Slovenská štátnosť a národné povstanie

Počet zobrazení: 3557

1.

Pohľadov a prístupov k téme je viacero. Napríklad, či Slováci vystúpili v národnom povstaní proti vlastnému slovenskému štátu? Alebo povstali preto, aby znemožnili vytvorenie jednotného Československého štátu? Či dokonca povstali aj s cieľom, konšpiratívnym spôsobom zachovať takzvaný bábkový slovenský štát?

Prvý prípad, povstať proti vlastnému štátu ešte k tomu aj so zbraňou v ruke, odsúdil spisovateľ J. Cíger Hronský hodnotením, že nie je na svete iný taký hlúpy národ, ktorý by vystúpil proti svoju štátu. Emigračný historik F. Vnuk v knihe „Dedičstvo otcov“ (ku ktorému sa v modlitbe pripájajú slová, „zachovaj nám Pane“) nadviazal na tento súd slovami: „... skutočnosť, že národ berie do rúk zbrane, aby likvidoval vlastný štát, je vo svojej podstate taká ohavná, že sebavedomý Slovák musí SNP zavrhnúť, aj keby ho boli organizovali a viedli anjeli“. Voči SNP vyslovil absolútne odsudzujúci kategorický, imperatívny ortieľ. Vlastný štát je podľa nich absolútna hodnota, bez ohľadu na jeho obsah, politický režim, činnosť, spojencov, medzinárodný kontext.

Druhú situáciu, absolútnu a kategorickú vernosť československému štátu, vyjadril na rozdiel od predchádzajúcich verbálnych morálnych súdov, ako trestný ortieľ Najvyšší súd ČSR v roku 1954 v rozsudku proti slovenským buržoáznym nacionalistom v trestnej veci G. Husák a spol. Po dokazovaní prišiel k záveru, že obžalovaní svojím konaním v Slovenskom národnom povstaní naplnili skutkovú podstatu trestného činu vlastizrady. Stalo sa tak vraj tým, že v Londýne koncom roku 1944, uzatvoril V. Clementis a L. Novomeský dohodu o rozbíjačskom postupe, obsahom ktorej bolo znemožniť vytvorenie jednotného štátu Čechov a Slovákov s ústredným zákonodarstvom a ústrednou vládou. Za údajne dokázanú vinu, v podstate v inkvizičnom procese, väznili (šesť rokov dokonca v samotke) a vypočúvali ich, aj metódou stalinistickej tortúry v pivnici na zámku v Kolodějoch, v Ilave, Leopoldove aj iných zariadeniach na nápravu. Aj úvahy o tom, ako zmeniť zákonným spôsobom unitárny československý štát na štát zložený, s dvomi národnými republikami, sa kvalifikovali ako vlastizrada. Rozsudkom sa vytvorila „res iudicata“ (prekážka právoplatne rozhodnutej veci), podľa ktorej sa politické, štátoprávne aj iba a vonkoncom akademické konštrukcie a debaty aj žurnalistické články, mohli kvalifikovať aj trestnoprávne ako nadržiavanie, schvaľovanie či podpora konania páchateľov odsúdených za vlastizradu. Rovnako sa trestne mohli stíhať aj návrhy a podnety na premenu ČSR na zložený štát podľa zásady rovný s rovným, nielen s deklaratívnou relevanciou, ale s adekvátnym inštitucionálnym štátoprávnym vyjadrením. „Res iudicata“ z rozsudku  roku 1954 platila, bola právnou konštantou a politickou axiómou až do roku 1963, kedy Najvyšší súd ČSSR zrušil rozsudok z roku 1954 a rehabilitoval osoby, ktoré boli odsúdené ako slovenskí buržoázni nacionalisti. Títo boli potrestaní aj pre ďalšie, údajné protištátne konanie, že návrhmi na širšiu právomoc SNR a Zboru povereníkov sa usilovali o tajnú, ale faktickú obnovu „tisovského resp. tisovsko-tukovského bábkového štátu“.

Takže hodnotenie SNP, hodnotenie osobností a politikov v ňom, bolo akoby medzi Skyllou a Charybdou. Skyllou boli historické postoje autentických ľudákov a po nich neoľudákov a Charybdu tvorili postoje unitaristických čechoslovakistických komunistov. Už nie autenticky čechoslovakistických komunistických politikov, pretože od roku 1945 uznávali ČSR za štát dvoch národov, ale pokračujúcich v ich modifikovanej dogme, už nie jednotného národa, ale jednotného štátu, unitárne československého.   

Roky 1963 až 1971 boli rokmi explózie, výbuchu tvorivej práce v historiografii. Vilém Prečan zostavil, stal sa editorom excelentného diela: „SNP. Dokumenty r. 1965“. Veľký bol počet monografií o  Povstaní, ktoré mali zásadný význam. Presahovali rámec historiografie. Ovplyvňovali spoločenské vedomie a stimulovali aj spoločenský pohyb. Priniesli hypotézy aj zistenia týkajúce sa štátoprávnych aspektov, a to, že SNP obnovilo ČSR, alebo podľa druhého variantu malo vytvoriť novú ČSR. Rekonštruovali, opisovali a hodnotili, aké boli požiadavky SNP, či už autonomistické, prípadne federatívne, výnimočne aj dualistické. Podľa niektorých autorov tej doby, aj štátovedcov sa ČSR mohla vyhlásiť aj tak, že v partizánskej obci Sklabiňa, príp. v inej obci, vyvesili na streche domu československú zástavu a zaspievali hymnickú dvojpieseň Kde domov můj, a Nad Tatrou sa blýska. Prevrat, vyhlásenie ČSR bolo dokonané. V romanticky ladenej historiografii sa písalo o partizánskych republikách, tiež československých. Epiteton „obnovila sa“, sa vykladal tak, že síce ČSR v SNP nevznikla, ale v nejakej potenciálnej podobe, v inkarnácii, v srdciach a mysliach jej prívržencov jestvovala a v Povstaní sa akoby obnovila, vzkriesila a vtelila do politických orgánov, vojenských, partizánskych oddielov, ktoré sa pomenovali ako československé. Mala mať v sebe niečo iné ako stará ČSR, ale toho iného malo byť iba toľko, aby to nebola nová ČSR. Boli to však našťastie názory nie hlavného prúdu.. Prevládal totiž názor, že Slovenská národná rada v SNP usilovala jednak o novú, a po ďalšie, o spoločnú ČSR so štátoprávnou formou federácie.   

V úplnosti až v roku 1968 sa prekonali hrozby vyplývajúce z trestnoprávnych tieňov – rozsudku z roku 1954, a reálnou sa stala možnosť prekročenia nielen úpravy štátoprávnych pomerov podľa Ústavy ČSSR z roku 1960, ale aj podľa relatívne priaznivejšej úpravy, a to podľa Ústavy 9. mája. Ústava z roku 1960 bola do tej miery unitaristická, že lepší bol aj stav podľa autentického znenia Košického vládneho programu. Obnoviť ho, taká bola myšlienka Akčného programu KSČ z apríla 1968. Našťastie tu bolo uznesenie SNR z 15. marca 1968, ktoré politicky zásadným spôsobom vystúpilo s návrhom federatívneho usporiadania ČSSR. Vývoj v roku 1968 umožnil v marci 1968 vrátiť sa ku koreňom a k prameňom (teda ad fontes), a to k možnosti ústavnej realizácie myšlienky federatívneho usporiadania, ktorú vyslovilo povstalecké vedenie KSS už na konferencii v Košiciach v prvých dňoch februára 1945. Podarilo sa prerobiť návrhy a obsahom ich posunúť k tomuto stavu a ďalej dosiahnuť to, čo bolo najskôr odkladané, potom kriminalizované. Zásada rovný s rovným sa konečne mala aplikovať aj na štátoprávne vzťahy českého a slovenského národa. Dňa 1. januára 1969 sa táto idea, požiadavka, štátoprávny postulát – naplnila konštituovaním Slovenskej republiky, vtedy s prívlastkom socialistickej. Stalo sa tak po štvrťstoročí, po uplynutí dvadsaťpäť rokov od Slovenského národného povstania. Vývojová, inštitucionálna kontinuita s Povstaním je nepochybná, neodškriepiteľná a je daná tým, že to bola Slovenská národná rada, ktorá sa 1. 9. 1944 vytvorila a prevzala zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na Slovensku a ktorá sa po všetkých politických peripetiách od 1. januára 1969 stala zákonodarným orgánom Slovenskej socialistickej republiky. Slovensko dosiahlo svoju štátnosť, a to tzv. republikovú štátnosť, štátnosť, ktorá spolu s českou republikovou štátnosťou tvorila súčasť, patrila do československej federatívnej štátnosti. Ďalší vývojový stupeň slovenskej národnej štátnosti, konštituovanie samostatnej Slovenskej republiky dňom 1. januára 1993 bol už ústavnoprávnym a medzinárodnoprávnym javom kontinuitného vývoja, vývojovou syntézou s predchádzajúcich dvoch téz a to: povstaleckej, antifašistickej a demokratickej a druhej republikovej národnej štátnosti. Slovenská národná štátnosť – sa z relevancie pôvodne národnej protifašistickej štátnosti (1944), potom republikovej štátnosti vo federácii, emancipovala na samostatnú, suverénnu štátnosť, medzinárodnej relevancie.

Po roku 1989 sa v dejepisectve o SNP prezentovala svojimi dielami slovenská emigrantská historiografia. Autori tohto dejepisectva sa pôvodne prezentovali ako skutoční držitelia pravdy o SNP a o slovenskej národnej štátnosti. Zastrájali sa priniesť nové poznanie o SNP, nedeformované, s nediskreditovanými osobnosťami, s pravdivým neideologizovaným podaním. Hodnotovo ich príspevky boli spojené s reanimáciou chápania slovenského ľudáckeho štátu ako vrcholu slovenských národných dejín a s odmietaním SNP, v lepšom prípade ako poblúdenie. Nových poznatkov aj z inštitúcie, ktorá bola zákonom zriadená a určená na odhaľovanie zločinov komunizmu, pravdy na obraz a podľa podľa predstáv nového politického režimu, teda z Ústavu pamäti národa sme sa nedočkali, resp. jeho historici sa zaradili, integrovali a patria do neoľudáckeho prúdu slovenskej historiografie. Vedúcu osobnosť povstania,  Dr. G. Husáka, ktorého v poslednom monster procese obdobia stalinizmu odsúdili za zločiny tvoriace slovenský buržoázny nacionalizmu, pričom jeho konanie, činy v skutočnosti nie iba smerovali, ale viedli k  vytvoreniu slovenskej antifašistickej štátnosti, a ktorý, aj po skrivodlivej represii, viedol v ďalšom období politický a legislatívny pohyb k vytvoreniu slovenskej republikovej štátnosti, dokázala táto historiografia difamovať ako „komunistického normalizátora“. V politickej činnosti v rozhodujúcej miere participoval na vytvorení jednak: slovenskej antifašistickej štátnosti, a slovenskej republikovej štátnosti, jej udržaní tak, aby sa stala aj v unitárnej federácii nezvratnou, schopnou vyvíjať sa  aj k medzinárodnej suverenite.

Historiografia, ktorá si udržala, prípadne obnovila spojitosť s „dejepravou“, s dejepisectvom najmä šesťdesiatych rokov a najlepších prác z rokov nasledujúcich, ktorá bola evolučná s týmto poznaním o SNP, skutočne nesie aj štafetu historiografie o tejto epopeji slovenského národa a slovenskej národnej štátnosti. Až na novinky typu nových odhalení, podľa metódy publikujeme to „čo píšu mainstreamove médiá“, príp. čo si želajú pre svoje ideologické eskamotáže, sa nezaskvela ani historiografia z ústavov akadémie vied ani katedier vysokých škôl. Myšlienkovou chudobou trpí aj publicistika rozhlasu a televízie.  

 

2.  

Aké sú korene, aké sú pôvodné pramene štátoprávneho odkazu Slovenského národného povstania? Slovenská národná rada napísala vo svojej zakladacej listine, vo Vianočnej dohode z roku 1943, že jej politickým a štátoprávnym cieľom je: „vznik novej Česko-slovenskej republiky“. Nechcela teda jednoduché vyhlásenie, či znovuvzkriesenie ČSR v stave z roku 1938, pred jeho ukrižovaním štyrmi mocnosťami, vrátane dvoch jej, ako sa ukázalo v tejto núdzi zradných spojencov, Francúzska a V. Británie, v Mníchove. Nechcela ani jednoduchú obnovu ČSR s malými, a teda nie zásadnými zmenami. Ako svoju programovú požiadavku aj podľa gramatického výkladu druhej časti Vianočnej dohody uviedla trikrát pomenovanie : a) v novej – ČSR, bod prvý; b) budúca Č-SR“ v bode treťom; a c) vnútorné usporiadanie budúcej Č-SR má byť demokratické (bod štvrtý). Termín slovenský štát, Slovenská republika, podľa útvaru v ktorom autori dohody pôsobili, ani v ktorom chceli v budúcnosti žiť, nepoužili v dohode ani raz.

SNR prišla pri svojich ústavno-politických analýzach ku konštatovaniu a v ďalšej činnosti vychádzala zo zistenia, že vojnový slovenský štát právne nejestvuje. Znamenalo to, že spojené národy, medzinárodné demokratické spoločenstvo, prioritne tri vedúce protifašistické mocnosti sa dopracovali k poznaniu, že Mníchovská dohoda z roku 1938 je absolútne neplatnou, resp. je neplatnou od samého začiatku a že neplatné sú všetky ďalšie medzinárodné dohody a skutočnosti, ktoré nastali, udiali sa v priamej príčinnej súvislosti s touto medzinárodno-politicky a morálne hanebnou skutočnosťou, nazvanou paradoxne dohoda, pričom táto bola a je právne iba „paktom“, ničotným a nulitným úkonom. Za neplatné sa považovalo „postúpenie“  územia ČSR Veľkonemeckej ríši ako aj Maďarskému kráľovstvu, ktoré v skutočnosti a reálne boli ich anexiou. Neplatným od počiatku bola aj autonómia Slovenskej krajiny v tzv. druhej Č-SR. Absolútne neplatným právnym úkonom bolo aj vyhlásenie a uzákonenie samostatného slovenského štátu, pretože k tomu došlo v následnej príčinnej súvislosti s Mníchovskou dohodou, anexiou a okupáciou českej a moravskej časti ČSR. Vice versa, (teda obrátene) to znamenalo, že právne naďalej a neprerušene aj po 29. septembri 1938 jestvovala Československá republika a že platný a účinný bol jej právny poriadok v stave, aký bol k tomuto dátumu. Slovensko v územnom rozsahu, ktorý malo pred Mníchovom, teda aj pred jeho súčasťou Viedenskou arbitrážou sa považovalo medzinárodne aj ústavnoprávne za súčasť ČSR. A na jeho území platil československý právny poriadok, ktorý sa vzťahoval na jeho obyvateľov, ako aj na predstaviteľov vojnového slovenského štátu, pretože naďalej a stále boli občanmi ČSR, podliehali jeho jurisdikcii, civilnej ako aj trestnej.

K oduznaniu Mníchova, k dosiahnutiu tejto historickej spravodlivosti, k uznaniu ničotnosti, nulity, absolútnej neplatnosti Mníchovskej dohody došlo až v roku 1942, teda štyri roky po jej podpise. Rok predtým tomu predchádzalo uznanie emigračnej československej vlády, tzv. dočasného štátneho zriadenia v cudzine (ktoré tvorili tri orgány: prezident, vláda a Štátna rada). Dňa 18. júla 1941 Veľká Británia a ZSSR svojimi diplomatickými nótami povýšili emigračnú reprezentáciu Československa na vládu ČSR, na vládu právne jestvujúceho štátu, rovnoprávnu s ďalšími emigračnými vládami, ktorých štáty sa stali obeťou agresie nacistického Nemecka a boli ním okupované (Poľsko, štáty Beneluxu, Dánsko, Juhoslávia, Grécko). Veľmoc zodpovedná za Mníchov, ktorá dala súhlas na odtrhnutie a anektovanie časti územia suverénneho štátu, a objektívne tým zodpovedná aj za okupáciu Čiech a Moravy a ovládnutie Slovenska nacistami, teda Veľká Británia v roku 1941 nepovažovala túto údajne dohodu typu „o nás bez nás“ už za platnú pre svoj podpis, ale ešte stále nie za neplatnú od jej počiatku. Stála totiž na stanovisku, že ako pôvodne platná sa stala až dodatočne neplatnou, a to preto, že ju porušila jedna jej zmluvná strana, a to hitlerovské Nemecko, obsadením, okupovaním českej časti ČSR. Veľká Británia teda aj uprostred II. svetovej vojny sa podľa jej vyhlásenia „nezaväzovala k vytýčeniu či uznaniu akýchkoľvek budúcich hraníc v Európe“. Štátne hranice oslobodeného ČSR v budúcnosti mohli byť podľa V. Británie ešte aj v roku 1942 také, ako ich nadiktoval A. Hitler a podpísal britský premiér N. Chamberlain.

Pre znovuzriadenie československej štátnosti na jej medzinárodne uznávanom teritóriu však bolo významné, že veľmoci uznaním Dr. Beneša a dočasnej vlády v Londýne, ako prezidenta ČSR a vlády ČSR, a oduznaním Mníchova sa súčasne zaviazali, že cieľom ich vojnového úsilia, úplnej porážky fašistických mocností a ich satelitov – je oslobodenie Československa, obnovenie jeho zvrchovanosti, suverenity tohto štátu.

Pre toto všetko vyššie uvedené vojnový slovenský štát, podľa svojej ústavy pomenovaný ako Slovenská republika, právne nejestvoval a nevzťahovali sa naň, nechránili ho ustanovenia medzinárodného práva týkajúce sa ochrany a nedotknuteľnosti jeho hraníc, územia a tiež jeho vlády. Vo vzťahu k mocnostiam antifašistickej koalície jestvoval „slovenský štát“ iba ako faktický útvar, produkt nacistickej veľkonemeckej expanzie. Reálne však jestvoval vo vzťahu k osobám, obyvateľom Slovenska, slovenským antifašistom, ktorých nemilosrdne perzekvoval. Jestvoval voči svojim občanom, ktorých podľa židovského kódexu z roku 1942 degradoval na bezprávne osoby a podľa ústavného zákona o vysťahovaní Židov platil 500 mariek nemeckej ríši za prijatie každého jedného z nich a za „osobitné zaobchádzanie“ v likvidačných koncentračných táborov.

Ako s faktickou mocou rátala československá vláda v Londýne s vojnovým slovenským štátom. Vyjadrilo sa to aj tým, že uzavrela v Moskve 5. mája 1944 zmluvu so ZSSR o správe oslobodeného územia. Oprávňovala Sovietsku armádu, aby vstúpila na medzinárodne uznané územie ČSR nie ako cudzie vojsko, agresor či okupant, ale ako osloboditeľ, ktorý vedie na tomto území vojenské operácie s cieľom po vyhnaní nemeckých okupantov, pacifikovaní  domácich zradcov a ich pomáhačov (kolaborantov) odovzdať správu tohto oslobodeného územia vláde ČSR. Oprávneným orgánom pre prevzatie správy do československých rúk sa stal novozriadený orgán a to minister pre správu oslobodeného územia.

Pre Slovenskú národnú radu uznanie právnej a politickej kontinuity ČSR, teda jej neprerušené právne jestvovanie, znamenalo reagovať na z toho vyplývajúcu skutočnosť, ako ju vykladal prezident ČSR a vláda ČSR v exile, že hneď prvý deň po oslobodení, po obnove suverenity Československa, má tento štát zákonnú hlavu štátu a legálnu vláda. Podľa tejto interpretácie platila a bola účinná aj jeho ústavná listina, ktorá nepoznala a neuznávala slovenský národ, ale iba a len jednotný československý národ. Za štátny jazyk vyhlasovala československý jazyk a územie Slovenska považovala len za administratívno-právny celok, za tzv. Slovenskú krajinu. Bol by to bol krok späť v porovnaní s dosiahnutým reálnym stavom národného vývoja Slovákov. Pretože v klérofašistickom, totalitnom a rasistickom režime slovenského štátu sa neviedli polemiky o československom národe a jeho dvoch vetvách. Atribúty jestvovania samostatného slovenského národa sa považovali za samozrejmé a neoddiskutovateľné. Rozhlasové vysielanie z Londýna, v značnej miere čechoslovakistické, emocionálne viedlo aj k náladám, názorom vo verejnosti, že slovenský štát treba zachovať, zlikvidovať treba jeho politický režim, a národnú slobodu rozšíriť aj o slobodu politickú a sociálnu. Uznanie medzinárodnoprávnej kontinuity, jestvovania ČSR, zaradenie obnovy jeho zvrchovanosti do vojnových cieľov mocností, vylučovalo však reálnosť takýchto postojov. Slovensko ako súčasť ČSR bolo jednoducho nevyhnutnou perspektívou po porážke nacistického Nemecka a klérofašistického slovenského štátu. Možné bolo vytvoriť program a projekt, nie iba zreformovanej, ale novej ČSR a navrhnúť a presadiť v ňom nové, nie územno-administratívne, ale ústavné resp. štátoprávne postavenie Slovenska. Slovensko podľa SNR nebolo už iba krajinou, ale národ žijúci na Slovensku dorástol, emancipoval sa, dosiahol status z ktorého ako conditio sine qua non, vyplývala národná štátnosť.  

Dosiahnuť kvalitatívnu, systémovú premenu Československa vyžadovalo doslova nielen negovať jeho dovtedajšie axiómy, ale negovať aj túto negáciu a dosiahnuť ich vývojovú syntézu. Vytvoriť novú ČSR znamenalo začať od „piky“ od jej základov a nosných pilierov. Axiómu, tézu o jednotnom československom národe a na nej založenom unitarizme československého štátu, bolo treba negovať tak, že sa na úrovni možno povedať nadústavnej uzná, že Slováci sa už plne konštituovali na samostatný a svojbytný slovenský národ a že aj Česi nie sú Čechoslováci, ale tvoria aj v ČSR samobytný český národ. Rezultátom v tejto etape novokonštituovania štátu bolo dosiahnutie ako pravdivej, skutočnej reality, že ČSR je štátom dvoch národov. A súčasne s tým, až po tomto rezultáte mala nasledovať ďalšia premena, logický dôsledok z predchádzajúcej, a to uplatnenie princípu rovný s rovným na ich vzájomné vzťahy v konštrukcii štátu. Už to bola herkulesovská úloha pre českú politiku aj verejnú mienku, ktorá české považovala za československé a československé pomenovávala ako české. Pre dosiahnutie novej kvality ČSR, po uznaní samobytnosti slovenského národa, po dosiahnutí zásady rovný s rovným vo vzťahoch oboch národov, po premene ČSR na štát dvoch národov, nie jedného a jednotného československého národa, mala nasledovať jeho premena aj na štát dvoch národných republík, českej a slovenskej republiky, ktoré budú tvoriť, vytvoria spoločný československý štát, už nie unitárny, ale zložený. Podľa SNR takýto bol projekt novej Č-SR, ktorý predložila pred povstaním a k presadeniu ktorého pristúpila v SNP.

 

3.

Slovenská národná rada prijatím svojej Deklarácie a prvého nariadenia o prevzatí zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku dňa 1. septembra 1944 urobila svoj principiálny ústavný krok k realizácii svojho projektu. Podľa historickej analógie, pre porovnanie s tým, čo si mnohí ešte pamätáme, podľa udalostí, ktoré sa uskutočnili temer o štvrťstoročie neskôr, Deklarácia SNR mala vlastne atribúty Deklarácie o zvrchovanosti zo 17. júna 1992. SNR v nej deklarovala, že si zobrala všetku suverenitu patriacu svojbytnému národu, vrátane práva na štátne sebaurčenie. A prvým nariadením (nar. SNR č. 1/1944 Zb. n.) ktorý bol vlastne zákonom a mal právnu silu ústavy, si osvojila celú zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na Slovensku. Právomoc SNR podľa týchto jej prvých, svojím významom ústavných úkonov, bola pôvodná, originárna, pretože túto právomoc (štátnu moc resp. suverenitu) neprevzala od iného ústavného orgánu, najmä nie od orgánu československého štátu, ani od jej ústavnej listiny. Uvedená právomoc, resp. moc SNR vyplývala, jej zdrojom bol prvotný prameň práva a zákona, a to právo na sebaurčenie slovenského národa až do vytvorenia vlastného štátu a suverenita slovenského ľudu. A to vzhľadom aj na začatie ozbrojeného povstania proti klérofašistickému štátu a jeho nacistickému nemeckému protektorovi, bola právomoc a suverenita radikálne antifašistická a demokratická. Právomoc SNR bola jednak pôvodná a ďalej aj všeobecná a výlučná. Znamenalo to, že sa týkala všetkých záležitostí a vecí (všeobecnosť), ktorá patria do kompetencie štátu, a že vylučovala, aby na území Slovenska bola platnou právomoc iného zákonodarného a vládneho orgánu, menovite najmä slovenského klérofašistického štátu, snemu, vlády a prezidenta. Tieto orgány v dobe SNP vydávali rozličné normy aj s názvom zákony, ale tie sa považovali za právne neplatné a voči osobám, ktoré tvorili personálny substrát štátnych orgánov, ktoré tieto normy vydávali, boli členmi týchto orgánov sa vyvodzovala zodpovednosť aj trestnoprávna, retribučná a stíhali ich ľudové súdy a Národný súd. Výlučnosť právomoci SNR ďalej znamenala, že na Slovensku neplatili ani normy vydávané československou vládou v exile, ani dekréty prezidenta ČSR.

Pôvodnosť, všeobecnosť a výlučnosť, zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci SNR na Slovensku vo svojich dôsledkoch a v celom kontexte znamenala, že tým sa konštituovala slovenská, antifašistická, demokratická štátnosť. Politicky a ústavne sa tým likvidovala klérofašistická, totalitná a rasistická slovenská štátnosť. Slovenská antifašistická štátnosť –mala svoj územno-personálny rozmer (vzťahovala sa na celé územie Slovenska v predmníchovských hraniciach), na všetkých obyvateľov tu žijúcich. Vytvorila sa už aj sústava orgánov tohto štátu, a to Slovenská  národná radu (zákonodarný, vládny a výkonný orgán), ktorý sa vnútorne diferencoval – na plénum SNR, Predsedníctvo SNR, zriadil sa Zbor povereníkov a povereníctva (slovenská antifašistická vláda) a sústava miestnych orgánov, ktorým sa stali národné výbory. SNR disponovala armádou, ktorú tvorila slovenská povstalecká armáda a partizánske oddiely aj žandárstvo. Podľa štátnej doktríny SNR, povstaleckého Slovenska, SNR uznávala len a iba medzinárodnoprávnu kontinuitu, jestvovanie ČSR. Znamenalo to že uznávala právomoci exilových československých orgánov vo vzťahu k iným štátom, k antifašistickej koalícii. SNR však neuznávala ústavnoprávnu kontinuitu ČSR, t. j. jej ústavnoprávnu subjektivitu a jestvovania, konkrétne neuznávala platnosť Ústavy ČSR, všetkých zákonov, ktoré tvorili ústavnú listinu ČSR z roku 1920, najmä jazykový zákon. Výlučnosť právomoci SNR na Slovensku, vylúčenie pôsobnosti aj československých zákonov, dekrétov prezidenta ČSR, ich platnosti na Slovensku sa prejavila v tom, že SNR odmietla, aby na Slovensku platil konkrétne aj dekrét prezidenta ČSR o správe oslobodeného územia.

SNR vyjadrila výlučnosť svojej právomoci a zvrchovanosti v tejto záležitosti v dvoch svojich uzneseniach. Prvé bolo prijaté 29. septembra 1944 a druhé 16. októbra 1944. Podľa menovaného dekrétu mal na oslobodenom území, konkrétne aj na území Slovenska, prevziať jeho správu  minister ČSR pre správu oslobodeného územia. Prezident ČSR za neho menoval Dr. Němca. Priletel aj na povstalecké územie. Slovenská národná rada mala mať podľa tohto dekrétu iba postavenie a právomoc dočasného, revolučného (teda nie trvalého a legálneho) administratívneho orgánu, Národného výboru. Ale takéto postavenie SNR neprijala.

V týchto uzneseniach z 29. 9. a 16. 10. 1944 sa prejavila a manifestovalo výlučnosť právomoci SNR ako orgánu nie československej, ale slovenskej antifašistickej štátnosti. SNR sa uzniesla, že bude vykonávať všetku zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na celom území Slovenska v jeho predmníchovských hraniciach. Ministra pre správu oslobodeného územia označila SNR iba za prostredníka (sprostredkovateľa) medzi československou vládou a SNR. Významná bola aj ďalšia skutočnosť, že SNR sa rozhodla, že bude túto svoju všeobecnú, výlučnú a pôvodnú právomoc, teda štátnu suverenitu, vykonávať neobmedzene, bez ohľadu na to, či bude územie, časť územia Slovenska oslobodená povstaleckými vojenskými silami alebo armádou Sovietskeho zväzu. Zmluva o správe oslobodeného územia uzatvorená 5. mája 1944 medzi ZSSR a ČSR sa mala podľa SNR vykladať a aplikovať tak, že predstaviteľ sovietskej armády odovzdá správu oslobodeného územia Slovenska ministrovi ČSR a ten ju však nebude reálne vykonávať, ale odovzdá ju hneď Slovenskej národnej rade. Slovenská národná rada pri rozhodovaní o správe oslobodeného územia Slovenska tým nepriamo zasiahla aj do výkladu medzinárodnej zmluvy.  

Slovenským národným povstaním došlo k dvom veľkým udalostiam – začalo sa celonárodné ozbrojené povstanie proti okupácii Slovenska nacistickým Nemeckom, ktorého vojská pozval na Slovensko samotný prezident vojnového slovenského štátu. Súčasne s ozbrojenou celonárodnou epopejou, druhou udalosťou historického významu bolo, že sa začala konštituovať slovenská antifašistická demokratická štátnosť. Slovenské národné povstanie, menovite dňa 1. 9. 1944, ustanovením SNR, vydaním Deklarácie SNR a nariadenia SNR č. 1/1944 Zb. nar. SNR o zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku znamenalo, že sa ústavnoprávne konštituovala slovenská národná štátnosť. V tomto období bola v etape, v štádiu vytvorenia slovenskej národnej, antifašistickej a demokratickej štátnosti. Výslovne sa v týchto dokumentoch neformulovalo, že takýto štát bol vyhlásený a uzákonený. Vyplývalo to z ich obsahu, významu, ústavnoprávnej sily. Špeciálne sa to prejavilo vo vzťahu k medzinárodnoprávne uznaným československým štátnym orgánom.    

V tomto kontexte túto historickú právnu udalosť možno preukázať a vecne ilustrovať stanoviskom SNR k právnej kontinuite ČSR. Uvedené stanovisko SNR sa týkalo otázky, či ČSR právne jestvuje, a to presne podľa stavu, dimenzií a atribútov, ako mala dňa  29. 9. 1938, t. j. pred Mníchovskou dohodou. Už sme uviedli, že Slovenská národná rada vo vzťahu k nej rozlišovala, diferencovala dve stránky, dve zložky jej právnej kontinuity. Akceptovala a uznávala medzinárodnoprávny aspekt právnej kontinuity ČSR. SNR však neuznávala ústavnoprávny aspekt právnej kontinuity ČSR, teda jej ústavnoprávne jestvovanie podľa stavu, aký táto mala dňa 29. 9. 1938. Ústavnoprávnu kontinuitu československá vláda so sídlom v Londýne a najmä prezident Dr. E. Beneš chápali a chceli uplatniť a presadiť v podobe restitutio in integrum (teda obnovením ČSR) podľa pôvodnej formy vlády, štátneho režimu, spoločenského zriadenia), alebo inak povedané, v podobe restitutio statu quo ante , obnovenia československého štátu a práva presne v takom stave, v takých parametroch, aké mala pred Mníchovskou dohodou. Obrazne povedané, prvým dňom po oslobodení, obnovení zvrchovanosti ČSR, mal byť 30. september 1938, presne podľa platného ústavného stavu a celého právneho poriadku. Nemali sa zohľadniť žiadne okolnosti, výsledky vývoja ani českého národa ani slovenského národa, nadobudnuté životné historické skúsenosti, dôsledky, poučenia z celého obdobia zrady a svetovej vojny. Vo vzťahu k Slovensku a Slovákom to znamenalo neuznanie, nerešpektovanie dosiahnutého vývoja Slovákov, ich konštituovania za moderný národ. Znamenalo to aj neuznanie ich nových požiadaviek na politickú demokraciu a najmä na rozvinutie demokracie na pole hospodárske a sociálne. Pre toto reštauračné a reštitučné chápanie právnej kontinuity ČSR odmietala SNR uznať jej ústavnoprávnu dimenziu. Z neuznávania ústavnoprávnej kontinuity ČSR vyplývalo, že podľa SNR nemôže byť uznaná v celku a v úplnosti za platnú jej ústavná listina. Prioritne pre vtedajšie kodifikovanie ČSR ako štátu jednotného československého národa. Ďalej aj preto, že zakotvovala všetky základné práva a slobody občanov, ľudské práva, ale doba, skúsenosti z medzivojnového a vojnového vývoja vyžadovala, aby do jej obsahu boli zaradené, implementované aj demokratické práva a slobody v oblasti hospodárskej, a sociálne práva. Liberálny kapitalizmus bol zodpovedný za svetovú hospodársku krízu, vznik a expanziu fašizmu, za svetovú vojnu. Protifašistické, národné a demokratické revolúcie odmietali a likvidovali tento systém. Ľud a národ v revolúciách usiloval nielen o štát demokratický, ale aj ľudový a sociálny.  

Slovenská antifašistická, demokratická štátnosť sa vytvorila v prvých dňoch Povstania vytvorením SNR, ktorá sa stala zákonodarným, vládnym a výkonným orgánom na území Slovenska, ktorej zvrchovanosť bola pôvodná (odvodená od národa a ľudu) a výlučná pretože SNR nedovolila, aby tu pôsobili orgány československého štátu, aby sa tu uplatňovala právomoc emigračnej vlády a prezidenta. Konala tak, aby sa takto konštituovaná slovenská antifašistická štátnosť mohla stretnúť s antifašistickou štátnosťou českého národa, a aby sa spolu dohodli na vytvorení ústavnoprávne novej a spoločnej Č-SR. Spoločnej Č-SR v tom zmysle, že takýto štát má vzniknúť – odvodene od primárnych národných štátov, od národných štátov s pôvodnou, neobmedzenou a výlučnou právomocou (suverenitou), ktorý jej časť tejto právomoci (suverenity) postúpia,  resp. delegujú ju na ich spoločný štát, ktorý bude mať odvodenú (sekundárnu) právomoc a suverenitu. Vzhľadom na to, že dnes už poznáme ďalšiu históriu, vývoj, ústavnoprávna kreácia československej federácie v roku 1968, vzhľadom na predchádzajúci vývoj a daný stav sa musela uskutočniť a prebiehala opačne, nie zdola nahor, ale zhora nadol. Československý unitárny štát odovzdával časť svojej právomoci a suverenity národným štátom. Spoločný štát týmto spôsobom kreoval národné republiky, Federatívne štátoprávne usporiadanie nebolo potom autentickým, ale bola to tzv. unitárna federácia. Projekt vzniku novej Č-SR, s ktorým vystúpila SNR v Povstaní, prvá genéza jej ustanovenia a ďalšie kroky podľa nej by viedli k vytvoreniu autentickej federácie. Nová Č-SR by týmito procesmi bola novou z ústavného hľadiska, nie z medzinárodného, pretože takýto štát, nová Č-SR by bol totožným subjektom medzinárodného  práva, identický s tým, ktorý vznikol v roku 1918. Vyplývalo to z toho, že SNR uznávala medzinárodnoprávnu kontinuitu, trvanie a jestvovanie ČSR ako subjektu medzinárodného práva. 

 

4.

Ako došlo k tomuto posunu od povstaleckého projektu novej Č-SR ? Možno to zmapovať rekonštrukciou vývoja základných atribútov návrhu SNR. Konkrétne to boli otázky: a) uznania slovenského národa ako svojbytného národa, s právom na národno-štátne konštituovanie; b) ďalej neoddeliteľne s tým aj uznania zásady rovný s rovným, podľa ktorej budú usporiadané jeho vzťahy s českým národom, c) uznania slovenských národných orgánov, t. j. Slovenskej národnej rady, Zboru povereníkov, ako predstaviteľov nie iba československej republiky na Slovensku, ale ako orgánov slovenskej národnej štátnosti, moci zákonodarnej, vládnej a výkonnej; d) napokon zakotvenie a implementovanie týchto hodnôt v novej ústave štátu, ktorú bolo treba po už nevyhovujúcej a prekonanej ústave z roku 1920 vytvoriť.

Prvotnou požiadavkou, podmienkou prijatia všetkých ďalších, bolo uznanie slovenského národa ako samobytného. Prerokovať a odsúhlasiť ju bolo treba dvakrát. Najskôr v Londýne, s exilovou vládou a prezidentom. Druhýkrát v Moskve na rokovaniach o vytvorení nového vládneho programu a novej vlády začiatkom marca 1945. Exilová vláda ČSR v Londýne prijala túto požiadavku v podstate bez námietok. Pre prezidenta ČSR Dr. E. Beneša to bol zásadný problém, vyplývajúci z jeho celoživotného politického pôsobenia. Viedol zahraničnú politiku prvého zahraničného odboja, potom prvých československých vlád, a jeho možno povedať historickým dielom (spolu s Masarykom a Štefánikom) bolo, že dosiahol, aby veľmoci súhlasili so vznikom ČSR na zásade sebaurčenia nie českého a slovenského národa, ale sebaurčenia jednotného československého národa. Ten sa stal subjektom aj medzinárodného práva aj subjektom ústavného práva ČSR. Tvrdo ho atakovali nemeckí nacisti a osobne A. Hitler, ktorý začiatkom septembra 1938 o ňom vyhlásil, že Dr. Beneš bol najväčším klamárom na mierovej konferencii v roku 1919, a to práve tvrdením, že jestvuje československý národ. Týmto argumentom vodca NSDAP a Ríše dokazoval, že vznik a jestvovanie ČSR bolo založené na podvode, a preto má a musí byť zlikvidovaná. Svoju životnú politickú dilemu v tejto otázke prezident ČSR vyriešil tak, že predložil tzv. tolerančné riešenie. Podľa neho v ČSR sa malo plne rešpektovať právo hovoriť podľa svojho presvedčenia a uznávať, že jestvuje národ československý, ako aj, že jestvujú dva národy, a to národ český a slovenský. Prezident Dr. Beneš si ponechal naďalej svoje presvedčenie, ako povedal „vedecké a sociologické“, že Česi a Slováci tvoria národ československý. Napriek všetkej non perfektnosti tohto riešenia dosiahol sa tým historický prelom, prvý krok pre kreovanie novej republiky, už ako štátu dvoch národov a deklaratívne aj rovnoprávnych národov. Druhýkrát bolo treba balvan zatarasujúci ďalšie riešenia odvaliť na rokovaní o prvej povojnovej vláde v marci 1945. Tvorili ho postoje českých politických strán, ktoré odmietali uznať samobytnosť slovenského národa, uznať ho za ústavný subjekt ČSR, odmietali tým aj zásadu rovný s rovným v ich vzťahoch. Dokonca pre nesúhlas s týmito riešeniami odišli z rokovaní o vládnom programe a hrozilo, že skrachujú. Ustúpili až pod tlakom spoločného názoru delegácie SNR, zástupcov KSČ a sociálnej demokracie. Rezultátom rokovaní, obsahom vládneho programu, ktorý dostal názov podľa miesta vyhlásenia ako Košický vládny program, bolo ustanovenie, že ČSR je štátom dvoch národov, ktorých vzťahy sú založené na princípe rovným s rovným.

Pre spomenutý odpor českých politických strán sa do vládneho programu nedostali ustanovenia o určení kompetencie SNR ako slovenského parlamentu a Zboru povereníkov ako slovenskej vlády. V Memorande SNR, v uznesení 2. marca 1945 bola deľba právomoci medzi slovenskými národno-štátnymi orgánmi a ústrednými orgánmi štátu vymedzená s koncepciou zreteľne federatívnou. Konsenzus vo vládnom programe, že kompetencie sa určia až dohodou medzi vládou ČSR a Predsedníctvom SNR bol slabinou a znamenal prijatie  asymetrického usporiadania (nevytvorili sa symetrické orgány české a československý parlament a vláda plnili zároveň aj funkciu českých orgánov) a ďalej k tomu, že SNR a Zbor povereníkov boli podriadené vláde ČSR.

Celkový vývoj v tejto ústavnej otázke mal zostupnú tendenciu. SNR postupne urobila niekoľko ústupkov, ktoré mali podstatný význam. Pri rokovaní s prezidentom a vládou v Londýne začiatkom decembra 1944 delegácia SNR uznala, že aj ona uznáva nielen medzinárodnú kontinuitu ČSR, ako bolo jej pôvodné stanovisko, ale aj ústavnú kontinuitu (jestvovanie) ČSR. Uznala ďalej, že jej predchádzajúce vyhlásenie, že neuznáva platnosť ústavnej listiny ČSR z roku 1920, treba chápať tak, že ju uznáva, ale nie v jej úplnosti, a to tak, že uznáva len jej základné ustanovenia (princíp suverenity ľudu, základné práva a slobody) a že ju ďalej uznáva ako základ a vodidlo, podľa ktorého sa budú realizovať zmeny v republike až do prijatia novej ústavy štátu. Dôsledok tohto ústupu bol však zásadnejší. Upustilo sa od projektu vzniku novej Č-SR. Uznalo sa, že jestvuje stará (predmníchovská) ČSR, Nebude sa tvoriť nová Č-SR, ale stará ČSR, právne jestvujúca, sa mala zásadne zmeniť a zreformovať. Známe je, že urobiť prestavbu starého zriadenia na nové zriadenie na základoch a podľa konštrukcie starého štátu, je ťažšie ako konštituovať nový štát. Nasledovala ďalšia zmena v postojoch SNR, ktorá sa týkala toho, či republika bude zloženým štátom alebo unitárnym štátom. Ešte v januári 1945 predseda KSČ K. Gottwald sídliaci vtedy v emigrácii v Moskve, ako aj vedúci predstaviteľ Exekutívy Komunistickej internacionály G. Dimitrov sa vyslovovali za federatívne riešenie usporiadania vzťahu dvoch národov v ČSR ako najlepšie riešenie. Vnútropoliticky toto riešenie zaznelo na pracovnej konferencii Komunistickej strany Slovenska vo februári 1945 v prejave Dr. G. Husáka. V marci 1945 K. Gottwald už o federácii nechcel počuť. Predvídal totiž, aké budú politické postoje medzi českou verejnosťou, ktorá nepotrebovala federáciu, ani nechcela na túto tému debatovať. V budúcich voľbách by to českí voliči politickej strane, ktorá by prišla s federáciou, spočítali a prejavilo by sa to poklesom získaných hlasov a mandátov, nedosiahnutím takej sily, postavenie strany, ktorá by mala právo zostavovať vládu. Delegácia SNR ustúpila. Na rokovaní o vládnom programe teda návrh federatívneho usporiadania štátu ani nepredložila. Aj pre požiadavky o uznaní Slovenskej národnej rady a Zboru povereníkov riskovali národní socialisti a lidovci rozbitie rokovaní. Nebolo ťažké predvídať, ako by sa diskurz viedol pri nastolení požiadavky federácie na území oslobodených Čiech a Moravy. Analogicky ako v poľskom a juhoslovanskom odboji mohol nastať úplný politický rozkol smerujúci možno až k dvom protikladným vládam, každopádne by to viedlo k vnútropolitickému antagonizmu, konfliktom, turbulenciám.

Delegácia SNR prijala argument, že pre pokojný demokratický vývoj československého štátu je politicky rozhodujúci český faktor, české politické prostredie. Projekt novej Č-SR sa v dôsledku toho zreálnil. SNR sa ešte naposledy pokúsila o úplne ústupové riešenie. Obsiahnuté bolo v jej uznesení z 26. mája 1945, ktorým SNR poverila svoju delegáciu rokovať s vládou ČSR o dotvorení Košického vládneho programu v otázke vnútropolitickej organizácie. Uznesenie už zdôrazňovalo iné atribúty ako v SNP, a to: pevnosť, jednotnosť a nedeliteľnosť ČSR. Možno sa domnievať, že SNR už nechcela provokovať československú vládu, v ktorej boli proporcionálne aj predstavitelia slovenských politických strán, tézou, aby sa konštituovala ČSR ako spoločný štát, skladajúci sa z dvoch národných štátov. Od republiky dvoch národných štátov ustúpila len k republike dvoch národov. Deklarovalo sa, aj v tomto uznesení SNR z mája 1945, že to bude len štát dvoch rovnoprávnych a rovnocenných národov: slovenského a českého. Progres, posun mal byť v symetrickom usporiadaní orgánov štátu v tom zmysle, že by podľa tohto návrhu SNR bola takáto sústava ústredných orgánov: jediná hlava štátu, československý snem a československá vláda; ale, a to bolo relatívne nové a temer odvážne, SNR navrhovala, aby sa vytvorila symetria slovenských a českých orgánov, ktoré by tvorili: slovenský snem, slovenská vláda, český snem a česká vláda. Možno sa dnes iba úsmevne domnievať, že to bola vtedy bola veľká opovážlivosť zo slovenskej strany, keď navrhovala, aby sa vytvorili české národné orgány, a to „český snem a česká vláda“. Predstaviteľov českých politických strán, ani nikoho z celonárodných politických predstaviteľov českého národa takéto riešenie ani nenapadlo. Český národ mal český snem a českú vládu, podľa svojho vtedajšieho pevného, ale dobového pritom dlhodobého  presvedčenia – v československom sneme a v československej vláde. Návrh uznesenia SNR z 26. mája 1945 na symetriu štátnych orgánov českých a slovenských, popri československých, bol v tejto jeho časti na rokovaní s vládou ČSR odmietnutý. Rokovalo sa potom už iba o kompetenciách, ich rozdelení medzi SNR a ústredné orgány. Výsledkom bolo prijatie dohody medzi vládou a predsedníctvom SNR, ktorá dostala  pomenovanie „prvá pražská dohoda“ (2. jún 1945). Po nej nasledovala pred parlamentnými voľbami v apríli 1946 druhá, a po voľbách tretia pražská dohoda. Právomoc SNR sa obmedzovala. Nielen o odhlasovaných zákonoch SNR, ale aj o návrhoch zákonov rozhodovala československá vláda, ktorá voči nim mala právo veta. Zbor povereníkov sa zo slovenskej vlády zmenil na výkonný orgán československej vlády a ministerstiev. Asymetrické usporiadanie s tým, že SNR a ZP sú iba orgánmi československého štátu na Slovensku, v žiadnom prípade nie orgánmi slovenskej národnej štátnosti, zahrnula do svojich ustanovení aj ústava ČSR prijatá 9. mája 1948. Poslanci SNR pri prevzatí svojho mandátu hlasovali, že budú čestne dodržiavať odkaz Slovenskej národnej rady. V poslaneckom mandáte bola zakomponovaná vernosť SNP. Idey a hodnoty na ktorých vznikla Slovenská národná rada sa aj v tejto nie adekvátnej podobe zachovali, aby sa rozvinuli – do požiadaviek a konštituovania slovenskej národnej štátnosti: najskôr republikovej v podobe a podľa mena v Slovenskej socialistickej republike; od roku 1990 so zmeneným názvom – Slovenská republika v Českej a Slovenskej federatívnej republike, a od 1. januára 1993, vo zvrchovanej a suverénnej Slovenskej republike ako subjekte medzinárodného práva.   

Celkove to však, možno povedať, meritórnym spôsobom skomplikoval vývoj slovenského národného vedomia, osobitne jeho zložky, a to historického vedomia. Stalo sa totiž to, pred čím varovala ilegálna SNR koncom júna 1944 v odpovedi na odkazy Dr. Beneša v dokumente, ktorý spoločne vypracovali Dr. G. Husák, Dr. J. Lettrich a L. Novomeský. Naliehali v ňom na urobenie podstatných korektúr v konštrukcii ČSR, dožadovali sa nového poňatia vzťahoch medzi národmi republiky a apelovali: „... pre nás je priamo neznesiteľné pomyslenie na to, že by v budúcnosti v ktorejkoľvek vrstve slovenského národa sa mohlo  hoci len zatajene s uznaním spomínať na časy slovenskej ,samostatnosti‘ a ,štátnosti‘“. SNR v období SNP zasiahla zásadným spôsobom do podoby  československého štátu. Vyhlásila a svojou legislatívnou činnosťou uzákonila novú slovenskú národnú a protifašistickú štátnosť. Začlenila sa do československej štátnosti, už štátu dvoch rovnoprávnych národov, so slovenským zákonodarnými, vládnymi a výkonnými orgánmi. Výsledným stavom od prvej pražskej dohody bolo postavenie Slovenska ako štátoprávneho útvaru na úrovni politickej autonómie. Nebolo to maximálne, ani optimálne požadované riešenie. Presadila do podoby ČSR nové atribúty, ktoré v dlhšej perspektíve viedli k ústavnoprávnym premenám v súlade s odkazom SNP. A medzinárodnoprávnym konštituovaním Slovenskej republiky sa pôvodné požiadavky prekročili, realizovali sa jej zásady, postupovalo sa podľa jej návodu. Národné a historické vedomie má v ústavnoprávnom odkaze SNP svoj čistý prameň, životodarné korene.    

 

5.

Sumarizujúco možno pojednania o ustanovení a vývoji slovenskej demokratickej štátnosti chronologizovať asi takto:

1. Slovenská národná, demokratická a antifašistická štátnosť – od jej konštituovania, od 1. septembra 1944 do 20. apríla 1945. Bola to štátnosť uznávajúca medzinárodnoprávne jestvujúcu ČSR a od 5. novembra 1944 (dohody prezidenta ČSR a delegácie SNR v Londýne) uznávajúca aj platnosť ústavy ČSR, ale iba ako zásady a vodidla až do jej konečnej zmeny; 

2. Slovenská národná, demokratická a antifašistická štátnosť v rámci novo sa konštituujúcej ČSR – od 21. apríla 1945 do 27. októbra 1945; s konfederatívnymi prvkami v celoštátnom zákonodarstve vykonávanom dekrétmi prezidenta ČSR, ktoré platili na Slovensku len ak boli vydané so súhlasom SNR;

3. Slovenská národná, demokratická, antifašistická štátnosť, integrovaná, zlúčená do ČSR, ako unitárneho štátu, s politickou autonómiu Slovenska (redukujúcou sa a podriadenou v zákonodarstve vláde, jej súhlasu, a v exekutíve premenou Zboru povereníkov na výkonný orgán vlády ČSR a povereníctiev na výkonné orgány ministerstiev. K takémuto stavu došlo v období od 28. októbra 1945 od ustanovenia Dočasného národného zhromaždenia a konkrétne od 18. apríla 1946, od ústavného zákona č. 65/1946 Zb. o Ústavodarnom národnom zhromaždení, až do prijatia ústavného zákona č. 150/1948 Zb., Ústavy ČSR (Ústavy 9. mája). Ústavnoprávny inštitút znamenajúci zákaz majorizácie, t. j. možnosť zmeniť ústavnoprávne postavenie Slovenska len po súhlase väčšiny poslancov zvolených na Slovensku, bol prvkom patriacim do federatívneho rangu štátoprávneho postavenia Slovenska. Zakotvil ho ústavný dekrét č. 47/1946 Zb. o Dočasnom národnom zhromaždení a tiež ústavný zákon č. 65/1946 Zb. o Ústavodarnom zhromaždení. Pravidlo o zákaze majorizácie zrušil ústavný zákon č. 74/1948 Zb.,  ktorý tým prispel k tomu, že ústavnoprávne postavenie Slovenska, ako národne – teritoriálneho útvaru s rangom štátnosti, zaniklo spolu s prijatím Ústavy 9. mája (1948).



 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984