Spojené nádoby alebo cestovanie v čase

„Výkonný výbor dnes pri stopercentnej účasti rozhodol, že Štefan Tarkovič bude trénerom slovenskej reprezentácie. Na náš návrh s Karolom Belaníkom zdvihlo ruky všetkých jeho štrnásť členov. Dnes bol jediný, o ktorom sa na výkonnom výbore hovorilo," informoval Kováčik na brífingu s médiami. (Dňa 19. januára 2022 – pozn. redakcie) 

Toľko strohá agentúrna správa. Uf, to treba poriadne rozdýchať! Namiesto zákonite očakávaného zemetrasenia, kde by po minuloročnom fiasku nezostal kameň na kameni, si karavána veselo a bezo zmien tiahne ďalej. Nepripomína vám to isté praktiky z toľko kritizovanej doby minulej? Jediný kandidát, napriek nesplnenému cieľu a dosť chabým výsledkom, unisono potvrdený. Po tých všetkých kotrmelcoch... To je vskutku na zamyslenie i zaplakanie. Nebolo by lepšie a s okamžitou platnosťou odvolať celé zbabelé „politbyro”, kde sa nikto ani len neopovážil prezentovať iný názor či navrhnúť protikandidáta?

Spôsob výberu trénera reprezentácie možno bez rozpakov označiť za facku širokej futbalovej verejnosti – zodpovední situáciu podcenili. Mali len „holuba na streche” a i keď si boli dosť istí týmto riešením, nevyšlo to. Preto sa vrátili k „nechcenej neveste”, ktorá zjavne nemá dosť sebaúcty a ponúknutý post ihneď bez hanby prijala. Len tak na margo, mesačný plat trénera reprezentácie je na naše pomery viac ako slušný – 15.000 €... V čom ešte nie je zarátaný možný bonus vo výške 200 000 €, ak si robí svoju prácu naozaj dobre a podarí sa mu splniť vytýčený cieľ, napríklad kvalifikovať sa na ME alebo MS. Dostatočná motivácia, aby pracoval, nemyslíte?Prečo je potrebné mať v zmluve ešte prémiu za splnenie výkonnostného cieľa? Nemal by sa potom výrazne znížiť jeho základný fixný plat? Logická vec, tak to v trhovej ekonomike predsa funguje. Stanoviť naozaj reálne ciele a za ich prípadné prekročenie môže byť závideniahodná odmena. 

Nevadí mi prehra, pokiaľ sa na zápas dalo dívať. Šťastena, obzvlášť tá športová, vie byť zavše veľmi vrtkavá. No k nezmyselným rozhodnutiam, alibistickým zdôvodneniam a „veľkohubým” vyhláseniam mám nulovú toleranciu.

Malé poohliadnutie alebo vysvedčenie za 2021: 

15 zápasov sme vyhrali len štyri a zaknihovali skromných 19 bodov z možných 45 so skóre 20 : 18. Nie, našimi súpermi neboli Francúzi, Brazília, Argentína ani Anglicko či Taliansko. Okrem Španielov, prechádzajúcich generačnou výmenou a trápiacich sa Chorvátov, sme nehrali proti tzv. papierovým favoritom. Na začiatku kvalifikácie sme nedokázali vyhrať s Cyprusom, ani doma s Maltou, o body sme sa iba delili v priateľských  zápasoch s Bulharskom aj Rakúskom, zbabrali sme dvojzápasy so Slovincami i Chorvátmi, slabučké Rusko nás vysmialo pri šťastnej výhre 1 : 0. Dostal sa nám cenný skalp Poliakov a pridali sme si povinnú trojbodovú jazdu za víťazstvá doma s Rusmi, Cyprusom a k nim ešte trošku preceňovanú odvetu na Malte.

O nezvládnutých zápasoch, ktoré sa vyvíjali v náš prospech, neschopnosti zareagovať na ich zlom, diskutabilných zostavách, zbytočne odďaľovaných striedaniach, ťažko akceptovateľnom protežovaní hráčov po zenite alebo bez formy či alibistických vyhláseniach by sa tu dalo ešte veľa popísať. Porovnanie pred a pozápasovej rétoriky je tiež na osobitnú kapitolu. Len tak na okraj, na Malte sme aj po druhom vylúčení sterilných domácich stále hrali so štyrmi obrancami... 

Ak sa tréner nechal počuť, že hráčov neposudzuje podľa veku, ale výkonnosti, tak sa tiež spreneveril vlastnej téze hneď niekoľkokrát. Problémom je dvojaký meter – tréner má „svoje kone”, ktorým verí, aj keď sa trápia a nateraz im to nejde. Za všetky príklady (a veru bolo ich neúrekom), uvediem Lobotku. Naozaj veľmi šikovný futbalista, no na ME nemal čo robiť. Vyzeral ako krčmový turista, keď už nie s nadváhou, tak s „podvýškou”, na ktorého práve natiahli reprezentačný dres. Vyberať sa má z tých, ktorí sú vo forme a nezohrievajú klubové lavičky. Do reprezentácie sa predsa nechodí rozohrať, je to pocta, najvyššia česť. Aj preto bolo niektorým zo staršej garnitúry načim poďakovať už dávnejšie. Po svojom zvolení však tréner vyhlásil, že k žiadnym zásadným zmenám nedôjde... Asistenti trénera boli len do počtu alebo štatisti, keďže mu jeho vízie nedokázali korigovať. Možno i skúsili, no teraz sa už len vezú...

Prezident zväzu sa nechal počuť, že správa, ktorá bola prezentovaná v decembri, bola najlepšia za posledné roky. Naozaj? Mala hodnotiaci charakter, zdôvodňovala príčiny neúspechu postupu zo skupinovej fázy na majstrovstvách Európy a následne zbabranú kvalifikáciu majstrovstiev sveta. Otázka takej naliehavej náhrady na trénerskom poste bola nehorázne podcenená a zväz napokon zachoval status quo. Staronový tréner teda zostal, napriek širokej nespokojnosti, nepresvedčivej hre, aj nedostatočným výsledkom. 

Slovenský futbalový „absurdistan“ sa zavŕšil 25. februára formálnym potvrdením ďalšej funkcie, tej najvyššej. Jediným kandidátom bol doterajší prezident, ktorý nedávno zdôraznil, že „nie je jeho úlohou hľadať si protikandidáta”! A nikto iný sa na to radšej ani nepodujal! Veselé, však? Futbal je síce športový fenomén, no verne kopíruje stav spoločnosti. Ani tam sme sa nevyhli marazmu, ktorého máme vskutku na tony...

Čosi mi to, a dosť intenzívne, pripomína. Dobehla nás vlastná minulosť, ktorá vlastne nikdy nebola nútená emigrovať. Stačilo zmeniť šatník a rokmi zaužívaný koncept vedúcej úlohy jedinej strany, jediných, vôbec nie jedinečných kandidátov, sa teší renesancii. Vyzerá to tak, že pluralita z rýchliku nádeje s označením demokracia na zastávke Slovensko ani nevystúpila...

(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)