Sen verzus skutočnosť

Esej o hľadaní najschodnejšieho chybného variantu o podvedomom strachu z víťazstva
Počet zobrazení: 3606

Nedávno sa zjavil v tlači článok o bratislavskom bezdomovcovi, ktorý sapokúsil o samovraždu – prifrčali záchranári, dali mu infúziu a, zanechajúc ho naverímboha s kamarátom, zase odfrčali. Lenže neborák bezdomovec si vytrhol hadičku a zakrátko skonal. Onen príbeh o našom „blahobytnom a sociálno-humánnom“ štáte nevdojak dvihol v mojej hlave oponu (doslova oponu, lebo sa týka ľudského osudu akoby vystrihnutého z divadelnej drámy) spomienok na človeka, takisto bezdomovca, ktorý dennodenne kajúcne vysedával v podchode na Trnavskom mýte (Bratislava), občas som sa pri ňom pristavil, prehodil slovo-dve a dal mu nejaké mince; vyštudovaný a sčítaný stredoškolák, sirota, mi rozprával o svojich snoch z mladosti, o dobrom zamestnaní, založení rodiny a deťoch – aj sa mu zadarilo, kým neprišla choroba – manželka dostala rakovinu, zháňal drahé lieky, vypožičal si peniaze od nebankového subjektu (neviem, či to nebol Dobrý anjel), no medzitým, ako naschvál, stratil robotu. A naostatok skončil tak, ako skončil: manželka zomrela, dcéra utiekla z domu (nevie o nej nič), exekútor mu nechal, s prepáčením, len holý zadok, aby mal aspoň na čom sedieť. S pribúdajúcimi mesiacmi ho čoraz väčšmi premkýnali myšlienky na samovraždu... Hľadal som spôsob, ako ho naviesť na optimistickejšiu náladu. Treba si nájsť cieľ, znovu sa postaviť na nohy, vravel som mu. Nezaberalo to. Neviem prečo, raz som sa rozhodol rozpovedať mu príbeh znamenitej psychologizujúcej Dostojevského poviedky Sen smiešneho človeka...

 

„Smiešny“ človek


Hlavný hrdina sa rozhodne spáchať samovraždu. Cestou domov natrafí na malé dievčatko, ktoré ho v mene chorej matky prosí o pomoc. Odmietne. Po príchode do svojej malej izby si sadne do kresla a zaspí. V sne pri ceste vesmírom narazí na planétu, kde žijú nepoškvrnení ľudia. Naučí ich klamať, nenávidieť sa. Po čase sa ich pýta, či sa nechcú vrátiť k pôvodnému životu. Odpovedia: „Čo na tom, že sme klamári, zlí a nespravodliví, my to vieme a plačeme nad tým, sami pre to trpíme, mučíme sa a trestáme sami seba.“ Náhle sa zobudí, odloží revolver, áno, musí žiť ďalej, a ide hľadať dievčatko, ktoré ho večer žiadalo o pomoc...

Pokyvkal hlavou a usmial sa.

Po mesiaci som ho v podchode opäť stretol, zdal sa mi veselší. So žartom ma oslovil, aj ja som mal sen, pochutnával som si na maďarskej saláme, ktorú som si nemohol nikdy dovoliť. Čo by na to povedal Freud? spýtal sa. Vtip či vskutku sen? Nazdal som sa, že konečne našiel pevný bod, dostal sa z depresií. Potešilo ma to. Zašiel som do mäsiarstva a kúpil mu desať deka bizarne vysnívanej pochúťky. O niekoľko dní som tade znovu prechádzal, no miesto bolo prázdne. Spýtal som sa jeho kamaráta, čo sa s ním stalo. Našli ho zohaveného na železničných koľajniciach, odvetil... V tej chvíli mi zišla na um Freudova myšlienka z Výkladu snov: „Sen nás odpútava od skutočnosti, utlmuje spomienku na ňu a uvádza nás do úplne nového sveta.“ „Môj“ bezdomovec bol už v inom svete – vo svete bez exekútorov.

Podľa sčítania i podľa odhadu (rok 2016) žije či skôr útrpne vegetuje v Bratislave 4 000 – 5 000 bezdomovcov, mnohí sa kedysi pachtili za obláčikom ružového sna, no odrazu zahrmela dlhová pasca a exekútorský príkaz – obláčik odfúkla krutá realita. Veľké riziko v tejto súvislosti tušil už František z Assisi, keď odmietal požičiavanie peňazí, a oveľa neskôr Marx, ktorý označil úrok za neprijateľnú a nemorálnu súčasť tvorby nadhodnoty. Lenže – paradoxne – pôžičky zaviedli sami františkáni.

 

Pôžičková pasca
 

Odvtedy drží táto pasca v zovretí značné množstvo obyvateľov našej euroatlantickej civilizácie: všetkých tých, čo precenili svoje sily a možnosti, naleteli na pekné slová reklamy alebo ich postihli tvrdé údery osudu. Denno­denne to prežívajú jednotlivci, rodiny, chodia povedľa nás, iba to akosi neregistrujeme. Bojíme sa na to čo i pomyslieť, čo keby...

Máme sa čoho aj báť, najmä keď uvážime, že naše súdy majú dnes na stole 3,7 milióna exekúcií (pripravovaná exekučná amnestia až tak nepomôže, nebude sa totiž týkať dlhov voči súkromným spoločnostiam) – napríklad v Banskobystrickom kraji je zadlžených 20,6 percenta obyvateľov s priemerným dlhom 680 eur, v Nitrianskom 17,6 percenta s priemerným dlhom 782 eur, v Košickom 14,1 percenta s priemerným dlhom 756 eur a v Bratislavskom kraji 7, 9 percenta s priemerným dlhom 1 029 eur; pritom, a to je neobyčajne smutné, každý 41. dôchodca je zaťažený zrážkami zo sociálnej poisťovne, ktorá môže dlžníkovi strhávať z dôchodku všetko, čo presahuje sumu životného minima – 199 eur. Predovšetkým banky (podľa bonmotu Bertolda Brechta je založenie banky väčším prehreškom ako jej vylúpenie) sa pri vymáhaní svojich pohľadávok nehrajú s nikým v rukavičkách, niektoré zasielajú upozorňujúcu esemesku už na druhý deň po uplynutí termínu, iné po pár dňoch písomnú upomienku a najneskôr do 15 dní po omeškaní musí odísť výzva. Inak povedané, vymáhačské firmy sa môžu do sýtosti na ľuďoch „vyšantiť“, nehovoriac už o exekútoroch.
 

Stres z chudoby
 

Nevyberané ataky na psychiku človeka sa zákonite prejavujú na jeho duševnom zdraví. Na identifikáciu choroby nepotrebujeme ani Freudovu psychoanalýzu či výklad snov. Elizabeth Jane Costellová, profesorka na Duke University, vo svojej štúdii Relations Between Poverty and Psychoterapy (Vzťahy medzi chudobou a psychoterapiou) uvádza, že „stres z chudoby prináša oveľa väčšie riziko, že sa u ľudí s genetickou predispozíciou rozvinie duševná porucha“ (JAMA, č. 15, 2003, s. 2029). Jednoznačne to ilustrujú aj naše štatistiky: podľa údajov Národného centra zdravotníckych informácií trpí 20 percent populácie úzkostnými poruchami a 16 percent depresiami. V roku 2012 navštívilo 1,6 milióna ľudí psychiatrické ambulancie, z toho 41-tisíc hospitalizovali, v roku 2016 to bolo 1,7 milióna a z toho 43-tisíc museli hospitalizovať. Neúmerne stúpa i užívanie neuroleptík, za ostatných päť rokov vzrástla ich spotreba z 23 miliónov na 27 miliónov balení ročne. Skutočnosť, aspoň podľa psychiatrov, je ešte hrozivejšia, alarmujúcejšia. A dôvody? Nezamestnanosť, hrubá materiálna deprivácia, narušené medziľudské vzťahy.

Zdá sa, že spolu s rastom hrubého domáceho produktu lámeme aj ďalšie rekordy! A to aj napriek tomu, že nám elity ponúkajú kapitalizmus s ľudskou tvárou. Ukazuje sa, že to nebude to pravé orechové...

Podpisuje sa pod to, ako som už uviedol, aj materiálna deprivácia (na Slovensku sa pohybuje na úrovni vyše 20 percent z celkového počtu obyvateľstva), faktor, ktorý človeku na duševnom zdraví nepridá a spôsobuje mu bezsenné noci, plné skepsy, jatrenia chmúrnych, bolestivých a rozplašených myšlienok. Onen záhadný pojem sa posudzuje podľa deviatich kritérií: schopnosti čeliť neočakávaným výdavkom, dostať sa raz za rok na dovolenku mimo domu, uhrádzať nedoplatky spojené s hypotékou alebo nájomným, včasne platiť faktúry za energie, jesť mäso každý druhý deň, udržiavať primerané teplo v byte, vlastniť práčku, televízor, telefón a auto. Ak spĺňate štyri z týchto položiek, nie ste deprivovaní. Aj naďalej však ostanete deprimovaní, tvrdím ja. Ak štatistiky štátu nevyhovujú, môže si zašibovať (politicky) s položkami podľa vlastných predstáv.

 

Naštopávanie hláv
 

Lebo márne – elity, nech sú akéhokoľvek razenia, a ich mediálni žongléri chcú, aby sme si naštopali do hláv sny, aké nám prikážu: to nesmiete, to nemôžete, to musíte. Hlavne neslobodno myslieť mimo rámca kapitalizmu a liberálnej demokracie... a tak vlastne nevieme, čo môžeme. Akoby nechápali, že Homo sapiens sa správa racionálne, s tvorivou imagináciou a zanietením vtedy, keď vie, čo môže, a keď to vychádza z jeho prirodzenosti a vnútorných potrieb. A zavše to robí aj intuitívne, v presvedčení o správnosti svojich krokov, vo viere v zázrak (v nijakom prípade však v slepej viere v inštitucionalizovanú demokraciu), v nájdenie spôsobu, ako premeniť nemožné na možné, hoci nie vždy priamočiarou cestou alebo, ak chcete, v hľadanie najschodnejšieho chybného variantu, ktorý vytvorí podmienky na uskutočnenie žiaduceho variantu, už aj preto, že priamočiarosť často zlyháva a vedie to k podvedomému strachu z víťazstva (revolúcia požiera vlastné deti). Skrátka, človek rozumný nechce patriť k tým, čo si pestujú starinárstva, lež k tým, čo dokážu identifikovať nevyhnutnosť zmeny, lebo len tak možno dospieť k poznávaniu pravdy. Nie však takej, o akej hovorí bonmot Oscara Wildea, že ak raz niekto vysloví pravdu, skôr či neskôr ho za ňu chytia.

Usilujú sa o zmenu aj tí, čo vodu kážu a víno pijú, ľudia stojaci na najvyšších (i trocha nižších) stupienkoch elitárskeho rebríčka? Nie sú ich sny iracionálne, sploštené, pritiahnuté často poriadne za vlasy? Pravdupovediac, vízie, ktoré predostierajú, sa zväčša odvíjajú v bradatých stereotypoch – čo sa babe chcelo, to sa jej prisnilo, kultivovanejšie povedané, želanie je otcom myšlienky. Prejavuje sa to najmä v politických i ďalších spoločenských vzťahoch popretkávaných nenávisťou a zvlčenosťou, v bastardizácii morálky.

 

Materinské znamienko liberálneho kapitalizmu


A keď to našinec z ústrania pozoruje, nevie, či bdie, alebo sníva. Práve keď mi kvasila v hlave táto esej, cestoval som domov v električke: na zastávke do nej nastúpili šiesti gymnazisti (bolo to kúsok od istého gymnázia), náhodou boli voľné sedadlá, tak si posadali, hučali ako Huróni hotujúci sa do boja, až zaliehalo v ušiach. Viedli dialóg, vlastne ani nie dialóg, skôr výmenu tých najoplzlejších a najvulgárnejších výrazov, opakujúcich sa pri každom druhom či treťom slove, takže sa nedalo ani vybadať, o čom sa rozprávajú. Nechápavo som krútil hlavou a pýtal sa sám seba, kam to spejeme?! Nezamenil som si realitu za sen alebo opačne?

Doma som si zapol televízor, valili sa z neho ako na bežiacom páse prvé informácie o ohavnom zločine – úkladnej vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Bola to azda najpríhodnejšia odpoveď na moju otázku, zrkadlo klímy, v akej atmosfére sa svet ocitol. Nepochybne si vinníci zaslúžia ten najprísnejší trest! Nie je však ešte väčším vinníkom spoločnosť – onen globálny kapitalizmus, vrchol ľudskej civilizácie, ako ho v nedávnych rokoch označil Francis Fukuyama(!), systém, ktorý v sebe uchováva materinské znamienko dávneho Hobbesovho posolstva „človek človeku vlkom“ a navyše toto podhubie (vrátane pre kapitál výhodných neoliberálnych zákonov) výrazne umocňuje?! Napokon, svedčia o tom každodenné nekultúrne, doslova hyenistické šarvátky medzi politikmi nielen u nás doma (rovnako agresívne mediálne ataky), ale aj v mnohých údajne demokratických štátoch. Nie je to akési podobenstvo „študentského“ vystrájania v oveľa väčšom a zurvaleckejšom poňatí?! Nech už je čokoľvek akokoľvek zlovestné či odporné, nesmie sa „zápal“ za spravodlivosť premeniť na štvanicu, v ktorej si politicko-mediálny záprah, pripomínajúc vzťah Pontského Piláta a Kaifáša, vytvorí vlastný tribunál, kde bude vyšetrovať, obviňovať, obžalúvať i súdiť a spolu s davom (jeho časťou) kričať: Ukrižuj!

Ľudstvo by malo konečne precitnúť zo sna, podobne ako Dostojevského „smiešny človek“, a pustiť sa do hľadania svojho „dievčatka“, u ktorého by našlo pokoj, odpustenie, mier a vzájomné porozumenie.

A prvý krôčik spočíva vo výbere najvýhodnejšieho nesprávneho variantu...

Esej vyšla v Literárnom týždenníku 9 – 10/2018

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984