Reklama
Reklama

Slovenčina a suverenita

Počet zobrazení: 2045

Slovenská republika je suverénny, zvrchovaný štát so všetkými znakmi, ktoré k tomu patria. Okrem územia v medzinárodne rešpektovaných hraniciach disponuje i základným legislatívnym kódexom – Ústavou. Ale aj niektorými ďalšími symbolmi: vlajka, pečať a pod. Často sa zabúda či nedoceňuje prítomnosť takého atribútu štátnosti, akým je jazyk, štátny jazyk. V Slovenskej republiky je štátnym jazykom jazyk slovenský. Z textu zákona o štátnom jazyku upozorňujem na prvé vety – niečo ako preambulu (hoci sa tak nenazýva). Znie: „Národná rada Slovenskej republiky, vychádzajúc zo skutočnosti, že slovenský jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky aj všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky, uzniesla sa na tomto zákone:“

Z uvedených formulácií zdôrazňujem.

– Slovenský jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa. (Slovenská republika je štátom slovenského národa a ostatných národností či etník, tak ako to popisuje preambula Ústavy. Základným prejavom slovenskej osobitosti je slovenský jazyk. Bez uplatňovania slovenčiny – ako štátneho jazyka – nemá Slovenská republika zmysel a budúcnosť.)

– Slovenský jazyk je najvzácnejšou hodnotou kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky. (Bez slovenčiny nie je Slovenská republika úplne suverénna, jej nepoužívanie či nedôsledné používanie je podkopávanie suverenity Slovenskej republiky.)

– Slovenský jazyk je všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky. (Tak ako dnes angličtina tým, čo ju ovládajú, umožňuje slobodu celosvetového pohybu i prijímania informácií, tak aj slovenčina je – mala by byť – novodobou „latinou“ Slovenskej republiky).

Slovenský jazyk ako štátny jazyk Slovenskej republiky je prejavom jej zvrchovanosti. Slovenské dejiny sa nezačínajú 1. januárom 1993 ani 30. októbrom 1918. Slovenky a Slováci prežili značnú časť svojej existencie – takmer 900 rokov v Uhorskom štáte. Spolu s Maďarmi boli pôvodní obyvatelia (zakladateľský substrát) krajiny. Uhorské dejiny boli i naše dejiny. Toto právo je často spochybňované, a nielen Maďarmi. Máme plné právo uhorské dejiny skúmať a interpretovať zo slovenského pohľadu. A dokonca aj po slovensky.

Pretrvávajúce problémy či neochota byť suverénom dejín i v súčasnosti je často prítomná aj dnes. Týždenník Slovenka č. 28/2018 v článku Potomkovia bielej panej na strane 12 až 14 prináša reportáž viažucu sa na známu levočskú bielu pani Júliu Korponaiovú. Jej priezvisko zásadne píšu maďarským pravopisom. Podobne nesprávne uvádzajú aj priezviská, ktoré píšeme v slovenčine: Rákoci, Andráši, Pálfi, Baťán. Nie je to môj výmysel či svojvoľná interpretácia zákona o štátnom jazyku. Existujú zásady slovenského prepisu osobných mien a priezvisk a miestopisných názvov z uhorského obdobia, ktoré sú normou. A ak redaktori a iní tvorcovia nie sú si istí, nech zalistujú v šesťdielnom Slovenskom biografickom slovníku. Ten uvádza kodifikované prepisy historických mien v slovenčine. Normy a iné predpisy sa rešpektujú a dodržujú. A nielen to! Zákon o jazyku uvádza, že práve slovenský jazyk ako dorozumievací prostriedok zabezpečuje slovenským občanom slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky. Je naším právom slovensky pomenúvať dejinné udalosti, ktorých sme boli účastní. Slovenčina nie je o nič horšia pre ich zápis ako maďarčina. Slovenský jazyk je rovnocenný každému jazyku sveta. Príklad zo Slovenky nie je ojedinelý. Aj niektoré ústredné vedecké a kultúrne inštitúcie – slovenské a národné – ignorujú slovenskú suverenitu v zápise našich dejín. Prelistujte tiež webové stránky pomaly aj tých najslovenskejších dedín (o obciach či mestečkách s maďarskou menšinou ani nehovoriac). Slovenčina ako by nebola schopná vyjadriť vznešenosť histórie či osobností dejín Uhorska, to sa dá vraj iba maďarsky…

A teraz dobrý príklad. Minulý rok vyšla vo vydavateľstve PT Marenčin kniha maďarského spisovateľa Kálmana Mikszátha „Príbeh mladého Nostického s Marou Tóthovou“ v preklade Karola Wlachovského. Vynikajúci preklad, vynikajúce poznámky. Slovenčina je rovnocenná maďarčine, prekladateľ dokazuje, že to ide aj po slovensky. (Písať Rákoci, Nádašdy, Kohári a iné, ženy sú s -ová). Keby všetky slovenské texty zo spoločnej uhorskej histórie sa tomu čo najviac blížili.

Zákony, pravidlá a normy nie sú (nemali by byť) samoúčelne. Regulujú vzťahy v spoločnosti. A pretože pre slovenskú spoločnosť je všeobecným dorozumievacím prostriedkom jazyk slovenský, je prirodzené riadiť sa pravidlami slovenského jazyka a ostatnými jazykovými normami tak, aby všetci občania Slovenskej republiky boli rovní v dôstojnosti a právach na jej území. Nie je to len problematika výkladu našich dejín a ich slovenského zápisu. Neúcta k slovenskému jazyku je prítomná každodenne a navidomoči. Stačí sa prejsť po našich uliciach, vzhliadnuť k firemným nápisom, započúvať sa do rečí a začítať sa do statí hromadných oznamovacích prostriedkov. Náprava je jednoduchá. A na každom z nás. Stačí dodržiavať normy a pravidlá slovenského jazyka.

Zaujímavosť na záver. Obchodný zákonník ešte za federácie uvádzal názov jednej formy obchodnej spoločnosti dvojjazyčne: akciová (česky) a účastinná (slovensky). Oba boli rovnocenné Od vzniku suverénnej Slovenskej republiky o účastinnej spoločnosti takmer nechyrovať...

Priemer: 4.8 (25 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama