Reklama
Reklama

Spoznávanie Indie

(Z pripravovanej knihy Objavené v zápisníkoch. Polstoročie očami novinára)
Počet zobrazení: 1767

India má mnoho podôb a ani jedna z nich neumožňuje kompletné poznanie. Cestovné kancelárie ponúkajú Indiu historických a prírodných krás, zatiaľ čo bežnú krajinu a jej ľudí poznajú turisti nanajvýš cez okno autobusu a z obchodov so suvenírmi. Oficiálne štátne a vládne návštevy umožňujú novinárom tvoriacim sprievod prezidenta či premiéra poznať navyše aj honosné paláce ako pozostatok koloniálnej éry, ako i politikov na najvyšších miestach, ktorí si veľmi rýchle zvykli na pohodlie zdedené po bývalých britských vládcoch. V oboch prípadoch sa návštevníci pohybujú v hoteloch európskeho typu. Rozdiel medzi Európou a Indiou je v týchto hoteloch len vo väčšom počte obsluhujúceho personálu. Ten nechýba ani v toaletách. Len čo sa návštevník vzdiali od pisoáru, mladík mu pohotovo otvorí kohútik na umývadle. Keď si umyje ruky, už mu podáva uterák a zatiaľ čo si utiera ruky, stihne mu aj preleštiť topánky. Samozrejme, že za to očakáva príslušný bakšiš.

india-01.jpg
Brána Indie v prístavnom meste Mumbáí, postavená v roku 1911 na počesť návštevy kráľa Juraja V.

India nie je jedna, má mnoho podôb a často sú to paradoxy. Ak povieme, že je to rozvojová krajina s veľmi nízkym príjmom na obyvateľa, bude to pravda. Zároveň sa svojou priemyselnou úrovňou zaraďuje medzi desiatku najvyspelejších krajín sveta. Ak vám niekto povie, že väčšina jedál sa v Indii pripravuje na povestných kravincových briketách, uverte mu. Musíte však uveriť aj tomu, že indický jadrový výskum a využitie atómu v praxi zaraďuje túto krajinu medzi svetovú špičku.

Mohli by sme pokračovať donekonečna. Hovoriť o kmeňoch obývajúcich hlbokú džungľu a žijúcich takmer v dobe kamennej, aj o obyvateľoch moderných veľkomiest. O ženách zaodetých do sárí a dodržiavajúcich prísne morálne kánony, ale aj o odvážnych erotických pózach na reliéfoch Chrámu večnej túžby v Kadžuráho. O brlohoch na okraji moderných veľkomiest, ale aj o meste budúcnosti – Čandígare, ktoré projektoval sám veľký Le Corbusier. Skrátka, India má tisíce podôb.
 

Cesta v spacom vagóne
 

Ak niekto chce lepšie spoznávať tú skutočnú Indiu, odporúčam mu začať v spacom vagóne druhej triedy, lebo ten mu ponúkne prvý nefalšovaný pohľad na túto krajinu. Tam sa v novembri 1986 počas mojej piatej zo šiestich návštev tejto krajiny začalo zaujímavé dobrodružstvo, keď sme spolu s českým kolegom Alešom boli hosťami indickej novinárskej organizácie IFWJ (Indian Federation of Working Journalists).

Na začiatku sme boli plní optimizmu. Na železničnej stanici v Dillí nebol problém nájsť naše vopred zarezervované ležadlá, lebo naše mená boli vypísané na vonkajšej stene spacieho vagóna, a to dokonca na komputerom vyhotovenom zozname. V roku 1986, keď sa svet v podstate iba dostával do veku informačných technológií, mi to pripadalo ako malý zázrak. Optimizmus sa skončil po vstupe do vagóna, lebo tam ešte stále vládla stará India. Všetko bolo ako mnoho rokov predtým. Na kupé namiesto dverí viseli iba textilné závesy. Sprievodca nám ponúkol aj vankúše, plachty a deky, ale boli sme jediní, ktorí boli ochotní zaplatiť za to 16 rupií. Vankúš bol síce v pôvodne bielej obliečke, ale tá už dávno stratila svoju bývalú farbu. Preto som dlho váhal položiť si naň hlavu; nakoniec som to vyriešil kompromisom tak, že priestor medzi mojou hlavou a vankúšom vyplnil uterák, ktorý som si prezieravo vždy bral so sebou na cesty. Kolega Aleš trpel zrejme podobnými pocitmi, lebo vybral z tašky akýsi sprej a postriekal ním okolie svojho ležadla. To nemal urobiť. Zo všetkých škár sa odrazu vyrojili šváby a chvíľu trvalo, kým sa upokojili a vrátili do svojho úkrytu. Z toho pre mňa vyplynulo prvé poučenie, že šváby treba nechať na pokoji a tam, kde sú. Čoskoro som pochopil, prečo indickí spolucestujúci odmietli ponuku sprievodcu na posteľnú bielizeň. Na rozdiel od nás poznali pomery, preto si každý zo svojej batožiny vybral prikrývku, plachtu a malý vankúšik; niektorí to všetko nahradili dokonca ľahkým spacím vakom.

india-03.jpg
Tadž Mahal, údajne najkrajší klenot indickej architektúry.

Pre Európana cestujúceho Indiou sú rána veľmi zaujímavé. Vlak je na to vhodný prostriedok, lebo návštevník má možnosť vidieť, ako sa vidiečania zo svojich domov trúsia do polí. Nie pracovať, na to je ešte zavčasu, ale majú v úmysle začať deň dôkladnou telesnou očistou. Tá sa robí v neďalekom poli. Na tento účel si každý z nich niesol ako nevyhnutnosť plastovú fľašu s vodou, prípadne plechovku. Ženy kráčali väčšinou v malých skupinkách a živo medzi sebou debatovali, zrejme si vymieňali informácie o udalostiach v dedine, ktoré sa odohrali od predchádzajúceho rána, keď sa podrobovali rovnakej procedúre. Sme teda u ďalšieho špecifika tejto krajiny, o ktorom sa v bedekroch píše len okrajovo a veľmi citlivo. Na tomto mieste musím spresniť, že opisujem situáciu v novembri 1986. Ak sa moja skúsenosť odlišuje od súčasnej reality, tak klobúk dolu, lebo ide o zaužívané tradície existujúce na tomto subkontinente tisíce rokov. Skrátka, kultúra latrín na vidiek tejto krajiny ešte nedorazila, o splachovacích záchodoch ani nehovoriac. Preto ten raňajší výlet do polí s fľaškou vody pod pazuchou. Voda spolu s prstami ľavej ruky nahrádza toaletný papier. Používa sa zásadne ľavá ruka, lebo pravá je určená na jedenie a nahradzuje lyžicu alebo vidličku.

O niečo ľahšiu situáciu majú dediny nachádzajúce sa na morskom pobreží. V istom rekreačnom zariadení neďaleko mesta Mahapalipuram v štáte Tamilnádu sme mali možnosť sledovať tamojšiu kultúru telesnej hygieny. Mladík si na pláži čupol do piesku blízko vody, a  keď ukončil svoj akt, s trenírkami spustenými „na pol žrde“ prišiel až na miesto príboja, kde si nohou urobil v piesku malú priehlbinu. Keď mu do nej natiekla morská voda, poumýval sa. Dovolenkári bývajúci v hoteli dostávali od personálu odporúčanie, aby sa na pláži nezatúlali do blízkosti neďalekej rybárskej dediny, lebo by sa vystavovali riziku, že si odtiaľ prinesú niečo prilepené na obuvi.

S podobnými scénami sa cudzinec stretne, keď sa ráno ponáhľa autom na letisko. Niekedy vznikajú doslova komické situácie, ako keď predseda vlády ČSSR Lubomír Štrougal bol v roku 1974 na návšteve Indie a v jedno včasné ráno jeho autokolóna smerovala z hotela v meste Hajdarábád na letisko. Muži z neďalekej dediny nepredpokladali taký čulý ruch už na brieždení, preto zaujali svoje obvyklé pózy, obrátení k ceste buď chrbtom, alebo aj inak. Prezidenti a premiéri majú počas návštev v cudzine v oficiálnom programe vždy aj prehliadku čestnej stráže. V tomto prípade to vyznelo ako svojská prehliadka „mužstva“ anonymných indických vidiečanov. 

india-02.jpg
Výroba kravincových brikiet, ktoré nahrádzajú chýbajúce drevo.

Po dôkladnom oboznámení sa s indickým vidiekom sme ráno dorazili vlakom na stanicu v meste Lakhnaú, kde nás čakali dvaja kolegovia z miestnych novín a hneď nás upozornili na menší problém: v celom štáte Uttarpradéš štrajkovali štátni zamestnanci. Problém súvisel s tým, že kvôli šetrnosti (náklady na náš pobyt hradila spomínaná novinárska organizácia) nám organizátori nenašli ubytovanie v bežnom hoteli, ale v State Guest House, kde zvykli bývať vládni zamestnanci počas služobných ciest do hlavného mesta tohto štátu. Štrajk zapríčinil, že v celom účelovom zariadení bol iba jeden zamestnanec. Buď to bol štrajkokaz, alebo výsledok dohody medzi odbormi a miestnou vládou. Ten nám bol ochotný vydať kľúče, ale štrajk znamenal, že aj postele sme si museli prezliecť do novej bielizne sami. Výhodou bolo, že sme mali vlastnú kúpeľňu so „šľapacím“ splachovacím záchodom, ktorý u nás dostal z nepochopiteľných dôvodov názov „turecký“ napriek tomu, že ho používa takmer celá mestská India, Čína a Rusko. Indickým špecifikom bolo, že toaletný papier nahrádzal vodovodný kohútik, ktorý musel byť podľa predpisu na ľavej strany toalety. Dôvody, prečo bol na ľavej strane, som uviedol už vyššie. Kúpeľňa bola tiež na indický spôsob; pozostávala z drevenej podložky na betónovej podlahe, vedľa v stene bol kohútik na studenú vodu a plechový hrnček ako náhrada za sprchu. Teplá voda neexistovala z čisto logických dôvodov: vzhľadom na subtropické podnebie bola i studená voda v podstate vlažná.

V meste, kde štátni zamestnanci vyhlásili štrajk, sú možnosti pre novinárov obmedzené, preto sme sa zamerali na prehliadku pamätihodnosti. Lakhnaú ich má dosť, prelínali sa tu v minulosti rozličné indické kultúry, výraznú pečať zanechalo po sebe islamské staviteľské umenie. Potom sme si urobili zopár záberov na výrobu brikiet (presnejšie placiek) z kravského trusu. Tie vo väčšine domácností nahrádzajú drevo, lebo indická civilizácia existujúca už niekoľko tisícročí prispela k tomu, že lesy ako zdroj kuriva už takmer vymizli.

Dlhšie sme sa zdržali pri zvyškoch komplexu, ktorý dostal jednoduchý názov: Rezidencia. Ruiny budov tu ponechali ako symbol britskej koloniálnej vlády a do histórie sa dostali pričinením indického povstania v rokoch 1857 a 1858. Počas nepokojov sa do Rezidencie uchýlili britskí občania zo širokého okolia v nádeji, že tam budú v bezpečí pred hnevom Indov. Povstalcom sa Rezidenciu podarilo obsadiť a z troch tisícov Britov prežila boje iba tretina. Odvtedy je komplex budov v ruinách a na múroch ešte stále vidieť stopy po strelách. Neďaleko Rezidencie vznikol cintorín s hrobmi vojakov, ktorí zahynuli počas bojov. Medzi nimi je pochovaný aj brigádny generál Henry Lawrence. Na jeho pomníku je nápis: „Tu leží syn Impéria, ktorý sa snažil plniť svoje povinnosti.“ Tieto slová vraj vyslovil on sám pred smrťou a želal si, aby ich dali aj na jeho náhrobný kameň. Voľba slov naznačuje, že si uvedomil svoje zlyhanie. Snaha plniť povinnosti niekedy nestačí. Samozrejme, že po potlačení povstania sa britská koloniálna vláda povstalcom kruto pomstila.

Vyzeralo to tak, že mladšia generácia má k Rezidencii už iný vzťah. Stretli sme tam dva páriky stredoškolákov, ktorí sa evidentne ulievali z vyučovania. Keď sme si ich chceli nafilmovať, nemali námietky. Mali jedinú podmienku: aby sa tie zábery nepremietali v Indii, lebo by z toho mohli mať v škole nepríjemnosti. To som im mohol sľúbiť bez zaváhania.

india-04.jpg
Blicujúci stredoškolskí študenti v meste Lucknow.

Obed sme mali v luxusnej súkromnej reštaurácii, súkromníci sa ku štrajkujúcim štátnym zamestnancom na naše šťastie nepripojili. Súčasťou obeda bolo aj stretnutie s ministrom dopravy štátu Uttarpradéš, ktorý nepochybne financoval aj naše pohostenie. Minister považoval za potrebné využiť vynaložené prostriedky a pripomenúť nám, ako sa počas jeho úradovania zlepšila doprava v celom štáte. Lenže už o niekoľko hodín sme sa mohli presvedčiť, že to boli iba prázdne slová. Minister ešte stále má čo robiť, aby zlepšil dopravu v  jemu zverenom štáte.

Pre nás bol obed v reštaurácii skôr príležitosťou sledovať kultúru stolovania a stravovania vyššej indickej spoločnosti. Napriek tomu, že okolo nás bola v podstate vysoko vzdelaná miestna honorácia, boli sme jediní, kto používal európsky príbor. Ostatní, ako vyžadovali miestne zvyky, jedli pomocou prstov pravej ruky. Vyskytli sa pritom aj kuriózne prípady. Náš sprievodca – novinár z miestnych novín – si napríklad zmyslel, že nechce celú placku indického chleba, ale iba polovicu. Zobral ju pravou rukou, ako sa patrí, roztrhol na polovicu a tú časť, ktorú držal v ľavej (podľa tradície v nečistej) ruke, položil späť medzi ostatné placky na našom stole.
 

Cesta do Váránasí
 

Predvečerom sme sa v sprievode ďalšieho novinára vybrali autom do mesta Váránasí. Rád by som zdôraznil, že navštíviť toto mesto (známe aj pod koloniálnym názvom Benares) bolo mojím snom už od detstva, keď som videl obrázky ghátu – nábrežia Gangy – v jednej učebnici zdedenej po niektorom z mojich starších súrodencov. Netušil som, že v nasledujúcich hodinách nás čaká doslova odysea. Celý čas som cestou do Váránasí preklínal ministra dopravy, ktorý iba pár hodín predtým nešetril optimizmom, keď hovoril o pokroku v oblasti cestnej dopravy.

Napriek tomu, že obe mestá sú od seba vzdialené iba 320 kilometrov, vyše sedem hodín sme sa túlali po prašných, dosť frekventovaných cestách. Prechádzali sme cez rozličné mestečká a dediny, párkrát sme zablúdili a potom hľadali správnu cestu. Na začiatku každej väčšej obce boli na ceste rozmiestnené veľké kamene, ktoré slúžili ako retardéry. Ďalšími „retardérmi“ boli stáda dobytka, ktoré sa večer vracali z paše. Skrátka, bolo to dobrodružstvo. Náš sprievodca ho ešte okorenil, keď sa nás len tak mimochodom opýtal, či sme tri dni predtým, ako odporúča predpis, brali nejaké antimalariká, lebo vraj tam, kde ideme, je hrozba malárie veľmi vysoká. Samozrejme, že na tento detail nás indickí kolegovia v Dillí zabudli upozorniť. Napriek tomu boli tabletky proti malárii v tom čase pre nás až na piatom mieste našich priorít. Na prvom bola poriadna sprcha, potom nasledoval pohár dobre vychladeného piva, nejaká večera a posteľ.

Do hotela, kde sme mali byť ubytovaní, sme dorazili dve hodiny po polnoci, ale to sme ešte netušili, ako realita poprehadzuje naše vytúžené priority. Podľa prísľubu sme mali byť ubytovaní vo vládnom hoteli, patriacom pod ministerstvo spravodlivosti (State Circuit House), ale dozvedeli sme sa, že z možnosti umyť sa, navečerať, vypiť niečo od smädu a ani zo pokojného spánku nebude nič. Recepčný o našom príchode nemal informácie a bez súhlasu pána ministra nás nemohol ubytovať. Nakoniec sa nad nami zľutoval a pridelil každému z nás jednu malú zasadačku, kde sme sa rozložili na pohovkách bez možnosti niečím sa prikryť. Recepčný priznal, že moskyty si po State Circuit House síce voľne lietajú, ale že sa nemusíme báť, lebo každá miestnosť má na plafóne veľkú vrtuľu, a tú vraj komáre neznášajú. Recepčný netušil, že ja zasa neznášam ventilátor, ktorý by mi mal celú noc vrčať nad hlavou a ovievať tvár. Spomenul som si na jeden populárny článok, v ktorom sa písalo, že moskyty neznášajú pach vitamínu B, a ten som mal počas podobných ciest vždy so sebou. Preto som sa rozhodol riešiť problém tým, že užijem väčšiu dávku B-komplexu. Už som sa aj pobral do neďalekej kúpeľne, ale pohľad na rad vodovodných kohútikov nad dlhým kovovým žľabom ma zabrzdil, lebo som si pripomenul ďalšie varovanie: V Indii nikdy nepiť vodu z vodovodu. Toto prikázanie je v dlhom zozname indických tabu hodne vysoko, preto som si ho v tejto krajine nikdy nedovolil porušiť. (Aleš raz v reštaurácii vynadal čašníkovi, keď mu doniesol fľašu minerálky, na ktorej bol vrchnák už uvoľnený.) Jediný spôsob, ako vyriešiť túto dilemu, bolo prehltnúť zopár tabletiek vitamínu a obetovať na to posledné sliny v ústach, keďže poriadny prísun tekutín sme nemali už vyše dvanásť hodín. Časť tabletiek som rozhrýzol a tou zmesou som si natrel odkryté časti tváre, rúk a krk. Líhal som si s predsavzatím, že sa musím zobudiť o ôsmej hodine, lebo nás čakala hlavná časť programu: cesta na najposvätnejšie indické nábrežie, na miestny ghát, kamenné schodište vedúce k rieke Gange, kde sa možno už tisícročia spaľujú mŕtvoly ako prísľub, že odtiaľ vedie najkratšia cesta k spaseniu.

Zobudil som sa bez budíka presne o ôsmej napriek únave a podmienkam, v akých som strávil noc. Biologické hodinky teda fungovali dokonale. Bez raňajok a naďalej smädní sme sa pobrali k rozsiahlemu schodišťu na brehu rieky. Sprievodca sa nám postaral o prenájom loďky spolu s prievozníkom, takže sme mali možnosť sledovať ruch na celom gháte pozdĺž rieky. Náš prievozník bol na Indiu a tamojšie životné podmienky pomerne starý, asi 70-ročný muž s obrovskými šedivými fúzami, ale najzaujímavejšie na ňom boli takmer desať centimetrov dlhé chlpy vyrastajúce z uší. Problém smädu, s ktorým sme my naďalej zápasili, riešil náš prievozník jednoducho. Pustil veslo z ruky, naklonil sa cez okraj člna a nabral si do dlane vodu priamo z rieky. Týmto skutkom ma doslova zaskočil, lebo som nemal čas pripraviť si fotoaparát, ani kameru, no keď som ho posunkami požiadal, či by sa nemohol napiť ešte raz, nezaváhal ani chvíľu. Bolo to odvážne a obdivuhodné gesto, lebo všade okolo nášho člna plávali v špinavej vode zvyšky kvetín a vencov, ktoré skončili v rieke spolu s popolom mŕtvych a so zvyškami ich nespálených tiel. Z času na čas sa z Gangy vynoril tmavohnedý chrbát riečneho delfína (odborne sa mu hovorí delfínovec indický), ktorý musí mať v okolí mesta Váránasí naozaj ideálne podmienky na existenciu a prežitie.

india-06.jpg
Náš smädný prievozník na rieke plnej špiny

Poniže miesta, kde sa spaľovali mŕtvoly, bola práčovňa. Bielizeň sa po preplákaní v riečnej vode sušila porozkladaná po skalách šikmej škarpy. Rôznofarebná bielizeň tak vytvárala na brehu zaujímavé farebné kompozície. Kúsok poniže práčovne ústila do Gangy aj miestna kanalizácia. Bezprostredne za ústím stoky sa ďalšia skupina ľudí umývala vo vode a ešte nižšie dym prezrádzal, že sú tam ďalšie miesta na spaľovanie mŕtvol.

Každé ráno smerujú kroky zbožných pútnikov k rieke preto, aby sa podrobili procesu očisty svojho tela a duše. Celkový proces očisty spočíval v špliechaní vody smerom k vychádzajúcemu slnku, ponorení sa do vody (trikrát), vypláchnutí úst vodou z rieky a v odriekaní modlitby. Ženy vchádzali do rieky oblečené v sárí a potom sa na brehu obratne prezliekli do suchého. Vo vode si niektoré umývali aj vlasy. Skrátka, pre mnohých, ktorí bývajú blízko, slúžila Ganga zrejme i ako kúpeľňa.

Z pomerov, ktoré tam vládli, som nadobudol pocit, že v Indii, v krajine známej veľkými sociálnymi rozdielmi a zaužívaným kastovníctvom, je ghát zrejme jediné miesto, kde vládne triedna i kastová rovnosť, lebo tu sa vedľa seba kúpali (podrobovali rituálnemu očisťovaniu) ľudia všetkých možných spoločenských vrstiev. Bohatí i vychudnutí svätí muži, žobráci, malomocní, zdraví, muži, ženy i deti.

Náš čln sa priblížil k miestu, kde sa práve spaľovala mŕtvola mladého muža a kde sme mohli sledovať celý proces kremácie. Spomedzi kusov dreva a kvetinových vencov trčali mŕtvemu holé päty, dokonale umytú a učesanú hlavu mal položenú vyššie ako ostatné telo a navyše bola odkrytá, aby aj po smrti mohol sledovať rieku a slnko. Hranica dreva začala horieť od stredu, značnú časť tela už mal zuhoľnatenú, ale jeho tvár a vlasy ostávali ešte dlho nedotknuté. Skrátka, spaľovanie mŕtvol je nielen výnosný biznis, ale zrejme aj poriadne poctivé remeslo, vyžadujúce dlhoročnú prax. Patrí sa dodať, že kremácia v Indii nie je lacná záležitosť. Podľa tradície by sa na tento účel malo používať vzácne voňavé santalové drevo. Miestni nám prezradili, že na to, aby sa telo zomrelého premenilo na popol, treba drevo v hodnote vyše tristo rupií, čo bol v tom čase priemerný ročný príjem. Nie každý si teda mohol dovoliť takýto santalový luxus. Problém sa preto riešil kombinovaním santalu s drevom nižšej kvality. Stávajú sa i prípady, že dreva je málo alebo nehorí tak, ako sa očakávalo, prípadne že spaľovač nemá príslušnú odbornú kvalifikáciu. Telo nebožtíka potom pripomína skôr ohorený špekáčik zabudnutý na grile a v takom stave často aj skončí v rieke, kde proces likvidácie dokončia vtáky a ryby.

india-05-843.jpgRieka Ganga slúži ráno ako kúpeľňa i modlitebňa.

Keď sme prechádzali popri mieste, kde práve dokončili kremáciu iného tela bezprostredne pri brehu rieky, videl som, ako jeden z asistentov hlavného majstra kremácie premýva popol vodou. Na otázku, prečo to robí, odpovedal prozaicky. Všimol si, že mŕtvy má v ústach nejaké zlaté zuby, preto pozeral, či medzi popolom nenájde nejaké kúsky roztaveného zlata. Ryžovanie je teda niečo ako vedľajší kšeft a odmena za dokonalé spálenie tela.

Po odchode od rieky sme si potom na terase hotela Tadž dali konečne obed a dobre vychladené pivo. Čochvíľa si na prinesené jedlo začali odvážne sadať odporné veľké muchy s oceľovo lesklým telom. Mal som pocit, že sem prileteli priamo z ghátu, kde si na mŕtvolách dali hlavný chod a svoje hodovanie prišli zavŕšiť do hotela nejakým dezertom. Kolega Aleš riešil problém ako vždy tým, že obed začínal tabletkou. Tento zvyk si Európania v Indii osvojili veľmi rýchle, niektorým to dokonca odporučili lekári, je to vraj jediný zaručený spôsob, ako zabrániť črevným problémom. Spomínam si na jedného nášho vysoko postaveného politika, ktorý vynadal lekárovi a nezačal jesť, kým mu ten z hotelovej izby nedoniesol zabudnutú príslušnú tabletku.

Keďže existuje viac druhov týchto tabletiek s ťažko zapamätateľnými názvami, dal som im spoločný pomenovanie „antiserín“. A musím povedať, že Aleš bol poctivým užívateľom antiserínu pred každým jedlom v presvedčení, že potom už môže konzumovať takmer všetko. Párkrát som sa ho snažil upozorniť, že ten spôsob profylaxie nie je pre Indiu najvhodnejší, lebo v črevách ničí aj prirodzené ochranné látky. Lepšie je použiť klasický slovenský prostriedok – vyššiu dávku neriedeného alkoholu. Cestovné kancelárie a sprievodcovia Európanov zasa odporúčajú cudzincom piť iba vodu zo zapečatených plastových fliaš označených nálepkou pôvodu, zásadne odmietať ľad, ktorý ponúkajú hosťom do nápojov v každom hoteli, vyhýbať sa konzumácii surovej zeleniny a zmrzliny. Kolega Aleš však na moje rady nedbal.

india-07.jpg
Práčovňa a zároveň sušička bielizne na brehu Gangy

Netreba osobitne zdôrazňovať, že ešte aj po návrate z Váránasí do mesta Lakhnaú sme v nose cítili zápach nábrežia Gangy. Neostalo nám nič iné, iba sa v kúpeľni postaviť na drevenú podložku, hrnčekom sa pooblievať studenou vodou, poriadne si našampónovať vlasy, namydliť celé telo a spláchnuť zo seba zvyšky posvätného mesta. Dôvodom na očistu bolo aj to, že nás večer v miestnom klube čakala tradičná indická svadba, na ktorú nás pozval jeden miestny novinár. 
 

Svadba po indicky
 

Už cestou do miestneho klubu sme natrafili na svadobný sprievod. Najskôr sme počuli hudbu, potom sa po oboch stranách ulice objavila skupinka kráčajúcich mužov, každý držal v rukách neónovú trubicu. Tie zrejme nahrádzali pôvodné fakle. Celé to pôsobilo ako surrealistické divadlo. Bol som zvedavý na elektrický zdroj tohto neobvyklého sprievodu. Čoskoro som ho zbadal. Od každej trubice sa ťahali drôty a smerovali kamsi dozadu. Tam na jednoduchej dvojkolesovej káre ťahanej párom volov bol vrčiaci generátor, ktorý dodával neónkam potrebnú „šťavu“. India opäť nesklamala. Až za vozom sa na bielom koni viezol ženích obkolesený svojou družinou.

Okolie miestneho klubu, v ktorom sa konala svadba, bolo osvietené stovkami väčších i menších žiaroviek. Boli všade, na stromoch, kríkoch alebo len tak pohodené v tráve, prípadne vyznačovali cestičku v parku vedúcu dovnútra klubu. Pre hostí boli v záhrade pristavené dva veľké stany, jeden pre mužov, druhý pre ženy.

Ženích, ktorý predtým sedel na koni, zaujal teraz miesto v strede prvého radu sedadiel. Mal na hlave červený turban, podobné mali aj jeho bratia a bratranci sediaci vedľa neho. Pred ním bolo pódium s hudobníkmi. Z času na čas pristúpil k pódiu niektorý zo svadobných hostí, vybral z vrecka bankovku veľkých rozmerov, urobil ňou akýsi magický kruh, aby všetci videli jej vysokú hodnotu, a položil ju na kovovú tácku pred hudobníkmi. Tento akt ocenili hudobníci tak, že začali spievať oveľa hlasnejšie ako predtým, ale po pár sekundách sa vrátili k obvyklému spevu. Zaujímavé bolo, že spievali v jazyku urdu, ktorý je oficiálnym jazykom v susednom Pakistane, ale používa sa i v Uttarpradéši, kde žije veľká moslimská menšina. Rodina ženícha aj nevesty pritom nepatrili k moslimom, hovorili jazykom hindi, ktorý je aj oficiálnym jazykom tohto štátu i celej Indie. Navyše to nebola bežná svadba, ale dávali sa dohromady dva aristokratické rody. Ženích bol vraj synom bývalého radžu a nevesta tiež pochádzala z vplyvnej, zámožnej rodiny.

Samotný svadobný obrad trval celé hodiny a bol pre Európana neznalého pomerov nesmierne nudný. Zahalená nevesta sedela na koberci pod nejakým baldachýnom, za ňou sedela matka, okolo dievčatá patriace do nevestinej družiny. V pozadí bol malý stan, kde sa nevesta chodila prezliekať. Do rána tak urobila niekoľkokrát, zakaždým mala na sebe honosnejšie pestrofarebné brokátové sárí. Pred nevestou sedeli dvaja brahmani, ktorí donekonečna odriekali posvätné sútry. Zrejme to bol dlhý a nudný obrad aj pre nevestu. Keď som ju poprosil, či by si neodhalila tvár, aby som si ju mohol vyfotiť, urobila tak ochotne napriek námietkam a protestom matky a prítomných brahmanov. Zrejme i nevesta to považovala za vítanú zmenu v obrade.

india-08a400.jpgindia-09a400.jpg

Zahalená nevesta v meste Lucknow a nevesta, ktorá mi ochotne odhalila svoju tvár, aj keď tým porušila tradíciu.

Nekonečný svadobný rituál sledovalo iba niekoľko žien, ktoré si takto zrejme nostalgicky spomínali na vlastnú svadbu a na to, čo bezprostredne po nej nasledovalo. My sme sa pobrali tam, kde bol hluk, veľa mužov a kde boli pripravené švédske stoly s typickými indickými jedlami. Keďže obe rodiny patrili k vyznávačom hinduistického náboženstva, aj svadobná hostina bola vegetariánska, pričom muži a ženy mali jesť oddelene a navyše postojačky, ako na diplomatickej recepcii. Našlo sa tu iba zopár odvážnych sufražetiek, ktoré porušili tento tradičný kánon indickej spoločnosti a večerali v skupinke mužov. Použité taniere sa dávali pod stoly prikryté takým dlhým obrusom, že ich tam nebolo vidieť. V tomto sa tradícia neporušila. Použité taniere vložené pod stôl je naozaj indická špecialita na všetkých recepciách.

Na druhý deň ráno sa ukázalo, že moje varovanie adresované Alešovi v súvislosti s častým užívaním antiserínu bolo oprávnené. Jeho pohyb sa obmedzil na akčný rádius päť metrov od toalety, a čo bolo najhoršie, dochádzal mu toaletný papier. Ja som síce ešte mal nejakú železnú zásobu, ale pri jeho vysokej frekvencii pobehovania medzi posteľou a toaletou by mu aj tá skromná rolka vydržala nanajvýš hodinu. Preto som mu odporúčal, aby sa prispôsobil miestnej tradícii a použil namiesto papiera vodu a ľavú ruku. Veď tak robia milióny Indov bez ohľadu na spoločenské postavenie. O pretrvávaní tejto tradície sme sa mohli presvedčiť aj počas návštev v bytoch našich kolegov – novinárov, ktorí evidentne patrili k vyššej strednej vrstve. Tí tiež mali v byte „šľapacie“ toalety a kohútik so studenou vodou po ľavej strane. Aleš moje návrhy, podfarbené miernym sarkazmom, odmietol. A tak neostalo nič iné, iba zmeniť dohodnutý denný program a nahradiť ho hľadaním toaletného papiera.

Varoval som Aleša pred nástrahami indického toaletného papiera. Pripomenul som mu pasáž z bedekra o Indii, ktorého autori odporúčali návštevníkom doniesť si so sebou dostatok toaletného papiera, lebo vraj ten tunajší je taký drsný, že ho používajú iba masochisti.

Na tomto mieste treba upozorniť, že Lakhnaú ani v tom čase nebol nejaký zapadákov. Súčasná trojmiliónová metropola štátu Uttarpradéš bola i vtedy vyspelým, moderným mestom a mala takmer jeden a pol milióna obyvateľov. Napriek tomu bol problém natrafiť v tom čase na nejakú samoobsluhu, kde sme podľa našej európskej logiky očakávali, že budú mať k dispozícii aj taký luxusný tovar, ako je toaletný papier. Už sa stmievalo, keď sme zo zúfalstva vošli do jednej modernej lekárne, a tam sme konečne počuli aj iné slovo ako „nemáme“. Mali, a dokonca z dovozu. Biely a mäkučký.
 

moravcik_zapisnik.jpgLeopold Moravčík, dlhoročný televízny moderátor a novinový redaktor, sa rozhodol zhromaždiť svoje vyše polstoročné skúsenosti a zážitky zo stretnutí s politikmi a zo služobných ciest po svete a obohatiť ich o početné, väčšinou vlastné fotografie, z ktorých mnohé neboli doteraz publikované.

Tak vznikla takmer 200-stranová publikácia, ktorá odhaľuje zákulisie novinárskeho remesla. Nechýba v nej  ani napätie, ani vtipné situácie.

Knihu pripravuje vydavateľstvo Perfekt a objaví sa na knižných pultoch koncom mája.  
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama