SND: Offenbachove Hoffmannove poviedky

Posledná premiéra pred jubilejnou sezónou
Počet zobrazení: 3657

Offenbachove Hoffmannove poviedky patria k známym operám z viacerých dôvodov. Ich skladateľ sa preslávil ako majster francúzskej operety, a teda zábavného druhu hudobného divadla, aj keď práve v jeho prípade (na rozdiel od autorov viedenskej operety) diela ako Orfeus v podsvetí, Krásna Helena, Parížsky život okrem zábavnosti ponúkali aj kritický a satirický pohľad na neduhy vtedajšej spoločnosti. Aj jeho jediná a údajne nedokončená opera (s inštrumentáciou Ernesta Guirauda, ktorý dopracoval aj Bizetovu Carmen) nie je len esenciou romantických ľúbostných príbehov, ale naznačuje aj konflikt jedinca so spoločnosťou. Popularitu dielu dodávajú ľahké melódie, z ktorých „zľudovela“ barcarola a virtuózna ária bábiky Olympie sa často uvádza koncertne. Aj bez nejakých špecifických režijných výkladov sa príbehy básnika Hoffmanna odohrávajú v atraktívnych prostrediach. Od Lutherovej krčmy v zákulisí divadla (prológ) cez palác vynálezcu Spalanzaniho (historická postava, ktorá mimochodom svojho času navštívila aj náš Grasalkovičov palác) s jeho umelou bábikou Olympiou, meštiacky dom Crespela, v ktorom zvádza márny boj so smrťou jeho spevom posadnutá dcéra Antonia, až po benátsku kurtizánu Giuliettu, ktorá vyprovokuje Hoffmanna k vražde a záverečný epilóg so zábleskom nádeje, že zmysel básnikovho života je v tvorbe.

Šikovní režiséri si vedia na tomto príbehu zgustnúť a prenášajú ho na operné javisko v širokom diapazóne výkladov. Raz s dôrazom na strašidelné tajomno a bezvýchodiskovosť, keďže všetky Hoffmanove lásky sa končia zmarom, raz akcentujú sily zla, ktoré manipulujú s Hoffmanom či už priamo alebo prostredníctvom žien. Na príbeh sa dá tiež pozerať ako na reálny, alebo ho chápať len ako výplod chorej básnikovej fantázie. Istým rébusom zostáva postava Hoffmannovho priateľa Niclausa interpretovaného mezzosopranistkou, ktorá v závere aktuálnej bratislavskej inscenácie (premiéry 14. a 15. júna) odhalí svoju ženskú podstatu. Bude ona nielen (tajne žiarlivou) záchrankyňou, ale tou ozajstnou láskou básnika, alebo zosobnením priateľstva postaveného nad lásku, či len symbolom múzy pripomínajúcej básnikovi zmysel jeho poslania? To všetko režisér Pavol Smolík ponechal na dnešného diváka, ktorému sa snažil priblížiť aktualizačnými nápadmi v prvom a treťom dejstve. Príbeh Olympie chcel vyložiť ako memento, aby sme pred ozajstnou hodnotou nedávali prednosť falošnej pozlátke, a v prípade Giulietty sa zasa dotkol aktuálneho problému straty tváre človeka dneška. Je len otázne, aká časť divákov si tieto voľné asociácie uvedomí. Okrem toho k dosiahnutiu svojho cieľa potreboval priveľa rôznorodých a čiastočne aj už opotrebovaných prostriedkov (nástupy a spievanie v hľadisku, filmové dokrútky, miešanie realizmu a symboliky a pod.). Vcelku vydarene pôsobí scéna Jaroslava Válka (s občasným členením na tri priestory – rampu pred oponou, hlavnú časť javiska a pozadie raz ako divadlo na divadle, raz ako svet mŕtvych), kostýmy Ľudmily Várossovej sú v rozptyle od súčasných po mierne historické či až sience fiction a u postáv sólistov pútavo farebné.

Český dirigent Tomáš Brauner sa málo prispôsobil nie najlepšej akustike opernej sály novej budovy SND, takže orchester dosť často prekrýval sólistov, resp. im nedovoľoval používať pestrejšiu dynamiku speváckeho prejavu. Našťastie na repríze (25. 6.) si túto skutočnosť uvedomil, čo napomohlo zlepšiť celkový dojem z hudobného naštudovania. Obaja zahraniční tenoroví predstavitelia Hoffmanna Michael Spadaccini a Rafael Alvarez uspokojivo zvládli spevácky part s výnimkou náročnej vysokej polohy. Prvý z nich herecky skôr prehrával a zaujal pôsobivo zvládnutými lyrickými pasážami, druhý bol zasa herecky príliš pasívny a vokálne dynamicky jednostrunnejší. Hoffmannovho protihráča (v štyroch osobách) zosobňujúceho zlo spievali Gustav Beláček (sedela mu zvlášť úloha Lindorfa a Dapertutta) a alternujúci Jozef Benci, ktorý zaujal ako Coppélius a Miracle. Zo ženských interpretiek najlepšie výkon podali Eva Hornyáková (Antonia), Jana Bernathová (Olympia), Adriana Kohútková (Giulietta) a Denisa Hamarová (Niclaus), z ich alternantiek vo finále druhého strašidelného obrazu dramatickými atakmi zaujala Ľubica Vargicová ako Antonia. Na spomínanej repríze čiastočne vylepšila dojem z premiéry aj Eva Odorová (Olympia). Celková úroveň speváckeho obsadenia bola dobrá, no nie vynikajúca.

Dúfam, že nie celkom vypredané hľadisko premiér ovplyvnili skôr letné horúčavy, ako neochota bratislavského publika navštevovať aj iné opery, než je Nabucco, Traviata, Tosca, Carmen a Barbier zo Sevilly. A už sme si zvykli na to, že isté problémy bratislavskej opery s návštevnosťou nám pomôže zmierniť aj viedenské operné publikum.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984