Smutná správa o nejasnom stave sveta (1)
Udalosti súčasnosti sa v záujme zaujatia, ohúrenia či manipulácie prijímateľov informácií označujú v médiách rôznymi prívlastkami. Vzhľadom na presýtenosť recipientov chaotickými informáciami používanie množstva prívlastkov vedie k tomu, že strácajú prehľad o skutočnom stave vecí. Tak môžeme hovoriť aj o „dobe summitovej“, pričom ich množstvo a rozdielnosť má na svetovú politiku protirečivý dopad. Možno sa na nich o mnohom dôležitom hovorí, ale k riešeniu problémov sveta prispievajú minimálne.
Veľké podvody v hre o hľadaní jediného dobrého (niekedy možno len slušného)
Ešte pred objasnením „doby summitovej“ z júna 2018, sa pozrieme na niektoré zložitosti fungovania sveta a riešenia jeho problémov. Taktiež sú spojené s tým, že sa označujú prívlastkami, ktoré sa používajú od buka do buka a skôr mätú, ako by veci objasňovali (a chceli ich riešiť...).
A tak aj hra o Slovensko (či o Slovensku), ktorá má už niekoľko protirečivých dejstiev, nie je len domáca záležitosť. Po marcovej hysterickej reakcii rôznych skupiniek sa takisto dostala do zajatia zložitostí a nejasností dnešného sveta. Začalo sa nové dejstvo tragikomického charakteru – tentoraz vraj o potrebe slušnosti.
Ak uveríme médiám hlavného prúdu, opozícii a exaltovanému hnutiu podivne vzniknutej najslušnejšej (najsvätejšej?) slušnosti, nevieme, či Slovensko máme skrz-naskrz skorumpované, mafiánske, zlodejské, ustráchané, zúbožené či nejaké iné a či sa tu ešte vôbec dá žiť (a či tu je okrem manifestujúcich ešte niekto slušný). Našťastie však (mlčiaca) veľká väčšina neverí potuteľnej slušnosti, že sa z tej mizérie, ktorú do nej bez akýchkoľvek rozpakov hustí práve táto „partia“ (s minimálnou autoritou a bez potenciálu niečo zmeniť), dostane za jej pomoci, podporenej asistenciou nejasných síl spoza hraníc...
Čo však s veľkým svetom, keď sa už naše malé Slovensko podľa médií hlavného prúdu, opozície a slušných manifestantov, ocitlo v takom srdcervúcom stave, akoby bolo už len krok od hrozby svojho nezvratného úpadku. Je tam vonku skutočne všetko úplne iné a lepšie ako u nás? Máme sa z toho učiť, alebo keď sa na to pozrieme vlastnými očami (z hľadiska našich potrieb a záujmov), je to podobné ako u nás, len ináč oblečené?
Veľká korupcia, finančné machinácie, organizovaný zločin, násilie a iné sociálne patológie sa za posledných tridsať rokov na Slovensku, podobne ako v ďalších postsocialistických štátoch, dramaticky rozšírili. Došlo k tomu však len a len preto, že sem vtrhol ničím nespútaný západný – kapitalistický – svet.
Za veľkú korupciu a to ešte v časoch, keď u nás vládol privatizačný ošiaľ, skončil vo svojej funkcii aj jeden z generálnych tajomníkov NATO (v októbri 1995 belgický politik W. Claes) a predseda Európskej komisie (v marci 1999 podal demisiu luxemburský politik J. Santer). Uveríme teda tomu, že tí, ktorí sa zo Západu v tom čase zaujímali o našu privatizáciu, boli vedení len idealistickými pohnútkami pomôcť vybudovať liberálne trhové hospodárstvo pre rozkvet socializmom zdeptaného slovenského národa?
Skutočne je na „starom dobrom“ Západe menej korupcie?
Lobizmus, rastúca sofistikovaná špekulatívnosť finančno-právnych nástrojov od druhej polovice deväťdesiatych rokov začali zužovať možnosti podozrievania a obviňovania západných elít z korupcie. Zneužitie mediálno-politického zjednodušovania situácie v postsocialistických štátoch priviedlo aj k tomu, že sa vrhlo na odhaľovanie korupcie v tomto priestore, kam však v kvalitatívne novej – „veľkej“ – podobe, zopakujeme, prišla zo Západu. Možno poniektorí postsocialistickí učni dokázali v tomto prekonať svojich kapitalistických majstrov.
Ako hodnotiť odmeny privatizačnému poradcovi napr. pri predaji SPP a iné veľkolepé akcie, hraničiace s korupciou a machináciami v záujme vykonštruovanej záchrany našej ekonomiky či dokonca štátnosti. V podmienkach divokého kapitalizmu sa objavilo veľa darebákov a dobrodruhov, ktorí sa snažili zneužiť vzniknutú situáciu a treba ich za to odsúdiť nielen morálne, ale najmä právne. Čo však s tým, že právny systém nebol pripravený (azda aj zámerne) na riešenie takýchto problémov? Princíp retroaktivity ako modla liberalizmu nepustí a tak svojrázni víťazi z rôznych politických a ekonomických síl tejto doby sa svetu otvorene rehocú.
Stavom ani charakterom dnes vládnucich politických, hospodárskych a iných elít sa na Slovensku nemôžeme chváliť. Nedajú sa však ani obviňovať, že sú príčinou všetkého toho nedobrého, deformovaného, čo skutočne trápi „bežného občana v každodennom živote“. To, čo tu máme, sa vytváralo desaťročia rôznymi vládami a silami v nich zastúpených a nezmení sa za pár dní výmenou niekoľkých osôb. Problémy však nevyrieši, ak pri obsadzovaní funkcie prezidenta Policajného zboru alebo náčelníka Generálneho štábu vykrikuje ulica a predvádzajú sa kdejakí kváziodborníci či „paraanalytici“.
Ešte väčšie nešťastie je v tom, že s pribúdajúcim časom máme síce odborníkov na všetko a všetkého schopných, ale politických hráčov pripravených a schopných systematicky a perspektívne riešiť problémy Slovenska (a tobôž v medzinárodnom kontexte) je čoraz menej... Všetky politické strany, hnutia a pod. po účasti vo vláde (niektoré len v parlamente), skôr či neskôr zmľandraveli a degenerovali a niektoré z nich sa úplne stratili, ale priviedli k moci niekoľko odióznych figúr.
Výsledok je jasný – to, čo sa stalo, sa tak ľahko a rýchlo nezmení. Manifestujúci „slušní“ však prispievajú len k zvyšovaniu chaosu a nepokoja na Slovensku, čo vyhovuje silám, ktoré u nás zasahujú zvonku. Zase s novou intenzitou môžu toho toľko kritizovať – možno nepoznajú porekadlo, že v susedovom oku kritizujem smietku a v mojom mi nevadí ani brvno, ale praktizujú ho a podporujú v tom aj svojich slovenských multiplikátorov, či už sú to „sorosovci“ alebo nie – časť grantov totiž prúdi aj od vlády USA a iných bohatých západných štátov, ale aj NATO a pod.
Dvojaký meter pri označovaní problémov a ich riešení
Ospevované zahraničie rado aj finančne podporujúce rôzne marginálne skupiny, ktoré to využívajú na zvyšovanie chaosu a nepokoja v spoločnosti, sa na dianie v postsocialistickom priestore ticho, ale veľmi výberovo prizerá. Zopakujeme princíp politiky USA, na ktorý sme už mnohokrát poukázali. V roku 1947 sa vysoký predstaviteľ novovytvorenej CIA spýtal prezidenta USA H. Trumana, prečo podporujú takú hanebnú postavu ako je diktátor A. Somoza v Nikarague. Dostal odpoveď, je to síce darebák, ale náš človek. Dvojaký meter sa ešte stále v politike USA (a ním vedeného Západu) uplatňuje. Zdá sa, že sa udomácnil v liberálno-demokratickej politike aj v postsocialistickom priestore, lebo rozhodujúce je, aby politickí hráči získali čo najväčší podiel na bohatstve a moci a na to potrebujú „svojich“ ľudí.
A tak môžeme len meditovať nad finančno-právnymi neoliberálnymi šlágrami, ako je napr. vytváranie lukratívnych ponúk pri boji postsocialistických štátov o prilákanie „priamych zahraničných investícií“. Peniaze síce prúdia, ale len občas niekomu napadne, či nám tu nechýba Švejk, ktorý by svojím štýlom poznamenal „neponižuj se Kunerte“.
Formálne je všetko v poriadku, ale politicky, morálne i ekonomicky sa mnoho budúcich vecí na našu škodu zase deformuje. Zvláštnymi fenoménmi mimoriadne protirečivého finančno-právneho charakteru sa v tomto kontexte stávajú aj mnohé verejné obstarávania a prideľovanie eurofondov a ďalšie neoliberálne právno-finančne prísne a iracionálne regulované dobrodenia.
Napriek vajataniu o nebezpečenstve organizovaného zločinu médiá hlavného prúdu radšej a oveľa viac píšu o terorizme a teroristoch. Niekedy pri tom poznamenajú, že hranice medzi organizovaným zločinom a terorizmom sa stierajú... Ak by sme spočítali žurnalistov, politikov, bezpečnostných odborníkov, akademikov, „mimovládkarov“ a pod., ktorí sa témou terorizmu zaoberajú, zistíme, že dnes ich je v západnom svete už viac než skutočných teroristov na celej Zemi.
Pre súčasných premnožených investigatívnych žurnalistov sú lákavé možnosti naháňať politických odporcov či nepriateľov svojich sponzorov a pri tom aj vybraných miliónových či menších korupčníkov a mafiánov (iste nebezpečných – pomstychtivých a násilných). Boja sa však už systematicky „vyšetrovať“ sofistikovaný systém daňových únikov v offshore zónach, kde sú väčšie zisky ako HDP malých štátov a ďalšie podobné fenomény spojené s rastom nebezpečenstva pôsobenia nadnárodných finančných spoločností v podmienkach neoliberálnej globalizácie na západný spôsob.
V dejinách sa radšej kričalo „ukrižuj“ na konkrétne, živé osoby vo svojom okolí (Američania to zdokonalili o „bezodkladné“ lynčovanie). A preto sa dnes na banky a ich anonymných vlastníkov spojených s nadnárodnými finančnými spoločnosťami (občas skryto prepojenými aj s medzinárodným organizovaným zločinom), ktoré sú pupočnou šnúrou zviazané s americkým dolárom, neukazuje, ani sa na ne nekričí. Tieto sily totiž držia pod krkom nielen mnohé médiá a politických hráčov, ale aj celé štáty (stačí sa pozrieť na „Rusmi ohrozovanú“ Ukrajinu, ktorú finančné pôžičky deptajú viac ako boje na jej území).
Summity – vraj lieky na neduhy sveta
Jedným z liekov na starosti a ťažkosti medzinárodnej politiky – cestou riešenia problémov v nej – majú byť summity, ktoré slovníky cudzích slov označujú ako stretnutie najvyšších predstaviteľov. Môžu byť dvojakého charakteru – dvojstranné – bilaterálne (za účasti najvyšších predstaviteľov dvoch štátov) alebo mnohostranné – multilaterálne (za účasti najvyšších predstaviteľov viacerých štátov buď pri samostatnej príležitosti alebo v rámci nejakej medzinárodnej organizácie).
Pojem summit sa začal – možno len zhodou okolností – vo zvýšenej miere používať v podmienkach silnejúcej neoliberálnej (anglo-americkej) ekonomickej a politickej tyranie niekedy od polovice osemdesiatych rokov. Len na doplnenie – v nemčine sa stále bežne používa pojem Gipfel, čo možno voľne preložiť ako vrchol, vrcholové stretnutie a v španielčine Cumbre, ktoré má podobný význam.
Z veľkého množstva summitov v posledných desaťročiach možno dedukovať dve základné línie, ktoré sa využívajú pri ich mediálno-politickej popularizácii.
Prvou líniou je snaha dokázať jednotu, spojenectvo a pod. vedúcich predstaviteľov štátov, ktoré majú k sebe blízko. Ide najmä o summity EÚ a NATO – ich schopnosť dospieť i za početnej účasti (už takmer 30 štátov) k jednotnému stanovisku. Platí to aj pri dvojstranných summitoch ich členských štátov, kde sa však už viac objavujú (ale aj „žehlia“) trecie plochy, napr. medzi Nemeckom a Francúzskom, Veľkou Britániou a USA atď.
Výsledky prezidentských a parlamentných volieb v posledných rokoch vo viacerých členských štátoch EÚ a NATO však naštrbujú dojemne dobré vzťahy v postbipolárnom svete, ktoré vyvrcholili pri reakcii na teroristické útoky v USA v septembri 2001. Odvtedy boli už prinajmenšom dvakrát vážne podlomené – v súvislosti s postojom Francúzska a Nemecka k vojne v Iraku v roku 2003 a po finančnej kríze v roku 2008. A dnes sme v severoatlantickom priestore svedkami pestrých politických hádok každý deň – od kanadského Vancouveru či amerického Seattle na Západe po estónsku Narvu či rumunskú Tulceu na Východe.
Vznikla pritom aj nová politická móda, ktorá z narastajúcich ťažkostí Západu obviňuje Moskvu a jej rôzne zasahovanie do diania v týchto štátoch, najmä volieb v nich. Hoci na tieto tvrdenia niet nijakých relevantných dôkazov, v médiách západného hlavného prúdu sa neoznačujú (nesmú?) za hoaxy, fake news či konšpirácie! A kto tomu neverí, či tvrdí niečo iné, sa stáva podozrivým, nepohodlným až nebezpečným.
Druhou líniou je šírenie mediálno-politického obrazu záujmu a takmer „nadprirodzených“ schopností najmä západných vodcov, hľadať, nachádzať a vyjednávať na summitoch spôsoby riešenia problémov sveta. O vykonštruovanosti tohto znaku však svedčí smutný stav súčasného sveta. S politickými, bezpečnostnými, ekonomickými, sociálnymi a ďalšími ťažkosťami sa dnes stretávame či už v USA, alebo v EÚ. Neustávajúce pokusy o šírenie západného spôsobu politiky a ekonomiky prinášajú svoje trpké plody po celom svete, aktuálne asi najviac na Blízkom východe a v Afganistane, ale aj inde.
Ak teda narastajú problémy sveta, možno je potrebné skutočne organizovať ešte viac summitov. Zlé jazyky by povedali, že Západ, ktorý svojím politickým a ekonomickým neoliberalizmom v posledných desaťročiach veľkým podielom prispel k zhoršeniu situácie vo svete, by sám mal vedieť ako nedostatky, chyby a omyly, ktoré urobil, napraviť. Azda už len najväčší optimisti dúfajú, že možno sa na základe summitov aspoň niečo podarí zlepšiť či upokojiť.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave.
(Pokračovanie)
