Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 5

Naozaj celonárodné oslavy?
Počet zobrazení: 4492
Podujatia v rámci Štúrovho roku vyvrcholili, ale neskončili sa, na dvojdňových celonárodných spomienkových oslavách 24. a 25. októbra 2015 v Uhrovci. Pricestovalo síce niekoľko tisíc ľudí, najmä zo západného Slovenska a Považia, ale akoby sa kdesi v Žiline či Martine končilo uvedomelé Slovensko. Na sobotňajšom hlavnom zhromaždení rečnili traja najvyšší štátni činitelia.

SÚVISIACE:

Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 1
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 2
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 3
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 4



Najživší aplauz zožal premiér Robert Fico, ktorý hovoril spontánne, bez papiera a nie tak zbytočne dlho ako prezident Andrej Kiska. Zabil to ale vtedajší šéf Národnej rady SR Peter Pellegrini, ktorý za prvého predchodcu na svojom poste označil Štúra, pričom sa už deti na základnej škole učia, že predsedom SNR v meruôsmych rokoch bol Jozef Miloslav Hurban. Ktovie, kto Pellegrinimu písal prejavy na historické témy. Ak si ho so sebou zobral aj na úrad vlády, mal by sa mať pred ním na pozore.

04_uvod_pochodu_v_uhrovci.jpg
Úvod historického sprievodu v Uhrovci 24. októbra 2015.

Celonárodné oslavy. Naozaj?
 

V Uhrovci sme videli iba dvoch ministrov a sotva tucet poslancov. Tých vraj nebolo podstatne viac ani na „slávnostnom zasadaní“ slovenského parlamentu, ktoré sa konalo 20. októbra 2015 v Kultúrnom dome Samka Dudíka na Myjave. Určite neboli uznášaniaschopní. To iba tak na margo vzťahu politikov k našim dejinám. S námietkou, že veď sa všetko organizovalo podľa scenára Smeru, sa v tomto prípade nedá súhlasiť.

Na Myjave boli aj bývalí prezidenti Rudolf Schuster, Ivan Gašparovič a ďalšie osobnosti, ktoré si potom prezreli expozíciu v Múzeu Slovenských národných rád v dostavanom pavilóne pri dome Anny Koléniovej, kde 19. septembra 1848 po prvý raz zasadala SNR. Položili tiež vence k pamätníku prvej Slovenskej národnej rady.

Pokiaľ ide o účasť organizovanej mládeže v Uhrovci, podľa zástav a transparentov sa tu dali identifikovať dve približne 15-členné skupiny mladých matičiarov a mládeže SNS. Mladých sociálnych demokratov zo Smeru zrejme čosi také, ako Štúr vôbec nezaujíma. Inak, Matica slovenská mala pred hlavným zhromaždením vlastný kultúrny program.

7_po_akte_kladenia_vencov_k_pomniku_l._stura.jpg
Po akte kladenia vencov k pomníku Ľ. Štúra v Uhrovci.

V pestrej ponuke kultúrnych i športových podujatí v Uhrovci si iste najväčšiu pozornosť zaslúžil historický sprievod v tradičnej réžii Eleny Beštovej, miestnej ministerky kultúry. Uhrovčania tak úchvatne priblížili dejiny svojho mestečka od Matúša Čáka Trenčianskeho, majiteľa Uhrovského hradu, cez pôvodne zemiansky, neskôr grófsky rod Zayovcov až po Štúrovcov. Najviac interview novinárom určite rozdal lesnícky podnikateľ Pavol Rusnák, ktorý už po druhýkrát predstavoval Ľudovíta Štúra i s pravou bradou. Tú si nechal zapustiť pred dobrými troma mesiacmi.

Tretia, letná výprava
 

Ešte sme dlžní pripomenúť poslednú, tretiu výpravu slovenských dobrovoľníkov z roku 1849, ktorá sa označuje ako letná, hoci sa skončila až koncom novembra. Jej príprava sa sústredila, podobne ako pri prvej, na Záhorí. Velením jednotky v Skalici poverili Slovákom nakloneného poľského dôstojníka v rakúskych službách majora Henrika Lewartowského. Dobrovoľníci mali vlastnú zástavu s rakúskym štátnym znakom a stužkami slovenských farieb. Boli vybavení jednotnou rovnošatou so slovenskou kokardou. Z Viedne dostávali výstroj aj žold.

Koncom júna sa presunuli do Zadunajska na pomoc rakúskym jednotkám. Za prítomnosti Štúra, Hurbana a Hodžu 29. júna v Račišdorfe (dnešná Rača) zložila slávnostnú vojenskú prísahu asi stovka mladých Račanov. Na terajšom Hlinkovom námestí, na mieste, kde na stál dom, v ktorom sídlil štáb hurbanovských dobrovoľníkov, v roku 1998 odhalili tabuľu z čierneho mramoru.

Zbor plnil len zaisťovacie úlohy pri Topoľčanoch, Prievidzi, v Turci a Honte, do bojov priamo nezasiahol. Začiatkom augusta jednotky mali pacifikovať územie stredného Slovenska pred maďarskými gerilami. Pri postupe sa k nej pridalo asi 300 chlapov z Liptova, s ktorými sa 24. augusta podarilo obsadiť strategickú Kremnicu a do konca mesiaca aj ostatné banské mestá. V prvej polovici septembra zbor v sile 1 200 mužov vytlačil maďarské gardy z Gemerskej stolice, kde sa k hurbanovským vojakom pridalo okolo 2 500 ďalších Slovákov.

Medzitým 13. augusta dostala maďarská revolučná armáda na frak v bitke pri Világoši, kde sa Rusom, ktorí prišli cisárskej Viedni na pomoc, vzdal najvyšší maďarský generál Artúr Görgey (rodák z Toporca pri Kežmarku) s poslednými 23-tisícmi gardistami.

13_rozpustenie_slovenskych_dobrovolnikov_21._novembra_1849.jpg
Rozpustenie slovenských dobrovoľníkov 21. novembra 1849 pred Letným
arcibiskupským palácom v Bratislave, obrázok nakreslil Viliam Paulini-Tóth.

František Jozef I. na návrh ministerskej rady podpísal 20. októbra príkaz na rozpustenie slovenského zboru, ktorý sa postupne presúval do Prešporka. Tam 21. novembra na Fürstenallee (Kniežacia alej, dnes Námestie Slobody, ľudovo nazývané Gottwalďák) pred Letným arcibiskupským palácom (teraz sídlo Úradu vlády SR) dobrovoľnícke vojsko oficiálne demobilizovali. Na ľavej strane priečelia budovy v roku 2009 „vďační Slováci“, zrejme Drahoslav Machala, nechali inštalovať pamätnú tabuľu so Štúrovým výrokom Najskôr musíme slúžiť sebe, potom iným!

Zbor potom na Bratislavskom hrade, v roku 1811 zničenom veľkým požiarom, za prítomnosti viacerých vysokých dôstojníkov slávnostne zložil zbrane. Lewartowski navrhol Jána Francisciho a Štefana Marka Daxnera na udelenie Leopoldovského rádu, pre zákulisné intrigy však k tomu nedošlo.

Členom štúrovského politického triumvirátu sa „neodporúčalo“ zúčastniť sa na bojoch letnej výpravy. A tak na západnom Slovensku organizovali ľudové zhromaždenia, na ktorých vysvetľovali dosah revolučných občianskych slobôd a získavali nových dobrovoľníkov. Vo Vrbovciach, Sobotišti, na Brezovej, Myjave, v Turej Lúke a Starej Turej úspešne, menej už v prevažne katolíckej Senici, Skalici a Holíči. Koncom augusta sa stredisko slovenskej agitácie prenieslo do Zemianskeho Podhradia, pôsobiska Ľudovítovho mladšieho brata, farára Samka Štúra.

Kým chorľavý Hurban sa musel liečiť v Piešťanoch, Štúr rečnil v Uhrovci, Bánovciach a Trenčíne, kde burcoval ľudí, aby sa postavili za odtrhnutie Slovenska od Maďarov a vytvorenie osobitnej krajiny podriadenej priamo rakúskej cisárskej korune. To mu maďarská šľachta, ani tá, čo zachovala lojalitu voči Františkovi Jozefovi, nikdy neodpustila. Dištriktný komisár gróf Anton Forgách zakázal Hurbanovi a Štúrovi usporadúvať ďalšie mítingy.

Porevolučné sklamania
 

Viacerí národovci sa dočkali úradníckych postov na stoličnej úrovni, ale celkovo viedenská vláda svoje sľuby nesplnila. Hurbana bez udania príčin pozbavili fary v Hlbokom. Nasledovali suspendácie, rozličné súdne žaloby. A to iba nastupoval tvrdý bachovský absolutizmus, ktorý sa skončil až vydaním Októbrového diplomu v roku 1860 a obnovením konštitučnej monarchie. Pravda, toho sa už Štúr nedožil. Ale aj nasledujúce relatívne liberálne obdobie, trvajúce pätnásť rokov, malo iba dočasný charakter. V roku 1875 nastúpila brutálna maďarizácia, ktorá sa skončila až zánikom rakúsko-uhorskej duálnej monarchie v roku 1918.

Po revolúcii v meruôsmych rokoch sa Štúr niekoľko mesiacov zdržiaval u rodičov v Uhrovci. V januári 1851 mu náhle zomrel vo veku 39 rokov starší brat Karol, básnik, učiteľ a kňaz, zanechajúc za sebou sedem malých sirôt. Ľudovít, ktorý donedávna žiadal od svojich spolubojovníkov, aby sa nezaťažovali rodinnými zväzkami, lebo inak nebudú môcť celú svoju energiu venovať národu, sa ihneď po bratovom pohrebe presťahoval do Modry, aby švagrinej Rozine pomáhal s výchovou detí.

10_pamatnik_padlych_pri_brezovej_pod_bradlom.jpg
Pamätník padlých postavený podľa návrhu architekta Dušana Jurkoviča
pri Brezovej pod Bradlom, kde 22. septembra 1848 prešiel slovenský dobrovoľnícky
zbor prvým bojovým krstom.

Na dnešnej Štúrovej ulici je budova označená pamätnou tabuľou, na ktorej sa uvádza, že tam Štúr býval v rokoch 1851 až 1856. Presnejšie by boli letopočty 1852 až 1855, lebo prvé dva roky žil v Tremlovskom dome na opačnej strane ulice a po zranení na poľovačke 22. decembra 1855 ho prichýlili v dome švagrinej.

V Modre prežil Štúr krušné časy pod policajným dozorom. Preto väčšina miestnych od neho bočila. Starí priatelia, vrátane Hurbana, ho navštevovali v tajnosti. Smrť milovaného brata bola iba prvá rana, ktorá ho čakala zo straty najbližších. V júni 1851 mu zomrel otec Samuel, o necelé dva roky Adela Ostrolúcka vo Viedni a vzápätí v Trenčíne matka Anna. Zdravotne sa mu pohoršilo, finančne ani nehovoriac. Bratia Mikuláš a Gustáv Ostrolúckovci mu vybavovali miesto tajomníka na Krajinskom súde v Bratislave, čo však odmietal, lebo sa nádejal, že ho povolajú za profesora politických vied do Belehradu.

Hoci sa šikanovanie zostrovalo, Štúr sa pokúšal obnoviť slovenské politické noviny a činnosti spolku Tatrín, či založiť v Modre vyššie gymnázium s výučbou teológie, vďaka ktorému by sa toto malokarpatské mestečko stalo jedným z centier národného hnutia. Všetko márne. Sporovliví mešťania, osobitne Nemci, neskôr neprejavili záujem ani o udržanie nižšieho gymnázia, vraj im stačí ľudová škola.

A tak sa Štúr vrátil k svojej obľúbenej literárnej téme – k slovanskej ľudovej tvorivosti. V roku 1853 mu v Prahe vydali knihu O národných piesňach a povestiach plemien slovanských a v Bratislave básnickú zbierku Spevy a piesne. Od konca roku 1852 pripravoval v nemčine spis z filozofie dejín Das Slawenthum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti) s predstavou budúceho (demokratického) Ruska, združujúceho všetky slovanské národy.

Posledná, utajovaná návšteva
 

Grasalkovičov palác v Bratislave, kde sa podľa Zúbkovho románu počas plesu Ľudovít Štúr a Adela Ostrolúcka do seba zaľúbili, sme už v tomto seriáli spomínali. Grasalkovičovci, pôvodne chorvátsky zemiansky rod, vlastnil majetky i v dnešnej Ivanke pri Dunaji. Keď vymreli po meči, pozemky aj s kaštieľom kúpilo srbské knieža Michal Obrenović. Ten po tom, čo ho v roku 1842 dočasne zosadili z trónu, žil v rakúskom exile. V tom čase sa spriatelil so Štúrom a v lete 1848 prispel značnou finančnou sumou na výzbroj slovenských dobrovoľníkov.

Na znak vďaky mu Štúr venoval svoju knihu O národných povestiach a piesňach... Koncom roka 1855 navštívil inkognito Obrenovića na jeho vidieckom sídle v Ivanke, čo na kaštieli pripomína pamätná tabuľa. Domov sa vrátil vo veľmi dobrej nálade. Ktovie, na čom sa dohodli? To už sa nedozvieme. Žiaľ, bolo to ich posledné stretnutie a zrejme vôbec posledná Štúrova návšteva mimo Modry...

17_kastiel_v_ivanke_pri_dunaji_kde_sa_stur_v_decembri_1855_posledny_raz_stretol_so_srbskym_kniezatom_michalom_obrenovicom.jpg
Kaštieľ v Ivanke pri Dunaji, kde sa Štúr v decembri 1855 posledný raz stretol
so srbským kniežaťom Michalom Obrenovićom. 

V roku 1860 Michal Obrenović po druhý raz získal nad Srbskom politickú moc. Ako panovník pokračoval v tvrdej protitureckej politike svojho otca kniežaťa Miloša. V roku 1867 si vymohol odchod Turkov z väčšiny srbských pevností a tým úplnú faktickú nezávislosť svojej vlasti od Osmanskej ríši. Tak či onak, 10. júna 1868 Michala zavraždili počas prechádzky v parku. Nikdy sa neobjasnilo, kto najal atentátnikov. Po druhej svetovej vojne Ivanský kaštieľ pripadol agrorezortu, po novembri 1989 sa reštitúciou vrátil do správy Spoločnosti Ježišovej (jezuitov).

Od 20. marca 2014 sa dá v obci nájsť ešte jedna pamätná tabuľa viazaná na štúrovcov. Inštalovali ju na budove bývalého zájazdového hostinca U čierneho orla (dnes La Paloma!), kde sa v marci 1844 študenti bratislavského lýcea rozlúčili s 22 spolužiakmi, ktorí na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z Katedry reči a literatúry česko-slovenskej odišli študovať na Evanjelické lýceum do Levoče.

Pri tejto príležitosti tu spievali pieseň Ponad Tatrou blýska, ktorú zložil 23-ročný Janko Matuška na nápev ľudovej piesne Kopala studienku, pozerala do nej. Tá sa 12. decembra 1918 stala súčasťou hymny ČSR. Do dnešnej podoby štátnej hymny Slovenskej republiky s pomalším tempom a s dvoma slohami ju v roku 1992 upravil hudobný skladateľ Ladislav Burlas.

01_myjava_dom_pani_koleniovej.jpg
Dom Anny Koléniovej, kde 19. septembra 1848 zasadala prvá SNR,
teraz súčasť Múzea Slovenských národných rád.


02_myjava_muzeum_snr_interier.jpg
Interiér Múzea Slovenských národných rád na Myjave.

5_z_pochodu_v_uhorvci.jpg
Uhrovčanky v dobových kostýmoch v sprievode mestečkom.

6_ktory_z_nich_je_ludovit_stur.jpg
Ktorý z nich je Ľudovít Štúr? Správna odpoveď: štvrtý sprava.

8_zo_slavnostneho_zhromazdenia_v_uhrovci.jpg
Zo slávnostného zhromaždenia v Uhrovci, 24. október 2015.

9_adela_ostrolucka_vita_hosti_muzea_v_uhrovci.jpg
Pred rodným domom Ľudovíta Štúra nechýbala ani Adela Ostrolúcka,
aspoň tak sa návštevníkom predstavovala.


12_pamatna_tabula_na_hlinkovom_namesti_v_raci_kde_v_roku_1849_sidlil_stab_slovenskych_dobrovolnikov.jpg
Pamätná tabuľa na Hlinkovom námestí v Rači, kde v roku 1849
sídlil štáb slovenských dobrovoľníkov.

14_dnes_sidlo_vlady_sr_kedysi_letny_arcibiskupsky_palac_pred_ktorym_sa_v_novembri_1849_skoncila_anabaza_slovenskych_dobrovolnikov.jpg
Dnes sídlo vlády SR, kedysi Letný arcibiskupský palác, pred ktorým sa
v novembri 1849 skončila anabáza slovenských dobrovoľníkov.


15_pamatna_tabula_na_prieceli_uradu_vlady_sr_palaca_pred_ktorym_v_novembri_1849_slavnostne_rozpustili_zbor_slovenskych_dobrovolnikov.jpg
Pamätná tabuľa na priečelí Úradu vlády SR, paláca pripomínajúca
rozpustenie zboru slovenských dobrovoľníkov.

Foto: Autor a jeho archív

(Dokončenie nabudúce)

SÚVISIACE:
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 1
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 2
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 3
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 4

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984