Spamätajte sa a nedráždite tigra

Počet zobrazení: 3025

Pomätenci, veď ako inak nazvať predstaviteľov USA, NATO, Bruselu a „našej“ vlády, ktorí sa vyhrážajú Rusku ekonomickými a politickými sankciami, medzinárodnou izoláciou a dokonca i vojenským zásahom? To vraj za to, že Rusi si dovoľujú premiestňovať svoje vojská vo svojom vnútrozemí, najbližšie tak 200 kilometrov od ukrajinských hraníc. Títo šialenci a vojnoví štváči provokujú, hazardujú s mierovým spolužitím a ich kroky reálne môžu viesť k vojne.

Američania a ich spojenci v NATO akosi pozabudli na desiatky svojich vojenských základní rozmiestnených okolo – a neraz i v bezprostrednej blízkosti – hraníc s Ruskom. Vyhrážajú sa veľmoci, ktorá má všetky vojenské a ekonomické tromfy vo vlastných rukách. Vyspelosťou vojenskej techniky prevyšuje USA a NATO a z ekonomického hľadiska sú na ruskom plyne a rope životne závislé takmer všetky štáty Európy.

Agresor poúča svet o práve a demokracii

Jediným a suverénne najväčším svetovým agresorom za posledných 50 rokov sú USA. Výpočet ich vojenských zásahov v rôznych častiach sveta by bol veľmi dlhý a netreba ho uvádzať pre jeho všeobecnú známosť. Pod pláštikom presadzovania demokracie, pravda v ich ponímaní, rozpútali vojenské konflikty spravidla v krajinách, o ktorých tvrdili, že je tam diktatúra, atómové  zbrane, ale najmä v krajinách bohatých na ropu. Tým nielen podporujú svoj obrovský zbrojársky priemysel a jeho zisky, ale i zasahujú v štátoch, kde ľudia viac či menej spokojne žili tam, kde je dostatok nerastného bohatstva, najmä ropy a plynu. O demokraciu v celej histórii Spojených štátov nikdy nešlo a aj dnes sú ľudské práva a slobody v hierarchii ich hodnôt až na poslednom mieste.

Rada NATO a Stoltenberg, čoby slovenský Naď, vyhlásili: „Nemôžeme robiť kompromisy v súvislosti s právom NATO chrániť svojich spojencov.“ Nuž a spojenci sú vlastne všetci, ktorých takto označia USA, pravda okrem Ruska. Oni majú právo na všetko, tí iní, najmä Rusi na nič, ani na svoju vlastnú obranu. To sú zvrátené predstavy o práve a spravodlivosti.

Putinov knokaut Bidenovi

Čoraz častejšie sme svedkami jednostranného protiruského výkladu udalostí zo strany USA a EÚ, ktorý vedie k nezmyselným a nič neriešiacim sankciám a až smiešnym pokusom o medzinárodnú izoláciu Ruska. Potvrdzuje to prehlbujúca sa politická i vojenská spolupráca Ruska s Čínou, Tureckom či Indiou. Podobne je to v ekonomickej oblasti medzi Ruskom a Nemeckom, Maďarskom, Srbskom a ďalšími, najmä európskymi štátmi. Rokovanie Bidena s Putinom tak nemohlo dopadnúť inak, ako neúspechom. Americký prezident na stretnutí nepredložil návrhy, o ktorých by sa dalo čo i len diskutovať a v rukách nemal žiadne tromfy, ktorými by presadil americké záujmy, zdôrazňujem v cudzích európskych krajinách.

Nadutí Američania prišli na vrcholné stretnutie prezidentov USA a Ruska s vyhrážkami, sankciami a vydieraním. Prakticky nepredložili žiadny reálny plán dohody a vo svojej slabomyseľnosti očakávali jednostranné ústupky od Rusov. Namiesto toho ruský prezident Putin nakreslil USA červenú čiaru, za ktorú Američanov nikdy nepustí. Putin sa tak v podstate vrátil k situácii z roku 1941, keď velenie Červenej armády vyhlásilo: „Za nami je už len Moskva, nemáme kam ustúpiť.“ Toto je aj podstatný záver, ktorý k tejto téme publikoval politický analytik Eduard Chmelár.

Slovenské súvislosti s USA a rusofóbia vlády

Je až tragikomické, ak sa v rámci lokajskej, kolenačkovej politiky voči USA do toho agresívneho správania a vojnového štvania zapájajú i najvyšší predstavitelia Slovenska, ako pani prezidentka Čaputová, premiér Heger, ministri Matovič, Naď, Korčok, Remišová, Kolíková, Budaj, ako i europoslanec Šimečka, štátny tajomník Klus, nič neznamenajúci poslanci Dostál, Osuský a ďalší „pusipajtáši“. Týmto spôsobom priamo ohrozujú mier, a preto by sa mal na nich uplatniť paragraf 417 trestného zákona, ktorý považuje ohrozenie mieru za trestný čin. Ohrozujú však najmä naše životne dôležité ekonomické záujmy súvisiace s Ruskom. Ich vyjadrenia a činy by sa dali preto nazvať vlastizradou, a tak by mali byť aj posudzované.

Myš sa vyhráža a kladie podmienky levovi, čo mi nevdojak pripomína roky 1939 až 1944. Vtedy sa zapojil klérofašistický Slovenský štát na čele s prezidentom Jozefom Tisom, jeho zástupcom, ministrom „vojny“, ako ho volali, Vojtechom Tukom a ministrom vnútra Šaňom Machom do vojny proti Rusku. Ako vieme, dopadlo to katastrofálne a našu národnú česť, hrdosť a protifašistickú orientáciu zachránili až partizáni a vojaci v slávnom Slovenskom národnom povstaní. Žiaľ, súčasná Matovičovo-Hegerova vláda sa v mnohom podobá tej, ktorá tu bola počas trvania Slovenského štátu, a to nielen vo vojnovom štvaní, ale i v jej protiľudovom charaktere. Príklady z minulosti „našich“ vojnychtivých ministrov asi priťahujú. Svojho času Tuka Hitlerovi dokonca ponúkol vojenské spojenectvo „k obrane a podpore európskej civilizácie“. Teraz je to v podobe krokov proti nášmu osloboditeľovi a v bezhraničnej podpore „nášho brata“ za veľkou mlákou, ministrami Naďom a Mikulcom. Bolo by zaujímavé vedieť, ktorý z ústavných činiteľov tentokrát podpísal „pozývací list“ pre armádu USA.

K protiruskému štvaniu prispievajú okrem vládnych politikov aj prozápadne orientované mainstreamové média, ktoré šíria vládne dezinformácie o takzvanej ruskej hrozbe. Práve oni manipulujú s verejnou mienkou, deformujú a prekrúcajú históriu. Mladá generácia, ktorá prirodzene nemá osobné skúsenosti s minulosťou a žiaľ, má často aj veľmi plytké vedomosti o našej novodobej histórii, veľmi ľahko podlieha propagande o zlom Rusku a o americkom sne.

V spoločnosti i na samotných základných a stredných školách chýba výchova k vlastenectvu, hrdosti k nášmu národu, namiesto slovenčiny sa preferuje angličtina. Vo  vzdelávacom procese sa skresľujú historické udalosti, vytrácajú sa z neho pokrokové, najmä ľavicové osobnosti, najvýznamnejšia udalosť našich dejín 20. storočia, SNP, sa preberá povrchne a vytláča sa z nich úloha Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne, no a USA sa prezentujú ako záchrancovia Európy. Pod týmto vplyvom mladí ľudia neraz pozerajú na Rusko ako na ríšu zla a nekriticky obdivujú všetko západné, osobitne americké.

Sľuby Novembra 89 sú ako voda v koši

Mnohí akosi zabudli na jeden z najvážnejších sľubov Novembra 89, vyjadrených tribúnmi Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu, že „nikdy do žiadneho vojenského paktu nevstúpime“. Tak ako vždy, zostalo len pri sľuboch a zakrátko sa noví vodcovia úporne snažili vstúpiť do NATO, čo sa Slovensku „podarilo“ v roku 2004. Prináša nám to nie výhody v podobe nižších nákladov na obranu, ako to papaláši tvrdili, ale práve naopak, obmedzenie našej štátnej suverenity, výrazné zvyšovanie nákladov na zbrojene, ktoré dosahujú dve percentá (približne dve miliardy) hrubého domáceho produktu ročne. Zbraňové systémy navyše takmer nevyrábame a väčšinu zbraní nakupujeme z USA, ako napríklad vrtuľníky, stíhačky F-16, celkom za niekoľko miliárd eur. Práve tie chýbajú v našom zdravotníctve, školstve a budovaní cestnej infraštruktúry a v riešení sociálnych problémov občanov.

Ak by Slovensko pristúpilo na filozofiu amerických vojnových jastrabov o ohrozovaní susedných štátov pri rozmiestnení vojsk 200 či 300 kilometrov od hraníc, potom by sme nemohli mať naše kasárne napríklad ani v Banskej Bystrici. A všetky štáty okolo, Rakúsko, Maďarsko, Ukrajina, Poľsko a dokonca i Česko by mohli protestovať, lebo by sa cítili ohrozené?!

Cudzí vojaci a vojenské základne na našom území?!

Suverenitu Slovenska hrubo a nevyberane pošliapavajú naši ústavní činitelia, naposledy Dohodou s USA o rozmiestnení amerických základní, vojakov a vojenského materiálu na našom území, prakticky bez obmedzenia. Tak  sa môže stať, že sa tu budú voľne pohybovať, ako voľakedy my mladí po bratislavskom korze, bez akejkoľvek kontroly ozbrojenci a v muničných skladoch môžu byť uskladnené aj jadrové hlavice a balistické rakety. V prípade vojnového konfliktu tak budeme vhodným cieľom pre ruskú vojenskú odvetu. Dohoda, či skôr bianco šek, je síce časovo obmedzená na 10 rokov, t. j. „dočasná“, avšak s možnosťou predlžovania. To podľa našich neblahých skúseností z pobytu sovietskych vojsk po roku 1968 znamená natrvalo, minimálne však do zásadnej zmeny politického režimu na Slovensku.

Suverenitu Slovenska, našu národnú hrdosť a česť sa chystáme predať USA za judášsky groš 100 miliónov dolárov, za ktoré sa budú rekonštruovať, či skôr pripravovať pre americkú armádu, letiská Sliač a Kuchyňa. Stratíme tak nielen jediné letiská, ale i časť nášho územia, na ktorom budú platiť americké zákony.

Pri dohode s USA sa nedá spoľahnúť na nikoho vo vláde, ani v parlamente a už vôbec nie na plané sľuby B. Kollára, či na malú časť triezvo uvažujúcich poslancov, a je úplne jedno, či z koalície, alebo opozície. Čierne ovce sú totiž na oboch stranách. Vstup do NATO, úzku spoluprácu s USA, zvyšovanie nákladov na zbrojenie, ale i nákup amerických vrtuľníkov a stíhačiek podporovali po roku 1998 takmer všetky vlády a politické strany.

Ako zabrániť katastrofe

Hegerova vláda riadená Matovičom veľmi dobre vie, prečo dohodu o „obrannej“ spolupráci medzi SR a USA predkladá práve teraz. Správne predpokladá, že ľudia sa pred sviatkami a počas nich o politiku pramálo zaujímajú; aj tí odborníci, čo by mali dohodu pripomienkovať, sú na dovolenkách. Okrem tohto trvá zákaz zhromažďovania a protestov. Vláda obmedzuje ľudské a politické práva občanov a bráni slobodnému vyjadreniu ich názorov na to, čo sa v spoločnosti deje. Hoci mnohé z rozhodnutí budú mať pre nás nezvratné dôsledky, v tejto situácii vláde ich prijatie veľmi ľahko prejde. Jediným riešením je preto pád tejto vlády a predčasné voľby, aj keď ani od nich si nemožno vo vzťahu k USA a NATO sľubovať žiadne zázraky.

Na Slovensku je sprístupnená na podpis mierová petícia občianskeho združenia Zjednotení za mier – Nech je Slovensko poslom mieru v srdci Európy, ale i petícia, ktorá vyzýva poslancov Národnej rady SR, aby prijali ústavný zákon o zákaze rozmiestňovania cudzích vojsk a základní na území SR.

Ľudia vo viacerých krajinách Európy vrátane Slovenska považujú mier za niečo samozrejmé, či dokonca za otrepanú frázu a nesnažia sa ho chrániť a aktívne zaň bojovať. Mnohí sa nepoučili z histórie a ani teraz si neuvedomujú obrovské nebezpečenstvo vypuknutia lokálnych i celosvetových vojen, ktoré plodí kapitalistický systém a v súčasnosti predovšetkým USA a NATO.

Každý z nás by sa mal k týmto problémom postaviť čelom a prispieť k uchovaniu základnej podmienky prežitia ľudstva, k mieru.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984