Spomienky pamätníka na rok 1968

Počet zobrazení: 3897

Ako sa dalo čakať, v súvislosti s „pekným“ okrúhlym výročím zásahu časti členov Varšavskej zmluvy 20. (nie ako sa traduje až 21.) augusta 1968 proti československým pokusom o zreformovanie skostnatenej podoby systému, považovaného za socialistický, sa vyrojili a ešte nepochybne aj v najbližších dňoch ešte vyroja v médiách mnohé materiály od rôznych pisateľov viac, ale aj menej informovaných s rôznymi zámermi. Už po zbežnej analýze niektorých prvých materiálov od ľudí, ktorí to vôbec nezažili, alebo zažili len v rámci prebaľovania plienok, prípadne oneskorenej puberty (a je jedno, či je to jeden z ústavných činiteľov, preslávený hlbokými a pravdivými analýzami situácie v Turecku alebo na Ukrajine, zo slov ktorého každým cólom trčí nie očakávaný štátnický prístup, ale iba nenávistná rusofóbia, akoby dnešná Ruská federácia bola niečo také ako Zväz sovietskych socialistických republík a Vladimír Putin Leonid Brežnev...).

ns_23._august_1968.jpg
Detail titulnej strany Nového slova, mimoriadne vydanie z 23. augusta 1968

Je to ten najnevhodnejší prístup k tejto nepochybne veľmi významnej udalosti v dejinách Čechov a Slovákov, ktorá predznamenala ďalšie dve desaťročia našich spoločných dejín a celkom určite aj zapôsobila neblahým fatálnym vplyvom v negatívnom zmysle aj na proces transformácie Československa koncom roku roku 1989 a v nasledujúcom období.

Ako príklad spomeniem príspevok Petra Dinuša o údajnom Výročie pokusu o nenásilnú kontrarevolúciu v Československu z 8. augusta 2018  na týchto stránkach, príspevky Mariána Blahu, Petra Budaja a mnohých ďalších. Dinuš celkom anachronicky vychádza vo svojom príspevku z toho, čo sa tu udialo až po roku 1989, a domnieva sa, že to isté bolo cieľom tých „naivných“ politikov a aj občanov v roku 1968 a že už tam išlo o pokus o kontrarevolúciu. Stranícky materiál „Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti od  XIII. zjazdu KSČ“, ktorý schválil Ústredný výbor KSČ (dnes už asi tie skratky treba vysvetľovať: KSČ – Komunistická strana Československa, ktorá mala v rokoch 1939 – 1992 aj svoju slovenskú odnož  KSS – Komunistickú stranu Slovenska) je z dnešného pohľadu veľmi precízny prognostický materiál, „čo by bolo... keby...“. Dnes, až tri desaťročia po udalostiach rokov 1988/1989, je to už jasné – obnova kapitalizmu, nezamestnanosť, vstup do NATO atď., atď. Pre zasvätencov to netreba podrobnejšie vysvetľovať. Uvedená prognostická vízia to predpovedala veľmi presne – a vraj komunisti nemali schopných vedcov. V roku 1968 to bolo ale trošku zložitejšie, ako nám to líčia Dinuš, Blaha, Budaj, nemenovaný ústavný činiteľ a ďalší naivní analytici.

Ako svedok tých udalostí so širším záberom (pohyboval som sa vtedy ako vysokoškolský študent medzi Lučencom, Žilinou, Bratislavou a Prahou), mám na to z vlastného poznania a aj ako očitý svedok celkom iný názor. Už v roku 1967 som bol svedkom študentskej demonštrácie a aj jej rozohnania v Nerudovke v Prahe, od začiatku roku 1968 som ten politický a spoločenský kvas (nie prípravu „kontrarevolúcie“ – to je terminológia pozývateľov sovietskych vojsk  Biľaka, Indru, Kapka, atď..., ale obrovskú nádej na lepší socializmus) zažíval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe naplno.

Áno, väčšina československej spoločnosti procesy prvého polroka 1968 vnímala ako „nádej“ a v žiadnom prípade ako kontrarevolúciu či prípravu na ňu. Nádej na reformovanie socializmu, pre ktorý bola vtedy väčšina československej spoločnosti. Ale v pozadí, nemožno to poprieť, hlavne po tom, čo sme tu zažili po roku 1989,  si už celkom iste chystali svoje „rehabilitácie“ a „reštitúcie“  niekedy opodstatnené, inokedy celkom sfalšované (veď udalosti po roku 1989 to celkom potvrdili)  rôzni vydriduchovia.

Ak niektorí pisatelia dnes, poučení vývojom po roku 1989 – je známe, že až po bitke povstávajú mnohí generáli –  tvrdia, že vraj socializmus nemožno reformovať, platí to možno (?) dnes, ale neplatilo to v roku 1968. V tom napríklad aj Peter Dinuš sa hlboko mýli. Boli predsa aj iné pokusy – veď spoločenská rovnosť, spravodlivý ekonomický poriadok a slušná existencia boli vždy ideálmi a túžbou väčšiny ľudskej spoločnosti (preto aj ten triedny boj) – a najmä tých chudobných a utláčaných. Zmeny orámcované vojnovými konfliktami XX. storočia, teoretické úvahy, ako nespravodlivú kapitalistickú spoločnosť zmeniť na spravodlivejšie usporiadanie, získali v prvej polovici XX. storočia veľkú príťažlivosť a podporu hlavne preto, že boli opodstatnené. Z tých pokusov sú známe napríklad roky 1953, 1956, juhoslovanský experiment atď. To boli všetko – ak by sme sa na to pozerali očami Dinuša – len pokusy o kontrarevolúciu? Nie, naozaj, väčšina spoločnosti, mnohí politici, vedci, kultúrni pracovníci atď. v roku 1968 verili, že socializmus a jeho prednosti, ak chcete výdobytky, možno zachovať, len ho treba vylepšiť, zmierniť represiu, dať viac priestoru ľudským právam, podnikaniu, aj súkromnému vlastníctvu, náboženskej slobode, cestovaniu... Obrovská väčšina populácie nikdy nechcela v roku 1968 návrat kapitalizmu, žiadnu kontrarevolúciu, vykorisťovania (zabúda sa, že vtedy ešte žili mnohí pamätníci, ktorý ten systém, tú nezamestnanosť, žobračenky atď. zažili na vlastnej koži) a nespravodlivosti. Len tak sa dá pochopiť to obrovské nadšenie širokých ľudových vrstiev, tá úžasná podpora Komunistickej strany Československa aj od nestraníkov a veriacich v roku 1968. Len tak, hoci to komunisti vzápätí veľmi ľahkomyseľne prehospodárili, lebo sme všetci vtedy dúfali, že by sa to možno mohlo aj podariť...

Zdá sa, že v mnohom majú pravdu tí, ktorí sa domnievajú, že sovietske vedenie udalosti v roku 1968 v Československu nepovažovalo za kontrarevolúciu, ale  využilo ich na to, aby sem umiestnilo svoje vojská. Sovietska rozviedka a ani politickí analytici predsa neboli hlupáci a museli veľmi presne vedieť, o čo v Československu naozaj ide. Ale prečo by to nevyužili, keď ten „neschopný“ ale celkom iste aj protislovensky zameraný Čech Antonín Novotný (namočený aj do politických represií v 50. rokoch) nechcel s rozmiestnením sovietskeho kontingentu v Československu súhlasiť? Aj keď osobne nie som stúpencom Novotného a najmä odsudzujem jeho zaslepenú politiku voči Slovensku, ktorá česko-slovenské vzťahy natrvalo poškodila, myslím si, že Novotný by si zaslúžil práve teraz, pri 50. výročí okupácie Československa, aspoň čiastočnú rehabilitáciu, aj keď my Slováci mu jeho hanebné vystúpenie v Martine a v Matici slovenskej nikdy neprepáčime. Teraz ale ide o celoštátny záujem a ten Novotný dokázal proti ZSSR uhájiť svojím odmietaním sovietskych vojsk na území našej republiky. A to si aj po 50. rokoch zaslúži rešpekt a aj spravodlivosť voči Novotnému...

Výsledok udalostí v rokoch 1967/1968 je dnes už jasný, ale preto nemožno odsudzovať vtedajších vraj „naivných“ politikov, vedcov, novinárov. Každý chcel v roku 1968 prispieť niečím pozitívnym k vylepšeniu socializmu u nás, ktorý – vtedy mal aj slušnú ekonomickú úroveň. Nedostatky vojnového hospodárstva sa už odstránili. (Známy je vtip, ako si v polovici 60. rokov cestujúci pýta na železnici lístok do Brzku... Ale taká stanica neexistuje, odpovedá železničiarka. No, ale pán prezident Novotný povedal, že vbrzku bude masa dost... Ten vtip pochopia asi len starší čitatelia, ktorí si pamätajú lístkový prídelový systém na potraviny po vojne a aj nedostatok mäsa koncom 50. a na začiatku 60. rokov. Ale potom sa to už naozaj zmenilo k lepšiemu a druhá polovica 60. rokov patrila už k prosperujúcim. Roľnícke družstvá začínali po kríze v dôsledku násilnej kolektivizácie už vynášať. Družstevníci si stavali honosné domy – až vily, na dedinách sa budovali kultúrne domy, školy, zdravotné strediská, obchody... Mali sme vtedy skvelé školstvo, zdravotníctvo bolo porovnateľné s okolitými štátmi, mnohé sa budovalo... Proste boli sme rozbehnutí a spoločnosť mohla v nasledujúcich rokoch už čerpať aj z toho, čo staršia generácia odhrdlačila – aj v rámci národných zmien. Ako žiak a študent si nepamätám jedinú voľnú nedeľu, neskôr víkend. Vždy bola nejaká brigáda, národná zmena – staval sa vodovod, chodník, zdravotné stredisko, štadión... A predsa sme to dokázali. Len po roku 1989 sa to všetko dehonestuje, devalvuje a mnohé z toho, čo sme na brigádach zadarmo vybudovali, sa aj zničilo...

Za seba môžem vydať len také svedectvo, že musím nad príspevkami, že v roku 1968 išlo o kontrarevolúciu a prípravu obnovy kapitalizmu, krútiť iba hlavou. To je skreslený pohľad roku 2018 a nie analýza toho, o čo tu v roku 1968 išlo a v čo sme dúfali. Ako inak by sa dali vysvetliť tie ľudové akcie – zbierka na Alweg, na republiku, Palachov zúfalý čin? To bola snaha o kontrarevolúciu?

Československého roku 1968 sa nezľakli len Gomulka, Kádár, Ulbricht, sovietski a československí konzervatívci, ale aj mnohí na Západe. Veď, čo by asi nasledovalo, keby sa československý reformný experiment podaril a ukázalo by sa, že medzi kapitalizmom a socializmom je ešte aj tretia možnosť? Západ sa možno nezdaru československého experimentu o obrodu socializmu potešil viac ako konzervatívci v komunistických stranách na celom svete. Z tohto hľadiska možno celkom opodstatnene rok 1968 porovnať so zradou Západu v roku 1938 v Mníchove.


Nemusím a ani nikoho nechcem presviedčať. Ale neodpustím si aspoň odporúčanie, ktoré je opodstatnené aj mojimi životnými a aj odbornými skúsenosťami: Vážení a milí mladíci, ktorí píšete o roku 1968 dehonestujúcim spôsobom a o tom, akí sme boli vtedy „hlúpi“ a „naivní“, študujte viac prameňov a možno vaše pohľady nebudú také jednostranné.

 Ferdinand Vrábel, účastník udalostí 1968/1969, spolužiak Jana Palacha

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984