Reklama
Reklama

Spravodlivosť po druhej svetovej vojne alebo Mŕtvi z Petržalky sú aj naši mŕtvi

Počet zobrazení: 3789

Výberová vďačnosť! Nová povahová črta homo sapiens. Čo si pod tým predstavujem? Napríklad, súčasné kšeftovanie viacerých politikov a novinárov s citmi vďačnosti až večnej úcty. Napríklad s takými, ktoré sa viažu na národnú a ľudskú záchranu Slovákov pred fašistickou záhubou. Neviditeľná, ale vedomá a zámerná ruka trhu manipuluje prostredníctvom pokrytectva a ľudskej hlúposti s pamäťou človeka, národa, ľudstva. Hovorím o súčasnom výberovom „vďakyvzdávaní“ za oslobodzovanie našej vlasti pred sedemdesiatimi rokmi.

Nedeje sa to len dnes. Náš mantinelizmus má dlhšie korene. Samozrejme, planty a sadenice ľudskej zloby sú „starostlivo“ piplané v záhradkách a lesných škôlkach ideologicky motivovanej nenávisti (mejnstrím a účelová politika). A tak sovietsky vojačik bohvie akej národnosti, ktorý padol ani nie dvadsaťročný niekde na poliach Žitného ostrova, či 50-ročný fúzatý seržant, ktorý prežil takmer štyri roky bojov a guľka ho trafila takmer na prahu mieru – obidvaja nesú zodpovednosť za nekrvavú anexiu Krymu, ale aj za stovku mŕtvych na Majdane, takmer polstovku upálených v Odese, nehovoriac o už tisícoch zabitých a desať tisícoch skutočnou vojnou poznačených v Donbase. Naše krvavé, červené nenávistné zúčtovávanie s podľuďmi (áno, aj taká definícia odznela s úst ukrajinského politika) týmto svojským, výberovým, pochybným triedením sa nezačalo však len oranžovou revolúciou. Dôvody si hľadáme už roky. A tak tí padlí Sovieti ležiaci na Slavíne, v Štúrove, vo Zvolene či na východnom Slovensku, ako zisťujeme, môžu aj za február 1948 alebo august 1968. Samozrejme, pokiaľ sú Rusi, alebo národnosti spoza Volgy či Uralu. Posledný rok nám dokazuje, že ak išlo o tie lepšie demokratickejšie národy a národnosti: z Pobaltia, Ukrajinci, Gruzínci a pod. (a dokonca ak ich súčasné štátne vedenia sú prísne protiruské), tak tie majú dišpenz. Však osloboditelia Osvienčimu z 1. ukrajinského frontu?!

dscf3823.jpg
Drôtený veniec z minulého týždňa.

Mŕtvi z vojen sú a zostali mŕtvymi. Ak dnes aj niektorí naši politickí a štátni činitelia výberovo demokraticky pristupujú k vzdávania úcty padlým pri oslobodzovaní našej vlasti, nech sa zamyslia, prečo prichádzali z východu a prečo absolvovali krvavú a pre mnohých z nich smrť nesúcu cestu našou podtatranskou prekrásnou, sťaby maľovanou krajinou?!. Určite jednou z príčin bol Mníchov 1938. Mníchov znamenal koniec Česko-Slovenska a zatmenie demokracie u nás. Či to malo podobu nemeckého protektorátu v západnej časti republiky, či „samostatného Slovenska“, vždy to malo nielen náter neslobody, ale aj nedemokratickú, fašistickú podstatu!  Pre Mníchov 38 museli mrieť Sovieti na našej zemi o šesť rokov neskôr! A proti fašizmu sa postavil nielen Sovietsky zväz, ale aj Spojenci zo severného Atlantiku. Oslobodzovanie Európy počas druhej svetovej vojny bola spoločná vec (res publica) demokratického sveta, vyústilo to do založenia Organizácie Spojených národov. Od západu a juhu Európy prispievali k boju za slobodu vojská Spojencov. Slobodu myslieť, slobodu žiť bez strachu, slobodu tvoriť. Na východe Európy, konkrétne na jeseň 1944, v zime a na  jar 1945 na Slovensku niesli vlajku slobody predovšetkým vojaci Sovietskej armády. Spolu s nimi rumunskí vojaci. Nezanedbateľní podiel sme mali aj my domáci. Či už bojovým vystúpením v Slovenskom národnom povstaní, či aktívnym bojom prvého československého armádneho zboru. Ako sme s ťažko vybojovanou slobodou naložili, to už je len a iba naša vec. Za to určite tí mŕtvi na našich cintorínoch alebo tí, čo prežili, ale aj ich potomkovia veru nemôžu.

dscf8041.jpg
Vence z roku 2014.

Preto pripomínať úctu či vinu výberovo je veľkým pokrytectvom. Ak sa pristavím len pri druhej svetovej vojne alebo roku 1968, tak prečo nevyhadzovať na oči vinu ďalším účastníkom dejín? Prečo ste nás priatelia (demokratickí) z Francúzska či Veľkej Británie nechali na jeseň 1938 napospas Hitlerovi? Prečo vám to dodnes nepripomíname? A prečo vyčítame august 1968 len Rusom (od roku 1991)? Dnešné ukrajinské vedenie Kyjeva nenesie žiadnu morálnu zodpovednosť, ale ruské vedenie v Moskve všetku? Kainovo znamenie sovietskej doby sa prenáša len na Rusov? Ukrajinci, pobaltské národy, ale aj ostatné neruské národy sú imúnne voči parazitom nenávisti, demokraciu majú geneticky vrastenú do DNA od počiatkov sveta? O národoch na západ od nás ani nehovoriac. Tí, ktorí položili životy za našu slobodu si zasluhujú úctu vždy a bez ohľadu na ročnú dobu a prevažujúcu ideovo-politickú klímu!

dscf3534.jpg
Vence položené v apríli 2013.

Tieto slová nielen kladiem na papier či obrazovku, ale snažím sa ich naplniť aj malými skutkami. Preto my, miestni matičiari v Petržalke si pripomíname oslobodenie našej mestskej časti Sovietskou armádou z 5. apríla 1945. Najprv treba poznamenať, že Petržalka sa stala bratislavskou mestskou časťou až v roku 1946. Od augusta 1919 bola samostatnou obcou, ktorú v roku 1938 okupovala tretia ríša práve na základe zavrhnutiahodnej Mníchovskej dohody. (Ďakujeme Francúzi a Briti...) Petržalčania tak mali osobné skúsenosti s fašizmom z prvej ruky. Okupáciu doslova ukončila Sovietska armáda na svojej oslobodzovacej púti a Petržalku vrátila po šesť a pol ročnej nacistickej okupácii opäť do lona slovenskej vlasti. Je to dobrý dôvod na pripomínanie. Radostný dátum oslobodenia nesie so sebou pachuť zverstiev nacizmu. V „nemeckej“ Petržalke bol koncom roka 1944 zriadený tábor, v ktorom pracovali a najmä umierali maďarskí Židia z Budapešti a okolia. Pred príchodom frontu sa rozhodli Nemci väzňov, ktorí prežili, transportovať do Mauthausenu. Začal sa krutý pochod smrti do Bad Deutsch Altenburgu. Povojnové vyšetrovanie zistilo skutočnosti plné utrpenia a žiaľu. V Petržalke na cintoríne odkryli tretí najväčší masový hrob na Slovensku. Skoro 500 mŕtvych, zavraždených ľudí. Dodnes boli zistené mená asi jednej desatiny z nich.

dscf3849.jpg
Ďalšie tohoročné vence.

Miestny odbor Matice slovenskej v Petržalke spojil pripomienku oslobodenia Petržalky so spomienkou na tých, ktorí sa víťazstva nad fašizmom nedožili. Na nikoho nevinného nesmieme zabudnúť! Preto si deň oslobodenia pripomíname pri pomníku obetí nacistickej masakry v Petržalke. Urobili sme tak už po tretíkrát. Vždy s vencom so slovenskou trikolórou. Nájdeme tiež vence a kvety, ktoré tam položili pri pietnom akte, ktorý organizuje Rakúske ústredie pre spravodlivosť po druhej svetovej vojne v posledné marcové dni. Tohto roku tak urobili už po jedenásty raz. Rakúšania si uvedomujú čo aj sprostredkovanú zodpovednosť a predovšetkým prejavujú úctu k mŕtvym a vyjadrujú tak nádej, že sa ľudské tragédie nebudú opakovať. My na Slovensku akoby sme mierne zabúdali na mŕtvych z Petržalky, akoby by neboli naši, akoby to boli len Židia a z Maďarska a dokonca zahynuli na území cudzieho štátu... S tým nikdy nebudeme súhlasiť!

Tohto roku sa prvý raz pripojilo aj Hlavné mesto SR – Bratislava. Boli tam vence organizátorov, Evanjelickej cirkvi na Slovensku a prekrásny drôtený veniec židovskej komunity z Budapešti. Ten sme tam po týždni nenašli. V minulých rokoch položili vence aj zastupiteľské úrady Nemecka, Maďarska, úctu vzdal aj Ústav pamäti národa.  

dscf3373.jpg
Petržalský míľnik z roku 1960, Sovietska armáda smeruje na Viedeň.

História ľudstva a sveta sa skladá z histórií národov a štátov. Ich dejiny tvoria konkrétni ľudia v konkrétnych situáciách. Do kotlíka tvorby lepšieho človečenstva prispeli svojimi činmi a osudmi aj ľudia, ktorí žili na miestach, kde Dunaj preteká popod Bratislavský hrad. Nie vždy a všetci mohli mierovo prežívať svoje radosti i strasti, ale vždy dúfali v lepší osud svojich potomkov. A my, dnešní Petržalčania, sme takrečeno ich potomkovia. Nezabúdajme na nich, dúfajme a predovšetkým čiňme dobro. Nezabúdaním na nich, nezabúdame ani na seba.

SÚVISIACE:
http://www.noveslovo.sk/c/Krvavy_koniec_marca_1945_v_Petrzalke
http://www.noveslovo.sk/c/Petrzalka_sa_5_aprila_1945_navratila_do_slovenskej_vlasti

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama