Sedemnásty november

„Optimisti vždy veria tomu, že doba, ktorú práve žijeme, je tá najlepšia. Pesimisti sa obávajú toho, že je to pravda.“

Foto: Ivan Dubovský

Nepatrím medzi ľudí, ktorí len nostalgicky spomínajú na minulosť. Snažím sa čo najreálnejšie hľadieť na uplynulé roky a čerpať z nich skúsenosť, poučenie i zdroj inšpirácie do ďalších rokov. Novembrové udalosti z roku 1989 však tvrdo preverili našu silu, naše postoje, hodnoty, náš charakter. Aj keď ja osobne to i dnes hodnotím ako politický prevrat, myslím si, že k zmenám v spoločnosti muselo prísť. Keď už pre nič iné, tak aspoň preto, že len zmenami sa život na zemi posúva ďalej. Keby nebolo zmien, tak možno ešte dnes by sme boli asi o pár storočí dozadu. Politický prevrat nám priniesol slobodu slova, demokratické voľby, otvorenie sa svetu, náboženskú slobodu na strane jednej a ekonomické rozdelenie spoločnosti, stratu hodnôt, sociálnych istôt a možno i vlastnej identity na strane druhej. Dnes je naozaj veľmi ťažko vyvažovať na pomyslených váhach to, čo sme získali, a to, čo sme stratili. Dnes to však vypadá tak, že za túto slobodu sme zaplatili viac, ako sme si pred 27 rokmi mysleli. Ekonomika veľmi jasne poráža politiku. Politika, žiaľ, prestala byť nástrojom obhajoby záujmov väčšiny obyvateľov. Politika sa stala slúžkou jednotlivcov či malých skupín na získanie ekonomickej moci. Táto nerovnováha medzi ekonomikou a politikou priniesla nielen rozdelenie spoločnosti na bohatých a tých ostatných, ale aj stratu hodnôt, zásad, niekedy až ľudskosti. Nemusím sa ani veľa namáhať, aby som dospel k takémuto poznaniu. Stačí si sem tam pozrieť rokovanie nášho parlamentu, správanie politikov a človek hneď vie, na čom je, resp. koľko bije.

Od prevratu ubehlo 27 rokov, čo je už dostatok času na to, aby každý z nás mohol naozaj reálne zhodnotiť dobu nedávno minulú i tú dnešnú. No priznám sa, vytáča ma, keď to hodnotenie robia ľudia, resp. novinári, ktorí v roku 1989 nežili, alebo mali päť či sedem rokov. To je naozaj minimálne nehorázne, ako by som ja hodnotil život za tatíčka Masaryka. Sloboda slova však týmto ľuďom zaručuje pri písaní poloprávd či doslova bludov úplnú beztrestnosť. Hovorí sa, že krajina, ktorá si neváži svoju minulosť a ľudí, ktorí ju tvorili, si nezaslúži ani lepšiu budúcnosť. My sme si, žiaľ, naozaj prestali vážiť to, čo sa tu po strašnej a nezmyselnej druhej svetovej vojne vybudovalo. Prestali sme si vážiť hodnoty, ktoré povojnová generácia ctila, ktoré dnes, žiaľ, najmä pod vplyvom médií, dnešná mladá generácia úplne ignoruje. Televízia, počítače, internet majú neskutočný vplyv na myslenie, konanie a rozhodovanie mladej generácie. Hodnoty strieda povrchnosť, zodpovednosť ustupuje ľahostajnosti, solidarita začína prehrávať so sebeckosťou. Navyše mám pocit, že ani láska nevíťazí nad nenávisťou a pravda nad klamstvom.

Napriek tomuto nie príliš radostnému konštatovaniu našťastie o našej budúcnosti, či už vo svete, alebo na Slovensku, zatiaľ rozhodujeme my občania. A to je naša najväčšia a možno aj jediná šanca. Nemali by sme ju ľahkovážne premrhať. „Ani jedna doba totiž nemôže byť taká zlá, aby sme v nej stratili svoje hodnoty, svoje ja, svoju identitu.“