Späť na pevninu, tentoraz americkú

Z dovolenkového zápisníka 2
Počet zobrazení: 6217
Ľubica Fajnerová žije v Kanade aj s rodinou už štrnásť rokov. Viacerých zaujali jej statusy na Facebooku. Píše v nich svoje postrehy z novej vlasti, ale vyjadruje sa aj o udalostiach z domova, často presnejšie a s väčším pochopením ako mnohí na Slovensku. Navyše s takmer vybrúseným literárnym štýlom, presným pomenovaním či opísaním udalostí, ale aj – ako v ponúkanej reportáži – ľudí, krajiny a vlastne všetkých „vecí a vecičiek“ okolo seba. Prinášame druhú časť jej dovolenkových zápiskov.
Prvá časť: V krajine sto odlišných svetov





Sidney (Victoria, BC) – Anacortes WA – Everett – Edmonds
 

Pomedzi menšie a väčšie ostrovčeky sme sa dvojhodinovou plavbou preplavili do štátu Washington. Prvý dojem bol, že černice nepoznajú hranice. Aj kraj na americkej strane bol nimi prerastený. Prvé kilometre nás viedli príjemne zvlnenou krajinou fariem. Ako sme sa blížili k Seattlu, svet sa menil na civilizovaný. Krokom sme sa v šnúrach aut presúvali od semafora k semaforu.

01a_sidney.jpg

Kilometre hnusných predmestí, kde ani netušíte, že sa nejaké mestečko končí a iné začína, nebyť tabule. Bistrá, reštaurácie, manikúry, pedikúry, tetovacie štúdiá, opaľovacie štúdiá, predajne pneumatík a všelijaké opravovne. A najmä autodíleri. Všetky možné autoznačky. Nablýskané stovky aut, lákavé slogany. Kedysi som videla fotku pohrebiska nových nepredaných aut. Tisíce ich zošrotujú. Keď sú už vyrobené, nemohli by ich dať zadarmo tým, ktorí ich potrebujú? Alebo vymeniť ľuďom staré auto za nové? Šedivé šnúry niekoľkoprúdových ciest s nekonečnými náhrdelníkmi áut. Civilizácia sa pohla zlým smerom. Kým opustené pláže Pacifiku nabíjajú človeka energiou, šedivý svet ciest energiu vycucáva až do špiku kostí.

Plné cesty nás priviedli do prímorského mestečka Edmonds. V jeho maríne sú schválne potopené desiatky člnov a lodí ako podvodný svet pre potápačov.

Ubytovali sme sa v Ewerette, lebo je tam hlavný trhák dovolenky pre môjho syna.·
 

Výrobná hala väčšia ako Disneyland


Severne od Seattlu, v meste Everett, sídli továreň na kompletizáciu lietadiel Boeing.

Som mierne obsesívna. Tak v rámci normy, ešte, aspoň myslím. Keď odchádzam z domu, niekoľkokrát kontrolujem, či je kávovar vypnutý, aj sporák. Pri plánovaní skúšam vždy premyslieť riešenie aj pre prípadné najhoršie možnosti. Ale, ako sa niektorí ľudia boja lietať, ja lietadlá a lietanie zbožňujem. Tam mi ani nenapadne báť sa. Milujem ten moment, keď sa lietadlo odlepí od zeme. Mám taký slávnostný pocit a som veľmi pyšná na to, čo človek dokáže.

02_boeing.jpg

Vidieť výrobu Boeingu naživo, na skvelo, ale naozaj skvelo organizovanej túre, je zážitok. Poklepete na ten kus „plastu“ 787-ičky. Znie to ako umelohmotný lavór. Pozriete z terasy dole pod seba a tam stoja na kúsky rozložené štyri lietadlá. A medzi nimi sa občas mihnú malí ľudkovia, ktorí tú vec vedia dať dokopy a jedného dňa sa to monštrum napriek gravitácii zodvihne zo zeme a letí. Hľadela som do útrob obrovského motora, do spleti tisícov súčiastok a drôtikov a nechápala som. Tomuto niekto rozumie. Vie, čo kam patrí, vie to rozložiť, nájsť chybu a znova to zložiť. Napríklad aj môj manžel. Neskutočné. Obdiv.

02a_boeing.jpgVonku stoja hotové lietadlá už vo farbách príslušných aerolíniek. Príde posádka a ekonóm. Prevedú poslednú splátku z niekoľko stomiliónovej sumy. Nasadnú a odletia na novučkom stroji domov. Do Uzbekistanu, Kórey... Ľudia okolo Boeingu, a sú ich státisíce, vraj na letisku hovoria: „If not Boeing, I‘m not going.“

Výrobná hala má veľkosť Disneylandu a k tomu polhektárového parkoviska.

Nakuknite na webovej stránke Boeingu, ktorý v týchto dňoch oslávil sto rokov. Na prehliadke továrne je, samozrejme, fotiť zakázané.


Mount Rainier
 

A znova sa snažíme ujsť z mesta do hôr. Opäť nekonečná cesta v nekonečnom prúde aut. Míňame Redmond – domov Microsoftu. Billa sme nestretli. Zrazu fičíme v pruhu sami. Obiehame dva vlečúce sa pruhy áut. Vezieme sa v carpool pruhu. Je to pruh určený len pre autá s aspoň dvoma pasažiermi a pre autobusy. V tých vlečúcich sa kolónach naozaj sedia v autách len šoféri. V obrovských SUV-íčkach, truckoch. Naše spojenie s plechovou škatuľou na kolesách sa stalo absurdným otroctvom. Zamestnanci v Boeingu sa po hale vozia na veľkých trojkolkách. Raz na vidieku chcem takou chodiť na nákupy.

03_mount_rainier.jpg

Národný park Mount Rainier určite stojí za návštevu. Pre tatranských turistov je tu nekonečné množstvo trás na túry s dych vyrážajúcimi výhľadmi. Na svoje si prídu aj horolezci a cyklisti. Ale úplne každý. Scenéria pripomína Alpy. Teraz v lete všetko zelené. Elegantné čiapky zo snehu na vrcholcoch. Aj fliačky snehu, kde tu v tieni pri chodníkoch. Rozkvitnuté horské lúky. Vzduch, ktorý zvoní. Pán Rainier je činnou sopkou. Momentálne spí. Vraj, kde tu vypustí trocha pary, zhodí z chrbta pár kameňov. O jeho priateľskosti a nevinnosti zapochybujete pri návšteve jednej z jeho sestier – Svätej Heleny.


Svätá Helena a sopečno okolo
 

Máj 1980. Sladkých šestnásť, aj komplikovaných. S osemnástkou spolužiačok sa chystáme na spartakiádu do Prahy. Krásne obdobie. Presne v tom čase, 18. mája ráno, sa na druhom konci sveta otvorila zem.

Zem sa zatriasla a obrovská sila zvnútra roztrhla severný svah najmladšej sopky vulkanického pohoria juhovýchodne od Seattlu. Jeden z najväčších zosuvov svahu na svete hnaný lávou vytvoril z okolitých lesov mesačnú krajinu. A zabil 59 ľudí.

04_sv._helena.jpg

Videla som to v Pompejach. Bolo to niečo neskutočné, také fantastické a vzdialené. Sopka tam vytvorila asi päťmetrový nános. Helena pochovala všetko živé, čo nestihlo ujsť, vyše štyridsaťmetrovým nánosom. Teraz, v mojej súčasnosti.
Svätá Helena bola pred rokom osemdesiat 120 rokov slušným zaobleným kopčekom so snehovou čiapočkou. Mesiace pred výbuchom sa začali množiť zemetrasenia. Posledné týždne pred tým osudným májovým dňom rástol hrb na jej severnej strane rýchlosťou jeden, dva metre denne. Až to prasklo.

04b_sv.helena.jpgKrátky film vás prevedie za pár minút celým tým prírodným divadlom. Čo bolo predtým, čo sa udialo a čo bolo potom. Vonku sme videli, akú krásu príroda vybudovala za 36 rokov. Lávové stráne, mladé lesy, novovzniknuté jazero, rozkvitnuté lúky.

Vrátili sa zvieratá a nové podmienky prilákali nové druhy. Zaujímavé, že na tom poli neoranom či preoranom, vznikol život oveľa rozmanitejší. A vraj, keď okolité lesy narastú, rozmanitosť flóry a fauny sa zúži.

Stojíte v nemom úžase pred tým kráterom a je to ako modlitba. Vidieť tú ničivú a tvorivú silu prírody. Kde človek vidí katastrofu, príroda vidí príležitosť.

A v strede krátera už znova rastie hrb.

04d_sv._helena.jpg

Podvečer sme si ešte stihli pozrieť lávové tunely Ape Cave. Jeden tunel je dlhý 2 400 metrov a vedie spod zeme na povrch. Vraciate sa z neho lesom. Treba v ňom šplhať v úplnej tme po mokrých skalách. Po kúsku sme sa vrátili. Nemali sme dosť dobré topánky. Druhý tunel je priechodný asi 1 200 metrov. Potom sa priemer zmenšuje a musíte sa vrátiť. Šírka tunelov je asi 3 – 5 metrov a výška aspoň 10 s rôznymi rímsami. Je tam tma, vlhko a stabilná teplota asi päť stupňov. Potrebujete dobrú baterku, radšej dve, najlepšie aj plynovú lampu. Je to zaujímavá prechádzka. Pokora a obdiv k Matke Prírode.
 

Seatlle


Začali sme Pike Marketom. Veľkým trhom na pobreží. Jedlo od výmyslu sveta, ryby a morské potvorky, záplava kvetov, ovocie, bylinky, levanduľa. Suveníry, obrazy, oblečenie. Všetko, ako má byť a obrovské davy ľudí.

Pokračovali sme poznávacou túrou po meste na obojživelníku. Po centre mesta a plavbou po prístave. Centrum mesta smerom k pobrežiu je veľké stavenisko. Zjednodušene, rozširujú mesto do oceánu. Vyhliadková jazda po meste predstavovala postávanie na semaforoch a v dopravnej zápche. Ak čakáte v Seattle pamiatky, nedočkáte sa. Je to veľmi mladé mesto. Narodilo sa tu, alebo zomrelo niekoľko hudobníkov. Sídli tu firma Amazon aj Google Maps. Spoluzakladateľ Microsoftu tu založil neurologický školiaci ústav. Ešte si môžete odstáť hodinu v rade v prvom Starbuckse na svete a dať si tam kávu. Meno Starbuck pochádza z knižky Moby Dick. Ukážu vám, kde sa natáčal film Päťdesiat odtieňov šedej, teda, kde bývala hlavná hrdinka. Aj hotel, kde bývali Beatles na prvom zámorskom turné. Časť túry, kde sa plavíte po prístave, je zaujímavejšia. Hydroplány, obrovské lode, houseboaty. V jednom z nich býval vo filme Bezsenné noci v Seattle Tom Hanks.

05b_seatlle.jpg

Náš tourguide to poňal americkým štýlom. Dôležitejšie, ako dozvedieť sa niečo o meste, je mať fun. Vykrikoval, výskal. Nútil nás tlieskať do rytmu odrhovačiek. Deti dostali hnusné píšťalky, ktoré s radosťou používali. Štyroch hajzlíkov predo mnou som takmer zaškrtila. Za pôvodne plánovaných 90 minút, so státím v zápchach skoro dve hodiny a za $ 37 sa spoločnosti, ktorá tieto túry usporadúva, podarilo Seattle mi totálne zhnusiť.

Našťastie sme potom pokračovali pešou prechádzkou po nábreží v krásnom slnečnom počasí. Namiesto na vežu sme sa vyviezli na najvyšší mrakodrap Columbia Center. Vrele odporúčam. Z výšky máte mesto ako na dlani.

05d_seatlle.jpg05c_seatlle.jpg
Absolutným vrcholom dňa a stopercentnou rehabilitáciou reputácie Seattle bolo múzeum Garden and Glass. Pôvodný native sklár a maliar Chihuly vytvoril unikát. Je to zázračné. Hra svetiel a farieb.

Ešte sme sa potúlali na pouličnom kulinárskom festivale. Dali sme si dobrý gyros. A dovidenia Seattle. Príjmné ho bolo vidieť. Ale, ak sa sem v živote nedostanete, zase tak o veľa neprídete.


Na východ



Malebná scénická diaľnica nás vedie z Mount Vernonu na východ. Domov. North Cascades Highway vedie skalnatými horami štátu Washington viac-menej paralelne s kanadskou hranicou. Výhľady na kopce, vodopády a jazerá sú prekrásne. A predsa majú tie hory znepokojujúcu energiu. Viezli sme sa vyše sto kilometrov, obzerala som tú nádheru okolo a rozmýšľala som, prečo ma ich atmosféra znervózňuje. Ešte som nikdy nemala v horách podobný pocit. Neviem.

06_na_vychod.jpg

Postupne sme z hôr klesli do kraja ako na Pohroní. Farmy pod kopcami, kone, kravy. A za chvíľu sa ráz kraja opäť zmenil. Stráne zholeli a zožltli. Na zavlažovaných lúkach sa kde-tu pasú srnky. North Cascades Highway sa končí v mestečku Winthorp. Vyzerá ako kulisy postavené na natáčanie westernu. Z holých kopcov už-už zbehne Santer s družinou, priviažu kone a vtrhnú do saloonu. A tam bude sedieť Limonádový Joe a popíjať Kolaloku.

Viete, kde je Riťpaľova s odbočkou na Skapaltampes? Medzi Tonasket a Wauconda v štáte Washington. Keď si Slovák chce zdvihnúť sebavedomie a národnú hrdosť, nech sa ide povoziť po stovkách kilometrov v takmer ľudoprázdne amerického vidieka. Rozpadnuté drevenice, ešte rozpadnutejšie stajne, pohrebiská áut, hrdzavých poľnohospodárskych strojov, staré kempery. Zažila som to v Montane, v niekoľkých východných štátoch, teraz vo Washingtone. Toto nie je nablýskaná Amerika Hollywoodu a veľkomiest. Znie to ako z učebnice vedeckého komunizmu, verte, neverte, je to realita. Ale na tých ruinách im vejú, skôr visia, americké vlajky. Neviem, z čoho tí ľudia žijú. Desiatky kilometrov tam nie je nič. Obchod na pumpe. Deti do školy zváža školský autobus dlhou trasou kamsi do spádovej dediny. Pričom slovo dedina je silný názov. Nemocnica v strašnej diaľke, zdravotné ne/poistenie viete , ako v Amerike funguje, pán Obama sa tomu dosť venuje. Pre mňa nepredstaviteľne smutný život.  Oni sú tam možno šťastní, ktovie.
 

Dovolenkový epilóg
 

A ešte jeden deň na cestách. Pani colníčka na opustenej kanadskej colnici bola prísna. Kanadsko-americká hranica je vraj veľmi sledovaná. Dokonca sú vraj v zemi kamery a senzory. Netuším, či je to pravda. Ani nepoznám dôvod, prečo by to tak malo byť. Rozhodne to tak nepôsobí. Zabudnutá búdka uprostred ničoho. Amerického colníka sme ani nevideli.

07_epilog.jpg

07a_epilog.jpgEšte posledná noc v moteli a už sa vraciame cestou, ktorou sme už išli veľakrát. Kootenay-Rockies. Cez Cranbrook, povedľa zimného strediska Kimberley do „našich“ hotspringov Fairmont a Radium. Zastavíme sa na hodinku vymáčať v teplej minerálnej vode. A potom už naozaj domov. Dovolenkový mód v mozgu sa prepína na mód každodenný život. Rozmýšľam, ktoré deti zajtra prídu do škôlky. Rodiny sú tiež na dovolenkách, čaká ma ľahký mesiac.

Plánujeme so synom, čo navaríme. Domáce polievky, kôprovku s knedľou a varenou hovädzinou. Upečieme osúch. Dosť bolo fast foodu, dosť bolo reštaurácií. Aj opekania na ohni. Bolo to krásne a stačilo. 5 000 kilometrov v kolesách aj v nohách. Poteším sa tomu obyčajnému, čo mám každý deň. Z perspektívy dvoch týždňov sa to už nezdá všedné. Vyteším sa ľuďom, ktorých ľúbim. A keď ma začnú svrbieť moje túlavé nohy, začnem plánovať, kam nabudúce.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984