Stane sa Andrej Hlinka najväčším Slovákom? I.

Počet zobrazení: 6647

2_profesor_roman_holec.jpgS odborníkom na slovenské a stredoeurópske dejiny 19. a 20. storočia v oblasti politiky, hospodárstva a sociálnych otázok PhDr. ROMANOM HOLECOM, DrSC., profesorom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV, hovoríme o projekte RTVS Najväčší Slovák. Zaslúži si Andrej Hlinka miesto medzi desiatimi najvýznamnejšími osobnosťami našej histórie? Môžeme ho pokladať za otca slovenského národa?

Profesor Roman Holec.


Aký máte názor na celonárodnú anketu Najväčší Slovák?

Považujem to za uletené. Historik také čosi nemôže akceptovať. Keby sme vyhlásili súťaž o najkrajšiu Slovenku, tak iste by tiež síce rozhodovali subjektívne pohľady, no predsa len by sme mali prinajmenšom určité základné kritériá, čo si pod peknou ženou predstavujeme. Možno by sme vedeli vybrať najlepšiu knihu, ale najväčšieho Slováka? Už len ten výraz Slovák sa dá ťažko zadefinovať, pritom ide o osobnosti s rozličným kontextom, z rôznych storočí a z rozmanitých profesijných oblastí. To sa jednoducho nedá.
 

Tak to radšej berme ako televíznu súťažnú šou. Napovedá vám samotný výber TOP desiatich, respektíve jedenástich Slovákov čosi o historickom povedomí našich ľudí?

Iste, vypovedá to niečo o nás, ale už v samotnom výbere špičkových „súťažiacich“ vidím určitú bezradnosť. Mnohí ani nevedeli, komu dať svoj hlas. Viacerým až teraz dopína, že vo vrcholnej desiatke nik nie je z oblasti vedy či kultúry. Na tohto a na túto sme zabudli... Tým, že sa tam dostali Peter Sagan či Marika Gombitová, mi to nesedí. Na súťaži som sa jednoducho nezúčastnil. Môže to mať však zmysel v tom, že sa v televíznych diskusiách verejnosti priblížia významné osobnosti. Treba robiť všetko preto, aby ľudia trocha rozmýšľali nad dejinami. RTVS to robí s istým nadhľadom, naivne, ale v poriadku, hádam to bude pre mnohých príťažlivejšie.
 

1_mlady_farar_andrej_hlinka_asi_v_obdobi_posobenia_na_troch_sliacoch_dnes_liptovdka_sliace.jpgMladý farár Andrej Hlinka, asi v období pôsobenia na Troch Sliačoch, teraz Liptovské Sliače.


Má Andrej Hlinka medzi tými VIP Slovákmi pevné miesto?

Určite tam má miesto Ľudovít Štúr. Na rozdiel od Milana Rastislava Štefánika celoživotne pôsobil v prospech Slovenska. Štefánik stál iba pri zrode Československej republiky, ale Štúr, hoci sa dožil podobného veku, urobil oveľa viac vecí. Navyše za nepriaznivejších okolností ako rodák spod Bradla. Štúr vtlačil dejinám oveľa väčšiu pečať.
 

No a čo katolícky kňaz a politik Hlinka?

Keď hovoríme o najväčšom Slovákovi, či presnejšie o najvýznamnejších Slovákoch v dejinách, tak by každá takáto osobnosť mala národ spájať, jej ohodnotenie by malo byť výsledkom širokého konsenzu. A toto nikdy nemôže byť prípad Andreja Hlinku, ktorý už za svojho života spoločnosť radikálne, absolútne rozdeľoval. Preto ho neakceptujem ako otca národa, ani ako najväčšieho Slováka, hoci pochádzam z katolíckej rodiny. Môže byť otcom národa iba pre časť našej spoločnosti. Toto postavenie si spôsobil aj on sám. Nebol to človek ochoty, kompromisu a rokovaní, ktoré majú názory a stanoviská zbližovať. Vlastne nebol ani politikom, skôr akýmsi tribúnom, populistom. Svojou veľmi bojovnou, konfrontačnou až agresívnou povahou nemohol ostatných spájať. Ak by som mal z tých desiatich vybrať toho naj, určite by to nebol Hlinka.
 

Našiel by sa vôbec medzi rozmýšľajúcimi Slovákmi ktosi, kto by mal niečo zásadné proti Štúrovi, keď vedel spájať rozličné konfesie, viaceré generácie národných buditeľov, ľudí najrozmanitejších profesií z väčšiny regiónov Slovenska?

V televíznej relácii Najväčší Slovák pred dvoma týždňami sa práve toto málo zdôrazňovalo. Štúrovo postavenie v národno-zjednocovacom úsilí bolo obrovské. Ťah na túto bránku tu bol už pred Štúrom, ale on to zavŕšil. Dokázal, že jazyk a národná ideológia je zjednocujúcim prvkom. Bol tvorcom prvého politického a sociálneho programu Slovákov. Založenie a vydávanie Slovenských národných novín, spolková činnosť – to všetko bola geniálna myšlienka, ako získať masovú základňu. Spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom pochopil, že jednoduchým ľuďom musí ponúknuť čosi konkrétne. Reči o jazyku a národe totiž celkom nechápali. Čo máme z jazyka, dajte nám role, lúky. Preto zapracovali do Mikulášskych žiadostí aj sociálne požiadavky. A keď došlo na lámanie chleba, tak Štúr siahol aj po šabli v ozbrojenom zápase, to sme tu v prospech naplnenia národných požiadaviek dovtedy nemali.
 

Nielen dejiny, ale ani osobnosti nie sú čierno-biele. Čo by ste Hlinkovi pripísali k dobru?

Uňho treba obdivovať celoživotnú víziu, to, že si už za Uhorska a potom aj počas prvej republiky uvedomoval, že nacionalizmus bude kľúčovou otázkou v nasledujúcom období. Pre niektorých sa nacionalizmus skončil rokom 1918, no Hlinka s ním vtedy iba začínal. Pochopil, že ČSR dá slovenskému nacionalizmu nový impulz, naštartuje ho, vytvorí preňho perfektné podmienky, na základe ktorých sa národ môže rozvíjať. Keď sa pozrieme na vývoj dejín Slovenska celým 20. storočím, uvedomíme si, že išlo o napĺňanie Hlinkovej vízie.


3_v_rodnom_dome_andreja_hkinku_je_v_cernovej_je_dnes_muzeum.jpgV Hlinkovom rodnom dome v Černovej, narodil sa tam 27. septembra 1864, je dnes múzeum.

 

 

 

 

 

 

 

 

To je jeden argument v prospech vybranej osobnosti. V televíznej dokrútke relácie RTVS ich zvyknú podávať desať. Ktoré sú podľa vás tie ostatné?

Desať argumentov za Hlinku nenájdem, ale tým druhým je to, že dokázal svoju víziu uskutočňovať s mimoriadnou húževnatosťou napriek veľkým prekážkam, prenasledovaniu, ponižovaniu, väzneniu. On tieto svoje obete, najmä keď už bol starší, veľmi rád deklaroval. Sám sa štylizoval do role martýra, politickej obete. A tá mu mimoriadne sedela, dokázal z nej veľa vyťažiť, hoci nešlo o jeho primárny zámer. Iba využil situáciu, aká sa mu ponúkala. V tom bol naozaj obdivuhodný. Doslova ako buldog išiel za svojou myšlienkou.

Ako sa podarilo chlapcovi z početnej rodiny liptovského pltníka a roľníka vypracovať na uznávanú osobnosť? Môže za to vďačiť aj katolíckej cirkvi, ktorá sa dokázala postarať o svojich nadaných synov z ľudu?

Jeho osobnostný postup nebol napriek chudobných pomerom, z ktorých vyšiel, ale vďaka nim. Na rozdiel od ďalšieho Liptáka, lekára Vavra Šrobára a mnohých iných, ktorí vyrástli v intelektuálskom prostredí a v politických kuloároch, pričom ľud bol zväčša pre nich len určitou rétorickou figúrou, Hlinka dôverne poznal skromné podmienky, v akých sa najmä na vidieku žilo. Začínal ako obyčajný kaplán, potom radový dedinský kňaz, to všetko si odskúšal v praxi. Oveľa viac poznal potreby, jazyk a zmýšľanie svojich farníkov. Hlasisti a prúdisti mohli aj desaťkrát pomenovávať závažné problémy, ľudia im nerozumeli. Hlinka nielen že im rozumel, ale dokázal aj veci, ktoré ich trápili, jasne pomenovať. Bol vynikajúci rečník, mobilizoval svojimi prejavmi a na svoju stranu dokázal strhnúť masy.
 

Jeho prejavy a príhovory v novinách, boli však na dnešné časy veľmi povrchné, jednoduché, dogmatické, miestami až primitívne, bez závažných argumentov...

My tomu dnes hovoríme populizmus – na všetky zložité otázky hľadal jednoduché odpovede. A tým si ľudí získaval. Nebol človekom parlamentu, nerád tam chodil a vystupoval s prejavmi. Lepšie sa cítil medzi jednoduchými ľuďmi a dokázal ich osloviť. Na to nemal Vavro Šrobár, ani Anton Štefánek či Ivan Dérer, to boli predovšetkým intelektuáli. Hlinka iste nebol gigantom ducha, chýbalo mu špičkové vzdelanie. Aj v rámci bežných katolíckych farárov bol málo sčítaný. Filozofickým veciam, zahraničnopolitickým súvislostiam, ani hlbším cirkevných otázkam a záležitostiam Svätej stolice nerozumel, to ani nebola jeho parketa. Preto sa neskôr obklopoval vzdelanejšími, jemu lojálnymi ľuďmi, ktorí tieto veci vedeli pomenovať a on ich potom využíval.
 

V poslednej tretine 19. storočia až do roku 1918 sa maďarizácia na Slovákov tlačila aj prostredníctvom katolíckej cirkvi. Kým ešte za bernolákovcov či v matičnom období pôsobilo mnoho národne uvedomelých kňazov, neskôr by sme ich už ťažšie hľadali. Vari len Andrej Hlinka a Ferdiš Juriga z tohto radu výrazne vyčnievali. Prečo ich bolo tak málo?

Trvalým problémom slovenského emancipačného hnutia bol konfesionalizmus. Štúr spojil obe náboženské komunity iba na istý čas, spory medzi nimi sa neustále objavovali. Aj po násilnom zavretí Matice slovenskej, aj po zrode Československa, následne Slovenského štátu. To, že sa kňazi už v 18. storočí dostávali do národnej elity, bolo dôsledkom vtedajšieho režimu a okolností, v ktorých bolo ťažké stať sa vzdelancom. Oveľa jednoduchšie bolo stať sa kňazom. Tí potom neraz suplovali aj spisovateľov, osvetových pracovníkov, politikov, dokonca i podnikateľov. Katolícka cirkev koncom 19. storočia do svojej činnosti zavádzala mnohé modernizačné prvky. V tom vynikal aj Hlinka. Zakladaním ľudových družstiev na predaj rozličného tovaru, úverových spolkov zameraných proti úžere, spolkov miernosti a čitateľských krúžkov, organizovaním divadelných predstavení a iných spoločenských aktivít združoval okolo seba farníkov. Bol tu aj sociálny rozmer jeho pôsobenia ako kňaza. On k tomu nepotreboval encykliku pápeža Leva XIII. Rerum novarum (O nových veciach) z roku 1891. Vyšiel z tohto prostredia a tak veľmi citlivo vnímal pomery a potreby dedinského ľudu.

5_kostol_panny_marie_ruzencovej_v_cernovej_nechal_hlinka_postavit_podla_projektu_architekta_m._m._harminca.jpgKostol Panny Márie Ružencovej v Černovej, ktorého výstavbu Hlinka inicioval.

Malo to aj druhú, tú horšiu stranu mince: kňazský rozmer vtláčal národno-emancipačnému hnutiu pečať konzervativizmu.

Áno, konzervativizmus bol najmä v katolíckom klére zakódovaný. Skôr či neskôr sa to muselo výraznejšie prejaviť. Vynikal najmä po vzniku Československa, ktoré bolo na tú dobu liberálne, pod českým vplyvom do istej miery voľnomyšlienkárske a ateistické. Večným problémom bola aj subordinácia v katolíckej cirkvi. Hlinka v spore so spišským biskupom Alexandrom Párvym, ktorým si na Slovensku i v Čechách získal veľké meno, nemohol inak skončiť, ako skončil – remízou. Bolo to svojím spôsobom Hlinkovo víťazstvo, no napriek tomu sa musel kajať v kláštore a pred biskupom sa pokoriť. V rímskokatolíckej cirkvi dosiaľ platí rovnako ako na vojne: predstavený má vždy pravdu. Česi chceli mať z neho rebela, slovenského Jána Husa. Ale on takúto úlohu odmietal a ako katolícky kňaz ju ani nemohol prijať. To boli všetko momenty, ktoré ho objektívne brzdili, neumožňovali mu mnohé veci robiť dôslednejšie. Po roku 1918 sa to prevalilo, keď sa rozhodovalo o nových slovenských biskupoch, ktorí nahradzovali maďarských alebo maďarónov. Hlinka mal byť číslo jeden. Ale pre Vatikán bol neprijateľný už len preto, lebo sa vzoprel biskupovi, hoci neskôr Vatikán uznal, že mal pravdu. Tohto „biľagu“ sa v očiach najvyššieho katolíckeho kléru nikdy nezbavil.
 

A štát do vymenovania nových biskupov vtedy nemal čo hovoriť?

Ale mal, no tiež mal s Hlinkom problém. Biskupi museli byť zárukou lojality, preto si predovšetkým po jeho anabáze na parížske mierové rokovania na jeseň 1919 v Prahe vedeli predstaviť oveľa lepších predstaviteľov katolíckej cirkvi na Slovensku. Hlinkovi napokon ostala iba ružomberská fara, čo jeho egu, ktoré s pribúdajúcim vekom uňho rástlo, mimoriadne zaťažilo. Do smrti sa tým, že nepostúpil na post biskupa, nedokázal zmieriť.
 

Kedy Hlinka vstúpil do širšieho povedomia verejnosti slovenskej spoločnosti aj mimo rodného Liptova?

Už koncom 19. storočia, keď sa začal angažovať v Katolíckej ľudovej strane (Néppárt), ktorú založil gróf Nándor Zichy. Jej program mu bol blízky, v trinástom bode žiadala uplatňovanie národnostného zákona. Roku 1898 v doplňujúcich voľbách do Uhorského snemu kandidoval za túto stranu v Ružomberskom okrese. Néppárt sa mu však obrátila chrbtom a nepodporila ho ako svojho člena, ale Maďara liberála, ktorý potom získal viac hlasov. Bola to hrozná facka nielen pre Hlinku, ale pre celú slovenskú spoločnosť, ktorá si uvedomila, že Zichyho strana nehrá čistú hru. Hlinka potom zanechal jej rady a vrátil sa do Slovenskej národnej strany.
 

Hlinka teda začal rozvíjať regionálnu politiku.

Presne tak, vlastne celá slovenská politika k tomu smerovala. Najprv bolo treba  obsadiť mestá a župy, potom postúpiť na celoštátnu úroveň. Hlinkovi sa v regionálnej politike darilo. V Ružomberku bola vtedy veľmi lukratívna fara, lebo mesto sa stalo jedno z hlavných centier hornouhorského priemyslu. Politickými ťahmi sa mu podarilo presadiť na miesto tamojšieho kňaza, z tejto pozície sa stal členom mestskej rady, kde vystupoval veľmi razantne, poukazoval na korupciu, na cenovo nadsadené ceny pri objednávkach na stavby a služby pre mesto. A to občania oceňovali. Roku 1906 sa opäť zapojil do volebného zápasu, sám však nekandidoval, ale zbieral hlasy pre doktora Šrobára, ktorý mal za SNS veľké šance dostať sa za dolný Liptov do parlamentu. Napokon však prehral a Hlinka za účasť vo volebnej kampani a „poburovanie ľudu“ skončil v ružomberskom väzení v Kaštieli sv. Žofie. Spolu s ďalšími 15 Slovákmi ho postavili pred súd. Dostal dva roky straty slobody a pokutu 1 500 korún. Súčasne ho Párvy suspendoval z farského úradu. Hlinka sa odvolal do Vatikánu, čo bolo na tie časy neslýchané. Božie mlyny melú pomaly... Chvíľu trvalo, kým prišlo z Ríma rozhodnutie, lebo pápežskej kúrii sa veľmi nechcelo miešať do politických sporov. Aj vďaka podpore moravského kléru a medzinárodnej solidarity sa však Hlinka z tejto šlamastiky vysekal. Pravda v Segedíne si musel odsedieť dva roky, ku ktorým po ďalšom súdnom procese mu pridali ešte niekoľko mesiacov.

6_miesto_kde_doslo_ku_krvavej_masakre_v_cernovej_27._oktobra_1907.jpgMiesto, kde došlo v Černovej 27. októbra 1907 ku krvavej masakre.

Ešte pred nástupom do väzenia sa odohrala Černovská tragédia. Aby odtiaľ nemuseli chodiť veriaci niekoľko kilometrov do Ružomberka, inicioval vo svojej rodnej obci vybudovanie neogotického kostola podľa projektu nadaného architekta Milana Michala Harminca. Cirkevná vrchnosť rozhodla, že nebude môcť ho vysvätiť svätostánok. Prečo však nevyužil možnosť zúčastniť sa na tomto podujatí ako bežný občan?

Hlinka bezprostredne s černovskou tragédiou nič nemal, iba sekundárne. Iste, kostolík dal on postaviť, zohnal na to peniaze. Preto bolo úplne normálne, že tamojší veriaci chceli, aby ho vysvätil Hlinka. V tom čase bol však suspendovaný biskupom, nemohol vykonávať kňazské úkony. Černovčania žiadali Párvyho o výnimku, alebo aby sa vysviacka oddialila, kým nepríde rozhodnutie z Vatikánu ohľadom jeho sporu so spišským biskupom. Ale ten bol nekompromisný. Do Černovej poslal svojich ľudí. Poverení kňazi však nemali veľkú chuť tam ísť, lebo vedeli, že je to tam nabité dynamitom. Preto im zabezpečili vojenskú asistenciu a žandárov. Farníci odniesli liturgické náčinie, kostol zamkli a odmietali vydať kľúč. Napätie eskalovalo. Bola to chyba Párvyho, že išiel na hranu.
 

Ako prijal Hlinka na českom turné správy o streľbe, mŕtvych a desiatkach zranených rodákov?

Bol to preňho šok. Mal dve možnosti, ako zareagovať. Buď zostane za hranicou a bude tam robiť akéhosi disidenta, alebo sa ako katolícky kňaz, ktorý má v sebe disciplínu, vráti na Slovensko. Rozhodol sa pre druhý variant aj preto, lebo dobre vedel, že mu toto martýrstvo pomôže. Išiel teda do väzenia v Segedíne a čakal tam na odpoveď z Vatikánu. Asi nepredpokladal, že si tam odsedí dva roky a ešte mu pridajú niekoľko mesiacov za iné „delikty“. Ešte prvý rok to znášal ako tak, keď tam s ním sedeli aj iní odsúdení Liptáci. Vlna solidarity bola obrovská. Denne dostával buchty, pivo, víno, listy. Ale posledný polrok za mrežami naňho ťažko doľahol, mal pocit, že Slovensko naňho zabudlo. Ešte sa k tomu objavili zdravotné problémy. Hlinku väzenie síce nezlomilo, ale ho zmenilo. Domov sa vracal už ako iný človek. No v očiach domácej i zahraničnej verejnosti vystupoval ako obeť represálií režimu, čím získal veľký politický kapitál, ktorý potom dokázal náležite využiť.

8_hlinka_na_fotografii_z_roku_1908_ked_si_odpykyval_trest_vo_vazeni_v_segedine.jpgHlinka na fotografii z roku 1908, keď si odpykával trest v segedínskom väzení v dnešnom juhovýchodnom Maďarsku.

Urobil však niekoľko kompromisov, čo dlhé roky mnohí zalievali...

Trest si odsedel, no pomeril sa s Párvym, kňazské funkcie mu vrátili a dovolili mu urobiť dodatočne posviacku v Černovej. Radikáli a liberáli mu to vyčítali, ale on nemohol hnať veci na ostrie noža. Teraz už mohol spišského biskupa iba poslúchať. Ešte predtým založili v Ružomberku Ľudovú banku, lebo predpokladali, že Hlinka neuhrá spor s Párvym a keď sa dostane na slobodu, bol by bez zamestnania a nemal by z čoho žiť. Keby nemohol vykonávať kňazskú službu, tak by v banke pracoval ako riaditeľ. Keď sa však vrátil z väzenia, tak sa mu aj táto funkcia zapáčila. Ako riaditeľ Ľudovej banky si nenechal do mnohých vecí kafrať. Peňažný ústav viedol neprofesionálne, často do jej činnosti robil nekompetentné zásahy. Napríklad počas prvej svetovej vojny nakúpil svojvoľne za vklady klientov vojnové pôžičky. Pretože Rakúsko-Uhorsko bolo porazené, peniaze prepadli a banke zostali na krku obrovské problémy. Hlinka vtedy dokonca uvažoval o samovražde. Ľudia ho síce milovali, no keby prišli o životné úspory, tak to by už bola iná pesnička. Napokon Ľudovú banku sanovalo ministerstvo financií. Zachránilo tým aj Hlinku a jeho kariéru. V Prahe si mysleli, že si ho tým kúpia. Mýlili sa.

Je to pravda, že v Ľudovej banke bol aj židovský kapitál?

Samozrejme, židovský, ale aj od evanjelikov. Jedna vec je rétorika, druhá každodenná prax. Banka mala síce katolícky punc, ale obchody sa robili aj so židmi, či Maďarmi. Nemohla predsa visieť vo vzduchoprázdne, no o tom sa vtedy verejne nehovorilo. Napokon, Hlinka, keď mal súdne spory – za Uhorska, či v ČSR – nenajímal si slovenských advokátov, ale vždy židovských, ktorí ho vysekávali z ťažkostí. Keď bol zdravotne na tom najhoršie, záchranu tiež hľadal v židovskom sanatóriu v Bratislave. Otvorili ho, pri operácii zistili, že žalúdočné ťažkosti sú prvotne spôsobené rakovinou obličiek v najvyššom štádiu. Do Ružomberka ho poslali už iba zomrieť.
 

Napriek tomu všetkému bol tvrdý antisemita?

Antisemitizmus bol v tých časoch úplne normálny. Teraz sa naň pozeráme z pozície 21. storočia. Vidíme za ním iba plynové komory a likvidačné koncentračné tábory. Antisemitizmus u Hlinku bol typický ako v celej katolíckej cirkvi v prvej tretine 20. storočia. Išlo o antipatiu k  ľuďom, ktorí mali inú vieru. Hlinka nemal rád ani evanjelikov, ateistov, komunistov, sociálnych demokratov, liberálne zmýšľajúcich. Doslova nemal rád nikoho, okrem katolíkov. Ale tým neprekračoval rámec svojej doby. Hádam bol menej taktický a viac vykrikoval ako ostatní verejní činitelia. V 30. rokoch, keď videl, čo sa voči židom začína v Nemecku diať, tak už určite mal byť taktickejší. Ale Hlinka nikdy nebrzdil.

(Pokračovanie)

 

ŽIVOT ANDREJA HLINKU V KOCKE

13_a._hlinka_na_pamatnej_medaili._.jpgAndrej Hlinka na pamätnej medaile.

Narodil sa 27. septembra 1864 v Černovej, dnes miestna časť Ružomberka, v rodine chudobného roľníka a pltníka ako siedme dieťa (spolu ich bolo deväť súrodencov).

Ako nadaný žiak sa roku 1877 dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku, potom študoval na vyššom gymnáziu v Levoči a teológiu na seminári v Spišskej Kapitule. V júni 1889 bol vysvätený za katolíckeho kňaza.

Pôsobil ako kaplán v Zakamennom-Kline na Orave, v Liptovských Kľačanoch a v Tvrdošíne, ako farár v liptovských Troch Sliačoch a od marca 1905 v trojročnou prestávkou až do svojej smrti v Ružomberku.

V roku 1898 neúspešne kandidoval za Katolícku ľudovú stranu grófa Nándora Zichyho. Potom sa vrátil do Slovenskej národnej strany, ale roku 1905 založil Slovenskú ľudovú stranu, ktorá však rozbehla svoju činnosť až v roku 1913.

Černovská tragédia, ktorá si vyžiadala 15 mŕtvych a 70 zranených, sa odohrala 27. októbra 1907 bez účasti Hlinku, ktorý bol vtedy na turné po Morave a Čechách.

Za podporu Vavra Šrobára za SNS vo voľbách do Uhorského snemu bol roku 1907 suspendovaný a odsúdený, väznili ho v Segedíne v rokoch 1907 až 1910. Prekladal tam teologické diela a diskutoval s budúcim vodcom komunistov a Maďarskej republiky rád Bélom Kunom.

Zúčastnil sa 30. októbra 1918 na zasadaní SNS v Turčianskom sv. Martine, na ktorom prijali Deklaráciu slovenského národa o spoločnom štáte s Čechmi. Zvolili ho do Výkonného výboru Slovenskej národnej rady.

V rokoch 1918 až 1938 bol poslancom československého Národného zhromaždenia za Slovenskú ľudovú stranu, v roku 1925 premenovanú na HSĽS. V roku 1919 založil jej ústredný tlačový orgán – týždenník, od roku 1920 denník Slovák, kde 28. apríla 1920 publikoval článok s pamätnou vetou: „Budem pracovať vo dne v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské.“

Hlinka prežil minimálne dva pokusy o atentát – 2. mája 1919 na fare v Ružomberku a 12. júna 1921 na ľudovom zhromaždení v Krupine.

Tukova aféra vyvrcholila roku 1929 jeho odsúdením na 15 rokov a odchodom HSĽS z vlády tzv. panskej koalície. Jozef Tiso v nej bol ministrom zdravotníctva a telesnej výchovy.

Hlinka vystúpil posledný raz na veľkej autonomistickej manifestácii na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave 6. júna 1938 pri príležitosti 20. výročia prijatia nenaplnenej Pittsburskej dohody. Odtiaľ ho odviezli do (židovského) Kochovho sanatória, kde mu diagnostikovali rakovinu obličiek.

Zomrel vo veľkých bolestiach 16. augusta 1938 na fare v Ružomberku. Nasledujúcu nedeľu 21. augusta sa konal pohreb s najväčšou účasťou v slovenských dejinách (vyše 60-tisíc ľudí). Hlavnú reč nad hrobom mal premiér Milan Hodža a podpredseda HSĽS Jozef Tiso.

1945 odviezli na neznáme v blízkosti hlavného mesta. Prázdnu sklenenú truhlu neskôr objavili v krypte bratislavského Dómu sv. Martina. Dnes je uložená v renovovanom mauzóleu v Ružomberku.

Slovenský snem prijal v apríli 1939 zákon č. 83/1939 Zb., podľa ktorého sa Andrej Hlinka zaslúžil o slovenský národ. Táto veta bola vytesaná do kameňa a umiestnená v budove parlamentu.

V októbri 2007 Národná rada SR schválila zákon č. 531/2007 Z.z. o zásluhách A. Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku. Podľa neho pomenovali štátne vyznamenanie Rád Andreja Hlinku a pred zavedením eura bola jeho tvár zobrazená na tisíckorunovej bankovke.

 

4_socha_andreja_hlinku_pred_kostol_v_liptovskych_sliacoch_kde_posobil_v_rokoch_1892_az_1905.jpg
Socha A. Hlinku pred kostolom v Liptovských Sliačoch, kde pôsobil
v rokoch 1892 až 1905.

7_pomnik_martyromvcernovskej_tragedie._postaveny_podla_projektu_m._motosku_a_j._sladka.jpg
Pomník martýrom černovskej tragédie postavený podľa projektu M. Motošku a J. Sládka.

9_kostol_sv._ondreja_zakladna_skola_sv._andreja_a_radnica_kde_bola_aj_fara_na_namesti_a._hlinku_v_ruzomberku.jpg

Kostol sv. Ondreja, Základná škola sv. Andreja a radnica, kde bola aj fara, na Námestí A. Hlinku v Ružomberku.

10_pamatne_tabule_a._hlinku_a_k._sidora_na_radnici_v_ruzomberku.jpg
Pamätné tabule A. Hlinku a K. Sidora na radnici v Ružomberku.

11_vystavbu_domu_kultury_s_hotelom_spolocenskou_salou_a_kinom_inicioval_roku_1929_v_ruzomberku_a._hlinka.jpg
Výstavbu domu kultúry s hotelom, spoločenskou sálou a kinom inicioval roku 1929 v Ružomberku A. Hlinka.

12_hlinka_bol_vasnivy_rybar._toto_vyzera_na_riecku_revuca_pri_bielom_potoku_pod_vrchom_sidorovo.jpg
Hlinka bol vášnivý rybár. Toto vyzerá na riečku Revúca pri Bielom Potoku
pod vrchom Sidorovo.

Foto: Autor a archív

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984