Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (8)

Počet zobrazení: 5661
Čitatelia Slova si môžu v lete na pokračovanie prečítať román spisovateľa Ľuboša Juríka skôr, než vyjde tlačou. Navyše, autor sa podujal na experiment, akýsi interaktívny pokus medzi textom a čitateľmi, ktorí sa môžu k jeho textu vyjadrovať, dopĺňať ho svojimi spomienkami, osobnými zážitkami a pod., ktoré by sa potom – podľa zváženia autora – mohli dostať do definitívnej podoby rukopisu.

Svoje pripomienky, spomienky, námety a príbehy posielajte na e-mail: slovo@noveslovo.sk.

 

dubcek_300_prelinanie.jpg

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 3. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 4. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 5. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 6. pokračovanie  
Rok dlhší ako storočie 7. pokračovanie

     IV. ČASŤ

      1)

     „Ach, Turecko,“ vzdychla si sestrička. „Antólia! More ako v rozprávke, celý deň sme mohli jesť a piť, všetko bolo v cene, to bolo to... ól inkluzív! A ten hotel! A tá široká posteľ!“

     Zdalo sa mi, že sestrička je akási iná, zrelšia, plnšia, možno aj rozvážnejšia. Zrejme zažila nezabudnuteľný týždeň. Romantika. Láska. Ilúzia o lepšom živote. Čosi iné, ako žila dosiaľ.

     „Béďa sa snažil,“ pokračovala zasnene. „Bol milý... pri mori, v reštaurácii, v posteli... Ani mi nevadí, že je rozvedený! Koľko dievčat žije s rozvedenými! Ja to našim vysvetlím a keď to nepochopia, tak je to ich problém... Viete, koľkokrát sme vás spomínali?“

     Počúval som ju, aj nepočúval. „Čože ste... ma spomínali? Dúfam, že v dobrom...“

     „Že či! Béďo je vami posadnutý! Občas si dokonca myslím, že chodí so mnou len preto, že vás ošetrujem...“

     Musel som sa zasmiať. „Prosím vás! Na to mu neskočte!“

     „Našim sa to nebude páčiť,“ opakovala sestrička. „Ale čo na tom, veď aj oni sú rozvedení! Nemajú mi čo vyčítať... A vám sa v Turecku páčilo?“

     „Už som vám vravel, že som tam nebol na dovolenke. Bol som tam ako veľvyslanec. Ako diplomat.“

     „Jéé... to musí byť úžasné, diplomat! Samá recepcia, návštevy, slávnostné obedy, garderóby... A ten plat! To vám závidím...“

     Stále čosi hovorila v podobnom duchu, kým ja som myslel na to, aké ťažké a ponižujúce boli mesiace po tom, ako ma postupne odstavili zo všetkých funkcií a rozhodli sa ma vyštvať z Československa. Nemal som prácu. Zrazu – po toľkých rokoch vo funkciách, v napätí, v ustavičnom kolotoči – som nemal čo robiť. Musel som však živiť rodinu, úspory sme nemali veľké. Anna tým všetkým trpela, jej zdravotný stav sa zhoršoval.

     Keďže som mal dosť času, začal som sa venovať nášmu domu a záhrade. Vysadil som niekoľko odrôd viniča, navozil som pol fúry hnoja, ktorý mi dal herec František Dibarbora; býval neďaleko, na Urbánkovej ulici. Urobil som poriadok v dielni, aj v pivnici. Chodievali sme na chatu v Senci, pustil som sa do drobných úprav. Ale dlho to vydržať nemohlo.

     Posledný májový deň roku 1969 zomrel môj otec. 4. júna sme ho pochovali v Uhrovci.

     Útoky v tlači boli proti mne čoraz otvorenejšie.

     „Protisocialistické sily a viacerí ich pomáhači z radov revizionizmu a pravicového oportunizmu využili nekoncepčnosť a ideologickú váhavosť Alexandra Dubčeka a presadzovali takú organizáciu spoločnosti, v ktorej by komunistická strana nemala postavenie vedúcej sily. Sám Alexander Dubček im v tom pomáhal...“

     Anna to veľmi zle znášala, naznačovala mi, aby sme odtiaľto odišli.

     V polovici októbra ma pozval Vasil Biľak do Prahy. Už to nebol ten vystrašený a zbabelý muž bez chrbtovej kosti, ale sebavedomý stranícky funkcionár, ktorý si je vedomý svojej moci. A mal mi čo vracať. Pokrytecky sa usmieval a ponúkol mi miesto veľvyslanca v Ghane. Odmietol som. Ale Anna naliehala, aby som odišli. Kamkoľvek. Snažil som sa ju upokojiť a vysvetliť jej, že mi dovolia odísť, ale nedovolia mi, aby som sa vrátil. Chcú sa ma zbaviť.

     Napísal som list Predsedníctvu ÚV KSČ a ostro som sa ohradil proti útokom niektorých médií na moju osobu. Po dvoch týždňoch som dostal list od Husáka – vtedy už bol novým generálnym tajomníkom strany – v ktorom nielenže odmietol moju kritiku, ale dôrazne ma žiadal, aby som do dvoch týždňov informoval predsedníctvo, či súhlasím s politickým smerovaním strany. Na to som nemienil odpovedať.

     O niekoľko týždňov ma opäť zavolali do Prahy a ponúkli mi miesto veľvyslanca v Turecku. Pôvodne som aj túto ponuku chcel odmietnuť, ale Anna nástojila, aby som miesto prijal; naozaj nemala síl znášať stále sa stupňujúce útoky, ústrky a urážky. Aj keď neochotne, súhlasil som, že ponuku prijmem.

     Nepochyboval som, že nás odpočúvajú. Museli vedieť, že sme sa s Annou pohádali a chceli využiť jej duševné rozpoloženie. Preto prišla ponuka na miesto veľvyslanca v Turecku tak rýchlo.

     „Vy ma vôbec nepočúvate!“ prerušila sestrička moje spomienky. „Tak ako bolo v tom Turecku? Chodili ste sa aj kúpať?“

      „Kúpať nie,“ povedal som opatrne. „Ankara je vo vnútrozemí. Ďaleko od mora. Občas som chodil chytať ryby na jazero Golbasi.“

     „Aha... Ale inak bolo fajn, nie?“

     „Áno. Inak bolo fajn...“

     Keď si ešte aj teraz pomyslím na to, aké trápenie nás čakalo v Turecku, tak mi žalúdok zvierajú kŕče. Už len nevyhnutný pobyt na ministerstve zahraničných vecí, kde ma chceli čo najviac poučiť o Turecku a dávali mi lekcie z angličtiny, bol svojím spôsobom potupný. Úradníci ministerstva boli v rozpakoch, ako sa majú ku mne chovať, ja som sa podriaďoval ich poúčaniu len s veľkou nevôľou. Ale už 15. decembra 1969 mi oznámili, že ma vymenujú za veľvyslanca v Turecku. Išlo to rýchlo. Ešte predtým – 7. januára 1970 – ma Biľak vyzval, aby som sa vzdal členstva v Ústrednom výbore KSČ. Hneď na druhý deň som Biľakovi napísal list, v ktorom som túto požiadavku odmietol. Už o týždeň ma Biľak opäť pozval na rozhovor a spoločne s J. Pillerom a L. Štrugalom na mňa naliehali, nech sa vzdám členstva v ÚV, ak nebudem dobrovoľne súhlasiť, plénum ma aj tak vylúči.

     Bránil som sa aspoň tak, že som napísal ďalší obsiahly list Biľakovi a vzápätí aj Husákovi. Bol som v takej situácii, keď každý deň strávený v Československu len predlžoval naše trápenie. Ale odchod do Turecka sa stále odkladal.

     Bod po bode som vyvracal vykonštruované Biľakove obvinenia, že som vraj robil „zlú politiku“ a pomenoval som tých, ktorí boli za onú zlú politiku naozaj zodpovední: Kolder, Indra, Biľak, Piller, Rigo, ale aj Štrougal či Chňoupek a ďalší.

     Biľak neskôr na zasadaní krajského výboru strany v Košiciach pred celým straníckym plénom povedal, že ma posielajú do Turecka, lebo sa obávajú môjho vplyvu, že ma chcú izolovať, inak by ma museli postaviť pred súd a urobiť zo mňa mučeníka. Dodal však, že „nijaký politický proces by tejto strane nepomohol. Ani vnútorne, ani medzinárodne“.

     Zrejme už v istých kruhoch zvažovali, či ma nepostaviť pred súd a potrestať. Boli to tendencie ako v päťdesiatych rokoch.

     V liste som Husáka varoval: „Päťdesiate roky, to nie sú len politické procesy. Je to aj zasiatie a postupné rozvíjanie psychózy strachu, nedôvery, podozrievania... Najväčšmi zo všetkého ma znepokojuje, že sa nebadane oživuje a uvádza do praxe teória hľadania nepriateľa vo vnútri strany a hlavný nápor sa sústreďuje najmä na členov strany.“

     To som ešte netušil, aká poľovačka sa strhne na členov (aj nečlenov) strany, ktorí neprejdú previerkami a dostanú sa na okraj spoločnosti.

     Nepáčilo sa mi, že Husák sa občas oháňal tým, že som bol jeho priateľ a spolupracovník: bolo to pokrytectvo. Žiadal som ho, aby s tým prestal.

     Pred odletom ma v zmysle protokolu prijal prezident Ludvík Svoboda. Odovzdal mi poverovacie listiny. Atmosféra bola počas večere odmeraná, až smutná. Bývalí spojenci a legendy Pražskej jari si nemali čo povedať. Mal som pocit, že prezident si je vedomý svojej viny, či skôr spoluviny, za moju politickú likvidáciu. Nepozrel mi do očí a keď sme sa lúčili, podal mi ruku, akoby to bola zdochnutá ryba. Bol som rád, keď som z Hradu odišiel.

     „A kedy ste odleteli do Turecka?“ prerušila ma opäť sestrička.

     „Koncom januára roku 1970,“ odpovedal som rýchlo. „Len manželka a ja, synovia zostali doma. Lietadlo bolo takmer prázdne...“

     „Ani sa nečudujem,“ zašomrala sestrička. „Kto by letel v januári do Turecka? Kúpať sa ešte nedá... tak načo?“

     Načo? pomyslel som si. Bol som si istý, že viac ako polovička cestujúcich sú tajní, ktorí ma budú na veľvyslanectve sledovať. Lietadlo IL-62 s registračnou značkou OK-WDE odletelo o 20.15 hod. na trase Praha-Istanbul-Benghází.

     „V lietadle boli dve milé letušky,“ povedal som mimovoľne. „Keď ma spoznali, obom vyhŕkli slzy. Bolo to dojemné... Veľmi sa nám venovali! Neskôr som sa dozvedel, že ich obidve vyhodili zo zamestnania...“

     Sestrička od prekvapenia znehybnela. „Vyhodili? Kvôli vám? Kvôli tomu, že sa k vám milo zachovali?“

     Sťažka som prikývol.

     „Také veci sa diali?“ spýtala sa sestrička a v hlase jej zavibrovalo pobúrenie. „Aké to boli divoké časy?!“

     Nevdojak som sa usmial jej prirovnaniu. Naozaj, boli divoké. Ešte kým sme odleteli do Istanbulu a odtiaľ do Ankary, ministerstvo vnútra odštartovalo proti mne akciu Bukanýr. Minister vnútra Jan Pelnář poveril náčelníka I. správy ministerstva vnútra ČSSR plukovníka Čestmíra Podzemného, aby akciu pripravil.

     Mali informovať priamo Gustáva Husáka.

     Po čase som sa dostal k niektorým utajeným dokumentom, ktoré súviseli s akciou Bukanýr. Jeden zo stevardov – agent tajnej služby – podrobne opísal priebeh letu z Prahy do Istanbulu, ešte aj to, že som si objednal dva koňaky a Anna iba jeden, že so mnou chcel hovoriť jeden z cestujúcich, ktorí ma spoznal (bol to cudzinec) a že som hovoril s reportérom časopisu Sinaj, že som sa stretol s posádkou lietadla a predstavili ma kapitánovi lietadla. Opísal medzipristátie v Istanbule, dav novinárov, ktorý nás čakal v salóniku, tiež dramaticky opísal, ako ma museli tureckí úradníci a policajti skryť na toalete, aby ma ubránili pred zvedavcom a najmä novinárom. Stevard spomenul aj rozhovor so šoférom našej ambasády, ktorý mu vraj povedal, že ešte horšie to bude v Ankare, kde vraj už teraz čakajú zástupy ľudí, ktoré ma chcú privítať, ale čakať ma budú aj vysokí oficiálni predstavitelia Turecka. Naozaj, v Ankare sme museli viac ako hodinu čakať na letisku, kým sa dav upokojil a rozišiel.

     Prijal ma aj prezident Turecka Cevdet Sunay, turecké úrady sa mi snažili všemožne vychádzať v ústrety, cítil som ich podporu na každom kroku. Stretával som sa so sympatiami ľudí, kamkoľvek som prišiel. Ale na každom kroku som tiež cítil neskrývané nepriateľské pohľady niektorých pracovníkov veľvyslanectva; ani sa netajili tým, že sú z tajnej služby a všemožne sa snažili mi znepríjemniť pobyt v Ankare; chceli ma donútiť, aby som emigroval. Chceli zo mňa urobiť zradcu: to by sa husákovskej a biľakovskej propagande nesmierne hodilo. Ministerstvo zahraničných vecí poslalo dokonca z Prahy špeciálnu komisiu, ktorá mala vyšetriť údajne zlú situáciu na veľvyslanectve.

     Anna to znášala ešte ťažšie ako ústrky a ponižovanie doma. Bola na tom psychicky veľmi zle. Aj môj zdravotný stav sa zhoršoval. Uvedomoval som si, že takto to nemôže ísť ďalej.

     Veľvyslanci niektorých krajín v Ankare mi naznačili, že ak sa rozhodneme emigrovať, ich krajiny ma prijmú a okamžite mi poskytnú azyl: USA, Kanady, Veľkej Británie, Francúzska, Austrálie a Švédska. Odmietol som. Rozhodol som sa, že sa vrátim.

     „Také to boli časy,“ povedal som sestričke, keď sa na mňa stále nechápavo pozerala a čakala odpoveď. „A čo bolo horšie... nechceli nás pustiť domov.“

     Videl som, že sestrička je celá popletená a zmätená.

     „Akože... kto vás nechcel pustiť? Turci? Čo vás... zajali?“

     „Nie Turci. Naši nechceli dovoliť, aby som sa vrátil.“

     To bolo na sestričku priveľa. „Ako to? Ako mohli naši nato vplývať? Tam, v Turecku! Čo je to za nezmysel?“

     „Znie to ako nezmysel,“ prikývol som. „Neviem, či ma pochopíte... pretože sa to dnes zdá nepochopiteľné. Pokúsim sa vám to vysvetliť...“

     Začal som jej s krátkymi prestávkami rozprávať o tom, že som musel oznámiť na ministerstvo zahraničných vecí, že sa chystám navštíviť Bratislavu, pretože mám chorú matku. Ale Československé aerolínie mi trikrát za sebou oznámili, že všetky letenky do Prahy sú vypredané: bol to, pravdaže nezmysel, pretože na tejto trase takmer nikto nelietal. Chceli ma silou-mocou držať v Ankare a donútiť emigrovať.

     Tak som sa rozhodol, že tajne odídem. Dohodol som sa s manželkou, že ona zostane v Ankare – aby sme neboli nápadní – a mne sa podarilo zaobstarať si letenku na lietadlo maďarských aerolínií z Istanbulu do Budapešti. Pomohli mi slovenskí technici, ktorí pracovali v tureckých závodoch, jedného technika som poznal ešte z vojnových čias v Dubnici. V noci 29. mája 1970 som nepozorovane odišiel z veľvyslanectva a kúpil som si lístok na vlak do Istanbulu. Len tak-tak som stihol lietadlo do Budapešti.

     „To je ako v zlých akčných filmoch,“ podotkla sestrička, ktorá ma počúvala s doslova otvorenými ústami. „Ale s dobrým koncom, nie?“

     „Nie, koniec nebol dobrý,“ povedal som. „Posádka lietadla ma spoznala a nahlásila to do Budapešti. Maďari to zase oznámili do Prahy a Husák poslal po mňa nášho veľvyslanca v Budapešti. Poznal som ho ešte zo Slovenska, bol to František Dvorský. Čakal ma na letisku a odviezol priamo do Prahy.“

     „Tak koniec bol predsa len dobrý,“ namietala. „Pekne a pohodlne vás odviezli do Prahy. A sám veľvyslanec! Čo by ste ešte chceli?“

     Jej vnímanie udalostí bolo priame a jednoduché. Čo by som ešte chcel?

     „V Prahe mi na Ústrednej a revíznej komisii KSČ oznámili, že ma vylúčili zo strany.“

     „Keď vylúčili, tak vylúčili... Kašľať na nich! A to vás mrzelo? Keby mne robili také protivenstvá, ešte by som sa potešila!“

     Bolo po všetkom: ja som sa nepotešil.

     „A čo vaša manželka?“ naliehala sestrička. „Ani tú nechceli pustiť? Zostala tam sama.“

     „Pustili ju, pretože o celý prípad sa začali zaujímať svetové médiá. Možno si u nás mysleli, že pôjdem za ňou do Ankary, ale ja som odmietol. Tak napokon prišla domov...“

     Sestrička si vydýchla. „Tak aspoň to sa dobre skončilo...“

     „Prišlo to najhoršie obdobie života,“ povedal som trpko. „Bez práce, mimo všetkého... Ani neviem opísať, ako to bolelo.“

     „Už o tom nehovorte,“ prerušila ma sestrička. „Už ste mi toho povedali až priveľa. Nemali by ste sa namáhať, ani rozčuľovať. Tieto spomienky vám zdravotný stav nezlepšia...“

     Pobrala sa na odchod, vo dverách sa však zvrtla. „Vidíte, na to najdôležitejšie som zabudla. Prišla som vám povedať, že vás predsa len budeme  operovať. Brušnú dutinu...“

     2)

     „Áno, brušnú dutinu,“ potvrdil primár ustarostene, keď prišiel na vizitu. „Sestrička vám to neoznámila?“

     „Ale áno. Len tak, úchytkom. Až keď bola na odchode. Zarozprávali sme sa...“

     Primár sa zamračil. „Niekedy je priveľmi zvedavá...“ Pohľad mu zavadil o obálku. „Stihli ste si niečo prečítať? Neotravuje vás to?“

     „Je to naozaj zaujímavé,“ povedal som úprimne. „Všetko som ešte neprečítal, dostal som sa k tomu dňu, keď sme sa vrátili z Moskvy... Naozaj, zaujímavé!“ zopakoval som. „Iný pohľad na udalosti... Boli to pre nás všetkých ťažké časy.“

     „Už som nemal ani toľko síl, aby som si písal poznámky,“ povedal primár trpko. „Po vašom prejave v rozhlase som pochopil, že je koniec. Hoci... nádej stále tlela. Začal som si písať denník až potom, keď sa upálil Jan Palach a naši hokejisti vyhrali nad Sovietmi.“

     „Boli to asi najťažšie dni v mojom živote,“ pritakal som. „A ťažkosti sa začali po návrate z Moskvy. Máte pravdu... nádej ešte tlela. Ale už sme nefúkali do pahreby...“

     Myseľ sa opäť vracala do minulosti. Bolo to ako obrazy na otáčavom javisku dejín, zložené so spomienok a skutočnosti, z reality a zo snov.

     Zmiešané pocity som mal z mimoriadneho zjazdu slovenskej komunistickej strany, ktorý sa odohral iba deň po našom návrate z Moskvy a skončil sa 29. augusta. Akoby sa nič v Moskve nestalo, akoby sme nepodpísali kapitulantské protokoly. Vládol optimizmus, nič a nikto nezastrašoval delegátov, do vedenia strany nezvolili zástupcov starej línie, ani prosovietsky zmýšľajúcich politikov. Nezvolili ani Biľaka, na jeho miesto nastúpil Gustáv Husák; vôbec, réžia zjazdu bola v Husákových rukách a on sa nečakane prezentoval ako podporovateľ a pokračovateľ reforiem, ako politik, ktorý nepodľahol moskovskému diktátu. Delegáti mu verili, tlieskali mu, považovali ho za protipól Biľaka: lenže títo delegáti nevedeli, ako sa Husák správal v Moskve, že významne prispel k podpísaniu protokolov. Husák opakovane zdôrazňoval, že je môj priateľ, že súhlasí s mojou politikou. Na zjazde povedal aj tieto slová: „Stojím plne za Dubčekovou politikou, zúčastnil som sa na jej tvorbe a budem ho plne podporovať. Alebo s ním zostanem, alebo s ním padnem!“

     Ani sa nečudujem, že po takýchto slovách ho delegáti zvolili za prvého tajomníka ÚV KSS. Jeho cesta do najvyšších mocenských špičiek sa mohla začať.

     Zjazd dokonca schválil otvorený list, ktorý mi delegáti adresovali: „Drahý súdruh Dubček! Boli sme s Tebou v ťažkých chvíľach Tvojho boja proti režimu subjektívnej moci, ako aj počas Tvojho boja  za nové a zdravé zmeny po januári 1968. Boli sme na Tvojej strane počas vypätých chvíľ posledných dní. Boli sme s Tebou v myšlienkach a budeme s Tebou vo svojich činoch. Vieme, že sú pred Tebou mnohé úlohy, ktoré nebudú ľahké. Chceme ich riešiť s Tebou pod Tvojím vedením!“

     Dobre sa to počúvalo, dobre sa to čítalo; ale až neskôr som si uvedomoval, že Husák si takto kliesnil cestu k moci a urobil všetko pre to, aby sa k nej dostal. Pýtal som sa, či to bolo dobre premyslené pokrytectvo, alebo úprimná snaha stáť pri mne až do posledného dychu. Koľkokrát to politici takto, či podobne, povedia! Vravia to, čo sa im v tej ktorej situácii hodí, veď kto by si na to spomenul o mesiac, o rok!

     Na zjazde slovenskí komunisti odhlasovali aj požiadavku, aby vznikla česko-slovenská federácia. Táto požiadavka bola už v Akčnom programe, ale v novej situácii mala trpkú príchuť... Mŕtvo narodené dieťa!

     „Nefúkali do pahreby?“ spýtal sa primár. „Vy ste sa vtedy ešte nevzdali,“ tvrdil. „Ešte ste verili, že reformy sa dajú zachrániť a že vojská možno rýchlo odídu... Bolo to len predĺženie agónie!“

     „Nemáte pravdu!“ namietal som. „Robili sme všetko pre to, aby sme pokračovali v obrodnom procese...“

     „Ako to? Veď ste hneď na prvom zasadaní Ústredného výboru strany a to bolo, ak sa nemýlim, 31. augusta, vyhlásili mimoriadny zjazd vo Vysočanoch za neplatný! V zárodku ste popreli to, čo bolo najväčším vzopätím odporu!“

     Ťažko sa hľadajú slová obhajoby. „Áno, zjazd sme vyhlásili za neplatný, ale veď to bola jedna z kľúčových podmienok moskovského protokolu,“ bránil som sa. „Museli sme to vysvetliť nielen delegátom, ale celej spoločnosti, všetkým, všetkým...“

     Na tomto zasadaní boli na programe iba dva body: informovať ÚV o rokovaniach v Moskve a schváliť ich obsah, ako aj urobiť kádrové zmeny, na ktorých sovietske politbyro trvalo. Vo svojej správe som členom výboru povedal, ako rokovania prebiehali, tlmočil som aj podrobnosti z obsahu protokolu – no nezabudol som zdôrazniť, že protokol sme neprijali dobrovoľne. Potvrdil som svoj názor: reformy môžeme uskutočňovať ďalej, aj keď to bude zložitejšie a nepochybne pomalšie, no sústrediť sa musíme na to, aby spojenecké vojská čo najskôr opustili Československo.

     „Nebolo to naivné?“ spýtal sa primár dotieravo. „Nebolo to... nereálne?“

     Opäť ten istý druh výčitiek, ten istý druh otázok: nebol som naivný? Nebol som idealista? Nebol som rojko? Nebol som lodičkou v divom prúde? Nebol som iba nastrčená figúrka?

     Bránil som sa: „Nie. Vtedy ešte žila nádej, že reformy budú pokračovať. A to nebola naivná ilúzia! Veď to bolo obsiahnuté aj v moskovských protokoloch! Dokonca... tomu sa nebránil ani Brežnev! Prečo by sme nemohli dúfať? Prečo by sme sa nemali o to pokúsiť?“

     „Pretože politici iné vravia a iné konajú,“ odsekol primár. „Ak ste to ako politik nepochopili, tak ste v politike nemali či hľadať!“

     Boli to kruté slová. Nemohol som sa hnevať. Ktokoľvek mi ich mohol chrstnúť do tváre. A každý mal na to právo.

     „Ale my sme nerezignovali,“ snažil som sa presvedčiť primára. „Pozrite, použijem len jeden argument... Do nového ústredného výboru sme zvolili prevažne proreformných komunistov, akoby sa nič nestalo! Aj to vám poviem, že krátko predtým, ako sme hlasovali o prijatí nových členov, mi súrne telefonoval Brežnev. Je jasné, že tam mal svojich agentov, svojich špehov, ktorí chceli priebeh hlasovania zvrátiť. Osopil sa na mňa: vraj, čo to tam stvárate? Koho to chcete zvoliť do vedenia strany?“

     „Je to až také dôležité?“ nedal sa odbiť primár.

     „Neviem, či je to až také dôležité... Chcem vám len oponovať, chcem vám len jasne povedať, že to vtedy ešte nebola rezignácia, že sme sa ihneď po návrate z Moskvy vzopreli jej diktátu! Brežnev sa veľmi rozčúlil. Dokonca mi vyčítal, že toto nie je demokratický spôsob voľby! On hovoril o demokracii...On! Presadil som si však svoje. Bolo to svojím spôsobom víťazstvo!“

     „Ale iba krátkodobé... a nepodstatné! Ďalej ste museli robiť kompromisy... Veď ste odvolali ministra vnútra aj zahraničia, riaditeľov rozhlasu aj televízie, Hejzlara a Pelikána, šéfov tlačovej agentúry ČSTK, odišiel Kriegel a Šik... a tak to pokračovalo!“

     „Stále som veril, a nielen ja, že reformy môžu pokračovať! Veď to pochopte! Mali sme veľkú podporu obyvateľstva. Zdalo sa, že pokojnými a premyslenými krokmi by sme mohli udržať pozície...Museli sme si veriť, museli sme byť jednotní!“

     (Odchod týchto blízkych spolupracovníkov som znášal veľmi ťažko. Bola to osobná prehra. Stretol som sa s každým z nich a bez dlhých rečí pochopili, že to nie je moja vôľa, ale nevyhnutnosť. Odišli z funkcií, ale našli sme pre nich slušné miesta v štátnej správe, Pelikán odišiel za radcu na naše veľvyslanectvo do Ríma. Tam aj zostal – ako emigrant. Neskôr mi práve on pomohol vrátiť sa do veľkej politiky. Františka Kriegla som ani nemusel prehovárať, sám sa vzdal všetkých funkcií a otvorene mi povedal, že naša politika ústupkov nemá zmysel, bol skeptický, pokiaľ išlo o kroky drobných ústupkov a dlhodobú rezistenciu. Keď som sa ho však pýtal, aké iné východisko  spoločnosti navrhuje, akú ponúka alternatívu k tomu, čo robíme, nevedel odpovedať. To pre mňa nebolo východisko. Zostali sme však priateľmi. Sľúbil som mu, že kým budem prvým tajomníkom strany, nedovolím, aby ho perzekvovali. Tak sa aj stalo. No keď ma odstránili zo všetkých funkcií, aj Františka Kriegla postihla vlna represií: vylúčili ho zo strany a vzápätí ho poslali do penzie. Bol medzi prvými, kto podpísal Chartu 77. Obdivoval som jeho odvahu: jediný nepodpísal moskovský protokol, ako jeden z mála – už ako radový poslanec Národného zhromaždenia na jeseň 1968 – hlasoval proti zmluve o pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR. Krieglovo posledné vystúpenie na predsedníctve ÚV KSČ v septembri 1968 bolo typické pre jeho životné postoje:

     „Odmietol som podpísať moskovský protokol. Odmietol som to preto, lebo som v tomto protokole videl dokument, ktorý všestranne zväzoval ruky našej republike. Odmietol som ho podpísať aj preto, že jeho podpis prebehol v ovzduší vojenského obsadenia republiky, bez konzultácie s ústavnými orgánmi a v rozpore s cítením ľudu tejto zeme... Hlasoval som tiež proti ratifikácii zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na našom území. Tejto zmluve o dočasnom pobyte vojsk chýbajú základné náležitosti riadnej zmluvy, čiže dobrovoľnosť. Zmluva nebola napísaná perom, ale hlavňami diel a samopalov...“

     Keď Husák vysvetľoval, prečo sa musí Kriegla zbaviť, tak vyslovil krčmovú poznámku: „Kriegla treba odkrágľovať...“)

     „Museli ste byť jednotní!“ zopakoval primár. „Prečo sa to nestalo? Kto zlyhal?“

     Nebolo ťažké odpovedať: „Rozložila nás vnútorná zrada...  Už sa blížil Husákov čas...“

     „Ale ešte deň po tom, ako sa upálil Jan Palach, ste Mlynářovi tvrdili, už to máte v Moskve vyhrané,“ pokračoval primár nemilosrdne. „Mlynář vraj vtedy nahováral, aby ste sa vzdali funkcie a odišli so cťou... Prečo ste to neurobili?“

     „Spoliehal som sa na to, že získam Brežneva na svoju stranu, ak budeme robiť ústupky,“ bránil som sa. „Veril som, že aj vojská odídu, keď Brežneva definitívne presvedčím, že mám situáciu pod kontrolou... Len keby mi to nekazili niektorí novinári a politici, ktorí nechápu, že sú v Moskve neprijateľní...“

     „Priznajte si, že to bolo z vašej strany naivné! Veď Brežnevovi nešlo o nič iné, len vás odstrániť! Klamal vám do očí!“

     „Chcel som bojovať do poslednej chvíle,“ tvrdil som. „Aj za cenu kompromisov. Do posledného dychu...“

     Primár zamĺkol. „Len pokojne ležte,“ povedal po chvíli. „Čaká vás operácia. Neskôr mi to dopoviete.“ Zberal sa na odchod. „Vidíte, bol by som zabudol... Volala vaša tajomníčka pani Mária Horná. Chcel s vami hovoriť váš poradca či tajomník, pán Hubert Maxa. Vraj máte skoncipovať odpoveď pre Gorbačova. Čo mu mám povedať?“

    „Ach, áno, pravdaže. Dohodnite, prosím, stretnutie. Cítim sa celkom dobre. A list pre Gorbačova... veď to je vážna záležitosť...“

     Primár prikývol. „Tak dobre. Oddýchnite si. Ak sa to dá, zabudnite na minulosť...“

     3)

     Zabudnite na minulosť...! Na obdobie od okupácie až po môj útek z Turecka nemožno zabudnúť. Čo horšie si možno predstaviť v živote politika?

     Stále som dúfal – a so mnou aj väčšina politických špičiek – že sa nám podarí dosiahnuť rýchly odchod intervenčných vojsk. Už v septembri som aj spolu so Smrkovským rokoval so sovietskym splnomocnencom V. Kuznecovom a zdalo sa, že pobyt sovietskych vojsk na našom území bude naozaj len krátkodobý. Začali sa rokovania o stiahnutí vojsk z miest a obcí na vopred určené miesta, operatívnu skupinu vlády viedol podpredseda vlády František Hamouz a zo sovietskej strany generál Nikolaj Ogarkov. Vojaci sa stiahli z miest, neboli až tak veľmi na očiach obyvateľstvu, no bola jasné, že podmienky budú klásť sovietski generáli. Ogarkov vyčítal ministrovi Dzúrovi, že v Prahe je stále veľa hesiel, ktoré urážajú dôstojnosť sovietskych ľudí, že v rozhlase aj v novinách sa stále objavujú útoky na ZSSR.

     „Nedajú sa viesť rokovania o odchode vojsk z miest a dedín,“ tvrdil Ogarkov Dzúrovi. „Naopak, môžeme hovoriť o posilnení týchto vojsk. Až po prijatí opatrení na odstránenie týchto negatívnych prejavov môžeme pristúpiť k odsunu vojsk...“

     Pol milióna vojakov na našom území! Oni vnímali normalizáciu inak ako my.

     Vláda musela prijať opatrenia, aby obmedzila prejavy slobody slova, napokon, bola to jedna z kľúčových požiadaviek moskovského protokolu. Vznikol Vládny výbor pre tlač a informácie, ktorý viedol podpredseda vlády Peter Colotka. Museli sme obnoviť predbežnú cenzúru, aj keď táto nebola zďaleka taká prísna ako pred januárom 1968.

     Pomaly a neodvratne sme prestávali robiť samostatnú politiku.

     Aj keď v moskovskom protokole v piatom odseku stálo, že „vojská a iné orgány spojeneckých krajín sa nebudú miešať do vnútorných záležitostí ČSSR“, v skutočnosti zasahovali takmer do všetkého. Vrcholom arogancie bolo vydávanie okupačného časopisu Správy, vysielanie stanice Vltava (vysielali z Drážďan, hlásatelia nevedeli poriadne po česky ani slovensky a tak sa ihneď stali terčom posmechu), neznámy vydavateľ vydal tendenčnú a zavádzajúcu knihu „K udalostiam v Československu“.

     Neraz som sa pýtal sám seba, aj priateľov a spolupracovníkov, čo sme mohli proti tomu robiť. Opäť a znovu zasahovali do našich rozhodnutí. Išlo to tak ďaleko, že nám nanútili zmluvu o dočasnom pobyte vojsk na našom území – tú zmluvu, ktorú Kriegel odmietol podpísať. Ale Kriegel ich už nezaujímal.

     Opäť sme leteli do Moskvy: bolo to 3. októbra 1968. Sovietske politbyro predvolalo Černíka, Husáka a mňa, aby presadilo vlastné chápanie normalizácie a najmä prípravu ďalšej ponižujúcej zmluvy. Nemali sme ani možnosť, aby sme si vybrali členov delegácie. Smrkovského odmietli. Brežnev, Kosygin a Podgornyj sa už ani nesnažili o diskusiu, už ani nepredstierali, že chcú viesť dialóg. Diktovali. Mňa takmer nepočúvali, aj keď som predložil naše stanovisko. Márnosť.

     Už o niekoľko dní po návrate z Moskvy, 14. októbra 1968, Kosygin si opäť pozval na koberec Černíka. Mňa sa už na nič nepýtali. Černíkovi striktne nakázali, že zmluva o pobyte vojsk musí byť podpísaná do dvoch dní. Vzápätí do Prahy priletel Kosygin a maršal Grečko. Naliehali na prezidenta Svobodu, že zmluvu musíme ihneď podpísať, inak sovietske vojská obsadia Prahy a ostatné mestá. Ako inak – Svoboda neodporoval.

     Nemali sme čas zmluvu preštudovať, podpísať sa musela ihneď. Taktiež ju ihneď muselo ratifikovať Národné zhromaždenie. Vyhrážali sa nielen opätovnou okupáciou miest, ale aj zatýkaním nepohodlných ľudí.

     A čo ja, čo ja?

     Hlasoval som za zmluvu. Vtedy som bol presvedčený, že je to z taktických dôvodov, veď v zmluve sa hovorilo o dočasnom pobyte, ale ľudia nám už prestávali dôverovať; aj keď určite chápali, že konáme pod nátlakom.

     Situácia sa stále zhoršovala. Rozhodol som sa, že osobne navštívim viaceré podniky v Čechách i na Slovensku, aby som sa stretol a rozprával s ľuďmi, aby som sa im snažil vysvetliť zložitú situáciu, v akej sme sa ocitli. Vôbec to nebolo jednoduché. Pracujúci, technici aj robotníci, úradníci aj riaditelia, akoby stále nechápali, že nás okupuje polmiliónová armáda, že musíme robiť ústupky a kompromisy. Cítil som, že stranícke vedenie, aj vláda, má stále obrovskú podporu, ľudia nám verili, spoliehali sa na nás a dúfali, že sa dostaneme z krízy... O to väčšia bola moja beznádej, ktorá hraničila so zúfalstvom. Odhodlanie však vyprchávalo. Schyľovalo sa k dlhej zime.

     Chystali sme novembrové zasadanie ústredného výboru strany, situácia v spoločnosti, aj v predsedníctve bola schizofrenická. Mierny optimizmus, mierne nádeje, no cítili sme, že mráz čoraz väčšmi prituhuje. Pripravili sme návrh uznesenia, v ktorom sme sa snažili zachovať aspoň tie základné prvky reformy, ostro sme odsúdili predošlý režim, potvrdili sme Akčný program ako základňu ďalších reforiem. Ale čoraz väčšiu moc získavali budúci normalizátori, Štrougal a Husák, ktorých som ešte vtedy považoval za reformátorov. Mýlil som sa.

     Mýlil som sa, aj keď som do Varšavy na zjazd poľských komunistov (prebiehal takmer zároveň s našim novembrovým plénom) vzal do delegácie okrem Černíka aj Husáka. Zišlo mi totiž na um, že dám Brežnevovi prečítať návrh rezolúcie; Brežnev bol na čele sovietskej straníckej delegácie. Zdalo sa mi, že je to dobrý ťah, aspoň predídeme dodatočnej kritike. Tak sa aj stalo: Brežnev bol spokojný, ocenil, že ma zaujíma jeho názor, nemal k návrhu rezolúcie námietky. Vtedy sa iniciatívne ozval Husák a bez toho, aby sa so mnou predtým radil, navrhol, nech sa do návrhu dostane odsúdenie pravicového oportunizmu. Pravdaže, Brežnevovi sa myšlienka hodila a trval na tom, aby sme ju zaradili do rezolúcie, hoci ani Černík, ani ja sme nič také nechceli. Ale Husák si už trpezlivo a lišiacky budoval kariéru.

     Aj keď sa mi téza o odsúdení pravicového oportunizmu nepáčila, napokon sme ju – po návrate do Prahy – dali odhlasovať. Keďže rezolúciu požehnal sám Brežnev, hlasovali za ňu aj konzervatívci, hoci sa v nej odobril reformný proces; lenže nepočítali sme s ohlasom verejnosti. Rezolúcia spustila vlnu nespokojnosti a odporu. Začali štrajkovať študenti. Nervozita v spoločnosti sa stupňovala, našli sa kritici – najmä z radov inteligencie – ktorí považovali novembrovú rezolúciu za zradu Pražskej jari a celého obrodného procesu. Aj ja som bol nervózny; nechápal som radikálne postoje týchto ľudí – akoby nebrali do úvahy, že sme okupovanou krajinou a nemôžeme si klásť podmienky. Vyčítali mi, že lavírujem, že váham, že sa prispôsobujem, hoci ja som sa snažil zachovať aspoň podstatné prvky reforiem.

     Strácali sme podporu.

     Situácia sa ešte zhoršila po tom, ako nás Brežnev pozval na ďalšie rokovania do Kyjeva a on sám určil zloženie našej delegácie: Svoboda, Černík, Husák, Štrougal a ja. Už len zloženie delegácie ma malo varovať: Svoboda sa takmer k ničomu nevyjadroval, alibisticky mlčal, alebo len bezmyšlienkovite prikyvoval. Černík začínal lavírovať, bol však viac či menej pasívny, zdalo sa mi, že stráca chuť bojovať a zrejme si myslel, že mu takýto postoj predĺži pôsobenie vo funkcii predsedu vlády; až neskôr sa ukázalo, že mu to nepomohlo. Husák a Štrougal sa čoraz väčšmi prejavovali ako muži Moskvy.

     Ale na začiatku rokovaní nič nenasvedčovalo tomu, že sa stane niečo neočakávané. Ešte pred odletom do Kyjeva sa zdalo, že je v našej delegácii zhoda v tom, ako budeme na stretnutí s Brežnevom postupovať. Informoval som Brežneva o tom, aká je u nás situácia a vychádzal som presne z toho uznesenia, ktoré on sám schválil. Brežnev neoponoval, zdalo sa, že je so správou spokojný. Vtedy sa náhle prihlásil Štrougal a bez toho, aby svoj návrh predtým konzultoval so mnou, navrhol: „Dajme do poriadku naše kádrové problémy najmä na okresnej úrovni!“

     Okamžite som pochopil, kam mieri a aké dôsledky bude mať jeho návrh; znamenalo by to čistky na miestnej a okresnej úrovni, znamenalo by to odstaviť stovky, či tisícky funkcionárov oddaných reformám, odstaviť ľudí, ktorí podporovali obrodný proces a nahradiť ich poslušnými vykonávateľmi sovietskej moci... Ale tiež by to znamenalo, že proces výmeny kádrov sa nezastaví, že bude pokračovať na krajskú úroveň a potom až k samému vedeniu.

     Pre mňa bol tento návrh úplne neakceptovateľný, ale Brežnevovi, sa samozrejme, zapáčil. Navyše návrh okamžite podporil aj Husák. Brežnev od radosti búchal dlaňou o stôl a opakoval: „To je správne, čo súdruh Štrougal odporúča!“

     Chtiac či nechtiac som sa stával spoluzodpovedným za plazivý ústup, za demontáž ideálov Pražskej jari. Už to neboli taktické kroky, ale neodvrátiteľná prehra.

     Ľudia boli zmätení, nechápali, čo sa deje, či nás ešte majú podporovať. Odpor proti okupácii bol stále silný, ale postupne sa verejnosti zmocňovala neistota a beznádej.

     Po návrate z Kyjeva som opäť začal uvažovať o tom, že odstúpim. Ako dlho ešte vydržím odolávať tlakom Moskvy, no najmä tlakom vnútorných oponentov a normalizátorov? Nemal by som teraz odísť, zachovať si tvár, nepodieľať sa na pozvoľnej zrade obrodného procesu? Václav Havel mi to neskôr vyčítal: aké dôležité je umenie včas odísť!

     Stále som však veril, že moja prítomnosť bude oporou pre tých, ktorí dokážu bojovať. Veril som, že čím dlhšie vydržia vo funkciách ľudia Pražskej jari, tým sú väčšie nádeje zachovať reformy, zabrániť čistkám, vyviesť krajinu z krízy. Smrkovský sa mi priznal, že tiež     uvažoval o demisii, ale vzápätí dodal, že musíme vydržať, aby sa ohrození ľudia, ale aj celé naše spoločenstvo, vedeli pripraviť na nastávajúce zmeny a čistky.

     Boli to ťažké hodiny, ťažké dni. Nádeje sa striedali s depresiami. Vôbec nebolo ľahké nájsť správne riešenie; ani teraz, po rokoch, neviem, či som urobil správne, keď som sa rozhodol zostať vo funkcii.

     4)

     „Je tu pán Hubert Maxa,“ oznámil mi primár, len čo vstúpil do miestnosti. „Súhlasili ste so stretnutím. Len sa nesmiete namáhať. Keď sa nebudete cítiť dobre, ihneď návštevu ukončite.“

     „Len nech vojde,“ povedal som uvoľnene. „Máme sa o čom pozhovárať. A budeme aj trochu pracovať...“

     Primár ustarostene prikývol, no vzápätí pustil do miestnosti môjho dlhoročného priateľa a poradcu Huberta Maxa.

     Začali sme spolupracovať začiatkom roku 1968 a časom sa medzi nami vytvoril blízky, až priateľský vzťah. Bol so mnou aj onej pamätnej noci z dvadsiateho na dvadsiateho prvého augusta 1968, zostal v mojej pracovni až do môjho zatknutia. Pravdaže, v čase normalizácie ho prenasledovali, neumožnili mu pracovať v jeho profesii, pretĺkal sa, ako mohol. Opäť sme začali spolupracovať už koncom roku 1989. Sprevádzal ma – aj s hovorcom Otom Kořínkom - takmer na všetkých domácich i zahraničných cestách, pripravoval so mnou prejavy, rozhovory a vystúpenia. Bol to príjemný a rozhľadený človek, vždy dobre naladený a pripravený prispieť užitočnou radou.

     Natrvalo mi zostane v pamäti spomienka, keď som ešte na poslednú chvíľu spolu s ním štylizoval rozhlasový príhovor po návrate z Moskvy, po podpísaní  nešťastných moskovských protokolov. Bolo to v malej predizbe prezidentovej pracovni na Pražskom hrade. Bol som unavený, skleslý, vyčerpaný duševne aj fyzicky. Príhovor sa vysielal priamo z prezidentovej pracovne, naši spolupracovníci, aj Maxa, zostali v predizbe. Hovorilo sa mi ťažko: keď som sa pozrel von oknom na podvečernú Prahu, s bolesťou v duši som si pomyslel, že za každým oknom žijú ľudia, ktorí mi veria, ktorí idú za mojím snom; zachvel sa mi hlas, do očí sa tlačili slzy, bál som sa, že nedokončím vetu. Boli to kritické chvíle, všetci sme bol pod obrovským fyzickým aj psychickým nátlakom; keď som skončil a vyšiel z pracovne do predizby, bol som taký zúbožený, že lekár mi chcel dať upokojujúci injekciu. Musel som sa vzchopiť; bol som nerád, keď ľudia videli moju slabosť. Začínal som si však uvedomovať hĺbku krízy, v akej sme sa ocitli. Mal som pocit viny.

     Hubert Maxa sa mi prihovoril Husovými slovami: „Čo vie ten, kto nebol skúšaný?“

     Zabránili sme krviprelievaniu, nezachránili sme reformnú politiku. Ale nádej stále tlela.

     Spomínam si, ako sme s Hubertom Maxom a Josefom Smrkovským preberali vystúpenie Smrkovského v televízii, v ktorom mal podať demisiu na funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia. Bolo to po vyhlásení Husáka, že predsedom Federálneho zhromaždenia by mal byť Slovák, keďže prezident i predseda vlády sú Česi a prvým tajomníkom Slovák; navonok nevinné a vo svojej podstate spravodlivé a symetrické riešenie (pripravovala sa federácia českého a slovenského národa na princípe rovného s rovným) bolo v skutočnosti veľmi prefíkanou demontážou ľudí Pražskej jari. Začnú so Smrkovským, dostanú ma do izolácie, postupne odstavia ďalších mojich ľudí,  nezastavia sa ani pri mne.

     Delegácie odborových zväzov pohrozili generálnym štrajkom. Aj kvôli Smrkovskému, ktorého tým chceli podporiť; ale Smrkovský už bol rozhodnutý, že odstúpi. Generálny štrajk je obrovský nátlakový prostriedok: ale v takejto situácii? Bolo by to vyhlásenie vojny okupantom, hrozilo krviprelievanie. Odborárski predáci boli rozhorčení, boli neústupčiví. Márne sme ich so Smrkovským presviedčali, aby od štrajku odstúpili. Bol som rozrušený, hovoril som nesúvisle. Neskôr mi Hubert Maxa dal prečítať svoje poznámky.

     „Ako sa mám rozhodnúť? Slováci žiadajú funkciu predsedu ako ich národné právo. V Čechách a na Morave hrozia štrajkom. Aj na Slovensku sa môže štrajkovať, ak nezvolíme Slováka do funkcie predsedu. Čo mám robiť? Bojím sa konfliktu medzi Čechmi a Slovákmi, to by bol zlý začiatok federácie. Smrkovský je môj najbližší spolupracovník. Zostane v straníckych funkciách. To vám vravím, nenechám Smrkovského padnúť. Pokiaľ tu budem ja, bude tu aj on. To je pre mňa jasné... Potrebujeme pokoj. Sedíme so Smrkovským a lámeme si hlavu, čo robiť. Ja sám predsa nerozhodujem! Hrozíte štrajkom. Aké môže mať následky? Pôjde sa do ulíc? To môže byť hrozné krvipreliatie. Sovieti nás tlačia k administratívnym zásahom. Nechceme to robiť. Môžu zasiahnuť. Transportéry už vošli do ulíc Ostravy, Kladna a iných miest. Za 38 minút tu môžu byť. Organizujú sa rezolúcie, aby odišli. Načo je to dobré? Nikto ich predsa nepozval! Ja nie! Želám si, aby odišli, ale to nezáleží na uzneseniach. Rokovali sme s nimi, vravíme im, že máme situáciu pod kontrolou. Oni sa nás pýtajú: tak štrajk študentov ste organizovali vy? Čo by ste robili v takej situácii? Poviem vám otvorene, že sa ani tak nebojím vonkajšieho zásahu, ale že sa porazíme vnútorne nejednotou, nešvármi. Keby bola iná situácia, pochopte ma, išiel by som od toho!“

     Zdalo sa, že moje slová, aj keď nesúrodé a vzrušené, na odborárov zapôsobili. Možno na nich zapôsobila moja bezradnosť, ktorá im zrazu bola ľudsky bližšia ako nejaké cieľavedomé a pevné rozhodnutie. Videl som na nich, že sú v rozpakoch, až som sa im musel ospravedlniť; poďakoval som sa za podporu, no zároveň som ich požiadal, aby bránili neuváženým činom.

     Mal som vtedy odstúpiť? Mal som rezignovať? Opäť a znovu tie mučivé otázky... Musel som vytrvať! Bál som sa, že uvoľním cestu zlu, preto som sa nevzdával. Po niekoľkých rokoch som sa Hubertovi Maxovi priznal: „Mal som odísť so Smrkovským...“

     Ale to bolo dávno. Teraz sme mali iné problémy.

     Pozdravili sme sa, spýtal sa na moje zdravie a pristúpil priamo k veci.

     „Ide o tie listy,“ povedal. „Mali by sme odpovedať na listy Michaila Gorbačova a Willyho Brandta. Želajú vám skoré uzdravenie. Ale sám Brandt je chorý. Jeho stav je... vážny.“

     Chvíľu som mlčal. „Nuž dobre... napíšme najprv list Brandtovi. Zoštylizujme ho spolu. Napíšte, že môj zdravotný stav po havárii nedovoľuje odpovedať osobne a tak vás poverujem, aby ste sa poďakovali a zaželali aj jemu zdravie... poďakovali sa za priateľstvo. Veď vy už viete ako...“

     Maxa prikývol a vzápätí vybral z aktovky pôvodný telegram Willyho Brandta, hárok papiera a guličkové pero. „Napíšem stručný text. Pošleme ho ako telegram. Začneme takto: Vážený pán Willy Brandt, pán predseda Alexander Dubček prijal s veľkým potešením Váš povzbudzujúci pozdrav a prianie uzdravenia...“

     „Áno. A pravdaže, napíšte mu, že jeho priateľstvo bolo pre mňa veľkou morálnou a politickou podporou...“

     Kým Maxa pomaly a sústredene písal, mimovoľne som začal myslieť na Willyho Brandta a na stretnutia s ním. Vysoko som si cenil jeho výrok: „Európa by mohla byť oveľa ďalej, keby Alexandrovi Dubčekovi dovolili pokračovať v reformách po roku 1968...“ Brandtovo meno sa v mojej mysli spájalo nielen so sociálnou demokraciu, ku ktorej som sa postupne prepracovával, nielen s podporou, ktorú mi po celý čas poskytoval, ale aj všeobecne s problematikou Nemecka, československo-nemeckých vzťahov a v týchto nedávnych dňoch aj so zjednocovaním západnej a východnej časti Nemecka.

     Nemecko je iné, ako bolo v časoch mojich mladých rokoch, keď bolo hrozbou pre Európu a keď rozdúchalo dve svetové vojny. Nemeckí fašisti boli úhlavní nepriatelia, proti nim som bojoval v Povstaní, oni zabili môjho brata, oni ma dvakrát ranili: Nemci zavliekli svet do ničivej vojny, majú na svedomí milióny obetí, nedozerné tragédie, zničené ľudské osudy, materiálne škody... Ani povojnové východné Nemecko, jeho dogmatickí vodcovia – najmä s Walter Ulbricht a neskôr s Erich Honecker – neboli v mojich očiach predstaviteľmi demokratického nemeckého národa. Ale Konrad Adenauer, Helmut Schmidt, no najmä Willy Brandt znamenali pre mňa obrat v nemeckej politike a záruku hospodárskej prosperity a demokracie. Aj keď som si nič nechcel zjednodušovať.

     Už v januári roku 1990, teda len pár dní po páde železnej opony, vystúpil Václav Havel so svojím historickým prejavom, v ktorom sa ospravedlňoval sudetským Nemcom za brutálny a divoký povojnový odsun z Československa. Nepochybne, myslel to úprimne a bolo to veľmi odvážne gesto, no nepovažoval som za šťastné otvárať tento problém práve v tomto čase; bol to predsa dôsledok vojny, boli za tým medzinárodné zmluvy a pre Čechov – no nielen pre nich! – je odsun sudetských Nemcov a s tým spojené Benešove dekréty mimoriadne citlivý. Takýto prejav mohol spôsobiť – a aj spôsobil – aktivizáciu vysťahovaných Nemcov a v nervóznom prostredí, v akom európske krajiny žili, mohol destabilizovať bezpečnostnú situáciu.

     Ale Nemecko a Nemcov –  viac ako povojnový odsun sudeťákov z pohraničných oblastí – zamestnávalo veľkolepé, historické zjednocovanie západnej a východnej časti Nemecka. Ani na chvíľu som nezapochyboval, že zjednotenie je nevyhnutné a správne. Günterovi Verheugenovi, vrcholnému funkcionárovi nemeckej sociálnej demokracie, som pri stretnutí povedal, že „sme podporovali zjednotenie Nemecka, aj keď bolo rýchle, ale bez neho by nemohol pokračovať integračný proces“.

     Na pozvanie nemeckej strany som v dňoch 15. až 18. apríla 1991 pricestoval na oficiálnu návštevu Nemecka. Bola to vôbec prvá návšteva predsedu československého parlamentu v Nemecku – prvá po zjednotení, prvá po spoločných nemeckých voľbách. Nemal som v úmysle rekriminovať minulosť a jej temné stránky, ale chcel som hovoriť o spolupráci a spolunažívaní. Nechcel som premárniť neopakovateľnú príležitosť pre naše zblíženie.

     Do delegácie som navrhol M. Šútovca, K. Viktorína, J. Luxa, E. Novákovú, P. Dostála, E. Kríža, A. Andrejkoviča a, pravdaže, Huberta Maxa. Začali sme v Mníchove, cestovali sme do Düseldorfu a odtiaľ do Bonnu; do plánu sa, žiaľ, nedopatrením nedostala návšteva Berlína, čo ma nielen mrzelo, ale aj rozladilo.

     Napriek tejto protokolárnej chybe bol priebeh našej návštevy veľkolepý a prijali nás všetci dôležití vrcholní nemeckí predstavitelia. Nemecký prezident Richard von Weiszsäcker, predseda vlády Helmut Kohl,  predsedovia vlád Bavorska Max Streibl a Porýnia-Vestfálska Johannes Rau, ale aj predsedkyňa Bundestagu Rita Süssmuthová.

     Pre Ritu Süssmuthovú, respektíve pre nemecký Bundestag, som navrhol spoločné vyhlásenie predsedov oboch parlamentov, v ktorom sme vyzývali národy oboch krajín, aby sa stabilizovali vzťahy medzi Nemeckom a Československom. Mala to byť spoločná iniciatíva, ktorá mohla pomôcť pri koncipovaní novej zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci týchto dvoch štátov. Nemecká strana prijala náš návrh opatrne – aspoň tak nás informovalo naše veľvyslanectvo – vraj na prerokovanie takého dokumentu je potrebný čas a ťažko počítať s tým, že sa návrh prerokuje a podpíše. Preto sme ani nepočítali s tým, že táto otázka bude na programe rokovania. Neviem, odkiaľ malo naše veľvyslanectvo také správy, pretože počas posledného dňa pobytu v Bundestagu, keď sme mali hodnotiť výsledky rokovaní, vytiahla Rita Süssmuthová nemecký preklad spoločného vyhlásenia a bola ochotná ho podpísať. Bolo to veľké prekvapenie; v prvej chvíli som si pomyslel, že niekde musela zlyhať komunikácia, alebo sa naše veľvyslanectvo – slušne povediac – na môj návrh vykašlalo. Našťastie, Hubert Maxa mal pri sebe český text vyhlásenia so sebou a tak sme napokon dokument podpísali.

     „Nesmierne utrpenie národov našich krajín počas minulej vojny, utrpenie a straty vlasti tých, ktorí boli na oboch stranách vyhnaní alebo vysídlení, nech je mementom a výzvou k priateľským vzťahom medzi ľuďmi oboch našich štátov, k vzťahom očisteným od sporných nárokov a naplneným vzájomnou dôverou. K vzťahom porozumenia a nádeje, prinášajúcim zmierenie a rozkvet do srdca Európy...“

     Uvedomoval som si, že rekriminovať minulosť znamenalo vyvolávať nenávisť... Museli sme urobiť hrubú čiaru za minulosťou. Inak by nám budúce generácie neodpustili, že sme nevyužili príležitosť na zblíženie a spoluprácu.

     Chcel som sa stretnúť s Willym Brandtom. Bolo to moje veľké želanie, veď s týmto blízkym a ďalekým človekom sme boli spojení rovnakými, či aspoň príbuznými myšlienkami a ideálmi. Už sme sa predtým stretli: čestný predseda nemeckej sociálnej demokracie a predseda Socialistickej internacionály Willy Brandt prišiel na návštevu do Prahy už v máji 1990. Bola to veľká udalosť. Prijal ho aj prezident Havel, Brandt vystúpil v aule Karlovej univerzity s prejavom o zjednotení Nemecka, stretol sa so sociálnymi demokratmi a rokoval s nimi o vstupe do Socialistickej internacionály.

     A potom, v rámci tejto návštevy, zavítal Willy Brandt aj do Bratislavy. Vtedy povedal tie pamätné slová: Európa mohla byť ďalej, keby Dubčekovi umožnili po roku 1968 pokračovať v jeho politike...

    Bola to satisfakcia: nielen za roky prežité v izolácii normalizačných janičiarov, ale – a najmä – za myšlienky, ktoré reprezentovala Pražská jar.

     Počas návštevy Nemecka sme sa s Willym Brandtom stretli 16. apríla 1991. Predsedníčka Bundestagu Rita Süssmuthová usporiadala slávnostnú večeru v Petesbergu. Pozvala aj Willyho Brandta. Aj keď sme sa s ním zvítali priam dojemne, predsa len sme boli v korzete protokolu. Okrem nás boli na slávnostnom bankete aj iní dôležití politici, podnikatelia, ale aj osobnosti spoločenského života. Nemali sme na seba veľa času. Obaja sme sa chceli stretnúť separátne, iba my dvaja, mimo protokolu.

     Pomohol nám český emigrant v Nemecku Tomáš Kosta, ktorý po potlačení Pražskej jari odišiel do emigrácie, po nežnej revolúcii spolupracoval s našim veľvyslanectvom v Bonne a mal dobré vzťahy so sociálnymi demokratmi. Našli sme v programe hodinu času pred koncertom Kolínskej filharmónie a Tomáš Kosta na ten čas dohodol súkromné stretnutie s Willym Brandtom.

     Tak sme sa predsa stretli. Bolo to v kancelárii Willyho Brandta v Bonne asi o trištvrte na päť. Brandt a jeho spolupracovník Karl Linderberg nás prijal v zostave Jiří Gruša (bol našim veľvyslancom), Tomáš Kosta, Hubert Maxa a ja.

     Nebolo to len stretnutie s mužom, ktorý mal veľké renomé a zázemie, ktorý bol autoritou v celosvetovom meradle, ale ktorý mi bol blízky aj ľudsky. Aj keď už bol v politickom dôchodku, mal výborný prehľad, zaujímal sa o politický život, mal pozoruhodné postrehy; chvíľami však bolo na ňom vidno únavu a spomalené reakcie.

     Ako inak, museli sme sa vrátiť v spomienkach do roku 1968. Brandt mi povedal, že s veľkými sympatiami sledoval naše úsilie vtlačiť socializmu ľudskú tvár. Bol to historický pokus, ktorý mohol zásadne zmeniť svet. Poznamenal, že nemecký spisovateľ Stefan Zweig formuloval výstižnú myšlienku: „Najspoľahlivejšou mierou každej sily je odpor, ktorý musí premáhať...“ Akú úžasnú silu vzbudil v Európe náš obrodný proces! Aký odpor musel premáhať! A v inom garde: aká úžasná sila musela premáhať odpor pokorených národov, okupovaného Československa! Rok 1968 bol vari najrušnejším rokom dvadsiateho storočia.

     Celkom spontánne a prirodzene sme začali hovoriť o vyhliadkach ľavicového hnutia v meniacej sa Európe, pričom Brandta osobitne zaujímal vývoj v zjednotenom Nemecku. Vcelku správne a logicky predpokladal, že sociálna demokracia bude na ústupe, že jej vplyv poklesne, že ľavicové myšlienky – najmä v spolkových krajinách bývalej NDR – nahradí pravicová ideológia, ako odpoveď obyvateľov východného Nemecka na zdeformovaný socializmus. Až postupne sa, podľa jeho názoru, začne kyvadlo medzi pravicou a ľavicou vyrovnávať.

     Nemohli sme sa vyhnúť ani ďalšiemu vývoju v Československu. Brandt mal podrobné informácie aj o sociálnej demokracii v Čechách, nepozdával sa mu vtedajší predseda ČSSD Jiří Horák, ktorý sa vrátil domov z dlhého exilu v USA a nebol podrobne informovaný o našich pomeroch. Snažil som sa Horáka zastávať najmä preto, že sa usiloval o spoluprácu medzi komunistami a sociálnymi demokratmi, najmä však chcel začleniť do sociálnej demokracie bývalých reformných komunistov. Bola to citlivá otázka, citlivá aj pre mňa; ľudia roku šesťdesiateho ôsmeho, najmä postihnutí členovia strany, sa chceli vrátiť do politiky, túžili sa zapojiť do normálneho života, chceli byť rehabilitovaní: bola to veľká skupina ľudí, ktorí stále mali energiu, tvorivý potenciál, ktorí chceli byť užitoční. Ale čas nečakal, život išiel ďalej, do politiky i do funkcií sa tlačili iní ľudia, mladší, ktorí o roku 1968 veľa toho nevedeli, na osemašesťdesiatnikov sa cez prsty pozerali aj disidenti a nová politická garnitúra.

     Zveril som sa Brandtovi so svojimi pochybnosťami, ten však suverénne vyhlásil, že nevidí dôvod, prečo by sa bývalí komunisti, najmä tí prenasledovaní, nemohli stať členmi sociálnej demokracie a prijať za svoj jej program. Pravda, iná je otázka, kto by – na ľavej strane politického spektra – mohol byť partnerom pre sociálnu demokraciu. Komunistická strana je zdiskreditovaná, to však neznamená, že si neudrží vplyv a po nevyhnutnej transformácii by mohla utvoriť so sociálnymi demokratmi ľavicový blok.

    A tak sme sa dostali aj k otázke, čo nás čaká, aká je budúcnosť Československa. Rozdelí sa republika, či vydrží separatistické tlaky z oboch strán?

     Tento problém ma trápil čoraz viac, videl som, že tendencie na rozchod Čechov a Slovákov sú čoraz silnejšie. Môj názor bol jednoznačný: spoločný štát! Cítil som však, že historický prúd sa chystá spláchnuť sedemdesiatročné spolunažívanie týchto blízkych národov. Obával som sa najmä o osud Slovenska, nepoznal som politikov, ktorí by zodpovedne riadili vlastný štát. Aj Brandt ma podporil v mojich úvahách: pre rýchlejšiu integráciu do zjednocujúcej sa Európy by bola jednota Čechov a Slovákov účinnejšia, aj účelnejšia.

     Rýchlo ubehol ten čas. Museli sme sa rozlúčiť, čakal nás koncert. Nestihli sme sa ani spoločne odfotiť. Bolo to naše posledné stretnutie.

       „...Pán Dubček vyjadril znovu úctu k Vášmu životnému dielu pre sociálnu spravodlivosť, slobodu a prosperitu k prospechu všetkých ľudí k Vášmu zásadnému prínosu na vybudovaní nových vzťahov medzi krajinami západnej a východnej Európy ktoré tak výrazne napomohli novým myšlienkovým a politickým prúdom v týchto krajinách a tomu novému čo sa teraz vytvára... Môže to tak byť?“

     „Áno, veľmi dobre,“ prikývol som Maxovi. „Vystihuje to podstatu...“

     „Ešte list pre Michaila Gorbačova,“ pripomenul Hubert Maxa. „Nie ste unavený?“

     Bol som unavený. Chcel som však odpovedať na list, ktorý mi Gorbačov poslal a v ktorom mi želal uzdravenie. Snažil som sa prikývnuť, no oči sa mi zatvárali.

     Gorbačov... Perestrojka, glasnosť. Koľko nádejí prebúdzali tieto slová! Takmer po dvadsiatich rokoch od začiatku obrodného procesu v Československu sa v Sovietskom zväze začínali reformy, ktoré mali – som o tom presvedčený – rovnaké ideové základy ako Pražská jar. V tom čase, keď sa začali prejavovať prvé výsledky Gorbačovových reforiem, som si nielen uvedomoval, že chtiac či nechtiac Gorbačov nadväzuje  na reformný proces roku 1968, ale akosi intuitívne som pociťoval satisfakciu: história mi dávala za pravdu! Dlhodobo predsa nebolo možné udržať status quo, nebolo možné donekonečna dávať umelé dýchanie režimu, ktorý už nemal síl na regeneráciu! Zmeny boli nevyhnutné... hoci aj so všetkými rizikami! Svet sa menil a ja som veril, že sa ešte dožijem rehabilitácie Pražskej jari.

     Keby len to! Čoraz častejšie sa ozývali hlasy, doma – no najmä v zahraničí – že Dubček je duchovným otcom perestrojky, že Gorbačov stojí na Dubčekových pleciach... Akosi som očakával, že Gorbačov to verejne vyhlási, že sa - s jemu vlastnou otvorenosťou - prihlási k ideovému odkazu Pražskej jari a tým vydá signál k rehabilitácii reformných komunistov, ba dokonca odsúdi inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa...

     Pravdaže, také jednoduché to nebolo. Aj keď som si robil nádeje, aj keď som dúfal, že glasnosť a perestrojka zmenia pomery aj v Československu, predsa len som bol natoľko realista, že som pochyboval o Husákovej ochote meniť jestvujúce politické pomery. Gorbačov bol pre Husáka a jeho politické konzervy strašiak; nevedeli si predstaviť – už neboli schopní!- že svet by mohol byť iný, že aj socializmus by sa mohol reformovať, či dokonca (hrozná predstava!) aj zaniknúť. Preto sa Husák a jeho vedenie čoraz viac dištancovalo od Gorbačova a jeho politiky. Gorbačov viackrát vyhlásil, že Sovietsky zväz sa nebude miešať do politiky svojich spojencov. Náhle sa to Husákovi hodilo, hoci celé jeho pôsobenie na čele štátu bolo len a len dôsledkom zasahovania sovietskej politiky do našich záležitostí. Ale teraz nie! Musíme ísť vlastnou cestou!

     Vedenie Komunistickej strany Československa dokonca vyhlásilo, že zmeny v Sovietskom zväze chápu niektorí ľudia mylne: kým v ZSSR slúžia reformy k posilneniu socializmu, tak u nás chce opozícia chce pod zámienkou hospodárskej reformy socializmus oslabiť. Či dokonca zlikvidovať!

     A v takejto protirečivej atmosfére prišiel Michail Gorbačov 9. apríla 1987 do Prahy. Čo sme od neho očakávali? Veľa ľudí si myslelo, že bude pôsobiť na zmenu politickej línie KSČ. Nikto neorganizoval zástupy Pražanov, ktorí ho prišli privítať. Bolo ich takmer dvestotisíc. Gorbačov sa len ťažko predieral masami nadšencov, keď chcel – ako to mal vo zvyku – byť v priamom kontakte s ľuďmi. Pozeral som sa na to len v televízii. Vedľa tak trochu neistého a rozpačitého Gorbačova sa v dave ako handrová bábka potácal Husák. Davy však neboli zvedavé na Husáka, čakali od Gorbačovu zmenu: chceli počuť jasné slová, že staré vedenie KSČ už nie je schopné realizovať akékoľvek zmeny...

     Návšteva Michaila Gorbačova však bola sklamaním. Presvedčivo síce obhajoval proces prestavby v Sovietskom zväze, ale zároveň zdôrazňoval potrebu rešpektovať vývoj v každej krajine socialistického tábora. Bolo to alibistické; tým vlastne podporil Husáka.

     Husák mal panický strach zo zmeny pomerov. Určite si uvedomoval, že by to bol koniec jeho politickej kariéry, konečný a definitívny krach jeho ambícií. Aký smutný koniec!

     Čo sa u nás vtedy dialo, pripomínalo Kocúrkovo: nebolo možnú kúpiť sovietske noviny, cenzurovali sa správy sovietskej televízie, zohnať Literaturnuju gazetu či Izvestija bolo ako kúpiť podpultový predaj. Zmeny v Sovietskom zväze boli zatajované. Boli nežiaduce.

     V decembri 1987 Gustáv Husák rezignoval z funkcie generálneho tajomníka KSČ a nahradil ho nevýrazný Miloš Jakeš. Aj keď sa Jakeš verbálne hlásil k perestrojke, politika strany sa fakticky nezmenila.

     A čo som čakal ja? Že sa bude chcieť Gorbačov so mnou stretnúť? Že mi verejne – alebo mimo protokol – potrasie rukou? Že mi nejakým činom dá najavo – a nielen mne! – že je tu spojitosť medzi obrodným procesom roku 1968 a reformami v ZSSR?

     Čakal som, čakal... Nebudem zastierať, že nie. Čakal som však márne. Gorbačov ešte na to nebol pripravený, ešte nedozrel čas.

     Keď sa Gorbačov stretol s americkým prezidentom Georgom Bushom na výletnej lodi Maxim Gorkij pri Malte, tušil som, že sa udejú historické rozhovory a dohody; začiatkom decembra 1989 sa skončila studená vojna. Pozeral som sa v televízii na trochu bizarné zábery: bola silná búrka, vysoké vlny hádzali motorové člny, na ktorých sa Bush a Gorbačov plavili k výletnej lodi. Akoby to bol symbol: po dlhých desaťročiach búrlivých vzťahov sa obe strany pokúšajú nájsť pokojné miesto, pevný bod, od ktorého sa budú odvíjať vzťahy nové. Obaja štátnici dostali morskú chorobu. Ale už neboli nepriateľmi. O niekoľko týždňov sa pobaltská republika Litva pokúsila získať samostatnosť: 11. marca 1990 Najvyššia rada vyhlásila Zákon o obnovení nezávislosti Litovskej republiky. Začal sa rozpad Sovietskeho zväzu.

     „Vidím, že ste unavený,“ prerušil moje spomienky Hubert Maxa. „Radšej vás nechám... List Gorbačovovi môžeme napísať aj neskôr.“

      Bol som síce unavený, ale nechcel som byť sám. „Spomenul som si, ako sme boli spolu v Moskve. Pamätáte si? Bolo to v máji roku 1990. Po toľkých rokoch...“

     „Pamätám si veľmi dobre,“ prikývol Maxa. „Robil som si podrobné poznámky. Uvažujem, že raz napíšem o tom všetkom knihu.“

     „Je to správne predsavzatie,“ povedal som. „Čím viac bude názorov a informácií o tých časoch, tým lepšie. Viac ľudí si viac pamätá. Aj keď sa ich pohľady na tú istú udalosť môžu rôzniť...Je to prirodzené.“

     „Ako vravím, robil som si podrobné poznámky. Bol som s vami na návšteve Moskvy, keď vás pozval Najvyšší soviet. Zaiste o tom píšete aj vo vašich pamätiach.“

     „Áno, hovoril som o tej návšteve s Jiřím Hochmannom, ktorý knihu pamätí píše. Neviem, v akom je teraz štádiu. Dúfam, že sa nám knihu podarí dokončiť...“

     „Veľmi dobre si pamätám, že do poslednej chvíle nebolo jasné, kedy vás Gorbačov prijme,“ pokračoval Maxa. „Akoby váhal, otáľal... A tiež si pamätám, že ste boli z toho nervózny. Napokon Gorbačov odkázal, že prijme len dvoch ľudí, hoci bola s vami celá delegácia. Aj to bolo akési... čudné.“

     „Napokon nás prijal troch,“ podotkol som. Okrem nás dvoch aj nášho veľvyslanca v Moskve Slánskeho. Bolo to naozaj čudné. Ešte pred dverami do Gorbačovovej kancelárie nás nejaký protokolár zo sekretariátu upozorňoval, že môžeme vojsť len dvaja. Trval som na svojom...Traja! Musel ustúpiť!

     Návšteva v Moskve sa začala veľmi dôstojne a z môjho pohľadu aj príjemne. Stretol som sa s niekoľkými priateľmi z detstva – na stretnutie som zavolal aj Huberta Maxa – a mohli sme si pospomínať na dávne časy ktoré sme spolu strávili. Cítil som, že títo ľudia – už postarší, zhrbení pod ťarchou času, ktorí prešli zložitými cestami osudu – sú na mňa hrdí sú naozaj šťastní, že ma vidia, že sú mojimi priateľmi. Myslel som na to, že detstvo sa navždy a nezmazateľne vrýva do duše človeka, že priatelia z detstva sú priateľmi na celý život, nech už sa ich cesty rozídu, nech sú ich názory rôzne, ba aj protichodné, vždy je nad tým všetkým akýsi oblúk, ktorí spája zvláštnym, až iracionálnym putom. Bolo to bezprostredné, úprimné a otvorené stretnutie, ktoré ma naladilo nesmierne optimisticky.

     Aj ďalšie stretnutie v budove nášho veľvyslanectva malo charakter bezprostrednosti a srdečnosti. Prišli umelci, básnici a spisovatelia, novinári, výtvarníci, vedci, politológovia, ľudia naladení na spoločnú vlnu: J. Jevtušenko, L. Achmadulinová, R. Roždestvenskij, G. Baklanov, A. Ruderman, M. Aleksjanin, B. Žutovskij, A. Čubarjan, N. Šmelov, V.Volkov, A. Cipko, G. Arbatov, I. Jakovlev, L. Šinkarev, A. Bovin... a ďalší. Prípitok predniesol predseda Štátneho výboru pre životné prostredie pri Rade ministrov ZSSR N. Voroncov. Keď skončil, neodpustil som si poznámku:

     „Keď som sa pozeral, ako ste prichádzali, tak si vravím: jeden, druhý, tretí, Bože môj, vkročili sem samí revizionisti!“

     Cítil som úžasnú satisfakciu. Všetky tieto vskutku veľké osobnosti sovietskej spoločnosti svojou prítomnosťou potvrdzovali, že im boli blízke ideály Pražskej jari, že sa s nimi viac či menej stotožňovali a že ani po rokoch nezabudli na československý obrodný proces. Na tomto stretnutí sme hovorili aj o spoločnom európskom dome, o novej ére Európy: veril som, že aj Rusko bude raz súčasťou zjednotenej Európy. Všimol som si, že Ivan Laluha sa dlho zhováral s A. Bovinom, ktorý krátko pred naším stretnutím napísal článok o existencii pozývacieho listu; ako mi neskôr povedal, Bovin bol o tomto liste presvedčený, veril, že je v sovietskych tajných archívoch, no nevedel nám poradiť, ako sa k nemu dostať.

     O deň neskôr, v nedeľu, som sa na raňajkách vo vládnej vile na Mičurinskom pereulku (kde ma ubytovali) stretol s odvážlivcami, ktorí 25. augusta 1968 na Červenom námestí protestovali proti okupácii Československa. Aj toto stretnutie bolo dojemné, plné emócií a potláčaných citov; veď kto mohol tušiť, že sa táto hŕstka siedmich statočných, ktorá sa postavila na odpor  monštruóznej sile sovietskej diktatúry, sa raz dožije rehabilitácie, že sa dožije pádu totality a že sa môžu stretnúť s tým, ktorého chceli aj na svojich transparentoch ochraňovať: Slobodu Dubčekovi! Títo ľudia museli vedieť, čo ich čaká: väzenie, perzekúcie, psychiatrické liečebne, v lepšom prípade emigrácia. Trpeli pre slobodu krajiny, ktorú ani nepoznali.

     Srdce mi zvieralo, keď som hľadel do ich tvárí. L. Bogorazová, K. Babickij, S. Kovaliov, J. Boguslavskij, A. Podrabinek. Neboli všetci, V. Delone už zomrel, Fajnberg a Litvinov boli v emigrácii. Jedného po druhom som objal a mal som čo robiť, aby som utajil slzy v očiach. Ani im nebolo všetko jedno: ťažko potláčali dojatie, oči sa im leskli od sĺz, hlasy mali rozochvené. Vrele, úprimne som sa im poďakoval: bola to však len malá splátka za ich utrpenie a bolesť.

     Bol som stále plný dojmov, emócií a citového napätia aj potom, keď som sa po stretnutí pobral aj s časťou našej delegácie na Novodevičí cintorín: položili sme kytice na hrob Nikitu Chruščova a Andreja Sacharova. Položili sme aj veniec k hrobu neznámeho vojaka pri kremeľskom múre a potom už prišli na rad oficiality: rokoval som s predsedom Najvyššieho sovietu ZSSR A. Lukianovom a predsedami oboch snemovien I. Laptevom a R. Nišanovom, pravdaže, aj s celou našou delegáciou. (Členmi delegácie boli V. Šilhan, J. Šabata, I. Laluha, R. Zelenay, J. Macek, V. Janočko a M. Kocáb). Aj keď rokovanie bolo priateľské a bez konfliktných tém, predsa len som sa nemohol vyhnúť kritike sovietskej politiky v auguste roku 1968. Snažil som sa svoje výhrady formulovať presne a stručne, no odozva našich partnerov bola vlažná; zjavne sa im o tejto téme nechcelo hovoriť.

     Delegácie oboch parlamentov však pokračovali v rokovaní (našu delegáciu viedol J. Šabata, sovietsku predseda zahraničného výboru A. Dzasochov), na programe boli aktuálne tému: status pobaltských krajín, zjednocovanie Nemecka, odchod sovietskych vojsk z našej krajiny – v tej posledne menovanej problematike sa aktívne angažoval M. Kocáb, ktorý dostal inštrukcie aj od Václava Havla.

     Na našom veľvyslanectve som sa vtedy stretol aj s Borisom Jeľcinom. Bolo to stretnutie s predstaviteľmi parlamentných strán a Boris Jeľcin bol vtedy predseda Najvyššieho sovietu Ruskej federácie. Bol to impozantný chlapík. Ako vravia Rusi – molodec.

     Aj sa tak správal. Bol veľmi žoviálny, priateľsky sa so mnou zvítal, mal dobrú náladu a bohatiersky popíjal. Potom sa dlho zhováral s Ivanom Laluhom a Romanom Zelenayom, zaujímal sa o priebeh zamatovej revolúcie, aj o vznik Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu; veľmi sa mu páčilo, keď mu Zelenay dal odznak VPN, zapichol si ho do klopy saka a nosil ho celý večer. Na stretnutie prišiel aj primátor Moskvy G. Popov, primátor Leningradu A. Sobčak, G. Starovojtová, N. Travkin, zástupcovia parlamentných klubov a pobaltských republík.

     Spomenul som si na toto stretnutie, keď sa skupina politikov a generálov na čele s Vladimírom Kriučkovom (bol medzi nimi aj Lukianov) pokúsila o politický prevrat 19. augusta 1991 a chcela zosadiť Gorbačova: internovali ho na Kryme, tri dni bol v domácom väzení, a chceli prevziať moc. Za prezidenta sa vyhlásil vtedajší viceprezident G. Janajev, ministrom obrany bol D. Jazov, vnútra B. Pugo, bezpečnosti V. Kriučkov, predseda Rady obrany  O. Baklanov, členmi „vlády“ boli ešte V. Starodubcev a A. Tiziakov. Nebola náhoda, že puč sa odohral 19. augusta – na druhý deň, 20. augusta mala byť podpísaná nová zväzová zmluva, ktorá od základov zmenila kompetencie centrálnej moci v prospech zväzových republík: to prakticky menilo štátoprávne usporiadanie. Generáli nechceli pripustiť, aby sa zmenila centristická podoba moci. 

     V čase pokusu o prevrat som bol vo Vysokých Tatrách, prišiel za mnou Jiří Hochmann, Ivan Laluha aj Hubert Maxa a pripravovali sme podklady pre knihu pamätí. Tam nás zastihla správa o pokuse uchopiť moc. Bolo to priveľmi vážne, aby ma to nechalo ľahostajným; boli ohrozené politické reformy v Sovietskom zväze, ktoré mohli zabrzdiť obdobné reformné procesy v strednej a východnej Európe. Podarilo sa mi telefonicky spojiť s Jeľcinom: snažil sa ma upokojiť, uisťoval ma, že sa proti pučistom razantne postaví a bude na strane Gorbačova. Okrem toho, tvrdil Jeľcin, pučisti nemajú podporu obyvateľstva, podporuje ich len hŕstka konzervatívcov a frustrovaných politikov.

     Aj keď sa to možno zdá čudné, pokus o prevrat našiel sympatizantov aj u nás; slovenský politik Dušan Slobodník, spoluzakladateľ Hnutia za demokratické Slovensko a verný Mečiarov spolupracovník (inak výborný prekladateľ z ruštiny a literárny vedec) sa vyjadril v tom zmysle, že slovenská vláda bude spolupracovať s každou sovietskou politickou garnitúrou aj s tou, ktorá by sa chopila moci prevratom. Bola to nepriama podpora pučistom.

     Ihneď sme napísali telegram a poslali ho Jeľcinovi:

     „V týchto zložitých  a ťažkých chvíľach pre Vašu krajinu mi znovu v pamäti ožívajú spomienky na naše stretnutie v Prahe i Moskve, na naše priateľské rozhovory a vzájomné porozumenie.

     S obdivom sledujem Váš odvážny zápas o slobodu a spravodlivosť a chcem vyjadriť svoju plnú podporu Vášmu úsiliu o obnovu ústavnosti, zákonnosti a činnosti všetkých orgánov zodpovedných ľudu.

     Prajem Vám osobne a všetkému ľudu Vašej krajiny aby ste v záujme svojom, Európy i celého sveta úspešne prekonali súčasnú krízu.“

     Aj keď bol Jeľcin Gorbačovov rival, v čase krízy sa bez váhania postavil na jeho stranu: keď jednotky verné rebelom (vrátane tankov) chceli zaútočiť na budovu Dumy, odvážne vyliezol na vežu jedného z tankov a prehovoril k zhromaždenému davu Gorbačovových prívržencov. To mu ešte viac zvýšilo popularitu. Pokus o prevrat sa podarilo zlikvidovať a Gorbačov sa vrátil slobodný do Moskvy; jeho pozície však boli oslabené a jeho moc už takmer žiadna. V decembri roku 1991 sa prezidentom Ruskej federácie stal Boris Jeľcin.

     (Na tieto pohnuté dni sa v mojich spomienkach viažu ďalšie – aj keď nie také dramatické, no rovnako nepríjemné – udalosti. Ich účastníkom bol aj Hubert Maxa...

     Útla je niť spomienok, pamäť akási riedka, hoci tie udalosti sa odohrali iba nedávno; viac ako presné dátumy, mená, vyjadrenia... mi ostala v pamäti len horká pachuť znechutenia...

     Hoci moje stanovisko a podpora Gorbačova, ale aj Jeľcina, počas pokusu o prevrat boli úplne jasné a verejne známe, predsa to všetko slúžilo ako zámienka na útok proti mne. Nebolo to nič nové, útoky sa viac-menej periodicky opakovali a riadne ma znechutili. Pravica – česká a slovenská – ma chcela z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia odstrániť a tým vlastne aj odpísať ľudí Pražskej jari.

     Na tlačovej konferencii Verejnosti proti násiliu koncom augusta 1991 vystúpil predseda Snemovne národov – prakticky môj zástupca – Milan Šútovec a obvinil ma, že som vyčkával a váhal, že som zvolil zdržiavaciu taktiku a tým aj oddialil rezolúciu FZ proti pučistom. Dokonca spochybnil moje listy, ktoré som poslal Jeľcinovi, Najvyššiemu sovietu Ruska a Najvyššiemu sovietu ZSSR. Pustil sa do konšpiračných teórií: hovoril o čudných, až podozrivých pohyboch neznámych – či známych? – osôb v okolí veľvyslanectva Sovietskeho zväzu v Prahe počas prevratu a dokonca naznačil, že Vladimír Mečiar si išiel do Kyjeva pre inštrukcie od KGB.

     Práve v deň Šútovcovho vystúpenia som odletel do Talianska, kam ma pozvalo niekoľko miest, aby som prevzal čestné občianstvo. Netušil som, čo sa deje, čo sa na mňa chystá, dozvedel som sa to až po návrate.

     Šútovca podporil aj môj neľútostný kritik Václav Benda, poslanec a predseda Kresťansko-demokratickej strany, ktorý dokonca povedal, že prvé reakcie niektorých ústavných činiteľov – vrátane mňa - na puč boli alibistické a opatrnícke, pretože zjavne sme kalkuloval s tým, že komunisti prevrat zvládnu a my budeme s nimi opäť spolupracovať.

     Vôbec som nemal v úmysle oddialiť schôdzu Federálneho zhromaždenia, potvrdil to Rudolf Battěk aj Zdeněk Jičínsky. Šútovcove tvrdenia boli nepravdivé a účelové. Mali iba jeden cieľ: diskreditovať ma a donútiť, aby som odstúpil, alebo, aby ma odvolali.

     Šútovec sa neskôr vykrúcal, ako mohol: „Možno som si to poplietol,“ povedal. „Je tu možnosť zobrať všetko, čo som vyhlásil?“

     Novinár František Meliš v denníku Práca sa nekompromisne pýtal: „Takže paľba na túto osobnosť, ktorú si okrem iného vo svete vážia aj za rozvážnosť, opäť pokračuje?“

     Česká pravica nenavrhla moje odvolanie, hoci predseda Občiansko-demokratickej strany Václav Klaus v Rádiožurnáli zopakoval, že „Dubček stojí na inej strane barikády...“

     Čo ten o tom mohol vedieť..?)

     Hubert Maxa si odkašľal a prerušil niť spomienok.

     „Bol som vtedy nervózny,“ nadviazal som na jeho poslednú vetu. „Akoby nie! Chcel som hovoriť s Gorbačovom, bolo to pre mňa dôležité, ba nevyhnutné... Stále som však kdesi v podvedomí cítil akýsi odstup, chlad... Médiá o našej návšteve takmer nepísali. Veľmoci nerady priznávajú, že sa mýlia! A ja som chcel počuť, že v roku 1968 sa zmýlili...“

     Až v nedeľu podvečer, 20. mája, nám oznámili, že Gorbačov ma prijme na druhý deň – teda v pondelok 21. mája – ale hodinu prijatia ešte spresnia. Potešil som sa tejto správe, aj keď, úprimne povediac, nebolo to od protokolu Gorbačovovej kancelárie veľmi zdvorilé. Hodinu prijatia ešte spresnia! Akoby sme boli jednou z mnohých delegácií, ktoré sa domáhajú prijatia a musia čakať v rade ako lietadlá na odletovej dráhe. Čudná bola aj požiadavka, že na stretnutí sa nemôže zúčastniť naša delegácia a okrem mňa len jeden človek.

     Snažil som sa Gorbačova pochopiť; v deň nášho príchodu rokoval s americkým ministrom zahraničných vecí Josephom Bakerom, chystala sa zásadná schôdzka s prezidentom Georgom Bushom vo Washingtone. My sme boli, takpovediac, na druhej koľaji.

      Ale práve v ten deň, keď sa malo uskutočniť stretnutie s Gorbačovom, ma v Moskve zastihol blahoprajný telegram od Georga Busha: blahoželal mi k udeleniu Ceny ľudských práv za rok 1990, ktorú udeľuje Medzinárodná právna skupina pre ľudské práva vo Washingtone. Spolu so mnou dostala cenu aj Jelena Bonnerová, vdova po akademikovi Andrejovi Sacharovovi.

     „Vaša úloha obhajcu ľudských práv, Vaša úloha v roku 1968 a zodpovednosť za prijatie funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia, skutočne inšpirovala jednotlivcov na celom svete a dodala potlačovaným národom nádej, že pravda a sloboda môžu zvíťaziť...“

     Bolo to morálne zadosťučinenie, bola to vzpruha pred stretnutím s Gorbačovom.

     Napokon, v nervóznej a napätej atmosfére sme dostali správu, že stretnutie sa uskutoční o druhej popoludní.

     „Urobil som si podrobné poznámky,“ pokračoval Hubert Maxa. „Veľmi dobre si pamätám, ako sme po schodoch kráčali k pracovni Michaila Gorbačova a keď sme vošli do miestnosti aj s Rudom Slánskym,  ihneď sa spustili kamery a fotoaparáty  novinárov. Gorbačov nám vyšiel v ústrety...“

     Môžem povedať, že to bol jeden z najšťastnejších okamihov môjho života. Dlho som čakal... Všetko sa zmenilo, na všetko musel dozrieť čas. Keď novinári odišli, pozval nás Gorbačov k stolu, bol s ním len jeho spolupracovník a tajomník Sergej Ostroumov. Gorbačov akoby si dával pozor, aby tieto chvíle nepokazil: bol nefalšovane úprimný, srdečný, veľmi pozorný a ústretový. Občas sa nechal uniesť vlastnou dôležitosťou: „My, prezident ZSSR..,“ ale inak na ňom bolo vidno, že chce problémy pomenovať a riešiť.

      Väčšinou sa mi darilo posudzovať ľudí podľa toho, ako vyzerajú, aké majú gestá či mimiku tváre, ako na mňa pôsobia; neviem, či to bola intuícia, alebo len bezprostredný pocit po prvom stretnutí. Gorbačov od prvého okamihu na mňa zapôsobil ako vnímavý, vo svojej podstate priateľský typ, bez toho, aby sa vnucoval, či predvádzal. Mal som pocit, že sa poznáme už veľmi dlho, že sme akosi osudovo spriaznení, prepojení historickými udalosťami, ktoré jedna druhú podnecujú a nevyhnutne inšpirujú. Keď hovoril, nechával sa strhnúť svojim temperamentom, nikdy však neskĺzol do autoritatívneho tónu, svoje názory prezentoval vecne a jednoznačne, bol síce impulzívny, ale nikdy si nezľahčoval situáciu demagógiu a lacnou žoviálnosťou, ako to robieval – povedzme – Brežnev. Pri rozhovore hľadel priamo do očí, občas sa nakláňal dopredu a mierne gestikuloval, aby zdôraznil svoje slová.

     Nezdržiavali sme sa formalitami: Gorbačov hneď na úvod povedal, že je rád, že ma môže privítať v Moskve. Vzápätí zreteľne sformuloval zásadnú vetu: vstup vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 označil  za strategickú chybu Brežneva a sovietskeho vedenia, ktorý zabrzdila reformný proces nielen v Československu, ale aj v Sovietskom zväze.

     „Chybu sme si priznali neskoro, ale radšej neskoro, ako nikdy,“ povedal Gorbačov.

     Bolo to moje osobné zadosťučinenie, bola to rehabilitácia Pražskej jari.

     Keď Gorbačov začal rozprávať o reformách, ktoré sa snaží v perestrojke realizovať, keď hovoril zápalisto a oduševnene, mal som neodbytný pocit, že počúvam sám seba a že Gorbačovove zámery sa takmer stotožňujú s reformami obrodného procesu.

     Rozdiel bol iba v dvoch desaťročiach.

     Gorbačov bol vnútorne presvedčený, že reformy sú správne, vedel však, že realizovať ich nebude jednoduché a že sa vystavuje veľkému riziku neúspechu. A riziká boli akútne: ešte stále pomerne konzervatívne a ustráchané spoločenské vedomie, ideologické spory vo vnútri strany, silný odpor značnej časti straníckej „verchušky“, ale aj generality. Chcel byť radikálnejší aj pri presadzovaní hospodárskych reforiem, ale rozhýbať strnulý model centrálneho riadenia bola priam sizyfovská úloha. Veril však, že cesta, ktorú nastúpil, je nezvratná: „Nie je cesta späť,“ tvrdil. „Sovietsky zväz sa už späť nevráti...“

     Hovorilo sa aj o zahraničnej politike, Gorbačov bol zrejme ešte plný dojmov z rozhovorov s ministrom zahraničných vecí Josephom Bakerom: USA a Sovietsky zväz hľadali historický konsenzus, ktorý by neohrozil ich stabilitu. Obe veľmoci sa pripravovali na podpis závažných dokumentov. Potom Gorbačov zopakoval tézu, že Sovietsky zväz bude rešpektovať právo Čechov a Slovákov vybrať si vlastnú cestu rozvoja.

     Aj pri posudzovaní takej citlivej otázky, ako sú pre Rusov pobaltské krajiny (Litva už vtedy požadovala samostatnosť), Gorbačov presadzoval politické riešenie – žiadne násilie, žiadne administratívne či vojenské zákroky!

     Spomenul som odsun sovietskych jednotiek z Československa a trochu s obavami som sa spýtal, či sa ich odchod nezdrží, ako sa to stalo v NDR. Gorbačov rázne vyhlásil, že u nás sa to nestane: „Môžete to všetkým povedať!“

      Povedal som Gorbačovovi, že podporujem sovietsku perestrojku, od jej úspechu závisí aj budúcnosť celej Európy, celého sveta, a pravdaže, aj Československa. „Cesta naspäť by bola cesta do priepasti!“

     „Rokovanie však nebolo celkom bezproblémové,“ podotkol mimovoľne Hubert Maxa. „Veľmi dobre si pamätám, že Gorbačov trochu zneistel, keď ste ho požiadali, aby nám Sovieti dali k dispozícii onen smutne známy pozývací list. Alebo aspoň jeho kópiu. Gorbačov na to reagoval slovami, že on sám ten list nikdy nevidel a že nevie, či vôbec existuje. Povedal, že si v tom musíme urobiť jasno sami. A tiež povedal, aby sme sami skúmali, kto z našich vtedajších politikov nesie za pozvanie sovietskych vojsk zodpovednosť. Bolo to tak trochu... alibistické.“

     „Ktovie, či hovoril pravdu, alebo sa k tomu nechcel vyjadriť. Zrejme si myslel, že nie je oprávnený o tom rozhodnúť. Jeľcin s tým nemal problémy! Len čo to bolo možné, odovzdal ten list Havlovi... Ale na tom už nezáleží!“

     Hubert Maxa oprikývol. „Na tom už naozaj nezáleží. Dosiahli ste, čo ste chceli. Čo viac ste si mohli v tej chvíli želať?“

     5)

     Naozaj, čo viac som si v tej chvíli mohol želať? Rozhovor s Michailom Gorbačovom mal podľa dohodnutého protokolu trvať hodinu, pretiahol sa na viac ako hodinu a pol. Keďže sme nepotrebovali tlmočníka, využili sme naplno naozaj každú minútu. Po stretnutí s Gorbačovom som ešte odišiel na tlačovú konferenciu so sovietskymi a zahraničnými novinármi. Už som si odvykol na taký obrovský záujem médií, ale teraz som mal nezvyčajne dobrý pocit: do celého sveta sa šírili správy a komentáre o tom, že Gorbačov priznal chybu sovietskeho vedenia a tak  sa vlastne ospravedlnil za inváziu vojsk Varšavskej zmluvy. Nielen to: uznal tým legitimitu Pražskej jari a reformy obrodného procesu. O stretnutí s Gorbačovom sa písalo vari vo všetkých svetových médiách; najmenej v našich.

     Pritom som si po celý čas uvedomoval, že reformy Pražskej jari boli oveľa radikálnejšie, povedzme, pokrokovejšie, ako gorbačovovská perestrojka: u nás sme – už v tom čase! – zrušili cenzúru, kým v Sovietskom zväze boli noviny, rozhlas i televízia stále pod kontrolou vládnych a straníckych orgánov, voľnosť pohybu našich občanov sa nedala porovnať s obmedzenou možnosťou cestovania sovietskych občanov, decentralizácia moci bola aj v čase vrcholiacej podpory perestrojky neporovnateľná s tým, ako sa demokratizácia šírila v našich krajoch a okresoch, ani sovietske hospodárske reformy sa nedali zrovnať s našimi. Nehovoriac o tom, že Gorbačov – napriek obrovským sympatiám – nemal takú podporu verejnosti, akú malo naše stranícke vedenie. Kým časť verejnosti Gorbačova bezvýhradne podporovala, prinajmenšom rovnaká časť ho odsudzovala a perestrojke i glasnosti sa zúrivo bránila.

     Kým som bol na tlačovej konferencii, Hubert Maxa a Rudolf Slánský napísali správu z nášho stretnutia s Gorbačovom. V lietadle mi ju dali prečítať; bolo v nej všetko podstatné a tak som považoval za dôležité, aby sa s ňou oboznámili všetci členovia delegácie.

     Presne o rok neskôr, 21. mája 1991, som sa zúčastnil na medzinárodnej konferencii v Moskve, ktorá bola venovaná 70. výročiu narodenia Andreja Sacharova. To už bola situácia opäť iná, politické a spoločenské pomery sa menili doslova zo dňa na deň, doba bola hektická a nervózna, takmer sme nestačili na ňu reagovať a prispôsobovať sa novým výzvam.

     Stala sa nemilá udalosť: pred mojím odchodom do Moskvy skupina ľudí – medzi nimi aj niekoľko poslancov Federálneho zhromaždenia – natrela na ružovo sovietsky tank, ktorý stál na podstavci na Smíchove. Bol to pamätník, ktorý pripomínal oslobodenie Československa v roku 1945. Pravdaže, táto recesia sa ma nemilo dotkla: nechápal som, aký to malo zmysel, nebolo to ani vtipné, ani duchaplné, neviem, čo tým chceli aktéri, vrátane poslancov, vyjadriť, bolo to predovšetkým hlúpe a nedôstojné, navyše zvyšovalo to napätie medzi Československom a Ruskou federáciou. Považoval som to za zámernú provokáciu.

     Krátko predtým bol na návšteve Prahy Boris Jeľcin, podpísali sme spoločné vyhlásenie o základných vzťahoch a spolupráci medzi ČSFR a Ruskou federáciou, bol to dobrý základ pre priateľské spolunažívanie a z našej strany to bola aj podpora demokratickým zmenám v Rusku. Ale niekomu záležalo na tom, aby sa vzájomné vzťahy nezlepšovali. Skôr naopak.

     Hovoril som o tejto hlúpej aktivite aj s prezidentom Václavom Havlom: pôvodne mal cestovať na kongres aj on, ale rozhodli sme sa, že poletím len sám. Mal som v jeho mene kongres pozdraviť. Obával som sa, že ružový tank vyvolá zbytočné komplikácie; Havel akciu odsúdil a požiadal ma, aby som sa za zneuctenie pomníka ospravedlnil.

     V Moskve som z pracovných dôvodov mohol pobudnúť iba jeden deň. Ale aj tak som sa stihol stretnúť s predsedom Najvyššieho sovietu ZSSR A. Lukianovom, predsedom Najvyššieho sovietu Ruskej federácie B. Jeľcinom a počas večerného zasadania aj s prezidentom M. Gorbačovom. Bolo zrejmé, že situácia sa od mojej poslednej návštevy značne skomplikovala. Rástlo napätie politické, sociálne, ale aj národnostné a etnické.

     Čoraz väčší vplyv si získaval Boris Jeľcin. Bol rozhodný, autoritatívny, sebavedomý, stával sa symbolom pevnej ruky; pre časť verejnosti aj politikov bol prijateľnejší ako Michail Gorbačov. Obľúbenosť Gorbačova síce za hranicami stúpala, doma však, naopak, klesala.

     Jeľcin ma prijal veľmi srdečne, vyobjímali sme sa ako starí frontoví vojaci. Pri spoločnom obede sme hovorili najmä o situácii v Sovietskom zväze, v Európe, ale aj o nastávajúcich prezidentských voľbách: Jeľcin sa chystal kandidovať na prezidenta. Pravdupovediac, ani ma neprekvapilo, keď voľby vyhral a vystriedal vo funkcii Gorbačova.

     Gorbačov sa mi zdal unavený a akoby postupne vyhasínal, strácal energiu; alebo si len uvedomoval, že jeho predstavy sú iné ako realita, že chcieť ešte neznamená môcť. Problémy sa hromadili a prechod z autoritatívneho sovietskeho režimu na demokratický systém bol oveľa zložitejší ako predpokladal.

     Bol som hlavným rečníkom na konferencii, ktorá prebiehala vo Veľkej sále konzervatória. Hovoril som po rusky, ohlas môjho prejavu ma príjemne prekvapil a povzbudil. Pociťoval som morálnu a ľudskú povinnosť zložiť hold Andrejovi Sacharovovi, ktorý bol mojim duchovným dvojčaťom. Aj keď sme sa nikdy osobne nestretli, boli sme si blízki názormi na slobodu človeka, životnými postojmi a humanitným založením.

     Pri preberaní ceny Andreja Sacharova 17. januára 1990 v Štrasburgu, som povedal to podstatné, čo som mohol zopakovať aj  na konferencii v Moskve.

     „V živote človeka bývajú chvíle, na ktoré sa nezabúda celý život. Jednou z nich je pre mňa i tento okamžik... Naše národy ani v najzložitejších chvíľach svojej existencie sa nikdy neprestali cítiť súčasťou veľkého zápasu za slobodu. Našou históriou až po dnešok hovorí odkaz boja za pravdu, presvedčenie, že pravda zvíťazí tiež hlboký demokratizmus a zápas za sociálnu spravodlivosť... Prial by som si, aby Pražská jar aj vo všetkých ďalších rokoch znela veľkou symfóniou európskej pospolitosti...“

     Po skončení konferencie sme sa lietadlom vracali späť do Prahy. Na jednej strane som bol plný dojmov z pozitívnej atmosféry vo Veľkej sále, no pritom som si uvedomoval, aké hrozby číhajú na vývoj v Sovietskom zväze. Spomenul som si na slová veľkého ruského spisovateľa Fiodora Dostojevského, ktorý raz povedal, že „keď sa otvoria okná v Rusku, tak je prievan v celej Európe...“

     6)

     „Bude lepšie, keď si na chvíľu oddýchnete,“ povedal primár s miernou výčitkou v hlase a pozrel na Huberta Maxu. „Prerušte prácu... O takú polhodinku môžete pokračovať. Nech si pán Dubček pospí...“

     Maxa poslušne zložil papiere, vložil ich do veľkej obálky a vyšiel aj s primárom.

     Nech si pán Dubček pospí... Nemohol som spať. Ani pomyslenia. Bol som priveľmi rozrušený nedávnymi spomienkami. Maxova prítomnosť zase vo mne vyvolala celý reťazec obrazov a udalostí. Myslel som na cesty do zahraničia, ktoré sme spolu absolvovali. Predtým som celých dvadsať rokov nemohol ani len opustiť náš dom na Mišíkovej ulici, aby som nemal v pätách tajných, teraz sa mi hrnuli pozvánky do zahraničia takmer denno-denne. Aj keď som sa veľmi snažil, nemohol som všetkým vyhovieť. Ani sa nesnažím spočítať, koľko krajín som navštívil, s koľkými politikmi som rokoval, s koľkými ľuďmi som sa stretol.

     Všade, kam som prišiel, ma vítali dôstojne, so všetkými poctami, úprimne a srdečne, dávali mi najavo, že som váženým a vítaným hosťom. Bola to ohromná morálna, aj politická satisfakcia.

     Na všetky tie návštevy rád spomínam, predsa len, krajina môjmu srdcu najbližšia bolo Taliansko. Univerzita v Bologni mi udelila čestný doktorát...

     Ešte predtým, v januári 1988 uverejnil so mnou denník Komunistickej strany Talianska  obsiahly rozhovor (pôvodný text mal 48 strán!)  a v ňom som mal príležitosť – prakticky po prvý raz od mojej politickej izolácie – povedať názory nielen na Pražskú jar 1968, ale aj na vtedajšie normalizačné pomery.

     Tento rozhovor mal svoju pohnutú históriu.

     Už po nástupe Michaila Gorbačova v roku 1985 navrhol  bývalý riaditeľ Čs. televízie Jiří Pelikán, ktorý dlhé roky žil v emigrácii v Taliansku (dokonca sa stal členom talianskeho parlamentu), spolu s mojím talianskym priateľom Lucianom Antonettim vedeniu KS Talianska, aby redakcia L´ Unitá uverejnila so mnou rozhovor. Antonetti sa prostredníctvom Václava Slavíka obrátil na mňa a požiadal ma o stanovisko: súhlasil som, no vtedy sa mi zdalo, že ešte čas nedozrel, že ešte nemôžem povedať, čo si naozaj myslím, že moje slová by nenašli priaznivú odozvu a len by zhoršili spoločenskú situáciu u nás, nehovoriac o mojej osobnej situácii.

     Až v máji roku 1987 uverejnil denník L´Unitá súčasne s našou Pravdou rozhovor s M. Gorbačovom; vyhlásil, že invázia v roku 1968 je vecou Československa. Bolo to tak trochu alibistické vyhlásenie, no predsa len otváralo určitý priestor k vyjadreniu.

     A tak v júni 1987 pricestoval Antonetti s otázkami do Prahy, odovzdal ich Slávikovi a ten mi ich zložitou cestou doručil – už preložené do češtiny – do Bratislavy. Po ich prečítaní som si ihneď uvedomil, že je to jedinečná príležitosť nielen sa pripomenúť, ale aj reagovať na medzinárodnú situáciu a – podľa možností – aj trochu akcelerovať vývoj.

     O mesiac neskôr bol Antonetti opäť v Prahe: prišiel na poradu redakcie časopisu Otázky mieru a socializmu, bol tam ako zástupca Komunistickej strany Talianska.

     Zložitými cestičkami sme si dohodli stretnutie v Prahe. Nepochyboval som, že ma tajní sledujú, tak sme sa s Antonettim a mladou tlmočníčkou (Antonetti hovorí lámanou češtinou) prechádzali po dějvickom okrúhlom námestí. Aj toto stretnutie sprostredkoval Václav Slávik.

     Nestal sa žiaden incident, nikto nás nezastavil, ani nekontroloval: mali sme možnosť pokojne sa pozhovárať o Pražskej jari, ale aj o súčasnej situácii v Československu. Antonetti sa ma pýtal, ako sa bude podľa mojej  mienky uberať vývoj v socialistických krajinách a osobitne v Československu. Nechcel som robiť unáhlené závery, bol som skôr zdržanlivý, no predsa len som bol optimistom, veril som, že situácia sa bude postupne meniť.

     Sľúbil som Antonettimu, že pripravím odpovede na jeho otázky, resp. na otázky šéfredaktora Renza Foa. Už začiatkom novembra 1987 som cez V. Slávika poslal 40 husto popísaných strán J. Pelikánovi a ten ich odovzdal Antonettimu.

     Moji talianski priatelia boli natoľko korektní, že pred uverejnením rozhovoru informovali vedenie Komunistickej strany Talianska a formálne požiadali o súhlas, aby mohli interview uverejniť. Až keď súhlas dostali, pricestoval v polovičke decembra 1987 Antonetti so šéfredaktorom Renzom Foa a fotografom Robertom Paisom do Prahy. Pôvodne ma chceli navštíviť v Bratislave a tak sa obrátili na medzinárodné oddelenie ÚV KSČ a žiadali o súhlas; no vedúci oddelenia – bol to Biľakov syn Dmitrij Biľak – žiadosť zamietol. Pri osobnom stretnutí s ním ho však informovali, že rozhovor je už pripravený a že ho L´ Unitá uverejní.

      Viem si predstaviť, ako to V. Biľaka – a nielen jeho - zaskočilo. A nahnevalo. Lenže situácia sa postupne začínala meniť. Práve v tých dňoch Miloš Jakeš vystriedal vo funkcii generálneho tajomníka ÚV KSČ Gustáva Husáka. Jakeš nebol zďaleka takou osobnosťou ako Husák, jeho vplyv slabol, tak ako slabol vplyv rôznych mocenských skupín vo vedení strany. A Husák sám... bol už len odloženou figúrkou.

     Nič sme však nemohli podceňovať. Prišiel som do Prahy 19. decembra 1987. Stretli sme sa pri východe z metra na Václavskom námestí popoludní, bol sivý, pochmúrny deň, ale na námestí boli húfy ľudí, chystali vianočné nákupy. Vari tri, štyrikrát sa stalo, že si ma niekto všimol, pristavil sa, potriasol mi rukou. Všímal som si, ako to šéfredaktora L´ Unitá zakaždým prekvapilo, ale aj očividne potešilo. Medzitým nás fotograf usmerňoval, fotil ma, pomaly sme prechádzali celým námestím. Najmä sme sa však zhovárali. Renzo Foa si chcel ešte niektoré témy doplniť, dovysvetľovať, alebo otvoriť iné, ktoré v pôvodnom texte neboli. Foa sa ma ešte spýtal, aké som mal dôvody, keď som poskytol takýto obsiahly rozhovor práve denníku L´ Unitá. Nezaváhal som s odpoveďou: jeden z dôvodov bol ten, že som chcel reagovať na tendenčný článok ruského politológa Borisa Kozlova, ktorý bol uverejnený v čísle 49 sovietskeho týždenníka Novoje vremja a v ktorom autor tvrdil, že pri posudzovaní roku 1968 nebude sovietska strana nič meniť; vzápätí s rovnakou tézou vystúpil Vasil Biľak na zjazde Zväzu československo-sovietskeho priateľstva.

     A ten druhý dôvod bol, že L´ Unitá je denník komunistickej strany.

     Opäť a znovu sme sa vracali ku kľúčovým témam, k tomu, čo som vyjadril v odpovediach, aj k tomu, čo nebolo v texte a na čo sa šéfredaktor dodatočne pýtal. Pražská jar, tragická vojenská intervencia, normalizačné obdobie, sovietska perestrojka.

     Napokon sa ma Renzo Foa spýtal, aké mám želania. Ani teraz som nezaváhal: „Aby sa uskutočnili predsavzatia Gorbačova, aby sa perestrojka stala skutočnosťou, aby sa nezabrzdila, aby s istotou pokračovala v nastúpenej ceste. To so želáme všetci, pretože by to bol prínos nielen pre KSSZ, ale aj pre komunistické strany socialistických krajín, aj pre mnohé ďalšie... Verím, že všetci pôjdeme týmto smerom.“

     Ani po rokoch nemusím nič meniť na mojich slovách. Keď som dostal otázky, uvedomil som si, že dlho zadržiavané pocity, dlho umlčiavané názory, izolácia a ustavičné útoky na Pražskú jar a osobne na mňa – to všetko sa môže zo mňa vyliať ako riava z horských údolí, že môžem slobodne a dôkladne porozprávať celému svetu, všetkým, ktorí nezabudli, aj tým, ktorí nepoznali okolnosti a súvislosti.

     Najmä som musel obhájiť obrodný proces od januára až po inváziu, obhájiť Akčný program a reformy, ktoré sme pripravovali. Musel som vyvrátiť nezmysly o kontrarevolúcii a nebezpečenstve, ktoré údajne ohrozovalo socializmus. Aké boli – podľa mňa – skutočné príčiny intervencie?

     „Naša nová obrodná politika vyjadrená v Akčnom programe a náš odhodlaný, neoblomný nástup na jeho realizáciu, neboli v tom čase pre našich spojencov prijateľné. Svedčí o tom úplná likvidácia oficiálnej politiky ÚV KSČ, vlády republiky, vyjadrená a schválená v Akčnom programe a potvrdená Národným frontom a Národným zhromaždením. Svedčí o tom aj odstránenie nositeľov tohto programu za to, že po intervencii zotrvali na svojej politickej platforme. Tak na oltár obnovenia vedúcej úlohy strany a zachovanie správneho reálneho socializmu, v boji proti tzv. kontrarevolúcii, padlo takmer pol milióna komunistov, ale aj ďalších vlastencov, demokratov, stúpencov nového politického kurzu.“

     Nemohol som sa vyhnúť tvrdej kritike normalizačného husákovského obdobia.

     „Ak vezmeme do úvahy len členov strany pozbavených členstva v KSČ, s trojčlennou rodinou, tak priamo v ČSSR to postihlo 1,5 milióna ľudí. Ak k tomu pridáme príbuzných, súrodencov i ďalších občanov, nestraníkov, ktorých postihla diskriminácia za ich postoje i za postoje ich bratov či sestier a k tomu pridáme navyše ich deti, skúste porátať, aké úhrnné číslo vo vzťahu k 15-miliónovému Československu vám vyjde... Členstvo v strane stratilo 468 000 komunistov, s dosahom ich pôvodné povolanie pracovné zaradenie a sociálne zabezpečenie ich aj ich rodín. Teda asi jedna tretina členstva. A myslím si, že ďalšia, rozhodná väčšina  členstva strany bola prinútená prispôsobiť sa...“

     Iná otázka znela: intervencia otvorila vo vašej krajine hlbokú ranu. Domnievate sa, že by táto rana mohla byť zahojená?

     „Ranu možno zahojiť treba však dobrú medicínu, nie kozmetiku. Z histórie sa podstata dejov nedá eliminovať, zabudnúť, prečiarknuť či nahradiť bielym miestom... Do zabudnutia nemôže upadnúť to, čo má podstatné vzťahy a väzby na históriu, na dejiny našich národov. Pamäť národa je pamäťou dedičnou...“

     Pamäť národa... Politici, no nielen oni, zabúdajú, že nič, alebo takmer nič, neujde pamäti ľudí, že vždy sa nájde niekto, kto je svedkom udalostí, kto uchová dokumenty, fotografie, zvukové či vizuálne záznamy, kto si zapamätá deje, kto ich sprístupní verejnosti, že sa vždy nájdu v archívoch utajené zápisy... že nás minulosť dobehne. A nielen, že nás dobehne, ale bude sa pýtať, bude klásť otázky, bude súdiť hodnotiť a trestať... Niekedy to trvá veľmi dlho, celé desaťročia ba aj stáročia, no niekedy sa ešte pamätníci dožijú pravdy a nezriedka aj nápravy.  Na to by mali myslieť všetci tí,  ktorí spravujú veci verejné, najmä politici – no aj ekonómovia, bankári, sudcovia... -  pretože nikto neujde pred súdom dejín. Aj keď sa môže zdať, že s odstupom čase je vlastne jedno, aké neprávosti sa popáchali, že vinníci sa vyhli odsúdeniu a trestu, ale chápadlo spravodlivosti sa vždy napokon ovinie okolo hriešnika: a keď už nie okolo neho, tak postihne jeho deti, jeho potomstvo... Keby to mali na pamäti tí, ktorí vedome či nevedome  porušujú zákony a zneucťujú pravdu!     

     Začiatkom mája roku 1988 som dostal list z Talianska. Veľmi dobre som vedel, že moju korešpondenciu dôkladne kontrolujú tajní, preto ma prekvapilo, že mi pošta list vôbec doručila. Ale režim to mal čoraz ťažšie, Gorbačovova perestrojka – hoci pomaly a váhavo – niesla plody miernej demokratizácie, dokonca aj v našich husákovsko-biľakovských pomeroch. V daždivý marcový deň roku 1988 bola v Bratislave mohutná sviečková demonštrácia, ktorú zorganizovali kresťanskí aktivisti František Mikloško, Ján Čarnogurský, Vladimír Jukl, Hana Ponická, Ján Chryzostom Korec a ďalší. Verejná bezpečnosť demonštráciu brutálne potlačila, obrneným vozidlám a vodným delám z horného poschodia hotela Carlton asistovali aj vysokí stranícki funkcionári, medzi inými aj Ignác Janák, Gejza Šlapka a Miroslav Válek. Zábery rakúskej televízie pobúrili celú Európu: tajní zatkli aj známu komentátorku rakúskej ORF Barboru Coudenhove-Calergiovú.

     Pohyb sa však nedal zastaviť.

     Mal som pocit, že aj tajní, ktorí ma sledujú, už nie sú takí dôslední. Stretávali sme sa s priateľmi Ivanom Laluhom a Hvezdoňom Kočtúchom na osamelej lavičke v Horskom parku. Celý natešený som im priniesol list z Bologne: najstaršia Univerzita v Európe sa mi rozhodla udeliť čestný doktorát!

     Pravdaže, nadšenie vzápätí vyvolali obavy: pustia ma do cudziny? Dovolia mi vycestovať? Dajú mi pas a vycestovaciu doložku?

     V tom čase už ani najvyšší stranícki funkcionári nemali odvahu zakázať mi cestu do Bologne, tým skôr, že prípad bol ihneď medializovaný. Mohol som odísť do Talianska. Stále som však mal obavy, že z našej strany môže ísť aj o provokáciu: obával som sa, že mi nedovolia, aby som sa z cudziny vrátil. Požiadal som vtedajšieho ministra vnútra Josefa Vajnara, aby mi dal písomnú záruku, že mi nebudú brániť pri návrate domov. Aj som taký prísľub dostal.

     Obaja priatelia mi pomohli napísať prejav. Do Bologne som odchádzal s pocitom, že čosi veľmi dôležité v mojom živote sa mení, že sa mení politická situácia. Bol to zlomový moment.

     Po prvý krát som bol v západnej krajine. A hneď som dostal titul honoris causa.

     Aula Magna Bolognskej univerzity – prerobený barokový kostol Svätej Lucie – bola 13. novembra 1988 obsadená do posledného miesta. Vedci, politici, spisovatelia, umelci, študenti, vyše štyristo novinárov, priamy prenos talianskej televízie...Veľký deň môjho života.

     Rektor Fabio Roversi-Monaco uviedol slávnostný ceremoniál slovami: „Zverujeme dnes poctu Alexandrovi Dubčekovi v rovnakom duchu, ako sme ich zverili ľuďom, ktorí dokázali vrátiť svoje národy na cestu demokracie. Zverujeme čestnú poctu štátnikovi, priekopníkovi, prijímame ho medzi svojich doktorov a vieme, že tak konáme v mene všetkých spravodlivých ľudí...“

     Ťažko som skrýval dojatie, do očí sa tlačili slzy, hlas sa mi zajakával.

     „Významný stredoveký básnik a filozof František z Assisi povedal: Bože, daj mi dosť pokory znášať veci, ktoré meniť nemôžem, daj mi dosť odvahy meniť veci, ktoré meniť môžem a daj mi dosť rozumu, aby som tieto dva druhy vecí vedel rozlíšiť... V živote človeka, kolektívu, v živote národov i v dejinách štátov boli a sú obdobia pokory aj odvahy, časy, keď napriek všetkému človek musí zostať sám sebou.“

     Hoci som bol sústredený na text, vnímal som citlivé vlnenie v sále, emotívne pohnutie, hlbokú empatiu: prihováral som sa im ponad priekopu hlbokú dvadsať rokov, s tým istým odkazom humanizmu a demokracie, akú v sebe niesla Pražská jar.

Odvolával som sa na básnika Rabíndranátha Thákura, voľne som parafrázoval slovenského básnika Laca Novomeského: „Len zlé, len zlé sa meria iba bolesťami. A nech sa aj tak stalo, ako sa stalo s nami, tam, kde sme začínali, začal by som znova a rád. Ako vedec, hľadajúci bacily, ktoré ho zabili...“

     Rektor mi odovzdal listinu čestného doktora politických vied a na prst nastokol doktorský prsteň. Už som nemohol zadržať slzy, ktoré sa vydrali odkiaľsi z môjho najhlbšieho vnútra, cez dvadsaťročnú naplaveninu ponižovania, ústrkov, porážok a márnych nádejí; rektor vybral vreckovku a pred zrakmi dojatých hostí mi začal utierať slzy...

     Ľudia sa postavili a dlho, dlho tlieskali...

     Bol som v Taliansku dva týždne. Stretol som sa s mnohými významnými osobnosťami, veľmi príjemné hodiny som strávil so spisovateľom Umbertom Ecom, autorom slávneho románu Meno ruže, ale najväčší dojem vo mne zanechalo stretnutie s pápežom Jánom Pavlom II. Kedysi priam nepredstaviteľné: najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi prijíma – aj keď bývalého – najvyššieho predstaviteľa komunistickej strany.

     Ján Pavol II. spoločne s Michailom Gorbačovom a americkým prezidentom Ronaldom Reaganom mali najväčšiu zásluhu na páde železnej opony; nepochyboval som, že tento poľský pápež patrí k najvýraznejším osobnostiam dvadsiateho storočia.

    Stretnutie s Jánom Pavlom II. bolo dojemné; chvíľu sme na seba mlčky hľadeli, držali sa za ruky a zhovárali sa pohľadmi očí. Akoby sme si chceli jeden druhému povedať, že vieme o sebe, že stojíme v jednom zástupe s tými, ktorým je pravda a spravodlivosť najsvätejšou vierou, že málokedy vyhrávame, no nikdy sa nevzdávame.

     Utkveli mi v pamäti jeho úprimné, hlboké modré oči; mal som pocit, akoby vnímal iba mňa a nič iné nemohlo odpútať jeho pozornosť, akoby sa prelínali naše myšlienky a dopĺňali sa bez slov: aj keď sme mali iné životné skúsenosti a celkom odlišné sociálne pozadie, predsa len sme stáli na tej istej strane historického pohybu.

     Nepotrebovali sme tlmočníka, pápež sa snažil hovoriť po slovensky, ja som slovenčinu miešal s ruštinou a chabou poľštinou. Rozumeli sme si však výborne, hoci neodzneli žiadne vzletné slová, ani filozofické vyhlásenia. Bol to prostý dialóg dvoch ľudí, ktorí viac ako jazykom hovoria rečou svojho srdca.

     Keď sme sa lúčili, Ján Pavol II. mi povedal: „Čoskoro sa opäť uvidíme. Už budete celkom slobodný...“ Potom dodal: „Ale vy ste boli vždy slobodný...“

     Naozaj sme sa o niekoľko mesiacov opäť stretli. Ale to už bolo všetko inak.

     7)

      „Pán Maxa odišiel?“ spýtal som sa primára, ktorý stál pri mojej posteli a mračil sa. „Mali sme ešte napísať list... a vybaviť zopár vecí.“

     „Nechcel vás rušiť,“ povedal primár. „Zaspali ste. Vravel, že príde, ak sa vám polepší. Možno až po operácii. Inak... je to rozumný a príjemný pán. Chvíľu sme sa zhovárali...“

     „Dlho sa poznáme,“ pritakal som. „Bol so mnou pri mnohých kľúčových udalostiach. Aj vtedy, keď nás zatýkalo sovietske komando. Aj neskôr, keď sme sa vrátili z Moskvy a husákovci ma postupne politicky likvidovali. Po novembri sa stal opäť mojím poradcom...“

     „Hovoril mi o tom, ako ste ťažko znášali to obdobie po návrate z Moskvy.“

     Opäť som pritakal. „To som znášal naozaj ťažko... Ale vtedy ešte nebolo všetko stratené. Aspoň som si to myslel... Teraz už viem, že som ako politik nemal dlhú životnosť.“

     „Vedeli ste?“ spýtal sa primár a v hlase mu opäť zaznel ten jeho pochybovačný, takmer sarkastický tón. „Vedeli ste, ale chovali ste sa tak, akoby ste mali zostať vo funkcii ďalších pár rokov... a vyviesť krajinu z krízy. Nebolo to naivné?“

     „To s tou naivitou, to si nechajte,“ odvetil som podráždene. „Máte však pravdu v tom, že som sa nádejal... že krajinu vyvediem z krízy. Stále sme mali veľkú podporu!“

     „Prečo ste sa spoliehali na podporu? Vari len viete, akí sú ľudia... Dnes vám kričia hosana, zajtra ukrižuj! Mám ten pocit... dovoľte mi zopakovať, čo už som naznačil... mali ste vtedy odísť, mali ste rezignovať! Zostali by ste v pamäti národa ako hrdina... To je to havlovské... umenie odísť! Ale v ste neodišli a museli ste sa prizerať, ako demontujú reformy a likvidujú Pražskú jar. Bolo to nedôstojné...“

     „Veď vravím, že som sa pokúšal zachrániť, čo sa zachrániť dalo,“ povedal som nervózne. „Nemohol som rezignovať! Ľudia by to považovali za zbabelosť, za útek, za zbavenie sa zodpovednosti.... A politici okolo Biľaka, Indru a Husáka len na to čakali, nehovoriac o sovietskom politbyre! Nie, nemohol som utekať z bojiska!“

     „Na jednej strane vravíte, že ako politik ste nemali dlhú životnosť, na druhej však tvrdíte, že ste nemohli utekať z bojiska. Tak čo vlastne? Zostať, či odísť?“

     „Otázka priam hamletovská,“ zašomral som nevrlo. „Nie som z tých, ktorí sa vzdávajú bez boja. Aj keď... bolo mi všelijako.!“

     Bolo mi všelijako. Najmä keď si pomyslím, že táto ťažká situácia sa prejavila aj v mojom rodinnom živote; Anna bola chorá a časom sa jej stav zhoršoval. Veľmi zle znášala útoky na mňa a na našu rodinu, chcela pokoj, pokoj... Ona nebola stavaná na boj, na záujem verejnosti, na recepcie, na pozornosť médií, na slávu, čo aj pominuteľnú... Mala rada prosté veci života. Neraz som myslel aj na ten dôležitý okamih, keď ma odhovárala, aby som nebral funkciu prvého tajomníka KSČ, aby som nešiel do Prahy a bral na seba bremeno takej obrovskej zodpovednosti. Myslím si, že bola najšťastnejšia, keď som bol radovým robotníkom v Dubnici, keď sme sa viac mohli venovať jeden druhému a rodine, keď sme chodievali s deťmi na výlety... Neraz sa sťažovala, pokiaľ išlo o moju politickú kariéru! Ako ťažko znášala, keď nás v normalizačnom období sledovali tajní, keď za ňou chodievali ešte aj na nákupy k mäsiarovi Vaňkovi na roh ulice Obrancov mieru a Leškovej... To však neznamená, že mi nepomáhala, že ma nepodporovala: bola veľkou morálnou oporou aj v tých najťažších časoch. Keď som sa vrátil z moskovského núteného pobytu, prišla aj Anna z nemocnice, cítila sa lepšie, operácia sa vydarila. Prišiel aj môj otec, ten sa však dobre necítil; netrápilo ho ani tak zdravie, ako ním otriasla vojenská okupácia: zrútilo sa v ňom všetko, čomu veril a pre čo žil. Časom sa jeho zdravie zhoršovalo, o rok zomrel.

     Začínalo sa pre nás veľmi zlé obdobie.

     Nikdy som nechcel byť bohatý, ani mocný, ale osud ma vtiahol do svojho súkolia... Doplatil som na to doplatila na to moja rodina... Ale inak som nemohol.

     „Vtedy sa už nedalo nič zachrániť,“ zašomral primár rezignovane.

     „Mýlite sa,“ namietal som. „Museli sme sa o to aspoň pokúsiť! Niektoré správy boli povzbudzujúce... V Bratislave sa začal zjazd KSS, Husák prišiel na zjazd hneď po návrate z Moskvy. Ako sa dalo čakať, Biľaka odvolali z funkcie a zvolili práve Husáka. A bol to Husák, ktorý inicioval list, čo mi zjazd poslal...“

     Gustáv Husák sa stále tváril, že stojí na mojej strane, priam bok po boku, no už vtedy si rafinovane budoval pozíciu najspoľahlivejšieho Brežnevovho spojenca.

     „Drahý súdruh Dubček! Boli sme s Tebou v ťažkých chvíľach Tvojho boja proti režimu subjektívnej moci, ako aj počas Tvojho boja za nové zdravé zmeny po januári 1968. Boli sme na Tvojej strane počas vypätých chvíľ posledných dní. Boli sme s Tebou v myšlienkach a budeme s Tebou vo svojich činoch. Vieme že sú pred Tebou mnohé úlohy, ktoré nebudú ľahké. Chceme ich riešiť s Tebou pod Tvojim vedením.“

     Aké dojemné! Takmer mi to pripomína biblický žalm. Pravdaže, list ma potešil, no veľmi rýchlo sa ukázalo, že je to pokrytectvo.

     „Ľudia vycítili, že sa veci začínajú meniť,“ tvrdil primár. „Aj váš slovník...bol iný. Nevedeli sme, čo je v tých protokoloch, ale vedeli sme, že ste nám nepovedali celú pravdu.“

     „Museli sme odolávať tlakom,“ snažil som sa vysvetľovať. „Naozaj, pravdu som nemohol povedať celú.. ale nechcel som ani klamať, ani nič zatajovať. Naša situácia ešte stále nebola beznádejná...“

     „Boli sme zmätení,“ opakoval rovnakým hlasom primár. „Dostávali sa k nám aj správy z Moskvy a tie tvrdili, že v Kremli prebiehala súdružská diskusia. Tak ako to bolo? Dokonca aj Svoboda hovoril čosi iné, ako vy. Pamätám si, že tvrdil, že sme dosiahli dohodu o postupnom odchode vojsk. Vy ste nič také ani len nenaznačili...“

     „Svoboda sa len tak tváril. V Moskve sa choval celkom inak...“

     „Po vašom prejave sa začala prvá vlna emigrácie,“ povedal náhle primár. „Hranice boli ešte, chvalabohu, otvorené. Utekali desaťtisíce ľudí...“

     „Vari len nechcete naznačiť, že to bola moja vina?“ ohradil som sa. „Nie môj prejav... ale okupácia republiky zapríčinili ten exodus!“

     Aj keď je to už pomerne dávno, pri spomienkach na ten pohnutý čas stále pociťujem napätie, kolísanie nádejí a márnosti, nestabilitu mysle, ustavične sa meniacu situáciu. Dva či tri dni po návrate z Moskvy som sa stretol s ústredným výborom, ktorý zvolili na tajnom XIV. zjazde KSČ. Na čele ústredného výboru bol profesor Věnek Šilhan, ktorý ma v neprítomnosti zastupoval. Neskôr, už v čase normalizácie, sme sa veľmi ľudsky zblížili.

     Členov výboru som pravdivo poinformoval o priebehu moskovských rokovaní, aj o obsahu moskovských protokolov. Nemal som čo tajiť. Hľadal som spôsob, ako obísť limity, ktoré nám politbyro v Moskve vnútilo. Členovia ústredného výboru to pochopili. Sľúbili, že ma budú podporovať.

     Verejnosť sa aktivizovala. Protesty neutíchali. Akoby ľudia stále nepochopili fatálnosť situácie. A ja... občas som sa viezol na vlne protestu, rezistencie, odporu...

     Ale aj druhá strana pritvrdila: okupačné úrady žiadali, aby sa odstránili protisovietske heslá, aby sa ľudia stiahli z ulíc, aby prestali protesty. Naliehali, aby prestali vychádzať noviny, letáky, pamflety s urážlivým obsahom. Žiadali cenzúru. Boli nervózni.

     Bál som sa, aby nedošlo k ďalšiemu krviprelievaniu.

     „Mal som vtedy pocit, že ste rezignovali,“ nadhodil primár. „Akosi... vás nebolo počuť. Ale ľudia chceli podporu, útechu... Neviem to objektívne posúdiť, nemal som dosť informácií a nevidel som do zákulisia. Len si pamätám, že vyšla akási výzva – aj vy ste ju podpísali! – aby verejnosť chápala, že musíme spolupracovať s okupačnými vojskami. Zdalo sa mi, že som ako prepichnutá pneumatika... Unikalo zo mňa nadšenie...“

     „Len sme žiadali verejnosť o pochopenie!“ oponoval som. „Stále vám to opakujem... boli sme predsa okupovaní! A problémy sa hromadili! Potrebovali sme nejaký mechanizmus, aby sme mohli s okupantmi komunikovať, inak by sa veci vymkli spod kontroly...“

     „Ony sa vymkli aj tak,“ zahundral primár. „Vysočanský zjazd ste tak či onak museli anulovať. Veď to bola prvá podmienka moskovského protokolu.“

     „Museli sme výsledky zjazdu anulovať, áno, aj rozpustiť výbor,“ pripustil som. „Ale urobili sme to šalamúnsky. Zvolili sme nový ústredný výbor  a do neho sme zvolili aj celý vysočanský... A vypadli Kolder, Švestka Rigo, Kapek... Brežnev okamžite pochopil, že sme chceli obísť podmienku moskovského protokolu. Pravdaže, protestoval. Snažil som sa mu vysvetliť, že je to kompromis, ale to sa mu nepáčilo. Ale už s tým nič neurobil.“

     „To bolo Pyrrhovo víťazstvo,“ podotkol primár. „Zbytočne ste Brežneva dráždili...“

     „Nie, nikoho som nedráždil. Snažil som sa pohybovať v mantineloch, ktoré situácia dovoľovala. Nemohli sme predsa neustále ustupovať!“

     Na zasadaní Predsedníctva ÚV KSČ na pražskom Hrade som sa snažil kritické slová zo strany Moskvy obrusovať. Mierniť. Nemohol som však zamlčať, že sme protokol prijali pod nátlakom. Nedobrovoľne.

     „Ale už vtedy sa začali kádrové zmeny,“ povedal primár vecne. „Museli ste vymeniť ministra vnútra Josefa Pavla, vyhodili ste riaditeľov rozhlasu a televízie Hejzlara a Pelikána, vyhodili ste šéfov ČSTK, Kriegel, Šik aj Císař vypadli zo straníckych funkcií, donútili ste ministra zahraničných vecí Jiřího Hájka, aby stiahol československú sťažnosť z rokovania Bezpečnostnej rady OSN. Dokonca sa opäť zaviedla dočasná kontrola tlače...“

     „Boli to sovietske požiadavky,“ snažil som sa obhajovať. „Keby sme ich nesplnili, vôbec by sme nemohli hovoriť o odchode vojsk...Okrem toho, kontrola médií bola formálna, vôbec sa nič nezakazovalo. Sovieti na mňa naliehali, aby sme zaviedli tvrdú cenzúru, ešte tvrdšiu, ako bola za Novotného. Ale tu sme im neustúpili! Cenzúru zaviedol až Husák.“

      „Nemali ste sa o čo oprieť,“ tvrdil primár. „Ani o podporu zahraničia – tá bola len verbálna – ani o medzinárodné právo, napokon, ani o ten nešťastný moskovský protokol. Veď tam bolo všetko jasné! Bol to diktát! Nemali ste žiadny priestor pre manévrovanie...“

     „Opakujem vám: museli sme sa o to aspoň pokúsiť! Neuznali sme legitímnosť okupácie, nepriznali sme, že bola u nás kontrarevolúcia, trvali sme na akčnom programe a odmietli sme kritiku našej odpovede na varšavský list. V tej situácii to bolo dosť!“

     Primár nemilosrdne vrtel z hlavou. „Možno... z vášho pohľadu. Bola to politika akéhosi organizovaného ústupu... ale nemala zmysel. Nebola to pozitívna politika! Ľudia postupne strácali perspektívu, motiváciu... a začínala sa demoralizácia. Vy ste to necítili? My dole, ľudia z ulice, my sme to pocítili prví...“

     Cítil som to tiež, tú rastúcu beznádej, plazivú rezignáciu; tým skôr, že sa začínal vnútorný rozklad, že sa našlo čoraz viac ľudí, ktorí ochotne strkali hlavu do chomúta a uvedomovali si, že musia kolaborovať s okupantmi.

     Ale ja som nechcel rezignovať. Ani kolaborovať. Podarilo sa nám docieliť čiastočný úspech, keď sa koncom septembra okupačné jednotky stiahli z veľkých miest a tým sa ako-tak zmiernil tlak na obyvateľov, aj na stranícke a riadiace štruktúry.

     „Napokon ste zmluvu o pobyte sovietskych vojsk na našom území aj tak podpísali,“ pokračoval primár neoblomne. „Neviem, ako to chcete vysvetliť. To nejde obhájiť. Museli ste predsa vedieť, že okupácia nebude na pár mesiacov, ani na pár rokov. Veď tu boli dvadsať rokov a nebyť nežnej revolúcie, tak sú tu dosiaľ!“

     „Nechcem nič vysvetľovať,“ odvrkol som podráždene. „Zastrašovali nás. Keď zmluvu nepodpíšeme, vojská sa vrátia do miest a budú otvorene zasahovať do našich vecí...“

     Začiatkom októbra sme opäť leteli do Moskvy: Černík, Husák a ja, oni určili delegáciu, odmietli pozvať Smrkovského. Neboli to rozhovory, bolo to ďalšie diktovanie podmienok. Už nič nepredstierali. Nepýtali sa na naše názory, nepripustili diskusiu. Predložili nám zmluvu, ktorá mala definovať pobyt sovietskych vojsk v Československu. Po návrate z Moskvy sme na predsedníctve hovorili o podmienkach, ktoré nám politbyro chcelo nanútiť, odkladali sme podpis, snažili sme sa oddialiť rozhodnutie. Kosygina to zrejme podráždilo, pretože si 14. októbra pozval Černíka do Moskvy a tam mu oznámil, že zmluva musí byť podpísaná do dvoch dní! Bol to priehľadný, no nebezpečný manéver: podpis zmluvy mal byť výlučne vecou vlády, pričom vedenie strany ignorovali, mňa jednoducho obišli. A aby sme nemali čas ani len protestovať, vzápätí prišiel do Prahy Kosygin s Grečkom a informovali priamo prezidenta Svobodu, že zmluvu musíme ihneď podpísať, inak sovietske vojská opäť obsadia Prahu, Bratislavu a ďalšie mestá.

     Ako som predpokladal, prezident Svoboda sa tomuto diktátu nevzoprel; v tom čase už úplne opúšťal líniu reforiem a stával sa až priveľmi ochotným normalizátorom. Kosygin a Grečko čakali v Prahe, kým sa zmluva nepodpíše a vzápätí ju malo ratifikovať Národné zhromaždenie. Za normálnych okolností by museli tri parlamentné výbory zmluvu preštudovať, zaujať k nej stanovisko – odporučiť či zamietnuť jej schválenie – a až potom by sa  dostala na hlasovanie. Kosygin čoraz nervóznejšie naliehal a tak sa na jeho priamy príkaz stretli všetky tri výbory naraz: napriek nátlaku, napriek kritickej situácii, napriek možným následkom všetky tri výbory zmluvy zamietli.

     Kosygin zúril. Grečko sa vyhrážal: vojská dostanú príkaz opäť obsadiť mestá, nebude sa brať ohľad na civilné obyvateľstvo, začne sa so zatýkaním...

     Podarilo sa nám presadiť, aby zmluva definovala okupáciu ako dočasnú. V takom znení sa dostala do Národného zhromaždenia a 18. októbra ju parlament priam v pohrebnej atmosfére schválil. Len štyria poslanci boli proti, desiati sa zdržali hlasovania.

     „Prečo ste hlasovali za zmluvu?“ spýtal sa primár pobúrene. „Mohli ste urobiť gesto, veď aj tak o nič nešlo! Rusi by u nás zostali tak či onak...“ Primár sa nadýchol. „Predstavte si to, hoci len hypoteticky! Nepodpísali ste... Ľudia by pochopili, že na vás tlačili, ale vy ste odolali, vy ste sa zachovali statočne, verný reformám, nezlomený... Aj to by pochopili, že na tej zmluve nezáleží, je to len formalita, Rusi si budú robiť, čo sa im zachce... Vy by ste zostali hrdina! No keďže ste podpísali, tak to ľudia chápali, nuž, takmer ako zradu... Už to začalo ísť dolu kopcom... Milovaný Dubček začal robiť ústupky, ktoré sa nám hnusili... Nie, už to nebol ten istý Dubček, už ho čosi zlomilo...“

     Primárove slová mi sypali soľ do stále nezahojených rán. Vedel som, že ľudia zostali prekvapení, ohromení, nechápali, prečo sme zmluvu podpísali, hoci si uvedomovali zložitosť situácie. Nedorozumenie a nedôvera sa zväčšovali. Ale odstúpiť som nemienil; bol by to útek z boja. A boj ešte nebol prehraný.

     „Nie, ešte som stál vzpriamený,“ povedal som neústupčivo. „Rany boleli, ale nič ma nezlomilo. Bol som odhodlaný bojovať...“

     Príležitosť sa naskytla už na novembrovom zasadaní ÚV KSČ. Predsedníctvo, v ktorom mali väčšinu proreformní politici, vypracovalo návrh uznesenia – toto uznesenie som považoval za veľmi dôležité, pretože nám nechávalo priestor, aby sme pokračovali v kurze nastúpenom po januári 1968. Opakovane sme odsúdili pomery a politické metódy starého režimu; dali sme tým najavo, že sa nechceme vrátiť k praxi Novotného a jeho garnitúry: tým skôr, že práve takéto metódy a takáto prax by sovietskemu politbyru vyhovovala. Trvali sme na ekonomických reformách a argumentovali sme, prečo sú pre československé hospodárstvo nevyhnutné. A to najdôležitejšie: potvrdili sme aktuálnosť Akčného programu pre súčasnú, aj budúcu politiku. Zdalo sa mi, že takýto návrh uznesenia, ktorý sme chceli predložiť predsedníctvu, zachová podstatnú časť reforiem.

     Vo Varšave sa v tom čase konal zjazd poľskej komunistickej strany, na ktorý Poliaci pozvali predstaviteľov komunistických strán – vrátane Brežneva. Zišlo mi na um, že z taktických dôvodov dám návrh uznesenia Brežnevovi prečítať; vedel som, aký je ješitný a bol som si istý, že keď Brežnev návrh schváli, podporia ho aj naši antireformátori. Nevidel som v tom nič zlé, žiadne podliezanie, žiadny alibizmus.

     Urobil som však chybu, to musím priznať, keď som do delegácie okrem Černíka zobral aj Husáka. Myslel som si, že sme už, takpovediac, osvedčené trio, ktoré si vybral Brežnev a že Husák využije svoju čoraz väčšiu autoritu v náš prospech.

     Brežnev si návrh  pozorne prečítal a nemal žiadne námietky. Bol som spokojný, no náhle prišiel Husák s pripomienkou – predtým ma o nej neinformoval! – aby sme do návrhu dali zmienku, že odsudzujeme pravicový oportunizmus. Ako sa dalo čakať, Brežnevovi sa myšlienka zapáčila a trval na tom, aby sme ju do textu zapracovali.

     Nepáčilo sa mi to. Ani trochu. Tieto politické nálepky vždy vo mne vyvolávali nevôľu a podozrenie. Pridobre som sa pamätal na stalinské procesy v Sovietskom zväze, na všetkých tých odsúdených a popravených revizionistov, trockistov, oportunistov, kontrarevolucionárov a neviem ešta akých úchylkárov... Ale keď Černík váhavo súhlasil, nemal som inú možnosť, musel som prikývnuť. Utešoval som sa, že je to predsa len lepšie ako pripustiť, aby sa do návrhu dostal termín kontrarevolúcia. Myslel som, že situáciu u nás to predsa len upokojí.

     Chyba... Rezolúcia narazila na odpor, nesúhlas, vyvolala vlnu protestov.

     „Vzďaľovali ste sa od ľudí, mysliac si, že konáte pre ľudí dobro,“ pokračoval primár. „Len si spomeňte, že vysokoškoláci vstúpili do trojdňového štrajku, že rôzne zväzy, najmä tie intelektuálske, kritizovali novembrové zasadanie ako zradu celej Pražskej jari... A vy ste strácali dôveru! A už nikdy sa vám ju nepodarilo obnoviť...“ Zarazil sa. „Až potom, po dvadsiatich rokoch, po zamatovej revolúcii. A ani to nie u všetkých...“

     „A čo som mal urobiť?“ prerušil som ho podráždene.

     „Mňa sa nepýtajte... Nie som politik, nebol som vo vašej koži. Len si myslím, že ste vtedy mali rezignovať. Už sa zrejme opakujem...“

     Mal som rezignovať... Koľkokrát som na to myslel! A opäť po tom, keď nás asi tri týždne po novembrovom zasadaní zavolal Brežnev na ďalšie rokovanie – do Kyjeva. Aj teraz si sám určil zloženie delegácie: Svoboda, Černík, Štrougal, Husák a ja. Brežnev naznačil, že chce s nami rokovať o našej situácii, no zloženie delegácie predurčovalo, že budeme musieť urobiť ďalšie ústupky.

     Diskusia bola však pokojná, informoval som Brežneva presne v duchu rezolúcie, ktorú sám schválil; náhle sa však prihlásil Štrougal a bez toho, aby ma vopred informoval – ako to predtým urobil Husák! – navrhol, aby sme si urobili poriadok s kádrami na okresnej úrovni. Povedal to len akoby mimochodom, skoro konverzačným a nezaujatým tónom, no Brežnev okamžite pochopil, aký účinný, priam smrtiaci prostriedok dostávajú normalizátori do rúk. Pochopil som to tiež: znamenalo to rozpútať čistky, postupne odstrániť z okresov a potom aj z krajov funkcionárov, ktorí boli oddaní Pražskej jari. Protestoval som, no Husák sa pripojil k Štrougalovmu návrhu a Brežnev od radosti búchal dlaňou o stôl: „To je správne, čo súdruh Štrougal navrhuje!“

     Svoboda ani Černík sa neozvali; márne som oponoval a tvrdil, že stranícke pravidlá to neumožňujú. Nič nepomohlo, Brežnev potvrdil, aby sa začal robiť poriadok s kádrami: reforma bola vážne ohrozená. Už to nebol taktický ústup, ale porážka. Vtedy som vážne zvažoval, že rezignujem...

     „Chcel som položiť funkciu,“ povedal som primárovi. „Bol som blízko k rezignácii. Ale  Smrkovský ma presvedčil, aby som to nerobil. Tvrdil, že keď odídem z funkcie, začnú sa čistky. Vraj, čím dlhšie vydržíme, tým lepšie. Aspoň sa pripravíme na ústup...“

     „To je alibizmus,“ odsekol prchko primár. „Čo vám to pomohlo? O päť či šesť mesiacov ste predĺžili agóniu! A verejnosti ste poriadne poplietli hlavy... Už nevedeli, komu veriť, na čo sa spoľahnúť...“

     Privrel som viečka, akoby som nechcel vidieť, nechcel počuť; až teraz, po rokoch sa mi zdá, že som mal abdikovať. Ktovie, ako by sa situácia vyvíjala...

(Pokračovanie)

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 3. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 4. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 5. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 6. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 7. pokračovanie

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984