejšie, ak sa spojí s ľudákmi, vytvorí s nimi autonomistický blok a lepšie tak prispeje k rozbitiu republiky. Potom, čo začal pôsobiť v HSĽS, naďalej spolupracoval s Budapešťou. Hlinka Tukovi ako profesorovi práva zadal úlohu vypracovať návrh zákona o slovenskej autonómii, lebo jeho ľudia to neboli schopní pripraviť. A Hlinka bol jeho projektom fascinovaný. Potreboval ho, Tuku sa v jeho afére naďalej zastával, dokonca na protest proti jeho zatknutiu HSĽS vystúpila z koaličnej vlády, kde vydržala iba dva roky.

Išlo skôr o politický proces, alebo disponovali ohľadom Tukovej špionáže aj vecnými dôkazmi?

Vtedy obžaloba priame dôkazy nemala. Všetko bolo iba z druhej ruky. Obvinenia viseli vo vzduchu, no odsúdili ho na pätnásť rokov straty slobody. K tým dôkazom sme sa dostali až po druhej svetovej vojne, keď Budapešť otvorila svoje tajné archívy. Bol to maďarský konfident.

Vo svojich článkoch ako predstaviteľ najsilnejšej slovenskej opozičnej strany tvrdo napádal nielen programy politických konkurentov a činnosť jednotlivých vlád, ale aj samotného prezidenta Tomáša G. Masaryka. Tomu raz asi došli nervy, keď o Hlinkovi vyhlásil: „Základným jeho rysom je ohromná primitívnosť, nevzdelanosť, úplná nepotreba kultúry.“Ale na prelome 20. a 30 rokov minulého storočia išla za Hlinkom tretina národa, napriek všetkým jeho slabostiam. To potvrdzuje fakt, že musel mať nejakú osobnú charizmu. V čom spočívala okrem toho, že bol kňaz, čo na zväčša katolíckom Slovensku iste zavážilo?

Áno, to zohrávalo veľkú rolu. Určite aj to, že poznal problémy drobných ľudí. Hoci s pribúdajúcimi rokmi nekontrolovateľne rástlo jeho ego, vedel s nimi dobre komunikovať, oslovoval ich blízkym a zrozumiteľným jazykom. Bol výborný rečník, nie však v parlamente, kam nerád chodil, ale pred kostolom, na námestí dokázal prostých ľudí naštartovať a mobilizovať. Nerád síce písal do novín a nenapísal toho veľa, no jeho články boli pre široké masy príťažlivé. Neraz síce boli až primitívne, štylizáciu mal veľmi jednoduchú, no účinnú. A o to mu išlo: získať ľudí pre svoje ciele, priam ich sfanatizoval.

Jedna vec je jeho prístup k masám, druhá konkrétny politický výkon...

Ako sa dnes hovorí, Hlinkov koaličný potenciál bol nulový. No treba podotknúť, že väčšina vtedajších politikov bola vzdialená jednoduchým ľuďom. To však na Hlinku neplatilo. Vtedy sa síce nehralo na Slovensku na gitaru, ktorou si terajší modernejší farári získavajú mládež, ale Hlinka ju oslovoval napríklad organizovaním divadelných predstavení, čitateľských krúžkov a prostredníctvom turistiky. Nedeľné výlety do prírody neboli vtedy obvyklé. Zaspieval si pritom s mladými ľuďmi, porozprával sa s nimi. Správanie Hlinku ako kňaza bolo na tie časy neštandardné. Hrával v krčme karty, chutilo mu víno, rád sa zabavil. Ako mladý muž dobre vyzeral. Aj v tom spočívala jeho charizma. Obyvatelia dedín, kde pôsobil, po rokoch naňho spomínali v dobrom. Pokiaľ ide o ženy, v tomto smere nebol taký transparentný ako jeho kolega katolícky kňaz Ferdiš Juriga, hoci sa o ňom v tomto smere veľa hovorilo.

Povrávalo sa, že len v Liptovských Sliačoch mal 28 nemanželských detí a mnohé sa naň v dospelosti podobali.

Tak to teda nemôžem potvrdiť. Zdá sa mi to vysoko prehnané. Ako kňaz by si to nemohol dovoliť.

31_hlinkove_telesne_pozostatky_preniesli_do_novobydovaneho_mauzolea_pod_ruzomberkym_kostolom_31._oktobra_1939.jpg
Hlinkove telesné pozostatky preniesli do novovybudovaného mauzólea pod ružomberským
kostolom 31. októbra 1939.


Už za života si pestoval svojský kult osobnosti, ktorý bol potom spečatený po jeho smrti výstavbou mauzólea pod ružomberským rímskokatolíckom Kostolom svätého Ondreja.

Hlinku sakralizovalo už prostredie, v ktorom pôsobil, a mal to rád. Nepochybne bol samoľúby a svoj kult si živil, Aj tým, že napríklad o sebe hovorieval v tretej osobe. V roku 1925 jeho strana dostala prívlastok – Hlinkova, čo bolo na tie časy neobvyklé. Ale on si tú stranu aj vybudoval a pokým mu zdravie slúžilo, tak v nej jeho slovo vždy platilo. Pravda, neskôr ho už neraz obišli a piekli politické dohody za jeho chrbtom. HSĽS mala silné pozície, preto sa do nej veľa ľudí hrnulo, priťahovala najmä tých ambicióznych, ktorí nemali absolútne žiadne škrupule.

Mnoho z toho, čo hovoríte o HSĽS, pripomína politické dianie na Slovensku po novembri 1989. Keď do Hlinkovej strany vstupovalo toľko karieristov, iste tu bol tlak na to, aby sa podieľala na vládnej moci.

Iste, počas prvej republiky bolo niekoľko takých pokusov, no podarilo sa zrealizovať iba raz – v rámci stredopravej, tzv. pánskej koalície na čele s Antonínom Švehlom, v ktorej výnimočne nebola zastúpená umiernená ľavica. Okrem agrárnikov v nej boli kresťanské a aj dve nemecké strany.

V čase, keď HSĽS vstupovala do vlády, bol Hlinka na turné medzi americkými Slovákmi. Vo vláde fungujúcej od 15. januára 1927 do 27. februára 1929 bol Jozef Tiso ako šéf rezortu verejného zdravotníctva a telesnej výchovy a Marko Gažík ako minister unifikácií. Išlo o zosúladenie uhorských zákonov, ktoré ešte platili na Slovensku, s tými, ktoré prevzali Česi z rakúskej časti habsburskej monarchie. Odobril to vtedy Hlinka z USA?

Určite by si to Tiso bez Hlinkovho zvolenia nedovolil. Už predtým vodca HSĽS nebol a priori proti vstupu do pražskej vlády, ale účasť v nej chcel dobre predať. V tomto prípade sa mu podarilo presadiť tzv. krajanské zriadenie, určitý predstupeň autonómie. Ale vždy sa lepšie cítil v opozícii. Konštruktívna politika v náručí vládnej koalície nebola Hlinkovou parketou. Preto ani on osobne nesedel vo vláde, ale do nej poslal svojich ľudí druhého rangu, ktorých by vedel odpísať, keby sa zdiskreditovali. No riadil ich z pozadia.

26_prejav_a._hlinku_ako_predsedu_spolku_sv._vojtecha_v_roku_1933_na_masovom_zhromazdeni_pri_prilezitosti_1100._vyrocia_vysvatenia_krestanskeho_kostola_v_nitre_vyznel_proticeskoslovensky.jpg
Prejav A. Hlinku ako predsedu Spolku sv. Vojtecha v roku 1933 na masovom zhromaždení
pri príležitosti 1 100. výročia vysvätenia kresťanského kostola v Nitre vyznel protičeskoslovensky.

A koho z politikov mimo svojej strany akceptoval?

To bol Hlinkov problém. Veď koho on mal rád? Odmietal liberálov, katolíckych Čechov pochopiteľne akceptoval, lenže aj oni boli centralistickí. S Maďarmi nič nechcel mať, rovnako ako so židmi a evanjelikmi... Nemal potenciál na to, aby sa s niekým spájal. Darmo uzavrel s Martinom Rázusom v októbri 1932 vo Zvolene dohodu o vytvorení Autonomistického bloku. Po májových voľbách roku 1935 národniarov dehonestujúco pokoril tým, že im prisúdil iba jeden poslanecký mandát! S Hlinkom bolo ťažko, preto všetci radšej rokovali s podpredsedom HSĽS Jozefom Tisom, ktorý sa správal kulantnejšie.

Keď sa viacnásobný minister Milan Hodža 18. decembra 1935 stal v histórii prvým Slovákom – premiérom, zmenilo sa niečo?

Ako Slovák mal Hodža jedinečnú príležitosť zmierniť rozpory medzi Prahou a autonomistami. Jeho prvou úlohou bolo dostať HSĽS do vlády. Na rozdiel od českých politikov, ktorí chceli radšej získať na svoju stranu sudetských Nemcov. Začiatkom roku 1938 Hodža vyšiel s projektom tzv. národnostného štatútu, čo už bola svojím spôsobom autonómia. Počítalo sa so zriadením slovenského snemu, so školskou samosprávou, so slovenčinou ako oficiálne uznaným a rovnoprávnym štátnym jazykom. V tom však narazil na prezidenta Eduarda Beneša, lebo národnostný štatút by musel platiť aj pre ostatné národnostné menšiny, vrátane nemeckej. A henleinovci už vtedy nemali záujem na dohode. Nasledujúce udalosti pred Mníchovom Hodžovu vládu a jeho plány prevalcovali.

V druhej polovici 30. rokov už bol Hlinka vážne chorý. Ako sa to odzrkadlilo v politike HSĽS?

Približne od roku 1935 už začala ísť HSĽS mimo priameho riadenia Hlinkom. Vytvorilo sa v nej viacero krídel, ktoré nemal šancu ukočírovať. Prichádzala mladá a radikálna generácia, ktorú skôr zaštiťoval Tuka. Tieto veci Hlinkovi prerastali cez hlavu. Iste, naďalej bol rešpektovaný ako vodca, ale ho už často obchádzali. Hlinka však bol do konca svojho života za udržanie Československa. Keď sa nad republikou začali zaťahovať mraky, uvedomoval si, aké dôležité je pre Slovákov.

28_chory_hlinka_posledny_recni_na_bratislavskom_hviezdoslavovom_namesti_v_juni_1938_pri_prilezitosti_20._vyrocia_prijatia_pittsburskej_dohody.jpg

Chorý Hlinka ak reční na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí v júni 1938 pri príležitosti
20. výročia prijatia Pittsburskej dohody.

Vy historici nemáte radi slovíčko keby. Ale predsa, keby sa v plnom vedomí dožil marca 1939, ako by postupoval?

Samozrejme, musel by konať pragmaticky. Asi by sa s tým všetkým stotožnil. Hlinka sa dokázal pomerne obratne pohybovať v politike, hľadal cestičku k dosiahnutiu svojich cieľov, niekedy aj za cenu toho, že dočasne stratil tvár, čo mu mnohí vyčítali. Ale uňho vždy účel svätil prostriedky. S pribúdajúcim vekom tak ako každý človek bol konzervatívnejší. Napokon zomrel v pravý čas. Keby si ešte požil tri-štyri roky, tak by už v desiatke TOP Slováka nebol. O demokracii ako takej toho veľa nevedel, veď v katolíckej cirkvi ani dosiaľ neexistuje. Svoju stranu budoval autoritatívne, mal v nej neobmedzenú moc. A nebyť staroby a zdravotných neduhov, udržal by si ju, slovenský štát s autoritatívnym režimom by mu maximálne vyhovoval a iste by si užíval pestovaný kult svojej osoby.

Začiatkom roka 1938 Hlinka rokoval v Ružomberku o spolupráci s Karlom Hermanom Frankom zo Sudetonemeckej strany, ktorá potom poskytla hlinkovcom finančnú výpomoc vo výške päť miliónov korún. Stretol sa aj s politickými predstaviteľmi karpatských Nemcov a grófom Jánosom Esterházym. Dohodli sa na niečom?

Vodcovi slovenských Nemcov Franzovi Karmasinovi po vojne pred ľudovým súdom priťažilo, že vo februári 1938 rokoval na ružomberskej fare s Hlinkom, ale oni sa vtedy nedohodli na užšej spolupráci. Hlinka na rozdiel od radikálov v HSĽS nikdy nebol proti Československej republike ako takej. Považoval ju za najlepší momentálny rámec pre slovenský národ. Skutočne ju nechcel rozbiť. Autonómia bola v jeho chápaní posilnením republiky. Ona by ju naozaj posilnila, zlepšila by slovensko-české vzťahy, aj slovenskí katolícki by ČSR viac pokladali za svoju vlasť.

29_jedna_z_poslednych_fotografii_hlinku_pred_farou_v_ruzomberku.jpgJedna z posledných fotografií A. Hlinku pred jeho farou v Ružomberku.

Známe sú však Hlinkove výroky, ako ten, čo odznel na manifestácii v Liptovskej Teplej v júni 1936.: „Ja som slovenský Hitler, ja tu spravím poriadok ako Hitler v Nemecku.“ Alebo v septembri toho roku na zjazde HSĽS v Piešťanoch: „Áno, v tom najdôležitejšom, totiž v boji proti boľševizmu, proti ateizmu, pôjdeme v jednom tábore hoci aj s Hitlerom!“ a o sebe vyhlásil: „Ako má Taliansko Mussoliniho a Nemecko Hitlera, Slováci majú Hlinku.“ Vtedy strana prijala heslo Jeden národ, jedna strana, jeden vodca. Ako by teda reagoval za Slovenského štátu na diktát nemeckých nacistov?

Hlinka na tom neúspešnom stretnutí s Frankom vo februári 1938 údajne tiež povedal: „Hitler je kultúrna beštia a nacizmus je pre kresťanské Slovensko neprijateľná ideológia.“ V roku 1939 by bol by nútený vyjsť Nemcom v ústrety, hoci ich nemal veľmi rád. Aj keď vo viacerých článkoch oslavoval Adolfa Hitlera, nemohol sa stotožniť, s tým, čo sa po roku 1933 dialo v Nemecku už len vzhľadom na zmenené postavenie tamojšej katolíckej cirkvi. To bolo preňho neprijateľné. Nemcom tieto veci vyčítal. Československá republika bola určite lepším prostredím pre fungovanie katolíckej cirkvi ako nacistická tretia ríša.

Je Hlinka do určitej miery zodpovedný za zločiny ľudáckeho režimu počas druhej svetovej vojny, napríklad za konanie Hlinkovej gardy?

Prvé polovojenské oddiely Hlinkovej gardy pod týmto názvom mimochodom vznikli už krátko pred jeho smrťou. S tým, čo potom robili, on už nemal nič spoločné. Ale keby sa tých čias dožil, tak by sa aj on sám zdiskreditoval, o tom niet pochýb. K vytvoreniu ľudáckeho režimu Hlinka prispel autoritatívnym nastavením budúcej vládnej strany. Všetko, čo sa na Slovensku dialo po marci 1939, mu už nemôžeme dávať na zodpovednosť. Hlinka nebol čierno-biely, hoci jeho sa dá jednoduchšie uchopiť ako Šrobára alebo ktoréhokoľvek iného politika tých čias.

24_euforia_zo_zalozenia_autonomistickeho_bloku_hsls_a_sns_v_roku_1932_trvala_iba_tri_roky_do_volieb_v_roku_1935_ked_hlinka_narodniarom_prisudil_len_jeden_mandat._._pomnik_zo_zvolene.jpg
Eufória zo založenia Autonomistického bloku HSĽS a SNS v roku 1932 trvala iba do volieb v roku 1935, keď Hlinka národniarom prisúdil len jeden mandát. Pomník zo Zvolene.

27_v_decembri_1935_poslanci_za_hsls_spolu_s_komunistami_prekvapivo_podporili_vo_volbe_prezidenta_eduarda_benesa_ktory_v_nasledujucom_roku_navstivil_slovensko._v_cernovej_ho_privital_sam_hlinka.jpeg
V decembri 1935 poslanci za HSĽS spolu s komunistami prekvapivo podporili vo voľbe prezidenta Eduarda Beneša, ktorý v nasledujúcom roku navštívil Slovensko. V Černovej ho privítal sám Hlinka.

30_hlavnym_recnikom_na_hlinkovom_pohrebe_21._augusta_1938_v_ruzomberku_bol_predseda_cs._vlady_milan_hodza.jpg
Hlavným rečníkom na Hlinkovom pohrebe 21. augusta 1938 v Ružomberku bol predseda čs. vlády Milan Hodža.

32_socha_a._hlinku_nad_mauzoleom_pred_ruzomberskou_radnicou.jpg
Socha Andreja Hlinku nad mauzóleom pred ružomberskou radnicou.

Foto: Autor a archív autora
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama