Rozkúskovaná vojna

Počet zobrazení: 4695


hohos_3_150x75_osto.jpg

Naozaj boli prekročené všetky hranice masového vraždenia prostredníctvom priemyselných technológií, čo malo za následok ďalšie zločiny proti  ľudskosti v 20. storočí, ktoré je najkrvavejším v dejinách. Meradlom, či sa 20. storočie naozaj skončilo, by mala byť schopnosť zahrnúť obete do nášho rozhodovania, aby sme sa vyhli pokušeniu ďalšej svetovej vojny. Vojny za trúbenia poľníc propagandy už vplyvné kruhy začali, využívajúc pri tom konfliktné situácie typu „rozkúskovanej tretej svetovej vojny“ (termín použil pápež František). Sto rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny by malo slúžiť prinajmenšom na zamyslenie, ak nie na ustrnutie a zhrozenie.

Napoleonské vojny, svetové vojny i studená vojna aspoň sčasti súviseli s postavením Ruska a jeho vzťahom k ostatnej Európe. Ani jedna z týchto vojen nakoniec nevyriešila tento problém, lebo zakaždým prežilo alebo triumfovalo zjednotené a nezávislé Rusko. Týmto problémom je samotná existencia zjednoteného Ruska, ktoré predstavuje pre Európu významnú potenciálnu hrozbu. Rusko je obrovský región s početným obyvateľstvom. Je síce chudobnejšie ako zvyšok Európy, má však dve devízy – pôdu a prírodné zdroje. Kvôli nim boli európske mocnosti v neustálom pokušení, lebo videli príležitosť rozrásť sa a hľadať bohatstvo smerom na východ. Ak vezmeme do úvahy jednoduchý fakt, že Rusko sa nerozpadlo, opäť sa pred nami vynára ruská geopolitická otázka. Keby Američania, Európania a Číňania zaujali pozíciu Ruska, ruská otázka by bola natrvalo vyriešená. Po rozpade Sovietskeho zväzu na konci 20. storočia zahraničné mocnosti prenikli do Ruska, aby využili jeho ekonomiku a vyvolali obdobie chaosu a chudoby. Čo najviac sa ponáhľali začleniť ruské impérium do svojej sféry vplyvu. (Citáty: George Friedman: Nasledujúcich 100 rokov.)

Z politických dôvodov zo zahraničia presadzovaná superrýchla masová privatizácia mala za následok zrútenie sociálnej ochrany a prudký nárast úmrtnosti. Na začiatku deväťdesiatych rokov nastal pokles populácie v Rusku o 10 miliónov, prevažne mužov v produktívnom veku. Pracovná sila poklesla v roku 1998 v porovnaní s rokom 1989 zo 149 miliónov na 144 miliónov, podľa štandardnej demografickej prognózy z čias ZSSR mala narásť na 169 miliónov. Ide o humanitárnu katastrofu veľkého rozsahu, ktorá uniká pozornosti svetovej verejnosti. (D. Stuckler – S. Basu: Ekonomika života a smrti) Časť ekonomickej nomenklatúry sa takto zmenila na finančnú, resp. rentiérsku oligarchiu.

Významný analytik Zbigniew Brzezinski vo svojom prejave vo Woodrow Wilson Center hovoril o ruskom šovinizme, ktorý má 67 rokov. Počiatkom bol zrejme podľa neho rok 1947, teda začiatok studenej vojny. Spočíva v tom, že ruská suverenita zahŕňa všetkých Rusov, že do ruského sveta patria aj Rusi v zahraničí a že Rusko reprezentuje veľkú svetovú civilizáciu, ktorá nie je súčasťou Západu. Proti Putinovi stojí kozmopolitná stredná trieda, podporujú ho vraj menej vzdelané triedy, vyznávajúce nacionalizmus. Západ by mal vystúpiť proti použitiu sily zo strany Ruska a neuzná anexiu Krymu. Euroázijskú úniu považuje za súčasť novej mytológie o postavení Ruska, ktoré takto uplatňuje špeciálne nároky. Kompromis si predstavuje tak, že Ukrajina nebude v NATO ani v Euroázijskej únii, ale môže mať obchodnú dohodu s Ruskom. Putin si vraj myslí, že Rusko je svetová mocnosť, Brzezinski vidí Rusko ako jednu z hlavných krajín v Európe.

Studená vojna sa začala ako reakcia na jadrové vydieranie zo strany USA. V roku 1947 Stalin predniesol prejav vo februári vo Veľkom divadle v Moskve a Churchill výrok o železnej opone v  marci vo Fultone. Stalin opakoval Leninovu tézu o nevyhnutnosti vojny medzi imperialistami, pritom si bol vedomý, že nemôže vyzvať Západ k otvorenej konfrontácii, čo by urobil, keby na to mal zdroje. USA upevnili svoju hegemóniu po druhej svetovej vojne na základe dohôd v Bretton Woods (Keynesov návrh na celosvetovú menu Bancor odmietli) a Jalte (politický kompromis, uznávajúci nárok ZSSR na bezpečnosť prostredníctvom hraničných štátov). V rámci  studenej vojny ZSSR a Čína prispeli k určitému obmedzeniu hegemónie USA, v čom ich po ukončení ideologického konfliktu podporujú ďalšie štáty.

V post-stalinskom období uplatňoval ZSSR princíp mierovej koexistencie a zameral sa na udržanie status quo nastoleného po druhej svetovej vojne. Vojna proti „ríši zla“ mohla vypuknúť v osemdesiatych rokoch, ideologické zdôvodnenie bolo pripravené, ale perestrojka priniesla mier.

Rusko nechcelo a nechce vojnu, dôkazom toho je ústup z pozícií studenej vojny a Jaltskej dohody, zatiaľ čo Západ a najmä USA svoje sľuby po zjednotení Nemecka nepotvrdili a nesplnili. V súčasnosti sme svedkami rýchlych zmien medzinárodného poriadku, ako tomu bolo pred prvou svetovou vojnou. Ba čo viac, mení sa svetový poriadok, nastolený na základe výsledkov druhej svetovej vojny, pretože nezodpovedá zmenenej situácii. Bipolárne usporiadanie sveta, ktoré bolo dôsledkom tejto vojny, jednostranne ukončila jedna strana – ZSSR.

Rusko bolo, je a bude iné ako Západ. V minulosti počnúc osvietenstvom (fázový posun priemyselnej revolúcie bol asi sto rokov) pretrváva dešpekt západných mocností voči Rusku, a to aj vtedy, keď boli spojenci. To, že sa Rusko nebude podobať, je síce prekážkou pre hegemóniu Západu, ale nie je prekážkou v rámci multipolárneho sveta, predpokladajúceho viac civilizačných a kultúrnych modelov. Rozhodujúca nebola porážka v ekonomickej súťaži bez šance vyhrať, ale porážka v sociálno-psychologickom zmysle. V boji o „spoločnosť nádeje“ resp. univerzálny emancipačný projekt, o zmysel života nielen ako hľadanie osobného šťastia, ale budovanie šťastnejšieho sveta pre všetkých. Porážka sa nedá chápať ako porážka kontraprojektu, pretože ilúzia o  samospasiteľnosti voľného trhu tiež skrachovala. Porážka nie je „koncom dejín“,  nárok na normatívnu transformáciu je naďalej aktuálny, pretože liberalizmus nemá alternatívu. Univerzálnym svetonázorom sa stal princíp maximalizácie zisku, čo B. Buden označil ako „nádej bez spoločnosti“. (Konec postkomunistmu) Na konci industriálnej éry, keď sa vracajú  minulé vykorisťovateľské praktiky, spoločnosť sa stráca, ostáva len patologický individualizmus ako zdroj patológie spoločnosti.

Unipolárny svet s mocenským monopolom USA sa nepodarilo presadiť ako funkčné usporiadanie hlavne preto, že hegemón USA je v podobnom postavení ako V. Británia na konci 19.storočia. Jej imperiálna moc bola vtedy oslabená a na scénu nastupovali nové mocnosti – Nemecko a Rusko. Rýchle zmeny svetového poriadku sú vždy spojené s rizikom nestability, prevládajúce ovzdušie vzájomnej nedôvery môže vyústiť do preventívnej vojny. Motiváciou preventívnej vojny môže byť presvedčenie o vlastnej neporaziteľnosti na jednej strane a presvedčenie o tom, že čas pracuje proti nám, na strane druhej. Geopolitické dôvody, prečo by USA mali viesť vojnu proti Rusku podľa analytikov ako G. Friedman pretrvávajú, ale táto vojna sa nedá tak ľahko zdôvodniť ako v ére bipolárneho sveta. Svet sa zásadne mení, hranice sa stávajú tekutými, niet dôvodu pridŕžať sa geopolitickej doktríny jedného britského geografa spred sto rokov a túto rozširovať do kozmického priestoru. (Friedmanove bojové hviezdy) V súčasnosti sa čoraz viac stáva príťažlivou koncepcia multipolárneho sveta. Svět se žene prudce dopředu. Ve světe s tak mnoha nejistotami a nepředvídatelnými aktéry jsou, jak se ukazuje, nejnebezpečnější „neřízenou střelou“ Spojené státy. (I. Wallerstein: komentář č. 306)

Obhajoba hegemóna má dve podoby. Priama apologetika sa odvoláva na slobodu, demokraciu a ľudské práva, v sofistikovanejšej podobe uznáva, že USA ich často porušujú a niekedy nerešpektujú ani medzinárodné právo, ale argumentuje sa tým, že za hegemóna niet náhrady.  Ide o to, či sa USA dokážu zmieriť s tým, že nebudú exkluzívnym hegemónom, ale jedným z mocenských centier nového svetového poriadku. Prejav prezidenta Obamu na Valnom zhromaždení OSN nasvedčuje, že USA zotrvávajú na pozícii hegemóna, ktorý má právo exkluzivity: v mene ideí, o ktorých tvrdí, že ich presadzuje (čo sa nemusí zhodovať s realitou), je mu dovolené to, čo nikomu inému dovolené nie je. Pritom keby USA akceptovali namiesto hegemónie partnerstvo, v ktorom nediktujú podmienky, uľahčilo by to vytváranie nového svetového poriadku na báze reformy existujúcich a novovytvorených inštitúcií. Príkladom je dohoda TITIP, o ktorej sa konečne začalo diskutovať. Všetko nasvedčuje tomu, že ak bude prijatá, bude nástrojom hegemónie USA voči EÚ a v širšom zmysle hegemónie Západu voči ostatnému svetu. Ide o dvojstrannú dohodu, Rusko a Čína sa budú brániť a nastoľovať vlastné bilaterálne schémy. V mene budúcnosti by sa úsilie malo koncentrovať na dosiahnutie celosvetovej dohody o obchode a investíciách. Aktuálne nastupujú nové mocnosti – krajiny BRICS, ktoré si nárokujú rešpektovanie svojich záujmov. Ďalším závažným aspektom zmeny mocenskej rovnováhy je transkulturalizmus, koniec hegemónie Západu nielen v ekonomickej, ale aj v kultúrnej sfére. Dvadsiate storočie sa neskončilo, a už vôbec nie v deväťdesiatych rokoch (Hobsbawm), lebo nie je doriešený rozpad impérií a nový svetový poriadok.

Multipolárny svetový poriadok, ak má fungovať, vyžaduje garanciu zo strany efektívnych medzinárodných inštitúcií, čo v devätnástom a v dvadsiatom storočí nebolo možné a po roku 1990 sa nepodarilo dosiahnuť. Druhou alternatívou je svetová vojna, ktorú podľa Friedmanových scenárov USA vyhrajú. USA sú vraj mladé impérium, etablovali sa tým, že rozhodli o výsledku prvej svetovej vojny a nahradili Britské impérium po druhej svetovej vojne. USA v súčasnosti zdôvodňujú svoje postavenie tzv. kolektívnymi statkami. Sú Leviathanom, ktorý garantuje bezpečnosť v rámci nového svetového poriadku, na základe čoho im prislúcha rešpekt a tribút. Ak by aj Európa, Kanada a Austrália prijali hegemóniu USA, čo u EÚ nie je isté, neprijme to Ázia, Afrika a Latinská Amerika. USA sa pritom nemusia obávať, že ak by ustúpili z pozície hegemóna, nedokážu zabezpečiť svoje národné záujmy, na to majú dostatočnú ekonomickú a vojenskú moc, svet by sa však stal American-friendly. Je otvorenou otázkou, či mal Lenin definitívne pravdu ohľadom vojen medzi imperialistami, resp. či USA dospejú k tomu, že svetovou vojnou môžu dosiahnuť svoj cieľ: ak áno, tak ju rozpútajú. Stúpenci fašistickej svetovlády môžu oprávnene považovať tretiu svetovú vojnu za vhodný spôsob transformácie. Lenže čo ak nastane niečo, čo nechcel nikto, ako v prípade prvej svetovej vojny?

SÚVISIACE

http://www.noveslovo.sk/c/Dohoda_TTIP_sance_a_rizika
http://www.wilsoncenter.org/event/mutual-security-hold-russia-the-west-and-european-security-architecture

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
06. október 2014, 07:25

Súhlasím s článkom. Len mi nedá, aby som neupresnil výrok Georgea Friedmana: je to zlý pohľad pozerať sa na Rusko ako na hrozbu : "problémom je samotná existencia zjednoteného Ruska, ktoré predstavuje pre Európu významnú potenciálnu hrozbu".- ak ho zároveň chceme vnímať ako :"príležitosť rozrásť sa a hľadať bohatstvo smerom na východ"

A obzvlášť pre naše malé Slovensko má Rusko význam inej a jazykovo i s vnímaním života bližšej kultúry než tá "american way" a pre naše hospodárstvo je veľký potenciál Ruska vždy niečím, čo nám dáva istotu prežitia i prosperovania, nech už liberáli škrípu zubami koľko chcú - mimochodom, vie sa, že v Ruskej federácii ekonomicky dominuje štátny kapitalizmus? Preto stále nepochopím tú antikomunistickú nenávisť voči Rusku, ako ju ponúkajú a huskajú ňou yápadné médiá... 

Obrázok používateľa Palo
#2
Pavel Novota
06. október 2014, 21:56

Je tu však problém, na ktorý akoby vojnoví šialenci zabúdali, že vojnu nemusí vyhrať nikto. Planéta Zem sa stane jednoducho neobývateľnou.

Obrázok používateľa Palo
#3
Pavel Novota
06. október 2014, 21:56

Je tu však problém, na ktorý akoby vojnoví šialenci zabúdali, že vojnu nemusí vyhrať nikto. Planéta Zem sa stane jednoducho neobývateľnou.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984