Reklama
Reklama

Roman Michelko: Pozadie slovenskej krízy

Počet zobrazení: 3342

r.michelko_1ab.jpgRozhovor o aktuálnom politickom dianí na Slovensku so spisovateľom, politológom a publicistom Romanom Michelkom. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudoval filozofiu, históriu a politológiu. Už jeho knižný debut, zbierka filozoficko-politologických esejí Revoltujúci Sizyfos, za ktorú dostal prémiu Ceny Ivana Kraska, ukázal, že na Slovensku sa z politologického disentu vynoril národne a ľavicovo orientovaný intelektuál so širokými znalosťami vo svojom odbore, odmietajúci čiernobiele a jednostranné videnie sveta. Je autorom štyroch kníh, stoviek esejí a štúdií z oblasti sociológie, histórie, politológie a iných spoločenských vied.

Začneme udalosťami, ktoré by sa dali nazvať spoločensko-politickou krízou na Slovensku. Čo vyvolalo našu, dnes už doznievajúcu krízu?
Príčiny sú pomerne známe. Opozícia hľadala zámienku, ako potopiť ministra vnútra Roberta Kaliňáka, ktorý to mal už „dlho nahnuté“, a vražda novinára Kuciaka a jeho priateľky bol pre ňu dar z neba. Zneužitie tejto nešťastnej udalosti bolo cynické – ukázalo sa, že pre opozičných poslancov typu Nicholsonovej, Matoviča alebo Galka neexistuje žiadna pieta. Všetci si pamätáme tlačovku, na ktorej policajný prezident Gašpar nie celkom šťastne vyslovil domnienku, že vražda novinára mala zrejme nejaký súvis s jeho prácou. Dnes vieme, že verzií je viac, ale Gašparovho neuváženého vyhlásenia sa okamžite chytila opozícia. Igor Matovič na prvej tlačovke na túto tému povedal, že sa to nedá nevyužiť.

Nebola to prvá násilná smrť novinára v európskom priestore. Vlani v októbri za doteraz nevyjasnených okolností bola na Malte zabitá medzinárodne uznávaná novinárka Daphne Galiziová. Aj tam vzplanuli emócie, ale nevyústili do takej hystérie ako na Slovensku. Z čoho pramenil náš osobitný slovenský prípad?
Ako to vzniklo? Musíme sa vrátiť do nedávnej minulosti. Prvým zásadným problémom tejto vlády bolo, keď pár mesiacov po voľbách vyplávala na povrch kauza Bašternák. Bola to v rukách opozície veľmi účinná munícia, ktorú pohotovo využil Igor Matovič. Ale vďaka jeho hlúposti a narcizmu vtedy ním organizované protesty vyšli naprázdno, lebo jeho povestné „majdany“ v júli a auguste neboli dobre načasované. Preferencie Smeru neklesali, a tak sa žilo v ilúzii, že psy štekajú a karavána ide ďalej. To platilo až do župných volieb.

Tieto ilúzie sa rozplynuli župnými voľbami?
– Áno. Smer stratil štyroch županov a polovicu poslancov, ktorí nedoplatili na nejaké svoje pochybenia v úrade, ale na Bašternáka a jeho prepojenie na Roberta Kaliňáka. Vtedy sa pokúsil Maďarič o „sebareflexiu“ Smeru v Smere. Použil  známy ťah, ktorý predtým skúšal dvakrát: oznámil, že položí stranícku funkciu. Dvakrát mu to nevyšlo, no tretíkrát zahral silnou kartou a naozaj sa vzdal stoličky podpredsedu Smeru-SD. Mal to byť príklad pre ostatných podpredsedov, že je potrebná zmena, lebo inak bude veľký problém.

V tom čase však už nemal na Roberta Fica taký vplyv, hral vabank a prehral. V Smere nevznikla žiadna frakcia, ako možno predpokladal a Kaliňák ako tikajúca časovaná bomba tlak „ešte ustál“. Potom nečakaná udalosť, vražda novinára, otriasla emóciami ľudí a hoci sa neobjavila nijaká súvislosť ministra vnútra či polície s touto vraždou, spustila sa lavína protestov. Našli sa zmanipulovaní prevažne mladí ľudia, „užitoční idioti“, ktorí začali organizovať demonštrácie kvázi nepolitickým, nadstraníckym spôsobom.

Marek Maďarič urobil ešte jeden ťah – vzdal sa postu ministra kultúry. Ako hodnotíte tento jeho krok?
– Vtedy, keď bol Smer oslabený, možno hodnotiť jeho krok ako ranu do chrbta. Bol to bod zlomu. Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, ktorá dovtedy iba hovorila, že ju prípad Kaliňák „hlboko znepokojuje,“ dala ultimátum: pokiaľ Kaliňák nepôjde preč, ona tiež abdikuje. Keď sa Béla Bugár vrátil z Maledív, námestia zúrili. Slovenská frakcia v strane Most-Híd povedala, že nebude akceptovať nielen Kaliňáka, ale celú súčasnú vládu a postavila Bugára pred hotovú vec. Koalícia bez jeho štyroch poslancov – Šebeja, Žitňanskej, Švejnu a Kresáka – by už nemala v parlamente väčšinu a hrozilo, že vláda padne. Béla Bugár oznámil predsedovi vlády Ficovi, že sa mu rozpadá poslanecký klub, že nie je schopný garantovať parlamentnú väčšinu. Boli dve možnosti: divoký rozpad s koncovkou predčasných volieb alebo nová dohoda o predčasných voľbách, ku ktorým však krajinu dovedie súčasná koalícia. Vtedy sa stalo, čo nikto nečakal. Robert Fico spoznal politickú nevyhnutnosť a na rozdiel, povedzme, od Babiša v Česku obetoval svoje ego, ponúkol abdikáciu a miesto seba navrhol Pellegriniho. Podľa kuloárnych informácií Žitňanská a Kresák boli spacifikovaní tým, že im sľúbili čelné miesta na Ústavnom súde. Žitňanská však neskôr vyhlásila, že v roku 2020 odchádza z verejného života a nebude sa uchádzať o post na Ústavnom súde.

Šebej sa vzdal poslaneckého mandátu a dohodou o rekonštrukcii vlády sa zachránila koalícia. Aká bola v tejto politickej kríze úloha prezidenta?
– Keď sa Andrej Kiska týždeň po vražde Kuciaka vrátil z lyžovačky v Rakúsku, vyzval na predčasné voľby alebo na hlbokú rekonštrukciu vlády v čase, keď mala koalícia v parlamente väčšinu. Bolo to nenáležité a nefér. Okrem toho ho definitívne a totálne diskvalifikujú jeho slová o tom, že nezáleží na motíve vraždy...

Bola to teda výzva na deštrukciu funkčnej vlády?
– Samozrejme. A prezident by sa mal za to hanbiť, svojím konaním prekročil všetky hranice. Náš parlamentný systém je založený na princípe, že kto má parlamentnú väčšinu, má oprávnenie na to, aby vládol. Andrej Kiska tento systém deštruoval. Bolo to hrubé porušenie ducha ústavy, zvyklostí a spôsobu, akým funguje parlamentná demokracia. Prezident má v rukách karty iba vtedy, ak sa parlamentná väčšina rozpadne, inak má možnosti minimálne. On však parlamentnej väčšine nielenže kládol podmienky, ale, pravdepodobne na popud svojho poradcu Mazáka, urobil čosi mimo ústavné: nepoveril Pellegriniho zostavením vlády, ale poveril ho iba nezáväzným rokovaním o zostavení vlády, takže „nezáväzne“ ho poveril iba rokovaním o zostavení vlády a takéto „nezáväzné poverenie“ mohol kedykoľvek vziať späť. Tým do našej politiky zaviedol nebezpečný precedens: keď prišiel Pellegrini so zostavou, tak začal kádrovať niektorých ministrov, konkrétne Jozefa Ráža mladšieho.

Ráža odmietol na základe skupinovej fotografie starej sedem rokov, na ktorej bol s bývalým ministrom vnútra Kaliňákom. Ale výhrad k navrhovaným ministrom mal aj viac. Výhrady sú však jedna vec a odmietnutie menovať ministra je vec druhá. Nebolo to viac ako nekorektné?
– Poviem príklad: bývalý prezident Ivan Gašparovič si mohol všeličo myslieť o vláde Ivety Radičovej a jej ministroch, ale správal sa korektne podľa ústavných zvyklostí. Keď prišla Radičová s väčšinou sedemdesiatich ôsmich poslancov v parlamente, tak jej vládu akceptoval.

V histórii slovenského parlamentarizmu bol však ešte jeden podobný, aj keď nie identický prípad – bolo to za vlády Vladimíra Mečiara.
– V marci v roku 1993 sa dostal Mečiar do konfliktu s Kňažkom a dal prezidentovi Kováčovi návrh odvolať Kňažka z postu ministra zahraničných vecí. Prezident bol vtedy čerstvo zvolený v parlamente, a teda z milosti Mečiara, pre istotu však dal podanie na Ústavný súd SR, aby mu interpretoval príslušný článok, či je povinný odvolať ministra na návrh premiéra. Ústavný súd sa vyjadril nejednoznačne, že ho odvolať môže, ale nemusí. Michal Kováč Kňažka odvolal, lebo vtedy (marec 1993) ešte  nechcel ísť do absolútnej konfrontácie, ale o rok neskôr, keď vznikla nová vláda, na základe tohto judikátu odmietol na Mečiarov návrh vymenovať Ivana Lexu za ministra privatizácie.

Od roku 1999, keď sa zmenila parlamentná voľba prezidenta na priamu, menil sa aj článok 111 Ústavy SR a spôsob menovania a odvolávania ministrov má takúto podobu: „Na návrh predsedu vlády prezident SR vymenuje a odvolá ďalších členov vlády...“ Po ústavnej novelizácii sa teda zmenil slovesný vid z nedokonavého „vymenúva“ na dokonavý vid „vymenuje.“ Čiže o povinnosti prezidenta vymenovať ministra niet ani najmenších pochybností.

Gramatický aj sémantický rozdiel medzi týmito slovami je zrejmý. Napriek tomu, dá sa vysvetliť tento striktne daný článok ústavy aj inak – kreatívnejšie?
– Mimochodom, precedensom ohľadom nevymenovania Lexu operovala aj Nicholsonová, no pri nej sú medzery ohľadom jej nedovzdelanosti jasné a dali sa očakávať. Nakoniec dodnes asi nikto nevidel jej maturitné vysvedčenie, takže ak by sme si aj povedali, že by to mal vedieť každý maturant, Nicholsonová do tej skupiny asi ani nespadá. Zdá sa, že kreatívny výklad spomínaného článku je podľa všetkého len na prezidentovi či jeho poradcoch. Lenže potom pomenovanie „právny expert prezidentskej kancelárie“ je najhrubšia profesionálna nadávka. Akýsi takýto Kiskov právny expert Kubina dokonca išiel tak ďaleko, že napriek jasnému zneniu ústavy vyšiel s teóriou, že ústavu netreba interpretovať gramaticky. Tým sa totálne profesijne deklasoval a za normálnych okolností by mu mali okamžite odobrať diplom. Verím, že tento duchovný skvost ho dobehne a doživotne ho deklasuje, ak by niekedy kandidoval na nejakú prestížnu právnickú funkciu, napríklad na sudcu Ústavného súdu. Mimochodom, povinnosť Kisku vymenovať ministra uznáva aj ultrakiskoidný novinár Marián Leško, aj ten to však povedal účelovo, lebo Kiska zavádza do našej ústavnej praxe veľmi nebezpečný precedens, ktorý môže byť veľmi dvojsečnou zbraňou.

Prezident Kiska, respektíve jeho okolie si to všetko uvedomili a prezident urobil divoký uhýbací manéver – Pellegriniho hneď nevymenoval. Keby ho vymenoval, nemal by možnosť kádrovať ministrov. Naša ústava hovorí, čo musí prezident urobiť, ale, žiaľ, nestanovuje termíny dokedy. Tak vzniká veľa možností obštrukcie, ako sa to stalo, keď Kiska takmer znefunkčnil Ústavný súd tým, že tri roky odmietal vymenovať parlamentom navrhnutých ústavných sudcov.

Problém prezidentovej svojvôle pri kádrovaní ústavných sudcov či ministrov by sa dal odstrániť časovým limitom presne zakotveným v ústave?
– Na nezodpovedné a neústavné konanie prezidenta máme moldavský model. Tamojší ústavný súd v Kišiňove navrhol systémové riešenie. Ak si prezident nesplní povinnosť vymenovať ministra v stanovenej lehote (povedzme do 30 dní), jeho právomoci preberá v takom prípade predseda parlamentu alebo predseda vlády. Mohlo by to byť dobré riešenie aj pre nás  a nemusela by sa pri subjektívnom výklade ústavy prezidentom volať na pomoc Benátska komisia, ktorej odporúčania nakoniec Kiska aj tak ignoroval.

Predstavy o úradníckej vláde sa nenaplnili, ale stále je tu ešte ulica podporovaná mimovládkami a opozíciou, ktorá sa dožaduje predčasných volieb. Prezident už avizoval, že pokoj nebude. Skončí sa to napokon referendom? (Pozn. Slova: Rozhovor vznikol ešte pred oznámením občana A. Kisku, že nebude kandidovať v ďalšom období na prezidenta.)
– Referendum o otázke predčasných volieb už bolo dvakrát a bolo neúspešné, lebo sa nenašlo dostatočné kvórum, aby bolo platné. Najvyššie dosiahnuté  kvórum dvoch referend, bolo tridsaťsedem percent. Teda okrem toho jediného, podľa mňa sfalšovaného, o vstupe Slovenska do Európskej únie. Keby sa aj v súčasnosti podarilo vyzbierať tristopäťdesiattisíc podpisov potrebných na vyhlásenie referenda, keďže Matovič má dosť peňazí na zaplatenie širokej siete „zberačov“ podpisov , sú tu ešte nejaké následné procesy, povedzme, podanie na Ústavný súd, či je referendum o skrátení volebného obdobia ústavne konformné a či je legitímne, aby sa dĺžka volebného obdobia stanovená ústavou skracovala, či sú alebo nie sú porušené politické práva. Treba totiž zdôrazniť, že obe neúspešné referendá o skrátení volebného obdobia neboli preskúmané na Ústavnom súde, a preto nie je ani jasné, či sú alebo nie sú ústavne konformné, a teda prípustné. Vláda má dnes zjavnú väčšinu, má mandát, ktorý získala prijatím obnoveného programového vyhlásenia, preto na predčasné voľby nie je nijaký rozumný argument.

Ale ulica, hoci je za zenitom, pokračuje v požiadavkách ďalej. Organizátori demonštrácií majú dostatok financií na organizovanie posmrtného sobáša dvoch zavraždených mladých ľudí a ďalších virtuálnych protestných podujatí. Čo si myslíte o pozadí týchto akcií?
– Nejaká „skoro“ maturantka, slečna Farská a nejaký Šeliga majú akýsi „transparentný“ účet, podľa ktorého jedna ich akcia stojí šesťtisíc eur, čo veľmi podhodnotené a nereálne číslo. Sú v tom veľké otázniky. V pozadí sú podľa všetkého skrytí ľudia, ktorí finančne podporujú a logisticky riadia tváre, vlastne figúrky týchto protestov. Nie sme však v týchto štruktúrach, preto máme len indície, ale nie jasné dôkazy.

Organizátori čítajú zo scenárov, ktoré sami nenapísali?
– Dá sa to tak povedať. Organizátori demonštrácií si uvedomujú, že by bolo kontraproduktívne ťahať na pódiá politikov z radov opozície, ktorí sú sami diskreditovaní, preto tam volajú rôznych hercov a umelcov. Títo ľudia z pouličných tribún nemajú reálne vedomosti o tom, ako funguje ústavný systém, nemajú predstavu o parlamentnej demokracii, nevedia napríklad o tom, prečo vláda nemá kompetencie odvolať prokurátora Kováčika voleného v parlamente. Samozrejme, Kováčika môže parlament odvolať, ale iba vtedy, ak by spáchal úmyselne nejaký trestný čin. Žiadne iné možnosti nemá.

Momentálne sa pozornosť väčšinových médií aj ulice sústreďuje na boj proti vedeniu RTVS. Je vôbec na tento boj nejaký relevantný dôvod?
– K tomu treba opäť uviesť krátke entré. Bývalý minister kultúry Krajcer brutálnym spôsobom dostal verejnoprávnu televíziu i rozhlas do područia politikov, keď zlúčil obe inštitúcie do „telerozhlasu“ s názvom RTVS. Pre historickú pamäť treba zdôrazniť, že sa mu to podarilo presadiť za asistencie Slotovej SNS. Ak predtým riaditeľov týchto samostatných inštitúcií volili rady televízie a rozhlasu, tak Krajcer presadil, že voľby riaditeľov prešli do kompetencie parlamentu. Predtým bol mandát členov rady stanovený na šesť rokov a po dvoch rokoch sa vždy obnovovala tretina členov rady. Na základe tohto kľúča sa nikdy nestalo, aby mala v rade väčšinu vládna koalícia, lebo model bol vypracovaný tak, aby nebolo možné po zmene vlády ľahko ovládnuť verejnoprávny rozhlas i televíziu novou vládnou garnitúrou. Treba jasne povedať, že toto všetko zrušil Krajcer, že toto všetko zrušila retroaktívne Radičovej vláda, lebo členovia rady nedokončili svoj mandát.

Riaditeľom sa podľa tohto modelu stal Jaroslav Rezník, ktorého zvolilo deväťdesiatšesť poslancov tajným hlasovaním. Prečo nastal počas jeho pôsobenia taký mohutne medializovaný problém údajnej „normalizácie“ RTVS?
– Je to paradoxné, veď Rezník neprijal medzi svojich spolupracovníkov žiadne stranícke kádre Smeru-SD, ale prijal napríklad Dzurjanina, ktorý bol v minulosti v bývalej rozhlasovej rade nominantom KDH. Celý problém vznikol v čase prvých protivládnych demonštrácií, keď bolo spravodajstvo RTVS extrémne politicky „aktivistické“. Dobšinský a Strižinec boli predovšetkým krátko po voľbách v roku 2016 hlásnymi trúbami opozície, na to by sme mohli uviesť celý rad príkladov, keď sa ešte pred parlamentnými voľbami, ale hlavne po nich usilovali dehonestovať túto koalíciu. Keď bolo jasné, že mediálna hystéria zostaveniu vlády nezabráni, trochu zabrzdili, ale to, čo predvádzajú, nemá s verejnoprávnosťou nič spoločné. Pamätáme si slová týchto aktivistov RTVS: „Zrada na voličoch! Bugár zradca!“ a podobné vyjadrenia. Dnes sú na čele neobjektívnej kritiky voči vedeniu verejnoprávnej inštitúcie ľudia ako Hanzelová, ktorá má na rováši vážne profesionálne zlyhania. Za ťažké pochybenia tejto osoby a kvôli jej neobjektívnosti bude RTVS z rozhodnutia licenčnej rady platiť pokutu. Ďalší zásadný problém je, že monopol na verejný diskurz v televízii má Michal Havran, pravidelný prispievateľ Denníka N a SME. Do svojej „súkromnej relácie“ si pozýva kamarátov iba jednostranného politického zafarbenia, ale nepozýva národne orientované osobnosti, ostentatívne ignoruje významnú a relevantnú časť názorového spektra, pričom často provokuje, keď rieši napríklad umelý problém antisemitizmu štúrovcov. A títo ľudia dnes kričia za masívnej podpory médií a opozície, že ich vedenie RTVS šikanuje. Absurdné!

Aká perspektíva čaká slovenskú spoločnosť po parlamentných voľbách v roku 2020? Bude zostavovať vládu Sulíkova koalícia s Matovičom, Kolárom a KDH?
– Strana Smer-SD má dnes dvadsať percent preferencií a klesla na zhruba päťročné minimum. Strana Sas má reálne trinásť a nerastie, OĽaNO kleslo. Ostatné strany sú na tom plus-mínus rovnako ako pred ťažkou krízou, z ktorej opozícia vôbec neprofituje. Aj keď rátame s tým, že do parlamentu môže vstúpiť KDH, prípadne Progresívne Slovensko, stále tu bude strana bez najmenšieho koaličného potenciálu – ĽSNS Mariána Kotlebu. Sulík sa jednoznačne vyhraňuje voči Smeru-SD a iste by do koalície mohol pribrať okrem Smeru niektorú z terajších koaličných strán, lenže tu je kameňom úrazu – neakceptovateľný, arogantný Matovič, s ktorým by sotva išiel do partie Danko alebo Bugár.

Do volieb však zostávajú takmer dva roky, všeličo sa môže zmeniť.
– Samozrejme. Môžu sa objaviť na politickej scéne ďalšie nové strany a Smer môže vyrásť na dvadsaťpäť percent, ale to nemusí stačiť. Zatiaľ je vysoko pravdepodobná situácia, že nastane povolebný pat a bude sa veľmi ťažko skladať vláda. Možno sa politici budú trápiť podobne, ako to dnes vidíme v susednom Česku, kde Babiš ani po trištvrte roku nevie zložiť väčšinovú vládu..

Skrátená verzia rozhovoru vyšla v SNN

Foto: Archív R. M.

 

Priemer: 4.6 (50 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama