Reklama
Reklama

Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 3

Zo západného na stredné Slovensko
Počet zobrazení: 5526
Keď v lete 1836 Ľudovít Štúr prvý raz v rámci prázdninovej cesty zavítal do dediny Hlboké neďaleko Senice, netušil, že sa tu o sedem rokov stane farárom takmer na polstoročie jeho najväčší priateľ Jozef Miloslav Hurban. Krátko po tom, ako sa vtedy ešte slobodný Hurban nasťahoval do miestnej fary, 11. júla 1843 sem na niekoľkodňový pobyt pozval Štúra, o šesť rokov staršieho konškoláka z bratislavského lýcea, evanjelického kňaza Michala Miloslava Hodžu a načas i zanieteného českého vydavateľa slovenskej literatúry Jána Kadavého.

SÚVISIACE:
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 1
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 2

 

 

Hlboké, Dobrá Voda a späť
 

Veľmi tu nerelaxovali, po týždni intenzívnych dišpút prijali rozhodnutie o novej spisovnej slovenčine postavenej na stredoslovenskom nárečí. Presnejšie na kultúrnej stredoslovenčine, alebo, ak chcete, na jazyku, akým vtedy hovorili národne uvedomelí mešťania v Liptovskom sv. Mikuláši. Samozrejme, hlavný navrhovateľ, jazykovedec a básnik Hodža s tým nemal problémy, ale Štúr i Hurban sa museli ešte riadne obracať, aby mäkčili ď, ť, ň, ľ tak, ako sa patrí.

Trojica národných buditeľov sa 17. júla vybrala cez Malé Karpaty do obce Dobrá Voda pod rovnomenným stredovekým hradom. Posledné roky svojho života tu trávil poloslepý bard slovenskej poézie Ján Hollý. Po tridsaťročnom pôsobení na poste katolíckeho kňaza v Maduniciach pri požiari v máji 1843 prišiel o všetok majetok i o zdravie. V núdzi sa ho ujal priateľ z mladosti Martin Lackovič, miestny dekan.

05_andrej_kovacik_stur_hurban_a_hodza_na_navsteve_u_jana_holleho_na_dobrej_vode_vpravo_martin_lackoviuc_obraz_namalovany_cca_roku_1935._600x519.jpg
Andrej Kováčik: Návšteva Štúra, Hurbana a Hodžu u Jána Hollého na Dobrej Vode,
vpravo sediaci Martin Lackovič, obraz namaľovaný okolo roku 1935.


Štúr s Hurbanom a Hodžom predostreli Hollému projekt novej spisovnej slovenčiny. Autor Selaniek a troch národných eposov síce požehnal ich úsiliu, uznal, že stredoslovenčina sa viac hodí na prepisovanie ľudovej tvorby, sám však ostal verný bernolákovčine.

Na jar 1846 Štúr a Hurban zavítali opäť na Dobrú Vodu, teraz aj s redaktorom Slovenských národných novín Petrom Kellnerom-Hostinským. Požiadali Hollého o spoluprácu a podporu pri rozšírení radov kultúrno-vzdelávacieho spolku Tatrín o katolícku inteligenciu.

Slovenský Homér však už bol vážne chorý. Zomrel takmer v utajení uprostred revolúcie na jar 1849, pochovali ho na miestnom cintoríne s originálnymi kamennými náhrobníkmi.

Ako vôbec prvému slovenskému literátovi sa mu národ poskladal na pomník od sochára Ladislava Dunajského, ktorý nad hrobom slávnostne odhalili 11. mája 1854. Štúr sa tam napriek policajnému dohľadu vybral z Modry a vystúpil ako prvý rečník. Zrejme posledný raz na verejnosti.

Na stene farského úradu na Dobrej Vode visí tabuľa a v novšej prístavbe zriadili v roku 1985 Pamätnú izbu Jána Hollého. Verejnosti je prístupný aj jeho rodný dom v Borskom Mikuláši na Záhorí, ktorý vzdušnou čiarou nie je až taký vzdialený.

Pod martinskými lipami
 

Do Hlbokého chodieval Štúr v 40. rokoch 19. storočia pomerne často. Začiatkom októbra 1845 sem pricestoval niekoľko dní pred Hurbanovým „pohrabom“, aby svojho kamaráta od riskantného kroku ženby odhovoril, lebo sa vraj už nebude môcť s plným nasadením venovať veciam národným. Márne argumentoval, láska bola väčšia a 7. októbra sa v Sobotišti konal veľký sobáš Hurbana s jednou z prvých ochotníckych herečiek Slovenska Aničkou Jurkovičovou. Štúr si ju postupne obľúbil.

02_evanjelicka_fara_v_hlbokom_v_ktorej_v_rokoch_1843_az_1888_zil_a_tvoril_j._m._hurban_dostala_minuly_rok_novy_sat_v_povodnej_farbe_i_s_povodnymi_architektonickymi_detailami._600x338.jpg
Evanjelická fara v Hlbokom, v ktorej v rokoch 1843 až 1888 žil a tvoril J. M. Hurban,
dostala minulý rok nový šat v pôvodnej farbe i s pôvodnými architektonickými detailmi.

Na obnovenej fasáde fary si možno prečítať text na mramorovej tabuli, ktorú zhotovil sochár Vojtech Baďura na pamiatku schôdzky Štúra, Hurbana a Hodžu v lete 1843. Osadili ju 22. júna 1958, slávnostným rečníkom bol profesor Milan Pišút, literárny historik rodom z Liptovského Mikuláša.

Vedľajšia tabuľa s reliéfnou bustou od sochára Ladislava Majerského predstavuje najstaršieho Hurbanovho syna Svetozára, neskôr známeho literáta, publicistu a všestranného verejného činiteľa Vajanského, ktorý sa tu narodil 16. januára 1847. Toto dielo odhalili 6. septembra 1936 pri príležitosti 20. výročia spisovateľovej smrti. Pamätná izba J. M. Hurbana sa však nachádza inde, v bývalej škole, ktorú vlani zrekonštruovali a na jeseň otvorili novú stálu expozíciu.

V Hlbokom pred kostolom, ktorého takmer kompletný inventár sa zachoval ešte z Hurbanových čias, stojí od septembra 1929 socha J. M. Hurbana z carrarského mramoru od akademického sochára Frica Motošku. Na neďalekej vyvýšenine sa zase vypína dvanásť metrov vysoká mohyla architekta Dušana Jurkoviča nad miestom, kde v júni 1948 na pokyn Laca Novomeského z pôvodného hrobu pri plote cintorína preniesli Hurbanove telesné pozostatky.

Po jeho smrti v roku 1888 sa Anička Jurkovičová presťahovala k synovi Konštantínovi do Turčianskeho sv. Martina, kde pôsobil aj Vajanský. Zomrela v roku 1905 a pochovali ju na národnom cintoríne. Kúsok od nej má náhrobník projektovaný v roku 1931 podľa Dušana Jurkoviča Svetozár Hurban Vajanský s manželkou Idou. Zo štúrovcov pod martinskými lipami svoj posledný sen sníva napríklad Ján Francisci, Ján Kalinčiak, Viliam Pauliny-Tóth, Štefan Marko-Daxner, Janko Kráľ (jeho údajné pozostatky previezli zo Zlatých Moraviec v roku 1940) či spomínaný Ján Kadavý.

Najstarší, ale vždy len tretí
 

Tradičným kultúrnym centrom národného hnutia bol i Liptovský sv. Mikuláš. V druhej tretine 19. storočia mal na tom výrazné zásluhy ďalší člen štúrovskej trojky, niekedy neprávom opomínaný – Michal Miloslav Hodža. Pochádzal z horného Turca. Narodil sa 2. septembra 1811 v Rakši. Na rodnom dome mu v septembri 2011 pri príležitosti 200. výročia narodenia odhalili pamätnú tabuľu. V obci má tiež pamätnú izbu.

10_pollakova_socha_m._m._hodzu_pred_evanjelickym_kostolom_v_liptovskom_mikulasi._596x600.jpg
Pollákova socha M. M. Hodžu pred evanjelickým kostolom v Liptovskom Mikuláši.

Po tom ako ho v roku 1837 vysvätili za kňaza, prežil najproduktívnejšiu časť svojho života v Mikuláši, kde bol okrem iného až do roku 1866 evanjelickým farárom. V revolučných rokoch 1848 a 1849 sa po boku Štúra a Hurbana podieľal na vedení najmä politického, menej už ozbrojeného boja za práva Slovákov. Hodža totiž de facto dezertoval, v podstate bol pacifista a zachovával si odpor k používaniu zbraní.

Pri Hodžovi treba priznať, že zohral významnú, odborne hlavnú rolu pri kodifikácii spisovnej slovenčiny. V roku 1852 jeho vylepšovacie pripomienky akceptoval rímskokatolícky teológ a jazykovedec Martin Hattala a zahrnul ich do prvej gramatiky slovenského jazyka – Krátkej mluvnice slovenskej. Veľmi zjednodušene povedané, odvtedy sa žiaci trápia s písaním tvrdého a mäkkého „i“, ale máme aj dvojhlásky a široké e, teda ä.

Hodža mal leví podiel na založení (na jeho fare 28. augusta 1844) a fungovaní celonárodného spolku Tatrín, na činnosti ktorého prvý raz v histórii participovali obe náboženské konfesie. Jeho cieľom bolo všestranne zveľaďovať kultúrny život a vzdelanosť Slovákov a Sloveniek, najmä vydávaním a distribúciou kníh v ich materinskom jazyku a podporou slovenských študentov.

Hodža bol predsedom spolku, na jeho fare sa každoročne konali výročné „sednice“. S výnimkou štvrtého zasadania 9. a 10. augusta 1847, keď pre toto podujatie i s účasťou Štúra, Hurbana a Hodžu a ďalších 58 Slovákov ponúkol svoju strechu katolícky kňaz v Čachticiach Jozef Urbanovský. Práve vtedy sa predstavitelia oboch cirkevných vyznaní dohodli na užívaní novej slovenčiny. V roku 1933 na rímskokatolíckej fare osadili mramorovú tabuľu, ktorej text sa končí zvolaním z básne Viliama Pauliniho-Tótha: „Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš.“

V predvečer revolúcie
 

Na hlbockej fare sa 18. marca 1848 uskutočnila porada národovcov, na ktorej prijali plán ľudových zhromaždení. Na ich základe sa mal vypracovať národný program. Hurban 28. apríla vyhlásil na veľkom mítingu Nitrianske žiadosti slovenského národa. Nekonal sa však v Nitre, ale v Brezovej pod Bradlom (bola súčasťou Nitrianskej stolice), kde sa o päť mesiacov odohrali prvé povstalecké boje.


16_pomnik_pripominajuci_vyhlasenie_ziadosti_slovenskeho_naropda_v_maji_1848_v_liptovskej_ondrasovej._456x600.jpg
Pomník pripomínajúci vyhlásenie Žiadostí slovenského národa
v máji 1848 v Liptovskej Ondrašovej.


Hlavné myšlienky z tohto dokumentu pretavili do „celonárodných“ štrnásťbodových Žiadostí na ďalšej, poslednej sednici Tatrína na mikulášskej fare 10. mája. Na druhý deň ich na manifestácii v kúpeľoch Ondrašová na predmestí Liptovského sv. Mikuláša verejne prečítal hybský notár Ľudovít Klein. Pri 80. výročí – 11. mája 1928 tam odhalili mohutný pomník s mramorovým pilónom a s kovovým orlom na jeho vrchole. Žiadosti boli až do roku 1918 najradikálnejším programom národného sebaurčenia Slovákov. Všetky ostatné boli iba jeho odvarmi.

Maďarské úrady ešte v ten deň vydali na troch hlavných slovenských bohatierov zatykač. Niekoľko dní sa schovávali po Slovensku, ale potom si to zamierili na Západ. V Prahe ich čakal slovanský zjazd, ktorý prerušila revolúcia...

Po porážke maďarského povstania sa Hodža vrátil do Mikuláša, dva roky bol dokonca stoličným notárom Liptovskej župy. Po maďarsko-rakúskom vyrovnaní však aj preňho nastali krušné časy. Keď ho suspendovali z miesta kňaza, rozhodol sa riešiť existenčnú situáciu odchodom do zahraničia, za čo sa dalo Sliezsko v tom čase duálnej ríše považovať. Ako penzista našiel útočište pred šikanovaním v Tešíne, kde vtedy v pomerne tolerantných pomeroch žili Poliaci, Nemci, Česi a početná protestantská komunita. Dodnes je tam najväčší evanjelický kostol na území Poľska.

Hodža po troch rokoch – 26. marca 1870 –  zomrel. Telesné pozostatky previezli až v roku 1922 do Mikuláša. Jeho pomerne skromný hrob nájdeme naľavo od vchodu do vrbického cintorína.

Dnes tiché námestíčko v Mikuláši
 

Tranovského ulica sa na svojom konci rozširuje do námestíčka ohraničeného z troch strán evanjelickým kostolom, farou a Galériou Petra Michala Bohúňa. Možno tam obdivovať viacero sôch. Okrem iných aj Štúra, Hodžu a výtvarníka Bohúňa, ktorý tiež patril do skupiny štúrovcov, viacerých namaľoval. V Mikuláši desať rokov vyučoval maľbu na dievčenskej evanjelickej škole.

Na bývalom farskom úrade sú pamätné tabule a dnu filiálka vlastivedného múzeum mesta a regiónu stredného Liptova venovaná práve štúrovcom a Tatrínu. Múzeum dostalo meno po Jankovi Kráľovi, jednom z najuznávanejších štúrovských básnikov. Narodil sa 22. apríla 1822 práve v Liptovskom sv. Mikuláši. Hoci mal túlavé topánky, často sa vracal do svojho rodiska. Podieľal sa i na príprave založenia Tatrína.

V máji 1848 však na celonárodné zhromaždenie do Mikuláša neprišiel, lebo ho koncom marca za poburovanie ľudu proti vrchnosti uväznili i s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom v Šahách. Preto sa aj v jednom z bodov Žiadostí nalieha na ich oslobodenie.

13_pollakova_socha_janka_krala_pri_kostole_sv._miklasa_v_liptovskom_mikulasi_600x584.jpg
Pollákova socha Janka Kráľa pri kostole sv. Mikuláša v Liptovskom Mikuláši.

Kráľ má sochu na centrálnom Námestí osloboditeľov. Rovnako ako dve skulptúry pri evanjelickom kostole (Hodžu a predstaviteľa slovenskej a českej barokovej literatúry, inak rodáka z Tešína, Juraja Tranovského) zhotovil v nadživotnej veľkosti z vápenca v 50. rokoch minulého storočia akademický sochár Ladislav Pollák.

Kráľ po viacerých peripetiách skončil svoju životnú púť v Zlatých Moravciach. Jeho rovesník a konškolák z bratislavského lýcea, údajne najkrajší kapitán slovenských dobrovoľníkov Ján Francisci pochádzal síce z Hnúšte, ale po revolúcii začas pôsobil v Mikuláši. V úradníckej kariére to dotiahol až na župana Liptovskej stolice. Keď sa však Rakúšania dohodli s Maďarmi a Slovákov hodili cez palubu, Francisciho penzionovali. Napokon sa veľmi rozčarovaný presťahoval do Martina, kde aj zomrel.

Volala sa Adela Ostrolúcka
 

Od roku 1845 v Zemianskom Podhradí, obci na úpätí Bielych Karpát, pôsobil najprv ako kaplán a potom ako evanjelický farár Ľudovítov mladší brat Samuel, prezývaný Samko. Pred revolúciou ho brat pomerne často navštevoval a stretával sa tam aj Hurbanom, ktorý to z Hlbokého nemal až tak ďaleko.

Štúr sa prostredníctvom Samka zoznámil so šľachtickou, evanjelickou a všestranne vzdelanou rodinou Ostrolúckych. Tabulárny sudca Zvolenskej stolice a poslanec Uhorského snemu Ľudovít Ostrolúcky tam okolo roku 1800 svadbou s Ludvíkou Príleskou vyženil rozsiahle majetky i s kaštieľom, ktoré potom zdedil jeho mladší syn Gustáv. Pritom pôvodné rodinné panstvo na Ostrej Lúke a v širšom okolí pripadli staršiemu synovi – Mikulášovi.

Bratia Ostrolúcki sa často navštevovali a do Zemianskeho Podhradia chodievala aj Mikulášova dcéra Adela. Neexistuje o tom písomný doklad, ale pravdepodobne niekedy v lete 1846 jej rúčku zdvorilo prvý raz pobozkal Ľudovít Štúr. Na jej otca určite pozitívne zapôsobil, lebo Štúrovi dopomohol k získaniu mandátu poslanca za slobodné kráľovské mesto Zvolen v Uhorskom stavovskom sneme. Ten na jeseň 1847 zvolal do Bratislavy rakúsky cisár Ferdinand I. Dobrotivý. Taký troška prostoduchý, no v auguste 1830 ho v Dóme sv. Martina korunovali za uhorského kráľa Ferdinanda V., čo si Štúr ako študent evanjelického lýcea v Bratislave, iste nenechal ujsť.

25_pamatnatabulavostrejluke-autor-marianpolonskyb_600x281.jpg
Pamätná tabuľa na stene obecného úradu na Ostrej Lúke z roku 2014,
autor Marián Polonský.

V roku 1935 na mestskej radnici vo Zvolene (dnes Lesnícke a drevárske múzeum, ktoré vlastní aj pozostalosť po rodine Ostrolúckej) umiestnili bronzový reliéf od akademického sochára Jozefa Pospíšila, ktorý pripomína, že tu v zasadacej sieni 30. októbra 1847 došlo k voľbe poslanca Štúra. Pričinil sa o to aj tamojší katolícky farár Jozef Kozáček, ktorý sa neskôr stal podpredsedom Matice slovenskej. Vraj k rozhodnutiu viacerých radných prispelo i to, že rodák z Uhrovca na rozdiel od svojich troch protikandidátov nežiadal za zastupovanie v parlamente finančné dotácie. Koľko takých poslancov by sa teraz našlo?

Po Štúrovi v meste pod Pustým hradom pomenovali ulicu, park, gymnázium aj krajskú knižnicu. V roku 1966 mu odhalili pomník od akademického sochára Jána Kulicha a architekta Jozefa Lacka, ktorý tvorí železobetónový trojuholníkový podstavec s kovovou bustou. Nuž, viete, železobetón...

Pravidelne od roku 1965 usporadúvajú celoslovenské súťaže v rétorike – Štúrov Zvolen a v novinárskej tvorbe stredoškolákov a vysokoškolákov – Štúrovo pero. Napriek tomu všetkému neexistuje dôkaz, že sa Štúr v meste niekedy zastavil.

Na Ostrej Lúke vám odprisahajú, že tam hrával kolky na Panskej lúke, ale v dobovej literatúre či v listoch sa čosi také nespomína. Dokonca sú potvrdené len dve Štúrove návštevy Ostrolúckych vo Viedni, kde sa po revolúcii rodina, ktorá ostala verná rakúskemu cisárovi, zväčša zdržiavala. A to by bolo strašne málo na doučovanie Adely vo viacerých slovanským jazykoch i na veľkú lásku...

Najsmutnejšie kúpele na Slovensku
 

Známa je Štúrova korešpondencia s Adeliným bratom Gejzom, podľa ktorej sa Ľudovít chystal na prelome augusta a septembra 1851 odskočiť z liečebného pobytu v Korytnici na Ostrú Lúku. Napokon z plánu zišlo, lebo Adela s rodičmi odcestovala do Viedne. Zo Štúrova – Parkanu, časti Nána, už vtedy chodili vlaky do metropoly cisárstva. Mimochodom, vlani sa matičiari pokúsili bez schválenia mestským zastupiteľstvom zasadiť na dunajskom nábreží aspoň základný kameň budúceho Štúrovho pomníka. V tomto doteraz údajne tolerantnom mestečku sa to skončilo kopou hnoja a odcudzením mramorovej tabule.

28_korytnica_pomnik_snp_600x450.jpg
Z reliéfu pomníka SNP v Korytnici postupne odchádzajú postavy partizánov
do zberných surovín. 


Korytnické kúpele sú na tom po privatizácii z 90. rokov minulého storočia úbohé. Akoby tadiaľ prešiel front a ľudia tú spúšť nechali zarásť. Darmo tam budete hľadať liečebný dom Oľga s tabuľou z tmavosivej žuly z roku 1980, ktorá by mala pripomínať Štúrov pobyt. V roku 1845 sa tam liečil aj J. M. Hurban, čo neskôr využil pri napísaní podarených humoristických poviedok s názvom Korytnické poháriky alebo Veselé chvíle nezdravého človeka.

Adela 18. marca 1853 náhle zomrela ako 28-ročná na týfus. Po pol roku jej pozostatky previezli do rodinnej krypty v ostrolúckom kostole, ktorý bol na konci druhej svetovej vojny poškodený a tak ho zbúrali. Krypta však ostala a v roku 1967 pri nej vybudovali podľa architekta Jozefa Chrobáka (vlani zomrel) pamätník z mohutného betónového kvádra.

Na stene Obecného úradu v Ostrej Lúke 17. mája 2014 odhalili pri príležitosti 190. výročia narodenia Adely pamätnú tabuľu od akademického sochára Mariána Polonského. So slávnostnými prejavmi vtedy vystúpili europoslanec Eduard Kukan, ktorý na projekt finančne prispel, a novinár a prozaik Drahoslav Machala. Na priečelí renesančného kaštieľa to nešlo urobiť, lebo je v strašnom stave. Pretože okrem obci patrí jeho časť aj súkromníkom, pomocou dotácií je prakticky neopraviteľný. Aj také máme zákony.

FOTOGALÉRIA:

01_hlboke_socha_hurbana_458x600.jpg
Motoškova socha J. M. Hurbana z carrarského mramoru
z roku 1929 pred evanjelickým kostolom v Hlbokom.

03_nova_expozicia_vo_vlani_vynovenej_pamatnej_izby_j._m._hurbana_v_byvalej_evanjelickej_skole_v_hlbokom._600x400.jpg
Nová expozícia vo vlani vynovenej Pamätnej izbe J. M. Hurbana v bývalej
evanjelickej škole v Hlbokom.

04_autor_clanku_pred_hurbanovou_mohylou_na_byvalom_cintorine_v_hlbokom._504x600.jpg
Autor článku pred Hurbanovou mohylou na niekdajšom cintoríne v Hlbokom.

06_dobra-voda-jan-holly-muzeum-pamatna-izba_600x450.jpg
Pamätná izba Jána Hollého v prístavbe rímskokatolíckej fary na Dobrej Vode.

07_pri_slavnostnom_odhaleni_pomnika_nad_hrobom_jana_holleho_na_dobrej_vode_v_maji_1858_recnil_aj_ludovit_stur._600x550.jpg
Na slávnostnom odhalení Dunajského pomníka nad hrobom Hollého
na Dobrej Vode v máji 1858 rečnil aj Ľudovít Štúr.

08_socha_jana_holleho_pri_bratislavskom_dome._autori_555x600.jpg
Socha Jána Hollého z roku 1981 pri bratislavskom dóme.
Autori: akademický sochár Ervín Staník a architekt Jozef Huntier.

09_nahrobny_pomnik_anicka_hurbanovej-jurkovicovej_na_martinskom_cintorine._484x600.jpg
Náhrobný pomník Aničky Hurbanovej-Jurkovičovej na martinskom cintoríne.

11_druhy_hrob_m._m._hodzu_na_vrbickomk_cintorine_v_liptovskom_mikulasi._600x450.jpg
Druhý hrob M. M. Hodžu na vrbickom cintoríne v Liptovskom Mikuláši.

11a_expozicia_tatrina_a_ziadosti_slovenskeho_naroda_muzera_janka_krala._600x450.jpg
Expozícia Tatrína a Žiadostí slovenského národa v Múzeu Janka Kráľa.

12_pamatna_tabula_na_historicku_sednicu_spolku_tatrin_v_roku_1847_na_cachtickej_fare._494x328.jpg
Pamätná tabuľa na historickú sednicu spolku Tatrín v roku 1847 na čachtickej fare.

14_socha_ludovita_stura_od_ladislava_snopeka_pred_starou_farou_v_liptovskom_mikulasi._467x600.jpg
Socha Ľudovíta Štúra od Ladislava Snopeka pred starou farou
v Liptovskom Mikuláši.

15_socha_p._m._bohuna_od_frana_stefunka_pred_galeriou_v_liptovskom_mikulasi_obdobna_stoji_aj_pred_sng_v_bratislave._600x450.jpg
Socha P. M. Bohúňa od Fraňa Štefunka pred galériou v Liptovskom Mikuláši,
obdobná stojí aj pred SNG v Bratislave.

17_p._m._bohum_jan_fransici_ako_vojensky_dobrovolnik_na_myjave_roky_cca_1848_-_1850._533x600.jpg
P. M. Bohúň: Ján Francisci ako vojenský dobrovoľník na Myjave, asi 1848 – 1850.

18_hrob_jana_francisciho_na_narodnom_cintorine_v_martine._600x569.jpg
Hrob Jána Francisciho na Národnom cintoríne v Martine.

19_miesto_poesledneho_odpocinku_jana_kalinciaka_v_martine._518x600.jpg
Miesto posledného odpočinku Jána Kalinčiaka v Martine.

20_hroby_rodiny_viliama_paulinyho-totha_spriazneneho_s_dulovcami_v_martine._600x572.jpg
Hroby rodiny Viliama Paulinyho-Tótha spriaznenej s Dulovcami v Martine.

21_pozostatky_janka_krala_v_roku_1940_previezli_zo_zlastych_moraviec_do_martina_niektori_ich_pravost_vsak_spochybnuju._517x600.jpg
Pozostatky Janka Kráľa v roku 1940 previezli zo Zlatých Moraviec
do Martina, niektorí ich pravosť však spochybňujú.


22_muzeum_zvolen_tabula_469x368.jpg
Pospíšilov reliéf pripomína, že v starej radnici vo Zvolene zvolili
30. október 1847 za poslanca tohto kráľovského mesta Ľudovíta Štúra.

23_zvolen_park-ludovita-stura_600x594.jpg
Kulichov pomník v Parku Ľudovíta Štúra v centre Zvolena.

24_ostra_luka_kastiel_600x437.jpg
Renesančný kaštieľ na Ostrej Lúka sa postupne mení na ruinu. Mladší,
barokový kaštieľ už dávnejšie zrovnali so zemou.

26_sturovo-zakladny-kamen-ludovita-stura_560x373.jpg
Základný kameň budúceho pomníka v Štúrove ostal po útoku vandalov bez mramorovej tabule.

27_korytnica_kupelne_budovy_600x431.jpg
Korytnica, známe kúpele v dolnom Liptove, ako vyzerali na jeseň 2014.

Foto: autor  a jeho archív

(Pokračovanie)


SÚVISIACE:
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 1
Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 2
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama