Reklama
Reklama

Ropa a plyn v zornom poli hroziacich sankcií

Počet zobrazení: 2005

orenburg.jpgNa snímke: Orenburské nálezisko. Zdroj: gazprom-neft.com

V nadväznosti na krízu na Ukrajine nasledoval „Majdan“ na spôsob Krymu s následným zvýšením počtu ruských vojakov a techniky na polostrove, zdôvodňovaným ruskou stranou ako ochrana ruskojazyčného obyvateľstva. Tento krok vyvolal v USA, Európskej únii a NATO nielen rozhorčenie, ale aj dôvod ho náležite potrestať, v prípade, že sa ruské jednotky nestiahnu na základňu, ktorú majú v prenájme v dohode s Ukrajinou.

Čo a prečo sa to všetko okolo Krymu stalo, nie je predmetom tohto príspevku. Skôr ide o to, čo všetko sa deje na medzinárodnom poli, aby sa tento konflikt nerozrástol do rozmerov, v ktorom už nebudú rozhodovať racionálne úvahy o jeho vyriešení, ale horúce hlavy nezodpovedných politikov a im podriadených generálov! Lebo nezaujatému človeku sa z prebiehajúcich udalostí môže zdať, že jedna strana podporujúca kyjevský Majdan má vo všetkom pravdu, a tá druhá ju nemá! Urazené Spojené štáty a k nim naviazaná a im zaviazaná Európska únia chce nie hľadať, ale skôr by som povedal presadzovať pravdu prostredníctvom sankcií, trestov, vyhrážok. Sú všeobecne známe, veď dostali širokú publicitu. Informácií o tom, že „americkí zákonodarcovia už pripravujú sankcie proti Rusku“, sú plné noviny, počúvame ich v každých televíznych spravodajských reláciách. Ale len sem tam sa objaví takáto informácia: „Nemecká verejnosť a podnikatelia však nie sú veľkými stúpencami sankcií proti Rusku, ktoré je 11. najväčším obchodným partnerom Berlína. ...Hodnota bilaterálneho obchodu medzi oboma krajinami je vyššia ako 76 miliárd eur.“ Nebudem sa so všetkými „hrozbami smerom na RF“ zaoberať. No jedna ma osobitne zaujala, a týka sa ropy a plynu.

Lídri EÚ a niektorí horliví zástancovia sankcií, ako napr. Poľsko, Lotyšsko, ba napodiv aj Česko, sa „zastrájajú“ zasadiť úder RF tým, že sa „zbavia závislosti“ od ruskej ropy a plynu. Údajne dovozom z USA. Poliaci za tým účelom už budujú aj príslušné zariadenie na ich príjem niekde na pobreží Baltického mora. Za veľkou mlákou si už môžu mädliť ruky, a najmä chystať peňaženky, keďže v dôsledku „nárastu ropných rezerv v USA“, jej cena zo dňa na deň klesá a spoločnosti prichádzajú o nemalé zisky. (Pozri HN, 12. 3. 2014). Ale je možné nahradiť potreby Európy dovozom „prebytkov“ z Ameriky? Každý vzdelanejší a rozhľadenejší človek odpovie, že nie, a má pravdu. Pre tých, ktorí si myslia opak, dovolím si predostrieť niekoľko konkrétnych faktov; nazdávam sa, že sú výrečnejšie ako všetky táraniny niektorých našich „expertov“ alebo poslancov!

Podľa najnovších údajov krajiny eurozóny spotrebujú denne 9,5 mil. barelov ropy a ropných derivátov, pričom až 98 %, čiže takmer všetko musia importovať zo zahraničných zdrojov. Náklady v ostatných dvoch rokoch predstavovali 370 – 380 miliárd dolárov ročne. EÚ spolu s Nórskom a Švajčiarskom spotrebujú denne takmer 13 mil. barelov denne, čo predstavuje až 510 – 520 mld. dolárov ročne! Ťažba ropy v Európe je len v Nórsku (1,9 mil. barelov denne), v Anglicku (0,9 mil. barelov denne) a vo všetkých ďalších krajinách sa ťaží nie viac ako 0,5 milióna barelov denne.

Je na mieste otázka, kto dodáva, odkiaľ sa importuje ropa do európskych štátov. Závislosť týchto krajín od RF je nespochybniteľná. Takmer polovica dovozu prichádza z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, z čoho takmer 90 % je zo samotného Ruska a ostatných 10 % pripadá na Kazachstan, Azerbajdžan, a Turkménsko. Výpadok týchto zdrojov by pre hospodárstvo krajín EÚ bol veľmi bolestivý. Znamenalo by to odstavenie takmer 25 – 30 % elektrární, okolo 60 % hutníckych závodov, výrazne by to pocítili chladiace zariadenia v supermarketoch, ale aj v domácnostiach. Viac ako 100 mil. ľudí by sa ocitlo v zime bez kúrenia, ohrevu vody a pod. Škody na HDP by boli výraznejšie, ako spôsobila kríza v rokoch 2008 – 2009! Naša vláda upokojuje obyvateľstvo, že máme približne na pol roka „železné“ zásoby plynu, a na nejaké 3 mesiace ropy. Ale čo potom, keď sa zavrú kohútiky z RF, keď žiaden plyn nebude prúdiť reverzom zo „západu“, pretože tam tiež nebude? Čo potom? Vari sa oň postarajú súčasní nezodpovední krikľúni, volajúci po sankciách a obviňujúci vládu, že je málo „protiruská“?

Suma sumárum závislosť EÚ, a teda aj našej republiky je vážnejšia, ako by sme sa nazdávali.

Zástancovia sankcií tvrdia, že väčšie škody bude mať RF, ktorá žije vraj len z bohatstva prírodných zdrojov, hlavne ropy a plynu. Iste, škody by to boli nemalé. Výpadok okolo 350 miliárd dolárov, ktoré získava za tieto zdroje, by sa určite negatívne prejavil predovšetkým v sociálnej oblasti. V nevyhnutnom znižovaní dôchodkov, platov v štátnej sfére a pod.

Pravda, keď človeka tlačia do kúta, hľadá všetky možnosti, ako sa oslobodiť. Určite to bude robiť aj Ruská federácia. Veď na svete nie je len Európa, kde je dopyt po týchto zdrojoch. Málo sa vie, akým tempom rastie spotreba ropy a plynu v ázijských krajinách, zvlášť v Číne a Indii, ktoré denne spotrebujú 14 miliónov barelov. Ich spotreba sa má v roku 2015 zvýšiť na 15,5 mil. barelov denne, čo bude viac o 20 % ako spotrebuje celá Európa! Tempo rastu sa bude zvyšovať, ako sa budú tieto krajiny zbavovať palív ohrozujúcich životné prostredie, najmä uhlia. Ak bude RF donútená sa preorientovať na tieto trhy, môže len získať; kto stratí, to bude predovšetkým Európa! A s ňou aj naša malá krajina, ktorá nenesie ani štipku viny za to, čo sa deje na Ukrajine, na Kryme, aké účty si vyrovnávajú USA s RF.

Predstavitelia hroziaci sankciami sa nazdávajú, že udalosti v uliciach Kyjeva boli nejakým predobrazom budúcich udalostí v Moskve a následne v celej Ruskej federácii. Že to bude koniec „nenávideného“ a vzpierajúceho sa prezidenta V. Putina. Udalosti v samotnom Rusku hovoria o niečom inom. Prezident čím ďalej tým viac má podporu širokých vrstiev občanov, jeho autorita na zlosť jeho oponentov rastie, stáva sa Rusom, ktorý napráva krivdy minulosti. Bude to asi tak, ako poznamenal jeden významný publicista z nezávislého informačného prostriedku v RF: „V učebniciach dejepisu ostane zaznamenané, že tým, čo od Ruska odtrhol Krym, bol N. S. Chruščov, a ten, kto mu ho vrátil späť, je V. V. Putin.“ Ľudia v Rusku to tak cítia, preto stoja za svojím prezidentom! Len toľko na okraj udalostí, ktoré znepokojujú celý svet.

Autor, PhDr. Juraj Purgat, CSc., je spolupracovník Slova

Priemer: 4.9 (18 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama