Spoločenské riziká straty domova

Jan Keller: Posvícení bezdomovců. Úvod do sociologie domova. Sociologické nakladatelství (SLON). Praha 2013

Naliehavosť potreby domova umocňuje fakt, že bezdomovstvo nemá výhradne subjektívne príčiny, ale je spojené so širším spektrom nadindividuálnych faktorov. Český sociológ Jan Keller sa vo svojej  najnovšej knihe Posvícení bezdomovců zaoberá dvomi formami bezdomovstva. Prvá, fyzické bezdomovstvo, súvisí s procesom sociálneho vylúčenia. Ešte v 70-tych rokoch 20. storočia prevládal v západných krajinách názor, že ide o problém úzkej skupiny ľudí, ktorá sa nedokáže začleniť do spoločnosti. Verejnosť sa domnievala, že tento stav si zapríčinili neprispôsobivým správaním a osobnými zlyhaniami.

Od 80-tych rokov minulého storočia začína sociálna exklúzia postihovať podstatne širšiu skupinu obyvateľstva. Súvisí s ekonomickými faktormi a prerastá do megatrendov spoločenského vývoja, s ktorými si jednotlivec nedokáže poradiť vlastnými silami. Všetko sa spravidla začína neistým alebo nepravidelným príjmom a stratou zamestnania. K týmto problémom sa pridávajú manželské či rodinné spory. Stresové situácie majú za následok  zhoršovanie zdravotného stavu. Jan Keller konštatuje: „Proces straty domova možno chápať v dvoch súbežných rovinách: vo všeobecnej rovine ako stratu sociálneho ukotvenia, príslušnosti k spoločnosti, v užšom zmysle ako problém s konkrétnym domovom, teda s bývaním a prevádzkovaním vlastnej domácnosti.“ (s. 81)

Druhá forma, statusové bezdomovstvo, je výrazne prepojená s charakterom a dôsledkami globálneho kapitalizmu. Dotýka sa príslušníkov strednej vrstvy, ktorým hrozí pokles životnej úrovne a pád do nižších podlaží spoločenskej hierarchie. Sociológ usudzuje, že väčšinou neprichádzajú o vlastné bývanie, no strácajú zaužívané postavenie a s ním spojené materiálne výhody. Kapitál akoby (už) nepotreboval takú širokú a relatívne dobre zabezpečenú vrstvu, ktorá ochraňuje spoločenské status quo. „Niekedy v poslednej štvrtine 20. storočia prišiel čas pripomenúť príslušníkom služobnej triedy, kde je ich miesto. Vyššie a kvalitnejšie vzdelanie, lepšia zdravotná starostlivosť, vďaka ktorej sa dožívajú vyššieho veku ako robotníci a radoví zamestnanci, a predovšetkým solídne zabezpečenie v starobe tu nie sú preto, aby si ich užíval každý bez ohľadu na mieru svojej lojality voči majiteľom veľkých peňazí a držiteľom vyššej moci.“ (s. 141) Reformy školstva smerujú k tomu, že za opodstatnené sa považuje iba také vzdelanie, ktoré zvyšuje konkurencieschopnosť firiem. Zdravotná starostlivosť sa postupne spoplatňuje, prípadne sa zavádza finančná spoluúčasť pacientov pri vybraných medicínskych výkonoch alebo liečbe ochorení. Penzijné reformy sú spojené s odkladaním zdrojov na starobu prostredníctvom súkromných penzijných fondov. Stredná trieda si tak musí za svoje služobné postavenie tvrdo priplatiť.

V spojení s kategóriou domova J. Keller analyzuje pôvodný význam komunít, príčiny ich rozpadu aj reálnosť návratu k utváraniu sociálno-ekonomických vzťahov na teritoriálnom základe. Upozorňuje, že komunita sa rozpadla z dôvodu straty mocenskej suverenity i hospodárskej sebestačnosti a pod vplyvom modernizácie prišla o svoju lokálnu podstatu. Rekonštrukcia pôvodných komunitných vzťahov je prakticky nemožná. Komunita už nedokáže zabezpečiť bezpečný domov v dynamicky sa meniacom svete. Napriek tomu sa stala nádejou sklamaných stúpencov nových sociálnych hnutí. Sociológ sa k týmto ambíciám vracia kritickým konštatovaním: „Po niekoľkých sezónach končili komunitné experimenty uznaním neúspechu. Ich členovia sa buď kajúcne vrátili do spoločnosti, z ktorej na protest odišli, alebo sa v pároch venovali tradičnému vidieckemu životu, teda ukončili svoje hľadanie nových medziľudských vzťahov návratom k ešte starším pomerom, než z ktorých pred nedávnom utekali.“ (s. 53)

V časti s príznačným názvom „Postmoderna – neoliberalizmus inými prostriedkami“ rozvíja myšlienky amerického vedca Frederica Jamesona, ktorý poukázal na podobnosť postmoderny, vzdialenej od materiálnej reality a finančného kapitálu, odtrhnutého od materiálnej výroby. Služobná postmoderna bezprostredne napomáha systému v začlenení širokých vrstiev do postmateriálnej kultúry. Karnevalová postmoderna „nedokáže účinne mobilizovať k zmene systému ani tých, ktorí majú k jeho fungovaniu najviac výhrad.“ (s. 210) Pre oba typy, ktoré J. Keller dôsledne skúma, je spoločné, že vedú k relativizmu, ambivalentným postojom a zmätenosti. Komplikujú alebo znemožňujú organizovanú snahu o hľadanie alternatívy. Ako poznamenáva, aj také významné autority ako Foucault, Lyotard alebo Rorty rezignovali na zásadné systémové riešenia, pričom sa obmedzujú na výzvy ohľadne zmien v životnom štýle na mikrosociálnej úrovni.

Rozhodujúcou metódou postmoderného diskurzu sa stáva dekonštrukcia. S postmodernizmom sa zhoduje na fetišizácii označovaného, keďže znaky považuje za dôležitejšie ako to, čo majú znázorňovať; na deregulácii, flexibilite, odpore k štátu či autonómii jednotlivca. Rozhodujúcim momentom je prelomenie sociálna, teda jeho podriadenie ekonomickému imperatívu. Keller v týchto súvislostiach píše: „Postmoderna ukazuje stredným vrstvám svet v takej perspektíve, že im neumožňuje vidieť, ako sa prepadajú do statusového bezdomovstva.“ (s. 227) Rovnako zastiera nárast sociálneho vylúčenia a ohrozenie nižších vrstiev fyzickým bezdomovstvom.

Autor knihy ďalej upozorňuje na problém sociálneho konštrukcionizmu. Vyznačuje sa tým, že dáva do popredia subjekt ako tvorcu sociálnej reality (v procese vzájomných interakcií s inými jednotlivcami). Rozlišuje pritom medzi realistickým a postmoderným konštrukcionizmom. Predstaviteľmi prvého typu sú Peter Berger a Thomas Luckmann, ktorí na jednej strane zdôrazňujú úlohu jednotlivca v konštruovaní sveta, zároveň však uznávajú jeho objektívnu realitu. Rešpektujú fakt, že človek sa rodí do istej sociálnej štruktúry, ktorá predznamenáva jeho vnímanie a hodnotenie sveta. Naopak, postmoderný konštrukcionizmus hovorí o autonómii jednotlivca a vyzdvihuje kreativitu subjektu pri interpretácii sveta. Jednotlivci si tak môžu nahovárať, že flexibilita v oblasti pracovných vzťahov je vlastne bonusom za autonómne postavenie v spoločnosti. Podobne je to i s (postmoderným) chápaním moci. Najlepšie ho reprezentuje koncept Michela Foucaulta. Predstava, že moc je skôr praktizovaná ako vlastnená, znemožňuje jej politické uchopenie (s cieľom uskutočniť zásadné spoločenské premeny).

Profesor Jan Keller vo svojich sociologických spisoch otvára témy, ktoré sa postupne stávajú predmetom širšieho spoločenského i politického diskurzu. Ako sociálny vedec sa medzi prvými v Českej republike i na Slovensku zaoberal oslabovaním sociálneho štátu či úpadkom stredných vrstiev. Vychádza pritom z poznania západnej spoločenskovednej literatúry a vedeckých výskumov, ktoré zaznamenávajú zhoršovanie kvality života od 80. rokov minulého storočia. Po začlenení postkomunistických štátov do svetového ekonomického systému sa tieto fenomény premietajú aj do zužovania sociálnych práv ich obyvateľov.

V jeho najznámejších knižných dielach Soumrak sociálního státu, Tři sociální světy či Sociologie středních vrstev vizionársky predznamenáva problémové okruhy, ktoré dnes charakterizujú aj krajiny stredovýchodnej Európy. Čas ukáže, či najnovšia kniha Posvícení bezdomovců ovplyvní širší spoločenský diskurz alebo zostane „iba“ fundovanou sondou z oblasti sociológie domova. Pre spoločnosť, ktorú determinujú totálne zlyhania systému, by bolo nepochybne prínosom, ak by Kellerove reflexie presiahli formát univerzitných knižníc a študovní. Súčasná spoločnosť by sa mala konečne zaoberať nielen dôsledkami, ale najmä skutočnými príčinami krízy, ktorej sprievodným javom je i narastanie problému bezdomovstva.