Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 4

Nad Tatrou aj pod ňou sa blýskalo
Počet zobrazení: 6136
Vzápätí po zverejnení Žiadostí slovenského národa 11. mája 1848 maďarská vláda vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač. Preto sa museli schovávať a súčasne tajne presunúť do Prahy, kde sa pripravoval Slovanský zjazd. Štúr sa zastavil u rodičov v Uhrovci. Odtiaľ tajne cestoval do Zemianskeho Podhradia k mladšiemu bratovi Samkovi, ktorý tam pôsobil ako evanjelický kňaz. Hoci bol mladý v širokom okolí ho uznávali ako výborného kazateľa.

SÚVISIACE:

Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 1
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 2
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 3

 

Z Podhradia pochádzajú aj bratia, spisovatelia Machalovci: Ivan (5. 1. 1940) a Drahoslav (16. 11. 1947 – 1. 1. 2015), ktorý sa začiatkom 90. rokov bil za to, aby po postavení novej evanjelickej fary tú starú barbarsky nezbúrali. Niekdajší zúrivý reportér Drahoš by si zaslúžil pamätnú tabuľu už len preto, koľko pamätných tabúľ sa mu podarilo iniciovať a potom zrealizovať! A niekoľko ich je aj v Zemianskom Podhradí.

Fara v Zemianskom Podhradí zostala
 

Jednopodlažnú faru i vďaka Drahošovi Machalovi zrekonštruovali a v októbri 1994 v nej otvorili Pamätný dom Jozefa Ľudovíta Holubyho, prírodovedca, historika, archeológa, národopisca a evanjelického kňaza, a Ľudovíta Vladimíra Riznera, absolventa bratislavského lýcea, ktorý síce prežil väčšinu svojho života v rodnej obci ako dedinský učiteľ, no súčasne bol prvým slovenským bibliografom, spisovateľom, redaktorom, etnografom, jazykovedcom a regionálnym historikom.

V dome vystavujú materiály aj o iných dejateľoch osudovo spätých s obcou. Bol to napríklad jazykovedec Pavel Doležal, historik, publicista a blízky Štúrov spolupracovník Ladislav Pauliny, básnik a ďalší farár Žigmund Pauliny, ktorý tu vychovával polosirotu, budúceho podpredsedu Matice slovenskej Viliama Pauliniho-Tótha, evanjelický kňaz Ondrej Hlaváč prispievajúci článkami do Slovenských národných novín, rodina Ostrolúckych, ako aj Samko Štúr.

02_zemianske_podhradie_byvala_fara_600x450.jpg
Budovu bývalej evanjelickej fary sa pred zbúraním podarilo zachrániť aj vďaka
Drahoslavovi Machalovi.

Jeho najstaršia dcéra Ľudmila sa vydala za biológovho brata Gustáva Holubyho, evanjelického farára v Lubine. Inak druhú dcéru, ktorá sa narodila necelý rok po smrti Adely Ostrolúckej, Samko pokrstil za Adelu. Jeho syn Anton začal svoju dráhu kňaza ako kaplán práve u Gustáva Holubyho. Jeho vnuk, detský psychológ a publicista, profesor Ivan Štúr zomrel 4. decembra 2015 ako 82-ročný, v Slove sme nedávno priniesli jeho zamyslenia.

Bývalá fara s pamätnými tabuľami dotvára námestíčko okolo krásneho oválneho empírového kostola, jedného z dvoch svojho druhu v strednej Európe (druhý je v Nemecku). O náročnú stavbu na bývalom močiari sa zaslúžila na prelome 18. a 19. storočia rodina barónov Príleských. Neveľký, no v exteriéri i interiéri vkusne klasicisticky vyzdobený chrám má štyri brány, jednu z každej svetovej strany.

Miestni vám ochotne ukážu, kde v lóži pri hlavnom oltári sedávala na službách božích Adelka, kde zase Ľudko a ako na seba zamilovane hľadeli. Nezabudnú tiež pripomenúť, ako sa Štúr po rebríku vyškrabal koncom mája 1848 na pôjd pod strechou kostola, kde sa mal zo dva-tri dni schovávať. Jednu noc ho vraj ukrývali aj Ostrolúcki v kaštieli.

Ten bol tiež ako ten na Ostrej Lúke pôvodne renesančný a má dve bašty. Neskôr ho prestavali v empírovom slohu a potom v akomsi socialistickom, aby bol vhodný pre sociálno-zdravotné zariadenie pre postihnuté ženy. Ale sa aspoň zachoval i s priľahlým parčíkom.

Aj národní hrdinovia utekali
 

Ľudovít pod rúškom tmy ušiel k staršiemu bratovi Karolovi, evanjelickému farárovi v Modre. Ten bratovi na krátky čas poskytol útočište, ako by sme dnes povedali, pred maďarskými bezpečnostnými orgánmi. Svedčí o tom pamätná tabuľa z čierneho mramoru odhalená pri storočnici Ľudovítovej smrti.

V tom istom roku osadili tabuľu aj na horárni v Modre-Harmónii, z ktorej sa dozvedáme, že z nej v noci z 28. na 29. mája 1848 previedol Ľudovíta Štúra mestský horár Ján Veštík na Záhorie „a tak ho zachránil národu“. Konkrétne povediac skúsený lesník so Štúrom prešiel cez Malé Karpaty do Jablonového, kde ho na rímskokatolíckej fare privítal jeho dávny priateľ, národný buditeľ Ján Galbavý. Po troch dňoch ukrývania ho dal ako svojho organistu previesť pri Záhorskej Vsi na rakúsku stranu, odkiaľ Štúr odcestoval do Viedne a potom vlakom do Prahy. Slovanský zjazd a vzápätí revolúcia sa mohli začať...

Štúr sa aj s Hurbanom do Zemianskeho Podhradia vrátili koncom augusta 1849 v rámci tretej, Letnej výpravy slovenských dobrovoľníkov. Na priestranstve pri kostole 30. augusta zorganizovali veľké zhromaždenie ľudu, na ktoré pozvali i richtárov zo širokého okolia.

V susedných Bánovciach nad Bebravou sa obdobná udalosť uskutočnila 10. septembra. Štúr toto mestečko dôverne poznal, každoročne ním prechádzal na štúdiá i do „roboty“ v Bratislave, v polovici päťdesiatych rokov 19. storočia tu často navštevoval sestru Karolínu a brata Janka, ktorý tu v období 1854 až 1857 pôsobil ako sudca slúžnovského úradu.

08_banovce_susosie_423x600.jpg
Pospíšilovo súsošie z roku 1836 v Bánovciach nad Bebravou
venované Ľudovítovi Štúrovi sa pokladá za jedno z najkrajších.

Pri príležitosti stého výročia začatia verejnej činnosti Ľudovíta Štúra v Bánovciach 30. augusta 1936 odhalili prvý pomník venovaný tomuto veľkému synovi slovenského národa od akademického sochára Jozefa Pospíšila. Dodnes sa považuje za jeden z najvydarenejších. Na kruhovej kamennej základni sa vypína dohora zužujúci stĺp a na ňom je vztýčená Štúrova bronzová socha. Po pravej strane na nízkom podstavci autor umiestnil kamenný reliéf slovenských povstalcov.

Samko bol farárom v Zemianskom Podhradí do svojej predčasnej smrti 15. februára 1861. Zomrel ako 42-ročný na mozgovú porážku (až na najmladšieho Janka sa nik zo Štúrových súrodencov nedožil päťdesiatky). Pochovali ho za kostolom na evanjelickom cintoríne, ktorý medzičasom zrušili, nový zriadili o čosi vyššie. Tak tu ostal už iba Samkov pomník a hrobka tunajšej vetvy Ostrolúckych. Jej viacerí potomkovia ešte žijú v Budapešti.

Vo víre revolúcie
 

Vo Viedni 16. septembra 1848 vznikol prvý oficiálny politický orgán Slovákov a Sloveniek – Slovenská národná rada. Jej politické vedenie tvorila trojica Hurban, Štúr a Hodža, vojenské českí velitelia Bernard Janeček a Bedřich Bloudek.

Funkcia predsedu mala pripadnúť vždy tomu, na rodnom území ktorého sa mali odohrávať vojenské operácie. Keďže zbor dobrovoľníkov za zvukov bubnov prekročil 18. septembra moravsko-slovenské hranice na myjavských kopaniciach, lídrom sa stal Hurban. Táto funkcia mu prischla nadobro, lebo aj keď mal neskôr zdravotné problémy, z troch štúrovských náčelníkov sa ukázal pre vedenie ozbrojeného boja ako najschopnejší.

Prvá – Septembrová výprava sa s rozličným stupňom (ne)úspešnosti odohrala v podjavorinskom kraji a na Záhorí, v priestore chotárov Myjavy, Brezovej pod Bradlom, Senice a Starej Turej. Druhá – Zimná, už lepšie vyzbrojená výprava sa pripravovala v spomínanom Tešíne. Štvrtého decembra 1848 prekročila moravsko-slovenské hranice v Jablunkovskom priesmyku a ešte v ten deň obsadila Čadcu.

10_pamatnik_zasadnutia_snr_v_cadci_520x600.jpg
Autorom reliéfu na pomníku na pamäť zasadania SNR koncom roka 1848
je sochár Vojtech Ihriský.

Rímskokatolícka fara sa stala dočasným sídlom SNR a jej vodcov Hurbana a Štúra, ktorí tam 6. decembra vydali Výzvu k národu slovenskému. K dobrovoľníkom sa vzápätí pridalo tridsať Kysučanov. Dnes by sme tú budovu darmo hľadali, musela ustúpiť i s pamätnou tabuľou z roku 1937 obchodnému domu Družba. Inak, Čadca má teraz iba jednu historickú pamiatku – barokový kostol sv. Bartolomeja.

Práve pred jeho vchodom na Námestí slobody umiestnili pomník, ktorý v roku 1998, pri 150. výročí prvého Slovenského povstania, celý zrekonštruovali. Autorom reliéfu je sochár Vojtech Ihriský, stavebnú podobu mu dali architekt Vladimír Macura a akademický maliar Pavol Muška.

Z Budatína do Žiliny, na Turiec a Pohronie
 

Slovenskí povstalci v decembri 1848 pokračovali smerom na Kysucké Nové Mesto, kde Štúr býval niekoľko dní na katolíckej fare u svojho priateľa Jána Lotnera, a Budatín, odkiaľ maďarskí gardisti po prvom vojenskom strete bezhlavo zutekali do Žiliny. Napriek víťazstvu a protestom slovenských predstaviteľov rozhodol cisársky veliteľ o stiahnutí dobrovoľníkov na Moravu.

Druhý raz prekročili hranicu na Silvestra. Po opätovnom úspešnom boji pri Budatíne sa im podarilo preniknúť až do centra Žiliny a ešte v ten istý deň im padlo do rúk celé mesto.

Monumentálny pamätník J. M. Hurbanovi slávnostne odhalili 12. mája 2006 za účasti prezidenta Ivana Gašparoviča. Je síce situovaný na miestach bojov slovenských povstalcov, ale bolo to ideálne rozhodnutie? V spleti križovatiek rýchlostných ciest, ktoré si ako obeť vyžiadali aj zachovaný kaštieľ?

11_pamatnik_j._m._hurbana_v_budatine_600x495.jpg
Pamätník s jazdeckou sochou J. M. Hurbana od Ladislava Beráka pripomína
hneď dve víťazné bitky slovenských dobrovoľníkov v úvode tzv. zimnej výpravy
1848 – 1949 v Budatíne.

Jedenásť metrov vysoké trojvršie s dvojkrížom aspoň prispieva k účinku protihlukovej bariéry. Autorom päťmetrovej jazdeckej sochy vodcu slovenských výprav je akademický sochár Ladislav Berák. Hurban s čudným klobúkom a kolmo vytasenou šabľou trocha pripomína Cervantesovho dômyselného rytiera Dona Quijota de la Mancha vyzbrojeného kópiou.

Po skončení bojov 4. januára 1849 prehovorili na verejnom zhromaždení na Mariánskom námestí v Žiline Štúr aj Hurban, no nik sa k slovenským dobrovoľníkom nepridal (podobne ako v Rajci a Prievidzi; naopak, v Turci a v Liptovskom sv. Mikuláši bola verbovka úspešná). Na pamiatku tejto udalosti tam však postavili pomník slovenských dobrovoľníkov. Na inom, Štúrovom námestí 13. septembra 2002 odhalili najväčšiu sochu Ľudovíta na Slovensku. Je vysoká 5,3 metra a váži 3,2 tony. Autorom je tiež Ladislav Berák.

Mohutnú skulptúru však po štyroch rokoch previezli do depozitu v Dopravnom podniku mesta Žilina, kde bola uložená podobne ako viacero kovových či kamenných Leninov a Gottwaldov po celom Československu – vo vodorovnej polohe. Musela ustúpiť stavbe nového obchodného centra po tom, čo mestské zastupiteľstvo na návrh vtedajšieho primátora Jána Slotu námestie predalo súkromným investorom. Autor pochopiteľne nesúhlasil, aby jeho dielo stálo kdesi medzi obchodnými regálmi a tak nasledovalo dlhodobé dohadovanie o tom, kam bronzovú sochu znovu nainštalovať. Vyústilo to do rozhodnutia, že v mestskej časti Bôrik, pričom Sad mieru premenovali na Park Ľudovíta Štúra. Druhé odhalenie sa konalo až po desiatich (!) rokoch za primátora Igora Chomu 26. októbra 2012, hlavný príhovor predniesol premiér Robert Fico.

Ďalší nápor dobrovoľníckeho zboru s podporou cisárskych vojsk smeroval na Turiec, Kremnicu, Pohronie a potom na Spiš a Šariš. Ozbrojenú zložku výpravy sprevádzala aj propagandistická, presadzovaná na ľudových zhromaždeniach, na ktorých vystupovali najmä Štúr a Hurban. Formulovali na nich požiadavky slovenského národa, definovali ciele vojenskej výpravy a popritom verbovali nových mladých mužov do svojich radov. Osobitne Hurban pritom používal slovné zvraty, ktoré neboli natoľko nežné, akoby sa od kňaza očakávalo, ale o to väčší úspech zaznamenal.

Takýto tábor ľudu sa napríklad konal 10. januára 1849 v Prievidzi, 13. januára v Turčianskom sv. Martine, o deň na to v Mošovciach, 5. februára v Banskej Bystrici, 6. februára v Brezne nad Hronom, v polovici februára v Spišskom Podhradí a Levoči, potom v Košiciach, či 3. marca v prešovskej reštaurácii Čierny orol.

Za živa v Bystrici, po smrti v nebi
 

Ľudovít Štúr ako jeden z politických vodcov slovenských dobrovoľníkov do Banskej Bystrice zavítal po boku cisárskeho vojska 2. februára a ubytoval sa v hostinci U raka, v dome, ktorý dodnes stojí na Námestí SNP. O tri dni na to rečnil v stoličnej sieni župného dumu. Teraz tam sídli Štátna vedecká knižnica.

Vlani tam 28. septembra pri príležitosti 200. výročia narodenia tohto veľkého syna nášho národa v autentickom prostredí na prvom poschodí, pred vstupom do pamätnej sály slávnostne odhalili tabuľu s text: „Ľudovít Štúr vystúpil na zhromaždení v župnom dome 5. 2. 1849 s prejavom za slobodu a práva slovenského národa.“ Z prítomných zverboval ôsmich mladíkov, na druhý deň v Brezne ani jedného, zato v Tisovci ho prijali veľmi srdečne.

Spisovateľka, literárna historička a múzejníčka Jana Borguľová sa zaslúžila o to, že vieme, že okrem tejto návštevy Štúr strávil niekoľko dní v mesta pod Urpínom už v roku 1835. V pražských Národných novinách z roku 1911 objavila článok so spomienkou, že sem počas letných prázdnin Štúr ako poslucháč teológie na bratislavskom lýceu a ako podpredseda Spoločnosti česko-slovanskej prišiel na pozvanie spolužiaka Samuela Vanku a býval u jeho rodičov na Dolnej Striebornej ulici. Pritom sa tradovalo, že mu u nich veľmi chutili bryndzové halušky a haruľa.

Podarilo sa mu nie raz stretnúť aj s Karolom Kuzmánym, budúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej, ktorý mal vtedy síce iba 29 rokov, ale ako evanjelický kňaz bol už uznávanou osobnosťou. Ktovie, možno sa tak nájdu dôkazy o pobyte Štúra aj v iných mestách a obciach Slovenska, čo sa teraz spochybňuje, hoci tradície prežívajú.

V Banskej Bystrici v meruôsmych rokoch žilo veľa národne orientovaných učiteľov, študentov, advokátov i prostých ľudí, ktorí sa neskôr zapojili do matičného hnutia. V hostinci U raka vtedy Štúra navštívil jeho priateľ, lekár a nastávajúci spisovateľ Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský. V neďalekej Hrochoti od roku 1847 pôsobil ako evanjelický farár „pohronský slávik“ Andrej Braxatoris Sládkovič, ktorý s nadšením privítal revolúciu, za čo bol v roku 1849 zaistený a vyšetrovaný. Od roku 1856 až do svojej smrti žil v Radvani nad Hronom, kde je aj pochovaný. Posledných desať rokov svojho života prežil v Banskej Bystrici inžinier-zememerač, inak romantický básnik Ján Botto.

16_brezno_tabula_na_evanjelickej_fare._600x438.jpg
Na breznianskej evanjelickej fare sa vystriedalo viacero významných kňazov spisovateľov.

V Brezne sa Ľudovít Štúr na krátky čas ubytoval na evanjelickej fare u Jána Chalupku, o 21 rokov staršieho brata Sama Chalupku. Ján bol prvým slovenským dramatikom, ktorého frašky zľudoveli a doteraz sa uvádzajú v divadlách. Tiež sa zasadzoval o národné práva Slovákov a Sloveniek.

Samo, bard pravdy, ako tohto revolučného básnika označovali, sa na bratislavskom lýceu najprv spoznal s Ľudovítovým starším bratom Karolom. Zdedil evanjelickú faru v Hornej Lehote pri Brezne na 43 rokov (!) po svojom otcovi Adamovi, ktorý bol tak isto literárne činný.

Bojovým krstom prešiel Samo už v roku 1831 v poľskom povstaní proti ruskému samoderžaviu, kde ho vážne zranili na krku, preto nosieval šál. V meruôsmych rokoch sa priamo na bojoch už nezúčastnil, ale pomáhal Hurbanovi verbovať dobrovoľníkov v Liptove a na Orave. V marci 1849 bol členom deputácie na cisárskom dvore vo Viedni a v roku 1861 spoluautorom Memoranda slovenského národa, ktorým sa okrem iného položili základy Matice slovenskej.

Pravdepodobne sa Štúr do Levoče zatúlal už pred revolúciou, keď absolvoval výlety do Tatier. Napokon v roku 1844 sem dorazila skupina študentov, ktorí prešli na tamojšie lýceum na protest proti tomu, že Ľudovíta pozbavili v Bratislave profesúry. Bol medzi nimi aj jeho brat Samko. V polovici februára 1849 sem prišiel so zimnou výpravou slovenských dobrovoľníkov. Pri príležitosti stého výročia zrušenia poddanstva mu 30. októbra 1949 na Námestí majstra Pavla oproti župnému domu odhalili socha v nadživotnej veľkosti od akademického sochára Františka Gibalu. Použil na ňu spišský mramor, teda travertín.

21_stur_a_zaborsky_kosice_600x448.jpg
Dvojportrét Ľudovíta Štúra a Jonáša Záborského na pamätnej tabuli od Juraja Bartusza
v roku 1972 inštalovali na starej katolíckej fare v Košiciach.

Ešte jedno výtvarné dielo sa spája so zimnou výpravou. Ide o bronzovú tabuľu od akademického sochára Juraja Bartusza z roku 1972 s portrétmi dvoch mužov Ľudovíta Štúra a Jonáša Záborského. A to na starej katolíckej fare na Hlavnej ulici č. 28 v Košiciach. Spoznali sa v roku 1840 na univerzitných štúdiách v nemeckom Halle. Budúci básnik, prozaik, dramatik, historik, novinár a teológ bol niekoľko mesiacov kaplánom u M. M. Hodžu v Liptovskom sv. Mikuláši, no ešte koncom roka 1840 prijal miesto farára v Rankovciach.

Po požiari jeho fary a kostola Záborského dajako čudne osvetlilo, konvertoval z protestantizmu na katolícku vieru a v roku 1843 ho znovu vysvätili na katolíckeho kňaza. V tom istom roku sa dostal do sporov so Štúrom, lebo nesúhlasil s jeho kodifikáciou spisovnej slovenčiny (boj o Žehry) a odmietol i jeho národný program ako nerealistický.

Pôsobil ako nemecký kaplán v zhungarizovaných Košiciach, kde mu strpčovala život povesť pansláva. V revolučnom roku 1848 ho väznili a vyšetrovali pre prechovávanie Žiadostí slovenského národa. Od štatariálneho súdu ho zachránil len príchod cisárskeho vojska koncom februára 1849 spolu so slovenskými dobrovoľníkmi.

Stretnutie so Štúrom sa uskutočnilo na fare v utajení v noci 24. februára. Na pamätnej tabuli sa diplomaticky uvádza, že vedúci predstavitelia slovenského národa „rokovali o národnom programe Slovákov“, ale k zblíženiu stanovísk nedošlo. Záborský totiž neschvaľoval ani štúrovsko-hurbanovské povstanie. Napokon po rokoch predsa len prijal novú podobu slovenčiny, venoval sa literárnej činnosti, najmä rukopisu Dejín kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových.

FOTOGALÉRIA:

01_peter_michal_bohun_slovenske_ludove_zhromazdenie_z_jari_1848_olej_1848_1849._600x436.jpg
Peter Michal Bohúň: Slovenské ľudové zhromaždenie z jari 1848, nedokončený
olej z rokov 1848 až 1849, SNG.

03_zem_podhradie_pamatny_dom_600x450.jpg
Zborová dozorkyňa Anna Rýdza, učiteľka na dôchodku, nadšene sprevádza
návštevníkov Pamätnej izby v Zemianskom Podhradí.

04_empirovy_kostol_v_zem._pod._600x435.jpg
Originálny empírový kostol v Zemianskom Podhradí dala na konci 18. storočia
postaviť Ester Príleská. Dolu: Interiér kostola.

04a_zem._podhradie_ev._kostol_interier_600x450.jpg

05a_kastiel_v_zem._pod._600x421.jpg
Priečelie pôvodne renesančného kaštieľa v Zemianskom Podhradí, kde sa
Ľudovít Štúr v roku 1846 spoznal s rodinou Ostrolúckych.


06_hrob_samuela_stuara_ml._v_zemioanskom_podhradi_600x450.jpg
Hrob Samuela Štúra, mladšieho Ľudovítovho brata, pri kostole v Zemianskom Podhradí.

07_pamatna_tabula_na_byvalej_fare_v_modre._600x487.jpg
Pamätná tabuľa na bývalej evanjelickej fare na Dolnom námestí v Modre,
kde Karol Štúr v máji 1848 niekoľko dní schovával mladšieho brata Ľudovíta.

09_v_polsku_najvacsi_evanjelicky_kostol_jezisa_krista_v_tesine_kde_sa_zmesti_7_000_ludi_pochadza_z_konca_18._storocia._466x600.jpg
Najväčší poľský evanjelický Kostol Ježiša Krista v Tešíne, kde sa
zmestí 7 000 ľudí, pochádza z konca 18. storočia.

12_berakova_socha_l._stura_v_ziline._535x592.jpg
Najväčšia socha Ľudovíta Štúra od Ladislava Beráka po jej prenesení
do mestskej časti Žiliny Bôrik v roku 2012.

13_hrob_s_nahrobnikom_jana_bottu_na_cintorine_v_banskej_bystrci._391x600.jpg
Náhrobok štúrovského básnika Jána Bottu na cintoríne
v Banskej Bystrici.

14_hrob_andreja_sladkovica_v_radvani._545x570.jpg
Náhrobný kameň ďalšieho absolventa bratislavského lýcea, básnika
Andreja Sládkoviča v Radvani nad Hronom, kde pôsobil ako evanjelický farár
od roku 1856 až do svojej smrti v roku 1872.

15_brezno_hrob_jana_chalupku._600x522.jpg
Hrob staršieho druha štúrovcov, dramatika a evanjelického kňaza Jána Chalupku
v Brezne.

18_horna_lehota_hrob_sama_chalupka_500x600.jpg
Mladší brat Jána Chalupku, básnik Samo Chalupka pôsobil 43 rokov
na evanjelickej fare v Hornej Lehote, kde je aj pochovaný.

17_horna_lehota_pomnik_sama_chalupku_600x450.jpg
Pomník Sama Chalupku pri evanjelickej fare a kostole v Hornej Lehote
od akademického sochára Stanislava Biroša.

19_horb_janka_matusku_dolny_kubin_600x382.jpg
Janko Matuška, autor textu hymny Nad Tatrou sa blýska, ktorú napísal, keď
študenti odišli do Levoče na protest proti odobratiu profesúry Štúrovi, našiel
miesto posledného odpočinku na historickom cintoríne v rodnom Dolnom Kubíne.

20_ludovit_stur_monument_levoca_496x600.jpg
Socha Ľudovíta Štúra v centre Levoče od sochára Františka Gibalu
je z travertínu.

Foto: Autor a jeho archív

(Pokračovanie)

SÚVISIACE:
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 1
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 2
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 3

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984