Reklama
Reklama

Slo­ven­ské cú­va­nie
z de­mok­ra­cie
cen­zú­rou inter­ne­tu

(Pôj­de Slo­ven­sko pri blo­ko­va­ní webo­vých strá­nok tu­rec­kou ces­tou?)
Počet zobrazení: 2193

Člá­nok, ktorý vyšiel v Právnych listoch 13. 3. 2022, sa za­obe­rá no­vou zá­kon­nou úp­ra­vou a násled­nou ap­li­kač­nou praxou NBÚ pri blo­ko­va­ní webo­vých strá­nok, a to aj na pod­kla­de ju­di­ka­tú­ry ESĽP tý­ka­jú­cej sa Tu­rec­ka či sta­no­vis­ka Európskej ko­mi­sie pre de­mok­ra­ciu pros­tred­níctvom práva. Autor JUDr. Peter Šamko je sudca Krajského súdu v Bratislave.
 

Úvod

Na tom­to webe sme sa už v zá­klad­ných ry­soch ve­no­va­li zme­nám v zá­ko­ne č. 69/2018 Z.z. o ky­ber­ne­tic­kej bez­peč­nos­ti, kto­ré na­do­bud­li účin­nosť dňom 26.02.2022 a kto­ré umož­ňu­jú Ná­rod­né­mu bez­peč­nos­tné­mu úra­du (NBÚ) blo­ko­vať prís­tup k webo­vým strán­kam. V tom­to sme­re bo­lo pou­ká­za­né naj­mä na sku­toč­nosť, že zá­ko­no­dar­ca nie cel­kom pre­mys­le­ne pri­jal obsa­ho­vo po­dob­ný zá­kon, aký je účin­ný a na blo­ko­va­nie webo­vých strá­nok vy­uží­va­ný aj v Rus­kej fe­de­rá­cii a na pod­kla­de ju­di­ka­tú­ry ESLP vo ve­ci OOO Fla­vus a ďal­ší pro­ti Rus­ku zo dňa 23.06.2020 bo­lo vy­slo­ve­né pres­ved­če­nie, že ob­sah slo­ven­ské­ho práv­ne­ho pred­pi­su umožňu­jú­ce­ho NBÚ blo­ko­vať webo­vé strán­ky nie je zrej­me sú­lad­ný s Do­ho­vo­rom o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ých slo­bôd a kri­ti­ka, kto­rú vy­slo­vil ESĽP oh­ľad­ne práv­nej úp­ra­vy záko­na účin­ného v Rus­kej fe­de­rá­cii je ap­li­ko­va­teľ­ná aj na zme­ny v na­šom zá­ko­ne o kybernetic­kej bez­peč­nos­ti. Nie je to­tiž pod­stat­ným len to, že sa nie­čo za­blo­ku­je, ale aj ako sa tak sta­ne.

Ten­to člá­nok mož­no náj­sť tu:
http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a1062-blo­ko­va­nie-webo­vych-stra­nok-a-je­ho-moz­ny-roz­por-s-ju­di­ka­tu­rou-europ­ske­ho-su­du-pre-lud­ske-pra­va
 

Blo­ko­va­nie webo­vých strá­nok v Tu­rec­ku

Vzhľa­dom k ob­sa­hu a nás­led­nej ap­li­ká­cii zá­ko­na umož­ňu­jú­ce­ho NBÚ blo­ko­vať webo­vé strán­ky je ne­vyh­nut­né, aby sa pok­ra­čo­va­lo v od­bor­nej dis­ku­sii na té­mu blo­ko­va­nia webo­vých strá­nok a aby sa pou­ká­za­lo aj na práv­nu úp­ra­vu Tu­rec­ka, kto­ré má bo­ha­tú skú­se­nosť s blokova­ním webo­vých strá­nok (OB­SE pre slo­bo­du mé­dií tvr­dí, že od ro­ku 2007 sa v Turecku za­blo­ko­va­lo viac ako 100.000 webo­vých strá­nok) a kto­ré­ho práv­na úp­ra­va blokova­nia webo­vých strá­nok bo­la fak­tic­ky pr­vou, na pod­kla­de kto­rej sa ESĽP vy­jad­ro­val k prob­le­ma­ti­ke blo­ko­va­nia webo­vých strá­nok (vec Ah­met Yil­di­rim v. Tu­rec­ko).

Niž­šie v texte je uve­de­ný vý­ber zo sta­no­vis­ka Európ­skej ko­mi­sie pre de­mok­ra­ciu prostredníctvom prá­va, kto­ré su­ma­ri­zu­je ju­di­ka­tú­ru ESLP oh­ľad­ne tu­rec­kej práv­nej úp­ra­vy ako aj vlas­tné od­po­rú­ča­nia tej­to ko­mi­sie, kto­ré sú re­le­van­tné aj pre SR, na­koľ­ko až ich akcepto­va­ním bu­de mož­né ho­vo­riť o tom, že práv­na úp­ra­va blo­ko­va­nia webo­vých strá­nok v SR vy­ho­vu­je európ­skym štan­dar­dom a Do­ho­vo­ru a ne­nas­le­du­je nie príliš de­mok­ra­tic­kú rusko-tu­rec­kú práv­nu ces­tu.

Špe­ci­fi­kom tu­rec­kej ap­li­ká­cie zá­ko­na o inter­ne­te je to, že ro­zoz­ná­va via­ce­ré dô­vo­dy na blokova­nie webo­vých strá­nok s tým, že o blo­ko­va­ní mô­že roz­hod­núť súd, ale aj Úrad pre teleko­mu­ni­ká­ciu (80 % všet­kých prí­ka­zov na blo­ko­va­nie bo­lo však vy­da­ných správ­nym orgánom, te­da úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu). To, že mož­nosť blo­ko­vať webo­vé strán­ky dos­tal zá­ko­nom aj tu­rec­ký te­le­ko­mu­ni­kač­ný úrad, kto­rý tak mô­že uro­biť aj bez prí­ka­zu sú­du, bo­la roz­sia­hlo kri­ti­zo­va­ná, a to nie­len v Tu­rec­ku.

Oso­bi­tos­ťou ap­li­ká­cie tu­rec­ké­ho zá­ko­na v je­ho za­čiat­koch bo­lo to, že doš­lo je­ho ap­li­ká­ciou k za­blo­ko­va­niu (či skôr zá­ka­zu), a to pos­tup­ne Goog­le, YouTu­be či Twitter (cie­ľom blokovania bo­lo za­me­dziť prís­tu­pu na web strán­ky, kto­ré urá­ža­li Mus­ta­fu Ke­ma­la Ata­tür­ka). Prá­ve blo­ko­va­nia Goog­lu sa tý­kal aj pr­vý prí­pad pre­jed­ná­va­ný v ro­ku 2012 pred ESĽP (vec Ah­met Yil­di­rim v. Tu­rec­ko), v kto­rom ESĽP skon­šta­to­val, že to­to blo­ko­va­nie ma­lo svoj­voľ­ný efekt a ne­mož­no po­ve­dať, že bo­lo za­me­ra­né len na blo­ko­va­nie urá­ža­jú­cich webstrá­nok, keď­že sa tý­ka­lo blo­ko­va­nia všet­kých strá­nok pre­vádz­ko­va­ných Goog­le, te­da aj ta­kých, kto­ré ne­ma­li nič spo­loč­né s urá­ža­jú­cim ob­sa­hom. Na­vy­še, súd­ne pres­kú­ma­nie prí­ka­zu na za­blo­ko­va­nie inter­ne­to­vých strá­nok nespĺňa­lo kri­té­riá na za­brá­ne­nie zneu­ži­tiu, keď­že vnút­roš­tát­ne prá­vo neus­ta­no­vo­va­lo žiad­ne ochran­né opat­re­nia. Ob­dob­ne pos­tu­po­val ESLP aj v ro­ku 2015 v prípa­de, kto­rý sa tý­kal blo­ko­va­nia YouTu­be. V tom­to sme­re bo­lo zdô­raz­ne­né, že úra­dy by ma­li zob­rať do úva­hy fakt, že opat­re­nie, kto­ré za­blo­ku­je prís­tup k veľ­ké­mu poč­tu in­for­má­cií, mô­že zá­sad­ne ov­plyv­niť prá­va pou­ží­va­te­ľov inter­ne­tu a mať zá­važ­ný ved­ľaj­ší úči­nok.

Ra­rit­ným bol v Tu­rec­ku rok 2016, ke­dy bol na­raz za­blo­ko­va­ný Fa­ce­book, Twitter, YouTu­be, In­stag­ram, Sky­pe a What­sApp (doš­lo aj k blo­ko­va­niu slu­žieb VPN, te­da sys­té­mu, kto­rý dokáže obísť blo­ká­ciu na zá­kla­de ze­me­pis­nej po­lo­hy).

V tom­to sme­re mož­no spo­me­núť nap­rík­lad aj roz­hod­nu­tie v o za­blo­ko­va­ní webo­vej strán­ky ur­če­nej na zoz­na­mo­va­nie ho­mo­sexuálov (grindr.com), kde sa roz­hod­lo sú­dom o za­blo­ko­va­ní ce­lej webo­vej strán­ky v Tu­rec­ku z dô­vo­du, že ob­sah tej­to strán­ky po­ru­šu­je zá­kaz „ohrozovania mrav­nos­ti“ a „pros­ti­tú­cie“. Iné LGBT webo­vé strán­ky bo­li tak­tiež za­blo­ko­va­né úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu z dô­vo­du „oh­ro­zo­va­nia mrav­nos­ti“, av­šak tie­to opat­re­nia bo­li zru­še­né nás­led­ne po me­diál­nej kam­pa­ni, kto­rá kri­ti­zo­va­la roz­hod­nu­tia o za­blo­ko­va­ní prís­tu­pu. Súd (vnút­roš­tát­ny) uvie­dol, že v praxi mô­že byť aká­koľ­vek webo­vá strán­ka tý­ka­jú­ca sa LGBT úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu a sud­com/sú­dom po­va­žo­va­ná za „oh­ro­zo­va­nie mravnosti“, čo nie je mož­né ak­cep­to­vať, na­koľ­ko sexuál­na orien­tá­cia pod­ľa tres­tnej judikatúry Tu­rec­ka nie je, sa­ma o se­be, po­va­žo­va­ná za „oh­ro­ze­nie mrav­nos­ti“.

Ide tu o vhod­nú ukáž­ku to­ho, že ak sa chce, tak dô­vod na za­blo­ko­va­nie kon­krét­nej webo­vej strán­ky sa vždy ne­ja­ký náj­de. Prá­ve pre­to je pod­stat­ným aj to, aby bo­lo následne ta­ké­to blokova­cie roz­hod­nu­tie prís­tup­né ve­rej­nos­ti a aby sa kaž­dý mo­hol oboz­ná­miť s tým, pre­čo k blo­ko­va­niu kon­krét­nej webo­vej strán­ky doš­lo a či sú dô­vo­dy, kto­ré k to­mu vied­li, relevantné.

K uve­de­né­mu mož­no do­dať, že cen­zú­ra inter­ne­tu je tak­mer vždy spre­vá­dza­ná aj vy­tvá­ra­ním zoz­na­mu zá­va­do­vých webo­vých strá­nok, kto­ré ma­jú byť za­ká­za­né (tzv. čier­na lis­ti­na nežiaducich inter­ne­to­vých zdro­jov, čo evo­ku­je náv­rat do mi­nu­los­ti, keď sa vy­tvá­ral tzv. in­dex za­ká­za­ných kníh, kto­ré bo­li nás­led­ne pá­le­né). Tak to bo­lo nap­rík­lad aj v Rus­kej fe­de­rá­cii (kde vzni­kol hneď zoz­nam 180 zá­va­do­vých webov), či v Čí­ne a te­raz sa po­dob­ný zoz­nam vy­tvo­ril už aj na Slo­ven­sku.

Po­chyb­ná cen­zor­ská ap­li­kač­ná prax NBÚ

Po­chyb­nos­ti o sú­lad­nos­ti za­ve­de­ných zá­kon­ných zmien oh­ľad­ne mož­nos­ti NBÚ blo­ko­va­nia webo­vých strá­nok s Do­ho­vo­rom a ju­di­ka­tú­rou ESĽP sa eš­te viac prehĺbili po­tom, ako sa ten­to zá­kon za­čal ap­li­ko­vať v praxi. Za pár dní účin­nos­ti toh­to zá­ko­na už NBÚ sti­hol za­blo­ko­vať mi­ni­mál­ne tri webo­vé strán­ky (hlav­nes­pra­vy.sk, ar­mad­ny­ma­ga­zin.sk a hlav­ny­den­nik.sk), pričom sa tak sta­lo fak­tic­ky v akom­si uta­je­nom re­ži­me (za za­tvo­re­ný­mi dve­ra­mi), na­koľ­ko nie je mož­né zis­tiť

– z akých kon­krét­nych dô­vo­dov bol NBÚ po­žia­da­ný o za­blo­ko­va­nie kon­krét­nej webo­vej strán­ky, t. j., čo kon­krét­ne na­chá­dza­jú­ce sa na webo­vej strán­ke bo­lo ozna­če­né za škod­li­vé a pre­čo a z akých kon­krét­nych dô­ka­zov škod­li­vosť vy­plý­va­la (to­to je pod­stat­né aj z hľa­dis­ka pred­ví­da­teľ­nos­ti zá­ko­na zo stra­ny iných prevádzkovateľov webov, kto­ré by ma­li ve­dieť, čo kon­krét­ne mô­že žia­da­teľ ozna­čiť za škod­li­vý ob­sah),

– či ma­li pre­vádz­ko­va­te­lia dotknutých webo­vých strá­nok mož­nosť sa k žia­dos­ti o blo­ko­va­nie webo­vej strán­ky vy­jad­riť,

– z akých kon­krét­nych dô­vo­dov a dô­ka­zov doš­lo k za­blo­ko­va­niu kon­krét­nej webo­vej strán­ky, t. j., pre­čo NBÚ ak­cep­to­val žia­dosť (aby bo­la vy­lú­če­ná svoj­vô­ľa v je­ho roz­ho­do­va­ní, respektíve neo­pod­stat­ne­ná cen­zú­ra, či „nad­bie­ha­nie“ vlád­nej mo­ci); NBÚ sa do­kon­ca ne­chal už po­čuť, že svo­je roz­hod­nu­tia v tom­to sme­re nez­ve­rej­ňu­je a od­mie­tol ich pos­kyt­núť (čo nevy­ze­rá ako de­mok­ra­tic­ký prís­tup), pri­čom zá­kon do­kon­ca ne­za­vie­dol ani po­vin­nosť štá­tu in­for­mo­vať ve­rej­ne, čo vlas­tne bo­lo za­blo­ko­va­né,

– či pri roz­ho­do­va­ní zoh­ľad­nil NBÚ člá­nok 10 Do­ho­vo­ru (prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu a prá­vo na ší­re­nie in­for­má­cií), t. j., ako NBÚ od­ôvod­nil, že za­blo­ko­va­nie webo­vej strán­ky bo­lo nie­len le­gál­ne, ale aj „ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti“ a pro­por­cio­nál­ne (te­da, že mu­se­lo dôjsť k za­blo­ko­va­niu ce­lej webo­vej strán­ky a ne­dal sa od­strá­niť zis­te­ný škod­li­vý ob­sah miernej­ším opat­re­ním – nap­rík­lad blo­ko­va­ním kon­krét­ne­ho člán­ku, vi­dea a po­dob­ne),

– a hlav­ne (tá­to vý­hra­da sme­ru­je k zá­ko­no­dar­co­vi), pre­čo vlas­tne o blo­ko­va­ní webo­vých stránok roz­ho­du­je správ­ny or­gán (NBÚ), a nie súd? (Ak pri ha­zar­de sa vy­ža­du­je na blo­ko­va­nie „ha­zar­dných“ webov prí­kaz sú­du, tak pre­čo je to iné pri de­zin­for­má­ciách?)

Sú­čas­ný ob­sah zá­ko­na ako aj ap­li­kač­ná prax NBÚ pri blo­ko­va­ní webo­vých strá­nok vy­ka­zu­jú skôr pr­vky po­li­caj­né­ho štá­tu ako štá­tu práv­ne­ho (uta­je­né ko­na­nie správ­ne­ho or­gá­nu, bez príka­zu sú­du, na pod­kla­de ne­vi­di­teľ­nej žia­dos­ti bliž­šie ne­zis­te­né­ho sub­jek­tu a vý­sled­kom také­ho­to ko­na­nia je ne­vi­di­teľ­né cen­zor­ské roz­hod­nu­tie – te­da ve­rej­nosť sa ne­doz­vie, pre­čo bol web za­blo­ko­va­ný a či to nie je ná­ho­dou svoj­vô­ľa, či za­vá­dzanie nea­dek­vát­nej cen­zú­ry nepo­hodl­ných ná­zo­rov zo stra­ny ad­mi­nis­tra­tí­vy) a cel­kom ur­či­te ten­to zá­kon a naň nadväzujúcu ap­li­kač­nú prax NBÚ ne­mož­no ozna­čiť za sú­lad­nú s de­mok­ra­tic­ký­mi zá­sa­da­mi.
 

Čo by te­da ma­li ob­sa­ho­vať us­ta­no­ve­nia zá­ko­na umož­ňu­jú­ce blo­ko­vať webo­vé strán­ky v SR

Z ju­di­ka­tú­ry ESĽP tý­ka­jú­cej sa blo­ko­va­nia webo­vých strá­nok ako aj z niž­šie uve­de­né­ho stano­vis­ka Be­nát­skej ko­mi­sie mož­no zhr­núť niek­to­ré vý­cho­dis­ko­vé bo­dy, kto­ré by ma­la obsaho­vať aj slo­ven­ská práv­na úp­ra­va blo­ko­va­nia webo­vých strá­nok, aby zod­po­ve­da­la európskym štandardom, t. j., ochra­ne slo­bo­dy pre­ja­vu, prá­va na ší­re­nie in­for­má­cií a vstu­pu štá­tu do tých­to práv iba vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch a to:

A/ o prí­pad­nom blo­ko­va­ní webo­vých strá­nok by mal roz­ho­do­vať súd, a nie správ­ny or­gán (NBÚ), t. j., aj pri de­zin­for­má­ciách by sa mal up­lat­niť rov­na­ký práv­ny kon­cept, aký bol zákono­dar­com sta­no­ve­ný zá­ko­nom č. 30/2019 Z.z. o ha­zar­dných hrách, kde je to prá­ve súd, kto­rý na zá­kla­de žia­dos­ti Úra­du pre re­gu­lá­ciu ha­zar­dných hier mô­že vy­dať prí­kaz na zamedzenie prís­tu­pu k webo­vé­mu síd­lu, kto­ré pos­ky­tu­je za­ká­za­nú po­nu­ku, pri­čom tak súd robí v zrý­chle­nom ko­na­ní, a to do sied­mich ka­len­dár­nych dní od do­ru­če­nia žia­dos­ti.

Všet­ky roz­hod­nu­tia sú­du o za­blo­ko­va­ní webo­vé­ho síd­la by ma­li byť zve­rej­ňo­va­né na webe NBÚ – v sú­čas­nos­ti nap­rík­lad Úrad pre re­gu­lá­ciu ha­zar­dných hier zve­rej­ňu­je na svo­jej interne­to­vej strán­ke všet­ky prí­ka­zy sú­du, kto­rý­mi doš­lo k za­me­dzeniu prís­tu­pu k webo­vé­mu síd­lu v zmys­le zá­ko­na o ha­zar­dných hrách, a to aj s od­ôvod­ne­ním.

Zos­ta­lo ab­so­lút­ne ne­vys­vet­li­teľ­né, pre­čo pri blo­ko­va­ní webo­vých strá­nok, kto­ré pre­vádz­ku­jú ha­zard bez li­cen­cie, mô­že ta­ký­to web za­blo­ko­vať iba súd a pri dezinformáciách to mô­že urobiť správ­ny or­gán (NBÚ) a súd­na kon­tro­la toh­to roz­hod­nu­tia je až nás­led­ná (mož­nosť poda­nia správ­nej ža­lo­by prevádzkovateľa webu, kto­rý bol za­blo­ko­va­ný).

Rov­na­ko tak by ma­lo byť blo­ko­va­nie webu ča­so­vo oh­ra­ni­če­né – maximál­ne do odstránenia škod­li­vé­ho ob­sa­hu.

B/ zá­kon umož­ňu­jú­ci za­blo­ko­vať webo­vú strán­ku by mal jed­noz­nač­ne sta­no­vo­vať, že možnosť za­blo­ko­vať ce­lú webo­vú strán­ku je vý­ni­moč­né opat­re­nie, te­da pos­led­ná mož­nosť (keď­že sa rov­ná zá­ka­zu kla­sic­kých no­vín) a kto­rú mož­no vy­užiť iba v prí­pa­de, ak nie je možné zis­te­ný škod­li­vý ob­sah od­strá­niť inak (zá­sa­da pro­por­cio­na­li­ty), t. j., zá­kon by mal stano­vo­vať mož­nosť op­ra­vy či úp­ra­vy ob­sa­hu webo­vej strán­ky tak, aby to vy­ho­vo­va­lo požiadav­ke na odstránenie škod­li­vé­ho ob­sa­hu (nap­rík­lad úp­ra­va či op­ra­va ob­sa­hu prís­pev­ku, či vy­pnu­tie kon­krét­ne­ho prís­pev­ku, vi­dea a po­dob­ne – pre­vádz­ko­va­teľ webu by mal mať te­da mož­nosť pre­dísť za­blo­ko­va­niu ce­lé­ho webu) s tým, že ce­lý web by mo­hol byť za­blo­ko­va­ný len vte­dy, ak by ta­ké­to mier­nej­šie opat­re­nia ne­bo­li mož­né, res­pek­tí­ve by bo­li neú­čin­né,

C/ zá­kon by mal jed­noz­nač­ne sta­no­vo­vať, že mož­nosť za­blo­ko­va­nia webo­vej strán­ky je možná len vte­dy, ak je to v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti sku­toč­ne ne­vyh­nut­né (po­žia­dav­ka vyplý­va­jú­ca z člán­ku 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru), t. j. aj v prí­pa­de, ak by bol zis­te­ný ne­ja­ký škod­li­vý ob­sah na webo­vej strán­ke, ma­lo by byť zva­žo­va­né, či zis­te­ný škod­li­vý ob­sah je sku­toč­ne tak zá­važ­ný (pod­stat­ný), že tu slo­bo­da prejavu mu­sí us­tú­piť a ta­ký­to ob­sah mô­že byť zablokovaný (te­da nie je mož­né ak­cep­to­vať, aby bo­li blo­ko­va­né webo­vé strán­ky nap­rík­lad iba pre­to, že ob­sa­hu­jú nepravdivé, čí skres­ľu­jú­ce sprá­vy, kto­rých ob­sah však nie je ne­ja­ko závažný či pod­stat­ný),

D/ v zá­ko­ne je nut­né jed­noz­nač­ne sta­no­viť, že nie je mož­né vy­ko­nať žiad­ne blo­ko­va­nie obsahu len z dô­vo­du, že je kri­tic­ký k vlád­nej mo­ci; vy­lú­če­né by ma­lo byť tiež blo­ko­va­nie webo­vých strá­nok len na zá­kla­de to­ho, kto pre­vádz­ku webu fi­nan­cu­je (pod­stat­ným by te­da mal byť ob­sah webu, a nie je­ho pre­vádz­ko­va­teľ či spon­zor),

E/ zá­kon mu­sí byť pred­ví­da­teľ­ný, t. j., ak zá­ko­no­dar­ca za­ve­die do zá­ko­na po­jem „de­zin­for­má­cia“ (tak ako je to aj v slo­ven­skej práv­nej úp­ra­ve), po­tom mu­sí aj ten­to po­jem v zá­ko­ne defino­vať (čo v slo­ven­skej práv­nej úp­ra­ve ab­sen­tu­je), aby bol zá­kon pred­ví­da­teľ­ný pre všetkých pre­vádz­ko­va­te­ľov webo­vých strá­nok, kto­rí by ma­li poz­nať čo kon­krét­ne by už mohlo byť po­va­žo­va­né za škod­li­vý ob­sah (zo slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy nie je mož­né vy­vo­diť ani to, či sa za de­zin­for­má­ciu po­va­žu­je iba ve­do­mé – úmy­sel­né uvá­dzanie nep­rav­di­vých infor­má­cií, ale­bo aj oby­čaj­ný om­yl, či vie­ra v prav­di­vosť ta­kej­to in­for­má­cie).

Po­jem de­zin­for­má­cia bý­va čas­to de­fi­no­va­ný nap­rík­lad ako: „všet­ky for­my lži­vých, nep­res­ných ale­bo za­vá­dza­jú­cich in­for­má­cií, kto­ré sú úmy­sel­ne pred­sta­ve­né a pod­po­ro­va­né, aby spô­so­bi­li uj­mu ve­rej­nos­ti ale­bo pre zís­ka­nie pro­fi­tu“. De­zin­for­má­cia by te­da vždy ma­la byť úmy­sel­ná.
 

Vý­ber zo sta­no­vis­ka Európ­skej ko­mi­sie pre de­mok­ra­ciu pros­tred­níc­tvom prá­va (Benátska ko­mi­sia) z ro­ku 2016 k tu­rec­ké­mu zá­ko­nu o inter­ne­te
 

Re­zo­lú­cia a sprá­vy

Pod­ľa in­for­mač­nej sprá­vy po­da­nej úrad­mi zá­kon č. 5651, kto­rý bol pri­ja­tý 4. má­ja 2007 a účin­nosť na­do­bu­dol 23. má­ja 2007 po je­ho pub­li­ká­cii v Úrad­nom ves­tní­ku[1][1], sa za­me­ria­va na boj pro­ti tres­tným či­nom spá­cha­ným zneu­ži­tím mož­nos­tí elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných za­ria­de­ní a inter­ne­tu a na pri­jí­ma­nie pot­reb­ných pre­ven­tív­nych opat­re­ní pro­ti vy­sie­la­niu, kto­ré pro­pa­gu­je uží­va­nie drog a iných pov­zbu­dzu­jú­cich pros­tried­kov, pod­ne­cu­je k sa­mov­raž­de, poh­lav­né­mu zneu­ží­va­niu, ha­zar­dným hrám atď.

Zá­stup­co­via Or­ga­ni­zá­cie pre bez­peč­nosť a spolu­prá­cu v Euró­pe (ďa­lej aj „OB­SE“) pre slo­bo­du mé­dií uve­rej­ni­li 11. ja­nuá­ra 2010 sprá­vu o tu­rec­kom zá­ko­ne o inter­ne­te[1][2]. Sprá­va in­ter alia uvied­la, že zá­kaz so­ciál­nych sie­tí (ako nap­rík­lad Youtu­be ale­bo strá­nok spo­loč­nos­ti Goog­le) má veľ­mi sil­ný do­pad na po­li­tic­ký pre­jav, že reak­cia štá­tu na publiká­cie a ich ob­sah na inter­ne­te je zjav­ne prob­le­ma­tic­ký a že prí­ka­zy na zablokovanie vy­da­né súd­mi a Úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu a te­le­ko­mu­ni­kač­né technoló­gie (ďa­lej aj „úrad pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu“) vied­li k za­blo­ko­va­niu prís­tu­pu k údaj­ne ne­le­gál­ne­mu ob­sa­hu, ale aj k le­gál­ne­mu ob­sa­hu a in­for­má­ciám. Sprá­va na základe zis­te­ných práv­nych a pro­ce­du­rál­nych ne­dos­tat­kov od­po­rú­ča vlá­de urý­chle­ne up­ra­viť zá­kon č. 5651 tak, aby bol v sú­la­de s me­dzi­ná­rod­ný­mi do­ku­men­tmi, kto­ré sa týka­jú slo­bo­dy pre­ja­vu, v opač­nom prí­pa­de by ma­la ten­to zá­kon zru­šiť.

Ko­mi­sia pre ľud­ské prá­va Ra­dy Euró­py po náv­šte­ve Tu­rec­ka 27. - 29. ap­rí­la 2011 v sprá­ve uve­rej­ne­nej 12. jú­la 2011 iden­ti­fi­ko­va­la via­ce­ro prob­lé­mov pri im­ple­men­tá­cii zá­ko­na č. 5651 vrá­ta­ne nap­rík­lad to­ho, že 80 % prí­ka­zov na za­blo­ko­va­nie pod­ľa čl. 8 zá­ko­na (po­me­no­va­ný „roz­hod­nu­tie o od­miet­nu­tí prís­tu­pu a je­ho vy­ko­ná­va­nie“) bo­lo vy­da­ných správ­nym or­gá­nom, te­da úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu v správ­nom ko­na­ní, za­tiaľ čo os­tat­né bo­li vy­da­né sud­com; ši­ro­ká inter­pre­tá­cia dô­vo­dov uve­de­ných v zá­ko­ne č. 5651 na za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu k webovým strán­kam a ob­no­ve­nie zá­ka­zu Youtu­be 4. mar­ca 2011[3]. Vý­sled­ky po­zo­ro­va­nia vied­li ko­mi­sá­ra ok­rem iné­ho k to­mu, aby od­po­ru­čil pres­kú­ma­nie zá­ko­na o inter­ne­te s cie­ľom de­fi­no­vať dô­vo­dy ob­me­dzenia pod­ľa tých, kto­ré bo­li ak­cep­to­va­né ESĽP v je­ho ju­di­ka­tú­re, pre­to­že si uve­do­mil, že cen­zú­ra inter­ne­tu a blo­ko­va­nie webo­vých strá­nok za­šlo ďa­lej, ako je to ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti.

Sprá­va Európ­skej únie, kto­rá bo­la uve­rej­ne­ná v ro­ku 2011, tak­tiež uvá­dza, že zá­kon o internete by mal byť buď zru­še­ný ale­bo zme­ne­ný. Sprá­va od­po­rú­ča, aby sú­dy vy­ššie­ho stup­ňa ma­li prá­vo­moc pres­kú­mať prí­ka­zy na za­blo­ko­va­nie a aby slov­né spo­je­nie „dô­le­ži­tý ve­rej­ný zá­ujem“ bo­lo uve­de­né v zá­ko­ne s cie­ľom lep­šej ochra­ny no­vi­ná­rov, blo­ge­rov a iných vydavate­ľov.[4]
 

Ju­di­ka­tú­ra Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va

V de­cem­bri 2012 ESĽP vy­hlá­sil po­ru­še­nie čl. 10 do­ho­vo­ru vo ve­ci Ah­met Yil­di­rim v. Tur­key[5], pri­čom ide o pr­vé roz­hod­nu­tie ESĽP, kto­ré sa tý­ka opat­re­ní na za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu k inter­ne­tu vy­da­né­ho pod­ľa zá­ko­na č. 5651. Prí­pad za­hŕňal roz­hod­nu­tie sú­du o úpl­nom zabloko­va­ní plat­for­my fir­my Goog­le v Tu­rec­ku s cie­ľom za­brá­niť ďal­šie­mu prís­tu­pu na stránky, kto­ré pre­vádz­ku­je Goog­le a kto­rých ob­sah sa po­va­žu­je za útok na pa­miat­ku Mus­ta­fu Ke­me­la Ata­tür­ka (čl. 8 (1)b zá­ko­na č. 5651). V dôs­led­ku to­ho žia­da­teľ ne­bol schop­ný pri­po­jiť sa na svo­ju aka­de­mic­ky orien­to­va­nú strán­ku, kto­rá bo­la tiež pre­vádz­ko­va­ná Goog­le a kto­rá ne­ma­la nič spo­loč­né s webstrán­kou s údaj­ne urá­ža­jú­cim ob­sa­hom. ESĽP vo svo­jom rozhodnu­tí uvá­dza, že žia­da­te­ľo­vi bo­la spô­so­be­ná „ved­ľaj­šia ško­da“ a že zá­sah do je­ho prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu ne­bol „sta­no­ve­ný zá­ko­nom“, keď­že re­le­van­tné us­ta­no­ve­nia zá­ko­na č. 5651, kto­ré up­ra­vu­jú zod­po­ved­nosť pos­ky­to­va­te­ľa ob­sa­hu, pos­ky­to­va­te­ľov hos­tin­gu a poskyto­va­te­ľov pri­po­je­nia, neup­ra­vu­jú žiad­ne hro­mad­né blo­ko­va­nie prís­tu­pu, ako to bo­lo v tom­to prí­pa­de. Súd ďa­lej uvie­dol, že prís­luš­né opat­re­nie ma­lo svoj­voľ­ný efekt a ne­mož­no pove­dať, že bo­lo za­me­ra­né len na blo­ko­va­nie urá­ža­jú­cich webstrá­nok, keď­že sa tý­ka­lo blokova­nia všet­kých strá­nok pre­vádz­ko­va­ných Goog­le. Na­vy­še, súd­ne pres­kú­ma­nie prí­ka­zu na za­blo­ko­va­nie inter­ne­to­vých strá­nok nespĺňa­lo kri­té­riá na za­brá­ne­nie zneu­ži­tiu, keď­že vnútroš­tát­ne prá­vo neus­ta­no­vu­je žiad­ne ochran­né opat­re­nia na za­bez­pe­če­nie to­ho, aby prí­kaz na za­blo­ko­va­nie vo vzťa­hu k ur­či­tej strán­ke ne­bol pou­ži­tý ako pros­trie­dok na blo­ká­ciu vo všeo­bec­nos­ti.[6]

Rov­na­ko mož­no uviesť vec Cen­giz and ot­hers v. Tur­key[7], kto­rá sa tý­ka­la roz­hod­nu­tia ankarské­ho sú­du vy­da­né­ho v má­ji 2008, kto­rý na zá­kla­de zis­te­nia, že ob­sah de­sia­tich strá­nok na webo­vej strán­ke YouTu­be po­ru­ši­l zá­kaz úto­ku na pa­miat­ku Ata­tür­ka, vy­dal prí­kaz na zablo­ko­va­nie ce­lej webo­vej strán­ky, kto­rý tr­val od 5. má­ja 2008 do 30. ok­tób­ra 2010. ESĽP zis­til, že le­gis­la­tí­va (t. j. zá­kon č. 5651) neop­ráv­ňu­je na vy­da­nie prí­ka­zu na za­blo­ko­va­nie vzťa­hu­jú­ce­ho sa na ce­lú inter­ne­to­vú strán­ku na zá­kla­de ob­sa­hu jed­nej strán­ky, kto­rej prevádzku za­bez­pe­ču­je. Úra­dy by ma­li zob­rať do úva­hy fakt, že opat­re­nie, kto­ré za­blo­ku­je prís­tup k veľ­ké­mu poč­tu in­for­má­cií, mô­že zá­sad­ne ov­plyv­niť prá­va pou­ží­va­te­ľov inter­ne­tu a mať zá­važ­ný ved­ľaj­ší úči­nok. Na zá­kla­de to­ho mož­no skon­šta­to­vať, že prí­kaz na zablokovanie nespĺňa pod­mien­ku zá­kon­nos­ti.

Vý­bor mi­nis­trov v od­po­rú­ča­ní CM/Rec(2016)5 o slo­bo­de inter­ne­tu vy­slo­vil, že „pred­tým, než sa príj­me reš­trik­tív­ne opat­re­nie tý­ka­jú­ce sa prís­tu­pu k inter­ne­tu, by mal súd ale­bo ne­zá­vis­lý správ­ny or­gán roz­hod­núť o tom, či zá­kaz prís­tu­pu k inter­ne­tu je to naj­me­nej reš­trik­tív­ne opatre­nie na do­siah­nu­tie le­gi­tím­ne­ho cie­ľa“. Ako už bo­lo spo­mí­na­né, prin­cíp „čo najmenšieho zá­sa­hu“ je dô­le­ži­tým pr­vkom po­žia­dav­ky pro­por­cio­na­li­ty pri po­su­dzo­va­ní súladu ob­me­dzenia s európ­sky­mi a me­dzi­ná­rod­ný­mi do­ku­men­tmi.

Je­di­ným opat­re­ním, kto­rý us­ta­no­vu­je zá­kon č. 5651, je opat­re­nie, kto­rým sa za­blo­ku­je prís­tup/od­strá­ni ob­sah, čo pred­sta­vu­je naj­prís­nej­šie mož­né opat­re­nie vo vzťa­hu k interne­tu. Zá­kon neus­ta­no­vu­je žiad­ne iné opat­re­nie, kto­ré by pred­sta­vo­va­lo men­ší zá­sah ako za­blo­ko­va­nie/od­strá­ne­nie, nap­rík­lad žia­dosť o „vy­svet­le­nie“ za­in­te­re­so­va­nej stra­ny (pos­ky­to­va­te­ľov ob­sa­hu, ma­ji­te­ľa webo­vej strán­ky a po­dob­ne), „od­po­veď“, „op­ra­va“, „os­pra­vedl­ne­nie“, „ob­no­va ob­sa­hu“, „ob­no­va prís­tu­pu“ a po­dob­ne. Zá­kon na­vy­še nenechá­va sud­co­vi (ani úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­cie) žia­den pries­tor na ulo­že­nie me­nej prís­nej san­kcie za spl­ne­nia ur­či­tých pred­pok­la­dov v sú­vis­los­ti s po­žia­dav­kou primeranos­ti. Úra­dy uvied­li, že zá­kon o inter­ne­te v pô­vod­nej ver­zii ob­sa­ho­val opat­re­nia s men­ším zá­sa­hom, ako nap­rík­lad mož­nosť jed­not­liv­cov na­mie­ta­jú­cich po­ru­še­nie ich osob­nos­tných práv pub­li­ká­cia­mi na inter­ne­te, aby po­žia­da­li pos­ky­to­va­te­ľa ob­sa­hu ale­bo ma­ji­te­ľa webo­vej strán­ky o uve­rej­ne­nie ich „reak­cie“ na rov­na­kej webo­vej strán­ke. Pod­ľa úra­dov však bol ta­ký­to pos­tup po­ma­lý a nep­red­sta­vo­val dos­ta­toč­nú náp­ra­vu pre to­ho, kto na­mie­tal po­ru­še­nie svoj­ho prá­va, a pre­to bol nás­led­ne zru­še­ný. Be­nát­ska komi­sia pri­po­mí­na, že tak, ako ESĽP vo ve­ci Wegr­zy­nowski a Smol­czewski v. Poľ­sko uvie­dol, op­ra­va ale­bo do­da­toč­ný ko­men­tár na webo­vej strán­ke mô­že byť dos­ta­ču­jú­ca a pri­me­ra­ná náp­ra­va, pri­čom v ta­kom prí­pa­de opat­re­nie na za­blo­ko­va­nie prístupu/odstrá­ne­nie ob­sa­hu mož­no po­va­žo­vať za nep­ri­me­ra­né vzhľa­dom na le­gi­tím­ny cieľ, kto­rý ob­me­dzenie sle­du­je, a pre­to pred­sta­vu­je po­ru­še­nie prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu. V nad­väz­nos­ti na to sa dô­raz­ne od­po­rú­ča, aby bol zá­kon č. 5651 dopl­ne­ný o me­nej obme­dzu­jú­ce opat­re­nia, než je za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu/od­strá­ne­nie ob­sa­hu, kto­ré by dovo­li­li sud­co­vi po­sú­diť pro­por­cio­na­li­tu a ap­li­ko­vať to opat­re­nie, kto­ré pred­sta­vu­je naj­men­ší zá­sah, ak ho bu­de po­va­žo­vať za dos­ta­toč­né a pri­me­ra­né na do­siah­nu­tie legitím­ne­ho cie­ľa, kto­ré ob­me­dzenie sle­du­je.

Štr­nás­ty trest­ný súd v Is­tan­bu­le vo svo­jom roz­hod­nu­tí z 23. augus­ta 2013[8] na zá­kla­de tvrdenia, že osob­né úda­je sťa­žo­va­te­ľa bo­li pou­ži­té na vy­tvo­re­nie fa­loš­né­ho pro­fi­lu na webo­vej strán­ke ur­če­nej na zoz­na­mo­va­nie ho­mo­sexuálov (grindr.com), roz­ho­dol o za­blo­ko­va­ní ce­lej webo­vej strán­ky v Tu­rec­ku z dô­vo­du, že ob­sah tej­to strán­ky po­ru­šu­je zá­kaz „oh­ro­zo­va­nia mrav­nos­ti“ a „pros­ti­tú­cie“. Iné LGBT webo­vé strán­ky, ako nap­rík­lad Lez­ce ale­bo Gay­mag, bo­li za­blo­ko­va­né úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu z dô­vo­du „oh­ro­zo­va­nia mrav­nos­ti“, av­šak tie­to opat­re­nia bo­li zru­še­né nás­led­ne po me­diál­nej kam­pa­ni, kto­rá kri­ti­zo­va­la roz­hod­nu­tia o zabloko­va­ní prís­tu­pu. Súd uvie­dol, že v praxi mô­že byť aká­koľ­vek webo­vá strán­ka tý­ka­jú­ca sa LGBT úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu a sud­com/sú­dom po­va­žo­va­ná za „oh­ro­zo­va­nie mravnos­ti“. Be­nát­ska ko­mi­sia bez to­ho, aby bo­la schop­ná po­sú­diť ob­sah uve­de­ných webových strá­nok a in­di­vi­duál­nych roz­hod­nu­tí o za­blo­ko­va­ní prís­tu­pu, pri­po­mí­na, že ši­ro­ký vý­klad tres­tných či­nov uve­de­ných v čl. 8 ods. 1, ako nap­rík­lad „oh­ro­zo­va­nie mrav­nos­ti“, vytvo­rí pre­dov­šet­kým prob­lém pri pred­ví­da­teľ­nos­ti, keď­že pod­ľa ve­do­mos­tí Be­nát­skej komisie v ju­di­ka­tú­re tres­tných sú­dov Tu­rec­ka sexuál­na orien­tá­cia ale­bo le­gi­tím­ne pre­ja­vy sexuál­nej orien­tá­cie sa­my ose­be nie sú po­va­žo­va­né za „oh­ro­zo­va­nie mrav­nos­ti“ pod­ľa čl. 226 Tres­tné­ho zá­ko­na. Or­gá­ny vy­dá­va­jú­ce roz­hod­nu­tia o za­blo­ko­va­ní prís­tu­pu (pre­dov­šet­kým úrad pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu a sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie) by pre­to ma­li nas­le­do­vať tres­tné súdy vo ve­ci inter­pre­tá­cie tres­tných či­nov uve­de­ných v čl. 8 ods. 1 kvô­li pred­ví­da­teľ­nos­ti zása­hu do prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu.

Jed­nou z po­žia­da­viek prin­cí­pu pro­por­cio­na­li­ty je, že dô­vo­dy, kto­rý­mi vnút­roš­tát­ne or­gá­ny odôvod­ňu­jú ob­me­dzenie prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu, ma­jú byť re­le­van­tné a dos­ta­toč­né. Ok­rem to­ho je to tiež po­žia­dav­ka spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho ko­na­nia pod­ľa čl. 6 do­ho­vo­ru: roz­hod­nu­tia sú­dov a tri­bu­ná­lov ma­jú ob­sa­ho­vať pri­me­ra­ne vy­jad­re­né dô­vo­dy, na kto­rých sú založené.[1][9]Roz­hod­nu­tia sú­dov niž­šej in­štan­cie ma­jú tiež ob­sa­ho­vať ta­ké od­ôvod­ne­nie, kto­ré umož­ňu­je efek­tív­ne vy­uži­tie prá­va po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.[1][10]Niek­to­ré roz­hod­nu­tia sudcov pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­ré ma­la Be­nát­ska ko­mi­sia po­čas náv­šte­vy An­ka­ry mož­nosť vi­dieť, neob­sa­hu­jú cieľ a dô­vo­dy, kto­ré by zdô­vod­ňo­va­li zá­sah do prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu. Be­nát­ska ko­mi­sia ne­má k dis­po­zí­cii dos­ta­tok roz­hod­nu­tí sú­du. Na­priek to­mu (Be­nát­ska komisia) opa­ko­va­ne pri­po­mí­na zá­sad­ný vý­znam od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia sú­du nie­len pre dodr­ža­nie prin­cí­pu pro­por­cio­na­li­ty pod­ľa čl. 10 do­ho­vo­ru, ale tiež pre spl­ne­nie po­žia­dav­ky spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho ko­na­nia pod­ľa čl. 6 do­ho­vo­ru.
 

Vnút­roš­tát­ny vý­voj tý­ka­jú­ci sa slo­bo­dy inter­ne­tu

Ústav­ný súd Tu­rec­ka sú­bež­ne s ESĽP slú­žil ako kľú­čo­vá kon­tro­la čin­nos­ti vý­kon­ných orgánov vo ve­ci slo­bo­dy pre­ja­vu na inter­ne­te. Vo svo­jom roz­hod­nu­tí z 2. ap­rí­la 2014 vydanom na zá­kla­de in­di­vi­duál­nej sťaž­nos­ti ús­tav­ný súd vy­hlá­sil, že roz­hod­nu­tie úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu, kto­rým za­blo­ko­val Twit­ter, po­ru­šu­je sťa­žo­va­te­ľo­vo prá­vo na slo­bo­du prejavu. Ústav­ný súd uvie­dol, že roz­hod­nu­tia sú­du, z kto­rých úrad pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu vychá­dzal, a sí­ce roz­hod­nu­tia blo­ku­jú­ce ur­či­té URL ad­re­sy, ne­da­li správ­ne­mu or­gá­nu oprávne­nie na za­blo­ko­va­nie webo­vej strán­ky ako cel­ku. V dôs­led­ku to­ho súd do­šiel k zá­ve­ru, že na vy­da­nie zá­ka­zu prís­tu­pu na «twit­ter.com»[1][11] vo for­me správ­ne­ho ak­tu ne­má práv­ny základ, a te­da vie­dlo k váž­ne­mu po­ru­še­niu slo­bo­dy pre­ja­vu uží­va­te­ľov dot­knu­tej strán­ky. Zákaz tý­ka­jú­ci sa Twit­te­ra bol nás­led­ne zru­še­ný 3. ap­rí­la 2014.

Ústav­ný súd 29. má­ja 2014 na zá­kla­de in­di­vi­duál­nej sťaž­nos­ti tak­tiež roz­ho­dol, že prí­kaz na za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu k YouTu­be vy­da­ný úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu s cie­ľom pre­dísť odha­le­niu štát­nych ta­jom­stiev, kto­ré bo­li ší­re­né pros­tred­níc­tvom prib­liž­ne pät­nás­tich URL adries na Youtu­be, po­ru­šu­je sťa­žo­va­te­ľo­vo prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu. Po­dob­ne ako pri odôvod­ne­ní v prí­pa­de Twit­ter ús­tav­ný súd uvie­dol, že neexis­tu­je práv­na nor­ma v zá­ko­ne, ktorá by umož­ni­la vnút­roš­tát­nym or­gá­nom vy­dať blan­ke­to­vý prí­kaz na za­blo­ko­va­nie s cie­ľom zne­mož­niť prís­tup na ce­lú webo­vú strán­ku (YouTu­be) na zá­kla­de ob­sa­hu jed­nej URL ad­resy.[1][12]

Zá­kon o inter­ne­te bol v ro­ku 2014 no­ve­li­zo­va­ný cel­ko­vo trik­rát. No­ve­ly vo feb­ruári 2014 za­ve­de­né zá­kon­mi č. 6518 (6. feb­ruár 2014) a č. 6527 (26. feb­ruár 2014) pri­nies­li no­vé pos­tu­py v ob­las­ti blo­ko­va­nia prís­tu­pu na webo­vé strán­ky. [13]

Tie­to no­ve­ly pri­nies­li no­vé zme­ny do zá­ko­na, keď­že nap­rík­lad čl. 8 po no­ve­le us­ta­no­vu­je, že roz­hod­nu­tie o blo­ká­cii webo­vej strán­ky pod­ľa toh­to člán­ku mô­že byť vy­da­né len na obmedzené ča­so­vé ob­do­bie (pred no­ve­lou bo­lo bez ča­so­vé­ho ob­me­dzenia) a no­ve­li­zo­va­ný čl. 9 ods. 4 us­ta­no­vu­je po­vin­nosť sud­cu vy­dať prí­kaz na za­blo­ko­va­nie (len) kon­krét­nej publi­ká­cie (vo for­me URL), a nie webo­vej strán­ky ako cel­ku, iba­že by to ne­bo­lo mož­né z tech­nic­kých prí­čin. V ta­kom prí­pa­de mô­že sud­ca vy­dať prí­kaz na za­blo­ko­va­nie ce­lej webo­vej strán­ky, ale len za spl­ne­nia ur­či­tých pod­mie­nok.

No­ve­ly tak­tiež roz­ší­ri­li prá­vo­mo­ci úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu a za­vied­li no­vé al­ter­na­tív­ne pos­tu­py na blo­ko­va­nie prís­tu­pu. No­ve­lou čl. 4 ods. 3 a čl. 5 ods. 5 zá­ko­na o inter­ne­te sa sta­li pos­ky­to­va­teľ ob­sa­hu a rov­na­ko pos­ky­to­va­teľ hos­tin­gu po­vin­ní „pred­lo­žiť úra­du pre telekomu­ni­ká­ciu in­for­má­cie, kto­ré mô­že po­ža­do­vať v rám­ci vý­ko­nu práv a po­vin­nos­tí, kto­ré mu bo­li zve­re­né tým­to zá­ko­nom a iný­mi pred­pis­mi, a mu­sia pri­jať opat­re­nia, kto­ré im mô­žu byť ulo­že­né úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu“. Tie­to us­ta­no­ve­nia bo­li nes­kôr zru­še­né rozhodnutím ús­tav­né­ho sú­du z de­cem­bra 2015 (poz­ri ďa­lej). No­vý čl. 9a za­ve­de­ný 6. feb­ruára 2014 tiež v od­se­ku 8 us­ta­no­vu­je, že „v prí­pa­doch, keď meš­ka­nie mô­že pred­sta­vo­vať ri­zi­ko poru­še­nia prá­va na ne­dot­knu­teľ­nosť súk­rom­né­ho ži­vo­ta, od­miet­nu­tie prís­tu­pu mu­sí byť vykona­né pros­tred­níc­tvom pria­me­ho po­ky­nu úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu“.

No­ve­la čl. 8 za­ve­de­ná vo feb­ruári 2014 bo­la pre­ro­ko­va­ná Vý­bo­rom mi­nis­trov Ra­dy Euró­py v sú­vis­los­ti s doh­ľa­dom nad vy­ko­na­ním roz­hod­nu­tia vo ve­ci Ah­met Yil­di­rim v. Tur­key na je­ho 1208. za­sad­nu­tí (23. – 25. sep­tem­bra 2014). Vý­bor mi­nis­trov uvie­dol, že „nez­dá sa, že by legis­la­tív­ne no­ve­ly čl. 8 zá­ko­na č. 5651 z feb­ruára 2014 zme­ni­li zne­nie toh­to us­ta­no­ve­nia spôso­bom, aby to spĺňa­lo po­žia­dav­ku pred­ví­da­teľ­nos­ti pod­ľa do­ho­vo­ru a od­strá­ni­li oba­vy vyjad­re­né sú­dom v tom­to roz­sud­ku tý­ka­jú­ce sa ar­bit­rár­nych účin­kov roz­hod­nu­tí o za­blo­ko­va­ní prís­tu­pu na webo­vé strán­ky. Uve­de­né zme­ny... sa nez­da­jú byť re­le­van­tné pre rie­še­nie problému, na kto­rý súd pou­ká­zal v roz­sud­ku.“. Prob­le­ma­ti­ka vý­ko­nu toh­to roz­hod­nu­tia stá­le ča­ká na pre­ro­ko­va­nie Vý­bo­rom mi­nis­trov.

Zá­kon o inter­ne­te bol opäť no­ve­li­zo­va­ný v mar­ci 2015. No­ve­la za­vied­la no­vý čl. 8a a s ním ďal­ší pro­ces na vy­da­nie opat­re­nia na blo­ko­va­nie („Od­strá­ne­nie ob­sa­hu a/ale­bo za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu za okol­nos­tí, ke­dy by ones­ko­re­nie moh­lo vy­vo­lať ne­bez­pe­čen­stvo oh­ro­ze­nia“), kto­rý za­čí­na ini­cia­tí­vou Kan­ce­lá­rie pre­mié­ra a mi­nis­ter­stva, pod kto­ré spa­dá ochra­na ná­rod­nej bezpeč­nos­ti a ve­rej­ný po­ria­dok, a to z rôz­nych dô­vo­dov za­hŕňa­jú­cich aj ochra­nu ná­rod­nej bez­peč­nos­ti, ve­rej­né­ho po­riad­ku a iných dô­vo­dov, pri­čom blo­ku­jú­ce opat­re­nie po­dlie­ha súdnej kon­tro­le ex post.

Ústav­ný súd roz­hod­nu­tím z 8. de­cem­bra 2015 zru­šil čl. 4 ods. 3 písm. d), čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 písm. d), kto­ré sa tý­ka­li po­vin­nos­ti ulo­že­nej pos­ky­to­va­te­ľom ob­sa­hu a hos­tin­gu poskytnúť po­ža­do­va­né in­for­má­cie úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu (poz­ri bod 27 toh­to sta­no­vis­ka) a po­vin­nos­ti ulo­že­nej pos­ky­to­va­te­ľom pri­po­je­nia pri­jať opat­re­nia na pre­ven­ciu al­ter­na­tív­nych spô­so­bov prís­tu­pu k pub­li­ká­ciám, kto­ré bo­li pred­me­tom roz­hod­nu­tia o za­blo­ko­va­ní prístupu.[1][14] Roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du vstú­pilo do plat­nos­ti 28. ja­nuá­ra 2017.

Tu­rec­ké úra­dy od­miet­li žia­dosť Be­nát­skej ko­mi­sie, aby pos­kyt­li ofi­ciál­ne šta­tis­ti­ky o aktuálnom poč­te za­blo­ko­va­ných URL adries a webo­vých adries. Z neo­fi­ciál­ne­ho zdro­ja[1][15] vy­plý­va, že k má­ju 2015 bo­lo v kra­ji­ne za­blo­ko­va­ných prib­liž­ne 80 000 webo­vých stránok.[16]V tla­čo­vej sprá­ve z 15. ap­rí­la 2016 zá­stup­co­via OB­SE pre slo­bo­du mé­dií zdôraznili, že v Tu­rec­ku bo­lo za­blo­ko­va­ných viac ako 100 000 webo­vých strá­nok a ti­sí­ce URL adries spra­vo­daj­ských a so­ciál­nych mé­dií, z to­ho mno­hé bez súd­ne­ho doh­ľa­du. Zástupco­via pre slo­bo­du mé­dií do­da­li, že na­ďa­lej tr­vá na­lie­ha­vá pot­re­ba re­for­my zá­ko­na o inter­ne­te.[1][17]
 

Zhr­nu­tie:

Od­strá­ne­nie ob­sa­hu z inter­ne­tu a blo­ko­va­nie prís­tu­pu na inter­net vy­tvá­ra ob­me­dzenie prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu, kto­ré si vy­ža­du­je pod­lo­že­nie niek­to­rým z dô­vo­dov a pod­mie­nok uvedených v čl. 10 ods. 2 do­ho­vo­ru. V zmys­le toh­to us­ta­no­ve­nia kaž­dé ob­me­dzenie mu­sí byť sta­no­ve­né zá­ko­nom a byť ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, v zá­uj­me ná­rod­nej bezpeč­nos­ti, územ­nej ce­lis­tvos­ti ale­bo ve­rej­nej bez­peč­nos­ti, pre­ven­cie ne­po­ko­jov ale­bo trestnej čin­nos­ti, ochra­ny zdra­via a mo­rál­ky, ochra­ny po­ves­ti ale­bo práv iných, za­brá­ne­nia úni­ku dô­ver­ných in­for­má­cií ale­bo v zá­uj­me za­cho­va­nia auto­ri­ty a nes­tran­nos­ti súd­nej mo­ci.

V čl. 8a ods. 1 však nie je spo­me­nu­tá po­žia­dav­ka, že ob­me­dzenie mu­sí byť „ne­vyh­nut­né v demok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti“, t. j. „zá­sah“ do slo­bo­dy pre­ja­vu by mal zod­po­ve­dať „na­lie­ha­vej spo­lo­čen­skej pot­re­be“ a mal by byť pro­por­cio­nál­ny le­gis­la­tív­ne­mu cie­ľu, kto­rý sle­du­je, a dôvod da­ný úrad­mi na je­ho pod­lo­že­nie by mal byť re­le­vant­ný a dos­ta­toč­ný. Be­nát­ska ko­mi­sia be­rie na ve­do­mie a súh­la­sí s oba­va­mi úra­dov, že inter­net mô­že byť pou­ži­tý naj­mä zločineckými or­ga­ni­zá­cia­mi na pok­ra­čo­va­nie v pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti a na uľah­čo­va­nie tres­tnej čin­nos­ti. Aj na­priek to­mu nes­ta­čí, že zá­sah sle­du­je je­den ale­bo via­ce­ro le­gi­tím­nych cie­ľov vy­me­dze­ných v čl. 8a ods. 1 (op­ráv­ne­nie nie je auto­ma­tic­ké). Ok­rem tých­to legitímnych cie­ľov by mal zá­sah spĺňať aj po­žia­dav­ku „ne­vyh­nut­nos­ti v de­mok­ra­tic­kej spoloč­nos­ti“. V tom­to oh­ľa­de by mal kom­pe­tent­ný or­gán pri vy­ko­na­ní opat­re­ní na zablokovanie/od­strá­ne­nie (sud­ca ale­bo úrad pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu) brať do úva­hy ju­di­ka­tú­ru ESĽP za­hŕňa­jú­cu pre­dov­šet­kým slo­bo­du po­li­tic­ké­ho pre­ja­vu[1][18], kto­rá si vy­ža­du­je vyso­ký stu­peň ochra­ny prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu a umož­ňu­je kaž­dé­mu po­die­ľať sa na voľnej po­li­tic­kej de­ba­te, kto­rá je sú­čas­ťou sa­mot­ného jad­ra kon­cep­cie de­mok­ra­tic­kej spoločnos­ti. Od­po­rú­ča sa do čl. 8a za­hr­núť oso­bit­né us­ta­no­ve­nie, kto­ré by sta­no­vi­lo, že opat­re­nie na ob­me­dzenie (za­blo­ko­va­nie/od­strá­ne­nie) vy­da­né na zá­kla­de kto­ré­ho­koľ­vek le­gi­tím­ne­ho dô­vo­du uve­de­né­ho v čl. 8a ods. 1 má byť „ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spoloč­nos­ti“ a pro­por­cio­nál­ne.

Pred­chá­dza­jú­ce tvr­de­nie zna­me­ná, že pod­mien­ky op­ráv­ne­nos­ti ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu mu­sia byť inter­pre­to­va­né a ap­li­ko­va­né eš­te viac reš­trik­tív­ne v prí­pa­doch, keď sú ob­me­dzenia ne­di­fe­ren­co­va­né (za­brá­ne­nie prís­tu­pu na ce­lú inter­ne­to­vú strán­ku) a ma­jú pre­ven­tív­ny charakter v tom zmys­le, že blo­ku­jú prís­tup k bu­dú­cim in­for­má­ciám a ko­mu­ni­ká­cii. V čl. 8a a čl. 9 sa pre­to od­po­rú­ča uviesť, že roz­hod­nu­tie o za­blo­ko­va­ní ce­lej webo­vej strán­ky má byť „pro­por­cio­nál­ne“ a pod­po­re­né vý­ni­moč­ne sil­ný­mi ar­gu­men­tmi do­ka­zu­jú­ci­mi, že blo­ko­va­cie opat­re­nie nep­re­sa­hu­je hra­ni­ce to­ho, čo je úpl­ne ne­vyh­nut­né za da­ných špe­ci­fic­kých okol­nos­tí kaž­dé­ho prí­pa­du. Na za­bez­pe­če­nie po­žia­dav­ky pro­por­cio­na­li­ty je ne­vyh­nut­ná exis­ten­cia al­ter­na­tív­nych, me­nej zá­važ­ných opat­re­ní (poz­ri už uve­de­né) v zá­ko­ne.

Zá­kon č. 5651 o inter­ne­te sa za­me­ria­va na boj pro­ti tres­tným či­nom spá­cha­ným zneu­ži­tím mož­nos­tí pos­kyt­nu­tých inter­ne­tom a na pri­jí­ma­nie ne­vyh­nut­ných pre­ven­tív­nych opat­re­ní pro­ti vy­sie­la­niu pro­pa­gu­jú­ce­mu škod­li­vý ob­sah, ako je uží­va­nie drog, sexuál­ne zneu­ží­va­nie de­tí a pod. Zme­ny za­ve­de­né v ro­ku 2014 pri­nies­li ur­či­té po­zi­tív­ne zme­ny [nap­rík­lad po­vin­nosť ulože­ná sud­com a úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu up­red­nos­tniť vy­da­nie blo­ko­va­cích roz­hod­nu­tí vo vzťa­hu k da­nej pub­li­ká­cii (vo for­me URL atď.)] pred vy­da­ním prí­ka­zu na za­blo­ko­va­nie celej strán­ky na zá­kla­de rôz­nych pod­mie­nok. Cel­ko­vo tie­to zme­ny a zme­ny za­ve­de­né v mar­ci 2015 však vied­li k roz­ší­re­niu prá­vo­mo­cí úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu na vy­dá­va­nie prí­ka­zov na za­blo­ko­va­nie bez pred­chá­dza­jú­ce­ho súd­ne­ho pres­kú­ma­nia a k poč­tu al­ter­na­tív­nych pos­tu­pov na za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu/od­strá­ne­nie ob­sa­hu z rôz­nych dô­vo­dov.

Cie­le blo­ku­jú­cich opat­re­ní uve­de­né v zá­ko­ne, ako sú nap­rík­lad pre­ven­cia kri­mi­na­li­ty a ochrana osob­ných práv ale­bo súk­ro­mia, sú pok­ry­té nie­koľ­ký­mi le­gi­tím­ny­mi cieľ­mi pre obmedzenie uve­de­né v čl. 10 ods. 2 do­ho­vo­ru. Us­ta­no­ve­nia sa však nez­mie­ňu­jú expli­cit­ne ale­bo im­pli­cit­ne o po­vin­nos­ti sud­cu vy­ko­nať test pro­por­cio­na­li­ty s cie­ľom nas­to­liť spravodlivú rov­no­vá­hu me­dzi dot­knu­tý­mi stra­na­mi. V zá­ko­ne chý­ba zoz­nam me­nej závažných opat­re­ní, ako je blo­ku­jú­ce opat­re­nie, a ne­ne­chá­va sud­co­vi pries­tor pre mier­nej­šie san­kcie za ur­či­tých okol­nos­tí po po­sú­de­ní pro­por­cio­na­li­ty. Do zá­ko­na by sa mal dopl­niť zoznam me­nej zá­važ­ných opat­re­ní než za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu/od­strá­ne­nie ob­sa­hu s cie­ľom umož­niť or­gá­nom a sú­dom ap­li­ko­vať me­nej zá­važ­né opat­re­nie, ak je to dos­ta­toč­né vzhľa­dom na le­gi­tím­ny cieľ, kto­rý sle­du­je ob­me­dzenie (test pro­por­cio­na­li­ty); opat­re­nie na za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu by sa ma­lo vy­dá­vať ako pos­led­ná mož­nosť.

Prob­le­ma­tic­ká je aj prá­vo­moc úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu pri­jí­mať opat­re­nia na zabloko­va­nie prís­tu­pu bez pred­chá­dza­jú­ce­ho súd­ne­ho po­sú­de­nia. Sys­tém za­blo­ko­va­nia prís­tu­pu roz­hod­nu­tia­mi úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu bez pred­chá­dza­jú­ce­ho súd­ne­ho pres­kú­ma­nia (správ­ne opat­re­nie) by mal byť pre­hod­no­te­ný. Vy­va­žo­va­nie me­dzi konkuru­jú­ci­mi prá­va­mi a/ale­bo me­dzi opat­re­nia­mi ob­me­dzu­jú­ci­mi slo­bo­du pre­ja­vu a le­gi­tím­ny­mi cieľ­mi, kto­ré tie­to opat­re­nia sle­du­jú, by ma­lo byť vy­ko­ná­va­né sú­dom, a nie správ­nym or­gá­nom.

          


[1][1] Ok­rem čl. 3 a čl. 8, kto­ré vstú­pi­li do plat­nos­ti v no­vem­bri 2007.

[1][2] Dos­tup­né na <http://www.os­ce.org/fom/41091>.

[3]CommDH(2011)25 Sprá­va ko­mi­sá­ra pre ľud­ské prá­va Ra­dy Euró­py Tho­ma­sa Hammerbegra po náv­šte­ve Tu­rec­ka z 27. - 29. ap­rí­la 2011, ods. 60 a nasl.

[1][4]   Európ­ska Únia, Sprá­va z od­bor­nej re­ví­zie Lor­da Mac Do­nal­da z Ri­ver GLo­ve­ru, QC, apríl 2011. Tiež poz­ri Wol­fgang Be­ne­dek a Kat­rin Ny­man-Met­calf, Sprá­va o ná­le­zoch a odpo­rú­ča­niach z mi­sie na od­bor­nú re­ví­ziu prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu (Is­tan­bul a An­ka­ra, 12. - 16. máj 2014).

[1][5]   ESĽP, Ah­met Yil­di­rim v. Tu­rec­ko, sťaž­nosť č. 3111/10, 8. de­cem­ber 2012.

[6]         Poz­ri od­sek 68.

[1][7]   Sťaž­nos­ti č. 48226/10 a 14027/11, 1. de­cem­ber 2015.

[1][8]   Is­tan­bul, 14. Trest­ný súd, 2013/406 D.is.

[1][9]Ok­rem iné­ho poz­ri Rum­mi v. Es­tón­sko, sťaž­nosť č. 63362/09, 15. ja­nuár 2015, od­sek 82.

[1][10]Poz­ri Hir­vi­saa­ri v. Fín­sko, sťaž­nosť č. 49684/99, 27. sep­tem­ber 2001, od­sek 30.

[1][11] Ústav­ný súd, sťaž­nosť č. 2014/3986, 2. ap­ríl 2014.

[1][12] Ústav­ný súd, sťaž­nosť č. 2014/4705, 29. máj 2014.

[1][13]  Le­gis­la­tív­ny pro­ces vo ve­ci tých­to no­viel bol kri­ti­zo­va­ný pred­sta­vi­te­ľom OB­SE pre slo­bo­du mé­dií v sprá­ve pub­li­ko­va­nej v ja­nuá­ri 2014, kto­rý si vši­mol, že ne­bol vy­ko­na­ný žia­den pro­ces kon­zul­tá­cie po­čas príp­ra­vy návr­hu no­viel, čo brá­ni­lo akej­koľ­vek zmys­lupl­nej ve­rej­nej dis­ku­sii o tej­to otáz­ke a že no­ve­ly inter­ne­to­vé­ho zá­ko­na bo­li pri­da­né do „všeo­bec­né­ho zá­ko­na o no­ve­lách“, kto­rý sa tý­kal aj ne­re­le­van­tných návr­hov no­viel o Mi­nis­ter­stve ro­di­ny a sociál­nej po­li­ti­ky, so­ciál­nej bez­peč­nos­ti, zá­ko­na o všeo­bec­nom zdra­vot­nom pois­te­ní a mno­ho iných. Poz­ri pred­sta­vi­teľ OB­SE pre slo­bo­du mé­dií, inštruk­táž o navr­ho­va­ných zme­nách zá­ko­na č. 5651 o inter­ne­te (Tu­rec­ko), ja­nuár 2017, s. 3. Dos­tup­né na:<(http://www.os­ce.org/fom/110823?download=true)>.

[1][14]CDL-REF (2016)027, roz­sud­ky Ústav­né­ho sú­du Tu­rec­ka (2014/87E, 12015/112K) z 8. de­cem­bra 2015.

[1][15]Tu­rec­ké úra­dy spo­chyb­ni­li pres­nosť in­for­má­cií z neo­fi­ciál­nych zdro­jov.

[1][16]Dos­tup­né na <http://free­dom­hou­se.org/re­port/free­dom-net/2015/tur­key>.

[1][17]Dos­tup­né na <http://www.os­ce.org/fom/233926>.

[1][18]Pozri okrem iné ho ESĽP, In­cal v. Tu­rec­ko, sťaž­nosť č. 22678/93, 9. jún 1998.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama