Smrteľný hriech

Počet zobrazení: 4176

Ak by ma včera bol videl nejaký tuhý (a najnovšie najmä český)  „demokrat“, zrejme by si pomyslel, že sa po smrti dostanem do horúcich pekiel. Čo takého som vykonal? Podľahol som „Putinovej propagande“. Ako? Zúčastnil som sa na otvorení Fondu Ruský svet, ktorý v Bratislave na Ivánskej ceste ponúka skvelé priestory pre akcie Ruského centra vedy a kultúry. Na otvorení boli dvaja či traja veľvyslanci a tiež „zradca slovenskej pravice“ Ján Čarnogurský a moja maličkosť. Neviem, či sme sa tým stali potenciálnymi terčmi amerických dronov, alebo sme si len uzatvorili cestu do STV. V každom prípade počúvaním ruskej reči (ktorá, ako mi v roku 1969 tvrdili českí študenti, je primitívna, lebo podobne ako slovenčina má rovnaký tvar v nominatíve a vokatíve), tanca a spevu ruských „devoček“ a pozeraním sa na obrazy výstavy Od Voľhy po Dunaj, sme sa stali „agentmi Moskvy“.  Nepochopili sme, že multikulturalizmus znamená len celodenné počúvanie anglosaskej hudby a večerné pravidelné kŕmenie sa americkými filmami. Tie nás alebo rozplačú, alebo nás učia, že vlastné „legitímne záujmy“ treba presadiť len silou a brutalitou a fakt, že občas na to zaplače učiteľ v škole, demolované tucty áut (s posádkami vo vnútri), nevinní chodci,  alebo svadobčania namiesto teroristov je len vedľajším, nepodstatným produktom toho životného štýlu. Nuž niekde je jeho súčasťou samovar, popíjanie čaju, inde sauna a v „najdemokratickejšej krajine“ ako priznal jej prezident nosenie (a hlavne občasné používanie) zbraní. Všetci tí, čo sa zúčastnili na „rafinovanej akcii Putinovej propagandy“ sú teraz zrejme odhodlaní vítať na našich uliciach ruských vojakov pri ich pochode na Paríž (alebo až Londýn?).

rusky_fond.jpg

Predsa nám prekliatym ešte zostáva svetielko nádeje. Mohli by sme sa kajať a navrhnúť Ministerstvu kultúry SR, aby podobne ako naši bratia na Ukrajine sme zakázali premietanie ruských filmov, prípadne sa obrátiť na Ministerstvo obrany SR, aby si vyprosilo prelet ruských satelitov nad naším územím. Zároveň by sme sa mali solidarizovať s tými Čechmi, ktorým síce nevadí porušovanie ľudských práv v tucte spriatelených krajín nášho „Veľkého brata“ za oceánom, ale ktorí nevedia odpustiť Číne, že zlikvidovala negramotnosť v Tibete. Nuž Poturčenec horší od Turka. Napokon pár bodov ku spaseniu by sme si mohli pridať, keby sme súhlasili s našimi politológmi, ktorí v Slovenskom rozhlase plačú nad utrpením kubánskeho ľudu, ktorý síce získal vzdelanie a má bezplatné zdravotníctvo, no nesmie mať viacero politických strán. Po smrti Castrovcov by sme im mali (podobne ako v prípade Ukrajiny) poslať na Ostrov slobody (pardon, potom už vykorisťovania) našich expertov. Už teraz si viem predstaviť, akí budú Kubánci nadšení, že budú mať v parlamente aspoň tucet strán a ich deti budú môcť opäť čistiť topánky americkým turistom. Pravda, potom (podobne ako my po roku 1989) si už budú môcť (pokiaľ budú mať peniaze) kúpiť mydlo dvadsiatich svetových značiek a opäť otvoriť nevestince.

Teraz som na vážkach. Mám sa kajať, alebo pragmaticky zmúdrieť? Alebo rozmýšľať vlastnou hlavou a žiadať od mocných tohto sveta zhodu slov a činov a hlbokú sebareflexiu vlastných neprávostí?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984