Ruské „červené čiary“ a schyľovanie k vojne!
Mnoho ľudí si dnes kladie otázku, či môže z konfliktu Rusko – Ukrajina vzniknúť nová globálna vojna, resp. či tento konflikt má potenciu ku vzniku 3. svetovej vojny.
Existuje viacero možností, ako na tieto otázky odpovedať.
Keď chceme hovoriť o vojne, asi je vhodné položiť si otázku, aký je jej zmysel a cieľ.
Ak prijmeme starú Clausewitzovu definíciu vojny ako pokračovanie politiky inými prostriedkami, ktorej úlohou je zbaviť protivníka vôle obhajovať svoje záujmy, umožní nám to racionálnejšie posudzovať túto antihumánnu a deštrukčnú ľudskú aktivitu.
Pre väčšinu ľudí, ktorí sú vychovávaní v tradícii nazerať na vojnu cez prizmu hodnôt a morálnych kategórií, to môže byť prekvapenie.
Spravidla chápeme vojnu ako zápas za dobro, slobodu, demokraciu, rovnosť, suverenitu...
Clausewitz nám napráva náš moralizujúci pohľad na vojnu plnú individuálnych hrdinov a díva sa na ňu ako na boj protikladných záujmom jej aktérov.
Ak sa pozrieme na dnešný konflikt Rusko – Ukrajina cez Clausewitzovu definíciu vojny, vidíme, že pre Ukrajinu je to dnes zápas za vlastnú suverenitu. Podľa vládnych predstaviteľov Ukrajina chce ukončiť doterajšiu závislosť od Ruska a chce sa stať suverénom, ktorý sa dobrovoľne vydáva do rúk Západu a chce byť závislý od jeho hospodárskej i vojenskej pomoci.
Aj samotným Ukrajincom je zrejmé, že bez americkej vojenskej či finančnej pomoci sa musí tento štát zrútiť.
Samozrejme, ani USA a EÚ nechcú túto podporu len z nejakého altruizmu a z lásky k ukrajinskému ľudu, ale sú presvedčení, že im to stojí za geopolitickú výhodu dostať sa opäť bližšie k hraniciam Ruska. Treba však povedať, že zápas o Ukrajinu nie je tým podstatným cieľom pre USA. Myslím si, že boj o Ukrajinu je v zásade bojom o Čierne more. To bola i hlavná príčina odtrhnutia Krymu od Ukrajiny. Rusi pochopili, že bez Krymu by Čiernomorská ruská flotila bola stratená a bola by to už iba záležitosť času, kedy by Rusko prišlo aj o Čierne more.
Preto otázka uznania či neuznania Krymu a jeho začlenenie do Ruskej federácie je jadrom celého konfliktu. Pokým sa táto otázka nevyrieši, je vojenský konflikt neustále prítomný.
Ako nám ukazuje nedávne námorné vojenské cvičenie niekoľkých krajín NATO v Čiernom mori, je prepuknutie krymskej krízy vo vojenský konflikt záležitosťou iba rozhodnutia generálneho štábu NATO.
Vplávanie britskej flotily do ruských (krymských) pobrežných vôd nemalo byť žiadnym porušením medzinárodných zmlúv, keďže anexiu Krymu neuznáva a fakticky sa tak pohybuje v ukrajinských vodách...
Napriek tomu britská admiralita pochopila, že v situácii plnej vojenskej pohotovosti, námorných a leteckých síl Ruska, tento argument neobstojí, a z tohto priestoru sa tentoraz skromne vzdialila.
Ako bude reagovať inokedy, je iba politickým rozhodnutím generálneho štábu NATO a môže byť začiatkom novej vojny.
Uznanie či neuznanie ruského Krymu je preto fundamentálnym problémom „ukrajinskej krízy“.
Rusko však už dnes po siedmich rokoch nemá záujem zdôvodňovať legitimitu anexie Krymu historickými, právnymi či inými cestami. Pochopilo, že tento spôsob obhajoby je bezvýsledný a preformulovalo svoj nárok na Krym „červenými čiarami“, ktoré sú neprekročiteľné z hľadiska ruských záujmov.
Každý, kto sa bude usilovať o ich prekročenie, musí rátať s tým, že Rusko je pripravené ich brániť vojensky.
O tomto je i návrh zmluvy medzi Ruskom a USA, ktorý Rusko odoslalo prezidentovi USA. Svoju požiadavku „červených čiar“ formuluje do podmienky zastaviť expanziu NATO na východ, resp. odmieta približovanie sa jeho armád k ruským hraniciam.
Dosiahnutie mierovej zmluvy je cieľom každého vojenského konfliktu. Jedna aj druhá strana má vlastnú predstavu mieru a o tom, ktorá verzia mierovej zmluvy bude platná, musí rozhodnúť vojenský konflikt.
Je zaujímavé, že prezident Putin už svoju verziu mierovej zmluvy dal nielen na papier a zverejnil, ale požaduje jej podpísanie, a to ešte pred vypuknutím konfliktu.
Je otázne, či návrhom tejto zmluvy má byť odvrátenie vojenského konfliktu, alebo iba poníženie Západu.
Na základe tejto zmluvy a ultimatívneho spôsobu predloženia je možné aj usudzovať, že rozhodnutie pre vojenský konflikt na strane Ruska už padlo!
Pre USA to znamená, že si musia vyjasniť, či hranice Ruska, ktoré sú vzdialené od USA cca 10-tisíc kilometrov, sú takou významnou hodnotou, za ktorú je americký ľud ochotný položiť aj svoje životy.
Návrh zmluvy je tak hodenou rukavicou Ruska a iba čaká, či bude dostatok odvahy zo strany USA ju zdvihnúť v záujme ochrany suverenity ukrajinského ľudu...
Existuje veľa ľudí, ktorí si myslia, že žiaden vojenský konflikt už nebude, pretože všetko je už dohodnuté na najvyššej úrovni Ruska a USA...
Väčšina ľudí dnes neverí, že by ukrajinský konflikt mohol prerásť vo vojnový a považujú slová prezidenta Zelenského o oslobodení Krymu a Donbasu iba za napínanie svalov. Rovnako si myslia, že vojnový konflikt si neželajú ani v USA, ani v Rusku, a pre oboch je to skôr odvádzanie pozornosti svojich voličov od reálnych, vnútorných problémov svojich krajín.
Ja tento názor nezdieľam a vôbec sa nepovažujem za vojnového štváča, ale myslím si, že vojna nielen bude, ale ona už aj musí byť! Otázne je iba to, kto bude jej víťazom.
Mnohí ľudia sú toho názoru, že kvôli zbraniam hromadného ničenia vojna dnes nie je možná. Vojny jednoducho skončili v dôsledku technologického či vojenského vývoja.
Nukleárny potenciál oboch hráčov prekročil nielen kubatúru zničenia svojho protivníka, ale niekoľkonásobne prevyšuje zničenie všetkého živého na našej planéte. Z toho usudzujú, že nemôže dnes vzniknúť žiaden vojenský globálny konflikt a 3. svetová vojna je nemysliteľná.
Osobne patrím k tým, ktorí nezdieľajú tento názor. Nie preto, že by som pochyboval o tom, že súčet všetkých jadrových zbraní, t.j. cca 7 000 kusov strategických rakiet, by nestačilo k trojnásobnej likvidácii všetkého biologického života na zemi. Je to jednoducho fakt! Iba si myslím, že sa veľmi ďaleko zašlo v zbrojení, v koncentrácii vojenských síl a v politických požiadavkách, ktoré neveštia nič dobrého pre tento svet.
Stúpenci teórie vzájomného odstrašenia vychádzajú z presvedčenia, že ďalším zbrojením sa môže iba násobiť vyhubenie všetkého živého, ale na pozíciách oboch globálnych hráčov sa nebude nič meniť. Takáto predstava globálneho nukleárneho konfliktu je založená na tom, že z jednej strany vyletí cca 3 500 kusov rakiet s jadrovými hlavicami a z druhej tiež cca 3 500 rakiet, a preto je úplne jedno, či na oboch stranách by sa zvýšil počet rakiet na 10 či 20-tisíc kusov, pretože situáciu by to vôbec nezmenilo.
Zvýšilo by to iba absurdnosť celej vojny!
Reálnosť hrozby nukleárnej vojny potvrdzuje aj množstvo zmlúv medzi mocnosťami, akými sú napr. nešírenie jadrových zbraní, zmluvy o nezvyšovaní ich počtov, zastavenie skúšok nových jadrových zbraní, zákaz šírenia jadrových zbraní v kozme...
Predstava vojny, ako niekoľkými tlačidlami môžeme dať do pohybu cca 7 000 kusov strategických jadrových zbraní, sa považuje za samovražednú a nereálnu.
Jednou z teórií, ktorá narušuje túto predstavu, je i Reaganov koncept Hviezdnych vojen. Jej podstatou je, že existuje reálna možnosť víťazstva jednej strany v jadrovom konflikte.
Toto presvedčenie je založené na viere v technický či technologický predstih jednej strany konfliktu pred druhou stranou a nemožnosťou odvetného druhého úderu.
Budovanie protijadrových dáždnikov, útoky z orbitálnych staníc... by mali umožniť, že je možné, že jednej strane sa podarí na základe technologického predstihu zvíťaziť nad druhou stranou.
Sú toho názoru, že znehodnotenie jadrového potenciálu protivníka už na jeho území, resp. dosiahnutím jeho likvidácie počas letu... prekonáva koncept vzájomného odstrašenia a pripúšťa víťazstvo jedného účastníka v jadrovom konflikte.
Predstavy, že globálny vojenský konflikt je už nemysliteľný, má dokázať aj posledných 75 rokov mierového života na celom svete.
Takýto postoj je však neudržateľný, a to najmä z politického hľadiska.
Povojnový vývoj sa uberal hospodárskou a kultúrnou súťažou dvoch základných blokov a snahou o ich vzájomne výhodnú spoluprácu. Rámec ich možnej spolupráce bol určovaný vojenskou silou oboch protivníkov, a teda vzájomným odstrašením.
Západ bol však presvedčený, že jeho teória konvergencie, t.j. zbližovania oboch spoločenských systémov, nakoniec povedie k rozpadu socialistického bloku, a to bez vojenského konfliktu.
Sovietsky blok sa vo svojich začiatkoch opieral o predstavu, že svetový proletariát sa spojí s najuvedomelejším proletariátom v Európe a spoločne zvrhne kapitalistický systém.
Nepružnosť komunistického systému a upevňovanie dogmatických a byrokratických metód však malo za následok, že Sovietsky zväz sa v 90-tych rokoch zrútil a väčšina jeho bývalých satelitov sa osamostatnila. Zostalo iba Rusko, ktoré sa dostalo do hlbokej hospodárskej krízy, v ktorej sa potácalo takmer 20 rokov.
Bipolárne usporiadanie sveta sa skončilo víťazstvom USA, ktoré sa stali nespochybniteľným hegemónom sveta.
USA mali v 90-tych rokoch jedinečnú príležitosť definitívne zmocniť sa Ruska a ukončiť jeho pôsobenie na politickej scéne sveta.
Politické vedenie USA, reprezentované malými politickými osobnosťami, u ktorých prevažoval sklon zarobiť a získať niečo pre rodinu, dalo prednosť robenia vysoko profitabilného biznisu najmä v Ázii.
Prevzatie zdemoralizovaného Ruska im nestálo za to a ponechali ho jeho osudu!
USA po 30-tich rokoch od rozpadu Sovietskeho zväzu sa však dnes ocitajú v novej, ale nie komfortnej situácii. Zvyšovanie zadlženosti, tlačenie peňazí, kontinuálne navyšovanie vojenského rozpočtu, outsourcovanie výroby do Číny... malo za následok, že USA sa musia dnes vyrovnať s dvoma výzvami.
Prvú predstavuje hospodársky a technologický rast Číny, ktorá v mnohých oblastiach prekonáva USA už dnes a stáva sa jej vyzývateľom, ktorý spochybňuje jej spoločenský systém a stáva sa lídrom protiamerickej opozície.
Rovnako Rusko, na základe svojho nerastného bohatstva, bolo schopné posledných 10 rokov modernizovať svoje vojenské sily a na ich základe narysovať „červené hranice“, ktoré podľa nich musia rešpektovať aj USA, ak sa chcú vyhnúť vojenskému konfliktu.
Rusko dalo neobvyklú a z pohľadu Západu drzú požiadavku zastaviť vojenské rozširovanie NATO k hraniciam Ruska.
Vážnosť tejto požiadavky je zjavná najmä v tom, že nie je to len akási mediálna požiadavka, ale má presné, paragrafové znenie. Spôsob a forma tejto požiadavky je v prípade, že by ju USA ratifikovali, v zásade prehrou či kapituláciou prezidenta Bidena, čo si asi nebude môcť dovoliť.
Jeho vyhlásenie, že sa týmto návrhom nebudú nijak urgentne zaoberať a že musia sa poradiť so spojencami NATO a EÚ, je jasnou odpoveďou, že požiadavky Ruska nie sú brané vážne.
Amerika má tak v súčasnosti príležitosť, ako dať Rusku najavo svoju hospodársku a vojenskú silu a môže boj o Ukrajinu a Čierne more prostredníctvom EÚ, Británie a, samozrejme, do posledného ukrajinského vojaka začať! USA v tomto konflikte v podstate nič neriskujú. Konflikt je mimo hraníc USA a prípadná prehra by šla iba na vrub zdemoralizovanej Ukrajiny.
Ukrajinskí radikáli zo svojimi výkrikmi „Moskva už horí“ by si mali uvedomiť, že požiar v Moskve nezaložili napoleonskí vojaci, ale Kutuzovova armáda...
Tak ako je v hre reputácia USA, tak je v hre i postavenie ruského prezidenta.
Mohli by sme shakespearovsky povedať, že kocky sú hodené...
Ak všetky tie reči prezidenta Putina o prezbrojení ruských vojenských síl, o supersonických raketách, o ich schopnostiach pohybovať sa rýchlosťou 10 až 20 machov, o nových radaroch schopných detekovať vojenské objekty na vzdialenosť 500 km, o nové tanky, ponorkách... sú iba blafovaním, za ktorým nie je nič materiálne, to je koniec nielen prezidenta Putina, ale aj samotného Ruska.
Ak má však pravdu a prezbrojenie Ruska dosiahlo svetovú úroveň, bude asi potrebné zmluvu o „červených čiarach“ podpísať.
V prípade, že vyjde najavo, že Rusko iba dlhodobo blafuje, bude povinnosťou USA strestať prezidenta Putina novými sankciami. Ak to neurobia, musia byť pripravené, že poslednú ranu z milosti dostanú zo starej Číny.
Ak návrh ruskej zmluvy zostane bez odozvy americkej strany pre nevypočítateľnosť vojenského konfliktu, boj o Ukrajinu a Čierne more môže tak viesť k významnému oslabeniu USA, pri rozhodovaní a riadení sveta. Malo by to za následok, že svetové spoločenstvo bude nútené si vytvoriť pluralitnú štruktúru nového svetového poriadku.
