Reklama
Reklama

Ruská invázia na Ukrajinu predstavuje hlboký zlom
vo svetovom poriadku

Počet zobrazení: 2221

Ľudové hnutie za mier musí byť oživené, aby sa znovu presadilo. Národy na celom svete potrebujú presadzovať svoje právo podieľať sa na vytváraní nového svetového poriadku založeného na mieri, partnerstve a spolupráci, a nie na súťaži, nátlaku a ostrých konfliktoch. Píše David Harvey, profesor antropológie a geografie na Graduate Center of the City University of New York, na svojej stránke.

Existuje mýtus, že na svete je mier od roku 1945 a že svetový poriadok vybudovaný pod hegemóniou Spojených štátov do značnej miery fungoval tak, aby obmedzil vojnové sklony kapitalistických štátov, ktoré si navzájom konkurujú. Konkurencia medzi štátmi v Európe, ktorá vyvolala dve svetové vojny, bola do značnej miery potlačená a Západné Nemecko a Japonsko boli po roku 1945 mierovým spôsobom znovu začlenené do kapitalistického svetového systému (čiastočne v boji proti hrozbe sovietskeho komunizmu). V Európe vznikli inštitúcie spolupráce (spoločný trh, Európska únia, NATO, euro). Medzitým sa od roku 1945 hojne vedú „horúce“ vojny (občianske aj medzištátne), počnúc vojnou v Kórei a Vietname, po ktorej nasledovali vojny v Juhoslávii a bombardovanie Srbska alianciou NATO, dve vojny proti Iraku (jedna z nich bola ospravedlnená zjavnými klamstvami USA o držbe zbraní hromadného ničenia v Iraku), vojny v Jemene, Líbyi a Sýrii.

harvey_novy_imperializmus.jpgObálka knihy Davida Harveya z roku 2003.
Jeho aktuálne knihy sú The Ways of the World
a The Anti-Capitalist Chronicles.

Až do roku 1991 poskytovala studená vojna pomerne stále pozadie pre fungovanie svetového poriadku. Tie americké korporácie, ktoré tvoria to, čo Eisenhower dávno označoval ako vojensko-priemyselný komplex, ho často zneužívali vo svoj ekonomický prospech. K tejto politike prispelo pestovanie strachu (falošného aj skutočného) zo Sovietov a komunizmu. Ekonomické dôsledky viedli k opakovaným vlnám technologických a organizačných inovácií vo vojenskom vybavení. Mnohé z toho malo široké civilné využitie, ako je letectvo, internet a jadrové technológie, čím prispeli významným spôsobom k podpore nekonečnej akumulácie kapitálu a zvyšujúcej sa centralizácie kapitalistickej moci k trhu orientovaného na osobnú spotrebu.

Okrem toho uchyľovanie sa k „vojenskému keynesiánstvu“ sa stalo obľúbenou výnimkou v ťažkých časoch neoliberálnych škrtov, ktoré sa inak pravidelne zavádzali obyvateľstvu dokonca aj vyspelých kapitalistických krajín približne po roku 1970. Reaganovo uchýlenie sa k vojenskému keynesiánstvu, aby zorganizoval preteky v zbrojení proti Sovietskemu zväzu, zohralo dôležitú úlohu ku koncu studenej vojny a zároveň zdeformovalo ekonomiky oboch krajín. Pred Reaganom najvyššia daňová sadzba v USA nikdy neklesla pod 70 percent, zatiaľ čo od Reagana sadzba nikdy neprekročila štyridsať percent, čím sa vyvrátilo tvrdenie pravice, že vysoké dane brzdia rast. Zvyšujúca sa militarizácia ekonomiky USA po roku 1945 išla ruka v ruke aj s produkciou väčšej ekonomickej nerovnosti a formovaním vládnucej oligarchie v rámci USA ako aj inde (dokonca aj v Rusku).

Ťažkosti, ktorým čelia elity západnej politiky v situáciách, aká je teraz na Ukrajine, spočívajú v tom, že krátkodobé a bezprostredné problémy je potrebné riešiť spôsobmi, ktoré nezhoršujú základné korene konfliktov. Neistí ľudia napríklad často reagujú násilne, ale nemôžeme čeliť niekomu, kto na nás prichádza s nožom, upokojujúcimi slovami, aby sme utíšili ich neistotu. Je potrebné ich prednostne odzbrojiť spôsobmi, ktoré neprispievajú k ich neistote. Cieľom by malo byť položenie základov pre mierovejší, kolaboratívnejší a demilitarizovaný svetový poriadok a zároveň naliehavo obmedziť teror, ničenie a zbytočné straty na životoch, ktoré so sebou táto invázia prináša.

To, čoho sme svedkami v konflikte na Ukrajine, je v mnohých ohľadoch produktom procesov, ktoré zbavili moci reálne jestvujúci komunizmus a sovietsky režim. S koncom studenej vojny bola Rusom sľúbená ružová budúcnosť, keďže výhody kapitalistickej dynamiky a slobodného trhového hospodárstva sa údajne rozšíria po celej krajine. Boris Kagarlitsky opísal realitu takto. Po skončení studenej vojny Rusi verili, že sú na ceste lietadlom do Paríža, aby im uprostred letu povedali, „vitajte v Burkine Faso“.

Neexistoval žiadny pokus začleniť ruský ľud a ekonomiku do globálneho systému, ako sa to stalo v roku 1945 s Japonskom a Západným Nemeckom a rada od MMF a popredných západných ekonómov (ako Jeffrey Sachs) bola prijať neoliberálnu „šokovú terapiu“ ako kúzelný elixír prechodu. Keď to očividne nefungovalo, západné elity prišli s neoliberálnou hrou obviňovania obetí za to, že primerane nerozvinuli svoj ľudský kapitál a neodstránili mnohé bariéry individuálneho podnikania (preto mlčky obviňujú za vzostup oligarchov samotných Rusov). Vnútorné dopady na Rusko boli strašné. HDP sa prepadol, rubeľ nebol životaschopný (peniaze sa merali vo fľašiach vodky), priemerná dĺžka života sa prudko znížila, zhoršilo sa postavenie žien, nastal totálny kolaps sociálnej starostlivosti a vládnych inštitúcií, vzostup mafiánskej politiky okolo oligarchickej moci bola zavŕšená dlhovou krízou v roku 1998, ku ktorej sa zdalo, že neexistuje iná cesta, ako žobrať o nejaké omrvinky zo stola bohatých a podriadiť sa diktatúre MMF. Ekonomické poníženie bolo totálne, až na oligarchov. K tomu všetkému sa Sovietsky zväz rozdelil na nezávislé republiky bez väčšej diskusie s ľuďmi.

Za dva alebo tri roky Rusko zaznamenalo úbytok obyvateľstva a ekonomický pokles spolu s deštrukciou priemyselnej základne proporcionálne viac, než k akej došlo počas deindustrializácie v starších častiach Spojených štátov za predchádzajúcich štyridsať rokov. Sociálne, politické a ekonomické dôsledky deindustrializácie v Pensylvánii, Ohiu a na celom Stredozápade boli ďalekosiahle (zahŕňali všetko od epidémie opiátov až po vzostup škodlivých politických tendencií podporujúcich nadradenosť bielej rasy a Donalda Trumpa). Vplyv „šokovej terapie“ na ruský politický, kultúrny a ekonomický život bol podľa očakávania oveľa horší. Západ zlyhal v tom, že sa mu nepodarilo nič iné, ako sa samoľúbo kochať údajným „koncom dejín“, stanoveným na základe západných podmienok.

Potom je tu otázka NATO. Pôvodne koncipované ako obranný a kolaboratívny spolok, stalo sa primárnou vojenskou silou, ktorá bola vytvorená s cieľom obmedziť šírenie komunizmu a zabrániť tomu, aby medzištátna konkurencia v Európe nabrala vojenský obrat. Celkovo to pomohlo len okrajovo ako kolaboratívne organizačné zariadenie na zmiernenie medzištátnej konkurencie v Európe (hoci Grécko a Turecko nikdy nevyriešili svoje rozdiely čo sa týka Cypru). Európska únia bola v praxi oveľa užitočnejšia. S pádom Sovietskeho zväzu sa však primárny účel NATO stratil. Hrozba pre vojensko-priemyselný komplex zo strany obyvateľstva USA, ktoré by mohlo realizovať svoj „podiel na mieri“ tým, že by prudko zoškrtalo rozpočet na obranu, bola skutočná. Možno v dôsledku toho sa agresívny obsah NATO (vždy tam bol) aktívne presadzoval v rokoch pôsobenia Clintonovej administratívy, čo značne porušilo slovné sľuby dané Gorbačovovi v prvých dňoch perestrojky. Bombardovanie Belehradu NATO pod vedením USA v roku 1999 je toho jasným príkladom (keď bolo zasiahnuté čínske veľvyslanectvo, aj keď nie je jasné, či náhodou alebo zámerne).

Americké bombardovanie Srbska a ďalšie americké zásahy porušujúce suverenitu menších národných štátov Putin vníma ako precedens pre svoje činy. Rozšírenie NATO (pri absencii akejkoľvek jasnej vojenskej hrozby) až k hraniciam Ruska počas týchto rokov bolo silne spochybňované dokonca aj v USA, pričom Donald Trump útočil na logiku samotnej existencie NATO. Dokonca aj Tom Friedman, konzervatívny komentátor v poslednej dobe píšúci do New York Times, dáva vinu za nedávne udalosti USA kvôli ich agresívnemu a provokatívnemu prístupu k Rusku expanziou do východnej Európy. V deväťdesiatych rokoch to vyzeralo, akoby NATO bolo vojenskou alianciou hľadajúcou nepriateľa. Putin bol teraz značne vyprovokovaný k tomu, aby na to pristúpil, očividne ho nahnevalo ponižovanie ruskej ekonomiky a odmietavá arogancia Západu, pokiaľ ide o miesto Ruska vo svetovom poriadku.

Politické elity v USA a na Západe by mali chápať, že ponižovanie je katastrofálny nástroj v zahraničných veciach s často trvalými a katastrofálnymi následkami. Poníženie Nemecka vo Versailles zohralo dôležitú úlohu pri rozpútaní druhej svetovej vojny. Politické elity sa mu v súvislosti so Západným Nemeckom a Japonskom po roku 1945 vyhýbali prostredníctvom Marshallovho plánu, aby zopakovali katastrofu ponižovania Ruska (aktívneho aj neúmyselného) po skončení studenej vojny. Rusko potrebovalo a zaslúžilo si Marshallov plán, a nie prednášky o správnosti neoliberálnych riešení v 90. rokoch. Poldruha storočia ponižovania Číny západným imperializmom (presahujúcim ponižovanie japonských okupácií a neslávne známej „masakry v Nankingu“ v 30. rokoch 20. storočia) hrá významnú úlohu v súčasných geopolitických bojoch. Poučenie je jednoduché: ponižujte na vlastné nebezpečenstvo. Vráti sa vám to ako strašiak, ak vás neuhryzne.

Nič z toho neospravedlňuje Putinove činy, rovnako ako viac než štyridsať rokov deindustrializácie a neoliberálneho potláčania práce neospravedlňuje činy alebo postoje Donalda Trumpa. Ale ani tieto kroky na Ukrajine neospravedlňujú vzkriesenie inštitúcií globálneho militarizmu (ako NATO), ktoré tak výrazne prispeli k vytvoreniu problému. Tak, ako bolo potrebné po roku 1945 demilitarizovať medzištátnu konkurenciu v rámci Európy, tak aj preteky v zbrojení medzi mocenskými blokmi treba dnes ukončiť a nahradiť silnými inštitúciami partnerstva a spolupráce. Podriadenie sa donucovacím zákonom o konkurencii medzi kapitalistickými korporáciami a medzi mocenskými blokmi je receptom na budúce katastrofy, aj keď to veľký kapitál, žiaľ, stále považuje za nosnú cestu pre nekonečnú akumuláciu kapitálu v budúcnosti.

Nebezpečenstvom v čase, ktorý žijeme dnes, je, že najmenšia chyba v úsudku na oboch stranách môže ľahko prerásť do veľkej konfrontácie medzi jadrovými mocnosťami, v ktorej sa Rusko môže ubrániť doposiaľ zdrvujúcej vojenskej sile USA. Unipolárny svet, ktorý si americké elity užívali od 90. rokov, už nahradil bipolárny svet. Ale veľa ďalšieho je vo vývoji.

Dňa 15. januára 2003 vyšli milióny ľudí na celom svete do ulíc, aby protestovali proti hrozbe vojny. Žiaľ, zlyhali, čo viedlo k dvom desaťročiam márnotratných a ničivých vojen po celom svete. Je jasné, že ľudia na Ukrajine nechcú vojnu, ľudia v Rusku nechcú vojnu, európski ľudia nechcú vojnu, národy Severnej Ameriky nechcú ďalšiu vojnu. Ľudové hnutie za mier musí byť oživené, aby sa znovu presadilo. Národy všade potrebujú presadzovať svoje právo podieľať sa na vytváraní nového svetového poriadku založeného skôr na mieri a spolupráci, než na súťaži, nátlaku a krutom konflikte.

(Preklad vyšiel v magazíne Pole na polemag.sk 28. februára 2022)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama