Román o nádeji

Skúsený prozaik Anton Baláž (1943) prichádza s novým románom, ktorým rozširuje nepočetnú problematiku roku 1968 v našej literatúre. Pomenoval ho viac ako príznačne – Len jedna jar (Marenčin PT, Bratislava 2013). Dej románu časovo rozvrhol do exponovaného obdobia od abdikácie A. Novotného na funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ a zvolenia A. Dubčeka do tejto funkcie až po 21. august, kedy sovietske jednotky hľadajú v Bratislave dôkazy o kontrarevolúcii.

Svoju epickú pozornosť sústredil do bratislavského študentského prostredia, konkrétne na trojicu mladých mužov v období pred ukončením svojich štúdií – čerstvého absolventa filmovej réžie Štefana Jašíka, budúceho politológa Daniela Funtu a francúzštinára, budúceho básnika Pal Paliča. Týchto troch spája okrem iného pobyt na jednej izbe študentského internátu Horský park. Výraznú úlohu v príbehu majú aj predstaviteľky nežného pohlavia – Štefanova partnerka Renáta Rendeková, študentka herectva VŠMU, jej spolubývajúca Pelageja Nilovna, dcéra ruských usadených emigrantov v Bratislave a výtvarníčka Anita, zjavujúca sa v ich spoločnosti takmer ako deux ex machina po návrate z umeleckého pobytu v Paríži, a viedenský novinár, spravodajca ORF Paul Lazar, pozorujúci obrodný proces v meste na Dunaji a zohrávajúci v ich vtedajších životoch tiež nezanedbateľnú úlohu. Autor rozvíja v jednej línii aj ich individuálne príbehy, väčšinou v humorne či ironicky (najmä línia zemitého Pal Paliča, nepublikovaného básnika od Udavy, vytrvalo nakupujúceho v Tuzexe rakúske kosy pre svojho strýka a zásobovača svojich spolubývajúcich hospodárskymi prebytkami) ladenej rovine, no tragický nádych má holokaustová skúsenosť Anity, ktorá v koncentráku prišla o brata-dvojča, či prekvapujúca pravda o smrti otca Pelageji Nilovny, ktorú by sa zrejme nedozvedela, nebyť práve obrodnej jari roku 1968.

Román je nabitý epicky príťažlivými situáciami, čo aj zodpovedá hektickému polroku roku 1968, počas ktorého sa dej odohráva. Revoltujúca mladosť sa prejavuje najprv zásadnou zmenou vo vysielaní internátneho rozhlasu – jeho začiatok po rozhodnom kroku Štefana Jašíka bude ohlasovať pieseň s výrazne erotickým nádychom Je t´aime. Erotických situácií rôzneho druhu je v románe pomerne dosť, čo však je prvok, pôsobiaci úplne prirodzene, pretože aj našich mladých ľudí sa predsa len dotklo hnutie hippies a túžba po láske, prejavovaná predsa len odvážnejšie a otvorenejšie ako to umožňoval (či ani celkom neumožňoval) dovtedajší režim. Aj v tomto smere boli najmä mladí ľudia plní nádejí a očakávaní a román o tom vypovedá s vysokou mierou hodnovernosti. Zaujímavé sú aj happeningy či performance, usporadúvané z popudu Š. Jašíka alebo Anity Beckerovej. Najmä akcia pred Tuzexom o tom, keď čakajúcemu davu na otvorenie predajne oznámi Renáta na plagátiku, že túto „vymoženosť“ reálneho socializmu by mali vládnuce orgány zrušiť, nakrútená Jašíkom a zásluhou Š. Lazara vysielaná viedenskou televíziou, vyvoláva veľký rozruch, hoci išlo v podstate o okrajovú záležitosť. Veľmi zaujímavo a sugestívne vyznieva pasáž o oslavách M. R. Štefánika na Bradle, kam absolvovali cestu Pal Palič ako zástavník so slovenskou zástavou a Daniel Fanta. Ten tam zažil aj pokus o erotické zblíženie s Pelagejou-Peggy, no bol to len pokus, iniciovaný dievčinou, na Bradle účinkujúcou ako zväzácka funkcionárka. Pomerne málo historicky známa je aj pasáž, vypovedajúca o ceste našich hrdinov pod Strečno, kde sa v blízkych lesoch mala zakopať sovietska vojenská jednotka, odmietajúca odísť z nášho územia po vojenskom cvičení. Jašíkovi sa podarilo nakrútiť zábery, keď sa jeho priatelia zahrali na koscov lúky, využívajúc Paličove rakúske kosy. Zábery od Strečna odvysielala rakúska televízia, no o vstupe okupačných vojsk bolo už i tak rozhodnuté...

Búrlivá jar roku 1968 je teda videná cez nielen privátne osudy viacerých odvážnych mladých ľudí, ktorí od nej očakávajú maximum nádejí na slobodný život, hoci v reflexiách sa dostávajú aj k pochybnostiam, či kroky vtedajších politikov sú premyslené a majú náležité taktické či strategické parametre – najmä Daniel ako študent politických vied má občas skeptický pohľad na vývin udalostí. Ten prežíva aj určitý posun vo svojom myslení – otvárajú sa mu podstatne širšie možnosti v zohľadnení prác aj iných filozofov a teoretikov politického myslenia, nielen tých, ktorí boli vtedy u nás jedine uznávaní a odporúčaní nielen študentom. Do obehu sa tak dostal najmä „prorok new leftu“ Herbert Marcuse, ale svoju úlohu zohrali v Danielovom myslení aj iní, ako Kosík, Masaryk či Berďajev. Lenže všetky tieto nádejné posuny aj k slobode myslenia a vyjadrovania zahatala invázia vojsk, v románe tragikomicky vypointovaná do prehľadávania servisného stanu kolibského filmového štábu, ktorý pod vedením režiséra Š. Jašíka nakrúcal historický film z meruôsmych rokov GENERÁLOVA MILENKA. V tom stane boli uložené historické pušky a delo, sovietskymi vojakmi považované za „orúžija kontrarevoľúcii“, a pred zúrivosťou vojakov našich hrdinov zachráni situáciu ruština Pelageji Nilovny a spev hymny ZSSR všetkými účastníkmi tejto bizarnej  situácie...

Anton Baláž napísal pútavý román, plný napínavých dejových situácií, ktorý rozhodne osloví širokú čitateľskú škálu. V istom zmysle vyšiel v ústrety čo mladším čitateľom, keď do epickej siete zakomponoval prvky či už výrazové alebo situačné, ktoré boli typické pre vzrušené dni po 17. novembri 1989 – snaha odzvoniť kľúčmi odchádzajúcim politikom, ďalej výkriky – To je ono!, vítajúce politické zmeny na začiatku roku 1968 a pod. Sčítanejších znalcov poteší celý rad narážok, alúzií na rôznych ďalších spisovateľov, za všetky uvádzame tú poslednú, zvučiacu v Danielovej mysli, ktorá zároveň je aj poslednou vetou románu: „A svetom zneli nové piesne otrokárov a on tušil, že ani tie nikdy, nikdy nezamĺknu.“ V snahe po prozaicky nosnej aktualizácii, prepojení roku 1968 s rokom 1989 sa však A. Baláž dopustil minimálne dvoch nezrovnalostí – v pamätnom roku 1968 ešte neboli filmové kamery s kazetami, takže Š. Jašík nemohol Lazarovi odovzdať kazetu s nakrútenými zábermi, ale iba ak kotúč s filmom. A v našej armáde nikdy nebol vo výzbroji „kalašnik“, teda sovietsky samopal AK-47, ale samopal SA-58 nášho typu a nás vo veľkom vyrábaný, ktorému sa zvyklo hovoriť „sapík“, tvoriaci podstatnú časť výzbroje ešte i v dnešnej profesionálnej armáde SR. Ak v predchádzajúcom  románe Prehovor, Ezechiel bol v historických detailov dôkladný, v tomto románe sa možno nechal strhnúť sústredením sa na tlmočenie výbušnej atmosféru pamätného nádejného obdobia na úkor historickej vernosti, čo však našťastie ubralo na kvalite románu len minimálne. Tento príspevok Antona Baláža k pamätnému historickému obdobiu patrí rozhodne k tomu najzaujímavejšiemu, čo v našej literatúre o roku 1968 vôbec vzniklo.