S charizmou do pekla

Asi len málokoho prekvapí, že medzi prácami rôznej povahy o menej či viac vzdialených historických postavách – historických, beletristických či memoárových – určite jedno z popredných miest patrí knihám a filmom o Adolfovi Hitlerovi. Aj anglický autor Laurence Ress (1957) k tejto otázke prispel vcelku povšimnutiahodným spôsobom. Je autorom kníh a televíznych seriálov o nacistoch a druhej svetovej vojne. Po knihách Za zatvorenými dverami (2011) – o tajných rokovaniach súvisiacich s II. svetovou vojnou najmä medzi Stalinom, Rooseveltom a Churchillom; a Nacisti Varovanie dejín (2012) o vzniku a vývine Tretej ríše až do jej tragického konca; vydalo vydavateľstvo Ikar aj jeho ďalšiu knihu – Temná charizma Adolfa Hitlera s podtitulom Cesta do pekla (Bratislava 2013, preložil Martin Brtko).

V podstate ide o výrazne doplnenie a obohatenie predchádzajúcich tém, tentoraz so zameraním na pôvodcu tej skutočnosti, že sa nemecký ľud dal zviesť na cestu do pekla II. svetovej vojny v prvom rade najmä vplyvom  činnosti Adolfa Hitlera vo všetkých jeho úlohách nielen až po r. 1933. Autor si nevšíma len vyššie zmienenú problematiku charizmy A. H., pri charakterizovaní ktorej sa opiera o celý rad už známych, ale i celkom neznámych osobných svedectiev, ale aj počinmi Hitlera, vedúcimi jednak k najväčšej svetovej vojne, ako aj ku krvavým zločinom voči nemeckému národu a iným národom a etnikám Európy.

Ress mapuje cestu budúceho krvavého diktátora od jeho mladíckych rokov, účasti v armáde a svetovej vojne k prvým krokom na politickom poli. Ide väčšinou o už známe skutočnosti, no v predmetnej publikácii doplnené o nové a významné fakty, napr. o tom, akú úlohu zohral v Hitlerových politických začiatkoch „večne opitý spisovateľ Dietrich Eckart“, ktorý ako prvý vytušil v mladom sklamanom vojakovi obrovský potenciál a po svojom prvom stretnutí v jeseni 1919 s ním poznamenal: „Toto je prichádzajúci muž Nemecka, svet o ňom bude jedného dňa hovoriť.“ (str. 44) Eckart ako zarytý antisemita Hitlerovi pomáhal po každej stránke, aj finančnej, až do svojej smrti v roku 1923 upevniť si pozíciu v nacistickej strane.

Postupne sa k Hitlerovi pridávali ďalší verní súkmeňovci, ktorých si získal zápalistým rečníckym prejavom, výraznými až teatrálnymi gestami, prenikavým pohľadom svojich očí, úsilím každého presvedčiť o svojej pravde. Neskôr k tomu Hitler pridal otcovský tón, oslovujúci nielen mládež, ale v podstate väčšinu poslucháčov, tiež časté odvolávanie sa na Prozreteľnosť až vizionárstvo v úsilí presvedčiť svoje publikum, že bol predurčený k úlohe záchrancu Nemecka, ktoré bolo ponížené a zradené potupným versailleským mierom. Toto všetko chceli počuť mnohí Nemci, ktorí zažili obrovské ťažkosti Weimarskej republiky. Súčasnejším slovníkom by sa dalo povedať, že Hitler sa stal najväčším populistom a demagógom v jednej osobe v dejinách ľudstva. Tragédia však nebola, ako je všeobecne známe, v jeho slovách, ale činoch, ktoré jeho slová privolávali a v tom, ako ochotne vykonávali len Hitlerom naznačené želania všetci tí, ktorých zmámila jeho obludná charizma. Tesne pred jeho uchopením moci v Nemecku si ešte takí politici zo starej školy ako van Pappen a Hindenburg mysleli, že ide o nevýznamného politického dobrodruha. Je zbytočné opakovať, ako hlboko sa mýlili nielen oni, ale aj nemnohí odporcovia nacizmu, ktorí však postupne beznádejne mizli v mučiarňach gestapa, v koncentrákoch či na popraviskách.

Hitlerova charizma nepochybne očarila napríklad aj Leni Reifenstahlovú, ktorá svojimi tromi filmami i filmom o olympijských hrách prispela levím podielom na získaní popularity tam, kde to nestihol „prežiariť“ osobne. Rees uvádza aj tých, ktorí boli voči Hitlerovej osobnosti imúnni, no v konečnom dôsledku to rozhodnutia a činy diktátora nijako neovplyvnilo. Išlo napr. o vojenských činiteľov L. Becka a W. von Fritscha. Najmä títo oponovali v jeho úsilí o vojnové ťaženie, ktoré sa začalo v septembri 1939 a pokračovalo vpádmi do ďalších štátov. V podstate práve vtedy zažil Hitler najväčší triumf, spojený s jeho osobou. Frenetické nadšenie Rakúšanov po anšluse a návrat z okupovaného Paríža, ešte triumfálnejší, utvrdili Hitlera v tom, že je neomylný, že všetko vie najlepšie. S takýmto jeho postojom museli rátať všetci, ktorí sa k nemu dostali na audienciu. Dokonca i vo vysoko odborných vojenských záležitostiach si nárokoval na neomylnosť. Imúnny bol len chladný sovietsky byrokrat Molotov, s ktorým Hitler rokoval nie tak, ako si predstavoval, a „necharizmatický“ priebeh ich rozhovorov urýchlil Hitlerovo rozhodnutie začať vojnu proti ZSSR.

Dal by sa ešte uviesť celý rad ďalších príkladov toho, ako účinkovala charizma najväčšieho zločinca v dejinách ľudstva, no podstatnejšie je, ako sa z toho poučiť. Veď i v súčasnosti zažívame dosť príkladov, ako sa na Slovensku čoraz viac i s tichých súhlasom viacerých predstaviteľov z celého politického spektra oživuje naša hnedá minulosť, ako sa ospravedlňuje Slovenský štát a jeho prezident Tiso, prehliada sa to, s akým ideovým zázemím sa donedávna jednoznačne spájal vlk v barančom rúchu, nový banskobystrický župan Kotleba, podobne ako Hitler kedysi pred voľbami výrazne zmenivší svoju predvolebnú rétoriku. Reesova najnovšia kniha varuje, ide len o to, či sa dostane k tým čitateľom, ktorým by mohla otvoriť oči. Dostávalo sa nám v minulosti dosť rôznych poučení, no toto je možno jedno z najnaliehavejších.