Slovania v medzinárodných vzťahoch

Počet zobrazení: 5053

Fenomén slovanstva – chápeme ho široko, voľne ako zväzok slovanských národov v kontexte špecifickej kultúry (civilizácie) – sa dlhodobo, mnohostranne a interdisciplinárne skúma v širokej škále vied. Stále však existujú vedné odbory, kde je okrajovou záležitosťou alebo sa ním vôbec nezaoberajú. Patrí k nim aj teória medzinárodných vzťahov. Vplyvy globalizácie a postmoderny, ktoré sú dnes silne zviazané s neoliberalizmom, prispeli k vytláčaniu témy slovanstva v súčasnom svete a jeho perspektív (najmä v politickej a ekonomickej oblasti) na okraj hlavného prúdu vo výskumnej, ale aj mediálno-politickej oblasti.

V súčasnej teórii medzinárodných vzťahov je téma slovanstva obchádzanou a marginálna, musíme hľadať či priam pátrať po tom, aby sme našli nejaké relevantné zdroje. Nejde o úsilie zakrývať či deformovať hodnotenie vedeckého výskumu a situáciu špecificky využívať (zneužívať) na politické ciele? Najmä ak sme v posledných dvoch rokoch svedkami narastania útokov na všetko, čo je ruské, prípadne čo má k nemu pozitívny vzťah. Zrejme ide o tendencie zaradiť tento fenomén do minulosti, aby sa vnímal ako faktor, ktorý v dnešnom svete nemá prečo a ako pôsobiť.

V tomto smere pôsobenie Slovanov komplikujú dva protirečivo pôsobiace procesy – postmoderna a globalizácia. Postmoderna preferuje pluralizmus, odlišnosť a individualizmus, znižuje záujem o verejné záležitosti a podobne. Globalizácia síce svet chce zjednotiť, ale na ekonomickom základe a spôsobom, ktorý preferuje Západ. Ako sa v týchto podmienkach interpretuje rozpad ZSSR, Juhoslávie a Česko-Slovenska z hľadiska národného a slovanského faktora a ako sa na tieto procesy nazerá z dominantného pohľadu medzinárodných vzťahov – z pohľadu veľmocí, či už európskych alebo svetových? Možno si položiť otázku takmer konšpiračného charakteru: Neprekážali niekomu – iným veľkým aktérom medzinárodných vzťahov – nejakým spôsobom a z rôznych dôvodov tieto federácie?

Po vyše dvadsiatich rokoch po rozpade ZSSR došlo k narastaniu napätia na Ukrajine, ktoré nespôsobili iba komplikované vzťahy medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou, ale aj vzťah k Rusom na území Ukrajiny a bezprecedentné zasahovanie Západu (USA, NATO a EÚ) do jej vnútorných záležitostí, čo viedlo  k vzniku jednej z najväčších bezpečnostných kríz v Európe. Na jej pozadí však narástla rusofóbia v Poľsku a došlo aj k zhoršeniu vzťahov Ruska s Bulharskom. Možno si položiť aj otázku, či je po skúsenostiach zo slovanskými federáciami z 20. storočia, ale aj v kontexte súčasnej situácie vhodné uvažovať na Ukrajine o jej federalizácii ako o jednom zo spôsobov riešenia krízy.

Čudný záujem o Rusko
 

Špecifický záujem „politizujúcich“ slovanských štúdií o Slovanoch sa aj pod vplyvom bezpečnostných, resp. strategických štúdií v rámci teórie medzinárodných vzťahov sústredil na ZSSR a po jeho rozpade na Rusko. Vzhľadom na veľkosť súčasnej Ruskej federácie, jej potenciál i na jej mimoriadne zložitý vývoj v 20. storočí, ktorý mohol ovplyvniť aj E. Hobsbawma pri jeho koncepcii „krátkeho“ storočia, je pochopiteľné, že sa stretávame s rozdielnymi interpretáciami jej pozície a roly v medzinárodných vzťahoch (niekedy aj s akceptovaním jej slovanskej dimenzie).

Z mimoriadne širokej škály prác o RF ukážeme len ilustratívne na krajnosť, ktorú charakterizujú veľmi kritické pohľady prezentované v prácach E. Lucasa, M. van Herpena a Z. Brzezinského. Na druhej strane stoja práce takých autorov, ako je G. Chiessa, ktoré vychádzajú z hlbokej znalosti ruských politických reálií a aj pri ich protirečivosti podávajú iný pohľad na Rusko ako je ten, ktorý v ňom vidí predovšetkým hrozby a nebezpečenstvá. Doplníme, že G. Chiesu, aby mu zabránili vo vystúpení o situácii na Ukrajine v decembri 2014, na 48 hodín bezdôvodne zadržali v Talline. 

Podivnou časťou medzinárodnopolitickej charakteristiky Ruska sa však stala najmä po druhej svetovej vojne kremlológia (kremlinology), ktorá „úspešne“ funguje aj po zániku ZSSR (hlavnými témami sú V. Putin, ale aj ruské spravodajské služby, narastanie sily a hrozby pôsobenia ruských ozbrojených síl, pôsobenie „proruských“ médií, propagandy a pod.). Pojem má symbolizovať, že sídlo ruského cára v Moskve – Kremeľ – zostalo aj sídlom sovietskeho vedenia štátu a že ZSSR nadväzoval na imperiálnu politiku cárskeho Ruska, ktorá v súčasnosti pokračuje v aktivitách Ruskej federácie. Niekedy ju označovali aj ako sovietológiu a dodnes je silne poznačená antikomunizmom. V nemeckých prameňoch sa píše nielen o kremlológii či kremlinológii, ale aj o Kreml-Astrologie, čo ironicky naznačuje jej základ a zameranie.

Špecifický moment pohľadu na Rusko, ktorý sa oživil po vytvorení Ruskej federácie, predstavuje geopolitická koncepcia Heartlandu v poňatí H. Mackindera. Označoval ním veľké územie, ktorého väčšina sa rozprestiera na území súčasnej RF. Pôvodnú Mackinderovu ideu možno zjednodušene vyložiť tak, že kto ovláda východnú Európu, ovláda Heartland, kto ovláda Heartland, ovláda Svetový ostrov (v podstate ide o spojené kontinenty Európy, Ázie a Afriky), kto ovláda Svetový ostrov, ovláda svet. Okrem mocenského (vojensko-strategického) významu, ktorý sa v rôznych koncepciách geopolitiky vysvetľuje odlišne, ide však aj o hodnotu Heartlandu z hľadiska množstva zásob nerastných surovín. Napriek značným zmenám, ktoré v prístupe ku „geografickému stredu (jadru) dejín“ uskutočnil H. Mackinder, sa v anglosaskej geopolitike s mocenským pohľadom na Heartland v modifikovanej podobe ešte stále pracuje. Možno ho chápať aj ako jeden z teoretických zdrojov pretrvávajúceho úsilia Západu zasahovať do vývoja v RF, resp. ovplyvňovať ho v súlade so svojimi záujmami.

Na druhej strane „boom“ geopolitiky nastal na konci 20. storočia aj v Rusku. Typickým predstaviteľom tejto vlny je A. Dugin. Prezentuje sa ako kritik atlantizmu, hrozby pre Rusko, ktorá v širšom teoretickom rámci vychádza z upravenej Mackinderovej koncepcie geopolitiky. A. Dugin a ďalší ruskí autori rozvíjajú v súčasnom usporiadaní medzinárodných vzťahov novým spôsobom aj ideu euroázijstva. Ruské chápanie geopolitiky a euroázijstva vychádza z predpokladu, že Rusko má vo svetovej politike špecifické (nenahraditeľné) veľmocenské postavenie.

Od začiatkov teoretického skúmania slovanstva sa objavuje aj problém slavjanofilstva a panslavizmu, ktorý je takisto oblasťou politického (neskôr mediálno-politického) záujmu a týka sa aj rôznych stránok a prvkov každodenného života. V ich kontexte možno vidieť názory na postavenie Ruska v dejinách medzinárodných vzťahoch aj v dichotómii rusofóbie a rusofilstva. Podľa niektorých ruských prameňov je tvorcom pojmu rusofóbia ruský básnik a diplomat F. Tutčev (*1803 – †1873). Podľa ďalších ruských autorov sú však korene rusofóbie v Európe staršie a siahajú do čias porážky napoleonských vojsk po vpáde do Ruska. Zosilnela po rokoch 1848 – 1849 a v Anglicku po Krymskej vojne (1853 – 1856).

Aj v 21. storočí sa rusofóbia objavuje nielen v časti médií, politických kruhov i mimovládnych organizácií, ale aj v zahraničnej politike USA a ďalších, najmä západných štátov. Rusofóbiu považujú niektorí ruskí autori aj za významnú súčasť súčasnej informačnej vojny proti Rusku.

F. Tutčev videl ako  protipól rusofóbie aj panslavizmus. Na ideách panslavizmu a rusofilstva pôsobí v súčasnom Rusku len časť konzervatívnych politických síl, ktoré majú v zahraničnej politike okrajový vplyv. Idea rusofilstva či panslavizmu dnes nie je zreteľná ani v zahraničnej politike štátov, ktoré ju v minulosti výrazne uplatňovali – napr. Bulharska či Srbska. Vo všeobecnosti sa však súhlasí, že RF je veľkým hráčom svetovej politiky a bezpečnosti. Nejde však len o najsilnejší slovanský štát (v ktorom ako vo federácii žije aj mnoho neslovanských národov a národností), ale výrazne pôsobí aj jeho rozmer ako euroázijskej veľmoci. Ktovie ako dlho vydrží fráza šírená médiami hlavného prúdu a Západom podporovanými mimovládnymi organizáciami, že za všetko môže Putin a keď nie Putin, tak Rusko. Žiaľ, stretávame sa s ňou aj v časti teoretickej tvorby z posledných rokov.

Štúrovo dielo Slovanstvo a svet budúcnosti nebolo koncipované v rámci teórie medzinárodných vzťahov, ktorá ako samostatná veda v tom čase ešte ani neexistovala. Teória medzinárodných vzťahov je stále prevažne anglosaská veda. Možno aj v tom spočíva dôvod, prečo sa slovanstvo ako aktér (faktor) medzinárodných vzťahov v hlavnom prúde tejto teórie neskúma.

V súčasnej Európe (svete) je táto téma značne chúlostivá. Európska únia, napriek tomu, že silnie kritika jej multikulturalizmu, je jednoznačne západný projekt a navyše silne neoliberálny – nielen ekonomicky, ale aj politicky. Ešte protirečivejší je vplyv NATO, ktoré je jednoznačne nástrojom USA a ktoré v ostatných rokoch zosilnilo protiruskú rétoriku.

Pôsobenie slovanstva v medzinárodných vzťahoch napokon zaradíme k tomu, čo sa v ich teórii považuje za mäkkú silu – nemá nástroje, ktorými by sa presadzovalo vojensky či ináč mocensky. Je závislé od národného cítenia – kultúrneho rozmeru. V tomto rámci špecificky pôsobí aj vzťah k Rusku. Jestvuje aj druhá strana mince – vzťah Ruska k iným slovanským  národom, kde sa historicky vytvorili mnohé protirečenia. Ak sa ich podarí prekonať (v súčasnosti najmä Poľsko a Ukrajina sú vo vleku NATO) – môže to byť aj sila, ktorá prispeje k vytváraniu multipolarity v medzinárodných vzťahoch.

Koncepcia slovanstva ako mnohostranného fenoménu je teda stále príťažlivá a životaschopná. Mala by sa napriek mnohým ťažkostiam skúmať aj v medzinárodných vzťahoch, a to nielen historicky, ale aj aktuálne v dlhodobejšej perspektívne, lebo môže priniesť nové pohľady na riešenie problémov, s ktorými dnes zápasí nielen slovanstvo, lež i celá Európa, ba svet.

(Autor prednáša na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave)

(Text vyšiel v Literárnom týždenníku 11 – 12/2016)
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984