Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (9)

Počet zobrazení: 5891

Čitatelia Slova si môžu v lete na pokračovanie prečítať román spisovateľa Ľuboša Juríka skôr, než vyjde tlačou. Navyše, autor sa podujal na experiment, akýsi interaktívny pokus medzi textom a čitateľmi, ktorí sa môžu k jeho textu vyjadrovať, dopĺňať ho svojimi spomienkami, osobnými zážitkami a pod., ktoré by sa potom – podľa zváženia autora – mohli dostať do definitívnej podoby rukopisu.
Svoje pripomienky, spomienky, námety a príbehy posielajte na e-mail: slovo@noveslovo.sk


dubcek_300_prelinanie.jpg
 

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 3. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 4. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 5. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 6. pokračovanie
    
Rok dlhší ako storočie 7. pokračovanie  
Rok dlhší ako storočie 8. pokračovanie  


    8)

     Len čo primár vyšiel z nemocničnej izby, vstúpila sestrička.

     „Pán primár nemá najlepšiu náladu,“ povedala s miernym nádychom škodoradosti. „Musím vám zobrať krv a poslať do laboratória pred tou vašou operáciou. Jedno pichnutie ihlou vari strpíte...“

     Bez dlhých ceremónií a dosť necitlivo  mi vyhrnula rukáv na pyžame a pichla ihlu do žily. Sklonila sa tesne nado mňa; páchla lacnou voňavkou a cesnakom.

     „Prečo nemá najlepšiu náladu?“ spýtal som sa.

     Sestrička sa odtiahla. „Však vy viete. Je to kvôli tomu, že ho u nás nezvolili za riaditeľa nemocnice. Vraj kvôli tomu zákonu.“

     „Kvôli akému zákonu? Čo s tým má zákon spoločné?“

     Sestrička sa odtiahla. „To by ste hádam mali vy vedieť...! Mňa to nezaujíma. Béďa hovoril, že je to kvôli tomu zákonu... to slovo som si nezapamätala. Je to niečo s lustrami.“

     Nechápavo som hľadel na jej bacuľatú tvár a drobné vriedky, ktoré mala na lícach. Vzápätí mi zaplo; skrivil som tvár do grimasy. „Lustračný zákon,“ povedal som skleslým hlasom. „Asi mal na mysli tento zákon...“

    „Myslím, že áno,“ odpovedala nedbanlivo. „Kvôli tomu zákonu ho nezvolili? To je čudné! Béďo povedal, že vy ste boli proti tomu zákonu. Tak ako ho mohli schváliť?“

     „Ja som ten zákon nepodpísal,“ povedal som, akoby som sa chcel ospravedlniť. Lenže... nemal som sa za čo ospravedlňovať.

     Rok 1991 sa začínal vo Federálnom zhromaždení slávnostne: začalo sa rokovanie o Listine základných práv a slobôd. Pre mňa malo prijatie tohto dokumentu zásadný význam: základné ľudské práva a slobody mi boli – a nielen mne! – dlhodobo upierané. Ešte aj teraz, keď ležím na lôžku a neviem, kedy a či vôbec sa odtiaľto dostanem, mám v živej pamäti roky ústrkov, ponižovania a prenasledovania počas husákovskej normalizácie. Napriek tomu, že vtedajšia československá vláda podpísala záverečný akt helsinskej konferencie už v roku 1972 a zaviazala sa rešpektovať ľudské práva, práva vylúčených členov strany a ich rodín, no aj ďalších občanov sa ani v najmenšom nerešpektovali; naopak, hrubo a bezcitne sa porušovali. Husákom dirigovaná vláda si nemohla dovoliť nepodpísať helsinský protokol; no všetko jedno – represie proti občanom pokračovali. Ale helsinské signály sa nedali dlhodobo umlčať. Bolo mi nadovšetko jasné, že prijatie Listiny základných práv a slobôd ako ústavného zákona je kľúčovým bodom nášho spoločenského systému. Ako vznešene zneli tie slová... „Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“

     Vznešené patetické... a ako ťažko sa dodržiavajú!

     8. januára 1991 som vo Federálnom zhromaždení vystúpil s prejavom k návrhu ústavného zákona o Listine základných práv a slobôd:

     „Túžby nášho ľudu dostávajú konkrétnu podobu v zákonnej úprave, ktorá má zaručiť dôstojný, slobodný život každého človeka. Dejiny spoločnosti sú preniknuté obrovským úsilím o zabezpečenie slobody. Najlepší duchovia všetkých čias v prospech a na osoh všetkých hľadali a formulovali Magnu Chartu, Deklaráciu nezávislosti, spoločenské zmluvy, aby sa ľudstvo na prahu 20. storočia, poučené pustošivými vojnami a hlbokými krízami zjednotilo na Všeobecnej deklarácii ľudských práv (...) Slobodu, ktorú sme získali a upevňujeme, chápem ako podmienku nášho mravného konania. Listinu ľudských práv považujem za určitý druh morálneho kódexu, ktorý má v našej spoločnosti proti zvoli a svojvôli presadiť a upevniť zásady mravnosti a humanity, ktoré vždy patrili k rozhodujúcim faktorom pre tých, ktorí v našom živote viedli zápas o ľudské práva...“

     Pripomenul som však aj to, že musíme usporiadať spoločnosť tak, aby sme zaručili slobodu a rovnosť v spoločenskej situácii, keď sa dôsledky expanzívneho súkromného vlastníctva môžu prejaviť v sociálnej nerovnosti a dať podnet k inému druhu neslobody.

     Veril som, že totalitný režim odchádza, mení sa na režim pluralitný, že vytvárame podmienky prechodu od totality k občianskej spoločnosti.

     Pravdaže, ústavný zákon Federálneho zhromaždenie schválilo; napokon, bola to jedna z podmienok, aby sme sa mohli zapojiť do európskych štruktúr.

     Zákon o Listine základných práv a slobôd mal priamu či nepriamu väzbu aj na návrh zákona, ktorý pokladal za neprípustné, aby vo vrcholných orgánoch pôsobili ľudia, ktorí spolupracovali so Štátnou bezpečnosťou. Začala sa veľká akcia a kampaň lustrácií.

     Mne naozaj nikto nemusel vysvetľovať, čo je to Štátna bezpečnosť. Takmer dvadsať rokov mi denno-denne dýchali doslova na krk. Mal som ich pred domom, sledovali ma na každom kroku, nazerali mi do spálne, otravovali moje deti i ženu, odpočúvali telefón, čítali listy... Zažil som ponižujúce prehliadky, výsluchy, šikanovanie, vyhrážky... Dvadsať rokov! Hodina po hodine, deň po dni, rok po roku... nekonečný príbeh! To nebola chiméra, to boli otupujúce a deprimujúce dni, ktoré sa zlievali do olovenej atmosféry, do dusného, nedýchateľného povetria... Áno, dvadsať rokov, viac ako tretinu môjho života! Života, ktorý mi nikto nevráti, nikto mi nepovie... prepáč!

     Ale načo fňukať, načo a komu sa sťažovať? Politika je taká, keď som do nej vstupoval, mal som myslieť aj na dôsledky, ktoré prináša: aj na prehry, aj na príkoria, aj na odchody – to nie je len sláva, potlesk, obdiv, výsady...

     Vedel som, veľmi dobre som si uvedomoval, že s minulosťou sa musíme vysporiadať, že je nevyhnutné týchto ľudí vylúčiť z verejného života – veď, napokon, nemôžeme dopustiť, aby zostali vo funkciách, aby ďalej mútili vodu, aby sa priživovali na nežnej revolúcii, aby ju využívali a najmä zneužívali...

     Naozaj mi nešlo o to, aby som kryl a obhajoval vinníkov: bál som sa však, aby sme neublížili nevinným.

     Áno, áno, to musíme urobiť... ale nie ako pomstu, ako odplatu, ako princíp kolektívnej viny. Nebol som stúpencom hrubej čiary za minulosťou, ale ani radikálnych riešení. Lustrácie a zúčtovanie s minulosťou boli – celkom pochopiteľne – jednou z kľúčových tém celej spoločnosti, nielen Federálneho zhromaždenia, nielen politikov. Predošlé roky sa bolestne dotkli miliónov našich občanov a tí celkom oprávnene čakali na riešenie. A nápravu krívd. Očistu spoločnosti.

     O týchto témach sme rokovali už pred parlamentnými a komunálnymi voľbami v roku 1990, ale výstupy boli nejasné, neuspokojivé, bez výsledkov. Ktorýsi z poslancov navrhol, že spolupracovníci ŠtB – tí, ktorí sedia v parlamente – musia dobrovoľne a potichu odstúpiť, ak to neurobia, ich mená budú zverejnené. Návrh zákona mal viacero chýb a nedostatkov, bol prijatý v nervóznej, až búrlivej atmosfére plnej emócií. Márne som upozorňoval, že snaha očistiť spoločnosť nemôže skĺznuť do ďalšieho extrému: nemôžeme jednu nespravodlivosť nahradiť druhou. Podklady z ministerstva vnútra, tak českého i slovenského, mohli byť nedôveryhodné a vyfabrikované (popri reálnych a pravdivých!) a mohli sa stať nástrojom politického vydierania. Opakovane som zdôrazňoval, že nový zákon musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd, ale aj s medzinárodnými záväzkami, ktoré sme medzičasom prijali.

     Marcové zasadanie Federálneho zhromaždenia v roku 1991 bolo jedno z najhorších, akým som predsedal. Aj najbúrlivejších. Atmosféra bola napätá, verejnosť čakala na mená tých, ktorí spolupracovali s ŠtB, médiá ešte napätie stupňovali, bičovali čitateľov senzačnými odhaleniami, rozdúchavali vášne. Schôdzu 22. marca, kedy sa začalo rokovanie o lustráciách,  vysielala v priamom prenose televízia. Bola to príležitosť, aby sa poslanci mohli predvádzať. Aj sa predvádzali.

     Hovorilo sa o očiste, o pomste a odplate, zaznievali citáty z Biblie, niekto spomenul pokoru a iný odpúšťanie – no nezabúdanie, prevetrávala sa minulosť, ba odzneli aj konkrétne mená spolupracovníkov ŠtB, aj tých, ktorí sedeli v parlamente; pravdaže tí to popierali a tvrdili, že je to zámer, pokus o ich diskreditáciu, že na zoznam sa dostali neoprávnene. Vyhrážali sa súdnymi procesmi – čo sa aj neskôr stalo – a dušovali sa, že sú nevinní. Darmo som varoval pred honbou na čarodejnice, v ktorej sa môže mnohým ľuďom ublížiť: na verejnosť sa dostávali zoznamy spolupracovníkov ŠtB, agentov či rezidentov spoločnosť sa začínala polarizovať a traumatizovať. Ale aj radikalizovať.

     My nie sme ako oni, myslel som si trpko. My sme ešte horší.

     Bolo mi jasné, že viacerým poslancom a politickým stranám nejde ani tak o očistu, nejde im primárne o lustrácie a tzv. lustračný zákon, ale predovšetkým o to, aby si upevnili pozície, aby sa bezohľadne drali za politickým cieľom: občan ich vôbec nezaujímal! A tiež mi bolo jasné, že v podtexte, kdesi v druhom pláne, je za radikálnymi vyjadreniami útok proti mne, proti tomu, že zastávam funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia a že sa im nepáči návrat reformných komunistov do politiky.

     Ťaženie pokračovalo; bolo to ako povestné vypustenie džina z fľaše. Pravicové politické strany, najmä tie české, navrhovali aby sa plošne zverejnili zoznamy a spolupracovníkov a agentov ŠtB, aby sa odvolali riaditelia ČTK, rozhlasu aj televízie, aby odstúpili riaditelia štátnych podnikov, ktorí boli kedysi v komunistickej strane. To už bol princíp kolektívnej viny a aj keď som chápal potrebu očistiť spoločnosť, tento princíp bol neprijateľný.

     Ak trestať, ak zbaviť funkcií, ak brať na zodpovednosť. tak konkrétnych ľudí, jednotlivcov s dokázateľnou vinou, ale nie celé sociálne skupiny...

     Predseda španielskej vlády Fernando Gonzáles mi pri rokovaní na túto tému povedal: „Spálili sme mosty a preto sme tam, kde sme!“

     Ale ani politika spálených mostov či – ako to publicisti zvykli označovať – hrubá čiara za minulosťou, sa mi nepozdávali. Nie, to nejde len tak, hodiť minulosť za hlavu, zabudnúť na krivdy a deformácie: zo všetkého, čo dejiny prinesú, sa musíme poučiť. A vyvodiť dôsledky.

     A tak sa začiatkom októbra 1991 opäť začal prejednávať vládny návrh zákona o lustráciách. A opäť v priamom televíznom prenose. Obsah návrhu spočíval v tom, že sa mali stanoviť podmienky pre výkon – či skôr zastavenie činnosti – viacerých funkcionárov v štátnych orgánoch, inštitúciách a organizáciách. Rokovanie trvalo niekoľko dní, viackrát sme ho museli prerušiť. Už vládny návrh zákona bol, podľa mojej mienky, ťažko prijateľný, bol nevyvážený a v rozpore s Listinou, no pozmeňovacie návrhy pravicových poslancov ho zásadne menili, ešte väčšmi ho priostrovali. Najmä českí pravicoví poslanci – ale aj niektorí slovenskí – mali jasno v tom, že register zväzkov Štátnej bezpečnosti je pravdivý, že každý evidovaný občan si musel byť vedomý toho, že spolupracuje s ŠtB, že sa stýka s tajnými a za to musí niesť zodpovednosť. Až neskôr sa ukázalo – a potvrdili to aj súdne procesy – že veľa zverejnených, evidovaných agentov či spolupracovníkov nemalo ani tušenia, že sú na zozname ŠtB a že donášajú. Ale vo vtedajšej búrlivej a emotívnej atmosfére vo Federálnom zhromaždení hlasy realistov zanikli... Zákon bol zlý. Netolerantný a politicky krátkozraký.

     Po troch dňoch, 4. októbra 1991 poslanci tzv. lustračný zákon schválili: za prijatie hlasovalo 148 pravicových poslancov.

     Rokovanie Federálneho zhromaždenia som sledoval mimoriadne pozorne, hoci som sa ho nemohol zúčastniť; ležal som v horúčkach. Necítil som sa dobre, organizmus bol oslabený, zle som spával, musel som brať lieky na spanie. Moji spolupracovníci mi denne prinášali správy, Hubert Maxa ma podrobne informoval; myslel som si, že moja prítomnosť na rokovaní by mohla zákon zmeniť, zmierniť alebo priamo odmietnuť, no zároveň som si uvedomoval, že by ešte mohla zväčšiť napätie, zdvihnúť emócie a obrátiť útoky aj priamo proti mne. Pripadalo mi priam absurdné, že podaktorí politici, ktorí využívali – či zneužívali – predošlý režim, teraz hnali demokraciu do krajnosti a stávali sa z nich nekompromisní jakobíni.

     Odmietol som zákon podpísať. Nie preto, že som sa nezúčastnil na rokovaní – veď môj podpis by bol len formalitou –, ale preto, aby som dal najavo, že je to zákon nedemokratický a ide proti zmyslu Listiny základných práv a slobôd. Ako inak, našli sa posmešníci, ktorí mi pripomenuli že v roku 1969 som ako predseda Národného zhromaždenia podpísal tzv. obuškový zákon. Aj Václav Havel mi pri inej príležitosti pripomenul, že lustračný zákon som nepodpísal, ale obuškový áno.

     Ovládol som sa: „Zvolajme na Letenskú pláň osemstotisícové zhromaždenie, ako tam bolo počas nežnej revolúcie... a ja im vysvetlím, aký je v tom rozdiel!“

     Lustračný zákon nepodpísal ani podpredseda Federálneho zhromaždenia Zdeněk Jičínsky. Podpísal ho druhý podpredseda Rudolf Battěk.

     Václav Havel zákon podpísal. Komentoval ho vyhýbavo, poznamenal, že je „nezvyklý a mimoriadny...“ Poslal mi otvorený list (nechápem, prečo otvorený) a navrhol, aby Federálne zhromaždenie v spolupráci s vládou „posúdilo možnosť novelizácie“. Aj on si zrejme myslel, že zákon je nedokonalý a viac či menej zopakoval všetky moje výhrady.

     Ale zákon už novelizovaný nebol.

     „Prečo vás to tak trápi?“ spýtala sa nečakane sestrička, ktorá ma ustarostene pozorovala. „Budú vás čoskoro operovať a vy... vás trápi, či ste nejaký zákon podpísali, alebo nepodpísali. Moja stará mama vravievala, že nikdy všetkým nevyhoviete. Keď sa chcete zapáčiť všetkým, tak sa nezapáčite nikomu. No nie? A Béďo hovorí, že ste dobre urobili, keď ste nepodpísali. Aj pán primár to hovorí. No jemu to nepomohlo. Nezvolili ho, pretože bol to... akože s nimi spolupracoval. To ja akože nechápem. Keď je raz niekto dobrý vo svojom fachu, tak by mal s ľuďmi spolupracovať, no nie?“ Vzdychla si. „Podpíšeš, nepodpíšeš... akoby na tom viselo šťastie človeka! Priznám sa... ja tomuto vášmu svetu nerozumiem!“

     Žiadalo sa mi povedať, že občas ani ja; otvorili sa dvere a vošiel primár. Prísne pozrel na sestričku, potom na mňa.

     „Už to mám,“ povedala sestrička, akoby sa chcela ospravedlniť. „Trochu sme sa s pánom Dubčekom zarozprávali.“ Postavila sa. „Pacient by si mal pospať,“ vyhlásila rezolútne. „Nemali by ste ho obťažovať dlhými rečami...“

     „Niekedy neviem, kto je tu šéfom,“ povedal primár, keď vyšla. „Je trochu prostoreká... a drzá. Ale to patrí k jej veku. Prosím vás... o čom len sa s ňou viete zhovárať? O čom ste hovorili?“

     Musel som sa usmiať. „Nebudete mi veriť... O lustráciách.“

     9)    

     Primár sa neusmial. Pritiahol si stoličku, posadil sa a dosť dlho mlčal.

     Nechcel som ho vyrušovať; zboku som hľadel na jeho profil, ostro rezaný nos, spustenú spodnú peru a vysoké čelo, na ktorom sa trblietali kvapky potu. Mohol som len tušiť, na čo myslí, no nemusel som mať veľkú predstavivosť, aby som si to domyslel: tak ako ja, zrejme sa zamýšľal nad osudom človeka – nad jeho vlastným osudom – ktorého zastihli a postihli oné turbulentné roky šesťdesiate. Často som myslel na osudy ľudí, ktorých som priamo či nepriamo ovplyvnil a za ktorých som cítil neurčitý pocit viny. Aj tento muž, primár, sa dostal do súkolia dejinných udalostí, konal (či nekonal?) podľa svojho svedomia, podľa potrieb, podľa spoločenskej situácie – aby žil dôstojný život, aby naplnil predstavy o lepšom bytí... Namiesto toho však zlyhal – naozaj zlyhal? – a zvolil si cestu  ústupkov, zrady na vlastnom svedomí... Teraz ho minulosť dobehla... a on je náchylný z toho viniť mňa!

     „Musím sa vám poďakovať,“ prehovoril náhle a hlas mu škrípal až kdesi v hrdle. „Veľmi, veľmi to oceňujem, že ste nepodpísali ten lustračný zákon. Ani neviete, ako ste mi tým pomohli... napokon, len morálne. Reálne... mi to nepomohlo vôbec. Ale to nie je vaša vina.“

     Nemal som mu čo povedať; on sám sa s tým musel vyrovnať.

     „Len nechápem, prečo ste sa takto statočne nezachovali aj pri tom nešťastnom obuškovom zákonu v roku deväťašesťdesiatom,“ povedal o čosi ráznejšie. „Mohli ste odmietnuť! Boli ste predsa symbol, legenda, nádej... Dali by ste ľuďom signál, že nesúhlasíte, že ste proti, že sa nemajú vzdávať! Veď ste boli ešte stále predsedom Národného zhromaždenia...“

     Vedel som, sám som neraz porovnával túto paralelu, že sa nevyhnem obvineniam: prečo som vtedy ustúpil? Prečo som podpísal zákon, ktorý bol v rozpore s mojím presvedčením? A prečo som sa teraz vzpriečil?

     „To nemôžete porovnávať,“ povedal som trochu neistým hlasom. „Vtedy som už nemal vplyv... Môj podpis bol iba formalitou! Podpíšem či nepodpíšem, zákon by platil aj tak! Ale Husák a jeho normalizátori ma museli zdiskreditovať. Doslova ma donútili, aby som podpísal! Nemôžete však porovnávať neporovnateľné!“

     „Nie?“ spýtal sa ostro. „Včerajší zbabelec je dnešným hrdinom? To mi akosi nesedí...“

     „A mne nesedí tento váš tón,“ ohradil som sa. „Vy máte najmenej čo súdiť...“

     „Nesúdim,“ odpovedal miernejšie. „Len sa pýtam...“

     Áno, áno, aj ja sa pýtam sám seba. Lenže vtedy bola naozaj iná situácia, bol som pod ustavičným tlakom, nebolo vyhnutia... Alebo – bolo?

     „Mali by ste poznať súvislosti,“ povedal som. „Ten zákon mal svoju historickú predohru. Neprišiel predsa len tak, zo dňa na deň... Ak si dobre pamätáte – a vy si toho pamätáte veľa! – tak sa to začalo tým, že Husák na Vianoce roku 1968 náhle prišiel s požiadavkou, aby predsedom Národného zhromaždenia bol Slovák. Vyzeralo to veľmi nevinne a malo to aj logiku. Spomeňte si! Od 1. januára 1969 sa malo Národné zhromaždenie premenovať na Federálne zhromaždenie, keďže sme prijali zákon o federácii. Tu nešlo o funkciu! Chcel odstaviť Smrkovského... Bola to postupná demontáž ľudí Pražskej jari...“

     „To celkom iste,“ prerušil ma primár. „Ale neodbiehajte od toho podstatného. Obuškový zákon bol...“

     „Nie, nie!“ namietal som. „Musíte poznať súvislosti! Jednotlivé udalosti vytrhnuté z kontextu vám nedajú pravdivý obraz... Známy slovenský spisovateľ Vladimír Mináč napísal zaujímavú knihu: Vedomie súvislostí. Presne to vystihol! Tá esej sa síce týkala slovenských dejín devätnásteho storočia, no podstata platí všeoobecne: bez vedomia súvislostí nikdy nepochopíte pravdu! Alebo ju pochopíte len povrchne...“

     Primár neochotne prikývol.

     „Smrkovský bol môj najbližší spojenec,“ pokračoval som po krátkom premýšľaní. „Keby sa ho Husákovi podarilo odstaviť, oslabil by ma a navyše by urobil radosť Sovietom. A pritom išiel na vec logicky, oháňal sa národným princípom: štyri najvyššie funkcie v štáte mali byť rozdelené v pomere dve ku dvom. Smrkovský musel odstúpiť... On sám to ihneď pochopil a aby ma ušetril ťažkostí, rezignoval... Aj to je vedomie súvislostí! Alebo, ak chcete, jeden z kamienkov do onej povestnej mozaiky...“

     „Na to si spomínam,“ prikývol primár. „Smrkovský vtedy vystúpil v televízii a povedal čosi v tom zmysle, aby ľudia pokojne prijali jeho odchod z funkcie. Bolo to také zvláštne... Smrkovský bol v našich očiach hrdina... cítili sme roztrpčenie, sklamanie, všetko sa rúcalo...“

     „Práve na to vás chcem upozorniť! Moje rozhodnutie podpísať ten obuškový zákon malo takéto pozadie. Poníženie, pocit zrady... A v takej atmosfére sa v januári upálil Jan Palach...“

      Primára akoby zasiahol prúd. Pohol perami. „Poznal som ho osobne,“ povedal takmer nečujne. „Neboli sme priatelia, ale predsa... Tam, v tej obálke, čo som vám dal, som opísal jeho smrť a jeho pohreb... Aj to, ako vy vravíte, vedomie súvislostí...“

     Odmlčali sme sa.

     Keď sa Jan Palach 16. januára 1969 upálil na Václavskom námestí, som viedol rokovanie ústredného výboru a práve na tejto schôdzi, akoby symbolicky Vladimír Koucký navrhol, aby sme anulovali komuniké prijaté 21. augusta 1968, ktoré odsudzuje sovietsku inváziu. Vtedy sme ešte jeho návrh zamietli, ale už len samotná skutočnosť, že čosi také navrhol, ožarovalo cestu budúcich dní. Ako Palachovo horiace telo.

     Spomínam si, že vtedy sme zasadali na pražskom Hrade a keď sme sa dozvedeli správu o Palachovom upálení, hneď sa spontánne prihlásila lekárka Helena Rašková a nahnevane povedala, že sa hanbí počúvať naše táranie a možno sa Jan Palach upálil preto, že počul, aké reči tu vedieme a preto urobil ten zúfalý čin. Bolo rovnako zúfalé ju počúvať. Vzápätí sa však z pléna začali ozývať zlostné výkriky, podaktorí ortodoxní stalinisti priam na Raškovú štekali a chceli ju umlčať. Vilém Nový, ktorý bol jeden z najtvrdších stalinských komunistov a inkvizičný predstaviteľ normalizácie, cynicky vyhlásil, že Palachova smrť je dôsledkom manipulácie pravicových síl; tieto nezmysly tvrdil aj neskôr a spochybňoval Palachovo martýrium.

     Ani v spomienkach – a čas je k našim spomienkam milosrdný – nenachádzam nič dobré a čo i len trochu pozitívne na tom období. Zmietal som sa v pochybnostiach. Opäť som začal pochybovať o svojom rozhodnutí zostať vo funkcii. Mal som odísť, mal...! Okrem toho som dostal horúčku, dva dni som ležal doma, ale potom ma museli previesť do nemocnice. Viróza. Palach po dvoch dňoch zomrel v nemocnici, jeho pohreb bol nevídanou demonštráciou proti okupácii.

     „Prečítam si,“ povedal som. „Aj to bude, myslím si, vedomie súvislostí...“

     „Ak sme už pri tom,“ pokračoval primár. „Čosi podobné ako Palachov pohreb, pravda, nie také tragické, boli víťazstvá našich hokejistov nad Rusmi. To bolo čosi ako ošiaľ..!“

     Musel som sa usmiať. „Správne slovo: ošiaľ! Viete, chodieval som občas na hokej, ale nikdy som nepatril k fanatickým fanúšikom. Nie. Hokej bol pre mňa oddych, relax... Ale aby som si ničil hlasivky, dušu zapredal? Veď je to len šport! Hrali sme proti Sovietom na Majstrovstvách sveta v Štokholme, presne viem, bolo to koncom marca šesťdesiatdeväť. Pozeral som ten zápas v televízii, myslím, že ho pozeralo celé Československo. To nebol hokej... to bola symbolická odplata za okupáciu! Ópium športu! Proti sebe nestáli naši a sovietski hokejisti, ale tanky vojsk Varšavskej zmluvy a náš odpor... Aspoň tak som to ja vnímal. A keď sme vyhrali, tak vyhrala naša nezlomená vôľa!“

     „Vtedy ešte nezlomená,“ pritakal primár.

     „A pamätáte na ten druhý zápas?“ spýtal som sa. „Vo finále sme porazili Rusov štyri ku trom a Jožo Golonka kľačal na kolenách a trieskal hokejkou o ľad!“

     „Tiež nie som veľký fanúšik,“ pridal sa primár. „Správne ste poznamenali... ópium športu! Ale po tomto zápase mi nedalo... ako mnohí iní som išiel na Václavák, celkom spontánne. Dav ma vtiahol... vraj tam bolo stopäťdesiattisíc ľudí! Ale aj v Brne, Bratislave, Košiciach...“

     „Áno, nadšenie bolo obrovské úžasné! Ale Sovieti a naši normalizátori čakali iba na to, aby mohli zasiahnuť... Protesty sa im hodili...“

      „Pred budovou Aeroflotu boli na zemi zložené dlažobné kocky,“ spomínal primár. „Niekto hodil kocku do výkladu. Po ňom ďalší... Dav sa nedal zastaviť. Pripadalo mi to ako provokácia...“

     „Veď to aj bola provokácia!“ zvolal som. „Po čase som sa z policajných dokumentov dozvedel, že kocky zložila pred Aeroflotom skupina eštébákov, boli preoblečení za mestských zriadencov. Akciu riadil priamo minister vnútra Josef Groesser! Aj prvé kocky hodili do výkladu eštébaci! Mali to pripravené... To bola zámienka, aby sa mohli vyhrážať, aby mohli pritvrdiť... Veď ešte v ten večer, okolo jedenástej, žiadali sovietske orgány, aby proti našim ľuďom zasiahli ozbrojené sily. Vzápätí mi volal minister Dzúr, aby som dal súhlas na povolenie použiť armádu proti demonštrantom. Pravdaže, rázne som odmietol, nedám predsa súhlas, aby sa armáda obrátila proti vlastnému ľudu...“

    Už vtedy však bolo rozhodnuté. Došla im trpezlivosť.

     Na vojenské letisko v Míloviciach priletel 31. marca 1969 maršal Grečko a námestník ministra zahraničných vecí Semionov: ten mal na starosti vojenské záležitosti. Ani sa neunúvali, aby nás o svojom prílete informovali. Grečko sa vôbec nesnažil skrývať tvrdý, arogantný postoj; bez ohlásenia prišiel na vojenskú radu ministerstva obrany (som si však takmer istý, že bol dohodnutý s ministrom obrany Dzúrom) a tam položil na stôl politické – nie vojenské – požiadavky. Zaviesť cenzúru a použiť našu armádu na potlačenie kontrarevolúcie. Inak vraj,  tvrdil Grečko, Sovieti opäť použijú armádu.

     Stretol som sa s Grečkom a Semionovom na pražskom Hrade: kým Grečko sa choval viac či menej zdvorilo a takmer diplomaticky, Semionov (diplomat!) bez obalu a takmer ako hulvát predkladal požiadavky sovietskej strany. Mal som pocit, že ma chce vyprovokovať; pokojne som však odpovedal, že nemám právo zakázať našim ľuďom, aby sa tešili či smútili, nevidím dôvod, aby to neprejavili verejne. Situáciu sme zvládli aj bez pomoci armády a ani v budúcnosti ju nemienime nasadiť proti našim občanom.

     Počúval, aj nepočúval. Grečko mlčal. Semionov sa pustil do hodnotenia našej politickej situácie a ostro kritizoval naše vedenie. Vynucoval si kádrové zmeny, hovoril to ultimatívne a bez možnosti akéhokoľvek kompromisu. Keď som sa ho spýtal, čo má na mysli, keď hovorí o kádrových zmenách, bez rozpakov odpovedal: „Kontrarevolúcii treba sťať hlavu!“

     Jasnejšie to nemohol definovať. Koho iného mohol mať na mysli – ako mňa? To mne, mne bolo treba sťať hlavu... Moje dni boli zrátané. Nemal som podporu ani medzi reformnými komunistami, jeden po druhom sa vzdávali. Ludvík Svoboda bol pasívny, rezignoval, akoby mu bolo všetko jedno. Oldřich Černík sa stále viac prispôsoboval, aby si udržal kreslo ministerského predsedu. Ani tak mu to nepomohlo.

    Požiadal som Semionova, aby sme sa ešte raz stretli – v mojej kancelárii, len my dvaja. Asi netušil, prečo som schôdzku navrhol, tak súhlasil: stretli sme sa 11. apríla 1969. Deň predtým som sa dozvedel, že do Československa príde ďalších 8 000 vojakov. Bol to ďalšia rana. V takejto atmosfére sa konalo naše stretnutie.

     Semionov ani nečakal, kým začnem hovoriť, akoby na to nebol zvedavý: rázne zopakoval predošlé podmienky a navyše ostro vystúpil proti knihe  akademika, riaditeľa Historického ústavu ČSAV Josefa Macka Sedem pražských dní 21. – 27. augusta 1968. Bol to obsiahly dokument o sovietskej invázii, medzi ľuďmi sa  rozšírilo pomenovanie „čierna kniha“. Nemal som v úmysle mu vyhovieť, jednoducho som jeho požiadavku ignoroval. Na záver rozhovoru som povedal čosi v tom zmysle, že sa budeme snažiť postupovať tak, aby sme vyhoveli ich požiadavkám, no pritom sa držali našich zásad.

     Mal som pocit, že Semionov sa na mňa pozerá ako na človeka, o ktorom nevie, či si ho má vážiť, alebo ním opovrhovať. Uctievať, alebo ľutovať. No čosi v jeho pohľade bolo jasné: na tomto mieste, v tejto kancelárii, v tejto funkcii sa vidíme naposledy.

     „Také boli súvislosti,“ povedal som, akoby som nahlas premýšľal. „Pochopil som, že už sa vo funkcii neudržím. Treba odísť so cťou a tak, aby som čo najdlhšie predĺžil rezistenciu. Aby som, ak to bude možné, oddialil represie a čistky...“

     „Odísť...,“ zašomral primár nesúhlasne. „To bol váš problém, ten vás prenasledoval. Vedieť včas odísť...“

     „Len čo odišiel Semionov, hneď som zavolal  dvoch svojich priateľov, tajomníkov, Jozefa Gajdoša a Oldřicha Jaroša,“ prerušil som tvrdohlavo primára. „Povedal som im, že som sa rozhodol rezignovať. Definitívne. Ten rozhovor so Semionovom bol akýmsi urýchľovačom, katalyzátorom... Tušil som, že ak dobrovoľne neodídem, Sovieti a ich pomáhači vyrobia ďalšiu provokáciu, zase by išli ľudia do ulíc, možno by tiekla krv...“

     „Dalo sa očakávať, že napokon to vzdáte,“ povedal primár skepticky. „Aj keď sme vám fandili, držali palce, veľmi sme chceli, aby ste vydržali... už to kdesi v podvedomí fungovalo. Dubček ustupuje! Je po všetkom, jeden krásny sen sa rozplynul... Ľudia boli zúfalí!“

     „Musel som to oznámiť aj ústavným činiteľom,“ spomínal som na tie chvíle. „Najprv som zavolal Černíka. Tváril sa neosobne, nezúčastnene, akoby mi priam dával najavo, nech len idem, je to najlepšie riešenie... Trochu sa ma to dotklo. Neviem, čo som očakával... Aby ma presviedčal, nech zostanem? Aby bol akosi... empatickejší? Veď bol reformátor, môj blízky spolupracovník, dokonca som uvažoval, že ho navrhnem na funkciu, ktorú opúšťam...“

     „Černík bol alibista,“ zašomral primár.

     „Svoboda bol oveľa citlivejší,“ pokračoval som. „Bol rozrušený, neistý, akoby ho hrýzlo zlé svedomie. Videl som na ňom, že sa trápi. Dokonca sa mi zazdalo, že si chce predo mňa kľaknúť! Až po chvíli sa odhodlal, pozrel mi priamo do očí a povedal, že ma chápe, že niet inej cesty... A to som netušil, že deň predtým sa Svoboda stretol s Husákom a sľúbil Grečkovi, že práve Husák bude mojím nástupcom. Tomu som chcel zabrániť, chcel som apelovať na Svobodu, aby to nedovolil... Neskoro! Ale Husák statočne zahmlieval...“

     Práve v ten istý deň, keď som sa rozhodol abdikovať, vystúpil Husák na straníckom aktíve v Nitre a tam na mňa bez škrupúl zaútočil, tvrdil, že treba dať republiku do poriadku a keď na to nemám odvahu, tak som slaboch. Boli to silné slová. Až neskôr som zistil, že Husák sa tajne stretol 13. apríla 1969 s Brežnevom v Užhorode a tam mu Brežnev oznámil, že ho bude akceptovať ako nového generálneho tajomníka strany.

     Ešte pred niekoľkými dňami Husák tvrdil novinárom: „Niekedy sa až rozum zastaví, kto má záujem vymýšľať také nezmysly, že mám nahradiť súdruha Dubčeka. Nič na tom pravdy nie je, sú to výmysly. So súdruhom Dubčekom dobre spolupracujeme...“

     Už 12. apríla 1969 som informoval predsedníctvo, že odstúpim. Nezdalo sa mi, že to členov predsedníctva prekvapilo; akoby na to čakali a sústredili sa už len na to kto bude mojím zástupcom. Darmo je, platí: kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ!

     Reformisti boli v predsedníctve v menšine, alebo sa postupne z reformistov menili na pragmatikov, na realistov, vedeli, že cesta Pražskej jari je zarúbaná a budú sa musieť prispôsobiť novým politickým podmienkam. Boli medzi nimi aj tí, ktorí stáli na čele mimoriadneho vysočianskeho zjazdu a ktorých som presadil do predsedníctva. Rýchlo prezliekli kabáty. Husák mal už vtedy veľa stúpencov, na čele ktorých stál historik Milan Hübl, Husákov dlhoročný priateľ. Možno si myslel, že Husák bude pokračovať v reformách a lepšie ich obháji pred sovietskymi jastrabmi. Ako veľmi sa mýlil! Mýlil sa priam tragicky... Neskôr Husáka kritizoval a ten sa mu odmenil tým, že ho na šesť rokov poslal do väzenia...

     Nechcel som – a mal som na to svoje dôvody – aby sa Husák stal mojím nástupcom. Preto som na funkciu prvého tajomníka navrhol Černíka, no môj návrh okamžite odmietol: stalo sa, čoho som sa obával – Husák zostal jediným kandidátom.

     Rozhodol som sa, že pred všetkými členmi predsedníctva, vrátane Husáka, otvorene poviem, prečo som proti nemu. Hovoril som spontánne, ostro a priamo, no bez hnevu a takmer bez emócií. Chrstol som mu do tváre, že už dlhšie som si všímal jeho bezohľadnosť  a bezcharakternosť. Ľudia sa v podstate nemenia: kto bol podliak, aj ním zostane. Už po vojne sa Husák prejavil ako karierista bez škrupúl a ani tvrdé podmienky vo väzení ho nezmenili. Právom som sa obával, že ľahko hodí za plece všetky zásady, zradí reformy, nastúpi cestu nemilosrdnej odplaty a bude slúžiť Brežnevovi. Neskôr sa tak aj stalo...

     A tak 17. apríla 1969 o 15. hodine na Pražskom hrade začalo zasadanie ÚV KSČ. Mal som zvláštny pocit: uvedomoval som si, že je to posledný deň vo funkcii prvého tajomníka, no nielen to; bol to zrejme posledný pokus, ako aspoň čo-to zachrániť z reforiem. Jedna časť dôležitá časť života, podstatná časť môjho života sa končila. A končila sa neslávne.

     So súhlasom prezidenta Ludvíka Svobodu na priebeh zasadania ústredného výboru dozerali príslušníci Štátnej bezpečnosti, prísne kontrolovali pozvánky a dokonca blokovali všetky telefonické rozhovory.

     Úvodný – no veľmi krátky – príhovor mal Černík. Potom som vystúpil ja a stručne som oznámil svoju rezignáciu. Nebolo to žiadne prekvapenia, členovia ÚV už o tom vedeli. Vypočul som si, ako Svoboda, Černík, ba aj Husák nešetrili chválou na moje pôsobenie vo funkcii prvého tajomníka. Bola to slabá náplasť na rany.

     Husák potom navrhol, aby som sa stal predsedom Národného zhromaždenia. Ani to nebolo žiadne prekvapenie, verejne, aj v kuloároch sa hovorilo, že predsedníctvo ma navrhne do tejto funkcie a ÚV ma schváli. Bol som na rozpakoch: jasnozrivo som si uvedomoval, že je to ústup z pozícií, že nová funkcia bude akýsi politický sklad, úschovňa z ktorej sa už nevrátim a že je to de facto moja porážka. Na druhej strane som si vravel, že zostanem aj naďalej členom predsedníctva a odtiaľ budem môcť stále ovplyvňovať stranícku politiku, že budem aspoň ako-tak eliminovať Husákove snahy o deštrukciu reforiem. Rovnako aj funkcia predsedu Národného zhromaždenia mi umožňovala – hoci len v menšej miere – ovplyvňovať prinajmenšom prijímanie zákonov a že nestratím priamy kontakt s najvyššou politikou.

     Ani s odstupom času nie som si istý, či som urobil dobre. Nechcel som zutekať z boja, nie som z tých, ktorí sa vzdávajú po prvej prehre; cítil som, že stále mám veľkú podporu verejnosti, že ľudia dúfajú, spájajú moje meno s nádejou, s tým, že sa čosi z reforiem zachová a že nezačnú represie. Dlho to však nevydržalo.

     Umenie včas odísť..! Václav Havel mi viackrát vyčítal, že som nedokázal včas odísť – so vztýčenou hlavou, so cťou...

     Keď sa skončilo zasadanie ÚV KSČ, pri odchode zo sály, vo dverách, sme sa takmer zrazili s Husákom. Mračil sa; videl som na ňom, že sa mu nepáčila moja otvorená a verejná kritika. Len tak medzi zuby precedil: „Musím si dať na teba väčší pozor ako Novotný...“

     Aká je to rozporuplná, pokrytecká a tragikomická figúra, tento Husák! Spisovateľ Ladislav Ťažký mi neskôr rozprával o stretnutí Husáka so slovenskými spisovateľmi po návrate z Moskvy v auguste 1968, po tom, keď sme boli nútení podpísať Moskovské protokoly.

     „Tam v Moskve ste mali byť majstri slova, spisovatelia, svedomie národa, tam by ste boli videli, ako sa píše, rodí i odohráva dráma smerujúca k tragédii,“ burácal Husák. „Tam sa písala dráma z našich národných drám najdramatickejšia. Tam sa bojovalo o charakter a svedomie jednotlivca i národov. Jej hlavným hrdinom bol Alexander Dubček. On, Dubček, znášal hlavnú ťarchu útokov na dušu, charakter, svedomie, ba i telesnú muky. To on sa už nechcel vrátiť z Moskvy ako vedúci politik okupovaného Československa. A politbyru v Kremli práve o to išlo. My, členovia československej strany, na rokovaní v Moskve sme Alexandra Dubčeka doslova uprosili, neúnavne  presviedčali, ba takmer psychicky donútili, že sa z Moskvy musí vrátiť v tej funkcii, v akej ho do Moskvy násilne odviedli. Bolo treba vyvolať zdanie, že sme sa v Moskve dohovorili a tým zabránili ďalšiemu krviprelievaniu...“

     Ten istý Husák dal neskôr pokyn, aby sa vypracovalo Poučenie z krízového vývoja, tejto biblie normalizácie...

     „Hovorili ste o súvislostiach,“ prerušil moje rozpomínanie primár. „Lenže, prepáčte mi... žiadne súvislosti, ani okolnosti, ani tlak... vás nemohli donútiť, aby ste podpísali obuškový zákon! Ale vy ste ho podpísali! To bol koniec poslednej ilúzii... o vás o Pražskej jari...“

     „Súvislosti,“ zašomral som unaveným hlasom. „Kým som podpísal onen zákon, stalo sa ešte toľko udalostí! Aj to je... vedomie súvislostí!“

     „Myslíte si, že to ľudí zaujíma?“ spýtal sa primár. „Po rokoch si na to nikto nespomenie!“

     „Počkajte!“ ohradil som sa. „História nie je o tom, či si niekto na niečo spomenie... To sú fakty, o nich hovorme!“

      „Ak malo vaše odvolanie upokojiť situáciu, tak sa to nepodarilo,“ pokračoval primár. „To sa teda naozaj nepodarilo, naopak, napätie stúpalo! Veľmi dobre si na to pamätám. Fakty, o nich hovorme! Prezident Svoboda navštívil Mílovice, kde bolo hlavné velenie sovietskych okupačných vojsk. Nebol sám, boli s ním tuším aj Husák, Černík, Dzúr, Štrougal... Čítal som potom Svobodov príhovor, bolo to ponižujúce, hanebné! Chvel som sa strachom, aj odporom! Označil okupantov za osloboditeľov, priateľov, okupácia bola zrazu internacionálna pomoc...“

     „To už bol začiatok normalizácie,“ prisvedčil som. „Zastavili vydávanie nepohodlných časopisov, spomeňte si, boli to Studentské listy, Literárny život, Plamen, My 69, Reflex... a ešte ďalších. Začali sa čistky v novinách, televízii, rozhlase, dokonca českí aj slovenskí novinári vydali vyhlásenie Slovo do vlastných radov... a zrazu sa z reformátorov stávali normalizátori. Husák triumfoval...“

     „Prečo ste sa nebránili?“ naliehal primár. „Prečo ste neprotestovali? Veď preto ste – ako sám vravíte – zostali v predsedníctve, preto ste prijali funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia! Mali ste bojovať... alebo rezignovať!“

     Ťažko, preťažko sa zhľadúvajú slová na obranu: ani nie na obranu, ako skôr na vysvetlenie a očistenie.

     „Ale veď som bojoval... aspoň som sa o to snažil! Ale nemal som už takmer žiadnu autoritu, Husák s Biľakom sa len trpne usmievali... Poviem vám jeden príklad: dohodli sme sa s Pillerom, že predložíme správu o dokončení rehabilitácií. Počítal som s tým, že práve Husák, práve on, ktorého postihli stalinské represie, bude tento návrh podporovať. Biľak však návrh rázne odmietol, vraj by sme museli potrestať viac ako päťdesiat členov ÚV, dokonca päť členov predsedníctva! Husák s ním súhlasil... Keby len to! Husák predložil na tom istom predsedníctve predstavu politickej koncepcie, nazval ju: Prekonanie krízy a konsolidácia pomerov. Ešte aj Svoboda zalapal po dychu! Husák rehabilitoval takmer všetkých Novotného stúpencov...“

     Zadýchal som sa. Hovoril som pridlho.

     „A potom prišlo prvé výročie okupácie,“ nadhodil nečakane primár. „Na to sa pamätám až priveľmi dobre, veď som bol v dave na Václavskom námestí. Boli to iné demonštrácie ako tie študentské, iné, ako po upálení Palacha, či po víťazstve hokejistov nad Rusmi... Proti nám nasadili tanky...“

     Aj ja si na to výročie pamätám priveľmi dobre. Už išlo do tuhého, Husák sa vôbec netajil svojím razantným postupom s podporou Strednej skupiny sovietskych vojsk. Veľmi dobre si tiež pamätám, že na aktíve ľudových milicionárov – keďže bol ich hlavný veliteľ – sa vyjadril veľmi ostro a jednoznačne: „Stanovisko vedenia strany je také, že tých, čo sa odvážia aktívneho odporu niekde na ulici alebo niečoho podobného nemilosrdne rozbijeme nech to stojí, čo to stojí!“

     To bolo otvorené vyhlásenie vojny proti vlastnému ľudu.

     „A tie tanky neboli ruské, ale naše, boli to tanky a vojaci našej armády,“ pokračoval primár s trpkosťou v hlase. „Stáli v bočných uliciach a mierili na nás delami. Päť demonštrantov zabili, neviem koľko stoviek ľudí bolo zranených. Bola to vraj najväčšia akcia našej armády od druhej svetovej vojny...“

     „Dostal som vtedy list od Václava Havla,“ povedal som primárovi; ten prekvapene nadvihol obočie. „Áno. Písal mi, aby som ako symbol nádejí na lepší, dôstojnejší a slobodnejší život, s ktorým bola spojená prvá polovica roku 1968 verejne vystúpil proti tlaku súčasného vedenia, obhájil reformnú politiku i za cenu, ktorú bude musieť zaplatiť on, aj národy Československa. Tak to napísal...“

     „Nevystúpili ste...“

     „Na každom zasadaní predsedníctva som vystupoval. Do médií sa nedostalo ani slovo... A okrem toho, Havel predsa uvítal zvolenie Husáka do funkcie! Podľa neho bol Husák jedinou osobnosťou, ktorá má pevnú koncepciu a môže vyviesť národ z krízy. O mne hovoril, že som lyrik a snílek...“

     „A nemal pravdu?“

     „Načo mi potom písal taký list? Veď už som nemal takmer žiadny vplyv! Bolo to od neho naivné, nie odo mňa... Pred výročím okupácie Husák odporučil Smrkovskému a mne, aby sme nezostávali v Prahe. Vraj kvôli našej bezpečnosti... Smrkovský odišiel do Vysokých Tatier, ja na chatu v Senci.“

     „Aj tak ste nemali ten zákon podpísať!“ trval na svojom primár. „Ba... práve preto ste ho nemali podpísať!“

     „Bol to predsa Husákov nápad, nie môj,“ ohradil som sa nervózne. „Potreboval sa zaštítiť parlamentom. Ako právnik vedel, že zásah proti demonštrantom nie je v žiadnom zákone! To sa mohlo raz obrátiť proti nemu... Nezabúdajte tiež na to, že ma chcel do jeho špinavej hry vtiahnuť, že ma chcel diskreditovať...“

     „Opakujem vám to tretí krát! Tým skôr ste nemali podpísať...“

     „Aby bolo jasné vám, aj budúcim... Návrh schválilo predsedníctvo ÚV KSČ už 21. augusta 1969 bezo mňa! Nebol som na zasadaní... Bol to návrh zákona číslo 99. Mal taký dlhý a hlúpy názov – O niektorých prechodných opatreniach potrebných na upevnenie a ochranu verejného poriadku. Boli tam represívne opatrenia... Kruté a odstrašujúce! Kto naruší verejný poriadok, môže ísť do väzenia a dostať pokutu... Narušiteľa možno vyhodiť zo zamestnania, študenta zo školy... Viete si predstaviť, akú to dávalo moc do rúk polície a súdom? Ale aj udavačom?“

     „Viem,“ zamrmlal primár. „Mňa na základe toho zákona vylúčili zo štúdia!“

     „A ešte musím pripomenúť, že hneď na druhý deň schválila zákon Černíkova vláda,“ pokračoval som tvrdohlavo. „A v ten istý deň prišli po mňa  na chatu do Senca a lietadlom ma dopravili do Prahy. Husák naliehal, aby som urýchlene zvolal Federálne zhromaždenie a aby sme zákon schválili. Pravdaže som protestoval. Chcel som, aby sa zákon preštudoval a aby sa k nemu vyjadrili právnici. Zvolal som najprv predsedníctvo Federálneho zhromaždenia, ale Husák tam prišiel osobne... aj keď tam nemal čo robiť! Nebol poslancom... Len čo sa posadil, začal na mňa kričať, že budem osobne zodpovedný za ďalšie straty na životoch že hrozia masové demonštrácie... Zákon treba urýchlene schváliť! Vedel som, že nič nezmôžem... bol som unavený a začala sa ma zmocňovať rezignácia. Nehlasoval som za ten zákon, ale musel som ho podpísať...“

     „Keď som čítal noviny a videl som tam kópiu toho zákona s podpismi Svobodu, Černíka... a Dubčeka, pochopil som, že je to parte za Pražskou jarou,“ povedal primár. „Krásny rok sa skončil. Naozaj... rok nádejí! Rok dlhší ako storočie...“

     Snažil som sa prikývnuť. „Tak... a teraz už možno jasnejšie vidíte kontúry toho, čo Mináč nazval vedomím súvislostí. Aký je to zvláštny oblúk! Preto som nepodpísal lustračný zákon! Predošlá chyba stačila... Aj tak ma ako kameň na hrudi ťažila celý život...“

  
  V. ČASŤ

     1)

     Na nočnom stolíku sú listy, ktoré priniesla sestrička. Mal by som si ich prečítať a pokiaľ budem vládať, nadiktujem Hubertovi Maxovi stručné odpovede. Je ich však veľa. Priveľa na to, aby som na každý list odpovedal a snažil sa vžiť do pocitov pisateľa. Píšu mi celkom neznámi ľudia, ale aj priatelia známi, či spolupracovníci. Lenže... všetky listy sú dôležité. Každému by som mal odpovedať. Som však unavený. Myšlienky sú roztrúsené ako semienka púpav vo vetre.

     Náhodne som vzal niekoľko listov zo stolíka; na vrchu bol rukou písaný odkaz od mojej dlhoročnej spolupracovníčky Márie Hornej – všetci priatelia, známi, aj kolegovia jej ktovie prečo hovorili Ľuba – ktorú sem do nemocnice bez problémov púšťali. Nosila mi nielen listy, ale aj odkazy od rodiny, priateľov, či politikov, nejaké drobnosti, ktoré som občas potreboval. Keď som spal, listy odovzdala sestričke, no bol som radšej, keď som s ňou mohol prehovoriť aspoň zopár slov a podozvedať sa, čo sa deje v rodine i v spoločnosti.

     Píšu mi ľudia z celej republiky, aj zo zahraničia. Mnohých nepoznám. Ba... nepoznám ich väčšinu, no vážim si každé jedno slovo, každý prejav podpory. Len tak náhodne otvorím jeden z listov, hneď mi do očí udrie známy rukopis: píše mi môj hovorca Oto Kořínek, ktorý bol pri mne takmer počas celého môjho pôsobenia vo funkcii predsedu Federálneho zhromaždenia. Poznám jeho rukopis, pretože občas mi písal perom poznámky na hárky papiera, keď ma chcel upozorniť na nejakú informácie, alebo opraviť chybu v príhovore, či chystanom prejave. Oto Kořínek je znalec anglickej a americkej literatúry, prekladateľ a literárny teoretik, ale tak trochu aj bohém, rád hráva na klavíri a nikdy neodmietol fľašu vína či pohár whisky. Rád som s ním diskutoval o literatúre, nielen tej anglosaskej, ale aj o ruskej či francúzskej, napokon, aj o českej a slovenskej.

     Pritom Oto Kořínek nastúpil do Federálneho zhromaždenia ako poradca Milana Šútovca, no keď začali lustrovať riaditeľov dvanástich odborov FZ, až desať vylustrovali ako spolupracovníkov ŠtB – medzi nimi aj riaditeľa tlačového odboru. Museli odstúpiť. Vtedy muselo predsedníctvo Federálneho zhromaždenia vybrať a schváliť nových ľudí, bolo aj na mne, či ich schválim. Nemal som výhrady, už ani neviem, kto Ota Kořínka navrhol. Schválil som ho, určite k tomu prispelo aj to, že sa zaoberal literatúrou, že sám písal a napokon aj to že z lustrácií vyšiel čistý. Bol som s ním nadmieru spokojný.

     Oto Kořínek bol pri každej významnej návšteve zahraničných, ale aj domácich politikov – okrem Rusov, pretože som mal dôvod, aby som s nimi hovoril sám –  písal výstižné správy do tlačovej agentúry ČTK, všemožne sa staral, aby sa informácie dostali do novín, ale aj do rozhlasu a televízie. Spomínam si, ako volal ústrednému riaditeľovi Čs. televízie a hneval sa, že takmer ignorujú aktivity parlamentu a správy z významných návštev prinášajú len sporadicky. Riaditeľ sa vraj bránil tým, že sú to protokolárne záležitosti, no po Otovom rozhorčenom telefonáte sa situácia predsa len zlepšila.

     Často sme diskutovali aj o tom, prečo sa situácia tak vyhrotila a prečo sa útoky na moju osobu stupňujú: mal na to jasný názor. Pravici vadilo, že som bol komunista, vraj mi hovorili „ružový“ a on ich zase nazýval jakobínmi. Niektorí poslanci zase tvrdili, že by som sa mal viac starať o chod parlamentu a neprijímať toľko návštev, no keby som ich neprijímal, tak by sa rozčuľovali, že slabo reprezentujem štát... Dokonca im vadilo aj to, že som Slovák. Hoci mal Oto Kořínek české korene, bol už dávno naturalizovaný Slovák a hrdý patriot: horlivým českým kolegom nezabudol takt trochu zlomyseľne pripomenúť, že sú „mantinelisti“, teraz sú veľkí demokrati, no po vojne boli horliví komunisti, kým na Slovensku vo voľbách vyhrali demokrati...Vravieval im, že Dubček je legenda a proti legende sa bojovať nedá...

     Leteli sme spolu do Tokia na pozvanie japonského cisára Akihita. Prijal nás predseda vlády aj predseda parlamentu, na záver cisár Akihito. Japonský cisár len výnimočne prijíma zahraničných politikov, ale v tomto prípade urobil výnimku; bolo to – ako sám v rozhovore povedal – ocenenie pre pokojnú revolúciu v novembri 1989, ktorá zmenila mapu sveta.

     Bývali sme v hoteli Imperial, ktorý určite patrí k najluxusnejším na svete; musel som sa usmiať, keď mi Oto s nadšením hovoril, že už zažil všeličo, ale o takomto luxuse ani len nesníval. Na druhý deň večer som pozeral hotelovú televíziu a v odkazoch pre mňa som našiel nejaký text. Keďže neviem anglicky, zaklopal som Kořínkovi na dvere a vravím mu, poď sa pozrieť, čo mi píšu, možno mi posielajú nejakú mladicu...

     Smial sa, pravdaže, žiadnu mladicu mi neposlali: boli to otázky pre rozhovor do denníka Asahi Shimbun. Otázky mi preložil a hneď vzápätí sme vypracovali osnovu odpovedí. Pritom popíjal whisky a potichu si pospevoval nejakú džezovú melódiu. Na druhý deň, pri rozhovore s redaktorom, som odpovede mierne upravil, ale držal som sa osnovy, ktorú sme vypracovali s Kořínkom. Bol som s ním veľmi spokojný, vskutku sa choval ako profesionál. Len raz, práve keď sme cestovali do Tokia, zabudol v lietadle igelitku s našimi novinami, ktoré som niesol na naše veľvyslanectvo. Pri zahraničných cestách som nosil na naše ambasády denníky aj týždenníky, vždy ich tam privítali ako užitočné informácie z domova. Oto Kořínek položil igelitku s novinami pod sedadlo a tam ich zabudol... Keď som videl, ako ho to mrzí, nemal som ani pomyslenie na hnev...

     Sedeli sme v hoteli na raňajkách: bola to veľká jedáleň, sedeli tam zjavne bohatí hostia, možno obchodníci, bankári, biznismeni či politici, bohaté švédske stoly sa prehýbali pod dobrotami. Keď som si išiel nabrať, zrazu sa začalo šíriť – Dubček, Dubček! Ako to majú Japonci vo zvyku, začali masovo fotografovať: nemohol som odmietnuť skupinové fotografie, potriasanie rúk, úsmevy, zopár slov. Až Oto Kořínek slušne, ale dôrazne požiadal hostí, aby ma nechali naraňajkovať...

     Na návštevu Nagoje nás pozval primátor mesta a prezident firmy Toyota. Po oficialitách sme mali besedu vo veľkej sále, v auditóriu bolo viac ako tritisíc ľudí. Trvala dve hodiny. Nevedel som, nemohol som vedieť, aké budú otázky, na čo sa mám pripraviť. A tie boli rozmanité, aj keď dominovala politika, predsa sa veľa ľudí pýtali na môj súkromný život, na roky šesťdesiate, na obdobie normalizácie a moju vtedajšiu izoláciu... Odpovedal som uvážene, pokojne, bez prehnaných emócií a trpkosti, keď bola téma o mojom prenasledovaní. Cítil som, že ľuďom v auditóriu sú moje slová zrozumiteľné a že chápu aj premeny, ktoré sa u nás udiali.

     Oto Kořínek mi potom s uznaním povedal, že som dobre „rečnil“ a že nechápe prečo moji odporcovia tvrdia že neviem hovoriť voľne, bez papiera, z hlavy... Pravdaže ma jeho slová potešili.

     Po besede nás primátor pozval na večeru, prítomní boli aj predstavitelia automobilky Toyota (má v Nagoji sídlo) vrátane jej prezidenta a viacero bankárov, podnikateľov a politikov. Večera to bola okázalá, luxusná, až som sa cítil trochu neisto. Na druhej strane som si uvedomoval, že je to prejav úcty a uznanie od ďalekého a predsa blízkeho národa.

     Let do Tokia z Kodane trval takmer dvanásť hodín. Sedeli sme s Otom v prednej časti lietadla ako VIP hostia so všetkými privilégiami. Prezliekol som sa do pohodlného domáceho odevu a dal som si svoj obľúbený koňak. Oto si objednal, ako inak, whisky. Pomaličky sme popíjali, uvoľnili sme sa, nikto nás nerušil, iba starostlivé letušky. Oto sa ma mimovoľne spýtal na rok šesťdesiaty ôsmy a položil mi aj otázku, ktorá ma neraz trápila – mali sme sa postaviť na odpor?

     „Poznal som Rusov... Keby sme sa postavili na odpor, utopili by nás v krvi. Keby išlo len o mňa, bol by som sa postavil na odpor. Keby som bol vtedy povedal národu: postavte sa na odpor, tak by sa ľudia postavili... Nemohol som si však vziať na svedomie tie tisícky a tisícky manželov, otcov, bratov, ktorí by prišli o život. Preto som ľudí vyzval, aby nekládli odpor...“

     Mali sme sa postaviť na odpor? Aký by to malo význam? Len krv, potupa, poníženie...

     Naša armáda bola síce dobre vyzbrojená, technicky zdatná, no bola pod úplnou kontrolou sovietskych dôstojníkov. Jednotky boli dislokované prevažne  na západných hraniciach a ich strategickou úlohou bolo chrániť socialistický tábor v prípade konfliktu so Západom. Celkom spoľahnúť sa nedalo na mnohých našich dôstojníkov, ktorí by zrejme odmietli bojovať proti sovietskym jednotkám. Presila intervenčných vojsk Varšavskej zmluvy bola obrovská, tak či tak by sa ozbrojený odpor po čase zmenil na lokálnu vojnu, na akýsi partizánsky spôsob boja a to bolo neprípustné: najviac by trpelo civilné obyvateľstvo a okupanti by mohli tvrdiť, že u nás bola kontrarevolúcia, ktorá chystala občiansku vojnu. Ako v roku 1956 v Maďarsku.

     Aj keď bola naša armáda vcelku dobre vyzbrojená, minister Martin Dzúr sa vraj sťažoval maršalovi Jakubovskému, že má malú bojaschopnosť. Jakubovskij to mohol pochopiť aj tak, že na území Československa je potrebné rozmiestniť sovietske vojská, aby v prípade potreby bránili socialistické spoločenstvo: veď na československú armádu sa nedá spoľahnúť!

     Rozmiestniť sovietske jednotky na našom území... to bol jeden z hlavných dôvodov invázie vojsk Varšavskej zmluvy! Brežnev a jeho generáli potrebovali vojská na hranici so západným Nemeckom, potrebovali strategický priestor zoči-voči vojskám NATO a priamy dotyk s ideovým nepriateľom.

     Nemohol som vydať rozkaz, aby sa naša armáda bránila! Chápal som aj postoj prezidenta Svobodu, ktorý upozorňoval na možné zmarené ľudské životy. Veľmi dobre som si uvedomoval, že takýto pokyn by stál tisíce ľudských životov; je to iná situácia, ako keď niekto kritizuje takýto postoj a tvrdí, že sme sa mali brániť. Je ľahké pohŕdať, je ľahké byť hrdinom bez rizika: takíto kritici nepreberajú zodpovednosť za životy ľudí...

     Oto Kořínek sa ma tak trochu neisto a zjavne v rozpakoch spýtal, či sa nedalo invázii zabrániť, či vedenie strany a vláda nepodcenili situáciu, či ju správne analyzovali, či urobili dosť pre to, aby nás neokupovali. Aj to boli otázky, ktoré sa mi celých tých dlhých dvadsať rokov izolácie neustále vynárali v hlave, neodbytné a ťaživé.

     Mohli sme, či sme nemohli intervencii zabrániť? Na túto tému sa opäť a znovu vyslovovali mnohí kritici Pražskej jari... Mohli, keby sme nezačali s reformami, keby nevznikol Akčný program, keby sme sa nepokúšali o socializmus s ľudskou tvárou. Ale nešlo len o to, čo sme začali, čo sa u nás dialo; udalosti treba vnímať v kontexte toho, čo sa dialo v Sovietskom zväze, aký mocenský boj prebiehal medzi sovietskymi straníckymi špičkami, maršalmi, jastrabmi a umiernenými reformistami. Tento boj tam prebiehal už od roku 1964, keď sa skončila éra Chruščova; bol to zápas o zahranično-politickú orientáciu ZSSR, o hospodárske reformy, ale aj o pozície vo vnútri straníckeho vedenia a armády.

     Chruščova zvrhli maršali vojnovej generácie a tí mali rozhodujúce slovo pri vojenskej intervencii do Československa. A čo Brežnev? Spočiatku, po odstránení Chruščova, nemal silnú pozíciu, budoval si ju len postupne, no stále bol pod tlakom jastrabov, najmä Grečka a Jakubovského, ale aj Udaľcova či Jazova. Aj keď si pozíciu upevnil, stále musel brať ohľad na armádu, na generálov a maršalov, ktorí chápali veľmocenské postavenie Sovietskeho zväzu ako nemenné a nedovolili, aby ho destabilizoval jeden člen Varšavskej zmluvy. Inými slovami, ani Brežnev nemohol priamo a jednoznačne rozhodnúť – či odmietnuť –, že intervenčné jednotky okupujú Československo. A už vôbec tomu nemohlo zabrániť naše predsedníctvo a ÚV KSČ: nezávisle od toho, ako sa vyvíjala situácia v spoločnosti, rozhodnutie zasiahnuť bolo dôsledkom sovietskych medzinárodných, ale aj vnútropolitických mocenských záujmov. Dokonca si myslím, že zásah v Československu, zmarenie reforiem – ktoré by ohrozili autoritatívne systémy v Sovietskom zväze (ale aj v Poľsku či NDR a Bulharsku) – bol dôležitý pre riešenie týchto mocenských sporov v KSSZ.

     Bohumil Šimon mi po návrate z Moskvy (už v novembri 1968, kedy viedol delegáciu KSČ na oslavách Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie) povedal o rozhovore s Brežnevom, ktorý bol – napriek ťaživej situácii – nečakane otvorený a takmer priateľský. Brežnev sa ho vtedy spýtal: „Vy ste si mysleli, že keď máte moc, môžete robiť, čo chcete?“ A hneď si aj odpovedal: „To je základná chyba! Ani ja nemôžem robiť, čo by som chcel! Možno len tretinu z toho, čo by som chcel uskutočniť, aj uskutočniť môžem. Keby som vtedy v politbyre nezdvihol ruku za vojenský zásah, čo myslíte, čo by sa stalo? Ty by si tu určite nesedel. Ale ani ja by som tu možno nesedel!“

     Nechtiac tým poodhalil skutočnú podstatu moci, jeho reálnu pozíciu a vplyv.

     Mal som vedieť, to pripúšťam, čo si uvedomil Kosygin počas svojej návštevy v Karlových Varoch, kde bol akože na liečení: ak sa v Československu začnú ďalekosiahle reformy, ak sa  úplne zruší cenzúra, ak sa postupne zavedie pluralitný systém politických strán... skôr či neskôr to ohrozí vedúcu úlohu komunistickej strany a tým aj samotnú podstatu socialistického systému. A to ohrozí celý socialistický blok, celé sovietske impérium. Preto Kosygin – zdanlivo umiernený politik – zdvihol roku za intervenciu a okupáciu Československa.

     Váhal som? Mohol som niečo urobiť, aby sa intervencia nemohla uskutočniť? Zdeněk Mlynář mi neskôr vyčítal, že sme nemali odkladať mimoriadny zjazd strany až na september, ale že sme ho mali zvolať už v máji. Potom by sme mali väčšie šance, že sovietske vedenie bude v otázke intervencie nejednotné, že ani jastrabi v politbyre by si neboli načistom, či zasiahnuť po tom, kedy sa reformné procesy potvrdia na zjazde. Ale boli sme na zjazd pripravení? Mali sme dostatok času pripraviť podklady? Mali by sme takú obrovskú podporu obyvateľstva? Neviem, nie som si istý...

     Pravda je, že Mlynář prišiel s návrhom – bolo to pred rokovaním v Čiernej nad Tisou –, aby vláda zakázala na tri mesiace vydávanie textov, ktoré poškodzujú záujmy štátu, čiže aby sa zaviedla čiastočná a dočasná cenzúra. Rovnako tak navrhoval, aby sme schválili zákon o Národnom fronte, podľa ktorého by sa toto združenie stalo jedinou platformou pre nové strany, združenia a organizácie, inými slovami, aby nevznikali rôzne platformy typu KAN či K 231. Ale bolo to možné v čase, keď bolo sovietske politbyro už tak či tak rozhodnuté zasiahnuť? Aký by to malo dopad na spoločnosť, na podporu našich reforiem? Okrem toho, za takéto opatrenia nehlasovali ani domáci konzervatívci, ľudia okolo Biľaka a Indru, pretože by to mohlo – hoci len čiastočne – ohroziť ich vlastné plány, teda súhlas s okupáciou. Ani ja som tieto návrhy nepodporil, hoci pôvodne som to Mlynářovi sľúbil. Návrhy odmietli aj Smrkovský a Černík. Nemyslím, že by sa tým niečo zmenilo.

    Nie Oto, nemohli sme zabrániť okupácii. Nie, vravím so všetkou vážnosťou dnešným aj budúcim kritikom a pochybovačom, nebolo to v našej moci. O tom sa rozhodovalo v Moskve.     

     Spomienky na zahraničné cesty sú niekedy úsmevné, často mi utkvela v pamäti drobná epizóda, či zaujímavé stretnutie a svojrázne rozhovory. Protokolárne prijatia v cudzine a rozhovory s politikmi sú zväčša monotónne, viac či menej sa opakujú témy, všetko je obojstranne úctivé, dôstojné, mne to prináša satisfakciu, úctu, hostiteľom vďaku ich občanov – a médiám, pravdaže, vďačnú tému. Ale mne zostane v pamäti aj detail, milé faux pas...

     Do Londýna pricestovala delegácia Federálneho zhromaždenia na pozvanie Dolnej snemovne. Prvé prijatie však nebolo vo Westminsteri, kde sídli Dolná snemovňa, aj Snemovňa lordov, ale v budove československého veľvyslanectva v Kensingtone. Veľvyslanec Karel Duda mi postupne predstavoval pracovníkov našej ambasády, pričom vo veľkej hale bolo takmer sto novinárov, ktorí striehli na každý môj pohyb. Fotografi bleskami ožarovali každé podanie ruky. Karel Duda mi predstavil svojich zástupcov, štvrtý v poradí bol mladý diplomat Miloš Ruppeldt.

     „Pre vás niečo mám,“ povedal som mu s úsmevom a kývol som Otovi Kořínkovi, aby mi podal aktovku. Vybral som z nej fľašu domácej slivovice zabalenú v novinovom papieri a podal ju prekvapenému Ruppeldtovi. „Slivovica od môjho syna Petra. Je to vďaka za to, že ste mu pomohli, keď som odišiel do Bologne prevziať čestný doktorát...“

     Fotografi sa išli zblázniť, aby zachytili ten čudesný okamih: fľaša zabalená v novinovom papieri! Dubček ju verejne dáva slovenskému diplomatovi! Miloš Ruppeldt bol prekvapený, hľadel striedavo na fľašu, na mňa a na fotografov. Usmieval sa, no bol to úsmev mierne kyslý. Poďakoval sa a potom zašomral: „Veď ja slivovicu nepijem...“

     Keď sa môj syn Peter dozvedel, že pôjdem na návštevu Veľkej Británie, poprosil ma, aby som Milošovi Ruppeldtovi, jeho priateľovi, priniesol fľašu slivovice. Mal na to svoj dôvod; napokon, ja tiež.

     Jeho otec – tiež sa volal Miloš – bol osobný tajomník Vladimíra Clementisa, bol diplomat v Paríži, Londýne, Budapešti, v Dillí, na vlastnej koži zacítil perzekúcie po tom, keď zatkli a odsúdili Clementisa. On sám si skomplikoval život, keď sa v Londýne zoznámil s mladou Angličankou Jean a neskôr sa s ňou oženil... Keď som bol členom Kolderovej rehabilitačnej komisie, pričinil som sa o to, aby aj Miloša Ruppeldta rehabilitovali. O niekoľko rokov neskôr sa jeho syn Miloš staral o môjho syna Petra, keď sme boli v nemilosti.

     Miloš Ruppeldt mladší pozval Petra k sebe na chalupu do Španej doliny, bolo to práve v čase, keď som odcestoval do Bologne. Na jednej strane som cítil obrovskú satisfakciu, že si idem prevziať čestný doktorát, no na strane druhej som sa predsa len obával, že mi – napriek oficiálnym sľubom – neumožnia návrat, že tajní budú strážiť a šikanovať moju rodinu... Mal som s tým trpké skúsenosti! Preto som sa potešil, keď Peter odišiel z Bratislavy a na pár dní sa ukryl v Španej doline.

     Peter mi neskôr rozprával vcelku humorné historky, ktoré zažil u priateľov. Miloš s manželkou sa vybrali niekam na túru, Peter mal zatiaľ zakúriť v piecke, aby bolo v chalupe teplučko. Predtým si však zašiel do miestnej krčmy a tam ho zastihli domáci, keď sa vrátili z túry; pravdaže, bol v dobrej nálade. Peter si stihol potykať s krčmárkou a vypil niekoľko poldecákov borovičky. Samozrejme, v chalupe bolo chladno. Keď sa Miloš spýtal krčmárky, či vie, že si potykala s Dubčekovým synom (bola šéfkou miestnej organizácie strany!), tak sa vraj zatvárila, akoby si chcela odpľuť...

     Miloša Ruppeldta som ešte niekoľkokrát stretol; s úsmevom mi rozprával, ako k nemu chodil prvý radca veľvyslanectva a pýtal si „Dubčekovu slivovicu“.

     Ešte dlhšie ako do Tokia sme leteli do Sydney. Do našej delegácie som pribral – pravdaže neoficiálne – aj syna Milana, potreboval som občas jeho pomoc. Mal som však aj pocit, že aspoň takto mu splatím časť môjho dlhu: za ťažkosti, ktoré mal už len preto, že bol Dubčekovým synom.

     V tom čase, keď tajní striehli na každý náš pohyb, mi ani len vo sne nenapadlo, že raz budem so synom cestovať po svete, až k protinožcom. Okrem oficialít, protokolu, dôstojného prijatia najvyšším predstaviteľmi Austrálie (a potom aj Nového Zélandu) sme si užívali prírodu, aj typické zvieratá najmenšieho kontinentu – klokany. Hostitelia nás pozvali na jachtu a vyplávali sme ďaleko na šíre more. Pomerne vo veľkej diaľke od pobrežia sme zastavili, vypli motory, stiahli plachty: more bolo pokojné, hladina hladká ako sklo. Nedalo mi, aby som si neobliekol plavky a nepozorovane vkĺzol do vody.

     Voda, more... Vždy som rád plával, už od čias, keď som ako chlapec žil vo vtedajšom Sovietskom zväze, bol som aj členom  plaveckého klubu, učil som sa z výšky skákať do bazéna. Keď som mohol, ponoril som sa do vody, akoby to bol upokojujúci balzam; často som plával v seneckých jazerách, tam, pri našej chate, ktorú som si svojpomocne postavil. Ale senecké jazero nie je oceán; teraz tu bola nekonečná plocha, svet bez hraníc, priestor, ktorý nič a nikto neobmedzoval. Bolo v tom niečo symbolické: oceán mi ponúkal voľnosť, tú voľnosť, čo mi chýbala a čo ma obmedzovala. Plával som v mori asi polhodinku a potom som vyliezol späť na jachtu: keď ma naši priatelia videli s mokrými plavkami kráčať do kajuty, priam sa zdesili. More je plné žralokov! Mohli ma napadnúť! Usmievam sa pri predstave, ako by písala bulvárna tlač: Dubčeka zožral žralok! Našťastie, žiadne žraloky v more neboli...

     Náhodne beriem ďalší list. Ach! Milá Vierka Šablatúrová zo Švajčiarska. Bola jednou z tých tisícov, ktorí sa po auguste 1968 rozhodli žiť v emigrácii – no nikdy nestratili kontakt so svojou vlasťou. Veľmi dobre sa pamätám na naše prvé stretnutie, zaiste aj preto, že to bolo v Štrasburgu 17. januára 1990, keď mi v európskom parlamente odovzdávali cenu Andreja Sacharova. Bola to veľká sláva! Okrem významných politikov či novinárov osobností z prostredia umenia a obchodu, prišli aj jednoduchí ľudia vari z celej Európy. Po skončení oficialít sa ku mne doslova predrala útla žena a po slovensky mi zablahoželala k udeleniu ceny. Objala moju ženu Annu a musela odísť; protokol ma ťahal na slávnostnú večeru. Neskôr mi s úsmevom rozprávala, že čakala na mňa v nadšenom dave, vedľa nej vraj stála postaršia mníška z Francúzka; keď mníšku nechceli pustiť do sály, ukázala prísnemu strážcovi legitimáciu: Klub stúpencov Alexandra Dubčeka!

     Potom sme sa s Vierkou Šablatúrovou stretli 1. augusta 1991 vo Švajčiarsku: pozvali ma na sedemsté výročie vzniku Švajčiarskej konfederácie do Bernu. Švajčiarski Eidgenossen, čiže prísažní spoločníci, si pripomínali výročie vo veľkom štýle: do Rustli, na posvätnú lúku, na brehu jazera, prišla celá vláda, prezident, predseda parlamentu, veľa zahraničných hostí. Vierka sa vraj nechystala na oslavy, hoci býva neďaleko, no keď v predvečer osláv zachytila informáciu, že prídem i ja – hoci mala chorú dcéru - tak sa rozhodla, že príde na slávnostnú ceremóniu. Keď ma uvidela vystupovať z lodi na mólo, odstrčila aj bývalého ministra Furglera, ktorý kráčal so mnou a pripla mi nad hosťovskú stužku symbolický konárik. Ďalej sme kráčali spolu, zhovárali sa, vyslovila mi úprimnú sústrasť nad stratou Anny... Ľudia ma spoznali a začali skandovať: Dubček, Dubček! A to v konzervatívnom a zdržanlivom Švajčiarsku nebýva zvykom...

     Oslavy vrcholili slávnostným prejavom predsedu švajčiarskeho Národného parlamentu Ulricha Bremiho. Čítal pripravený prejav, no improvizovane tam vsunul vety: „Na našej oslave sa zúčastňujú významní zahraniční hostia. Iste budú mať pochopenie, ak ich nebudem jednotlivo vítať a v ich zastúpení spomeniem jedného muža, ktorý sa ako nikto iný stal symbolom hodiacim sa k nášmu Rustli – Alexandra Dubčeka!“

     Vierka mi jeho slová prekladala a bolo cítiť, ako sa jej od dojatia chveje hlas. Postavil som sa a prítomným sa poklonil... „Som dojatá... Som na vás hrdá!“

     Neskôr sme sa stretávali vo Vysokých Tatrách, tie stretnutia boli vždy plné úprimnej ľudskej radosti a srdečnosti, boli to pre mňa vzácne dovolenky...

     Dovolenky! Veľa som si ich neužil, najradšej som chodieval s manželkou a deťmi do našich hôr, občas som sa vybral na rybačku. Môj taliansky priateľ Vittorio Caffeo ma v auguste 1990 pozval na dovolenku do Talianska. Do Bologne.

     Anna nemohla cestovať, bola chorľavá, tak som vzal so sebou vnučku Zuzku. Vittorio naliehal, že ma odvezie autom: prišiel po mňa a vydali sme sa na cestu. Na československo-rakúskych hraniciach v Bergu sme čakali v rade áut, ako všetci ostatní turisti; colník ma však spoznal a takmer zdesene sa spýtal, prečo čakáme, veď sme mohli ísť ďalej bez čakania, prečo sme ich neupozornili? Bránil som sa: veď idem na dovolenku ako ostatní, prečo by som mal mať privilégiá?

     Na rakúsko-talianskych hraniciach to bolo horšie: keď ma colníci spoznali, okamžite volali karabinierov, aby nás sprevádzali. Nemôžu takú vzácnu návštevu pustiť bez ochranky! Nemohol som ujsť svojej popularite, hoci som si už dávno odvykol, že ma ľudia zdravia, že mi podávajú ruky, že mi volajú na slávu že ma prijímajú s najvyššími poctami. Opäť som bol na výslní, zaiste, bola to satisfakcia za predošlé dlhé roky prenasledovania a ponižovania, no predsa len som túžil po pokojnej, nikým nerušenej dovolenke... Chcel som byť neznámy, nepoznaný, inkognito, ale už na prvej zastávke v bistre na talianskej strane ma ľudia ihneď spoznali: začali si šeptať medzi sebou, aha, tam je Dubček, potom prichádzali k nášmu stolu, podávali mi ruky, chceli sa so mnou fotografovať. A bolo po pokojnej dovolenke.

     Ako inak, o mojom pobyte v Taliansku sa dozvedeli aj novinári, dobiedzali, aby som im poskytol interview, aby ma mohli odfotografovať, natočiť aspoň krátky šot z môjho pobytu. Zaiste, to mi lichotilo, no predsa len som chcel mať pokoj, prosil som Vittoria, aby nejako zariadil, nech mi dožičia odpočinok. Vittorio sa len smial: „Saša, čo ťa mám zabaliť do plachty, aby ťa nevideli? Kamarát, to nejde!“

     Urobili sme si výlet do Florencie, niekto informoval políciu a tak nás nenápadne sledovali policajti v civile. Ani by som sa to nedozvedel, keď nás počas prehliadky mesta zastavil sám kvestor talianskej polície Nicola Zito (kvestor nie je v tomto prípade akademická hodnosť, ale najvyššia funkcia v systéme talianskej polície) a úctivo sa ma spýtal: „Môžem stisnúť ruku bojovníkovi, ktorý toľko urobil pre slobodu a teraz tvorí  novú demokratickú históriu?“

     Nemohol som sa hnevať.

     Napriek takýmto drobným príhodám, som sa v Bologni, či presnejšie, vo vile Vittoria v Casaleschio di Reno, cítil výborne. Keď ma Vittorio Caffeo pozval opäť na dovolenku do Talianska, rád som jeho pozvanie prijal, ale mohol som tam ísť až v auguste tohto roku, vrátil som sa len pár dní pred tou autohaváriou...

     Bola to príjemná, pokojná dovolenka, no stále som mal pocit, že ja si oddychujem, kým veľa ľudí na Slovensku i v Čechách stratilo prácu, dostali sa na hranicu chudoby. Snažil som sa nadviazať kontakty s miestnymi družstvami, aby spolupracovali s našimi, Vittorio mal veľa známych a tak mi to uľahčoval; verím, že časom sa tieto moje aktivity zhodnotia. Pomáhal som Vittoriovi s raňajkami, varili sme si sami aj obedy. Rád som chodieval na rybačky, tak Vittorio zariadil, že sme sa na neveľkej jachte vybrali na more; bolo tam niekoľko Nemcov, sympatický kapitán. Hoci mal veľa práce, Vittorio ho poprosil, aby nám urobil jednoduchý obed, že mu potom ukáže zaujímavého človeka – to som mal byť ja! Kapitán nám naozaj pripravil skromné jedlo a pýta sa: „Kde je ten človek?“ Vittorio ukázal na mňa, kapitánovi vyrazilo dych. „Ty vôl!“ osopil sa na Vittoria. „Prečo si mi to nepovedal, že ten rybár je Dubček? Bol by som vám urobil najlepšie jedlo na svete!“

     Členovia mestského výboru v Casaleschio di Reno sa dozvedeli, že som prišiel do ich mestečka, zrušili dovolenky, aby ma mohli slávnostne privítať. Bolo to dojímavé.

     Zapáčilo sa mi malé auto Vittoriovej manželky, bol to Peugeot, pýtam sa ho, či by som si nemohol kúpiť čosi podobné, ojazdené, za lacnejší peniaz. Vittorio sa na mňa prekvapene pozrel: „Saša! Keby si sa obrátil na nejakú našu automobilku, povedzme, na Fiat, tak by ti dali auto aké len chceš a ešte by sa hrdili tým, že používaš ich výrobok...“

     Radšej som zostal bez auta.

     Pred pár dňami ma Vittorio Caffeo navštívil v nemocnici, prišiel aj s mojím najstarším synom Pavlom. Opäť sme sa videli, lenže ja som bol v celkom inej situácii... Aj tak som sa potešil. Tak trochu sme zaspomínali na naše kontakty a stretnutia ešte pred novembrom 1989. Vittorio bol počas vojny partizán, po roku 1949 musel Taliansko opustiť a usadil sa v Československu, študoval, v Prahe získal titul v odbore ekonómia a potom bol dokonca vedúcim výskumného ústavu v Brne, aj po rokoch vedel stále dobre po česky a obyčajne telefonicky hovorieval s Annou: „Tu je taxislužba! Nepotrebujete taxi?“

     Podľa potreby som pripravil dokumenty, články, odpovede na otázky a vložil ich pod jeden väčší kameň na Slavíne bola to akási mŕtva schránka; tam si ich Vittorio našiel a prepašoval do Talianska. Sedel pri mojej posteli tváril sa ustarostene:  znenazdajky mi stisol palec na nohe, až som zjajkol.

     „Čo to robíš?“

     „Chcem len vedieť, či máš miechu v poriadku...“

     Miecha bola v poriadku, ale ani dve operácie mi zdravotný stav nezlepšili: čaká ma operácia brušnej dutiny. Vittorio sa spýtal primára, či môže poslať talianskych lekárov na konzultácie o mojom zdravotnom stave. Primárovi sa to neveľmi páčilo, ale súhlasil; Vittorio sa po návrate do Bologne dohodol s primátorom mesta, že zorganizuje odborníkov a pošle ich do Prahy. Vittorio zase zohnal peniaze, jeden lekár, profesor,  priletel z Grécka, druhý bol odborník na poúrazové stavy. Prezreli ma, zdalo sa, že sú spokojní a že môj stav je síce kritický, ale stabilizovaný; uvažovali aj o tom, že ma prevezú do Talianska, ale práve môj stav to neumožňoval. Lekári ma napriek tomu povzbudili – určite sa z toho dostanem, po operácii brušnej dutiny by sa mal môj stav zlepšiť. Dúfajme...

     2)

     Čítam úhľadný rukopis primárov na hárku papiera, ktorý som vytiahol z obálky:

     Povedal som si, že si nebudem písať poznámky, že takáto forma denníka je únavná, že ma to vyčerpáva a koniec koncov je to nanič, nikoho to nezaujíma a nikto to nebude čítať. Lenže pohnútky sú také mocné, že mi ide roztrhnúť hruď, že mi praská hlava. Musím sa vypísať z bolesti a beznádeje! Dnes je 16. januára 1969, na Václavskom námestí sa upálil študent Jan Palach. Myslel som na Barboru a počúval Beatles. Asi tri či štyrikrát som si pustil skladbu The Fool on the Hill, Blázon na kopci, z albumu Magical Mystery Tour. Aké výstižné slová: Day after day, alone on a hill... nobody wants to know him... Deň po dni, sám na kopci... nikto ho nechce spoznať... ale on vidí slnko zapadať... Nie sme my všetci blázni na kopci? Čo asi robí Barbora, aj ona si občas púšťa Beatles a myslí na Prahu, myslí na mňa? Praha už nikdy nebude taká, aká bola, ani my už nebudeme takí. Upálil sa Jan Palach, zúfalec a hrdina, ktorý nás vytrhol z letargie a prichádzajúcej rezignácie. Ako sa môže niekto upáliť? Poliať sa benzínom a... škrt! Zápalka alebo zapaľovač a už horíš... Veď to bolí! Raz som sa popálil na plynovom sporáku, ruka mi napuchla, mokvala... Ako to muselo bolieť, keď upaľovali kacírov, bosorky, majstra Jána Husa? Nie je to len tak, siahnuť si na život a to ešte takým strašným spôsobom, ale myslím si, že je v tom akýsi kolektívny pocit zúfalstva a odporu zároveň. Sme okupovaná krajina, rozdrvili nás tanky, zbavili nás dôstojnosti... Vraj bratia! Chce sa mi kričať, revať, trhať si košeľu, zapáľme sa všetci, zapáľme okupantov, nech to všetko zhorí v pekelnom ohni! Len čo som sa dozvedel o tomto Palachovom čine, utekal som na Václavák, ale tam postávalo iba niekoľko ľudí, pridal som sa k jednej skupinke. Nejaká pani rozprávala, že to všetko videla: chlapec sa vraj zapálil neďaleko sochy svätého Václava, kľačal a z ničoho nič začal horieť, potom sa rozbehol smerom k Múzeu, horeli na ňom šaty, utekal ku križovatke smerom k Washingtonovej ulici, okolo išla električka, vyskočil z nej výhybkár z Dopravného podniku a začal ho hasiť vlastným kabátom. Vraj kričal, list, prečítajte si môj list! Postupne sa ľudia dozvedali ďalšie informácie, už o Palachovi hlásili v rádiu, vyšlo číslo Večernej Prahy, správy sa šírili veľmi rýchlo. Jan Palach bol študent Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, pochádzal z dedinky Všetaty. Ako sa teraz môžu cítiť jeho rodičia? Mal dievča? Na čo teraz myslí, čo cíti? Čo cíti národ? Už nikdy nič nebude také, ako bolo, už raz a navždy zostane tento horiaci strom na svedomí ruských okupantov, ktorí nie sú o nič lepší ako nacisti, ako tí, ktorí zavliekli môjho otca do koncentráku.

     Jan Palach hneď v deň okupácie fotografoval rozbitú Prahu, ruské tanky a vojakov, zranených, aj mŕtvych, zničené autá, rozostrieľané domy. Videl celú tú skazu, ktorú spôsobili okupační vojaci. Palach vraj bol na dvojmesačnej brigáde v Sovietskom zväze a vrátil sa šokovaný z tamojších pomerov. Nemal ilúzie o tom, že tanky zase odídu. Nie, neodídu. Keď sa začali študentské štrajky, aj Palach sa do nich zapojil, možno sme boli spolu v dave, ktorý protestoval na Václavskom námestí. Bolo to po novembrovom straníckom pléne, keď všetci reformní komunisti hlasovali za dočasný pobyt sovietskych vojsk. Vrátane Svobodu, Smrkovského, Černíka a... Dubčeka!

                                                           *   *   *

     Dostal sa mi do rúk prepis listu, ktorý sa našiel vo vreckách Palachovho obhoreného kabátu. Palach ešte predtým napísal čosi ako manifest, ktorý poslal 6. januára študentskému vodcovi Holečkovi: navrhuje, aby študenti obsadili rozhlas a odvysielali výzvu na generálny štrajk. Holeček mu vôbec neodpovedal. Ráno 16. januára pricestoval Palach z rodnej dediny do Prahy, nikomu nič nepovedal, ani rodičom, ani bratovi, ani svojej láske Helenke Záhradníkovej, s ktorou sa poznal už od detských rokov. Jeden zo svedkov potom opisoval situáciu takto: Palach otvoril fľaštičku, na ktorej bolo zreteľne napísané: éter. Natrel si tvár a zvyšok vypil. Potom otvoril dve bandasky z bielej umelej hmoty a vylial na seba benzín. Škrtol zápalkou – takže nie zapaľovačom – a okamžite sa zmenil na horiacu pochodeň. Utekal k Domu potravín, bolo vraj cítiť zápach horiaceho mäsa. Mal vraj popáleniny na 80-tich percentách tela. Ten lists, ten list...

     „Vzhľadom k tomu, že sa naše národy ocitli na pokraji beznádeje, rozhodli sme sa vyjadriť svoj protest a prebudiť ľudí týmto spôsobom. Naša skupina sa skladá z dobrovoľníkov, ktorí sú odhodlaní sa dať pre našu vec upáliť. Ja som mal tú česť vylosovať si jednotku a nastúpiť ako prvá pochodeň.“

     Rozložili sme na Václaváku niekoľko stanov a začali držať hladovku. Opäť sa hovorilo o generálnom štrajku. Chodili k nám ľudia a nosili horúci čaj a deky. Uvidel som tam aj docenta Hlavu, ktorý ošetroval nejakého chlapca a núkal mu čaj. Solidarita bola ohromná. Špekulovali sme o tom, kto má byť ďalší, kto sa upáli, kto bude ďalšou pochodňou. Šírili sa reči, že za Palachom do nemocnice nechodí len jeho rodina a priatelia, ale aj tajní, ktorí sa snažia zistiť, prečo to urobil a s kým je spriaznený. A kto má byť ďalší? Palach im odpovedá: „V histórii sú okamihy, keď je treba niečo urobiť. Ja som sa snažil. Teraz je rada na vás... Je vás štrnásť miliónov, tak teraz urobte niečo vy.“

     Už nie som schopný počúvať Beatles, mám kŕče v žalúdku, akýsi čudný strach mi sťahuje hrdlo, tep mám zrýchlený, hlavu mi ide roztrhnúť. Depresia je taká mocná, že sa mení na fyzickú bolesť. Čo je to za život? Aký má zmysel? Aký, aký, načo žijem, načo...

                                                           *   *   *

     Jan Palach zomrel 19. januára 1969. Je sychravo, chladno. Celá republika smúti. Rakva s Palachovými pozostatkami bola vystavená v Karolíne, prišli sa s ním rozlúčiť desiatky tisíc ľudí. Pohreb bol 25. januára 1969. Palacha mali pôvodne pochovať na Slavíne, ale študentskému zväzu to nepovolili, tak bol pohreb na Olšanoch. Popoludní sa na nádvorí Karolína začal smútočný obrad. Nemohol som neplakať. Nebol som sám. Podaktorí len mlčky hľadeli kamsi do stratena, otupení bolesťou a bezmocnosťou. Počúval som, aj nepočúval, ako sa rečníci lúčia s Palachom. Hovoril rektor Univerzity Karlovej Oldřich Starý a dekan Filozofickej fakulty Jaroslav Kladiva, aj študenti Zdeněk Touš a Michal Dymáček, hovorili o mravnosti Palachovho činu, jeho nadčasovosti a odvahe. Hovoril aj minister školstva Vilibald Bezdíček, akosi som čakal, že na tryznu prídu aj tváre Pražskej jari, možno Císař alebo Smrkovský, dokonca Dubček. Nemohol prísť Dubček? Nemohol sa ukázať pred smútiacim národom, nemohol dať najavo, že nerezignoval, že sa nepodrobil okupačným tlakom? Veď je symbol toho krásneho obdobia, času nádejí... Neprišiel. Neprišli. Po rečiach rakvu preniesli do pohrebného vozu a mohutný smútočný sprievod sa vydal cez Ovocný trh, ďalej Celetnú ulicu, na Staromestské námestie, zastavil sa pred budovou filozofickej fakulty - námestie pred fakultou sa deň pred pohrebom premenovalo na Námestie Jana Palacha. Na čele sprievodu kráčali zväčša dekani a profesori, pravdaže, najbližšia rodina, priatelia a známi, videl som tam aj docenta Hlavu, išiel hneď v prvej rade, hľadel si pod nohy. Dostal som sa aj na Olšanský cintorín, hoci tam mohla len rodina a niekoľko pozvaných hostí. Palach mal cirkevný pohreb, nad hrobom hovoril evanjelický farár Jakub Trojan.

     „V tomto cynickom storočí, v ktorom nás často desia druhý a my opäť desíme ich, a v ktorom sa často ľakáme, akí sme všetci vnútorne malí, on nás priviedol k tomu, aby sme si dávali otázku, ktorá z nás môže urobiť veľkých ľudí: čo som urobil ja pre druhých, aké je moje srdce, za čím idem, čomu slúžim, čo je pre mňa najvyššou životnou hodnotou?“

   Cynické storočie! A ja som si bol dlho presvedčený, že je to rok dlhší ako storočie, že roky šesťdesiate sú najkrajšie v celom tisícročí... Palachova smrť vo mne všetko obrátila naruby. Zmysel jeho sebaupálenia nepochopím, ale cítim, že presahuje politické, či etické normy. Je to slobodná vôľa človeka? Môže si vziať život, aby sa obetoval za druhých, aby ich vytrhol z rezignácie a donútil k činu? Je to odkaz, či len zúfalstvo? Rituál? Kristova obeta? Alebo je to záväzok mravnosti, výzva k nekapitulácii?

     Evanjelický farár Trojan priradil Jana Palacha k veľkým osobnostiam ako Gándhí, Jan Hus, Komenský, Jeronýmus, Schweitzer, Martin Luther King... Ale aký zmysel by malo pre našich ľudí, keby sme Palacha nasledovali? Čosi sa vo mne vzpiera... Palach síce mal motiváciu, ideál, víziu, áno, je to hrdinský čin sebaobetovania, ale čo úcta k životu? Bol by som schopný sa upáliť?

     Muselo sa to všetko stať? Museli k nám prísť Rusi, museli si to pretrpieť? Prečo, kvôli komu, kvôli čomu?

                                                                       *   *   *

     Šialenstvo na pokračovanie. V Bratislave bola pred budovou Univerzity Komenského niekoľkodňová pietna akcia, študenti držali hladovku a podpisovali petíciu na splnenie Palachových požiadaviek. Po stenách píšu protiruské heslá, vylepujú plagáty, nadávajú na Husáka a Brežneva. Ľudia sú zronení, ale aj pobúrení. Odpor ešte nezhasol. Zato slovenskí komunisti už vydali vyhlásenie, že „tento pohyb inšpirujú extrémne politické sily, ktoré zneužívajú cítenie mládeže“. Hlupáci! Už zatrúbili na ústup, už ohýnajú chrbty... Ale aj v Bratislave,, aj v Prahe a iných mestách demonštrácie pokračujú. Bezpečnostné zložky sa zase mobilizujú, bola vyhlásená pohotovosť, najväčšia od augustovej okupácie. Brežnev aj Kosygin poslali Dubčekovi a Černíkovi list, Palacha označili za obeť provokatérov. Vyslovili tiež veľké znepokojenie nad situáciou v Československu. Vraj, provokačná kampaň! To už sa ani nedá počúvať... Aby toho nebolo málo, tak ortodoxný komunista Vilém Nový naznačil, že Palacha mali na upálenie nahovoriť spisovatelia Vladimír Škutina a Pavel Kohout, študent Lubomír Holeček a športovci Emil Zátopek a Luděk Pachman. Chudák Palach!

                                                             *   *   *

     Je už február, môžem len zopakovať: šialenstvo na pokračovanie! Upálil sa Jan Zajíc. V liste na rozlúčku napísal: „Nerobím to preto, aby ma niekto oplakával, alebo preto, aby som bol slávny, alebo vari preto, že som sa zbláznil. K tomuto činu som sa odhodlal preto, aby ste sa už vážne vzchopili a nedali sa vláčiť niekoľkými diktátormi!“

     Zajíc bol jeden z tých, ktorí po Palachovo upálení držali pred Múzeom hladovku. Podľahol atmosfére Palachovho pohrebu, psychicky a emotívne ho napodobnil...

                                                           *   *   *

     Pokračujem v kronike horiacich pochodní. V Plzni sa upálil robotník Jan Hlavatý, v Jihlave  odborár a delegát vysočianského zjazdu KSČ Evžen Plocek, v Brne robotník Miroslav Malinka a učeň Jan Bereš, vo Varšave Richard Siwiec, v Budapešti Šándor Bauer, v Rige Ilja Rips, v Košiciach Michal Lofčík...Všetkých inšpirovalo Palachovo upálenie. Len aby sme nezabudli, aby sme na nich nezabudli...      

                                                           *   *   *    

     Rukopis pokračuje iným atramentom, na inom hárku papiera; primár ho zrejme písal po niekoľkých mesiacoch, možno až po niekoľkých rokoch. Čítam ďalej:

     Povedal som si, priam som sa zaprisahal, že už nebudem pokračovať v písaní týchto poznámok, že prestanem so sebatrýznením, aj tak to nemá žiaden zmysel. Ale z toho, čo sa mi stalo, sa neviem spamätať, musím to zo seba vygrcať. Aspoň na papier.

     Nadšenie z čias obrodného procesu vyšumelo ako bublinky zo šampanského, uschlo ako vňať z petržlenu, už sme zase poslušní, zhrbení a zbabelí, lížeme laby  normalizátorom a  okupantom. Začali sa previerky. Spoľahlivé komisie zisťujú, kto je lojálny s režimom, kto je zdravé jadro, kto súhlasí s okupáciou, pretože už to nie je okupácia, ale internacionálna pomoc, obrodný proces už nie je pokusom o socializmus s ľudskou tvárou, ale je to kontrarevolúcia... Komisie sú v podnikoch, úradoch, školách, všade. Ten, kto prejde, môže byť vďačný, môže pracovať ďalej, musí sa vzdať minulosti, môže živiť rodinu, môže študovať. Bude oporou spoločnosti, bude kolaborant bez svedomia. Ale iba náznak odporu, náznak nesúhlasu – a už vás vyrazia z roboty, zo strany, zo školy. Aj u nás na Lekárskej fakulte boli pohovory, teda – previerky. Trochu ma zarazilo, keď v komisii sedel mne dobre známy docent Hlava. Aj som sa potešil, aj ma to zmiatlo. Myslel som si, že mi pomôže, veď sme spolu ošetrovali ranených počas prvých dní okupácie, veď sa mi dôverne zveril so svojimi názormi na okupantov, veď išiel v prvej rade na Palachovom pohrebe... Prečo sedí v komisii, ktorá preveruje ľudí? Kto preveril jeho?

     Komisia mi dávala otázky, ktoré som očakával: čo som robil v dňoch vstupu spojeneckých vojsk? Aký mám názor na takzvaný obrodný proces? Súhlasím s tým, že u nás pôsobili kontrarevolučné sily? Súhlasím s internacionálnou pomocou?

     Starý židovský inštinkt ma varoval: prečo by som im mal povedať, čo si myslím? Kto sú, že môžu súdiť? Prečo by som sa im mal spovedať? Vravel som si, nepoviem im, čo si naozaj myslím, čo cítim, v čo verím, aj tak to na veci nič nezmení, im to nepomôže, no mne to ublíži. Opatrnosť, pokrytectvo, farizejstvo nám neraz zachránili život. Veď, budem dokazovať, že hovno smrdí? Hovno zostane hovnom, aj keď ho pofŕkaš voňavkou.

     Docent Hlava sa pohrával s ceruzkou, mrvil ju v prstoch ako ruženec, chvíľami hľadel do nejakých lajstrov pred sebou, chvíľami kamsi ponad moje plece. Mlčal, na nič sa nepýtal. To ma akosi posmelilo, zrejme je tam len akýmsi nedopatrením, možno to vyplýva z jeho funkcie, čertvie. A potom, prečo sa mám pretvarovať, hovoriť lži,, zradiť pravdu ako Judáš Krista? Hanba mlčať, bokom falošná opatrnosť... Že čo som robil 21. augusta? Lietal som po Prahe a snažil sa zachraňovať životy nevinných ľudí, ktorých postrelili okupanti! Aký mám názor na obrodný proces? Nuž, myslím si, že od čias predbielohorských to bolo najväčšie vzopätie národa českého, od čias slovenského Povstania to bol najväčší boj za slobodu! Či boli u nás kontrarevolučné sily? Teda, ak považujete za kontrarevolucionárov študentov, robotníkov, úradníkov, umelcov, roľníkov, deti aj penzistov, Čechov aj Slovákov, Maďarov aj Cigáňov, Rusínov aj Nemcov, tak sme kontrarevolucionári! My všetci sme pôsobili ako kontrarevolučné sily, aby sme urobili revolúciu v zatuchnutom takzvanom socializme! Že či súhlasím s internacionálnou pomocou? Ak je táto pomoc požehnaním  vrážd nevinných, ak je pošliapaním dôstojnosti, ak je potupou našich národov, tak vám pekne ďakujeme, bratia! Nemáte Boha! Boha? Boha si vymyslel človek, aby na niekoho zhodil zodpovednosť, aby ospravedlnil svoje zlyhania... A vy chcete teraz zodpovednosť zvaliť na nás? Na mňa?

    Hľadeli na mňa ako vyoraná myš na slnko. Len docent Hlava múdro pokyvoval hlavou. Stále mlčal. Komisia sa ma na záver spýtala, či chcem niečo dodať, povedal som, že nie, veď všetko počuli. Potom sa odobrali na krátku poradu, naozaj krátku, netrvala ani päť minút. Oznámili mi, že s takýmto prístupom k našej politickej situácii a odmietaním internacionálnej pomoci nespĺňam predpoklady pre štúdium na Lekárskej fakulte a tak ma musia zo štúdia vylúčiť. Nečakali na moju odpoveď a ihneď sa pobrali z miestnosti, akoby sa za čosi hanbili. Posledný vychádzal docent Hlava. Pri dverách sa otočil, mierne pokrčil ramenami a povedal čosi v tom zmysle, že život ide ďalej, človek občas nesprávne posudzuje danú situáciu, že on pochopil, ako sa mýlil a teraz sa musí sústrediť, aby odovzdával svoje skúsenosti študentom, tak bude užitočnejší, ako keby začal mudrovať a odsudzovať vstup spojencov, veď sú to len slová. Vojská prišli a tak skoro neodídu, pre nejaké zásady si má zničiť život? Vraj si myslel, že budem múdrejší a prispôsobím sa, poviem, čo sa odo mňa čaká a myslieť si môžem, čo chcem, veď do duše mi nikto nevidí. Česi prežívajú vďaka vnútornej rezistencii a nie vďaka otvorenému boju s nepriateľom. A odišiel. Chvíľu som hľadel na zatvorené dvere a potom som mal chuť sa ísť vygrcať, ako sa kedysi v ambulancii vygrcal on.

                                                           *   *   *    

     Odložil som obálku s primárovými poznámkami. Mal som čudný pocit: miešalo sa vo mne rozhorčenie s ponížením, cítil som aj zahanbenie a istú mieru nepochopenia. Ako si len niekto mohol myslieť, že sa zúčastním na  pohrebe? Veď tým by som sa priamo prihlásil k všeobecnej nespokojnosti, k odporu... kým ja som ešte stále dúfal, že sa nám podarí aspoň čo-to zachrániť z reforiem! Brežnev mi poslal výhražný list:

     „Chceme dúfať, že ÚV KSČ vláda ČSSR a ďalšie zodpovedné orgány republiky urobia všetky politicky potrebné závery a správne zorientujú stranu, pracujúcich, principiálne stranícky zhodnotia činnosť protisocialistických a protisovietskych síl v súvislosti s rozpútaním provokačnej kampane okolo prípadu na Václavskom námestí.“

     Snažili sme sa upokojiť rozbúrenú hladinu verejnosti. Už 19. januára sme matke Jána Palacha, pani Libuši Palachovej poslali kondolenčný telegram – podpísal ho Ludvík Svoboda, Oldřich Černík, Josef Smrkovský a ja. Dostávali sme kondolenčné telegramy z celého sveta, ešte aj pápež Pavol VI. napísal: „Nie je možné schvaľovať tragickú formu tohto svedectva, ale jeho hodnotu uchovajme, pretože ukazuje na zvrchovanosť obete z lásky k druhým...“

     Prešli roky... Čas však rany nezahojil. Na 20. výročie upálenia Jána Palacha vydala Charta 77 vyhlásenie: „Zomrel, pretože chcel vykríknuť čo najhlasnejšie. Chcel, aby sme si uvedomili, čo sa to s nami deje, aby sme videli, čo vskutku robíme a započuli, čo vskutku hovoríme v čase ústupkov, o ktorých sa vravelo, že sú nevyhnutné kompromisov, ktoré sa vydávali za rozumné, a taktizovania, o ktorom sa kde komu chcelo veriť, že sú chytré. Vytrácalo sa vtedy vedomie, že aj pod najväčším tlakom musí pri tom všetkom čosi zostať, čosi základné, s čím nemožno chodiť na trh a bez čoho ľudský život stráca svoju dôstojnosť.“

     Veľmi dobre si pamätám, že výročie upálenia Jana Palacha si chcela 15. januára 1989 uctiť nielen Charta 77, ale aj opozičné skupiny ako České deti, klub Johna Lennona, Nezávislé mierové združenie a Spoločenstvo priateľov USA; chceli v ten deň usporiadať spomienkové zhromaždenie pri soche svätého Václava. Nejaký anonym poslal vtedy Václavovi Havlovi list, v ktorom mu oznamoval, že sa na protest proti politickým pomerom a podľa vzoru Jana Palacha upáli. Havel mi neskôr povedal, že ich to vydesilo: požiadal Československú televíziu, aby mu umožnila vystúpiť a odradiť neznámeho zúfalca od toho činu. Nikomu by to nepomohlo, len by to rozpútalo novú ideologickú agresiu proti opozícii. Pravdaže, televízia mu takúto žiadosť odmietla, tak sa obrátil sa rádio Slobodná Európa a tam jeho apel aj odznel. Fakt je, že už sa nikto neupálil...

     Spomienkovú akciu úrady zakázali. Napriek tomu na Václavské námestie prišli tisícky ľudí. Veľa demonštrantov zadržali (bolo ich 1 400!), Havla nepodmienečne odsúdili na deväť mesiacov, okrem neho odsúdili aj viacerých protestujúcich. Ale udalosti už boli v pohybe, časy sa menili; Havel a opoziční aktivisti sa opäť dostali do povedomia verejnosti, prelomili dlhoročnú izoláciu.  Ľudia sa začali búriť, žiadali Havlovo prepustenie. Tlak bol taký silný, že Havla a podaktorých ďalších aktivistov museli prepustiť. Havla to povzbudilo: vtedy napísal povestné vyhlásenie Niekoľko viet. Ale to už bolo v júni roku 1989. Koniec režimu sa blížil.

     Petícia žiadala, aby boli prepustení všetci politickí väzni, aby prestala byť obmedzovaná sloboda slova a zhromažďovania, aby prestali byť kriminalizované a prenasledované nezávislé občianske iniciatívy, aby boli rešpektované požiadavky veriacich, aby sa tiež rešpektovali aktivity v oblasti životného prostredia, aby sa otvorila slobodná diskusia o päťdesiatych rokoch, o Pražskej jari, o invázii vojsk Varšavskej zmluvy. Na záver naliehavá výzva:

     „Vládu vyzývame, aby s petíciou nenaložila tak, ako je doposiaľ zvyknutá s nepohodlnými názormi nakladať. Zasadila by tým osudovú ranu nádejam na skutočný spoločenský dialóg, ako jediné možné východisko zo slepej uličky, v ktorej sa dnes Československo nachádza.“

     Vtedy sa už valec dejín nedal zastaviť.

     3)

     „Tak poďme na to!“ zvolala sestrička veselo a rozložila na nočnom stolíku injekčnú striekačku a fľaštičky s nejakou tekutinou. „Pichnem vám injekciu. O niekoľko minút zaspíte a budeme vás operovať. Injekcia vás nebude  bolieť, ako by vás uštipol komár. A potom šup na operačnú sálu. Brušná dutina, veď vám to primár povedal. Potom budete v poriadku ako junák. No tak. Vyhrňte si rukáv! Budú vás operovať naši špecialisti. Ešte si zopár dní u nás poležíte a potom vás pustíme domov. A späť do politiky...“

     Jej táranie mi liezlo na nervy. Odvrátil som hlavu. Všimol som si, že cez pootvorené dvere nazerá do izby ošetrovateľ, vodič sanitky Béďa. Trochu mi pripomínal mladého Jaroslava Volfa. Chabo som sa pousmial. Nádejný sociálny demokrat!

     Napriek vážnosti situácie a miernej nervozite, ktorú som pociťoval, mi myšlienkové pochody nevdojak zablúdili k Volfovi a sociálnym demokratom. Uvedomoval som si, aká absurdná môžu byť činnosť mozgu a aké vytvára zvláštne asociácie. Hotový Freud! Stačí, ak úchytkom zazriem vodiča sanitky, ktorý je českým sociálnym demokratom, hneď sa mi myšlienky rozbehnú podobným smerom, k príbuznej téme...

     Nemohol som si pomôcť; bol to ako refrén pesničky, ktorá neschádza z mysle a ktorá vám znie pod klenbou lebky, aj keď to nechcete, keď si to neželáte, ba keď to hneď aj odmietate... Prečo som si spomenul práve na Volfa? Možno preto, že som s ním hovoril deň pred mojou haváriou. Boli sme s Volfom na služobnej ceste v Brne a dlho, podrobne sme rozoberali možnosti strany v budúcich voľbách. A možno aj preto, že som pociťoval akýsi podiel viny na tom, že som tak dlho váhal, kým som sa napokon pripojil k sociálnym demokratom a že teraz sa musia bezo mňa zaobísť.

    Ale áno, chtiac či nechtiac, musím v tejto situácii myslieť na sociálnu demokraciu: je v tom akýsi magický symbol, osudový kruh sa uzaviera. Môj otec – predtým ako vstúpil do komunistickej strany – bol sociálny demokrat. A hoci ja som medzi komunistov vstúpil veľmi mladý, časom – najmä po sovietskej invázii a po celú dobu nemilosrdnej normalizácie - som prestával veriť komunistom; najmä tým, ktorí boli pri moci. Akosi prirodzene ma ťahalo k sociálnej demokracii, ktorej ideový, hospodársky a sociálny program mi bol oveľa bližší, ako skompromitovaní a dogmatickí komunisti.

     Lenže... váhal som. Nevedel som sa rozhodnúť. Nebol som si načistom, kam sa mám politicky zaradiť. Hneď po novembri 1989 som sa stal členom Verejnosti proti násiliu, bolo to vcelku prirodzené, spontánne, vedel som a veril som, že tým pomôžem tomuto hnutiu, ktoré malo celospoločenskú podporu. Bola to naozaj Šanca pre Slovensko, ako to hlásali reklamné predvolebné pútače, bolo to občianske hnutie. Ale po nedorozumeniach s Fedorom Gálom, Jánom Budajom, Milanom Šútovcom a ďalšími členmi VPN som si uvedomil, že moje miesto je inde. Aj to malo svoju historickú logiku: VPN bola platforma, na ktorej sa zišli všetci odporcovia systému, aby sa po povalení režimu rozišli, založili si svoje vlastné strany a hnutia. KDH, HZDS, SNS, SDĽ a ďalšie... Redaktorovi rakúskeho Wochenpresse som sa snažil takto charakterizovať našu situáciu: „Erupcia politických hnutí a strán je daň, ktorú platíme za dlhé roky potlačovania pluralitných záujmov. Iba voľby, ku ktorým smerujeme a obdobie po nich  vycibria spektrum strán.“ Ale ani k jednej z týchto strán ma to neťahalo.

     Začiatkom roku 1992 som ochorel, takmer dva týždne som sa nepohol z domu, musel som ležať na lôžku. Prechladol som. Raz som vyčerpaný a stresovaný zaspal pri otvorenom okne, len tak, ako som si na chvíľu ľahol, v obleku a s kravatou na krku. Dlho som sa z toho nemohol spamätať. Mal som však dosť času premýšľať.

     V lete roku 1991 bol na návšteve predseda vlády spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko Johannes Rau a priamo sa ma spýtal, kam sa chcem politicky zaradiť. Vyhýbal som sa odpovedi, no Rau mi nezakryte povedal: „Prídu voľby a budete sa musieť rozhodnúť!“

     Aj tak som váhal. Vôbec som sa však nemusel tajiť svojimi sympatiami k sociálnej demokracii, otvorene som sa k nej hlásil, sledoval som vývoj hnutia, sledoval som, ako „socani“ vyrovnávajú s politickými zmenami, ako reagujú na globalizáciu ekonomiky, finančníctva na európsku integráciu, nové technológie a informatizáciu spoločnosti, najmä však, aké majú sociálne programy.

     Keď nad tým spätne premýšľam, viem, že definitívne som sa rozhodol po stretnutí predstaviteľov sociálnodemokratických a socialistických strán vo Frankfurte 25. júna 1991, bolo to pri príležitosti 40. výročia Frankfurtskej deklarácie. Willy Brandt na tomto stretnutí povedal vety, ktoré boli súzvučné s mojimi predstavami:

     „Veľa ľudí sa dnes domnieva, že pojem socializmus sa navždy opotreboval, v skutočnosti bol iba skompromitovaný. Odbiť ho ako prekonaný ideál demokratického socializmu, sociálnej demokracie, čiže spojenia slobody, spravodlivosti a solidarity, sa ukáže ako historický omyl.“

     Brandt mal pravdu. Uvedomil som si, že voľba pre sociálnu demokraciu vychádza z mojich skúseností a vnútorného presvedčenia. Veď aj Pražská jar mala zásadné prvky nielen obrody ale aj prerodu: od dogmatického komunizmu k sociálnej demokracii. Ale do strany som ešte stále nemienil vstúpiť.

     A potom sa 20. septembra 1991 konal v Seči pri Chrudimi 19. kongres IUSY – Medzinárodnej únie socialistickej mládeže – na ktorý ma organizátori pozvali. Prišli mladí delegáti z celého sveta. Bol som dojatý: dojatý tým, ako ma prijali, aká bola neobyčajná atmosféra, akí boli mladí ľudia nadšení. Myslel som na to – a nebol to sentiment a falošný idealizmus – že tieto mladé dievčatá a chlapci, by mohli žiť v lepšom svete; vo svete, o akom som kedysi sníval.

     Hovoril som im o tom, čo bolo mojim hlbokým presvedčením: o Pražskej jari, o nádeji a sklamaniach o pluralitnej demokracii o zjednocovaná Európy, ale aj o mojich sklamaniach a prehrách. Tak trochu so sentimentom v hlase som sa spovedal:

     „Musel som prežiť mnohé sklamania, podstúpiť nejeden ťažký vnútorný zápas, ako ideálny obraz tých hodnôt, ktorý som nosil v srdci, bol zbavený nánosu falošnosti a neprávosti, ktorými ho totalita prekryla. Dôležité je neopustiť ideál, nevzdať sa a viesť zápas za jeho čistotu. Preberáte štafetu aby ste ju odniesli kúsok ďalej, k ľudskému dorozumeniu a šťastiu. To vám odkazujem na vašu cestu!“

    A to bol odkaz aj pre moju cestu. Videl som odhodlanie mladých ľudí a rozhodovanie sa mi zdalo ľahšie, videl som v tom perspektívu a budúcnosť. Lenže... akú perspektívu mala slovenská sociálna demokracia? Bola slabá, nepočetná, zle organizovaná. Mala 860 členov! Akú mala šancu uspieť vo voľbách? Darmo som bol vnútorne presvedčený o správnosti tejto cesty, stále som sa nevedel odhodlať, aby som vstúpil do strany. Moje rozhodovanie komplikovali aj rokovania s HZDS a osobitne s Mečiarom, ktorý veľmi chcel, aby som sa stal ich členom. Viacerí členovia HZDS, aj Vladimír Mečiar, mi prišli gratulovať k sedemdesiatke a pri tej príležitosti ma opäť prehovárali, aby som bol na ich kandidátke. Mečiar rokoval aj Jiřím Horákom, sociálnym demokratom, ktorý po návrate z exilu v USA stranu zakladal; Horák veril, že sociálni demokrati majú sľubné vyhliadky vo voľbách a rozhodne chcú zachovať federáciu. Lenže Mečiar bol už rozhodnutý, že HZDS sa bude snažiť o vznik samostatného Slovenska. Okrem toho mi prekážali aj Mečiarove osobné vlastnosti, jeho autoritatívny prístup k ľuďom a neochota ku kompromisom.

     Prehovárali ma aj sociálni demokrati zo zahraničia, s viacerými som bol spriazený, boli to moji priatelia: Johannes Rau, Hans-Jochen Vogel, Hans-Ulrich Klose, Wolfgang Roth, Gunter Verheugen, no najmä predseda rakúskeho parlamentu Heinz Fischer. Najmä Fischer na mňa naliehal, on mal na mňa v tomto ohľade najväčší vplyv. Ale stále som sa nevedel rozhodnúť.

     Oslovila ma aj Strana demokratickej ľavice, začiatkom februára 1992 som sa stretol s predsedom SDĽ Petrom Weissom; je to inteligentný, zaiste perspektívny politik: šikovným manévrom pretransformoval komunistickú stranu na modernú ľavicovú stranu, mnoho skompromitovaných komunistov odmietli prijať. Ale aj tak bola Strana demokratickej ľavice viac alebo menej nástupcom a pokračovateľom KSS. Nechcel som svoj ďalší politický osud spájať s komunistami, aj keď reformovanými; vedel som si dobre predstaviť výčitky – a to nielen novinárov, ale aj ľudí Pražskej jari, iných politikov, mnohých mojich oponentov a kritikov: dal by som im do rúk zbraň a argumenty, aby ma mohli napádať a osočovať. Nešlo však len o to; nevidelo sa mi rozumné oživovať komunistickú stranu nech už by sa volala akokoľvek. Okrem toho, aj ja som sa posunul ďalej, iným smerom, moje politické názory už dávno prestali byť v zajatí komunistických dogiem. Peter Weiss mi navrhol, aby sa sociálna demokracia spojila so Stranou demokratickej ľavice a išla spoločne do volieb. Predsedom slovenských sociálnych demokratov bol v tom čase rovnako mladý politik, Weissov priateľ Boris Zala a ten bol naklonený utvoriť koalíciu s Weissovou SDĽ. Na jednej z mnohých tlačových konferencií (bolo to 6. marca 1992) Peter Weiss dokonca ohlásil, že slovenskí sociálni demokrati väčšinou hlasov odhlasovali koalíciu s SDĽ a o pár dní mala byť dohoda spečatená podpismi.

     Dohodol som sa s Heinzom Fischerom na stretnutí v Bratislave už o dva dni neskôr, 8. marca 1992; zdieľal rovnaké názory ako ja, neodporúčal mi aby som súhlasil s chystanou koalíciou. Bolo to politické riziko. Keď som sa potom stretol so Zalom, rezolútne som mu povedal: „Pre mňa je taká koalícia neprijateľná!“

     Pravdaže, to zmenilo situáciu; sociálna demokracia pôjde do volieb sama. Vedenie sociálnych demokratov si zjavne uvedomovalo, že nie sú takí silní, aby ma odmietli: radšej odmietli SDĽ.

     Aj Vladimír Mečiar sa ma opäť pokúšal získať do HZDS. Ešte 11. marca 1992 ma cez telefón presviedčal, aby som zmenil rozhodnutie a kandidoval za HZDS; vtedy som už bol rozhodnutý, že sa postavím do čele SD. Nič na tom nezmenilo ani ďalšie zdĺhavé rokovanie so Stranou demokratickej ľavice, ktorá sa nechcela vzdať myšlienky koalície; opakoval som, že nemôžem vstúpiť do koalície so stranou, v ktorej sú – aj napriek očiste – staré štruktúry, bývalí funkcionári, ktorí sa nezbavili minulosti, ba aj takí, ktorí mi osobne ubližovali. Moje rozhodnutie vstúpiť k sociálnym demokratom bolo definitívne.

     Oznámil som to aj Heinzovi Fischerovi; ako som očakával, jeho reakcia bola nadšená.

     A potom sa v sobotu 14. marca 1992 zišlo v Bratislave predsedníctvo sociálnej demokracie a zvolilo ma za predsedu, na zjazde SD 28. marca 1992 ma delegáti vo funkcii potvrdili. Dostal som pätnásť červených ruží – toľko percent sme chceli získať vo voľbách.

    Očakávania boli veľké, ciele ambiciózne; ale realita bola iná. Prekročili sme päťpercentný prah do Snemovne národov, ale do ostatných snemovní v Československu sme sa nedostali. Bolo to zrejme aj tým, že osobnosti ako Ivan Laluha či Hvezdoň Kočtúch dali prednosť Mečiarovmu HZDS, možno aj tým, že vo vedení slovenskej SD boli rozpory: Jaroslav Volf mal predstavu spoločného štátu Čechov a Slovákov, kým Boris Zala bol za rozdelenie a vznik samostatnej Slovenskej republiky.

     Hoci sme nezískali veľký počet voličov, na mnohých volebných mítingoch – mali sme s Volfom spoločnú kandidatúru za Západoslovenský kraj – som sa stretával s ľuďmi, ktorí mi neraz pripomínali práve Pražskú jar a obrodný proces. Cítil som, že spomienky a myšlienky sú stále živé, aj keď sme si spoločne uvedomovali, že spoločnosť je kdesi inde, že roky šesťdesiate sú minulosťou, rovnako aj náš pokus o socializmus s ľudskou tvárou. Stáli sme pred novými výzvami, často sme netušili, aký bude ďalší vývoj.

     Utkvelo mi v pamäti stretnutie s voličmi v obci Pata neďaleko Nitry: diskusia sa začala na miestnom štadióne, po mítingu nás pozvali na veselicu, kde sa tancovalo, jedlo a popíjalo. Bol som v dobrej kondícii, trochu som sa najedol a neodmietol som niekoľko pohárikov vína. Nemuseli ma prehovárať, aby som si zatancoval veď som tancoval rád a aj som dlho vydržal; povykrúcal som všetky ženičky i dievčatá, až sa im krútila hlava...

     Pamätám sa, že pršalo. Dážď nebol hustý, ale nepríjemný, pichľavý. Boli sme v nejakej obci v novozámockom okrese, neviem si spomenúť, myslím, že to bol Bánov; dedinčania stáli akosi ostýchavo, opatrne pod stromami, možno sa báli, neboli si istí sami sebou nevedeli, čo môžu očakávať. Prihladil som si vlasy, dáždik mi ich oblizol, podišiel som k nim, usmieval som sa; trochu ich to zaskočilo, no netrvalo dlho, vari ani pol minútky a bariéry sa prelomili, atmosféra sa uvoľnila a zrazu som bol ako medzi dávnymi priateľmi, starými známymi, mali sme o čom hovoriť, na čo spomínať a čo si predstavovať do budúcnosti. Nikdy som nesľuboval, čo bolo nereálne, len som sa odvolával na obrodný proces a na to, čím mohol byť inšpiráciou aj pre súčasnosť. Chvíľami som mal pocit, že ani nevnímajú to, o čom hovorím, ale skôr vnímajú citovú rovinu, že im stačí, že sa im prihovíra Dubček a to samo o sebe je dostatočné, je to potvrdenie toho, čo chcú a čo očakávajú.

     Len pár dní pred haváriou sme boli s Volfom v Osuskom na Záhorí, kde sa odhaľovala pamätná tabuľa zakladateľovi sociálnej demokracie Emanuelovi Lehotskému. Potom sme si posedeli v pohostinstve, dali sme si guľáš zo srnky, jedli sme ho s Volfom z jedného kotlíka... A potom opäť prišlo tanečné kolo, tancoval som o dušu, nebolo jednej, ktorú som nevykrútil. Volf sa ma pýtal, či nie som unavený, že on by to nezvládol, hoci je oveľa, oveľa mladší... Unavený? Kdeže unavený – pri tanci?

     Bol som s Jaroslavom Volfom ešte deň pred tou nešťastnou haváriou na služobnej ceste v Brne; spomínam si, že sme hovorili o reálnych možnostiach sociálnej demokracie a o tom, akým smerom sa bude vyvíjať naša spoločnosť po novembri osemdesiatdeväť. Obaja sme boli mierne optimistickí. Áno... optimizmus. Ale ten je iba vo vnútri našich sŕdc...

    Béďa, poď ďalej, vstúp...

                                                                       *   *   *

     „Tretia cesta?“ spýtal som sa Béďu, ktorý stál pri peľasti  postele a nervózne prešľapoval z nohy na nohu, zajachtával sa, červenal sa a prstami si šúchal konček nosa. „Prečo sa pýtaš na tretiu cestu? Súvisí to so sociálnou demokraciou?“

     „Nó... to by som nepovedal. Ale... len mi tak nesmelo zišlo na um, že sociálna demokracia je akosi... kompromisom. Je to taký, s dovolením, ideový hybrid.“

     „Tak? To by si mi mal vysvetliť...“

     „Nó... nie som ja žiadny tribún, žiadny rečník... Nie som nijaký ideológ, ani Trockij ani Suslov... Tak sa mi vidí, že socani nie sú ani doľava, ani doprava. Nie je to také čosi ako tretia cesta medzi boľševikmi a buržujmi?“

     Ani ja nie som ideológ, pomyslel som si. Ale v tejto záležitosti by som mal mať jasno.

     „Nó,“ zatiahol som ako Béďa. „Čiastočne máš pravdu. Sociálni demokrati nikdy neboli radikálni ľavičiari. Boli proti ich politike, no rovnako boli proti kapitálu. Mohla by to byť stredná cesta. Alebo... tretia cesta.“

     „Nó... a čo bol socializmus s ľudskou tvárou?“ spýtal sa Béďa trochu vyzývavo. „Keď nad tým premýšľam... nebola to tretia cesta, čosi medzi kapitalizmom a socializmom?“

     „Čiastočne,“ pripustil som. „Nechcem sa púšťať do teoretizovania ex post! Ale chápte tieto termíny a javy v súvislostiach, v kontexte doby... Snažili sme sa prekonať centralistický systém riadenia reálneho socializmu, chceli sme demokratické princípy, trhovú ekonomiku, teda prvky skôr pravicové ako ľavicové... ale aj sociálne istoty, spravodlivé rozdeľovanie majetku, dodržiavanie práv zamestnancov, teda prvky ľavicové. Ako inak to nazvať, ako tretia cesta? Veď sa pozrite na Čínu, na škandinávske krajiny, ale aj na Rusko...“

     Béďa zamyslene prikyvoval, no nezdalo sa mi, že mi celkom rozumie.

     Spomínam si, že o tejto téme sa so mnou dlho zhovárali redaktori Svobodného slova a 19. januára 1991 vyšlo obsiahle interview o tom, aké sú moje predstavy o tretej ceste.

     „Socializmus, ako sme ho poznali, bol zjavne stalinizmus a ten sa dostal do slepej uličky. Súčasný kapitalizmus vyspelých demokratických krajín, to už tiež nie je kapitalizmus vo svojej pôvodnej podobe, nedá sa stotožňovať so skorým kapitalizmom. Do značnej miery sa zmenil pod vplyvom autentického socializmu ako ho interpretovali a interpretujú sociálni demokrati.“

     Bol to môj prirodzený postoj, potvrdený životnými skúsenosťami: vývoj spoločenských systémov sa nemôže zastaviť. Helmut Schmidt, bývalý nemecký kancelár, sociálny demokrat, zreteľne povedal, že ani socializmus, ani kapitalizmus nevyriešil veľa základných problémov ľudstva; mali by sme hľadať iný, nový spôsob riadenia spoločnosti. Mal na mysli tretiu cestu?

Japonskí ekonomickí experti na konferencii v Prahe, v marci 1992, takto charakterizovali súčasný stav spoločenského systému: „To už nie je ani kapitalizmus, ani socializmus, my tomu provizórne hovoríme postkapitalizmus“. Mali na mysli tretiu cestu?

     Bol som presvedčený, že spoločnosť, v ktorej funguje trhová ekonomika a pluralitná demokracia, musí byť sociálna.

     „Pamätám si, že vás za to kritizovali,“ pripomenul sa Béďa. „Nó... písali, že ste v Japonsku hovorili v prospech tretej cesty. KAN vás chcel kvôli tomu odvolať z funkcie predsedu. Aj Václav Klaus napísal, že ste v Austrálii propagoval tretiu cestu. Je to ako strašidlo, tá tretia cesta...“

     „Nešlo ani tak o tretiu cestu,“ namietal som. „Nebola to tretia cesta, ale dôraz na jej sociálny obsah. Chceli ma však najmä zdiskreditovať. Chceli ma odstrániť z funkcie.“

     „Našťastie sa im to nepodarilo,“ zašomral Béďa. „Nó... ja už pôjdem, Pavlína by sa hnevala, že som vás otravoval, aj keď to bolo len na chvíľu...Vďaka aj za tú chvíľu!“   

     4)

      Kalné, mútne svetlo. Cítim neurčitú bolesť, tlak, tupé zvieranie, chce sa mi spať, chce sa mi bdieť, chce sa mi precitnúť... To posledné, na čo si ešte pamätám, sú oslnivé svetlá operačných lámp, nejakú rozmazanú tvár nado mnou, ani nie tak tvár, ako oči a pod nimi len zelenú operačnú rúšku... Odchádzam kamsi do iných rozmerov, do iných svetov, necítim, asi spím, je to nebytie v bytí, bytie v nebytí...

     Záblesk jasného vedomia. Nado mnou je opäť tvár. Sestrička Pavlína a pri nej primár. To je úľava... Počujem hlasy, ale nechápem význam slov, je to len šumenie, ako keď zľahka prší. Som napojený na hadičky, jedna mi vedie do nosa, infúzia do žily na ruke. Na ústach mám dýchaciu masku, do pľúc prúdi vzduch. Kútikom oka vidím na monitor, obrazovka sa odráža od skiel na oknách, zdá sa, že oscilograf zaznamenáva pokojné reakcie mojich orgánov. Primár si všimol, že mám otvorené oči, naklonil sa nad posteľ, chvíľu ma sledoval.

     „Už by to malo byť lepšie,“ oslovil ma s nádejou v hlase. „Operácia dopadla dobre... Ak nenastanú komplikácie, mohli by ste začať chodiť. Dúfajme...“

     Možno ešte hovoril ďalej, videl som, že pohybuje perami, no zvuk tíchne, ako keď sa stišuje hlas v televízii a rovnako tak sa aj rozmazáva obraz; už zase strácam vedomie, spím...

     Zdá sa, že sa zošerilo, svieti slabá neónová lampička: pri posteli sedí sestrička Pavlína a číta nejaké noviny. Cítim sa prekvapujúco dobre, som odpočinutý, hlavu mám čistú, som pripravený vnímať, počúvať, hovoriť. Na ústach už nemám masku napojenú na kyslík, dýcham plynule a bez ťažkostí. Len do žily je stále napichnutá infúzia a do nosa mi vedie priesvitná hadička.

     Pokúsil som sa nadvihnúť na lakťoch a napraviť si vankúš pod hlavou. Sestrička trochu nervóznym pohybom odložila noviny a popravila vankúš.

     „Čo vás tak zaujalo v tých novinách?“ spýtal som sa potichu.

     „Píšu somariny,“ odvrkla. „Ako obyčajne. Kde a kto a s kým. Ale píšu aj to, že od nového roku už nebude Československo. Že sa rozpadne...“

     Uvedomil som si, že mám málo aktuálnych informácií. Ktovie, čo všetko sa udialo, kým som ležal na operačnom stole; situácia sa menila doslova z hodiny na hodinu.

     „A čo bude potom?“ spýtala sa s náhlym zúfalstvom v hlase. „To už akože... nebude naša republika?“

     „Nuž... nebude. Vzniknú dva samostatné štáty. Česká republika a Slovenská republika.“

     Sestrička na mňa hľadela, akoby som blúznil. „To predsa... nie je možné!“ vyhŕkla. „A čo bude... čo bude s nami?“

     „Časom sa to utrasie,“ povedal som nepresvedčivo. „Ľudia si zvyknú. Aj vy si zvyknete.“

     „Ako sa na to možno zvyknúť?“ spýtala sa s rastúcou hystériou v hlase. „Veď nám zoberú domov! Kde budeme žiť?“

     „Budete mať nový domov. Rozídeme sa, aby sme sa opäť zišli. Nedalo sa tomu zabrániť.“

     „Ani vy ste tomu nemohli zabrániť?“ naliehala. „Veď ste politik, máte vplyv, ste známy, ľudia vám veria, obdivujú vás... Ako to, že ste to dopustili?“

     „Nemohol som to zmeniť,“ povedal som priamo. „Okolnosti si to vynútili. Dejiny sú už raz také...Nie je to prvý krát. Musel by som vám to zložito vysvetľovať.“

     Videl som na jej tvári, že nechápe, o čom hovorím.

     „Napokon... človek si zvykne na všetko,“ zašomrala. „Nejaký čas mi trvalo, kým som si zvykla na Prahu. Bolo mi ľúto za našim valalom... Teraz som tu doma. Ale budem doma aj u nás, na východe... Srdce sa nedá rozpoltiť ako republika...Na to sú aj politici krátki.“

     Sťažka sa postavila. „Primár povedal, že by ste sa mali zotavovať. Teraz vám nemôžem dať žiadne jedlo, ešte deň musíte držať diétu. Skúste si pospať, to vám prospeje. Keby ste niečo potrebovali stačí zazvoniť.“

     Vyšla z miestnosti, noviny nechala na nočnom stolíku.       

     5)

     Mal by som si pospať, vraj mi to prospeje. Bol som však odpočinutý, cítil som sa dobre, na spánok ani pomyslenia.  Nutkalo ma  natiahnuť sa za novinami a prečítať si čo tak rozrušilo sestričku Pavlínu. Vzápätí som však myšlienku zamietol; vedel som si predstaviť, o čom asi noviny píšu, ako reagujú na snahy českých i slovenských politikov rozdeliť federáciu.

     Nielen ja, ale celá spoločnosť už podobnú situáciu zažila. Aj keď historické okolnosti boli celkom iné, podstata spočívala v emancipačných snahách Slovákov. Išlo o federatívne usporiadanie Československa. Pravda, to bolo v rokoch 1968 a 1969.

   Boli to znepokojujúce myšlienky; nevidel som pozitívne riešenie, nemal som predstavu, ako bude prebiehať rozdelenie Československa, čo sa bude diať na jednej i druhej strane rieky Moravy. Nemal by som sa trápiť, aj tak priebeh udalostí neovplyvním, delenie federácie majú v rukách predsedovia vlád, národné parlamenty, aj Federálne zhromaždenie. Nie, nemal by som sa znepokojovať, sú to len myšlienky, ale cítim, ako sa mi potí čelo, ako sa zrýchľuje tep srdca, ako sa mi chvejú ruky.

     Ako na zavolanie vošiel primár, znepokojene ku mne pristúpil. Hľadel na prístroje, mlčal. Na tvári sa mu zjavil ustarostený výraz.

     „Nepáči sa mi to,“ utrúsil. „Očakával som, že po operácii sa váš stav stabilizuje. Ale časom sa to zlepší, organizmus máte silný. Len sa nezaťažujte zbytočnými problémami. Ako vás už poznám, pracujete, aj keď spíte...“

     „Nie, nepracujem,“ zašomral som. „Premýšľal som o vašich denníkoch... O Palachovi, o previerkach, o pokrytectve, ale aj o federácii, o rozdelení štátu... už len myšlienky na to ma rozrušia. Keď na to myslím, nemôžem zostať pokojný.“

     „To je naozaj to posledné, čo potrebujete,“ povedal primár s výčitkou v hlase. „Akoby ste na tom niečo mohli zmeniť!“

     „Niekedy je lepšie, keď sa človek vyrozpráva z toho, čo ho ťaží,“ namietal som. „Zmeniť na to už nič nemožno... ale možno si ujasniť fakty, súvislosti... Keď o tých udalostiach spolu hovoríme, tak sa mnoho javov črtá zreteľnejšie, aj zrozumiteľnejšie.“

     Primár sa tváril odmietavo, no napriek tomu sa spýtal: „Aké javy máte na mysli?“

     „Premýšľal som, čo nás čaká od nového roku. Koniec federácie! Republika sa rozdelí... A tak som si hneď spomenul, ako vznikol federatívny štát v roku 1968...“

     „Bolo to dosť smutné,“ poznamenal primár. „Dosť dobre sa na to pamätám. Podpísali ste v októbri ústavný zákon o federácii na Bratislavskom hrade. Bez nadšenia... pod hlavňami tankov! Bol to len taký vyprázdnený rituál...“

     „Vyprázdnený rituál?“ zopakoval som. „To nie! Slováci sa konečne dočkali svojich práv. Naplnila sa Pittsburská dohoda aj Košický vládny program...“

     „Naplnila?“ prerušil ma primár. „Husák robil všetko preto, aby sa na ten ústavný zákon zabudlo. Aby sa nezrealizoval. Sám dobre viete... čo z neho zostalo.“

     Nemohol som protestovať. „Husák chcel mať v rukách centralizovanú moc,“ pripustil som. „Kompetencie slovenských orgánov bol naozaj oklieštené.  Len také... formálne. Lenže my sme to tak nemysleli. Akčný program to už vtedy jasne formuloval.“

     „Mňa skôr zaujala diskusia o slovenskej otázke,“ povedal zrazu primár. „A vlastne... aj o českej otázke! Boli to témy, o ktorých sme dovtedy neuvažovali...“

     „Vás to zaujalo?“ spýtal som sa. „Nečakal som, že vás budú zaujímať tieto témy...“

     „A prečo nie?“ ohradil sa primár. „Pretože som žid?“ Uškrnul sa. „Myslíte si, že Žid nemôže byť českým, či slovenským patriotom?“ Zavrtel hlavou. „Je to len ďalší mýtus, priam povera... Židia akoby boli potomkovia Ahasvera, nie Izáka a Jákoba... Ahasver, ukrižovaný lotor po Kristovej pravici, odsúdený k večnému blúdeniu bez domova...Ale to nie je pravda! Nikto tak netúži po domove ako Židia... A to nemusí byť Izrael. Ja som sa vždy cítil Čechom. A možno aj preto som tak citlivo vnímal onú, takzvanú, slovenskú otázku.“

     „Prečo hovoríte... takzvanú?“

     Primár sa zháčil. „Nuž... pretože som ju nepovažoval za ozajstný problém. Slovenská otázka bola najmä... otázkou českou. Aby som sa vyjadril presnejšie... bol to väčší problém pre Čechov, nie pre Slovákov. Keby sme lepšie pochopili Slovákov, pochopili by sme sami seba, keby sme im rozumeli, porozumeli by sme aj sebe...“

     „To dáva zmysel,“ pripustil som. „Ale veľa Čechov takto nerozmýšľa. Dokonca si myslím, že Česi Slovákom nielenže nerozumeli, ale ich aj, vedome či podvedome, podceňovali. Určite mali aj pocit trpkosti a nevďaku... veď sme im tak úžasne, ohromne pomohli! Čo stále chcú?“

     „V roku šesťdesiatom ôsmom chceli Česi najprv demokraciu, potom federáciu,“ nadhodil primár. „Federácia nebola pre Čechov primárny problém. Pre Slovákov áno.“

     „Pre Slovákov áno,“ pripustil som. „Viete, idea federácie bola čosi ako tmel. Spojila politikov, publicistov, bežných ľudí. Proti bol iba Biľak a Lenárt, ja som tak trochu váhal... Bol by som radšej, keby sa vytvoril pevný demokratický rámec a potom...Vadilo mi, že za ideu federácie sa skrývali aj bývalí novotnovci, konzervatívci, nacionalisti...Ale keď mám byť úprimný, tak Slováci sa zdráhali veriť českej strane...“

     „Chápem,“ prerušil ma primár. „Mali zlé skúsenosti – nedodržala sa ani Pittsburská dohoda, ani Košický vládny program. Preto chceli federáciu. A demokracia? Veď demokraciu ani subjektívne nepotrebovali.“

     „To sa mýlite,“ zarazil som primára. „Federácia bola predsa súčasťou demokratizácie! Bol to strategický cieľ... Keby nás neokupovali, federácia by mala celkom iný obsah. Okrem iného aj preto, že by pozdvihla slovenské národné povedomie. Zbavila by nás akéhosi pocitu menejcennosti. A Čechom, v tejto konkrétnej situácii chýbala veľkorysosť...“

     Primár sa pobavene usmial. „Vravel som vám, že som patriot, aj keď som žid. Ale nie som patriot, ktorý sa nekriticky pozerá na národ, v ktorom žije a kde má korene. My sa viac či menej potácame od sebaľútosti k sebaobdivu.“ Trochu ironicky dodal: „Česká otázka je otázkou svetovou!“

     „Povedal to Karel Kosík,“ poznamenal som. „Ale zabudli ste dopovedať druhú časť Kosíkovej myšlienky. Áno, česká otázka je otázkou svetovou, ale podstatu českej otázky tvorí otázka slovenská...Je to veľmi výstižné!“

     „Osobne si myslím, že pravou príčinou nezhôd boli skôr otázky ekonomické,“ podotkol primár. „Koľko som sa napočúval, že Česi doplácajú na Slovákov! A bratia Slováci sa zase sťažovali, že ich Česi vykorisťujú, že na Slovensku sa vyrábajú polotovary, ktoré sa finalizujú v Čechách a zisky idú, pravdaže, do Prahy...“

     „V podstate vravíte pravdu,“ pripustil som. „Viem to štatisticky presne. Nezabúdajte, že som bol aj tajomníkom ÚV KSČ pre priemysel. Vtedy som upozorňoval, že Slovensko je ekonomicky znevýhodňované. Tam sa začali moje spory s Antonínom Novotným.“ Po chvíli som pokračoval: „Lenže... to je iba jeden z dôvodov, akokoľvek je dôležitý. Korene sú kdesi hlbšie... Historický vývoj českého a slovenského národa bol rozdielny. Žili sme v iných podmienkach. Veď vám to nemusím vysvetľovať! Takí blízki a predsa ďalekí! Česi boli vždy presvedčení, že slovenčina je len český dialekt! A jazyk znamená národ! Už keď Ľudovít Štúr uzákonil stredoslovenčinu ako spisovný jazyk, cítili sa zaskočení, urazení... Nehovoriac o tatíčkovi Masarykovi, ktorý bol presvedčený čechoslovakista...“       

    „Áno, áno,“ zahundral primár. „Náš spor má hlboké korene. No... spor? Je to spor? Ja si myslím, že je to len nedorozumenie. A to je, musím pripustiť – hoci nie rád – že je to viac problém český, ako slovenský. Spomínam si, že na IV. zjazde spisovateľov, ešte v roku 1967, Milan Kundera hovoril o nesamozrejmosti národa. Nie je to zvláštne? Nesamozrejmosť národa! Hm... vtedy som tomu dosť dobre nerozumel. Čo to má znamenať? Čiže... národ a štát nie je navždy daný? Nie je zaručený raz a navždy? Asi nie. Tak ako demokracia. Aj štát, národ, aj demokracia, musia byť opäť a znovu potvrdzovaná... Mám pocit, že my sme boli, aj počas obrodného procesu, akýmsi laboratóriom... teda, laboratóriom v politickom zmysle slova. Sme priestor, ktoré si dejiny prenajali, aby mohli experimentovať. Neunavuje vás to?“

     „Práve naopak!“ zvolal som živo. „Zaiste máte na mysli experiment s Pražskou jarou.“

     „Áno, aj. Ale čo idea väčšej slobody kresťanstva v Európe? Nezačala sa v Čechách Jánom Husom a husitskými vojnami? A neskončila sa tragédiou na Bielej hore v roku 1620? A čo idea demokratického socializmu? Aj to bol český experiment!“

     „Československý,“ opravil som ho.

     „Ach, áno, prepáčte. Napokon, na čele českého experimentu stál Slovák.“

     „Československého,“ zopakoval som.

     Primár sa usmial. „Páči sa mi, že trváte na tom prívlastku – československý. V tomto prípade máte pravdu. Ale to teraz nie je až také dôležité... Hovorili sme predsa o tom, kde sú tie korene nedorozumení medzi Čechmi a Slovákmi. Vy ste s tým začali...“

     „Vždy radšej hovorím o tom, čo máme spoločné, čo nás spája, nie o tom, čo nás rozdeľuje. Ale keď už ste s tým začali... Spomeňte si, že po prvých povojnových voľbách vyhrali na Slovensku demokrati! A s akou prevahou! To v Čechách vyhrali komunisti a potom – aj na Stalinov pokyn – importovali komunizmus na Slovensko. A hoci ja sám som bol komunista, veď viete, vstúpil som do strany devätnásťročný, no objektívne musím povedať, že východ prišiel na Slovensko zo západu. Nebyť volebných výsledkov v Čechách... ako by to dopadlo? Vravím a opakujem – ja som bol vtedy komunista, takže by som sa mal tomuto vývojom potešiť a aj som ho akceptoval... No nerád počúvam, keď nám Česi –práve oni! – podsúvajú, že Slováci boli konzervatívni, že nemali veľa nadšenia pre demokratizáciu... Čechom chýbala vôľa, aby pochopili Slovákov a nie naopak!“

     Zadýchal som sa. Primár sa tváril chápavo.

     „Nuž... Slováci sú predsa len konzervatívnejší ako Česi,“ tvrdil primár. „A nemyslím to v tom zlom slova zmysle! Veď aj tú nešťastnú normalizáciu, previerky, kádrovačky... to všetko zvládli akosi pokojnejšie, s menšími stratami ako Česi.“

     „To nie je žiadna útecha,“ namietal som. „Veď aj v Čechách, aj na Slovensku postihli previerky státisíce ľudí. Nie, nepodliehajte tomuto klišé. Slováci trpeli rovnako ako Česi.“

     Primár mimovoľne prikývol. „Áno, normalizácia zasiahla celú spoločnosť. Nesúhlasím však s vami, že Slováci trpeli rovnako ako Česi. Vravíte, že trpeli. Slovo trpieť nie je presné, nie je výstižné, ak dovolíte. Skôr by som porozmýšľal nad tým, kto sa ako s previerkami vyrovnal. Slováci určite lepšie ako Česi... Nemyslíte? Čosi v povahe českej je neprajné... Až závistlivé! Nechcem si idealizovať slovenskú povahu, nie, to nie... no rozhodne ste vy, Slováci, jeden k druhému akosi prajnejší, lepší, všetko sa urovná pod jednou perinou, pri poháriku slivovice či vína. Alebo sa mýlim?“

     „Neradno zovšeobecňovať,“ zamrmlal som. „Aj tu, aj tam, všetko závisí od charakteru. Od ľudskej povahy. Možno – vravím: možno! – sme my Slováci, akomak prívetivejší, jeden k druhému ozaj milší. Ale to môže byť sebaklam... Fakt je ten, že na Slovensku previerky ani zďaleka nepostihli toľko ľudí, ako v Čechách. Lenže... hm! Je to vec povahy? Nátury? Alebo je to dôsledok, povedzme, historického vývoja? Zaiste, ten prápor vzbury voči nepráviu držali takmer vždy v rukách Česi. Ale málokedy im to vyšlo, neobstáli, podľahli, aj keď nie vlastnou vinou, podľahli presile, priveľkému tlaku. No to malo potom za následok akúsi kapitulantskú náladu, až komplex, či už pobielohorský, alebo mníchovský... A k tomu sa pridala aj trauma poaugustová! Nuž áno, v Čechách ju ťažšie strávili –ak ju vôbec strávili! – ako na Slovensku. Ale opakujem: neradno zovšeobecňovať!“

    „Veď to ani ja netvrdím,“ povedal primár chvatne. „Len som chcel podotknúť, že federácia v roku 1968... bola mŕtvo narodeným dieťaťom!“

     Snažil som sa oponovať. „Nie tak celkom. Predsa len sme čosi dosiahli. Prinajmenšom sme upozornili na to, že by sa Slováci mali stať rovnocennými občanmi Československa. Možno to znie trochu pateticky... no pozdvihli sme slovenské sebavedomie. A že sa federácia stala, ako vy vravíte, vyprázdneným rituálom, za to predsa nemôže Akčný program, ani obrodný proces, to je dôsledok okupácie a najmä Husákovej normalizácie...“ 

     Primár pokyvoval hlavou, nevedel som posúdiť, či je to na znak súhlasu, alebo nesúhlasu.

     „Musíte pripustiť, že Česi Slovákov vždy podceňovali,“ nadhodil som po chvíli.

     „Obecne asi áno,“ pripustil primár. „Ja k nim ale nepatrím. Je mi to cudzie... Pritom však musím dať za pravdu tým, ktorí poukazujú na rozdielny historický vývoj v Čechách a na Slovensku, či presnejšie, v Uhorsku. To iste uznávate aj vy. Slováci nemali také dejiny ako Česi, nezažili kráľovstvo, kráľov, ani intenzívne národné osvietenectvo, obrodenie...“

     Nechcelo sa mi púšťať do diskusie o dejinách, nebol som tam doma, necítil som sa istý. „Neviem to posúdiť,“ odvetil som opatrne. Ale nemám rád zjednodušovanie. Nepochybne, dejiny českého národa sú bohaté. Európske, svetové... Naše len také... plebejské. Aspoň tak to tvrdí Mináč. Ja si však myslím, že sa mýli. Uhorskí králi neboli aj kráľmi slovenskými? Veď Bratislava bola viac ako tri storočia korunovačným mestom! Tristo rokov...V Dóme svätého Martina korunovali osemnásť kráľov. To boli akí králi? Slovensko v tom čase vôbec nebolo zaostalé, ani biedne, to je obraz, ktorý nám nanucujú... Viete ako bohaté boli banské mestá? Videli ste Bardejov, Levoču, Kremnicu, Banskú Bystricu, Zvolen, Štiavnicu, Trnavu, Nitru, Komárno... To boli chudobné mestá? A osvietenectvo, doba obrodenia? Prepáčte, ale nepoznáte naše dejiny! V tomto zmysle nezaostávame za Čechmi!“

     Ani primár nemal zrejme chuť diskutovať o dejinách. „Začali sme hovoriť o federácii z roku 1968,“ upozornil ma mierne. „Chcel som len podotknúť na to, že pre Slovákov to bolo ďalšie sklamanie, mýlim sa? Federácia bez obsahu! Vtedy sa federácia ešte ani nezačala a už sa skončila. Či nie? Preto ma neprekvapuje, že Slováci teraz trvajú na rozdelení republiky. A vlastne... aj Česi!“

     „Česi viac ako Slováci,“ podotkol som. „Klaus má jasno, Mečiar sám nevie, čo chce. Vezie sa na vlne verejnej mienky. Zaiste viete, že ja som zásadne proti rozdeleniu republiky. Zarytý Čechoslovák! A nie som sám. Keby sa konalo referendum, naisto by sa ľudia rozhodli pre zachovanie Československa. Ale ľudí sa nikto pýtať nebude...Ktovie, možno je to tak lepšie, možno je to historicky nevyhnutné. Rozíďme sa, aby sme sa mohli opäť zblížiť a stretnúť, už očistení od podozrievania a nevraživosti... Zopakujem, čo som už raz povedal: Miesto národa nie je dané tým, ako vidí sám seba, ale jeho prínosom k všeľudskému pokroku, slobode, humanizmu a spravodlivosti...“

     Primár neodpovedal; tváril sa však zatrpknuto, zrejme si myslel čosi podobné.

                                                           *   *   *

     Začiatkom roku 1992 navrhol Václav Havel, aby obe snemovne rokovali o jeho návrhoch na usporiadanie federácie. Dostal som chrípku, postupne sa môj zdravotný stav zhoršoval, začala mi stúpať horúčka; napriek tomu som 21. januára išiel na spoločné zasadanie oboch snemovní, malo sa rokovať o referende a návrhu novej ústavy. Snažil som sa zabrániť manipulácii, aj politickému zneužitiu. Diskusia však bola krátka, prezidentove návrhy obe snemovne odmietli. Na druhý deň – bola streda  22. januára – som musel zostať ležať v posteli, horúčka vystúpila nebezpečne vysoko.

     Okrem horúčky ma trápilo aj márne úsilie o zachovanie spoločnej republiky: vývoj som už nijako nevládal ovplyvniť, predvolebný boj bol čoraz ostrejší, nekultúrny, osud štátu bol ako predvolebný guláš, politické strany ho používali ako sa im hodilo.

     Prvé náznaky o tom, že Československo by sa mohlo rozdeliť, sa ukázali už koncom roku 1990, keď sa pripravovala federálna ústava; utvorila sa komisia z českých i slovenských odborníkov, bol som poverený jej vedením; od septembra sa viackrát stretla v budove Federálneho zhromaždenia. Medzi inými expertmi bol v komisii aj mladý historik Anton Hrnko, ktorého zo Slovenskej národnej rady delegovala Slovenská národná strana; páčil sa mi jeho pokojný a erudovaný prístup k problematike. Počas prestávok nekonečných rokovaní som sa s ním zhováral, bol som zvedavý na jeho názory; debatovali sme o rôznych problémoch, no najviac ma zaujímali Hrnkove názory na štátoprávne usporiadanie: na jednej strane som nemohol zaprieť, že som slovenský vlastenec, no spoločná republika Čechov a Slovákov bola mojou prioritou.

     „Pán Hrnko,“ vravel som mu. „Nemyslite si, že nie som zorientovaný... Viem, ako to s týmto štátom pôjde, republika sa rozdelí, nepretrvá. Ale my Slováci nesmieme dať žiadnu príčinu, aby sme boli z rozdelenia obviňovaní...“

     Rozhovor sa nevdojak zvrtol aj na moje vzťahy s Václavom Havlom, Hrnko sa ma spýtal, prečo som nebol na štátnej recepcii, keď 17. septembra 1990 prišla do Prahy premiérka Veľkej Británie Margaret Thatcherová. „Nepozvali ma,“ posťažoval som sa Hrnkovi. „Chcel som vedieť prečo! Zatlačil som na prezidentskú kanceláriu, veď moje nepozvanie nie je nejaká zapatrošená pošta... Napokon som ich donútil, aby povedali pravdu: pán Dubček, vás sme nepozvali...Bol som tým dotknutý, urazený...“

     Nádej na zachovanie republiky ešte oživil poslanecký návrh 23. januára 1992, ktorý som inicioval, pomáhal zostaviť a ktorý navrhoval novú kvalitu federácie, upravoval vzťahy medzi prezidentom, vládou, nanovo definoval úlohu oboch snemovní, ale aj Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady. Zdalo sa, že návrh sa ujme, že je prijateľný pre Čechov aj Slovákov, aj pre dominantné politické strany. Aj Federálne zhromaždenie malo mať dve komory, poslaneckú snemovňu a senát, pričom senát mal sídliť v Bratislave. Politické grémium návrh odobrilo.

     Chcel som na rokovaní vystúpiť, pripravil som si obsiahly prejav, ale horúčka neklesala; požiadal som poslanca Ivana Šimka – bol členom KDH – aby môj príspevok prečítal. Ako ma informoval Hubert Maxa, ktorý ma prišiel navštíviť a priniesol mi obed (moje obľúbené bravčové mäso v paprikovej omáčke), prejav mal pozitívny ohlas. Dohodu a podporu návrhu zákona však komplikovalo neukončené rokovanie národných rád o zmluve medzi republikami. Plénum sa preto rozhodlo, že rokovanie sa odloží. Pokračovali sme až 17. februára, hoci zmluva medzi republikami stále nebola podpísaná. Keďže išlo o ústavný zákon a ten si vyžadoval trojpätinový súhlas, mal som obavy. Pred hlasovaním som vystúpil a opakovane som na poslancov naliehal, aby zákon podporili; argumentoval som konsolidáciou politických a spoločenských pomerov, ale aj dopadom na medzinárodnú situáciu.

     Ešte neubehlo veľa času od tohto hlasovania, veď je len november roku 1992, no už teraz som presvedčený, že to bol jeden z kľúčových okamihov: Snemovňa ľudu a česká časť Snemovne národov návrh podporili, ale v slovenskej časti Snemovne národov chýbali – tri hlasy! Návrh nebol prijatý, akokoľvek som bol presvedčený, že to bolo najlepšie riešenie, aké sme mohli ponúknuť.

     Cítil som, že sa vo mne udomácňuje pomalá rezignácia. Je to koniec? Pre tlačovú agentúru ČSTK som povedal: „Keď už nie je ochota jednať, nech problém riešia tie politické sily, ktoré o tri mesiace vzídu z volieb. Ak už niekto nechce, či nevie ako ďalej, tak aspoň nech nekazí východiskovú základňu pre pokojnejšiu atmosféru riešenia pre tých, ktorých to po voľbách čaká.“ Nechcel som však pripustiť, že spoločná republika je definitívne odpísaná, že sa zabuchli aj tie posledné dvierka. Ale neochota zachovať spoločný štát bola rovnako intenzívna na českej, ako aj slovenskej strane.

     Udalosti sa valili ako kamene uvoľnené z tatranských strání.

     Napriek mnohým rozdielnym postojom a viac či menej drobným nedorozumeniam, mal Václav Havel takmer rovnaké názory na zotrvanie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Ešte  15. apríla 1992 prehovoril k poslancom Federálneho zhromaždenia – bolo to poslednýkrát v tomto volebnom období – a upozorňoval na narastanie politického napätia, na ťažkosti, ktoré vznikajú pri prijímaní zákonov a tým sťažujú transformáciu spoločenského systému, ale aj na protichodné názory na štátoprávne usporiadanie republiky. Jasne povedal, aby si Česi uvedomili, že Slováci nebudú žiť v tieni Čechov a že slovenské emancipačné úsilie je silnejšie ako sa Čechom zdalo. Opakoval veľmi dôrazne, že je za spoločný federatívny štát- pravda, ak sa občania v oboch republikách vyslovia inak, bude to rešpektovať. A napokon dodal: „Nie je možné zároveň chcieť spoločný štát aj samostatnosť...“

    Samostatnosť! Tým slovom sa podmieňoval proces emancipácie.

    Havel však odporúčal, aby česká i slovenská reprezentácia rokovali ďalej aj po voľbách, oznámil tiež, že bude kandidovať na funkciu prezidenta. Na ďalšom stretnutí s novinármi v Bratislave som opakoval, že HZDS by sa nemalo zrieknuť federácie, spoliehal som sa na mojich priateľov, ktorí mali na Mečiara veľký vplyv. Márne.

     Napriek tomu som stále dúfal, že vplyvné politické strany na Slovensku, najmä však Mečiarovo HZDS, bude za zachovanie federácie. Nevylučoval som povolebnú spoluprácu s Mečiarom, no trval som na tom, aby sa HZDS zreteľne vyjadrilo, že chce zachovať Československo na federatívnej platforme. Ale Mečiar a ľudia okolo neho už pomaly, postupne, aj pod tlakom Klausovej ODS menili názor; podpredseda HZDS Milan Kňažko vyhlásil, že Hnutie chce pretvoriť súčasnú federáciu na zväzok suverénnych republík, ktoré budú mať medzinárodnú subjektivitu. HZDS bude podporovať prijatie deklarácie SNR a zvrchovanosti Slovenska a prijatie Ústavy SR – čo sa aj neskôr, 1. septembra 1992, stalo. Kňažko jasne povedal, že „takéto riešenie vylučuje federatívne usporiadanie...“ A spochybnil aj povolebnú koalíciu so sociálnou demokraciou: „Akékoľvek vyhlásenia o povolebných koalíciách považujeme za predčasné!“

     Mal som čosi podobné očakávať, no takýto zreteľný a odmietavý postoj ma predsa len prekvapil; svojim spôsobom aj pokoril. Bolo jasné, že HZDS vyhrá voľby a tým sa definitívne pochová možnosť zachrániť federáciu.

     Mečiar mi nemohol odpustiť a zabudnúť, že som odmietol ponuku HZDS a že som vstúpil do sociálnej demokracie. Nepochybne počítal s tým, že mu svojou autoritou pomôžem naplniť jeho medzinárodné ambície. A pritom som to bol práve ja, kto som volal vtedajšiemu predsedovi Slovenskej národnej rady Rudolfovi Schusterovi, že mám do novovznikajúcej slovenskej vlády ministra vnútra: Vladimíra Mečiara...

     Júnové voľby dopadli podľa očakávania: v Čechách vyhrala Klausova ODS, na Slovensku Mečiarove HZDS, ani jedna strana však nezískala nadpolovičnú väčšinu. Na naliehanie niektorých zahraničných politikov, ale aj vzhľadom na domácu verejnú mienku, obe víťazné strany uzavreli dohodu, že štátoprávne usporiadanie budú riešiť ústavnou cestou. Takáto dohoda ich však k ničomu nezaväzovala. O referende v nej tak či tak nebolo ani slova.

     Niektorí poslanci Federálneho zhromaždenia síce iniciovali návrh na vyhlásenie referenda, lenže návrh nebol schválený. Miloš Zeman zase prišiel s návrhom na vytvorenie Česko – slovenskej Únie, ale bol to nerealistický projekt.

     Václav Klaus sa stal predsedom českej vlády, Vladimír Mečiar predsedom slovenskej. Ani jeden v tom čase už federácii neverili.

     Strácal som nádej, že republika sa nerozpadne, ilúzie o spoločnom štáte sa vytrácali, predstavy českej pravice i relevantných slovenských strán o federácii boli nefunkčné a neudržateľné. Bola to osudová nevyhnutnosť...

     Ani federálna vláda sa neusilovala, aby chod udalostí zvrátila, či spomalila. Programové vyhlásenie vlády rezignovalo na spoločný štát a zaoberalo sa len jeho rozpadom.

     Václav Havel ešte stále trval na spoločnom štáte, obhajoval federáciu a nechcel rozpustiť republiku akýmsi príkazom zhora. Kandidoval na funkciu prezidenta 3. júla 1992, v prvom kole nebol zvolený, nezvolili ho ani v druhom kole, keď za neho nehlasovali slovenskí poslanci. A tak 17. júla poslal Federálnemu zhromaždeniu list, že dňa 20. júla abdikuje z funkcie prezidenta ČSFR. Federácia zostala bez prezidenta.

                                                           *   *   *

      „Ani svetu sa to nebude páčiť,“ pokračoval po krátkej odmlke primár v rozhovore. „Nemám síce úplný prehľad, až tak veľmi ma tento problém netrápi, no z tlače viem, ba počul som aj v rozhlase, že zahraničným politikom sa to nepáči. Majú obavy...“

     „Majú obavy, že môže dôjsť k nepokojom a násilnostiam,“ doplnil som ho. „Veď viete, v poslednom čase som často cestoval do cudziny, stretával som sa s mnohými politikmi, ani jeden si neželal rozpad Československa. Chápem ich... Veď vidíte, aké problémy majú všetky postsovietske krajiny. V Juhoslávii je vojna. Balkán je takmer na dosah ruky... A čo keď iskra preskočí aj k nám? Stačí nejaká bitka v krčme, vyprovokovaná hádka, nedajbože mŕtvy... to môže mať fatálne následky! Nehovoriac o tom, že rozdelenie republiky obom stranám prinesie množstvo problémov. Ako sa budeme deliť? Aký majetok je slovenský a aký český? Čo zostane Slovákom, čo zostane Čechom? Už teraz sa o tom špekuluje. Dám ruku do ohňa že Slováci doplatia...Pamätáte si na protičeské nálady v Bratislave? Bolo to 30. marca 1990, kedy ľudia protestovali proti pomlčke v názve štátu, aj v Čechách sa dvíhali protislovenské nálady... Kto to potrebuje? Veď sa to mohlo kedykoľvek zopakovať a s oveľa horšími následkami. Svet je na tieto udalosti veľmi citlivý. Nedocenili sme medzinárodné súvislosti.“

     Primár neurčito prikyvoval; bolo na ňom vidno, že téme veľmi nerozumie a ani sa mu nechce o nej diskutovať.

     „Vravíte, že sme nedocenili medzinárodné súvislosti,“ nadhodil. „Pripúšťam, svet má obavy, aby sa nám to nevymklo z rúk... Chápem, že ste v tomto ohľade opatrný. Ale prečo ste neboli opatrný od začiatku roku šesťdesiatosem? Vtedy ste mali byť opatrný! Prepáčte... vy ste boli naivný! Nemali ste podporu západu, naši diplomati sa ani len nesnažili nakloniť si ich na našu stranu...“

     „Nemáte pravdu,“ namietal som. „Vo verejnosti sme mali obrovskú podporu! Celý svet nám držal palce!“

     „Vo verejnosti áno, určite,“ zahundral primár. „Ale verejnosť takmer nikdy nemá totožné názory s politikmi. Dobre si pamätám, ako cynicky sa zachoval prezident Johnson! Keď mu oznámili, že sa chystá okupácia Československa, tak si s ruským veľvyslancom Dobryninom vypili whisky... a potom išiel na svoj ranč! Nebolo to pre vás sklamanie?“

     Pokúsil som sa nadvihnúť na lakťoch. „A čo ste od Američanov čakali? Že nám prídu na pomoc? Že zasiahne NATO? Naivný ste vy, ak si myslíte, že by nám pomohli... Američania mali na krku vojnu vo Vietname, v západnej Európe sa búrili študenti, Francúzi ešte stále bojovali v Alžírsku, v západnom Nemecku sa aktivizovali extrémisti... Kdeže by nám tí pomohli! Dokonca si myslím, že im okupácia Československa prišla vhod, pretože prekryla ich vlastné problémy... Mohli odviesť pozornosť a ukazovať prstom na Československo! Možno som bol naivný, pripúšťam... Ale ak ma niečo sklamalo, tak nie západ, ale východ... Vtedy, v tú noc, keď nás obsadili, som bol v šoku, povedal som pred všetkými: Na svoju česť komunisti prehlasujem, že som nemal ani tušenia, , že by Sovietsky zväz proti nám zakročil. Ako je to možné? Ja, ktorý som celý život zasvätil spolupráci so Sovietskym zväzom – toto urobili mne, to je pre mňa životná tragédia! Na to sa možno pamätáte...“

     „Pravdaže si pamätám,“ pritakal primár. „Môže byť jasnejší dôkaz, aký ste boli neopatrný, naivný, až detinský?“

     „Bolo to spontánne,“ povedal som. „Bol to prejav hlbokého sklamania... Na to som vari mal právo!“

     „Nevravím, že nie... Ale koľko je v tých slovách sebaľútosti! Svedčí to však o neznalosti pomerov, medzinárodných vzťahov, nemyslíte? Ja osobne, veď som vám to viackrát povedal, som bol nadšený z obrodného procesu... Bol to najkrajší, aj najťažší rok môjho života. Ale ja som nebol politik! Nemusel som myslieť na to, čo takýto proces vyvolá, aké nastanú reakcie, ako sa zachovajú Rusi či Američania... Aj laikovi musí byť jasné, že najprv sa pozriem na geopolitickú mapu, zhodnotím možnosti... Nechcem byť generál po vojne, ale vy, vláda, predsedníctvo strany ste sa chovali ako amatéri! Akoby sme nemali skúsenosti s veľmocami, od Bielej hory, cez Mníchov, ba aj Víťazný február a represálie v päťdesiatych rokoch... A keď nás oklamú, zradia, tak máme sami pred sebou plno výhovoriek!“

     „Spomaľte,“ zašomral som. „Podľa vašich úvah by sme mali sedieť v kútiku a do ničoho sa nepúšťať. Veď vlastne načo? Aj tak nám to raz niekto spočíta... aj tak prehráme! Ale ja sa vás pýtam, akú úctu by mal taký národ sám pred sebou?“

     „Takže radšej prehrať so vztýčenou hlavou a potom bozkávať ruky víťazovi? To je omyl a my sa v ňom váľame ako prasatá vo vlastnom smrádku...“

     „Pokiaľ ide o mňa, nikomu som ruky nebozkával,“ odsekol som. „Ani predtým, ani teraz. Okrem tých slov, ktoré spomínate, som však povedal aj iné: Nie je na svete taká zbraň, ktorá by umlčala pravdu!“

     Primár sa zháčil. „Nemyslel som na vás,“ povedal, akoby sa chcel ospravedlniť. „Ale čosi také, kapitulantské, je v našej povahe...“

     Chcel som namietať: čo je kapitulantské na tom, že český národ sa postavil za cirkevné reformy a Jan Hus sa nechal upáliť za svoju vieru? Čo je kapitulantské na statočnom odpore českých stavov proti Habsburgovcom a bitke na Bielej hore? Čo je kapitulantské na odhodlaní ČSR vyhlásiť mobilizáciu a postaviť sa na odpor Hitlerovi? Čo je kapitulantské na odpore dávnych Slovanov proti Avarom, Hunom, proti Germánom, či statočnom odpore Slovákov proti Turkom, ktorí Slovensko nikdy nedobyli? Kapituloval Jánošík, ktorý sa radšej nechal obesiť, akoby kolaboroval s vrchnosťou? Alebo boli kapitulanti Štúrovci a Hurbanovi dobrovoľníci, ktorí sa s hŕstkou mužov postavili za práva národa? Akú kapitulantskú náladu mali povstalci v Slovenskom národnom povstaní, keď sa odhodlali na život a na smrť bojovať proti fašizmu? Kapitulovali disidenti a chartisti v Čechách a na Slovensku, keď ich gniavila normalizácia?

     Primár ma predbehol. „Pravda, záleží na tom, ako sa na históriu pozeráme. Nechcem súdiť prísne! Nemám nárok... Veď som vám vravel, viete to mne. Upísal som sa Mefistovi, podpísal som spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou... Inak by som nedokončil štúdia, dosiaľ by som možno sedel niekde v kotolni. Nesúdim, nech ma iní nesúdia...“

     Neodpustil som si poznámku: „Vraveli ste mi, že vás nezvolili za riaditeľa nemocnice. Počul som to aj od niektorých zamestnancov... napriek tomu, že vás považujú za veľkú kapacitu! Minulosť vás dobehla...“

     „Postavili sa proti mne niektorí mladí lekári, ktorí o minulosti nič nevedia,“ povedal primár neosobne; v jeho hlase už nebolo žiadnej zatrpknutosti. „Viete, kto ich na mňa poštval  a pohnal?“ spýtal sa takmer pobavene. „Profesor Hlava! Ten istý pán – dnes už profesor – ktorý ma učil na Lekárskej fakulte, ktorý so mnou ošetroval v Prahe ranených počas okupácie, ktorý kráčal v prvom rade sprievodu na pohrebe Jana Palacha, ktorý bol v previerkovej komisii a hlasoval za moje vylúčenie z fakulty, ktorý sa stal predsedom straníckej organizácie na fakulte, ktorý medzi prvými podpísal antichartu... a potom bol na čele Občianskeho fóra Lekárskej fakulty, teraz už Občiansko-demokratickej strany! Taký je to osud...“

     Neodpustil som si poznámku: „Aj za to zrejme viníte mňa...“

     „Nie je to osobné,“ zahundral primár. „Vy ste zosobňovali ten čas, roky šesťdesiate, obrodný proces, Pražskú jar, okupáciu, odpor proti okupantom, rezignáciu aj normalizáciu. Aj znovuzrodenie, nekapituláciu, novembrovú revolúciu... Ako vás nespájať s týmto všetkým?“

     „Spájať neznamená obviňovať,“ povedal som. „Ani ja vás predsa neobviňujem, že ste podpísali spoluprácu s tajnou službou... A že ste, ako ste mi sám naznačili, museli udávať disidentov, ľudí, ktorí vám dôverovali...“

     Primár nedal najavo žiadne rozpaky. „Vravíte...musel? Nie, nemusel. Mohol som tajných odmietnuť, no nechcel som. Nedávalo mi to zmysel. Neveril som, že sa situácia zmení. Vtedy to nikto neveril. A zrejme... ani vy.“

     „Áno, máte pravdu,“ pripustil som. „Dosť často som tým trpel, strácal som vieru... Ale nikdy som úplne nerezignoval! Ani keby som vôbec neveril, že sa situácia zmení, nikdy by som sa nevzdával..! Veľa ľudí nerezignovalo, ten odpor stále tlel... Veď si len vezmite Chartu 77! To bol signál...“

     „Vy ste ju predsa nepodpísali,“ prerušil ma primár a zjavne bol rád, že sa nemusel brániť, že mohol zaútočiť. „Prečo ste ju nepodpísali?“

(Pokračovanie)

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 3. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 4. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 5. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 6. pokračovanie    
Rok dlhší ako storočie 7. pokračovanie  
Rok dlhší ako storočie 8. pokračovanie

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984