Ako sme už uviedli, 24. septembra 2019, v deň 75. výročia, sme si pripomenuli vznik Nového slova. Na podujatí sa zúčastnila väčšina žijúcich členov redakčného kolektívu; o ich pocitoch svedčí videozáznam zo Slávnostnej akadémie. Postupne v Slove uverejníme aj texty príspevkov, pretože väčšina vystupujúcich ich uviedla v skrátenom znení. Potešiteľné je, že spontánne bol prijatý návrh, aby sme spolu vytvorili publikáciu o dvojnásobnom šéfredaktorovi Nového slova, významnom novinárovi a publicistovi Leopoldovi Podstupkovi. Toto zároveň považujeme aj za výzvu našim priaznivcom a čitateľom, aby prispeli k tvorbe publikácie svojimi spomienkami, informáciami či radami. Dnes prinášame báseň Ladislava Novomeského Slovo, ktorou podujatie otvorila Anna Gallová, na snímke, a báseň Michala Záletu, napísanú pri tejto príležitosti, ktorú predniesla na záver podujatia.
Foto: Peter Juza
LADISLAV NOVOMESKÝ
Slovo
Dopíš svoj verš, rozlúč sa ešte s nami
a potom odíď, básnik ihravý.
Hodina odbila a čas je okovaný
a my ňou chabí, tápaví.
S tŕpkami v hrdle zdržaného vzlyku
nás zdrví tento neúprosný vek.
Všetko je stratené?
Mám slovo na jazyku.
Na bolesť myslel som a našiel na ňu liek.
(1939)
MICHAL ZÁLETA
Bol taký muž
(Pamiatke zakladateľa Nového slova)
Bol taký muž, čo zapisoval
nové slová
do dejín.
A zakaždým ho z nich
odpratali.
Malí!
Bol taký muž
a zo všetkých jeho vín
v skutočnosti mu vyčítali
vieru v človeka,
vieru v ľudí,
ktorí svoje hrady prepevné,
svoje domy
vystavali – vo svedomí.
A srdce stále mali v hrudi,
ba dokonca aj na dlani:
ľudia z ľudských svetov vyhnaní.
A takým bol prísne oddaný.
To všetko mu do bodky spočítali.
Akože inak – malí!
Bol taký muž,
čo so všetkým rátal.
Aj preto odkazoval mŕtvej materi,
nech ho nečaká k večeri,
veď cesta jeho je –
ako všetky cesty ľudskej nádeje –
prašná, hrboľatá.
Vravím: bol, a predsa ma čosi
neprestajne mýli:
ten muž totiž trvá –
obutý či bosý –
ako prach pútnika na obrvách.
ako gény slnka na obilí.
(2019)