Reklama
Reklama

Som nepriateľ štátu?

Fejtón
Počet zobrazení: 1320

Každá revolúcia po tom, čo ukončila boj so svojimi protivníkmi, začala hľadať tzv vnútorného nepriateľa. Na to doplatil Danton, Trockij, menej tragicky portugalskí dôstojníci klinčekovej revolúcie v 70. rokoch minulého storočia a ďalší. Naša zamatová síce nikoho neposlala pod šibenicu, ale zato mnohých z niekdajších najväčších kritikov nášho „reálneho socializmu“ hlboko sklamala (Vaculík, Kryl, Ivan Hoffmann atď.). Aj v dnešných dňoch čoraz častejšie počúvame reči o nepriateľoch ozaj slobodnej a demokratickej spoločnosti, hoci ju zatiaľ „ohrozujú“ len symboly a názory. V tejto atmosfére som o sebe zapochyboval. Nie som azda aj ja nepriateľom? Z toho čo uvediem v ďalšom texte si so slušnou dávkou irónie pripadám ako mnohonásobným ohrozovateľom našej krásnej súčasnosti.

Môj starý otec bol čelným predstaviteľom generácie hlasistov a priekopníkom spolupráce s Čechmi, kam posielal študovať na vlastné trovy chlapcov zo Záhoria na stredné školy, aby na tých uhorských nepodľahli maďarizácii. V moravských kúpeľoch Luhačovice spoluorganizoval stretávky slovenských a českých národovcov a tak nepriamo prispel k vzniku prvej Československej republiky. Hoci o ňom platí verš Tichomíra Milkina „ty seješ a druhí budú žať“, nikdy sa nezbavil dnes skôr pejoratívneho označenia čechoslovakistu. Gény človek nezaprie, takže možno používaním skalického (takmer českého) dialektu a cestami do ČR ohrozujem ako dedičný či školený čechoslovakista existenciu samostatného Slovenska. 

figurky.jpg
Ilustračné foto: Pixabay.com

Inou sférou činnosti môjho spomínaného predka bolo zakladanie potravinových družstiev po dedinách a mestečkách s cieľom, aby sa tamojší roľnícky ľud vyhol úžere. A tu je môj ďalší biľag. Nie som vari tiež „antisemita?“

V poslednom ročníku FFUK (október 1967 – apríl 1968) som pol roka študoval na Kube. Hoci my, Česi a Slováci, sme tam boli považovaní za desviados, čiže pomýlených, lebo už vtedy v nás klíčili myšlienky Pražskej jari, celkovo som kubánsky režim aj napriek niektorým smiešnym excesom akceptoval a bol som tam rovnako spokojný ako cca 95 % Kubáncov. Od latinskoamerických študentov som denne počúval sťažnosti na Strýčka Sama, ktorý drancoval ich krajiny a vnucoval im proamerické diktatúry. V 90. rokoch, kedy bolo u nás priam povinnosťou nadávať na všetko, čo tak či onak súviselo s komunizmom, som v tlači polemizoval s článkom o Che Guevarovi. Ten ho totiž už v titulku ohodnotil ako vraha: „Che mal rád krv.“ Tak ho postavil na roveň londýnskemu škrtičovi alebo Al Caponemu. Hlavným argumentom bolo, že po víťazstve castrovcov Guevara nechal odsúdiť na smrť vyše 200 ľudí. Autor však nepovedal, že to nebola nejaká demokratická opozícia, ale Batistovi hrdlorezi, ktorí mali na svedomí životy tisícov spoluobčanov. Zdá sa však, že aj my v Európe pomaly začneme rehabilitovať všetkých, čo horlivo slúžili Hitlerovi v mene akéhosi falošného humanizmu. Z uvedeného vyplýva, že som zrejme kryptokomunista (aj keď na rozdiel od niektorých poslancov našich pravicových strán som nikdy nebol v KSS) a zrejme aj krypoterorista.

Priznávam, že v posledných rokoch som si pri letných návštevách centra Bratislavy z mojich cca ôsmich tričiek najradšej bral tričko s vytlačeným Che Guevarom, resp. vietnamským Ho-či-Minom. Obe mi doniesol syn, ktorý je podnikateľom, žije v západnej Európe a brázdi svet krížom-krážom. Myslím, že nad hlavou vietnamského prezidenta je aj maličká červená hviezdička, takže som sa zrejme stal propagátorom komunistických symbolov.

Problémom v blízkej budúcnosti však môže byť nielen to, čo človek robí a hovorí, ale aj to, čo si myslí. Priznávam, že hoci som na vlastnej koži pocítil neprávosti minulého režimu (dva roky som musel pracovať ako pomocný robotník, kým ma prijali na vysokú školu), domnievam sa, že väčšina ľudí žila normálnym životom relatívne spokojne, nechcela zbohatnúť na úkor svojich spoluobčanov a nebola šikanovaná zo strany ŠtB, ako to vyznieva z hypertrofického pertraktovania tejto skutočnosti v posledných tridsiatich rokoch. Triezvy, hoci kritický pohľad na oných 40 rokov vývoja dnes môžu mať len tí, ktorí v tom období žili. Pre tieto myšlienky som zrejme nebezpečný pre súčasnú demokratickú spoločnosť ako potenciálny konšpirátor.

Koncom  70. rokov som na svojom pracovisku zorganizoval večierok ruskej poézie, v ktorej sa recitovali básne Voznesenského, Jevtušenka a Pasternaka. Dostal som za to odmenu v podobe ďakovného listu Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Takže je nad slnko jasnejšie, že som (či sa to potvrdí, je vedľajšie) už veľmi dlho, presnejšie od tých čias (keď mal v ďalšom spomenutý politik cca 25 rokov) Putinovým agentom.

Uvedomujem si, že moje všetky doteraz citované „poblúdenia“ azda vyplývajú aj z toho, že som po celý aktívny život pracoval v rezorte kultúry, ktorej sa za minulého režimu darilo priam skvele, a to aj napriek niektorým vulgárnym komunistom, ktorý sem-tam niektorému z umelcov hodili brvná pod nohy. Áno, L+S po štyri roky (a nie dvadsať) na Slovensku nevystupovali, hry Petra Karvaša sa do roku 1987 nemohli hrať, emigrujúci umelci sa vynechávali z encyklopédií a zahraniční umelci kritizujúci okupáciu sa stali tabu. Ale nebola tu nijaká Biafra ducha, ako sa tvrdilo začiatkom 90. rokov, tá prišla, naopak, až s masovým prílevom pseudokultúry zábavného priemyslu. A hoci cenzúra bola hneď po roku 1989 zrušená, aj kvalitní umelci nejako spojení s predchádzajúcim politickým systémom (pokiaľ podľa vzoru politikov neobrátili kabáty), dostali takisto stop a v dejinnom hodnotení sa pokračovalo v zamieňaní umeleckej kvality opäť ideologickým hodnotením.

Émile Zola svoj plamenný apel proti odsúdeniu nevinného Dreyfusa nazval Žalujem. Nemal by som sa teraz ja sám a dobrovoľne žalovať sám seba a pre popísané „zločiny“ odovzdať sa do rúk „spravodlivosti?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama