Smejme sa

Preletím noviny, komentáre nemusím, stačia podpisy, prebehnem po FB, bubliny „svojich“ sú na svojich miestach, cítia sa spokojne a bezpečne a bojovne proti bublinám susedným, niektoré sa nafukujú, lebo sa cítia byť fajnovejšie, niektoré napínajú svaly, lebo cítia tlak tých fajnových.

A inak svieti slnko, všetci sme Slovenky a Slováci a nenávidíme sa, až sa nad Tatrou blýska. Tak je to s tou pravdou a láskou a s tým naším národom holubičím. Keby niečo, popraskajú bubliny a pustíme sa do seba až tým, čo nám dodajú muníciu, srdce od radosti zapiští.

Keď som bola vo Federálnom zhromaždení ČSFR, vystúpila raz takmer o polnoci jedna poslankyňa – bola to psychiatrička – a podala nám správu o duševnom zdraví ľudí, ktorí sa hecujú pod naplno napálenými lampami, priživovanými ešte kamerami. Konštatovala, že u nej v ordinácii by sme všetci „prešli“. Často si na jej diagnózu spomeniem. Inak vážne, myslím si, že všade by malo byť viac prívetivosti a vľúdnosti. Čo sa chceme požrať len preto, lebo každý sme iný? Veď po každých voľbách budeme mať toho istého suseda aj toho istého doktora, ktorý nám vidí až do žalúdka.

Dlho pred finišom prezidentských volieb agentúry merali preferencie. Na prvej priečke sa u všetkých a vždy ocitol Miroslav Lajčák. Napriek tomu, že papierový víťaz volieb svoju kandidatúru jednoznačne, rázne, dlhodobo a jasne odmietal. Miroslav Lajčák je bystrý človek, vedel, že o jeho osude rozhodla Zuzka Hlávková a agentúra Evka. A, samozrejme, pohotové médiá, ktoré z úspešného kariérneho diplomata v priebehu niekoľkých týždňov vyrobili lúzra s kauzou. Nie je samovrah, s takou guľou na nohe sa nedá bežať prezidentský maratón. Pomenoval to vtedy diplomaticky – necítil „spoločenskú objednávku“, aj keď mu agentúry merali podporu, o ktorú sa neuchádzal.

Dnes sú už pred finále iní hráči, každý z nich má rovnakú šancu, nepokazme si ten sviatok slobodného výberu, výhrou je už tá možnosť. Po porážke Vladimíra Mečiara (voľby v roku 1998 vyhral, ale vládu nezostavil) má karty na prezidenta v rukách ľud. V priamej voľbe slovenská ústava pamätá aj na tých, čo voliť nechodia: v prvom kole na víťazstvo nestačí obyčajná väčšina zúčastnených, musia sa brať do úvahy aj hlasy nevoliacich, ale oprávnených. Lebo aj ich nemý hlas má cenu. Oficiálne médiá to, zdá sa, považujú trošku za zdržanie, kovaní fiškáli sekundujú. I tak še da i tak še da.

Petr Uhl napísal vo svojej knihe Dělal jsem, co jsem považoval za správné, že funkcia prezidenta je reliktom kráľovstva. Republika by podľa jeho názoru vystačila s vládou a parlamentom. Jiří Dienstbier starší s úsmevom sebe vlastným považoval za najlepšiu formu vlády osvietený absolutizmus – s podmienkou, že tým osvieteným panovníkom som ja! Ale keď nám parlament doprial ten luxus, tak voľme, priamo a rovno. Každý sme iný, rovnosť nie je rovnakosť.

A na záver dobrý vtip, nech nám nemrznú úsmevy: Príde predseda parlamentu do nemocnice k prezidentovi: „V pomere hlasov 80:70 vám želám skoré uzdravenie.“

(Text vyšiel v Pravde 14. 3. 2019)