Slobodná komunikácia so svetom

V propagačnom  materiáli k bratislavskému Kultúrnemu letu a Hradným slávnostiam sa píše, že už 25 rokov môžeme slobodne a otvorene komunikovať so svetom, čo otvára pre kultúru nezvyčajné možnosti.  S citátom nemienim ostro polemizovať, ale treba ho uviesť na pravú mieru. Zaiste je úžasné, že pri prísune kultúrnych hodnôt zo západnej polovice Európy a ostatného sveta už nefunguje cenzúra, ale treba tiež priznať, že z oných končín k nám popri nesporných hodnotách prichádzajú, a to v oveľa hojnejšej miere, aj kultúrne pahodnoty ohlupujúce a kaziace vkus najširších vrstiev populácie Slovenska.  Stačí porovnať napr. program STV spred tridsiatich rokov a dnes a vidíme, že s kultúrou to ide u nás dolu kopcom. Takisto sa nemožno nestotožniť s tvrdením nebohého básnika, rozhlasového autora a majstra aforizmov Petra Gregora, ktorý v poslednom rozhovore pred smrťou povedal, že Biafra ducha tu nebola (ako tvrdili po roku 1969 disidenti), ale je tu teraz. Pozrime sa len pre zmenu  na skladbu kníh v našich kníhkupectvách a musíme mu dať za pravdu. Alebo porovnajme kultúrne rubriky kedysi piatich, teraz len dvoch mienkotvorných denníkov, v ktorých pokiaľ sa dnes píše o kultúre, tak na 90 % je to populárna hudba. Mnohofunkčné umenie (inak sa nemôže nazývať umením) sa dnes zredukovalo na zábavu, ktorú ľudia potrebujú, aby si kompenzovali pocity zúfalstva, beznádeje, únavy a obavy z budúcnosti. Všeličo dobré napomáhajúce všeobecnému rozvoju kultúry a kultúrnosti sme opustili a nahradili sme to prázdnotou, hercov celebritami,  televízne inscenácie telenovelami, snahu viesť širšie vrstvy populácie k chápaniu náročnejšieho umenia poskytnutím mu voľnosti na uspokojenie primitívnych pudov. Pokiaľ sa dnes ponúka ozaj vysoko hodnotné umenie, je to aj za poriadne vysokú cenu, ktorú si nemôžu dovoliť tí, čo majú umenie radi, ale len tí, čo si tým potvrdzujú svoju nadradenosť v spoločenskej hierarchii. V knihách je čoraz viac prehreškov proti pravopisu a štylistike, v kultúrnej publicistike sa nevzdelanosť zakrýva používaním cudzích slov či vytváraním nelogických novotvarov (ako je termín komediálna dráma). Ak sa aj pre kultúru a výchovu k nej nájdu nejaké peniaze, využijú sa neefektívne na pochybné projekty, pred vnútorným obsahom sa dáva prednosť vonkajškovej pozlátke.

Zaiste, pri hodnotení kultúrnej politiky minulého režimu narazíme na mnohé protirečenia. No nemožno klásť na jednu úroveň päťdesiate roky, prípadne prvé roky po vstupe okupačných vojsk a ostatné obdobia pod vládou komunistickej strany. Napríklad v šesťdesiatych rokoch sme v kinách uviedli (s výnimkou pár predražených veľkofilmov) všetko hodnotné, čo sa vo svetovej kinematografii nakrútilo, v divadlách sme pohotovo uvádzali Arthura Millera i  Durrenmatta (pokiaľ neodsúdili okupáciu), výtvarné umenie šesťdesiatych rokov bolo napriek problémom s cenzúrou výrazne modernistické. Bratislavské hudobné slávnosti sa stali európskym pojmom, v divadlách sa skryto pranierovali totalitné maniere, v opere SND hosťovali svetoví speváci nielen zo socialistických krajín (napr. Toscaniniho obľúbený barytonista Giuseppe Valdengo), v činohre sme privítali najprv Theatre National Populaire s Gerardom Philiphom, potom londýnsky Old Vic so Zeffirelliho inscenáciou Shakespeara. Na Bratislavskej líre 1968 spievala čerstvá víťazka súťaže Eurovízie Španielka Masiel o slobode, ktorú je nájsť ťažie než ruže uprostred mora. Vtedy sme to vzťahovali len na náš pocit neslobody a nevedeli sme, že sloboda, ktorá príde o dvadsať rokov, bude len slobodou pre bohatých a slobodou pre šírenie poklesnutého umenia , falošných hodnôt a životného štýlu postaveného na sebectve a klaňaní sa mamonu.

Tieto konštatovania neznamenajú, že s kultúrou to bolo vtedy všetko v poriadku a tiež to nechce byť znehodnotením práce tých, ktorí dnes obracajú v ruke každý peniaz, aby poskytli ľuďom možnosti hodnotného kultúrneho vyžitia.