Snajperi

Počet zobrazení: 4637


snipers_game.jpg

Od biblických čias až dodnes vladári vo všetkých krajinách sveta dobre vedeli, že moc si môžu udržať iba vtedy, ak budú niektorých ľudí odmeňovať a iných zabíjať. Každý, kto sa nad tým trocha zamyslí a zalistuje si v histórii, mi možno dá za pravdu. Dokonca ani Spojené štáty, ktoré sú také pyšné na svoje dejiny, nie sú v tomto smere výnimkou. Len si spomeňme, ako sa po ich krajine preháňali lovci skalpov, naháňali po horách a v prérii Indiánov, aby ich mŕtvych alebo ešte za živa oskalpovali a túto trofej potom odovzdali za odmenu do výkupní. Museli zabíjať, veľa ľudí museli zabiť, aby dostali za toto zabíjanie odmenu. Neviem, čo štát s týmito skalpelmi robil, či boli zlikvidované alebo na niečo použité, no bolo ich veľa a vykupovali sa ako kožky z králikov. Bolo ich dokonca už také množstvo, že štát musel zastaviť vykupovanie skalpov, lebo by trh skolaboval. Ozbrojené tlupy lovcov totiž, keď ich už zunovalo prácne vyhľadávanie Indiánov v nedostupných a nebezpečných oblastiach v kolonizovanej krajine, začali prenikať do Mexika a skalpovali jeho obyvateľov alebo nasťahovaných Filipínčania, ak na nich niekde natrafili. Nikoho nezaujímalo, z ktorej hlavy skalp pochádzal. Hlavne nie lovcov, ktorí sa tým živili a dostali za svoju prácu zaplatené. Zaplatené za ľudí, ktorých bolo potrebné v tých časoch pozabíjať. Nevymýšľam si, spomenul to vo svojej eseji – O Američanoch a Amerike americký spisovateľ J. Steinbeck.

Ak sa prenesieme cez oceán a niekoľko storočí do civilizovanejších čias v Európe, zistíme, že s tým zabíjaním a odmeňovaním sme na tom rovnako, len sme to trocha zmodernizovali a nikto si už nevešia za opasky ľudské skalpy. Ani dnešní vladári si však nerobia ťažkú hlavu so zabíjaním. Keď ukrajinský dočasný prezident Turčynov vyhlásil mobilizáciu a vyslal armádu na východ svojej krajiny, dobre vedel, že jeho vojaci tam idú zabíjať a ničiť. Možno práve preto, že aj oni budú zomierať, neposlal tam svojho dvadsaťročného syna, aby sa tiež predviedol ako skutočný ukrajinský vlastenec. Je síce ešte študent, no ako dobrovoľník mohol kvôli otcovi ukázať svetu svoju statočnosť. Keď iní mohli a museli, on mohol tiež. Teraz však už iba z hrôzou sledujeme, čo sa tam deje. Zabíja sa za bieleho dňa, upaľujú sa ľudia... vraždia sa navzájom, napriek tomu, že všetci vyznávajú pravoslávie a modlia sa k spoločnému Bohu. Akosi však nepočuť hlas cirkevných otcov, patriarchov na jednej alebo na druhej strane. Nestačí podľa mňa raz za čas vydať nejaké vyhlásenie proti vojne. Každý deň by mali burcovať proti tomuto násiliu a vraždeniu. Ak je skutočne pravdou, že Rusko i Ukrajina sú silné pravoslávne krajiny, že Európa i Spojené štáty sú založené na kresťanských hodnotách, chýbajú mi konkrétne činy najvyšších cirkevných hodnostárov. Vyobcovať z náboženskej spoločnosti každého, kto na presadzovanie svojich cieľov použije zbraň, by bolo asi zasahovanie do svetských zákonov, no v každom prípade je veľa možností, ako aj štátnikov možno napomenúť a pokarhať konkrétne. Kedy že sa niečo podobného stalo? O žoldnieroch, ktorí sa priživujú na tomto nešťastí, už ani nehovorím. Koho dnes zaujíma, kedy naposledy boli v normálnej práci, ako vyzerá ich register trestov? Splň si svoju misiu, my všetci vieme, že tu nie si kvôli ideálom, platí v takýchto prípadoch.

Nedá mi však, aby som sa nezmienil o už legendárnych snajperov, ktorí dali Majdan do pohybu. Zachovali sa presne tak, ako ich predchodcovia za starých čias ozbrojení kušami a lukmi. Ani jedna bitka sa nezaobišla bez ich účasti. Našli si pohodlné a bezpečné miesto, z ktorého vnášali do nepriateľského vojska smrť, zmätok a paniku. Úlohou tých dnešných bolo tiež chladnokrvne zabíjať, rozvíriť tak náladu, bojovnosť a hnev davu a nasmerovať ho správnym smerom. Potom zmizli, vyparili sa v revolučných časoch. Nikto o nich už nič nevie, aj keď tušíme, kto bol autorom tohto zločinu. Najviac svetla do tohto prípadu vniesol telefonický rozhovor šéfky európskej diplomacie Catherine Ashtonovej s estónskym ministrom U. Paetym. To však bude už pravdepodobne „premlčaný“ dôkaz a dopadne to ako s vyšetrovaním upaľovania ľudí v dome odborov v Odese. Najavo vychádzajú ďalšie a ďalšie zločiny spôsobené občianskou vojnou. K tým snajperom snáď ešte jedna poznámka – veľa by nám vedeli na túto tému porozprávať už aj 12-ročné deti. Ostreľovači sa už totiž dávno pred Majdanom dostali do počítačov ako veľkí hrdinovia školopovinných detí v podobe tzv. Sniper hier. Prípad strelcov z Ukrajiny tento záujem iba zvýšil, pretože sú plné napätia a vzrušenia. Čoraz častejšie berú do rúk pušky s ďalekým doletom, zameriavajú nepriateľa a najväčším úspechom je, ak ho trafia do čela, presne medzi oči. Tak ako to vedeli „ujovia z Majdanu“. Pretekajú sa navzájom v množstve zlikvidovaných nepriateľov z rôznych lokalít a vzdialeností. Nevedia síce, ako sa volá ich minister školstva, no vedia, že istý desiatnik Harrison z Británie zneškodnil dvoch Talibancov svojou ostreľovačkou zo vzdialenosti 2,47 kilometra, že pred ním bol rekordmanom vojak Rob Furlang, ktorý zabil bojovníka al-Káidy zo vzdialenosti 2,43 kilometra. Nemám rád bojovníkov z Talibanu ani al-Káidy, ale nie som ani nadšený z toho, že už aj deti berú do rúk zbrane a zabíjajú, aj keď iba v Sniper hre.

Michail Bugakov, keď písal svoj román o hrôzach vojny na Ukrajine, poznamenal – napíšem knihu, ktorá rozpáli aj nebesia. Aj za sto rokov budú ešte ľudia spomínať, čo všetko sa na Ukrajine udialo, Keď sa pri moci striedali monarchisti a hajtmani, boľševici s Petľurovcami a Nemcami... Jeho Biela Garda je dôkazom toho, že sa mu to podarilo. Mám taký pocit, že aj o udalostiach na Ukrajine v týchto dňoch sa bude hovoriť ešte o ďalších sto rokoch.

Foto: Strike Force Heroes 2

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984