Reklama
Reklama

Slovenské (?) fašiangy

Počet zobrazení: 2567

Druhý februárový víkend som prežíval v láskavých kruhoch „zahraničných“ Slovákov. No, zahraničných ako zahraničných. Moji Slováci sa stali zahraničnými pred necelou stovkou rokov. Dovtedy boli domáci Slováci, Slováci z nášho rodného Uhorska, tak sa totiž Slovensko volalo do konca roka 1918. Preto aj Slováci z dnešného Slovenska, Maďarska, Srbska, Chorvátska, Rumunska a či Ukrajiny (Podkarpatskej) boli všetci domáci, žili doma. Až hranice vykolíkované Trianonom (v prípade Ukrajiny o štvrťstoročie neskôr sovietskym záujmom) z nich urobili zahraničných Slovákov, napriek tomu, že sa nepohli z domu, od svojej pôdy. Zahraničnosť v jednom prípade relativizujem aj faktom, že stretnutie sa konalo na Slovensku, dokonca v našom hlavnom meste. Poďme pekne po poriadku.

Na stretnutí Pazovčanov

V sobotu 8. februára 2014 sa uskutočnilo už 19. stretnutie Pazovčanov žijúcich na Slovensku. Pazovčania, to sú Slováci, ktorí pochádzajú z mesta Stara Pazova v dnešnom Srbsku. Bližšie z jeho severnej časti Vojvodina, z regiónu Sriem. Už niekoľko rokov mám to potešenie stretávať sa s nimi na ich stretnutiach. Predovšetkým vďaka Mirovi Demákovi, jednému z ich radov, je to spisovateľ, vydavateľ, novinár a predovšetkým spolužiak, s ktorým som kedysi dral vysokoškolské lavice. Hneď ho treba aj pochváliť, pýšil sa srbským vydaním svojej knihy – Jeden deň v Belehrade, za ktorú dostal Andričovu cenu za rok 2013. Autor k tomu podotkol – najmä preto, že ostatní „kandidáti“ už opustili rady živých.

01_pazova.jpg02_pazova.jpg
Súťaž o gazdu a gazdinku roka sa blíži.

Miro Demák, nositeľ Andričovej ceny 2013.


Ako to vyzerá na takom stretnutí rodákov? Vyberám z programu: o 9. hodine raňajky (klbása či párky), o hodinu vymenujú trojčlenné komisie, ktoré vyhodnotia najlepšiu klbásu – Gazda roka a najlepší rejteš – Gazdiná roka. Pokračuje voľná zábava. Na poludnie prebehnú oficiality: Pazovská hymna – Ke pójďem z Pazova, príhovor richtára, príhovory hostí (tohto roku sa prihovoril aj nový srbský veľvyslanec na Slovensku – pán Šani Dermaku), informácie o podujatiach a výročiach (tu musím spomenúť, že Miro Demák pripomenul aj výročie obsadenia Belehradu spred vyše dvesto rokov, kde našim rakúskym vojskám velil maršal Hadik - Slovák to rodom a tiež Pazovčana Ferda Klátika, národného učiteľa a legionára, ktorý sa ako jeden z mála rakúsko-uhorských dôstojníkov v zajatí prihlásil za Slováka. Organizátori jeho podobizeň dali aj na obálku pozvánky na stretnutie – veď v lete ubehne 100 rokov od vypuknutia Veľkej vojny). Záver pozdravov patril vystúpeniu tanečnej skupiny Červené jabĺčko z Rovinky. Prečo? Nuž Staropazovský širší rajón pred pár rokmi, práve ďakujúc pazovským stretnutiam, počal spoluprácu s našim mikroregiónom Pridunajsko, ktorý leží na východ od Podunajských Biskupíc.

03_pazova.jpg04_pazova.jpg








Michal Gíreg a jeho fotografie. Vpravo: Ani ručné práce nemôžu chýbať.

Po obede pokračuje sa voľnou zábavou, dvomi kolami tomboly a vyhlásením Gazdinej a Gazdu roka 2014. Celý čas na počúvanie a do tanca hrá muzika zo Starej Pazovy. Živá! Stretnutie má aj širší kultúrny záber. Mohli ste si kúpiť knihy Mira Demáka a ďalších autorov zo srbskej Dolnej zeme. Pravidelne sa prezentujú ručnými prácami pazovské dievčatá. Zaujímavosťou tohoročného stretnutia bola výstava fotografií vinohradníckych domčekov z pazovských viníc, ktoré sa nachádzajú dvadsať kilometrov od mesta v Slankameni. Výstavku pripravil pán Michal Gíreg. Obdivujem Pazovčanov za „kvalitu“ slovenskosti, ktorú udržiavajú a zveľaďujú doslova stáročia a na úrovni, ktorá často zahanbí aj nás „domácich Slovákov“. Nech žijú Slováci a všetci dobrí ľudia zo Starej Pazovy zdravo, priateľsky a najmä veľmi dlho!

Na plese pilíšskych Slovákov

Rýchlo na rýchlik do Štúrova a potom „ťa ho“ cez Pilíšske vrchy do Pilíšskej Čaby. Koná sa tu 15. fašiangový ples pilíšskych Slovákov. Je to pravidelné podujatie Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov. Tohoročný bál organizačne zabezpečuje Obecná samospráva Pilíšskej Čaby spolu so Slovenskou národnostnou samosprávou tejto obce. Pilíšska Čaba leží na spojnici miest Ostrihom a Budín, v druhej polovici 19. storočia tvorili Slováci takmer štvrtinu obyvateľstva, aj teraz sa niektorí z nich hrdo hlásia ku svojim koreňom. Dnes je Pilíšska Čaba známa predovšetkým ako sídlo Pazmáňovej (katolíckej) univerzity.

x1_pilis.jpgx2_pilis.jpg

Domáci predstavitelia. Vpravo: Domáci (maďarský) slovenský spevokol.

Ples sa koná v Športovej sieni, vstup je len s pozvánkami, a potešia sa, keď prídete v krojoch. (A boli takí, dokonca v pokuse o kroj aj ja.) Plesajúci z jednotlivých slovenských dedín Pilíša (je ich asi 15) sedia na laviciach pri spoločných dlhých stoloch. Pri dverách vás vítajú kalíškom pálenky a darčekom, malou keramikou pripomínajúcou túto chvíľu. Ples je takzvaný batôžkový a tak hneď, ako sa zložíte, vybaľujete košíky a škatule s poživňou a pijatikou. Po celý večer a časť noci sa vzájomne núka a odmieta, máte len jeden žalúdok. Okrem disko-hudby do tanca a na počúvanie hrá kapela z Veľkého Lapáša, družobnej to obce. Predstaví sa aj miestny „Slovenský spevácky zbor“. Samozrejme aj tu zaznejú pozdravné a iné príhovory, veľkú pozornosť púta bohatá tombola. Po celú noc dominuje najmä tanec a dobrá nálada. Ako jazykovo nešikovný človek nemám problém s dorozumením. Domáci vyťahujú zo všetkých šuplíkov znalosti slovenčiny a čas ubieha veľmi rýchlo, veselo až radostne.

x4_pilis.jpgx3_pilis.jpg

Zábava v plnom prúde. Vpravo: Dievčatá z Veľkého Lapáša.

Okolo tretej nad ránom opúšťame pohostinných Čabanov z Pilíša, všetkých pilíšskych Slovákov a nielen ich. Tešíme sa na 16. ročník „slovenského pilíšskeho fašiangu“, ktorý budúci rok zorganizujú Senváclavania (maďarsky Pilisszentlászló). Je to pre mňa dobrá zvesť o to viac, že už roky sa považujem za pilíšskeho Slováka voľbou a domovské právo cítim práve v tejto obci. Predovšetkým preto, že skoro desať rokov mám tu veľmi dobrého priateľa – Ruda Fraňa. Človeka, Slováka, dobrého maďarského občana, ktorý je so svojou obcou skutočne zžitý. Tri obdobia bol jej starostom, teraz je predstaviteľom jej slovenskej samosprávy, píše a vydáva knihy o obci a širšom pilíšskom okolí, snaží sa zachovať aj slovenskú pamäť kraja a krajiny. Nech žijú Slováci z Maďarska a všetci ľudia dobrej vôle na oboch brehoch Dunaja!

*  *  *

Slovenský zahraničný deň a slovenská zahraničná noc skončili. Nadišla všedná aj keď nedeľná realita. Bez krojov a klobúkov, bez našej pesničky a tanca. Bol včerajšok len okamihom pretrvávajúcej slovenskosti, kašírovaná slovenská radosť? Alebo možno v tom vidieť aj akési ponaučenie? Udrží sa slovenský život v budúcnosti mimo Slovenska? A vôbec, udrží sa slovenskosť aj na Slovensku? V tom súčasnom myšlienkovom prívale, ktorý by som nenazval globálnym či kozmopolitným, skôr prívalom našej slovenskej ľahostajnosti? Odpoveď nie je jednoduchá a už vôbec nie radostná. Závisí od každého z nás. Ak budeme chcieť, tak určite slovenskú pridanú hodnotu nenecháme natrieť na inakô!

Foto: Jozef Schwarz
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama