Sedem „statočných“...

V kinematografii sme si už zvykli na všakovaké inovácie, pokračovania či nadväzovanie na pôvodné úspešné filmy. Pred desaťročím sme mali možnosť posúdiť renesančného Jánošíka svetoznámej režisérky poľského pôvodu Agnieszky Holland. V Českej televízii v roku 2016 onakvejšie spracovanú nemeckú minisériu Vinnetoua, potom tiež najnovšiu verziu klasického westernu z roku 1960 „Sedem statočných“. Holohlavého Yula Brynnera s ladnou chôdzou s ostrohami nahradil v neo verzii z roku 2016 pištoľník čiernej pleti Denzel Washington. Nechcem špekulovať, či 44. prezident USA Barack Hussein Obama bol tichým producentom filmu, či ho iba sponzoroval alebo sa pre tvorcov filmovej verzie stal len inšpiráciou...

Netuším, kto ani čo mohlo inšpirovať sedem aktérov úplne najnovšej verzie slovenskej reality šou. Sedem slovenských futbalových reprezentantov, ktorí sa odhodlali  k „puberťáckemu“ nočnému flámovaniu v bare medzi dvoma zápasmi Ligy národov. Filmoví hrdinovia isto nie, tí boli odhodlaní položiť životy za princíp, bojovať proti zlu, násiliu a za spravodlivosť.


Ilustračné foto: PublicDomainPictures.net

Šport je tiež od počiatku postavený na dobýjaní cti a slávy čestnými prostriedkami, čistou cestou, súťažením podľa pravidiel fair play. No bez zbraní. Preto sa iba tí najlepší, morálne najčistejší stávajú prirodzenými vzormi pre celé generácie detí a mládeže. Iba a len preto tie najväčšie, ozaj najzvučnejšie mená plnia expozície siení slávy. No dnešnú mládež v globalizovanom svete vyučuje šoubiznis a ovláda liberalizmus, nihilizmus, dekadencia či disidencia. Za to sa dnes tlieska. Nie na trávnikoch, kurtoch ani na klziskách. Viac a hlasnejšie na majdanizovaných slovenských námestiach i javiskách pre udeľovanie účelových cien a trofejí najatým aktivistom. Ak sa tretí sektor s ambasádou odhodlajú o pätnásť alebo aj o tridsať rokov iniciovať a zaplatiť nakrútenie hraného dokumentu k tomuto komunitnému „prejavu boja za slobodu a demokraciu vo futbale“, možno bude na Facebooku verejná anketa o titule diela. Stavím sa (o čo len chcete), že nezvíťazí  názov „Atentát na Kozáka“, možno ani nie prvoplánový titul: „Sedem statočne ožratých“. Skôr sa to zaobalí do eufemistického : „Sedem najslušnejších“. Film bude asi režírovať niektorá z kreatívnych, tvárnych a ústretových (vtedy už penzistiek): Tereza Nvotová či Mariana Čengel Solčanská.   

Mená siedmich previnilcov z futbalovej reprezentácie Slovenska 2018 – Vladimír Weiss, Martin Dúbravka, Norbert Gyömbér, Stanislav Lobotka, Milan Škriniar, Michal Šulla a Ľubomír Šatka – je potrebné nahlas opakovať, aj si ich pamätať. Nie pre škandalizovanie, no pre vzácny moment, keď sa po skončení ich aktívnej hráčskej kariéry bude zvažovať ich uvedenie do dvorany slávy. Vtedy sa na misku váh nekladú iba góly, klubové úspechy, pohárové trofeje, počet reprezentačných štartov alebo medailové umiestnenia na šampionátoch. A hoci dnes majú menovaní štatút kajúcnika, isté zlyhania či poklesky (tie opakované) sa nezmazávajú. Tak ako vrúbky nezaplatených poldecákov na rováši... 

Najviac ma to mrzí u najmladšieho z futbalovej dynastie Weissovcov, ktorý je fakt výborným a vždy neprehliadnuteľným hráčom na trávniku. No Vladko už druhú šancu dostal. „Beda tomu, skrze koho pohoršenie pochádza“ – pripomína Biblia. I v tomto prípade je veľavravným, že Vladimír Weiss sa z tej inkriminovanej sedmičky ospravedlnil až ako posledný. 

Nájdu sa i takí, čo to zľahčujú. Vraj „o nič nejde“, že je to len „veľa kriku pre nič“ a že obdobné škandály majú za sebou skoro všetky najväčšie hviezdy svetového futbalu. Pravda, výstrelky hráčov sa v rôznych krajinách i v rôznych obdobiach posudzovali odlišne.

Nechajme teraz škandály Diega Maradonu, Maria Balotelliho, Carlosa Tevéza, Johna Terryho, Pepého, Zlatana Ibrahimoviča i hviezdneho Cristiana Ronalda bokom. Veď dosť prešľapov a osobných zlyhaní nájdeme neúrekom aj v histórii našich najúspešnejších športov. Pritom tie, čo vyplávali na hladinu ako vrchol ľadovca pred Titanicom, tvoria snáď len povestných 10%.  

Zo svojej mladosti som dodnes nezabudol na prekvapivé gesto reprezentanta socialistického Československa Ladislava Petráša po vsietení gólu slávnej Brazílii v roku 1970 na svetovom šampionáte v Mexiku. Pribehol až k postrannej čiare, hodil sa na kolená a prežehnal sa. Bol vtedy úplne prvým hráčom na svete, ktorý toto gesto priniesol. Pre komunistami riadený a ovládaný štát provokácia, hanba, absurdita. Ale bol i prvým Čechoslovákom v kopačkách, ktorému v hlavnom meste Mexika postavili pred Aztécky štadión sochu. No legendárny a nezabudnuteľný „Bača“ vedel aj opakovane šokovať. Pamätám si na moment, keď si tento strelecký idol tribún (hráč bratislavského Interu) zapálil po vystriedaní v zápase na MS cigaretu priamo na hráčskej lavičke, hneď vedľa reprezentačného trénera Marka. V tej dobe opäť niečo neuveriteľné! Nedá sa zabudnúť ani na aféru čs. reprezentanta Veselého, ktorého na zájazde prichytili v obchodnom dome v Turecku s ukradnutou košeľou. Pre tento škandálu, ktorý nemohli ututlať ani najväčšie stranícke denníky Rudé právo či Pravda, vyslúžil si na dlhé roky hanlivú prezývku „Košilkář“.

Čistý v tomto smere neostal ani slovenský hokej. V evidencii škandálov figuruje prípad trenčianskeho hokejistu Romana Kontšeka z roku 1989 a jeho údajná krádež voňavky počas MS 20 v obchodnom dome v Anchorage na Aljaške. Rozmery povestí a bájok dosiahli chýry o spoločnej bujarej nočnej zábave slovenských hokejistov aj s trénerom v Helsinkách na svetovom šampionáte A-kategórie v roku 1997. Porušenie životosprávy a vylúčenie z mužstva kapitána reprezentácie Vladimíra Draveckého na turnaji v Nórsku v decembri 2017 (krátko pred ZOH) ostáva exkluzívnym. Rovnako opilecká aféra mladej hviezdy NHL Richarda Pánika z klubu Arizona, ktorého vystrájajúceho v americkom bare zatkla polícia v apríli 2018.

Takže nič nové ani mimoriadne pod slnkom. Ale čo s tým? Má si verejnosť pred niečím takým zakrývať oči ako bohyňa spravodlivosti Justícia s váhami? Či radšej aby história trpela Alzheimerovou chorobou? Policajti aj vojaci prechádzajú pred nástupom do služby psychologickými testami. Pochybujem, že by niečo také pomohlo športovcom – reprezentantom štátu, ktorí majú ísť príkladom a majú vzbudzovať národnú hrdosť, byť najlepšími diplomatmi štátu v cudzine. Liberáli tvrdia, že najlepším riešením je konkurencia súkromného sektora. Možno priestor pre všetkých, ktorým nepomohla ani druhá šanca... Som zvedavý, či po zmene štátneho znaku na dresoch hokejistov si aj „futbaloví súkromníci“ založia privátnu reprezentáciu. Hokejisti majú tri hokejky, futbalisti môžu na dresoch oslniť troma kalíškami „frdžalice“ vo vztýčených rukách nad hlavou... Alebo troma mečmi na sekanie trénerských hláv. Škoda, že v našom športe vždy odchádza lodivod namiesto toho, aby v takýchto prípadoch z kapitánskeho mostíka zväzu zaznel výkrik: „Muži cez palubu!“