Reklama
Reklama

Šípová Ruženka a iné frigidky

[Esej o Albióne a o čudesných homunkuloch na streche]
Počet zobrazení: 3031


Najbežnejšou, veľmi rozšírenou a laickým okom zreteľne pozorovateľnou formou psychiatrickej diagnózy, nazývanej traumatofília, je sebapoškodzovanie osoby nikotínom, alkoholom alebo trucovito nástojčivou, nikdy nekončiacou prácou workoholika – až po kolaps organizmu. Zažil som aj človeka pokojného a rozvážneho, ktorý si kúpil rotopéd, akože na zvýšenie kondície, aby si na ňom ani nie po týždni pretrhol musculus fibularis longus, dlhý sval lýtkový – a odpravil sa do invalidity. Amen! ––– K patologickým fantáziám, s ktorými sa stretávajú psychiatri, patria neurotické aj psychotické predstavy o nadbytočnosti niektorého údu. Pri určitej sexuálnej úchylke môže ísť napríklad o úd pohlavný mužský. V krajnom prípade (s nasadením života) si postihnutý daný orgán napokon skutočne odstráni takpovediac chirurgicky…  ––– Ale čo ak podobným spôsobom prečnieva napríklad Škótsko?… (Začalo to byť dávnejšie zjavné. Len brexit to akosi zahúžvil a zašmodrchal. Tak nejako cudne, sám pre seba…) Na tento druh deviácie mal však už roku 1949 slávny francúzsky psychiater Jacques Lacan jasnú odpoveď: „Mapa je halucinácia.“ –––– Len pokojne, vojíne Švejku! Belehrad neexistuje. Ak to neuznáte, budete úředně superarbitrován pro blbost… Už starí Gréci (zaručene k veľkej poteche dnešných Írov) zaznamenali – všimnime si, že v 6. storočí pred našim letopočtom – záhadné ostrovy: Massaliote Periplus nēsos Iernōn kai Albiōnōn, teda „ostrovy, kde žijú iránski, čiže Albiónania“. Prastará halucinácia

Ľudský náš um, veraže,
dnes už všetko dokáže!

Brexit s malým písmenom?
Huj aj fuj – oboje chce guráže,
v dome našom slamenom…

     Nepríčetnosť geopolitiky posledného štvrťstoročia – potoky krvi a bezprávne medzinárodné pseudo-zmluvy v režime najvyššieho utajenia – prinášajú dnes svoje psychopatické ovocie: Amputáciu údov starého kontinentu, Matky civilizácie. Úplná antická tragédia, fabula fabulae. Stareček, sváčko náš, antický biely býk Dzéus, zasa nad Európou slzy roní. (Európa píšem kurzívou z dvoch dôvodov: Už nie je, čo bývala, a už ani nebude. Kto by sa takej starenke dvoril?) ––– Ale žarty nabok! Situácia je vážna, a vlastne aj zúfalá, dnes už o tom nepochybuje nik. Iba tie prosté duše – bo iba ony jediné budú spasené. Už telegraph_logo.jpg nejde o dáke to folklórne chlapské podeptať, potlangať dakoho cestou z krčmy. ––– Hyperbolický, groteskný, arabeskný je rétorický štýl hrobárov Európy. Frau Genossin Merkel, víťazka ankety časopisu Time „Osobnosť roka 2015“ – podľa The Telegraph dnes vraví napríklad toto: „Ako šéfka vlády musím prijímať naliehavé politické riešenia, a to tak, aby vzťahy boli jasnejšie. Jedným z dôvodov nepochopenia niektorých reforiem verejnosťou v uplynulom volebnom období bolo, že sa priveľa hovorí o detailoch, a celkový obraz je potom neviditeľný.“ – Slovom, všetci sme pritrúbli, len kancelárka nie. A aby sme ani na chvíľku nezapochybovali, dodáva pani Angela bohorovne: „Kto sa rozhodne venovať svoj život politike, vie, že zarábať peniaze nie je najvyššou prioritou.“ (Uf! V politike sa totiž peniaze nezarábajú. Zarábať pochádza totiž od slova vy-robiť niečo s úžitkovou hodnotou.) ––– Alebo taký Donald Tusk, ktorého sme všetci s obdivom k jeho charakterovým vlastnostiam zvolili za predsedu európskej vlády – arabeskuje takto: „Poľsko je v mnohých charakteristikách priemerná krajina. Jediný prírodný zdroj, ktorý máme a môžeme ním konkurovať iným, je sloboda.“ Učme sa slobode. Od koho? Od Poľska. Sloboda, v chápaní napríklad poľského diktátora Piłsudského, vášnivého obdivovateľa hnedého dolfieho, to je niečo ako gramatika kantonskej čínštiny. Chce to len trpezlivosť a pevnú vôľu. Až Donald Tusk ma priviedol k poznaniu, že bez kantonskej čínštiny akéhokoľvek druhu a povahy nemôžem byť Slovák, a už vôbec nie slušný občan EÚ. ––– Keďže mi to všetko akosi nesedí (myslím v súlade s elementárnou logikou), dospel som napokon k rozpomienke na zakladateľa modernej psychiatrie Jean-Martina Charcota (1825-1893), ktorý na základe desaťročí klinickej praxe opísal štyri fázy nástupu hysterického záchvatu – tú druhú, ktorú ešte môže inteligentný pacient so sebareflexiou dostať pod kontrolu, nazval „fáza clownizmu“. Od anglického clown, čiže blbček, ktorý to však len predstiera v kabarete. Pôvodne je clown, ako mnoho z anglickej lexiky, prevzatý a významovo modifikovaný z latinčiny: colonus (= sedliak; prenesene potom aj primitív). – Žiaľne na tejto arabesknej rétorike však, je, že primitívmi sme my, občania, ak nám možno z najvyšších postov servírovať také hlúposti. Preto som sa bližšie pozrel na človeka očami kanadského neurochirurga Wildera Penfielda (1891 – 1976). Skúmal štatisticky zastúpenie jednotlivých častí tela v motorickej a somatosenzorickej oblasti sivej mozgovej kôry. Ako chirurga ho zaujímal – vo vecnej, nie vo filozofickej rovine – a to veľmi konkrétne, rozsah neurónových sietí, ovládajúcich jednotlivé údy našej posvätnej schránky telesnej. Tak vznikol onen čudesný Penfieldov homunkulus – „somatozenzorická projekcia subjektu v sebe samom“ (Penfield); čiže fantomická bytosť s obrovskými ústami a jazyčiskom, na druhej strane s minimálnym pohlavím (zaiste na Freudovo veľké sklamanie, ak by sa bol Penfieldových výskumov dožil):

penfield_homunculo.jpg

     Adam Smith v Bohatstve národov (1776) priniesol význačný objav civilizačnej spontánnej spätnej väzby; špecifickej ekonomickej sociálnej interakcie, akejsi špirálovej sebavzťažnosti ekonomických procesov – totiž objav „rozšírenej reprodukcie“, ktorá vytvára kultúrne, vnútorné prostredie civilizácie-ekonomiky a znemožňuje zablokovanie funkčných, pragmatických civilizačných procesov do kruhovej redundancie. Nesmieme si nevšimnúť, že práve tento špirálový model ekonomiky Karol Marx prevzal do svojho Kapitálu, no s kritickým odstupom, konštatujúcim živelnosť, a teda potencionálnu krízovosť „rozšírenej reprodukcie“ v podmienkach Marktwirtschaft. Riešenie videl v plánovanej eliminácii živelnosti (biologickosti) procesu. Plánovanie, ako marketing, si odtiaľ bez váhania osvojil Ford (je to Fordov neologizmus) a po ňom Baťa a iní – kdeže tie lanské snehy sú!). Filozof masmédií, francúzsky architekt, parížsky urbanista Paul Virilio, ako je známe, tiež (bez toho aby bol v akomkoľvek ohľade marxista) znovu zdôrazňuje, že každý civilizačný systém, vrátane technológií, je „potenciálna katastrofa“ (1994), čiže kríza alebo recesia: Bez automobilov by nebolo autonehôd, bez lietadiel leteckých nešťastí (a automobily i lietadlá by len pribúdali a pribúdali a pribúdali)… Podobne ako my, ľudia, hubovitý povlak planéty. ––– Spontánna spätná väzba, spontaneous feedback, je však predovšetkým zvláštny psychologický (teda nie ekonomický) jav. Pri experimentoch s elektrickým potenciálom ľudského mozgu sa zistilo, že každý jednotlivec je schopný do určitej miery kontrolovať a meniť svoje vlastné neurónové elektrické procesy, ale len vtedy, ak má možnosť vnímať ich sprostredkovane. Napríklad prostredníctvom monitora, pripojeného na elektroencefalograf. Potvrdilo sa, že na rovnakom princípe ovplyvňujú psychiku detí (ich správanie, mentalizáciu skúsenosti) iné deti, ale aj dospelí z okolia, najmä rodičia a vychovávatelia. Správanie okolia predsa vždy nejakým spôsobom monitoruje správanie a prežívanie dieťaťa. Dieťa tak v kontinuu reality získava podnety na priebežnú úpravu svojej vlastnej psychiky. Ide o zložitú, a zároveň hlboko ľudskú racio-emocionálnu spätnú väzbu. Je typická – dokonca základná a elementárna – aj pre procesy masmediálneho pôsobenia. Nemecký sociológ Gerhard Maletzke (1922 – 2010) výskumami masmédií potvrdil, že spontánny feedback má v príjme masmediálnych posolstiev dospelou populáciou (t .j. Božích detí v nás) podobu „tlaku a naliehavého pôsobenia posolstva“ (angl. pressure or constraint from the message), ktorému sa, podobne ako vzduchu, ktorý dýchame, nech už je, aký je, ani titanským úsilím nemôžeme vyhnúť. ––– Summa summarum: Je fakt, že infans (podľa Lacana náš „malý druhý“, videný akoby v zrkadle) si zachováva aj v dospelosti niektoré pôvodné atribúty. Hlavne, vníma vždy prostredie, ktoré ho obklopuje, skôr ako súčasť vlastného tela, než ako – svet objektov. V samých základoch mentálneho Ja (čo je oblasť racio-emocionálneho testovania reality – t. j. nie vždy neuroticky veľkolepé Ego) pretrváva fiktívna dimenzia. Lacan ju označil termínom „méconnaissancemarc_chagall_the_fiddler_72.jpg(zneuznávajúci odstup, dešpekt). Na úrovni detského raného Ja pracuje Lacan v rovnakom kontexte s termínom „Imago“ – akýsi nikdy nehynúci predchodec, predspevák dospelého. A sme, pekne po špirále, znovu pri Penfieldovej „somatosenzorickej projekcii“. – Homunkula necítime v sebe, ako súčasť seba, ale ako projekciu navonok: Dovolím si zjednodušiť vec metaforou – ako čvirikajúci kŕdeľ vrabcov na streche, čiže „rozparcelované telo“ (Lacan). O tom istom je aj Chagallova hlboko filozofická maliarska metafora na obraze Huslista (1912). ––– Použili ju, psychologicky veľmi výstižne, pre názov svetoznámeho muzikálu Fidlikant na streche jeho autori Jerry Bock, Sheldon Harnick and Joseph Stein. A zasa sme, pekne po špirále, pri probléme Imperium verzus Potestas – nové civilizačné energie a masa technológií proti tradíciám masy populácií. To, a len to, je problém tatka Tovjeho z muzikálu Fidlikant na streche – dilema, balans na štíte šindľovej chalupy: Vydať dcéry násilím v duchu tradičného sobáša – alebo nechať ich ísť, so všetkými rizikami, každú za svojou love story. Ako je známe, otcovská láska, a s ňou rozum, vo finále zvíťazí. Tento problém je pritom veľmi starý, archetypálny. Šípková Ruženka v skutočnosti nespí – je frigidná, bo stále nenašla toho Pravého. Možno aj táto dramatická vrstva muzikálu viedla k jeho mimoriadnej úspešnosti. To je to, čo tatko Tovje pochopí a odovzdá divákovi. ––– Odpusťme preto infantilné arabesky našim (nie budúcim, lež dnešným) hrobárom matičky Európy, lebo ich bude kráľovstvo nebeské… ––– Ale odpúšťajme opatrne. Harold Lasswell, americký psychológ, ktorý sa po celý život venoval psychoanalýze masmediálneho prostredia, varuje: „Všetci sa rodíme politikmi, ale väčšina z nás z toho napokon vyrastie.Infans, ktoré síce nedostalo do ruky nabitý otcov revolver, ale zato velí desaťtisícovej divízii špeciálnych chlapcov – je naozaj rizikovým deckom… Hovoriť v týchto súvislostiach o proti-imigračnom populizme*najmä v čase, keď už je každému zrejmé, že masovú migráciu vyvolali niektoré mocnosti cielene, v rámci dlhodobej, tragicky nešťastnej geopolitickej stratégie, príde mi – no, neslušné.

Ďalšie články: PETER VALČEK

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama