Reklama
Reklama

Schutzvertrag a Defense Cooperation Agreeement

Drang nach Osten a posilnenie východného krídla
Počet zobrazení: 1719

          1.

Vlastne to nie je absolútne nová udalosť v slovenských dejinách, v našej minulosti. Niečo podobné či doslova obdobné sme mali už mali pred 83 rokmi, nie vo februári, ale v marci 1939. Možno povedať, že do určitej miery je to repetícia toho, k čomu prišlo v tomto pamätnom deväťatridsiatom roku. Vtedy to bola Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a slovenským štátom. Podpísaná bola akoby na dvakrát. V blízkej Viedni 18. marca 1939, ktorá bola anschlussom Östereichu v marci 1938 pohltená do rozširujúceho sa Veľkogermánskeho Reichu a druhý podpis (signácia) sa uskutočnil 23. marca 1939 v Berlíne. Prvý podpis uskutočnený deň pred sviatkom všetkých Jozefov sa konal štyri dni po vyhlásení „Slovenskej krajiny“ (autonómnej súčasti Č-SR) za „samostatný a neodvislý slovenský štát“ (podľa zákona zo 14. marca 1939). Súhlas s takouto zmluvou bol vlastne podmienkou zvanou „conditione sine qua non“ pre vyhlásenie slovenského štátu, a to „blitzschnell“, ako to Dr. Tisovi v podstate prikázal vodca Ríše Adolf Hitler. Bez takéhoto súhlasu by vodca a veľké Nemecko ponechali Slovensko, ktoré sa odtrhlo od Česka, resp. Č-SR, napospas túžbam horthyovského kráľovského Maďarska reštaurovať a reštituovať „Veľké Uhorsko“ (Nagy-magyarország), a želaniu pánskeho (beckovského) Poľska stať sa európskou veľmocou a mať spoločné hranice s Maďarmi, svojimi bratancami podľa „šabličky“ aj podľa „sklenky“. A dodajme, že demokratické západné európske veľmoci by ohlásili tzv. dezinteresment v týchto vzťahoch (čo nás po nich, teda súhlasili by s tým), máme starosti s kolóniami. Vodca sa v Dr. Tisovi a v jeho kolegoch nesklamal. Prijali v sneme nielen zákon o „samostatnom a neodvislom Slovenskom štáte“, ale poslali do Berlína aj správu ďalekopisom, že prijímajú a prosia o ochranu. Správa do Berlína sa posielala na pokraji nervového zrútenia, ďalekopis nechcel fungovať, potom nebol papier do neho a maďarské vojská boli už blízko Bratislavy (Poszony), temer pred bránami budovy Slovenského snemu (predtým župného domu). Napokon sa ďalekopis umúdril, a to ich zachránilo pred možným narušením ich telesnej integrity od pomsty (hrozná obava z trestu kastrácie) za oddelenie sa od Uhorska. V takomto dramatickom ovzduší prebiehalo vyhlásenie Slovenského štátu – a jeho integrálnej a neoddeliteľnej súčasti v podobe prijatia zmluvy o ochrane od Veľkého Nemecka.

usaklop.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Dnes vo februári 2022 takúto drámu neprežívame. Slovenská republika vznikla už pred tridsiatimi rokmi, a pol roka predtým nadobudla suverenitu prijatím Deklarácie o zvrchovanosti (17. júla 1992) a Ústavy Slovenskej republiky 1. 9. 1992. (Starší z nás si ešte spomenú na „vatry zvrchovanosti“, aj na plavby na „pltiach zvrchovanosti“). Patrí to už všetko do antikvariátu k vetešiam (haraburdám) minulosti? Nie, sú to reálie, hodnoty na základe ktorých jestvujeme a staviame. Dve desaťročia sme už členmi Európskej únie, na ktorú sme delegovali časť svojej právomoci (teda aj „suverenity“ ) a tiež sme aj členmi Severoatlantickej aliancie a úspešne sme v tomto postavení vykonali rozličné vojenské misie, aj keď aj tu by naše svedomie potrebovalo rozhrešenie za súhlas na prelet USA lietadiel slovenským vzdušným priestorom na bombardovanie Juhoslávie, dokonca aj pôrodnice v Belehrade. (Alebo sú za to zodpovední len vtedajší politici, vláda Mikuláša Dzurindu?) Dnes nám nehrozí vojenská agresia ani z juhu, ani zo severu, ani zo západu. Ale čo nás čaká z východu? Ex Oriente Lux? Náš tandem ministrov, obrany a zahraničia (ministri, ktorí vedú „obrannú“ vojnu navonok i dovnútra) vidí, že odtiaľ prichádza nie svetlo, ale podľa nich sa valia búrkové mračná a klimatické orkány a kataklizmy (to by dodala environmentálne orientovaná pani prezidentka). Musíme byť bdelými, nezľahostajnieť pred touto krajne nebezpečnou situáciou (takéto výzvy artikulujú). A dokonca aj slovenská exekutíva je nastražená. Obranná stratégia SR schválená vládou v roku 2021, na rozdiel od jej vydania z roku 2005, nás varuje pred hrozbou vyplývajúcou vraj zo zhoršeného bezpečnostného prostredia Európy, ktorú spôsobilo narušenie zvrchovanosti a územnej celistvosti Ukrajiny Ruskou federáciou. A túto formuláciu tvorivo rozvinul minister obrany (vojny) J. Naď s tým, že Slovensko je už pod dostrelom ruských rakiet, ktoré sa usadili na ruskom výsostnom území, ale (sic!) na hraniciach Ukrajiny, a to sa vraj nesmie, asi je to zločin. Známe sú však údaje o tom, že na Ukrajine sa v roku 2014 uskutočnil protiústavný štátny prevrat s protiruským zameraním, vedie sa tam doteraz občianska vojna proti vlastným občanom ruského etnika. Jedni z nich sa preto, pre záchranu svojho života a slobody v celonárodnom referende rozhodli vstúpiť ako subjekt federácie do Ruskej federácie, Krym. A druhí z nich, od vekov tu usídlení Rusi, sa pred násilnou ukrajinizáciou, pred krvavou vojnou vedenou ukrajinskými extrémnymi nacionalistami, niekdajšími ukrajinskými fašistami (banderovci, divízia Azov. a i.), rozhodli vytvoriť vlastné i keď samozvané štátne útvary na Donbase. A podľa minských protokolov prijatých štvoricou štátov (Nemecko, Francúzsko, Rusko, Ukrajina), ktoré ako svoje uznesenie prijala aj Bezpečnostná rada OSN. Tým sa tieto minské protokoly stali normami medzinárodného práva, záväznými pre všetky štáty (v ukrajinskej ústave garantovať toto osobitné štátoprávne postavenie). Na zvrhnutie zvoleného prezidenta Ukrajiny na Majdane vydali USA 5 miliárd dolárov. Naša vláda a NATO túto skutočnosť prezentujú ako ruskú agresiu a anexiu.

K fantazmagorickému záveru (à la) románu Julesa Verna minister sídliaci na Kutuzovovej ulici, sa prepracoval najmenej mesiac po tom, ako predložil Obrannú dohodu s USA na pripomienkovanie (pred Vianocami 2021) príslušným inštitúciám. Takže dnešná dramatická situácia spočíva v tomto zauzlenom, priamo v gordickom uzle. Alexander Veľký ho vyriešil mečom, rozťatím gordického uzla úderom meča. Slovenský minister obrany koná spôsobom simulujúcim Alexandra Veľkého. Mlátenie mečom, zatiaľ verbálnym.

V porovnaní s rokom 1939 sme nesporne – ďalej. Neprerokúvame a nerozhodujeme o prijatí či neprijatí – o Ochrannom pomere (s Nemeckom) , o tzv. Schutzvertrag(-u) – proti agresii, okupácii a anexii, ktorá vtedy pravdepodobne hrozila od našich susedov (Maďarsko a Poľsko), ale o Obrannej zmluve (DCA) ktorú nám navrhuje uzavrieť najmocnejší a najdemokratickejší štát sveta – ako obranu proti agresii, proti anexii, ktorá nám údajne hrozí z ruských plání a stepí, od Ruskej federácie. A tento štát vraj môže obdobnú agresiu a anexiu spáchať aj proti Slovenskej republike. Práve preto nám najsilnejší členský štát NATO, zaoceánsky starší brat navrhol, aby sme s ním uzavreli už nie kolektívnu zmluvu, ale zmluvu dvojstrannú, len medzi ním a nami. Ale  podľa prieskumov verejnej mienky – viac ako 50 percent občanov Slovenskej republiky s prijatím takejto zmluvy nesúhlasí, odmieta ju. Prikláňa sa k tomu, že to bude podľa názvu síce zmluva o obrane, ale v realite, v praxi bude mať zmysel a potenciu ako útočná zmluva proti Ruskej federácii. Ako to dopadne? Skúsenosť z minulosti môže byť poučná, resp. môže obohatiť naše poznatky o súčasnej situácii, aby sme sa vyvarovali takej nepríjemnosti, aby sme dvakrát nevstúpili do tej istej rieky. Už nie iba rieky, ale priamo do vojnového odkaliska či trasoviska.
 

          2.

Podľa dnešných kritérií „Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenskou krajinou“ z roku 1939 bola tzv. prezidentskou zmluvou. Podpísal ju Dr. Jozef Tiso vo Viedni aj v Berlíne ako predseda vlády, zastupujúci podľa ústavných tradícií aj hlavu Slovenského štátu, ktorá v tom čase ešte nebola kreovaná. Za prezidenta tohto štátu bol zvolený dňa 26. októbra 1939 snemom Slovenskej republiky. Ústavným predpokladom tejto voľby bolo prijatie ústavy Slovenskej republiky (už nie slovenského štátu) dňa 21. júla 1939. Za slovenskú vládu zmluvu ďalej podpísali Dr. Vojtech Tuka, vtedy podpredseda vlády a minister bez kresla, a Dr. Ferdinand Ďurčanský, vtedy minister zahraničných vecí.

Za nemeckú vládu zmluvu podpísal minister zahraničných vecí J. von Ribbentrop (s aristokratickým predikátom „von“ , jediný šľachtic vo vláde A. Hitlera plnej plebejcov, výtržníkov najmä z mníchovských pivníc a barov). Podľa pravidla, že išlo o prezidentskú zmluvu sa mohla menovať aj ako Tisova zmluva (i keď ešte nie tisovsko-tukovská, ako to bolo neskoršie). Obdobne Obrannú zmluvu, ktorú podľa Ústavy Slovenskej republiky má vyrokovať prezidentka (ktorá splnomocnila na jej podpis so štátnym tajomníkom Blinkenom ministra obrany J. Naďa. Veď vyrokoval zmluvu s USA, parafoval ju priamo vo Washingtone, kde ukázal, že sa vie aj slušne správať a hlboko klaňať pred USA ministrom E. Blinkenom. Z celého tohto kontextu potom vyplýva, že obranná zmluva medzi USA a SR by mala niesť pomenovania – zmluva „čaputovská“, alebo „zmluva Čaputovej“. A pre pamiatku, ako odkaz pre našich potomkov, by sa patrilo, aby mala pomenovanie – „naďovsko-korčekovská“. Obom týmto našim ministrom patrí takáto česť a pocta.

Podpis zmluvy s Nemeckou ríšou sa uskutočnil v medzinárodne napätej situácii, po anšluse Rakúske, okupácii a anexii československého pohraničia, po okupácie a anexii južného Slovenska, vtedy ešte štátneho teritória Č-SR, po okupácii časti územia Č-SR beckovským Poľskom (Sliezko, severná Orava) a po okupácii jej časti a  zriadení „Protektorátu Böhmen und Mähren“ a po vyhlásení slovenského štátu s následnou maďarskou anexiou Podkarpatskej Rusi, ako aj časti východného Slovenska. Z pohľadu a výsledkov ďalšieho vývoja to boli vcelku – iba menšie zmeny. A necelých šesť mesiacov od uzavretia v marci 1939 Zmluvy o ochrannom pomere (Schutzvertrag -u) nasledoval útok Nemecka na Poľsko. Pol roka po podpise ochrannej zmluvy s Nemeckom sa začala svetová vojna, vtedy v poradí ako druhá. Útok na Poľsko viedol k právnemu aj faktickému zániku tohto vtedy iba dvadsať rokov trvajúceho štátneho útvaru s režimom Pilsudského a Becka. Časť západnej Ukrajiny, Bieloruska a Litvy, ktorú získal tento štát ako výsledok poľsko-ruskej (sovietskej) vojny a zmluvy po nej, prešla pod zvrchovanosť Sovietskeho zväzu, resp. jeho zväzových sovietskych štátov. Dúfajme, že sa v roku 2022 nedosiahne takáto príčinná súvislosť medzi Obrannou zmluvou (DCA) a vypuknutím vojny, regionálnej, lokálnej, nebodaj svetovej (tretej v poradí), ako sa to stalo v roku 1939 po uzavretí Ochrannej zmluvy medzi Nemeckom a Slovenskom v roku 1939. Ktovie. Nedá sa to vylúčiť.

Dnes nás ubezpečujú, a to nie dnes – ale od vypuknutia studenej vojny, presnejšie od jej premeny na vojnu s možným použitím atómových zbraní (asi od r. 1949, kedy ZSSR vyskúšal vlastnú atómovú bombu (štyri roky potom ako jadrovú zbraň vyskúšali USA v praxi a naživo na mestách a obyvateľoch Hirošimy a Nagasaki (samozrejme, z humanitných dôvodov, aby si uchránili vlastných, teda amerických vojakov). Ubezpečujú nás, že je tu už sedem desaťročí vyskúšaná doktrína a stratégia jadrového odstrašenia, vďaka ktorej sa vraj zachoval svetový mier, že táto skúsenosť sa osvedčí aj teraz, už v 21. storočí.

Môže sa osvedčiť, aj nemusí! Možno je už tak prepracovaná stratégia a taktika prvého jadrového úderu, že prinesie totálnu devastáciu síl nepriateľa, t. j., že ten už nebude schopný odpovedať odvetným jadrovým úderom. Alebo že bude síce schopný odpovedať odvetným úderom, ale ten už nebude devastačný. Celá koncepcia jadrového zastrašenia s dôsledkom vzájomného zničenia jadrových mocností nebude už platná, nebude už ani efektívna. Jadrová vojna – sa bude môcť začať, vytvoria sa preto objektívne podmienky, resp. subjektívny činiteľ – vojenské sily – stratia strach z vlastného zničenia a v pochybnej nádeji svojho víťazstva začnú jadrovú vojnu. A štátom agresorom proti ktorému treba viesť vojenské operácie – je Ruská federácia.
 

          3.

Vráťme sa opäť k roku 1939. Ochrana, ktorú poskytla Nemecká ríša slovenskému štátu touto zmluvou, bola oveľa rozsiahlejšia, komplexnejšia ako obrana, ktorú sa nám zaväzuje poskytovať USA, už náš spojenec v rámci paktu NATO, ale teraz to bude aj spojenec do páru (v singlu). Podľa tejto obrannej zmluvy sa USA vyčlenia, vyselektujú z radu početných našich spojencov zo Severoatlantického spoločenstva a stanú sa priamo našim exkluzívnym spojencom. Dvojnásobným či dupľovaným spojencom. V prvom rade podľa zmluvy NATO z roku 1949 a po druhé (pro secundo) podľa bilaterálnej obrannej zmluvy z r. 2022. Budú mať čo robiť, aby splnili svoje záväzky zo zmluvy, veď už uzavreli takéto zmluvy s 23 spojenecky oddanými štátmi. USA si na seba berú osobitne veľké zmluvné bremená z obrannej zmluvy (DCA) so Slovenskou republikou, ktorej záväzky sú dvomi interpretačnými doložkami (slovenskej i americkej) čiastočne objasnené, ale najmä rozmnožené a rozšírené. Priam nedočkavo schválili koaliční poslanci zmluvu s dvomi doložkami, interpretačnej doložky prezidentky Slovenskej republiky a interpretačného vyhlásenia vlády USA, ktorí podľa ich citov a pocitov sú frustrovaní z hroziacej ruskej  agresie a invázie. Opakuje sa to, čo tu už raz bolo. V roku 1939 to bola obava, až hrôza poslancov slovenského snemu z blížiacich sa maďarských vojsk do Bratislavy (Poszony). V roku 2022 to je trauma či frustrácia z hroziacej ruskej agresie, asi v podobe ruských rakiet, ktoré, ako verejnosť informoval minister obrany J. Naď, môžu zasiahnuť nielen Slovensko, ale aj Bratislavu. A to je ozaj príčina strachu z apokalypsy. Preto nás môže zachrániť len obranná zmluva s veľkým bratom sídliacim za Atlantikom, ktorý nás jedine obráni, uchráni od tohto Armagedonu.

Nemecká ríša poskytla, presne ultimatívne vnútila Slovensku podľa Ochrannej zmluvy, známej podľa nemeckého pomenovania ako „Schutzvertrag“, niekoľkodimenziálnu ochranu (Schutz). Po prvé ochranu nad politickou nezávislosťou slovenského štátu; a po druhé – ochranu nad integritou jej územia. Recipročne slovenský štát sa nemohol zaviazať Nemeckej ríši poskytnúť plnenia rovnakého druhu a rozsahu. Akoby recipročne sa preto slovenský štát zaviazal plniť iné záväzky, a to organizovať svoje vojenské sily v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou, teda Wehrmachtom. Zaviazal sa ďalej primerane ochrannému pomeru viesť aj svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou. Tak slovenský štát bol povinný nie integrovať, ale plne podriadiť (zosúladiť – povedané eufeministicky) dve základné línie, smery svojej politiky – a) zahraničnú, b) vojenskú – Nemeckej ríši. Slovenský štát nebol samostatný, nemohol mať ani nezávislú politiku navonok – v diplomacii a vo vojenstve. Dnešná Slovenská republika je však samostatná a mohla a mala by mať svoju samostatnú a trošku aj nezávislú politiku v rámci možností, ktoré jej dávajú jej medzinárodné zmluvné záväzky. Dnešná vláda takúto politiku nechce mať, nechce robiť! Chce byť závislou, oddanou svojmu veľkému spojencovi.

Ochranná zmluva (Schutzvertrag) svojimi ustanoveniami – že Nemecká ríša bude ochraňovať politickú nezávislosť slovenského štátu (teda jeho suverenitu a zvrchovanosť) a že bude vykonávať ochranu nad teritoriálnou integritou štátu – znamenala vlastne, že tento štát vznikol, jestvoval, trval a napokon končil a padal výlučne podľa želania, konania a vôle hitlerovského Nemecka. Nebol to štát ani zvrchovaný, ani suverénny, ani štát nezávislý, ani štát, ktorý by bol v stave zabezpečiť svoju územnú zvrchovanosť. Podľa týchto ustanovení slovenský štát nebol ani polosuverénnym, ani polovzrchovaným, ale nesuverénnym a nezvrchovaným útvarom. Mal znaky štátu „vazalského“, ktorý mal obdobne ako vo feudálnych pomeroch postavenie lénnika a vazala. Bol subordinovaný a plne závislý od svojho feudálneho pána, od seniora, ktorý o svojom vazalovi rozhodoval v osobných, majetkových (vo vecných resp. ekonomických) záležitostiach), ktorý slúžil seniorovi platením dávok, daní a vykonávaním vojenskej povinnosti a iných úkonov. Vzťah slovenského štátu ako vazala k svojmu feudálnemu pánovi (seniorovi) sa preto nedá popísať atribútmi medzinárodného práva. Slovenský štát nemal atribúty suverenity, ani zvrchovanosti – možno to vyjadriť slovami, že to bola tzv. chránená suverenita, chránená zvrchovanosť a že aj integrita jeho územia (územná výsosť) závisela len od ochrany seniorom (nemeckou ríšou) nad jeho územím.

V tomto zmysle bol vojnový slovenský štát naozaj iba takzvaným štátom, skrátene tzv. štátom. Bol produktom Nemeckej ríše, jej geopolitiky. Vznikol pod ultimátom Hitlera, ktorý dal Dr. Tisovi (v podstate) príkaz slovenský štát blitzschnell. Pred Národným súdom v Bratislave v r. 1947, kde toto jeho konanie kvalifikovali ako zločin (trestný čin) domácej zrady, za ktorý sa ukladal absolútny trest, trest smrti, sa Dr. Tiso vyjadril, že bez tohto ultimáta by nevznikol, nebol by slovenský štát vyhlásený. Nebol ani samostatným ani neodvislým štátom, ako si to napísali vtedajší politici do prvého článku zákona o vyhlásení štátu. Bol chráneným útvarom, jeho chránencom bol vodca Nemeckej ríše – ktorý vystupoval ako jeho „PROTEKTOR“. Bol to Protektorát, ktorého skutočné postavenie sa skrývalo pod pomenovaním „samostatný štát“. Dodajme asi vysvetľujúco, že „Protektorát Čechy a Morava“ nebol štátom, ale len autonómnym útvarom, súčasťou Nemeckej ríše, ktorá ho nielen okupovala, ale aj anektovala.

Vôľa führera a záujmy ríše determinovali aj rozsah zdanlivej (fiktívnej) suverenity, politickej nezávislosti a zahraničnej a vojenskej politiky slovenského štátu. Prejavilo sa to zreteľne už na jar 1939. Pred vojenským vtrhnutím do Poľska sa opravovali a upravovali na Slovensku cesty, spevňovali mosty, pracovalo sa na letisku v Spišskej Novej Vsi, na vojenských objektoch pri Prešove a inde. Robilo sa to pre hitlerovské vojská, pre ich útok na Poľsko aj z juhovýchodu. K útoku sa pripojili aj slovenské vojenské sily, ktoré ako verní spojenci zaútočili na severnú Oravu, aby získali späť dediny, ktoré zabral poľský štát v októbri 1938, po Mníchove. Územie Slovenska bolo ďalej poskytnuté Nemeckej ríši pri jej útokoch na juh Európy, na Grécko a Juhosláviu. Potom nasledovali západné mocnosti, ktoré „zachraňovali mier pre ďalšie generácie“, ako hodnotil vydanie Československa v Mníchove 1938 (septembri) anglický premiér Chamberlain. Neplnenie spojeneckých povinností, zrada voči Československu sa nevyplatila ani Francúzsku, ktoré bolo porazené v júni 1940 a nepomohla mu ani Maginotova línia. Severnú časť vrátane Paríža okupovalo Nemecko a v južnej sa vytvoril tzv. Francúzsky štát (Vichy), kolaborantský, s režimom obdobným, ako mal slovenský štát, Nevyplatilo sa im ani vedenie „vojny v sede“ (Sitzkrieg), resp. nevyplatila sa ani tzv. „divná vojna“, ktorú viedli (vyhlásili) po 1. septembri 1939 západní demokratickí spojenci Poľska, nášho severného suseda. Druhá svetová vojna tak či tak začala a bola spočiatku skutočne blesková. Ako keby v rámci svojich povinností prijatých v Schutzvertragu viesť zahraničnú a vojenskú politiku v primeranom súlade s Nemeckou ríšou, slovenský štát, osobne jeho až vehementne iniciatívny predseda vlády Dr. V. Tuka vyhlásil vojnu Spojenému kráľovstvu a USA. Slovenské komunikácie, cestné i železničné, umožnili prepravu vojsk a zbraní na hranice ZSSR a vpád na jeho teritórium. Pripojil sa k nemu aj slovenský ľudácky režim s viac ako 50 tisícovou armádou, ktorá okupovala časti územia Bieloruska, ale i Krymu a Kaukazu. V týchto prípadoch spáchali predstavitelia slovenského štátu vojnové zločiny proti štátom tvoriacim už spojeneckú koalíciu. Tak sa plnila Zmluva o ochrannom pomere uzavretá v roku 1939. A tak sa vyvodzovala trestnoprávna jurisdikcia, trestná zodpovednosť hodnostárov slovenského štátu podľa nariadenia SNR o zodpovednosti zradcov a kolaborantov, ako zločin zrady, domácej zrady, s trestom smrti ako hrozbou za takéto konania.  

Na rozdiel od obrannej zmluvy SR a USA (DCA), v ktorej sú menované dve letiská, a to Kuchyňa a Sliač, ako základne pre americké vojenské sily, ochranná zmluva (Schutzvertrag) poskytla či odovzdala priamo celé územie – od slovenských hraníc pri Malackách, cez Kuchyňu, celý vojenský priestor na západ od Malých Karpát, potom územie na západ od Bielych Karpát, od Váhu po hranice Protektorátu, až po Žilinu. Hitlerovské Nemecko nemalo k dispozícii iba dve vojenské základne. Patrilo mu celé toto slovenské teritórium, ktoré podľa ochrannej zmluvy dostalo pomenovanie ako „ochranné územné pásmo“ (Schutzzone). V tomto ochrannom územnom pásme mala nemecká branná moc (Wehrmacht) právo kedykoľvek zriaďovať vojenské objekty, držať ich obsadené silou, ktorú pokladalo za potrebnú, a to podľa ich vôle a potreby, bez predbežného alebo následného súhlasu slovenského štátu. Aj otázku potrebnej zeme a pôdy riešila ochranná zmluva rigorózne, v podstate rozkazom, že to je úloha slovenskej vlády, aby urobila potrebné opatrenia. Po ďalšie slovenskej vláde zmluva uložila aj povinnosť súhlasiť s bezcolným zásobovaním vojakov a bezcolnými dodávkami materiálu z Ríše pre vojenské stavby. A, samozrejme, nemeckí vojaci, ale aj osoby nemeckej štátnej príslušnosti zamestnané pri stavbách vojenských objektov, podliehali nie slovenskému, ale nemeckému súdnictvu. V ochrannej územnej zóne (Schutzzone) platila a) nemecká jurisdikcia (nemecké zákony a súdnictvo) vo vzťahu k nemeckým štátnym príslušníkom, a platila aj právna zásada či právny imperatív: b) že v ochrannej zóne vykonáva vojenské výsostné právo nemecká branná moc (t. j. orgány Wehrmachtu). Znamenalo to, že v tomto zmysle, aj celé toto územie Slovenska (od hraníc s Nemeckou ríšou pri Malackách) až po Považskú Bystricu či Žilinu na západ od rieky Váh, bolo vyňaté zo suverenity slovenského štátu. Na tomto území a nad osobami, ktoré sa na ňom nachádzali, nemali orgány slovenského štátu žiadnu právomoc.

Podľa obrannej zmluvy s USA – podľa jej výslovného textu – nebude Slovenská republika povinná prispôsobiť svoju zahraničnú politiku tomuto zmluvnému partnerovi, ani svoju vojenskú politiku nebude výslovne povinná zosúladiť s USA, ani im ju podriadiť. Taký je text zmluvy. Možno však očakávať, že priestor pre samostatnú slovenskú zahraničnú i vojenskú politiku bude minimálny. Pri výklade týchto ustanovení obrannej dohody je tiež možné uplatniť určitý právnický fígeľ. Totiž aj podľa interpretačného vyhlásenia vlády USA sa potvrdilo, že na území Slovenska sa nezriadia žiadne americké vojenské základne! Potom v texte zmluvy nasleduje, že bude tu len určitý súbor právnych noriem, ktoré sú tam s cieľom, aby sa takéto základne vytvorili, resp. aby bola možnosť osvojiť si slovenské vojenské základne a transformovať ich na americké. Americké základne sa teda nebudú zakladať, ani nebudú vznikať, ale vyrastú z premeny slovenských vojenských základní na americké. Je to čisté, férové!?

V porovnaní s marcom 1939 sme na tom vo februári 2022 lepšie. Benefit máme dnes v tom, že na rozdiel od roku 1939 nebude pomáhať útočiť, pripravovať za zaútočiť proti Poľsku. Nebudeme musieť vytvárať koridor, ani otvárať komunikácie na vojnovú kampaň proti Grécku či Juhoslávii. Jediný nepriateľ je na východe. Teda nie sme na začiatku vojny (vtedy druhej svetovej), ale vojská štátov NATO sú už v Lotyšsku, Estónsku, Litve. Ohlásili sme svojich vojakov ako posilu Poľsku. Tam je už práve okolo 4 500 US vojakov a majú prísť ďalší. Sú tam už aj funkčné odpaľovacie základne s raketami stredného doletu. Na Ukrajinu prúdia zbrane a zbraňové systémy vrátane napríklad britských vojakov-inštruktorov, a dokonca náboje do kanónov od posledných západných Slovanov, z Česka. Teda sme už na hraniciach nepriateľa, sme na dotyku s ním. Analogicky historicky sme už v roku 1941, na kótach a vojenských líniách tohto obdobia, pred útokom na Moskvu. V Lotyšsku sú už slovenské húfnice Zuzana. Prezrela si ich aj naša pani prezidentka, zhodou okolností tiež Zuzana, v predvianočnom čase s darčekmi pre vojakov, ktorí tam plnia nielen misiu, ale priam historické civilizačné poslanie. Možno o tom ani nevedia. Nemali by sa však o tom „dopočuť“ až v záhrobí len pri pietnych slávnostiach nad ich mohylami.
 

         4.

V pokusoch o diskusie, ktoré boli odmietnuté šmahom rúk našich dvoch ministrov, už zo slovenského „ilegálneho“ vojnového kabinetu, (tandem vojnových ministrov) ktorý sa vytvoril obdobne ako v Anglicku na Downing Street za druhej svetovej vojny. Zmietli aj v rámci pripomienkového konania legálne uplatnené pripomienky generálneho prokurátora SR písomne predložené aj prihlásené do rozpravy v NR SR. Hrozí mu už podľa mocných ľudí Slovenska – črepinový súd, s následným ostrakizmom a vyhnaním zo SR, alebo ho odsúdia ako Sokrata na podanie bolehlavu. M. Žilinku týždenník s veľkým „T“ už odsúdil za zradu a vymaľoval ho na svojej titulnej strane ako zradcu, len preto, že navštívil Moskvu. Zmietnutá bola aj iniciatíva za mier, priestor ktorej poskytol portál „Slovo“. Nádejou pre nás môže byť petičná akcia za referendum o obrannej zmluve a ďalších dvoch otázkach. Stane sa hlas ľudu, relevantným hlasom vďaka ktorému budeme skutočne platiť prvá ústavnoprávna zásada, a to suverenity ľudu! Vox populi, vox Dei.

Témy, ktoré predkladali a žiadali riešiť v demokratickej diskusii tieto iniciatívy, sa týkajú otázok: suverenity (namietalo sa, že ju zmluva popiera); vytvárania amerických vojenských základní; podriadenosti slovenskej jurisdikcie, zavedením trestnej jurisdikcie USA.

Občania SR, ani poslanci slovenského zákonodarného zboru nedostali náležitý, dôstojný a ústavou garantovaný priestor na vyslovenie svojich názorov a stanovísk, na ich účasť pri tvorbe spoločného stanoviska Slovenskej republiky. Zostalo to len na vrcholných činiteľov, prezidentku SR a vládu USA – ktorí toto právo privlastnili s razanciou samovládcov.

Ako sa tieto uzlové, gordické problémy vyriešili podľa Interpretačnej doložky prezidentky SR a Interpretačného vyhlásenia vlády USA? SR má vo svojej doložke napísané, že dohoda nie je rozhodnutím o vytvorení vojenských základní, ani rozhodnutím o prítomnosti ozbrojených síl Spojených štátov na jej území. Rozumejme tomu tak, že táto obranná dohoda z r. 2022 nie je takýmto rozhodnutím, ani o vojenských základniach, ani o prítomnosti ozbrojených síl. Nevyhlásila však v tejto doložke, že takéto ozbrojené sily na Slovensko neprídu. Nenapísala ďalej, že takéto vojenské základne tu nevzniknú. Čo nie je zakázané, je dovolené ! Taká je pravda o slobode konania.

Vyhlásenie vlády USA má v tejto otázke inú dikciu. Podľa nej „Dohoda nevytvára žiadne základne, ale namiesto toho vytvára právne záväzky týkajúce sa, okrem iného, podmienok prístupu USA k využívaniu dohodnutých zariadení a priestorov, akými sú slovenské vojenské základne uvedené v prílohe A. dohody. Rozumieť tomu sa dá tak, že sa nebudú stavať nové, od základu autentické americké vojenské základne, ale USA si osvoja slovenské vojenské základne a transformujú ich na americké.

Takže naša pani prezidentka neklame. Iba zavádza. Uvádza verejnosť do omylu, a tento omyl, do ktorého uviedla občanov SR, chce zneužiť a zneužíva ho v prospech seba a prijatia dohody verejnosťou. Štandardne sa takéto uvedenie ľudí do omylu a využitia tohto omylu vo svoj prospech nazýva podvodné konanie. Takto sa zachádza s občanmi, s veľkým heslom z nežnej revolúcie, ku ktorému sa pani prezidentka deklarantne hlási – „budeme žiť v pravde“!

Analogickou metódou narábania s pravdou prezidentka SR vysvetlila, že dohoda neznamená definitívne vzdanie sa trestnej jurisdikcie zo strany Slovenskej republiky. Nebude to podľa hlavy štátu definitívne vzdanie sa trestnej jurisdikcie, nie definitívne, ale len „dočasné“ – a dodajme, a to na čas neurčitý. A pritom toto dočasné vzdanie sa trestnej jurisdikcie sa uskutoční ako jej PRENOS (asi transfer) na orgány USA. A hlava štátu ďalej tvrdí, že takýto dočasný prenos, nie všetkej jurisdikcie, ale len trestnej jurisdikcie, je možné v ktoromkoľvek prípade (teda nielen vo vzťahu ku konkrétne určenej kauze) odvolať. Slovenská republika podľa výkladu týchto slov, nemôže a pani prezidentka ani nemieni – odvolať vôbec, kedykoľvek a univerzálne, vo všetkých možných kauzách, celej prenesenej jurisdikcii.  Obdobne je to aj vo vyhlásení vlády USA. V tom sa vrcholní predstavitelia oboch štátov zhodli (teda dodajme, ak sa pod pojmom „vláda USA“, rozumie aj prezident USA. Myslím si totiž, že prezident je nad vládou, on vytvára vládu (teda súbor ministrov, štátnych tajomníkov USA – ktorí sú vládou).

Závažné, až šokujúco záväzné je ďalej vyhlásenie vlády USA – že dohoda „nepovoľuje, ale ani nezakazuje (sic!, pozor) rozmiestňovanie konkrétnych druhov zbraní, teda ani jadrových. O tých sa píše, že sú prostriedkom politiky jadrového odstrašenia a základom kolektívnej obrany NATO už viac ako 70. rokov. Záväznosť tohto stanoviska však vyhlásenie vlády USA spája a podmieňuje s úplne inou medzinárodnou zmluvou, a to so „Zakladajúcim aktom NATO a Ruskej federácie“. A o jeho platnosti či neplatnosti, dodržiavaní či nedodržiavaní Slovenská republika nerozhoduje. No sme v situácii, keď USA a NATO odmietajú uznať medzinárodnoprávne relevantnú požiadavku Ruskej federácie – a to je jej právo na bezpečnosť, právo, ktoré sa má naplniť aj právnymi garanciami, že NATO sa už nebude viac približovať k hraniciam Ruskej federácie. Platnosť resp. dodržiavanie tohto záväzku sa stáva neistým, pochybným, alebo takým už je! Viazať záväzok neumiestniť na území SR jadrové zbrane – na kvalitu a jestvovanie vôbec vzťahov NATO a RF, na ich Zakladajúci akt – robí vyhlásenie vlády USA dubióznym, prakticky ohrozujúcim Slovenskú republiku. USA tým vyhlasujú, že v určitom čase, za určitých podmienok, o povahe ktorých rozhodnú výlučne oni, môžu umiestniť na území SR jadrové zbrane.

Obranná dohoda s USA je v tomto zmysle otvorenou dohodou. Podoba tejto dohody sa môže a bude meniť uzatváraním ďalších zmlúv so špecifickejším predmetom. Jej podoba sa bude nie meniť, ale napĺňať, podľa globálnej geopolitiky! Nepokoj však vyvoláva vo vyhlásení vlády USA priznaná možnosť rozhodnúť o umiestnení jadrových zbraní na území Slovenska – po prvé, pretože to nie je v dohode zakázané, a po druhé, preto že to závisí od situácie v uplatňovaní politiky jadrového odstrašenia a od stavu dodržiavania Zakladajúceho aktu NATO a RF.
 

          5.

V roku 1939 dostal Dr. Tiso v Berlíne príkaz s ultimátom – „blitzschnell“ sa hodnoverne prejaviť. Na druhý deň vyhlásili v Bratislave poslanci snemu – „samostatný a nezávislý slovenský štát“, a v podstate ako jeho súčasť predbežne prijali „zmluvu o ochrannom pomere“ s hitlerovským Nemeckom. V roku 2022 v dňoch 8. a 9. februára konali slovenskí vládni politici tiež „blitzschnell“. Kto im dal na to príkaz, kto im dal ultimátum. Neboli však v situácii krajnej núdze, ani v situácii „neodolateľného donútenia“ – ako možno boli ich predkovia v roku 1939. Konali vedome, s priamym úmyslom, zámerne, a oni tvrdia, že aj slobodne a dobrovoľne. To sa ukáže v neďalekej budúcnosti. Konali však proti vôli väčšiny občanov SR, ktorí sú zatiaľ podľa platnej Ústavy SR zdrojom moci. Konali teda nelegitímne.

Slovenská republika sa touto obrannou zmluvou s USA nestala jeho vazalom ako slovenský štát v roku 1939 voči hitlerovskému Nemecku. SR sa však vzdala, teraz už úplne možnosti viesť ako-tak samostatnú zahraničnú politiku a samostatnú vojenskú zahraničnú politiku. Stratila časť svojej jurisdikcie. Suverenita SR, ktorá bola po jej vstupe do EÚ zmluvne obmedzená, potom bola redukovaná vstupom do NATO, a v dnešných dňoch sa ďalej obmedzila prijatím Zmluvy o obrannej spolupráci s USA. Zvrchovanosť Slovenskej republiky, ktorú sme dosiahli s takými obeťami, úsilím a s takým nadšením jej občanov sa ďalej vytráca. Zo suverenity sa stala tzv. SUZERENITA. Zmenila svoju suverenitu na obmedzenú zvrchovanosť (L. I. Brežnev = J. Biden), a ešte viac na závislú zvrchovanosť a na zvrchovanosť podriadenú tomuto svojmu zmluvnému partnerovi, a jej zvrchovanosť jej odvodená od suverenity USA, od ich vôle.). Uvedenými znakmi môžeme charakterizovať pojem „suzerenita“.

Slovenská republika už má nielen zosúladenú zahraničnú politiku a zahraničnú vojenskú politiku s NATO, ale teraz aj s USA, t. j. týmto podriadenú a subordinovanú. Týka sa to tak – politickej, vojenskej zložky a atribútu územnej integrity SR.  

Tým, že podľa obrannej zmluvy s USA nie je síce „dovolené, ale nie je ani zakázané“ umiestniť na území Slovenska jadrové zbrane, odpaľovacie zariadenia pre rakety s jadrovými hlavicami, stane sa Slovensko ako potenciálny útočník, z územia ktorého sa môžu a budú vystreľovať takéto rakety, cieľom strategickej jadrovej odvety. Bude cieľom strategickej jadrovej odvety dvoch jadrových veľmocí – Ruskej federácie a Čínskej ľudovej republiky.

Už niekedy v októbri 2021 sa minister zahraničných vecí RF S. Lavrov vyjadril, že USA a NATO by si želali, aby sa Rusko dostalo a zaplietlo hoci do nejakej malej vojny, „vojničky“. Toho sa nedočkali. Nestal sa z toho ešte casus belli (titul začatia vojny), ale ako dôvod vyhrotenia nepriateľstva do hysterickej úrovne si zvolili prítomnosť ruských vojsk na svojom území v zreteľnej dištancii od ukrajinských hraníc. Ruská federácia si sťažuje, protestuje, že na jeho hranice, na hranice Ruska, sa po roku 1990 priblížili vojenské sily nových členov NATO, jeho tzv. východného krídla. Od severu od Fínskeho zálivu až po Čierne more vrátane tohto bazénu sú na dotyku s hranicou Ruska a jeho ozbrojenými silami. Pri dverách NATO sú aj postsovietske republiky Ukrajina a Gruzínsko. Po ďalšie, prezident Obama označil Rusko za tzv. regionálnu veľmoc. USA jediné boli a sú superveľmocou. Bezpečnostná štruktúra sveta bola a ešte do značnej miery je unipolárna – jediným pólom svetovej moci sú USA. Jedine USA sú skutočne suverénnym štátom a všetky ostatné sú jej spojencami ako štáty, ktoré sú jej protektorátom (pod jej ochranou), alebo sú jej suzerénmi. Takými je spomínaných 23 štátov – s ktorými uzavrelo USA zmluvy o obrane, obdobne ako so Slovenskou republikou. Tvoria ako suzeréni súbor jeho satelitných útvarov. Ruská federácia sa po roku 2000 postupne rozvíjala a upevňovala a dosiahla postupne už nie status regionálnej veľmoci, ale druhej superveľmoci. Vyhlásila už dávnejšie, že neusiluje o unipolaritnú ani o bipolaritnú konštrukciu svetovej bezpečnosti, ale jej zámerom je dosiahnuť multipolárny systém medzinárodných vzťahov.

Projekt unipolárneho sveta so suzerénnmi podľa USA sa postupne vyhrocoval a dostal do určitého štádia protirečenia s projektom Ruskej federácie, t. j. multipolárneho sveta. Už v polovici decembra 2021 predložila Ruská federácia USA a  NATO návrh, projekt na rokovanie o novom bezpečnostnom poriadku Európy. Ruské návrhy žiadajú vytvorenie, zakotvenie dlhoročných právnych garancií bezpečnosti. Konkrétnejšie obsahujú tri kľúčové body týkajúce sa nepripustenia ďalšieho rozšírenia NATO, zrieknutia sa alianciou úderných (útočných) zbrojných systémov na ruských hraniciach a návratu vojenského potenciálu a infraštruktúry v Európe ku stavu v roku 1997. Preto k tomu stavu, lebo vtedy bol podpísaný Základajúci akt NATO a Ruska. Odpovede adresátov, ktoré poslali do Moskvy, sa však netýkajú týchto otázok. Tvrdia veľmi dôsledne, že každý štát má právo slobodne si zvoliť spôsoby zabezpečenia svojej bezpečnosti a vstúpiť do akéhokoľvek vojenského zväzku alebo aliancie. Neodpovedali na druhú časť návrhu Ruska, že žiaden štát, nemôže si riešiť svoju bezpečnosť na účet iného štátu, na účet jeho suverenity a územnej zvrchovanosti. Argumenty, že NATO je výlučne obranná aliancia popreli jeho vojenské útoky uskutočnené bez schválenia OSN – útoky na Líbyu, Irak a bombardovanie Juhoslávie. A od roku 2019 má NATO vo svojej vojenskej stratégii napísané výslovne a priamo, že Rusko je jeho protivníkom (nepriateľom), hlavnou hrozbou agresie. Takýto je názor na NATO, jeho vojenskú doktrínu, prijímanie nových členov a rozmiestňovanie vojenskej infraštruktúry na západných hraniciach Ruska od severu až na juh. Ako sa môže cítiť Rusko po takomto konaní NATO. Vie a jemu jasné, že NATO chce ohroziť a priamo zvrátiť vojenskú bezpečnosť Ruska, jeho suverenitu a územnú celistvosť. A asi prvým krokom bude pokus, a sú opakujúce sa pokusy o zmenu, oslabenie či úplnú likvidáciu ruského politického systému, jeho štátneho vedenia.

Môžeme na Slovensku počuť len krik jednej strany, jej propagandu. V tomto kontexte majú aj udalosti na Ukrajine, ako aj na jej hraniciach iné vyznenie. Môžeme im dať iné hodnotiace prívlastky. Na prvý pohľad je evidentné, aký je vzťah medzi vojenskou doktrínou NATO a obrannou doktrínou Slovenskej republiky. Na Slovensku sa až po dvoch rokoch podarilo zmeniť obrannú líniu štátu a dať ju do súladu s direktívou, ktorú nám dalo NATO. Doktrína NATO o Rusku ako protivníkovi a nepriateľovi, agresorovi je z roku 2019 a Obranná doktrína SR takto vynovená, novelizovaná a zosúladená je z roku 2021. Slovenská republika nemá vlastnú obrannú líniu, musela ju zosúladiť a podriadiť doktríne Severoatlantickej aliancie. Vzhľadom na tieto časové súradnice, predchádzajúci nesúlad nasledovala táto „blitzschnell“ akcia – s predložením a prijatím obrannej zmluvy s USA. V roku, kedy si pripomenieme tridsiate výročie prijatia Deklarácie zvrchovanosti a tridsiate výročie prijatia aj Ústavy Slovenskej republike máme tému na uvažovanie, na analýzy a syntézy v záležitosti suverenity Slovenskej republiky, jej vývoja v priebehu troch desaťročí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama