Reklama
Reklama

Šperky politiky

Počet zobrazení: 1998

Na Malte pred dvoma rokmi zabila nástražná bomba novinárku. Premiér Joseph Muscat položil na stôl milión eur za každú informáciu na dolapenie páchateľa.

Robert Fico so svojím miliónom sa v podobne hroznej atmosfére a šialenej dvojvražde na Slovensku inšpiroval Maltou. Ani jednému to pri vyšetrovaní nepomohlo, náš premiér utŕžil posmech, o maltskom sa dlho mlčalo. Až teraz vyhlásil, že budúci rok odstúpi.

Naši lotri obvinení zo zločinu sú už za mrežami, na Malte sa to podarilo až teraz. Tiež po tom, ako jeden z namočených začal spievať v nádeji na dohodu o vine a treste. A demonštranti v uliciach La Valletty žiadajú politickú hlavu premiéra, presne ako u nás. Ako keby to od seba odpisovali. A možno aj odpisujú, spoločnosť je otvorená a otvorená spoločnosť má svojich bojovníkov.

Lenže problém je inde: v skutku, nie v uchopení príležitosti po skutku. Koľko je tých skutkov, to sa budeme dozvedať. Asi tak ako pri Gorile. Z kľúčových hráčov na jej scéne sa stali sudcovia. Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš sa smejú a obviňujú, po ich nominantke vo Fonde národného majetku Anne Bubeníkovej sa zľahla zem, nijaký novinár ju investigatívne nenaháňa. A Robertovi Ficovi stúpa tlak.

V šperkovnici najvyššieho strážcu slovenského zákona sa našiel dokument o vykrádaní štátu. Generálny prokurátor a nagélovaný fičúr vo funkcii ministra financií, ktorý si chodil zresetovať hlavu do Las Vegas, s obdivom v hlase hovorí o svojom vtedajšom vládnom kolegovi: Je kráľ! Vyňuchal kdesi, ako sa dá speňažiť smradľavý vzduch, predal ho Japoncom, tí cálovali na drevo. Fičúr zastupoval vo vláde sociálnu demokraciu.

Minulý piatok vybuchol v Prešove panelák. Všetky sváry išli bokom. Prosili sme Boha, aby tým ľuďom prišla pomoc včas. V tej istej chvíli sa bývalý prezident na sociálnej sieti posťažoval, že je obeťou policajnej mafie.

Neskôr Andrej Kiska status upravil. Vraj vedel, že sa ho na tlačovke budú pýtať práve na to. Lebo kým sa v Prešove rozostupovali autá, aby vytvorili koridor pre záchranárov, a ľudia spontánne nosili oblečenie a jedlo postihnutým, on si zvolal tlačovku. Pochváľme ho, tentoraz nezavesil na sieť svoju vysmiatu fotografiu z lyžiarskeho svahu.

Raz som išla po bratislavskej ulici so spisovateľom Arnoštom Lustigom. Pri bývalom veľkom Baťovi sme zastali. Už tu nepredávali topánky, ale svetové módne značky svoj luxusný tovar. On, medzinárodne uznávaný autor, si obzeral vo výklade kožené bundy, mal v nich záľubu. Vošli sme dnu. Tam ticho ako v kostole, predavačka zvyknutá na smotánku, ktorá tam nakupuje. „Můžu se jít vychc.t?“ opýtal sa Lustig a slečne tým vyrazil dych.

Spokojný sa vrátil, prehŕňali sme sa v značkovom tovare a s nemým úžasom si obzeral cenovky tých kožených búnd. „To je veľa!“ Nie preto, že by na to nemal, ale preto, že by sa v tom necítil dobre. Nemôže sa obliekať inak ako ľudia, čo chodia po ulici.

To je politický kompas, ktorý sa v človeku nenarodí preto, že je v nejakej strane s ťahom na bránku práve voľno. A nijaká príležitosť ho nestiahne pod úroveň druha.

(Text vyšiel na Pravda.sk 11. 12. 2019)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama