Smutná správa o nejasnom stave sveta (2)

Alebo čo sa skrýva za „dobou summitovou“?
Počet zobrazení: 6715
Prinášame druhú časť analytického pohľadu Františka Škvrndu na júnové a júlové summity. Prvá časť:: Smutná správa o nejasnom stave sveta (1)
 

Jún 2018 – kapitola v ére summitov
 

To, že súčasnosť môže byť označená za éru summitov, dokazuje, že počas šiestich júnových dní sa zišli až tri „veľké“ summity a na konci mesiaca ešte jeden. Každý z nich mal iné zameranie, pozadie i výsledky, ale zhodne sa im prisudzuje nadregionálny, globálny význam. Poukážeme len na hlavné črty rokovaní a výsledkov týchto summitov, o ktorých je toľko materiálov, že s ich komplexným, hlbokým rozborom by mali problémy aj veľké analytické pracoviská či už v štátnej správe, akademických ustanovizniach i v mimovládnom sektore.

V kanadskom (quebeckom) La Malbaie bol 7. a 8. júna už štyridsiaty štvrtý summit G7 (za účasti najvyšších politických predstaviteľov Francúzska, Japonska, Kanady, Nemecka, Talianska, USA, Veľkej Británie, pričom zastúpená je aj EÚ). Prvé stretnutie ešte ako G6 – bez Kanady bolo v roku 1975 v Rambouillet pri Paríži. V rokoch 1997 – 2014 sa zoskupenie schádzalo aj za účasti Ruskej federácie ako G8. Môžeme povedať, že v súčasnosti ide o jednu z platforiem, kde sa stretáva politické a ekonomické jadro „bohatého a silného“ Západu. Atmosféru tohtoročného summitu negatívne ovplyvnili postoje a správanie prezidenta USA D. Trumpa.

Výsledky summitu (9 dokumentov) sú súhrnne uvedené na https://g7.gc.ca/en/official-documents/ . Existuje aj francúzska jazyková verzia dokumentov.

V čínskom Čching-tao sa 9. a 10. júna zišiel summit Šanghajskej organizácie spolupráce (ďalej len ŠOS) za účasti najvyšších politických predstaviteľov ČĽR, RF, Kazachstanu, Kirgizska, Tadžikistanu, Uzbekistanu, Indie a Pakistanu. Bol osemnásty v poradí a prvý raz na ňom boli po rozšírení organizácie v roku 2017 prítomní najvyšší politickí predstavitelia Indie a Pakistanu. Prvý summit ŠOS sa zišiel v roku 2001, keď sa organizácia vytvorila premenou Šanghajskej päťky, fungujúcej od roku 1996. Aj keď ide o bezpečnostnú organizáciu, summit ŠOS prispel k ďalšiemu rozvíjaniu „jadra“ nezápadného sveta, ktoré zatiaľ nemá takú vyhranenú politickú líniu ako G7. Postoj Západu k RF i ČĽR vedie k tomu, že sa rozširuje ich spolupráca, ku ktorej sa pridávajú aj ďalšie nezápadné štáty. Špecifickú úlohu zohráva pri tom rastúca hospodárska sila Pekingu.

Zo summitu bola vydaná informačná správa (http://eng.sectsco.org/news/20180610/443710.html). Na stretnutí bolo prijatých 17 dokumentov. 5 základných z nich je uvedených na http://eng.sectsco.org/documents . Dokumenty sú aj v ruskej jazykovej verzii.

Summit Donalda Trumpa s Kim Čong-unom v Singapure, ktorý sa uskutočnil 12. júna, bol pre svetovú politiku nóvum. Išlo o historicky prvé priame stretnutie prezidenta USA s vodcom KĽDR (v správe označenom ako predseda Štátnej rady, hoci zastáva aj viacero ďalších najvyšších funkcií v rôznych špecifických prvkoch politického usporiadania štátu). Summit využíval D. Trump už dávno pred jeho začiatkom na to, aby z neho urobil svojrázne politické divadlo samoľúbeho herca (jedným z dôvodov odvolania R. Tillersona z funkcie ministra zahraničných vecí boli aj rozdiely v pohľade na Kóreu). Kim mu svojím vystupovaním a konaním v tomto divadle úspešne sekundoval.

O výsledkoch summitu (vzhľadom na to, že to bol prvý summit svojho druhu a mal iba dvoch účastníkov) je len krátka správa poskytnutá Bielym domom médiám. Je prístupná na https://edition.cnn.com/2018/06/12/politics/read-full-text-of-trump-kim-signed-statement/index.html . Pomerne veľa bolo stanovísk jednotlivých štátov i medzinárodných organizácii k významu tohto stretnutia. No a v západných médiách koluje množstvo dohadov, čo bude tento summit znamenať (ale so summitmi to je dnes spojené už takmer vždy).

Zasadnutie Európskej rady v Bruseli 28. – 29. júna – ktoré sa mediálno-politicky označuje za summit EÚ, bolo asi najrutinnejším (nie sú číslované a tak uviesť ich presný počet je zložité). Schádza sa minimálne dvakrát do roka – pri príležitosti ukončenia polročného predsedníctva niektorého členského štátu. Môžu sa však zísť aj mimoriadne summity. Napriek rutine bol summit veľmi napätým, predovšetkým kvôli problému migrácie. Pozornosť sa venovala aj otázkam bezpečnosti a obrany (stálej štruktúrovanej spolupráci – PESCO), zamestnanosti, rastu a konkurencieschopnosti, inovácie a digitalizácie a ďalším. Zase došlo k dohode, ktorá sa v posledných rokoch dosahuje často len po zdĺhavých a ťažkých rokovaniach. Závery stretnutia sú prístupné na http://www.consilium.europa.eu/sk/press/press-releases/2018/06/29/20180628-euco-conclusions-final/ .

Problémom najvyšších predstaviteľov EÚ, je to, že po dlhých rokovaniach a rozhodných vyhláseniach nasleduje málo adekvátnych činov. Taký razantný postup ako EÚ uskutočňuje v ekonomicko-právnej oblasti, sa v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ nedarí dosiahnuť. A tak spoločný a k tomu ešte aj účinný postup je tu zriedkavý.

* * *

Záujemcovia o summity v La Malbaie, Singapure a Bruseli nájdu v médiách hlavného prúdu dostatok informácií. Summitu ŠOS – však to bol len „nezápadný“ (a pod kuratelou Moskvy a Pekingu, ku ktorým nie sú médiá hlavného prúdu priateľské) – sa toľko pozornosti zďaleka nevenovalo. Chaotická „preinformovanosť“ o dianí na Západe (akciách západných aktérov svetovej politiky) však už zvýšeniu jeho autority a schopnosti riešiť problémy sveta nepomáha.

Ako nedávno uviedol jeden z ortodoxných slovenských atlantistov v besede o „konšpiračných médiách“ jemu na vyvrátenie konšpiračných teórií stačí, ak aj veciam nerozumie, že vie, že všetky jeho poznatky o svete a Amerike to vylučujú. Naozaj teda stačí informovať v zabehanom duchu a nájde sa ešte stále dosť takýchto nadšencov, ktorí tomu neochvejne veria a konajú podľa toho a teda vo svete sa nič nebude meniť a všetky také informácie sú len konšpiráciami, hoaxami, fake-news a pod.? Existuje však aj slovenské porekadlo – bol jeden mních, mal veľa kníh, ale nič nevedel z nich...

 

Júnové stretnutie Bilderberského klubu
 

Pre milovníkov nezvyklých informácií doplníme, že bolo aj stretnutie Bilderberského klubu, ktoré sa však neoznačuje za summit. Médiá hlavného prúdu mu u nás venovali zhruba toľko pozornosti ako summitu ŠOS. Toto extravagantné stretnutie sa vzhľadom na jeho uzavretosť obrazne charakterizuje aj ako tieňová svetová vláda. Zhodou okolností tohtoročné stretnutie prebiehalo v Turíne v čase summitov 7. – 10. júna.

Prvé stretnutie klubu bolo koncom mája 1954 v hoteli de Bilderberg v Oosterbeeku v Holandsku. Bolo vyvolané obavou z rastúceho antiamerikanizmu v Európe a do vienka dostalo posilňovanie atlantizmu (teda o takúto svetovú vládu ide...). Do príprav prvého stretnutia klubu bola zapojená aj CIA. Bilderberské stretnutia majú teda dlhšiu tradíciu ako spomínané summity, ale ide aj o „masovú“ personálnu záležitosť. Tohto roku malo byť na stretnutí 129 osôb z 21 štátov Európy a Severnej Ameriky (avšak sú to teda predstavitelia menej štátov, ako sa schádza na summite EÚ alebo NATO). Prítomné bolo aj Turecko a predstavitelia medzinárodných organizácií (napr. generálny tajomník NATO, generálny riaditeľ UNASCEO a i.)

Od roku 2012 stojí na čele Bilderbergu už siedmy predseda riadiaceho výboru, ktorým je francúzsky podnikateľ H. de Castries. Ako zaujímavosť uvedieme, že predsedom v rokoch 1981 – 1985 bol W. Scheel (1974 – 1979 nemecký prezident a 1969 – 1974 vicekancelár a  minister zahraničných vecí). V rokoch 1990 – 1998 ním bol P. Carrington (1984 – 1988 generálny tajomník NATO, 1979 – 1982 – minister zahraničných vecí Veľkej Británie).  

Na stretnutí sa diskutovalo o 12 kľúčových problémoch. Stručné informácie o programe a účastníkoch tohtoročného Bilderberského klubu sú dostupné na http://www.bilderbergmeetings.org/press-release.html a

 http://www.bilderbergmeetings.org/participants.html

 

Júl 2018 – summity pokračujú
 

Konanie summitov sa nezastavuje. Zdá sa, že ide už o relatívne samostatnú oblasť svetovej politiky. Bez ohľadu na úspechy či neúspechy sa uskutočňujú naďalej. Je to ako vo veľkom divadle – summity zostávajú, len ich aktéri sa menia. V júli budú dva summity globálneho charakteru.

Prvým je už dlhodobo plánovaný summit NATO (11. – 12. júla 2018 v Bruseli). Podľa niektorých zdrojov nie je v „Aliancii“ dobrá nálada. Najväčšie obavy európskych atlantistov vyvoláva D. Trump, ktorý pakt núti čoraz viac fungovať ako s. r. o. s americkými zbraňami (aktuálne je v hre napr. aj dodávka amerických stíhačiek F-16 pre Slovensko).

Podľa niektorých novších vyjadrení prezidentovi USA už nestačí ani vykonštruovaná hranica 2 % HDP, ktorú sa ešte roky nepodarí naplniť (ak to vôbec niekedy všetci členovia NATO splnia), ale uvažuje o potrebe zvýšiť ju až na 4 %. Tento nezmysel hodný excesov veľkého politického podnikateľa – obchodníka D. Trumpa so všetkým americkým – aj s atlantickou bezpečnosťou, je vedený mrzko zištným očakávaním, že zvýšené výdavky pôjdu zrejme na nákup zbraní, prípadne služieb z USA.

Ľudia na Západe musia tomu, čo sa uverejňuje v médiách o bezpečnostnej politike USA a NATO, slepo veriť aj po klamstvách od čias veľkej historickej lži o chemických zbraniach v Iraku. V poriadku bolo preto porušenie bezletovej zóny nad Líbyou. Neodškriepiteľné je aj to, že všade číhajú ruské už nielen vojenské, ale aj hybridné hrozby atď. A EÚ je v tejto oblasti radšej ticho (napriek vzrušeným diskusiám o PESCO) a sebapoškodzujúco podporuje protiruské sankcie, necháva rozmiestňovať na svojom území nové americké zbrane a vojakov. Sú dokonca aj štáty, ktoré sú ochotné za to aj štedro platiť...

Druhým summitom bude ďalšie vrcholové stretnutie prezidenta USA D. Trumpa prvý raz s ruským prezidentom V. Putinom – 16. júla. Administratíva Bieleho domu horúčkovito  pracuje na uskutočnení summitu so šéfom Kremľa a D. Trump zas púšťa do sveta mnoho protirečivých výrokov na túto tému (nikto nevie, čo zahlási zajtra...).

Otázka je, ako má ruský prezident prečítaného D. Trumpa. V každom prípade je v súčasnej situácii vo výhode ruská strana, lebo uskutočnenie summitu vehementne presadzujú USA. Moskva summit víta, považuje ho za možnosť znížiť napätie v medzinárodných vzťahoch a rozbehnúť v nich pozitívne procesy, ale zďaleka o ňom nehovorí ani od neho neočakáva toľko, ako Washington.

Časť Západu vidí v summite nebezpečenstvo, že ak sa dohodne D. Trump a V. Putin, môže to ďalej oslabiť jeho postavenie vo svetovej politike. Viaceré západné mediálno-politické kruhy a ich poskokovia sa obávajú toho, že V. Putin bude mať na summite „navrch“, lebo prekoná izolovanosť Ruska, ktorá v skutočnosti nie je – kto pozerá majstrovstvá sveta vo futbale, môže vidieť aj iné veci, než len to, čo je na ihriskách. Ukazuje sa, že rokovať s Ruskom len nekompromisne a stále chcieť od neho splnenie nových požiadaviek, ktorých zmysel i primeranosť je pochybná, neprináša želané výsledky.

Tieto kruhy škodia nakoniec viac sami sebe, lebo nie Rusko je zdrojom veľkých problémov dnešného sveta (i keď nie je „svätým“ a robí veci aj vo svojom záujme), ale to, že už niekoľko desaťročí chýba adekvátna reflexia politického, ekonomického i bezpečnostného konania Západu. Zopakujeme, čo sme už často uviedli – najmä EÚ (ktorá má, žiaľ, dosť problémov sama so sebou) by sa mala dostať zo závesu za USA a NATO a konať samostatne. Ide totiž o to, že spolupráca s Ruskom je v záujme rozvoja Európy, jej pokoja a stability. Mala by však byť rovnoprávna, vzájomne výhodná a ústretová – bez kladenia podmienok pretláčaných USA a NATO.

 

Mediálny obraz a „summitománia“ D. Trumpa
 

Možno povedať, že D. Trump sa stal ústrednou postavou šiestich summitov, ktorými sa zaoberáme, lebo je jedinou osobou, ktorá sa z nich zúčastní až na štyroch. Na obraze D. Trumpa – či už na summitoch alebo mimo nich – v západných médiách hlavného prúdu, ktoré ho nemajú radi a všemožne naňho útočia, je vidieť dve výnimky.

Prvá je značne protirečivá, až paradoxná. Hoci vzťahy medzi súčasným prezidentom USA a médiami sa považujú za najhoršie od čias pôsobenia moderných (elektronických) médií, obe strany sa navzájom potrebujú i využívajú.

Médiá majú v D. Trumpovi stále fenomén, ktorý zvyšuje ich sledovanosť, nielen objektívne svojou pozíciou, ale najmä subjektívne svojráznym spôsobom vystupovania a nevypočítateľnosťou. Málokto totiž vie – aj z jeho poradcov (niekedy sa zdá, že už ani on sám), čo povie, či urobí zajtra – ktoré staršie rozhodnutie zruší a vymyslí namiesto neho ešte väčší nezmysel. A na ďalší deň sa potom vráti k tomu predchádzajúcemu. Takúto sériu protichodných výrokov vyprodukoval aj pri príprave summitu s Kimom.  

Avšak i D. Trump, aj keď sa o západných médiách hlavného prúdu vyjadruje značne opovržlivo, sa v rámci svojej veľkopodnikateľskej marketingovej úchylky vo svetovej politike teší tomu, aký záujem v nich vyvoláva, robí všetko preto, aby bol v popredí ich pozornosti.

No a druhá vec je v tom, že všetko je v týchto médiách zázračne D. Trumpovi odpustené, ak prejaví záujem o zachovanie či nebodaj posilnenie NATO. V tomto prípade ho Západ či už americký vojensko-priemyslovo-finančný komplex, jastrabi a neokonzervatívci, ale možno ešte viac európski atlantisti (vrátane slovenských), považujú za veľkého politika, ktorý svet zachráni pred „nebezpečne narastajúcimi“ ruskými hrozbami.  

Podľa časopisu Asia Times diplomatické zdroje v Bruseli uviedli, že stále sa šíria dohady o tom, že D. Trump možno sníva o G3 v zložení USA, ČĽR a RF. Prezident USA vraj vysoko oceňuje vodcovské vlastnosti Si Ťin-pchinga a V. Putina, ale robí si posmešky z kafkovského byrokratického labyrintu EÚ a trojice európskych vodcov – 3M (Macron, Mayová, Merkelová).

Šéfovia Bieleho domu sú v tomto smere asi nepoučiteľní. Je známa udalosť z roku 2009 pri návšteve B. Obamu v Pekingu, kde, keď neoficiálne navrhol vytvorenie nového zoskupenia G2 z USA a ČĽR, sa mu dostalo zdvorilej, ale chladnej odpovede, že Čína sa necíti povolaná na to, aby riadila osudy ostatných štátov vo svete. Navyše mu to neoznámil čínsky vodca Chu Ťin-tchao, ale druhý muž Pekingu premiér Wen Ťia-pao.

Hlavný problém však spočíva v tom, že za viac ako poldruha roka pôsobenia D. Trumpa vo svetovej politike sa ukázalo, že je síce snaživý i rozhodný, ale nedokáže byť všade a urobiť všetko, čo si zaumieni. Diplomati a vojaci (i spravodajské služby) napriek tomu, že na čele rezortov stoja mu oddané osoby, nemôžu presadzovať takú prudkú diskontinuitu, ako si to predstavuje D. Trump. Politika „America first“ je marketingovo pekná, ale prináša zatiaľ viac problémov, ako ich bola schopná vyriešiť. Nemusíme byť ani zlými prorokmi, keď budeme predpokladať, že ťažkosti „America first“ budú narastať.

Horúčkovité aktivity D. Trumpa na summitoch, ktoré možno označiť až za „summitomániu“ veľa toho nevyriešia. Jeho autorite vo svetovej politike, ktorá sa formálne stále uznáva, však nesvedčí, keď sa vie, že je nevypočítateľný a bez rozpakov mení svoje rozhodnutia (ale aj najbližších spolupracovníkov).

Jeho podpora sa v týchto podmienkach môže zúžiť na dve skupiny medzinárodných spojencov. Prvou sú vypočítaví, ktorí za svoju lojalitu chcú podporu, najmä ekonomickú (finančnú) a vojenskú – ale u D. Trumpa za to musia nakupovať vojenský materiál a služby. Druhou sú slabí, submisívni, ktorí nemajú inú možnosť, ako sa podriaďovať vrtochom, lebo z rôznych dôvodov majú nízky spojenecký potenciál a príliš pomôcť nedokážu.   

 

Namiesto záveru – svet v súčasnej podobe nie je vo svojom celku nie politicky ani ekonomicky riaditeľný
 

Napriek neustálemu rozvoju vedy a techniky i zdokonaľovaniu riadenia a sociálnej komunikácie musíme vysloviť hypotézu, že svet v súčasnej podobe usporiadania nie je vo svojom celku, úplne (komplexne) riaditeľný – hoci médiá, politici i akademická sféra a najmä ekonomické elity nás presviedčajú o opaku (peniaze všetko zmôžu...). Tento stav má viacero (mnoho) príčin, ktoré abstraktne vyjadrené, majú komplikovaný a multidimenzionálny charakter.

Stav súčasného sveta je v prvom rade výsledkom vývoja za posledných viac ako 600 rokov, keď ho začali kolonizovať európske veľmoci a na Západe sa vytvoril kapitalizmus, ktorý dnes na Zemi takmer neobmedzene (okrem Číny) sociálno-ekonomicky i politicky vládne. K novej protirečivej dynamike vývoja sveta došlo po rozpade bipolarity v podmienkach globalizácie, ktorá nadobudla neoliberálnu podobu so silným anglo-americkým akcentom, kde rozhoduje nadnárodný finančný kapitál, ovplyvňujúci aj právny systém a informačné zdroje. 

Nielen z hľadiska súkromného kapitálu, ale aj zo strany Západu sme svedkami zosilňujúceho sa trendu k presadzovaniu parciálnych záujmov či už korporácií, ale aj štátov, pričom narastá asymetria medzi možnosťami veľkých, silných, bohatých a malých, slabších, chudobnejších. Namiesto globálneho koncertu (pod taktovkou Západu) tak budeme počúvať len kakofóniu regionálnych predstavení.

Jednoduché a rýchle riešenie súčasných problémov sveta nie je možné. Vo viacerých prípadoch sa svet dostáva do slepej uličky. Nastáva čas na zmenu civilizačnej paradigmy riešenia problémov sveta, ktorý sa ocitol pred veľkou križovatkou. Prestáva byť účinný jeden jediný spôsob riešenia problémov a treba uvažovať multipolárne – čo znamená minimálne toľko, že uznáme, že naše (západné) hodnoty nemajú automaticky všade prednosť a všetko sa im musí prispôsobiť. Číňania tvrdia, že vo svete by malo pôsobiť viacero entít, ale žiadna z nich by si nemala nárokovať na vedúce postavenie a snažiť sa podriaďovať si ostatné.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984