Rozdeľuj a panuj

Prvá svetová vojna a arabský svet
Počet zobrazení: 5910

V týchto dňoch si Európa a svet pripomínajú smutný začiatok prvej svetovej vojny. Vojna, ktorá okrem iného prerozdelila svet na základe jej výsledkov. Svet a Európa si nevzali dostatočné ponaučenie z prvej svetovej vojny a tak bola aj druhá. Arabi, ktorí sa priamo nezúčastnili žiadnej z nich, boli hrubým spôsobom zasiahnutí dôsledkami a dopadmi oboch vojen.

280px-sykes-picot-1916.gifSféry vplyvu Veľkej Británie (červené) a Francúzska (modré) ustanovené Sykes-Piketovou dohodou z roku 1916.
Zdroj: cs.wikipedia.org

V prvej svetovej vojne, ako je všetkým známe, Turecko bolo spojencom Nemecka a spolu s ním utrpelo veľkú porážku. Arabský región sa vtedy nachádzal pod tureckou nadvládou (od r. 1516 až do r. 1917). Doslova išlo o okupáciu, počas ktorej turecký okupant uplatnil voči arabským moslimom brutálnu silu a robil to v mene islamu. V tomto prípade boli turecké šovinistické záujmy prednejšie než náboženské bratstvo. Veľká Británia ako protivník Turecka našla arabského spojenca v podobe šarífa Husajna, vládcu Mekky a Al Hidžazu (dnešná Saudská Arábia). Veľká Británia sa s ním kontaktovala prostredníctvom svojho miestodržiteľa v Egypte, sira McMahona, ktorý si vymieňal korešpondenciu s vládcom šarífom Husajnom a arabskému vodcovi sľúbil, že po víťazstve vo vojne Veľká Británia a jej spojenci uznajú nezávislosť arabských krajín vrátane Palestíny a Jeruzalema. K tejto korešpondencii boli priložené mapy a dodnes sú k dispozícii ako historické dokumenty. Na odplatu od šarífa Husajna chceli, aby sa vzbúril proti Turkom, čo 10. 6. 1916 aj učinil. Na jeho stranu sa pridali stovky arabských dôstojníkov a vojakov, ktorí slúžili v tureckej armáde. Tým šaríf Husajn dodržal svoj sľub daný v korešpondencii. Žiaľ, to isté nemôžeme povedať o Veľkej Británii.

Paralelne, v máji 1916, zavŕšili vtedajšie dve najväčšie koloniálne krajiny sveta, Veľká Británia a Francúzsko, tajné rokovania, ktoré odštartovali v marci 1915, o rozdelení sféry vplyvu medzi sebou na bývalom území Turecka. Sykes-Picotova dohoda, ktorá bola podpísaná medzi vtedajší ministrami zahraničných vecí Veľkej Británie a Francúzska v máji 1916, rozdelila vplyv týchto krajín nad arabskými štátmi nasledovne: Francúzsko získalo Libanon a Sýriu, Veľká Británia Irak, Palestínu a novovytvorený emirát Jordánsko. Po vojne, a po víťazstve nad Nemeckom a Tureckom, nebola uznaná nezávislosť arabských štátov, ako to bolo šarífovi Husajnovi sľúbené. Prostredníctvom Spoločnosti národov víťazné štáty vymysleli štatút mandátna krajina. Na dôvažok, ako prejav nevďačnosti, Francúzsko odtrhlo od Sýrie jej severné časti a pridalo ich k Atatürkovmu Turecku. A pre Sýriu mali iné plány. Chceli ju rozdeliť na štyri časti, samozrejme, na náboženskom základe. Veľká Británia vytvorila na východnej strane rieky Jordánu vymyslený štát – Jordánsko a darovala ho synovi šarífa Husajna, Abdalahovi. Kráľovstvo vytvorili aj v Iraku a darovali ho ďalšiemu synovi šarífa Husajna, Faysalovi.

A tak tieto krajiny museli čakať desiatky rokov, kým im bola uznaná nezávislosť; Irak do roku 1932, Libanon do roku 1943, Sýria do roku 1946, Jordánsko do roku 1946.

Čo sa týka Palestíny, to je iný príbeh. Surovejší a krutejší. Jeho dopady sú dodnes tragické. Dňa 2. 11. 1917 minister zahraničných vecí Veľkej Británie Arthur Balfour, dal sionistickému hnutiu, konkrétne známemu Rotschildovi, prísľub v mene jej veličenstva, sa Židom umožní vytvorenie národnej domoviny v Palestíne. V záujme dodržiavania tohto prísľubu vojská Veľkej Británie do konca roku 1917 prevzali vojenskú kontrolu nad Palestínou vrátane Jeruzalema, a v roku 1922 prostredníctvom Spoločnosti národov neoprávnene získali mandát nad Palestínou. Nečestným spôsobom nebol len samotný zmysel mandátu – a to príprava domácich obyvateľov na správu vlastnej krajiny –, ale aj spôsob jeho vykonávania, ktorý korešpondoval s úmyslom jeho tvorcov. Skutočným úmyslom Veľkej Birtánie bolo pomôcť európskym Židom vytvoriť v Palestíne národný štát a to na úkor domorodého obyvateľstva. Štát, ktorý bude zohrávať úlohu neokolonializmu. Tak otvorila Palestínu pre židovských imigrantov a keď svoj mandát ukončila v novembri 1947, odovzdala krajinu do správy Židom, ktorí vtedy netvorili viac ako 30 % obyvateľstva a nevlastnili viac ako 7 % rozlohy historickej Palestíny.

Rozdeľuj a panuj, to bola, je a ostane navždy hlavná politika Veľkej Británie a mocností. Takto rozdrobili arabské krajiny, ktoré nezapríčinili ani prvú, ani druhú svetovú vojnu, ktoré sa ich dokonca priamo ani nezúčastnili a keď, tak v prospech takzvaného slobodného a demokratického sveta. Ale, žiaľ, tento svet ich odmenil rozdelením a rozdrobením. A keď dnes niekto chce pochopiť, čo sa deje v Sýrii, Iraku, Libanone a Palestíne, nech sa najprv pozrie, čo sa stalo pred viac ako sto rokmi. Ak niekto chce naozaj riešiť problémy Blízkeho východu, má najprv odstrániť krivdy, ktoré boli spáchané voči obyvateľom tohto regiónu. Rozdelenie regiónu na náboženskom princípe bolo produktom Západu. A dodnes je produktom Západu. Francúzsko a Veľká Británia sú strojcami deformovaných máp na Blízkom východe a dodnes ich politika a politika Spojených štátov amerických, ako aj politika ich spojenca na Blízkom východe, Izraela, je politika v duchu rozdeľuj a panuj, ktorá je koloniálnou politikou, a reči o demokracii a ľudských právach sú len práčkou svedomia.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa PeterPeter
#1
Peter Krumpál
16. august 2014, 10:34

A navyše, tieto krajiny rozdelili hranicami tak, aby sa kedykoľvek stali potenciálnymi zdrojmi vojnových konfliktov.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984