Slovensko – najväčší „buzerplac“ v EÚ

Keď sme boli mladí, museli sme časť svojho života tráviť na „vojne“. To znamená, pohybovať sa v priestoroch kasární – no a tie sa skladali najmä z troch častí: budova veliteľstva, ubytovňa mužstva a v strede väčšia rovná plocha s oficiálnym označením „cvičisko“, no vojaci to jednotne označovali ako „buzerplac“. Tam sa vojaci učili poslúchať rozkazy a neodvrávať. Nádherne to do dávnejšej minulosti stvárnili Francúzi vo filme Fanfán Tulipán (1952), v ktorom sa Gérard Philipe dal zverbovať do Aquitánskeho pluku a po príchode k vojsku si to „užil“. Miestny zurvalec učil vojakov poslúchať (buzeroval ich). Fanfána to prestalo baviť a rozhodol sa odísť – a tak ho zavreli do väzenia.

Náš zurvalec si predstavuje, že vládnutie znamená buzerovanie celého obyvateľstva. Zakazuje a prikazuje, vymýšľa tresty pre neposlušných, no zatiaľ nás nezatvára do basy, iba do bytov a nedáva strieľať do neposlušných „opíc“.

Bratislava 17. novembra 2020. Foto: Pavol Komora

Experiment so zdravotníctvom, školstvom, kultúrou, aj s obchodmi je typickou ukážkou pôsobenia na buzerplaci. Naivné a nebezpečné rozhodnutia o fungovaní spoločnosti v čase epidémie, ktorú nazval núdzový stav, zhoršujú mentálnu úroveň obyvateľstva, znižujú jeho kultúrnu úroveň a vytvárajú priestor pre budúcu negramotnosť. Zároveň stresujú obyvateľstvo, ktoré sa obáva ďalších hlúpych úletov tajného krízového štábu a hlavného vládcu.

Vezmime si ako príklad školstvo. Predstava o digitálnej výučbe je veľmi amatérskym pohľadom do vzdialenej budúcnosti. Je to taký Hollywood v trnavskej podobe. Predpokladá, že všetci žiaci, aj študenti sú nadržaní na učenie a všetci sú ako jeden, niet medzi nimi rozdielov. Nejakú dobu som mal skúsenosti s digitálnym vyučovaním – študenti vo vzdialenejšom meste robili všetko možné, len nesledovali prednášku. Keď sa im už úplne zunovala, tak jednoducho odišli.

Epidémia poskytla možnosť urobiť kardinálnu reformu školstva, pardon, vzdelávania ako celku. Možno iniciovať zoskupovanie vzdelania chtivých jednotlivcov a týmto poskytnúť digitálne vzdelávanie. Väčšine možno poskytnúť dobrovoľnú výučbu – a uvidíme. Navyše na digitálne vzdelávanie je potrebná technika, ale aj digitálna gramotnosť. Odstavením detí od školy sa zvyšuje ich negramotnosť, resp. znižuje kultúrna úroveň.

Nemožno jednoducho odstaviť školy a tváriť sa, že sa nič nedeje – to možno s tými na úrovni našich plagiátorov.

Pre dobrý chod buzerplacu sú potrebné aj organizačné podmienky – no a tie sa do značnej miery už vytvorili! Parlamentná kontrola vlády neexistuje, vláda už nerozhoduje v zbore (podľa ústavy tak má byť) a prezidentka je rada na svojom políčku, do ničoho sa nemieša, nič jej neprekáža. To bolo rečí o zlom správaní predchádzajúcich mocných, teraz premiér zadáva ministrom domáce úlohy cez médiá, minister jeho vlády označí demonštrantov ako opice, premiér ignoruje zahraničné stretnutia a parlament je ticho. V tradičnej demokracii by minister, ktorí označí občanov za opice už na druhý deň ministrom nebol. Prezidentka zrejme s takýmto označovaním súhlasí. Prečo ani nevyšla sa pozrieť na ľudí, ktorí sa sústredili pred „jej“ palácom? Či s opicami sa nestretáva?

Minister Sulík sa necháva urážať svojím šéfom v akejkoľvek podobe – asi si neváži ani sám seba. Človek s priemernou sebaúctou by nespolupracoval s Matovičom a odstúpil by. Čo ho drží pri ministerskej stoličke? Je to iba túžba po funkcii, alebo ešte niečo viac? Matovič si je veľmi istý, že môže Sulíka urážať ako nejakého vandráka, no aj vandráci majú svoju česť a ľudskú hodnotu.

Z demokratickej podstaty Slovenskej republiky zostala už iba fasáda. Zdôvodňuje sa to výnimočnou epidemiologickou situáciou, v ktorej sa nemôže diskutovať, treba prikazovať a zakazovať z centra. Všimli by si koaliční poslanci, keby niekto zavaril dvere na NR SR tak ako pred sídlom vlády? Už nie sú takí naštartovaní meniť zákony a dokonca aj ústavu? No ústava by sa mohla zmeniť a zracionalizovať, v podstate by stačili dva články: Premiér Matovič môže všetko; nikto a nič mu nesmie protirečiť. A hotovo.

V Českej republike sa ostro diskutuje v parlamente o krízovej situácii a o mimoriadnych nariadeniach vlády – u nás nič! V Rakúsku údajne pôjdu testovať obyvateľstvo podľa slovenského vzoru, no v médiách vystupujú ich politici s tým, že pôjde o dobrovoľné testovanie. Alebo aj to bude na slovenský spôsob? Uvidíme.

Ústavný súd nečinne a spokojne prizerá súčasnému vládnutiu. Nevzrušilo ho dlhé samostatné rozhodovanie „krízového štábu“, ktorý môže navrhovať, ale rozhodovacie právomoci má podľa ústavy vláda a prezident(ka). Neskôr slovenský premiér poveril českého, aby zastupoval Slovensko na stretnutí s predsedníčkou Európskej komisie. Nejde náhodou o čin vlastizrady? Nepamätám sa, žeby si niektorý premiér či prezident dovolil takýto krok – parlament čuší a ústavný súd tiež.

Mimochodom, protesty či prejavy nesúhlasu – tie sú všade, pardon, na Slovensku sa objavili až nedávno. Ľud na Slovensku je pokojný, nechá si skákať po hlave, prizerá sa demontáži demokracie, dokonca ani neodsudzuje nasadenie polície 17. novembra (tohto roku!). To pred rokmi stačilo k pádu nielen vlády, ale celého režimu.

Predseda našej vlády už avizuje opätovný nástup na buzerplac. Nikto sa opäť neozve proti nadšenému zneužívaniu moci? Čo na to psychológovia, sociológovia, ekonómovia a právnici (nemyslím pätolízačov)?