Reklama
Reklama

Spoločnosť (opäť) bez ideálov

Počet zobrazení: 3221

ideal.jpgZnovu v kliešťach marazmu

Je zložité určiť, či spoločnosť má pred sebou nejaké ideály a žije nimi, pretože môže ísť skôr o krátkodobé zachvenie než o dlhodobé úsilie a sen resp. neexistencia spoločenských ideálov môže byť kompenzovaná individuálnymi ideálmi, ktoré zachvacujú iba časť spoločnosti a sú niekedy značne prízemné. Takže jednej časti populácie sa môže zdať, že ideály v spoločnosti sú a ostatným častiam zase nie. Tak či tak sa zdá, že nielen našu spoločnosť, ale celú západnú,  zachvátilo po vypuknutí vleklej krízy roku 2008 obdobie marazmu, ktoré sme my prežívali v 80. rokoch minulého storočia. Súčasnému marazmu v našej krajine predchádzalo obdobie očakávaní z integrácie do „Európy“, do západných civilizačných hodnôt, byť považovaný za „normálny“ národ. To sme dosiahli a nič. Rôzne spoločenské nešváry, na ktoré sme boli v procese integrácie upozorňovaní a museli sme prijímať legislatívne opatrenie na ich potlačenie, pretrvali a bujnejú ďalej. Zvlášť korupcia a byrokracia. Žiadna nádej na zmeny pred nami.

V marazme v 80. rokoch sme dostali nádej v podobe vyhlásenie glasnosti po nástupe Gorbačova k moci. Glasnosť znamenala niečo medzi väčšou otvorenosťou a priateľskou toleranciou v medziľudských  a medzinárodných vzťahoch. Západná spoločnosť žila po druhej svetovej vojne snom po mieri, slobode a demokracii. Jej ideálom bolo byť lepší než socialistický tábor. Ich politici chceli vytvoriť spravodlivejšiu a demokratickejšiu spoločnosť ako našu „východoeurópsku a socialistickú“, ktorej sa báli. Po páde komunizmu v roku 1989 stratili aj na Západe zábrany a ochrana slobody a demokracie upadli. Protesty, revolty a náznaky revolúcií, ktoré vyvrcholili v roku 1968, žiadajúce viac slobody a demokracie, skončili v terorizme, v atentáte na najväčšieho revolučného predáka v Nemecku alebo v transformácii slobody do slobody podnikania, peňazí a v zakotvení meštiackych hodnôt, proti ktorým mladí tak vehementne protestovali.

Zradená a predaná sloboda

Hlavným ideálmi ľudí  v sovietskom bloku reálneho socializmu, ktoré ich vohnali do revolúcií v roku 1989, boli: sloboda, demokracia a spravodlivosť. Túžili sme ale v prvom rade po slobode: slobode slova, slobode pohybu (cestovania), slobode poznávania (cenzúra, zakázané myšlienky, teórie a knihy) a slobode podnikania ako najnižšieho spoločného menovateľa. Viedli sme boj proti obmedzovaniu. Všetky túžby po slobode sa nám za krátky čas naplnili, demokracia bola nastolená prostredníctvom slobodných volieb, čo nás uspokojilo a spravodlivosť sme si mysleli, že príde sama.

Našim ideálom vnuknutím nových vládcov sa stal mamon: stať sa bohatými ako na Západe. K tomu treba urobiť ekonomickú reformu, všetko sprivatizovať, lebo štát nič nevie, dať majetok do súkromných rúk komukoľvek; lebo len oni vedia, čo a ako vyrábať, a keď budú oni bohatí, bude aj celá spoločnosť bohatá. Takáto primitívna neoliberálna konštrukcia nám zatemnila rozum. Celá transformácia spoločnosti naplnená túžbou po slobode a demokracii sa obrátila do transformácie ekonomiky a ignorovala občiansku spoločnosť, priamu demokraciu a iné formy spravodlivého spravovania spoločnosti. Ľudia sa nechali opantať nádejou, že môže zbohatnúť každý, nielen niektorí. Populárni vládcovia zbožňovaní hlavne na politike nenávisti k iným politickým prúdom nakoniec tak opantali rozum ľudí, že im zverili právo robiť so spoločnosťou, s jej majetkom a nakoniec aj s ľuďmi, čo len chceli a chcú. Majetok sa rozkradol v duchu hesla „kto neokráda štát, okráda svoju rodinu“,  práca sa stala vzácnou a ľudia sa našli ešte viac závislí od moci v niektorých aspektoch života ako pred rokom 1990. Samozrejme, ideály zo spoločnosti vyprchali, sny vyhasli a celková beznádej smerom do budúcnosti začala prevládať.

K tomu prišiel krach neoliberálneho modelu spoločnosti a ekonomiky v roku 2008. Vládcovia a ideológovia ho nechcú priznať. Krach, neschopnosť systému, neschopnosť spravovať spoločnosť, celková nespravodlivosť a korupcia vyvolali síce masu protestov a revolúcii v Európe, Amerike, Afrike a Ázii, ale nič sa nezmenilo a keď aj áno, došlo k výmene ľudí (Egypt, Tunisko) a systém pokračuje ďalej. Moc „neoliberálnych“  vládcov je už ale taká veľká a zaistená, ľudia sú potrebou zamestnania a zárobku od nich takí závislí, že nemôžu nič urobiť, akurát protestovať. Voľby politických strán do parlamentov strácajú na zmysle, pretože na účasť v nich treba finančný kapitál, ktorý majú alebo dostanú iba niektorí vyvolení a tí, už buď „vymyjú mozgy“ ľudí obdobnými heslami ako v televíznych reklamách alebo na zľavy supermarketoch resp. si vyvolení nič nerobia z výsledkov, pretože na autorizáciu ich vládnutia stačí malá volebná účasť a tú na motíve nenávisti voči druhým ľahko v „reklamnej“ kampani získajú. Ľudia proste volia menšie zlo. 

V Španielsku trvajú masové protesty od 15. mája 2011. Spontánne vedenie sa zmenilo na diskusné a občianske fórum, kladú moci požiadavky a načrtávajú nový koncept demokracie a fungovania spoločnosti. Fakticky sa za dva roky nikam nepohli. Prijímajú sa opatrenia napr. na reguláciu finančných trhov, ale systém pokračuje ďalej. Kapitál zostáva v kasíne finančných trhov a do investovania pre ľudí sa nehrnie Áno, sú tam malé zisky oproti kapitálovým trhom. Prerozdeľovanie v spoločnosti sa nepodarilo zmeniť. Niektorí politici sa aj úprimne snažia, ale ich moc v globalizovanom svete siaha odtiaľ potiaľ. Havlova myšlienka „moc bezmocných“ sa utopila v globálnom mori peňazí, aj zásluhou jej autora.

Jeden krok vpred, tri kroky vzad

Všetky sociálne práva, ktoré si ľudia v zápasoch a revolúciách od 19. storočia, kedy žili v mestách v otrockých, vazalských zamestnaneckých vzťahoch a pracovali od svitu do mrku, vydobyli, sú v súčasnosti spochybňované. Spochybňuje sa solidarita, sociálne, dôchodkové  a zdravotné poistenie, ochrana pracovného trhu, pracovné práva, spravodlivejšie prerozdeľovanie medzi bohatými a chudobnými prostredníctvom daňového systému, právo štátu vlastniť a spravovať spoločný majetok, nehovoriac o práve na strechu nad hlavou, primeraný zárobok dovoľujúci žiť nielen z ruky do úst, nehovoriac o almužnách počas nezamestnanosti, ktoré 19. storočie priam evokujú. Všade sa zdôrazňuje konkurencia a z nej prameniaca myšlienka nechať zahnať človeka do kúta, pretože potom sa bude viac snažiť. Hriechom je pomyslenie, že človek, ktorý bude mať zázemie a životnú istotu, predvedie lepší výkon, ako keď sa trasie o budúcnosť. Ľuďom sa berú istoty, pravicoví ideológovia, politici a novinári sa im posmievajú, že chcú priveľa sociálnych istôt, pričom vládcovia doby – manažéri, si hovejú v luxusnom sociálnom zabezpečení, ktoré si schvaľujú medzi sebou. Privatizácia mala zabezpečiť blahobyt, ale ako už v prvej polovici minulého storočia predpovedal Schumpeter, došlo k dematerializácii vlastníctva: vlastníci veľkých podnikov nie sú závislí od efektivity podnikov a ich výroby, ale od očakávaní výnosov ich akcií na trhoch, ktoré im umožnia spätne predať akcie na tých istých trhoch. A je jedno, či očakávania sú reálne alebo nafúknuté. Podniky neriadia vlastníci, ale manažéri, ktorí nakupujú podiely v spoločnosti a tiež následne s nimi obchodujú.

Niekedy sme ani nepomysleli, že sa môžu privatizovať mosty, cesty alebo rozvodné siete, dnes sa stáva realitou privatizácia rozvodov pitnej vody a nie je ďaleko doba, kedy sa začne hovoriť o privatizácii vody a možno i vzduchu (najprv sa zavedie verejný poplatok a následne sa sprivatizuje).

To všetko vedie ľudí nielen u nás k marazmu, bezútešnosti a skôr než k ideálom k boju proti  úplnému prepadu do priepasti, k boju proti hroziacemu novodobému otroctvu.

Ľavicová politika  v pasci

Ľavica vo svete za posledné dekády ustúpila zo sociálno-demokratických hodnôt, prijala „mäkký“ neoliberalizmus a transformovala sa do hnutia na ochranu menšín. Lenže nechráni menšiny túžiace po nezávislom a „nezakategorizovanom“, úzko špecifikovanom vzdelaní, po práve na vydávanie kvalitnej literatúry, točenia kvalitných filmov a či nahrávania náročnejšej hudby a umožnila tak umelcom, spisovateľom a vzdelancom slobodný rozvoj a život. Všetko prenechala na trh a jeho najširšiemu spoločnému menovateľu blížiacemu sa k najspodnejšej hladine. Kapitál neplynie do tvorivej činnosti posúvajúcu spoločnosť ďalej (abstrahujúc od všadeprítomnej techniky prinášajúcej zisk na trhu), ale míňa sa na vulgárne a primitívne prejavy. Tá však zabezpečuje zisk. Je to cesta do barbarstva. Ľavica sa dala na ochranu iných menšín: homosexuálov, žien, zvierat, národnostných a náboženských  menšín a tiež pojala agendu ochrany ohrozenej prírody. Nič proti tomu. Lenže cieľ je dávno z veľkej časti naplnený, protagonisti nevedia, kadiaľ ďalej a kladú na spoločnosť nové a nové požiadavky, ktoré však paradoxne vedú k menšej tolerancii a slobode. Multikulturalizmus zlyhal a môže vybuchnúť do rozvratu spoločností vo svete. (Multikulturalizmus: je to s ním ako s korením alebo soľou v jedle. Treba ich, ale keď je ich veľa, jedlo sa nedá jesť.)

Ľavicové strany, hnutia i filozofovia nechali bokom aj dosiaľ nevyriešený problém „čo je hodnota“. Podľa liberálnych teórií hodnotu určí trh a je vyjadrená cenou (Marxova teória nadhodnoty sa chápe ako  úchylka...). Lenže trh zahrňuje dopyt a úžitok a menej vzdelanie a schopnosti. Trh je momentálna nálada ovplyvnená mnohými faktormi vplývajúcimi na trh (rôzne formy skrytej i otvorenej reklamy a propagandy výrobcov a obchodníkov).  Rozhodovanie na trhu ovplyvňujú zväčša primitívne a krátkodobé faktory a argumenty a nie faktory v zmysle rozvoja civilizácie a ľudstva (vesmírny výskum financujú štáty nie trhy; zatiaľ). Výsledkom je, že mzdy v spoločnosti sú ovplyvnené trhom či presnejšie vládcami trhov. Rozdiel medzi platmi jednotlivých profesií  nezodpovedajú ich vzdelaniu, schopnostiam a úžitku pre spoločnosť, ale určovaním vládcov trhu. Manažéri majú najvyššie platy. Za čo? Za zodpovednosť? Za to, že prideľujú úlohy a kontrolujú podriadených a chyby v rozhodovaní hodia na ich plecia? Sú učitelia, lekári, predavačky, sústružníci, upratovačky, štátni úradníci, strojní inžinieri a ďalší o toľko menej vzdelaní, schopní alebo užitočnejší pre celú spoločnosť, o koľko menej sú oproti manažérom platení?

Ako ďalej?

Samozrejme, ideálmi by mali byť sloboda, spravodlivosť, rôzne práva, demokratická občianska spoločnosť a iné hodnoty. Ale ako ich zabezpečiť, keď moc ignoruje ostatné vrstvy spoločnosti, nielen široký ľud. Spoliehať sa na historický fakt, že revolúcie za zmenu spoločenského poriadku, slobodu a spravodlivosť sprevádzajú človeka od pradávna a stačí si len počkať, je alibistické a nikam nevedie. Naopak, ak neprebehnú malé zmeny, následná  revolúcia môže byť nielen krvavá, ale po nej môže prísť ešte autoritatívnejší režim.

Nie je tajnosťou, že ideálom, ktorý sa v poslednom čase stále viac kryštalizuje v protestných hnutiach i v samotných spoločnostiach, je spravodlivosť. Spravodlivosť medzi bohatými a chudobnými, pred zákonom, v právach na to či ono. Spravodlivosť sa stáva ideálom, za ktorý sa oplatí bojovať. Ale ako ju dosiahnuť? Čo môžeme urobiť? My na Slovensku veľmi málo. V Európe trochu viac, v globalizovanom a multipolárnom mocenskom svete tiež nie mnoho. Ale keď začne každý od seba, môže sa zmeniť veľa.

Na naplnenie sociálnej a ekonomickej spravodlivosti v spoločnosti potrebujeme príjmy do verejných rozpočtov a to sa v poslednom čase žiadnej krajine príliš nedarí. Niektorí politici (pribúda ich) sa snažia v poslednom čase zregulovať plienenie spoločnosti a ekonomík rôznymi, nie všetkými, globálnymi finančnými skupinami, podnikmi a majetnými jednotlivcami. Snažia sa napríklad obmedziť daňové úniky, prevody sídla spoločnosti do daňových rajov, zharmonizovať zdaňovanie (dividendy, zisky) alebo zregulovať finančné trhy (kasína, nezmyselné vyhadzovanie kapitálu). Boj to bude dlhý a výsledok je nejasný. Mám v tomto zmysle dve revolučné myšlienky: 1. Dovoliť uchádzať sa o verejné zákazky v EÚ iba firmám s jasnou a prehľadnou vlastníckou štruktúrou. 2. Boj s kreatívnym účtovníctvom a s prebujnelými a hmlistými odpočítateľnými položkami: zdaniť nie zisky, ale celkové príjmy (tržby) spoločností a podnikateľov na danom území, kde sa činnosť vykonáva ako u fyzických osôb (zamestnancov), potom si môžu odpočítavať, čo chcú a kde chcú. Sadzba musí byť primeraná. Nevravím, že sú to spásonosné a vše riešiace myšlienky, ale boj za spravodlivosťou a  slobodou by  trochu posunuli.

Ak nebudú zo spoločnosti peniaze unikať do zahraničia, do kasín a budú sa prerozdeľovať v rámci nej spravodlivejšie, môžeme začať „opätovne“ požadovať rôzne „historické, civilizačné, humanistické“ práva: na strechu nad hlavou (nie sa na ňu zadlžiť naň na pol života), na bezplatné zdravotníctvo alebo na kvalitnú kultúru.

Bez spravodlivosti niet slobody, bez tolerancie niet spravodlivosti a slobody.

Foto: Emil Polák

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
29. apríl 2013, 22:20

Zásadný článok

Pán Igor Daniš, tomuto sa v ére veľkých všetkými občanmi čítaných denníkov, vplývajúcich a odzrkadľujúcich nálady verejnosti, asi hovorilo, že ide o zádsadný článok.

Článok, ktorý zburcoval verejnosť podobne, ako článok "Dva tisíce slov" v roku 1968.

Pretože je dokonale a tragicky pravdivý a dá sa s ním stotožniť, a to bez toho, aby človek vyjadril presne svoj politický svetonázor a stranícku orientáciu. Prosím, pokúste sa ho uverejniť v Pravde!

Hlásim sa ku každej vete, ktorú ste napísali.

Vyzývam, priatelia, podpíšte sa súhlasom k tomuto. Poďme aj dnes vytvoriť "Dva tisíce slov!"

Obrázok používateľa P.Guman
#2
Pavel Guman
29. apríl 2013, 23:37

                 Sú miesta vo svete, kde ľavica "žije správnym spôsobom", len kvôli vymývaniu mozgov -klamstvami v našich médiách od rána do večera - o tom málokto vie. Nápis, ktorý drží v rukách dáma na fotografii je správny.

Tu je príklad ako vyzerá socializmus 21.storočia v praxi - Venezuela - výber niekoľkých faktov:

- James Carter, bývalý prezident USA nazval volebný systém vo Venezuele ako „najlepší vo svete“ /samozrejme z tých, ktoré mal možnosť poznať/.

-slobodný prístup k zdravotnej starostlivosti, t. j. zdarma, pre všetkých Venezuelčanov. Medzi rokmi 2005 a 2012 bolo vytvorených 7873 nových zdravotných centier.

- počet lekárov vzrástol z 20 na 100 tisíc obyvateľov na 80 lekárov na 100 tisíc od r.1999 do r.2010.

  • vďaka „Operácii Zázrak“ zahájenej v r. 2004 1,5 milióna Venezuelčanov, ktorí boli postihnutý chorobou zraku /šedý zákal/ mohli opäť vidieť

- od roku 1999 do 2011 chudoba poklesla z 42,8% na 26,5%, extrémna chudoba z 16,6% v roku 1999 na 7% v roku 2011.

- v roku 1999 82% populácie malo prístup k bezpečnej pitnej vode, teraz je to 95%.

- pred rokom 1999 iba 387 000 starých ľudí poberalo penziu, teraz je to 2,1 milióna.

-  za posledné 2 roky Venezuela postavila 347 tisíc nových bytov.

- od roku 1999 vláda vrátila pôvodným obyvateľom viac ako 1 milión hektárov pôdy.

-  5 miliónov detí má teraz k dispozícii zdarma stravu cez školský program, v r.1999 to bolo 250 tisíc.

- podvýživa detí klesla z 21% v r.1998 na 3% v r.2012

-  znárodnenie /odkúpením/ ropnej spoločnosti PDVSA v r.2003 umožnilo Venezuele získať energetickú nezávislosť.

-  znárodnenie elektrického a telekomunikačných sektorov /CANTV a Electricidad de Caracas/ umožnilo ukončenie súkromných monopolov a garantovalo slobodný prístup k týmto službám.

- od r. 1999 bolo vytvorených viac ako 50 tisíc družstiev vo všetkých sektoroch ekonomiky.

- nezamestnanosť klesla z 15,2% v roku 1998 na 6,4% v r.2012, s vytvorením viac ako 4 milióna pracovných miest

- minimálna mzda vzrástla zo 100 bolivarov /16 dolárov/ v r. 1998 na 247,52 bolivara /330 dolárov/

v r. 2012- to je najvyššia minimálna mzda v Latinskej Amerike.

- v r. 1999 65% pracujúcich dostávalo minimálnu mzdu. V r. 2012 je to iba 21,1% pracujúcich.

- dospelí v určitom veku, ktorí nikdy nepracovali dostávajú ekvivalent mzdy vo výške 60-tich % z minimálnej mzdy.

-  ženy bez príjmu a invalidi dostávajú penziu vo výške 80% z minimálnej mzdy,

-  pracovná doba bola zredukovaná zo 6 hodín denne na 36 hodín týždenne bez straty platieb.

-  verejný dlh spadol zo 45 % z HDP v r.1998 na 20% v r. 2011. Venezuela vystúpila z MMF a Svetovej banky skoršom splatení jej všetkých dlhov.

- rast ekonomiky v r. 2012 bol 5,5 % , jeden z najvyšších vo svete

  • HDP na osobu vzrástol zo 4100 dolárov v r. 1999 na 10 810 dolárov  v r. 2011

  • podľa každoročného rebríčka Venezuela za rok 2012 je druhá najšťastnejšia krajina v Latinskej Amerike, 19-ta vo svete pred Nemeckom a Španielskom

  • Venezuela ponúka viac priamej podpory Americkému kontinentu ako USA. V r. 2007 to bolo 8800 miliónov dolárov rôznej pomoci / pôžičky, granty, energetická pomoc/ oproti 3000 miliónom pomoci Bushovej administratívy

-  Venezuela má svoje vlastné vesmírne satelity /Bolivar a Miranda/, celá krajina má internet a telekomunikačné pokrytie.

-  240 tisíc počítačov vyrobených za minulý rok, v cenách nižších o 40 % oproti ostatným na trhu.

 

U nás od r. 1989 okrem vytunelovania tunelov,  predaja čo sa dalo a prijatia zločineckých zákonov -  rozobratia štátu - pre ľudí kapitalisti neurobili nič.

 

Johann Wolfgang von Goethe: „Nik nie je viac beznádejne zotročení ako tí, ktorí falošne veria, že sú slobodní"

                                                        

 

Obrázok používateľa Palo
#3
Pavel Novota
02. máj 2013, 00:07

Súhlasím s pánom Danišom,  že vývoj po roku 1989 priviedol ľudí k dezilúzií o nejakej slobode čí demokracii. V článku mi však pripadá ako keby kapitalizmus ako systém sa po 1989 roku zmenil. (Po páde komunizmu v roku 1989 stratili aj na Západe zábrany a ochrana slobody a demokracie upadli.) Mal som v tom čase navštíviť niekoľkokrát Západ a aj na vlastné oči uvidieť fungovanie tohto systému. Dovoľujem si zodpovedne prehlásiť, že ten systém, ktorý si ľudia štrnganím kľúčov vyzvonili majú a je rovnaký ako na tom Západe. Jeden rozdiel je, vtedy sa niesol na vlne konjuktúry.

Pán Daniš hovorí o strate ideálov, špeciálne hovorí o spravodlivosti, slobode a dokonca i tolerancii.  Priznám sa, že nerozumiem o akú toleranciu mu ide. Kto vlastne koho má tolerovať.  Aj v spravodlivosti, sociálnej i ekonomickej, hovorí o príjmoch do verejných rozpočtov a podobné úvahy z hľadiska tak povediac naplnenia štátneho rozpočtu. Domnieva sa tento pán, že naplnením štátneho rozpočtu sa vyriešia ekonomické a sociálne problémy bežných ľudí, hlavne nezamestnaných ?

Ja si myslím, že základnou podmienkou pre naplnenie slobody je zbaviť sa strachu a obav o svoju existenciu. To je nemožné pokiaľ je človek vlastne nútený predávať svoju pracovnú silu a je vydaný na milosť a nemilosť svojmu zamestnávateľovi.  A kapitalizmus ako systém v tejto väzbe zamestnanca a zamestnávateľa ( vlastníka výrobných prostriedkov ) vlastne vytvára otrockú závislosť.

Obrázok používateľa IgorDaniš
#4
Igor Daniš
02. máj 2013, 12:01

Pán Novota, tolerancia znamená rešpektovanie záujmov iných a nepresadzovanie iba vlastných záujmov, hlavne silou resp. silou peňazí/kapitálom ako sa dnes vo svete deje; v spoločnosti hlavne menšinových záujumov v rôznych oblastiach. Pozn. na okraj: Na Slovensku sa na rozdiel od tzv. záp. krajín sa ľudia na chodníkoch jeden druhému nevýhabjú, ale idú rovno s ideou som predsa silnejší, ten druhý je slaboch. Pokiaľ ide verejné financie a spoločenské prerozdeľovanie, tak omnoho väčšie príjmy (unikajúce do daňových rajov a cez kreatívne účtovníctvo) môžu zvýšiť výdavky, z ktorých sa dajú  financovať rôzne veci od verejnej zamestnanosti (zvýšenia počtu ako aj stability zamestnania)   až po po kultúru (literatúra, film, oprava kult. pamiatok). Tiež tým štát zvýši svoju "vyjednácvaciu" silu s "kapitálom". V posledných dekádach  ako viete podiel kapitálu na HDP sa zvýšil značne podiel na úkor miezd. Áno, treba zmeniť myslenie, nazeranie, ponímanie, uchopenie v oblasti sociálno-ekonomického systému, čo povedie k zmene systému.

 

Pán Matúš Zajac-Vanka, ďakujem za pochvalu, ale treba podotknúť, že my Slováci sa zburcovať tak ľahko nedáme. Aj nedávne protesty  v kauze Gorila boli zmanipulované. Radšej doma nadávame. Nie sme schopní ani podpísať petície ako v ČR, kde aj tak nakoniec  k ničomu neviedl (viaceré). (Uvidíme koľko ľudí podpíše  petície o základnom príjme. Na KNS by mal k tomu vystúpiť Ľ. Blaha. Mne osobne nie je všetko jasné. Nie je  to dobre vysvetlené. Myšlienka je dobrá.) )U nás dokážu podpísať petície (prízemné) iba intelektuáli/pravičiari, ktorí majú masívni mediálnu podporu. Nuž ale i z poesldných článkov sa zdá, že v USA žijúci  hudobník Breiner dostal konečne rozum. Inak, v Španielsku existujú aj petície aj protesty, ale žiadna zmena systému nenastala. Kapitál si môže dovoliť ignorovať (pokiaľ nedôjde   k boju?). V novembri na Stred. fóre bol aj jeden člen vedenia Hnutia 15. mája a hovoril, že im ide  o zmenu/úpravu celého systému (nefunkčného, skolaboval). Niektorí zahraniční i naši "lepšie postavení" intelektuáli sa len ironicky usmievali a komentovali.

 

ID

Obrázok používateľa IgorDaniš
#5
Igor Daniš
03. máj 2013, 11:43

Pán Peter Zajac-Vanka, ospravedlňujem sa, že som Vás  automaticky  (podvedome) oslovil menom Matúš namiesto Peter, pritom Vaše celé meno je stále na očiach vo Vašich príspevkoch. Mýliť sa je ľudské. ID

Obrázok používateľa Jozef Gazarek
#6
Jozef Gazarek
12. máj 2013, 22:16

Chlapi, ja píšem, pretože vy nepíšte politický program. Nejde dnes o to, mať stranu, byť v strane, ale o pochopenie ľudí, aký majú záujem a súčasne, aký môžu mať záujem, akým smerom ich záujem smerovať, aby sa to všetko stretlo v politike. Alebo aj opačne, písať pre stranu vlastný program, ktorý predpokladáme, že sa stretne v politike. Prvý prístup je štatistický a druhý subjektívny. Nepomôže už program politický pre pamätníkov socializmu, pomôže program pre novú generáciu, ktorej bývalý socializmus neopíšeme empiricky ale analyticky. Zamotať do toho naše pocity o socializme, to je chyba logická, ktorá zničí každú snahu o program k možnej výmeny vzťahov kapitalizmu za želané vzťahy slobody a demokracie, ktorý by si mohol získať novú generáciu, ktorá nemá nič nielen so socializmom ale aj, a to je hlavné, ani so spätnou revolúciou do kapitalizmu. O reštauráciach je možné čítať, prečo boli a prečo boli odstránené, sú to konkrétne vzťahy za ktorými sú peniaze. A už si odvyknime, že reštaurácia kapitalizmu je prvý a posledný výkrik dejín, nie, je to bežný historický jav, nebol prvým a ani posledným. A je isté, že ja mám svoje chodníčky, ja vás chválim, vám oznamujem, že ak budete písať programove, je aj možné, že sa názorom stretneme. Poznáte hrdinu roku 1917, politický program je k tomu vždy, aby k niečomu smeroval a iba občas sa stane dejinami. A pán podnikateľ roku 1848 píše, lepšie trochu zlý program úspešnej strany ako úplne dobrý program neúspešnej strany.


 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama