Reklama
Reklama

Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (7)

Počet zobrazení: 3481

Čitatelia Slova si môžu v lete na pokračovanie prečítať román spisovateľa Ľuboša Juríka skôr, než vyjde tlačou. Navyše, autor sa podujal na experiment, akýsi interaktívny pokus medzi textom a čitateľmi, ktorí sa môžu k jeho textu vyjadrovať, dopĺňať ho svojimi spomienkami, osobnými zážitkami a pod., ktoré by sa potom – podľa zváženia autora – mohli dostať do definitívnej podoby rukopisu.

Svoje pripomienky, spomienky, námety a príbehy posielajte na e-mail: slovo@noveslovo.sk.

 

dubcek_300_prelinanie.jpg
Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 3. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 4. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 5. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 6. pokračovanie

SÚVISIACE:

Jozef Žatkuliak: Postoje Alexandra Dubčeka k štátoprávnemu vývoju ČSFR v rokoch 1989 – 1992

 

  III. ČASŤ

   1)

     Spisovateľ Bohumil Hrabal, ten úžasný človek, svojrázny autor (a ako sa mi  priznal, môj obdivovateľ) mi pri jednom z našich zriedkavých stretnutí rozprával, ako sa v deň okupácie, 21. augusta 1968, predieral davom ľudí a sovietskych vojakov po Václavskom námestí a už takmer na Můstku stretol jednu svoju známu, vedúcu zahraničného oddelenia nakladateľstva Československý spisovatel, ktorá sa tvárila zmätene a nešťastne a vedľa nej kráčal starší muž, ktorý bol ešte nešťastnejší a zmätenejší. Vedúca oddelenia sa potešila, keď v tom virvare stretla Hrabala a hovorí mu – tak on sa chce ísť pozrieť k rozhlasu, na Vinohradskú ulicu, ale tam je to veľmi nebezpečné, tam sa najviac bojuje, Rusi strieľajú do ľudí, vraj je tam veľa mŕtvych a on, ukázala na staršieho muža, to chce vidieť na vlastné oči, zažiť to, aby mohol o tom písať, pán Hrabal, to je slávny nemecký spisovateľ Heinrich Böll, držiteľ Nobelovej ceny a ja sa bojím, vravela tá vedúca, že sa mu niečo stane: viete si predstaviť, aká by to bola tragédia, aké nešťastie, keby sa svet dozvedel, že pri sovietskej okupácii zahynul v Prahe držiteľ Nobelovej ceny Heinrich Böll? Nikdy by som si to neodpustila, on si však nedá povedať, ale ja tam s ním nejdem, bojím sa, zažila som okupáciu Prahy počas vojny nemeckými vojskami, protektorát, potom ma vzali do Terezína, veď  zaiste viete, že som Židovka... A tak sa Bohumil Hrabal aj s Heinrichom Bollöm vracali hore Václavským námestím smerom na Vinohradskú, vedúcej oddelenia sa uľavilo a stratila sa v dave smerom na Národní třídu, kde bolo nakladateľstvo aj predajňa kníh nakladateľstva Československý spisovatel; do okien zahraničného oddelenia bolo namierené delo, ktoré zaujalo palebnú pozíciu pred Uršulínkami a nikto si nemohol byť istý, či delo nevystrelí. Heinrich Böll hovoril Hrabalovi s plačlivým výrazom v tvári, mein lieber Bohumil, včera sme rokovali v tej budove s českými spisovateľmi a teraz do okien mieri ruské delo... Predierali sa pomedzi ľudí, medzi vojakmi a gazíkmi, Böll upozorňoval Hrabala, pozrite sa na tých vojakov, celí sú zablatení, akoby prišli z fronty, možno ani netušia, na čo sem prišli... Hore a dole námestím prúdili húfy ľudí, skupina mladíkov niesla zakrvavenú československú zástavu, na námestie sa tlačili ďalší z bočných uličiek, bolo počuť streľbu, krik, nadávky, spev... Ľudia kričali: Nech žije Dubček, nech žije Svoboda! Prišli až k soche svätého Václava, dav do nich strkal, tlačil ich smerom k múzeu a Böll len vzdychal, Jesus Maria, Jesus Maria, beda premoženým... Odkiaľsi z vrecka vybral zložený papierik, v ktorom mal biely prášok, boli to nejaké sedatíva na upokojenie, sypal si ten prášok do úst, posypal si bradu, košeľu, aj sako, pripadal mi, vravel Bohumil Hrabal, ako ukrižovaný sedliak. Vinohradská ulica bola zablokovaná skríženými tankami, nebolo tam tak veľa ľudí ako na námestí; aj priamo pred budovou rozhlasu bola dva tanky, jeden začal horieť a ruskí vojaci ho hasili kabátmi a dekami. Pred budovou rozhlasu bola veľká mláka krvi, niekoľko  polámaných a pošliapaných kvetov, zakrvavená zástava, ale ruskí vojaci boli pokojní, takmer ľahostajní, dvaja dôstojníci sa snažili debatovať s rozčúlenými mladými ľuďmi... Jeden tank zabral pásom, železo rinčalo, kĺzalo po dlažbe: Hrabal aj s Bollöm vbehli do predajne s nábytkom, stúpali po rozbitom skle, medzi rozmlátenými stolíkmi a skriňami a Böll rozprával Hrabalovi, že bol ako vojak na východnom fronte, došiel ako vojak až na Krym a potom zase naspäť pred tlakom Červenej armády, až ho zajali v Kolíne nad Rýnom a pol roka strávil v zajatí. A teraz, mein lieber Bohumil, sa tieto tanky opäť pohnú na západ a zastavia sa až v Kolíne nad Rýnom, tam ja bývam, píšem... a zase si nasypal do úst biely prášok.

    Heinrich Böll sa potom snažil niečo vysvetľovať mladému chlapcovi pri ruskom tanku, ale ten mu nerozumel, tak sa obaja, aj s Hrabalom, opäť vrátili do rozbitého obchodu s nábytkom a tam sa rozhovor akosi pozvoľna zvrtol na ruskú literatúru, Böll hovoril o Dmitrijovi Karamazovovi, Hrabal s ním súhlasil, že Miťa Karamazov je aj jeho hrdina, ale aj knieža Myškin a Stavrogin, Böll medzi tým rozostrieľaným sklom a nábytkom tvrdil, že jeho odchoval Anatolij Pavlovič Čechov...

     Vrátili sa späť na nepokojné Václavské námestie, predrali sa cez davy ľudí a vojakov až na Vodičkovu ulicu a našli otvorenú reštauráciu Jáma, na stoloch svietili iba sviečky, prúd bol vypnutý, pivo však čapovali. Tak si objednali dve pivá, ale Böll si len usrkol a postrčil pohár Hrabalovi, aby ho dopil, že on má zničenú pečeň a bude piť len limonádu a opäť si nasypal do úst biely prášok, ten mu ako riedky sneh padal na kolená... Hrabal vypil dve pivá a Böll stále rozprával o tom, ako raz ruské vojská dorazia k Rýnu, pretože, mein lieber Bohumil, my sme začali totálnu vojnu a teraz sa nám totálna vojna vracia... Hovoril o tom, že sa včera stretol s predsedom Zväzu československých spisovateľov Goldstückerom a básnikom Pavlom Kohoutom a tam, do tých okien, za ktorými sedeli, teraz mieri ruské delo. Pavel Kohout spomenul stretnutie s ruským básnikom Jevtušenkom, ktorý sa ho vraj povýšenecky spýtal, koľkože nás je miliónov a keď mu Kohout odpovedal, že štrnásť, tak Jevtušenko podotkol, že v takom prípade nemôžeme robiť samostatnú politiku. A Böll zase nariekal, že v Norimbergu nesúdili iba zločincov a pohlavárov Hitlerovej moci, ale celý národ... Potom sa zase tlačili medzi protestujúcimi a okupačnými vojakmi až do hotela Alcron, kde bol Heinrich Böll ubytovaný a tam sa rozlúčili... A odvtedy, vravel mi Hrabal, som stále čakal, že prídu po mňa, čakal som ich na chalupe v Kersku, že sa v dlhej aleji zjaví auto a vystúpia z neho chlapi v dlhých kabátoch, aby ma zatkli, odviedli a zatvorili. Zakázali všetky moje knižky, nemohol som nikde publikovať, ale písal som ďalej a tŕpol som, kedy ma zatvoria, ale nechodili, až prišli, keď som mal narodeniny, oslavovali sme  v Kersku, v hostinci v Hájenke, mal som jubileum a tak na veľkú radosť mojej ženy prišli kamaráti, známi, maliari, redaktori, odstavení spisovatelia, prišiel aj  filozof Kosík a potom dokonca aj bývalý predseda parlamentu Josef Smrkovský, hostinský a hostinská roznášali rezne so zemiakovým šalátom, nalievali pálenku a víno, čapovali pivo a všetci sa náramne bavili a všetci vedeli, že to delo, čo kedysi v Prahe mierilo do okien nakladateľstva Československý spisovateľ, mieri teraz na Hájenku a že sa niečo musí stať...

      Aj sa stalo, rozprával mi Hrabal, práve keď sme rozkrojili veľkú tortu s nápisom „slávnemu spisovateľovi“ a keď sa Smrkovský s nami lúčil, pretože bol chorý, dorazili k Hájenke tri volgy a vyskákali z nich policajti v kožených plášťoch, obsadili všetky dvere, prvého kontrolovali Smrkovského, ktorý už sedel v aute, ale toho hneď pustili, pretože veliteľ zásahu povedal, súdruh Smrkovský, vy nepotrebujete občiansky, pod vami som slúžil, ešte keď ste boli ministrom, môžete ísť... Ale ostatní sa museli legitimovať a nahlásiť svoje mená, len maliar Marysko odvrkol, prečítajte si to, meno mám v občianke napísané a keď neviete čítať, nech vám to prečíta ten druhý... Muži v kožených plášťoch prehľadali celú Hájenku, pozapisovali si mená všetkých kamarátov a známych, zhabali plagát, na ktorý maliar Hégr namaľoval nápis: Nech žije Bohumil Hrabal, slávny český škrabal... A bolo po slávnych narodeninách.

     2)

     21. august 1968

     Začalo sa to tým, že sme sa s Barborou pohádali. Totiž, nepohádali sme sa, len ja som ju chcel pomilovať a ona sa nechcela dať. Skúšal som to na ňu v podchode činžiaku, kde bývala, ale bránila sa, že by niekto mohol prísť, veď stále chodia nejakí ľudia, jej susedia a čo by povedali, keby ju tam niekto uvidel. Tak som jej navrhol, aby sme chvíľu počkali, veď je už jedenásť hodín, čoskoro všetko stíchne, alebo aby sme išli do neďalekého parku a tam sa pomilovali na lavičke, urazila sa, odstrčila ma od seba a bez pozdravu vybehla hore schodmi. Ja blbec, mal som byť miernejší, ale bol som nadržaný a hrozne ma rozpálila. Tak som sa vliekol domov nočnou Prahou, išiel som pešo, aby som to rozchodil. Bolo teplo, taká tá krásna pražská noc, len na oblohe hučali nejaké lietadlá, akoby sa chystali ďalšie manévre. Chcel som sa zastaviť niekde na pivo, ale všetko už bolo zatvorené, tak som prišiel domov. Ľahol som si, v posteli som si chcel trochu počítať, mám rozčítanú knižku Alberta Camusa Mor. Nemohol som sa sústrediť, myslel som na Barboru, nežne aj nahnevane. Aj som tak zaspal, otvorenú knihu na bruchu. Zabudol som zhasnúť nočnú lampu. Zobudilo ma vyzváňanie telefónu, chvíľu som nechápal, čo sa deje, takto v noci nikto nevolal, ani mňa, ani otca. Zľakol som sa. Barbora! pomyslel som si. Niečo sa jej stalo. Utekal som, ešte napoly spiac, k telefónu. Bola to naozaj Barbora. Vzlykala. Rusi. Rusi nás obsadzujú. Tanky sú v Prahe, sú všade...

                                                           x   x   x                              

      V tom okamihu sa všetko vo mne zrútilo, akoby som padal sám do seba. Keď na tie okamihy spätne myslím, neviem si spomenúť na detaily: bol som paralyzovaný. Viem len, že som zašomral: „Tak mi to predsa urobili...“

     Černík vysvetľoval: „Minister Dzúr bol vo svojej kancelárii prakticky zatknutý dvomi sovietskymi dôstojníkmi. Jediné, čo mu povolili, bol telefonát mne...“

     Zišlo mi na um, že by som prečítať list, ktorý mi poslal Brežnev. Bol to nezmyselný nápad. „Mám v taške posledný Brežnevov list! Prisahám, že som to ani len netušil... Ani slovom nič nenaznačil!“

     Myslím, že ma nikto nepočúval. Všetci boli zaskočení, zmätení, šokovaní. Kriegel sa osopil na Biľaka: „To je zrada!“

     Aj Biľak bol zmätený, hoci naisto vedel, čo sa chystá a aký bude priebeh okupácie. No náhle akoby si uvedomil celú vážnosť situácie a ťarchu zodpovednosti. „Tak ma lynčujte!“ kričal hystericky. „Lynčujte ma! Prečo ma nezabijete?“

     Ani po rokoch, ani s odstupom času, si celkom presne nepamätám, ako som reagoval, viem len, že som bol chvíľu úplne paralyzovaný, neschopný pohybu, neschopný myšlienky. Až keď som sa otriasol, snažil som sa koncentrovať a utriediť myšlienky. Počul som Mlynářa, ktorý nám oznamoval, že sa rozhodol abdikovať na funkciu člena sekretariátu. Akosi podvedome som sa k nemu pridal:

     „Odstúpim z funkcie! Všetko sa skončilo...“

     Šimon ma dosť nezdvorilo zahriakol: „Saša, neblbni! Radšej zavolaj Brežneva a dožaduj sa vysvetlenia!“

     Nemalo zmysel volať Brežneva; telefonát by už tanky nezastavil. „Veď on sa sám ozve,“ zašomral som.

     Smrkovský sa snažil upokojiť situáciu. „Musíme zachovať pokoj. Pred chvíľou som hovoril  s prezidentom republiky. Čoskoro sem príde...“

     Nemohol som sa ubrániť slzám, cítil som, že mi stekajú po lícach. „Toto mi urobili...! Mne, ktorý celý život zasvätil spolupráci so Sovietskym zväzom...To je pre mňa životná tragédia!“

     Opäť som si spomenul na Brežnevov list a keď som utíšil seba aj prítomných, som ho predsa len prečítal: naozaj v ňom nebolo nič, čo by sme mohli považovať za varovanie, ani len náznak, že sa chystá invázia. Brežnev opakoval predošlé výhrady, sťažoval sa na protisovietske články v našich novinách, dokonca sa hneval na karikatúry uverejnené v našej tlači. Kriegel posmešne poznamenal, že v druhej polovici dvadsiateho storočia sa nevedú vojny kvôli karikatúram...

     Kriegel sa nás snažil povzbudzovať: „Nikto nesmie rezignovať! Boli sme riadne zvolení, ľudia očakávajú, že ich budeme viesť!“

     Situácia sa trochu upokojila, ak také slovo vôbec možno použiť. Čoraz nástojčivejšie som si začínal uvedomovať osobnú zodpovednosť za to všetko, čo sa stalo. Musel som konať. Navrhol som, aby sme prijali spoločné vyhlásenie, v ktorom bude náš postoj k situácii, naše rozhorčenie, odsúdili agresiu, ale aj varovali proti odporu a zbytočnému krviprelievaniu. Členovia ústredného výboru súhlasili a tak sme poverili Císařa a Mlynářa, aby pripravili vyhlásenie predsedníctva.

     „Malo by tam zreteľne stáť, že obsadenie Československa sa udialo bez vedomia prezidenta, ústredného výboru a vlády,“ navrhoval Smrkovský. Ak to tam nezdôrazníme, ľudia si budú myslieť, že sme o tom vedeli, alebo že sme ich dokonca pozvali...“ Potom sa obrátil na Biľaka: „Alebo si o tom vedel?“

     Pridal sa aj Kriegel: „Nepozval si ich náhodou ty?“

     Biľak mlčal, tváril sa urazene.

     Chcel som sa telefonicky spojiť s Červonenkom, ale ľuďom z môjho sekretariátu sa to nepodarilo. Červonenko nedvíhal.

     Všimol som si, že v miestnosti chýba Alois Indra. Rozčúlilo ma to. Dôrazne som žiadal, aby ho našli a zavolali späť na rokovanie. Nechcel som, aby chýbal, keď sa bude hlasovať o vyhlásení; nech sa vyfarbí, nech zaujme stanovisko, hoci on hlasovať nemohol...

     Čosi viac ako po polhodine prišiel do budovy ústredného výboru prezident Svoboda. Bol veľmi pokojný, až podozrivo pokojný. „Tak už sú tu,“ povedal a ani sa v hlase nesnažil zamaskovať akúsi trpkú satisfakciu.

     „Ty si ich pozval? Ty si o tom vedel?“ oboril sa na neho Smrkovský.

     Prezident sa zháčil, akoby si až teraz uvedomil, aká je na predsedníctve nálada. „Ja som ich nepozval!“ zvolal pobúrene.

     Minister zahraničných vecí ZSSR Andrej Gromyko poslal veľvyslancovi Červonenkovi depešu, podľa ktorej mal informovať prezidenta Svobodu o invázii; v depeši bol aj návrh upokojujúceho Svobodovho vyhlásenia pre československú armádu.

     „O pol dvanástej mi volal Červonenko,“ vysvetľoval prezident. „Žiadal ma o okamžité prijatie, že má pre mňa naliehavú správu. Prišiel za pár minút... Oznámil mi, že armády piatich krajín prekročili naše hranice a do rána budeme obsadení. Tvrdil mi, že intervenčné vojská prišli na žiadosť štátnych a straníckych predstaviteľov Československa. Povedal som mu, že sme o žiadnu pomoc nežiadali a že to bude pre nich veľká hanba. Všetkých sa nás to dotklo a problémy by sa určite vyriešili aj bez vojsk...“

     Vyhlásenie, ktoré skoncipovali Mlynář s Císařom, bolo hotové tesne pred jednou hodinou v noci. Prezident už vopred varoval: „Nemali by tam byť žiadne silné slová...“

     Kriegel sa ohradil: „To nemôžeme ani protestovať? Ľud vie, že je to akt znásilnenia... Každé slovo vyhlásenia vojde do dejín!“

     Vyzval som Mlynářa, aby vyhlásenie prečítal.

     Hlas mal vzrušený, zachvieval sa, ruky sa mu mierne triasli.

     „Všetkému ľudu Československej socialistickej republiky!

     Včera, dňa 20. augusta o 23. hodine, prekročili vojská ZSSR, Poľskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky štátne hranice ČSSR. Stalo sa to bez vedomia prezidenta republiky, predsedu Národného zhromaždenia, predsedu vlády i prvého tajomníka ÚV KSČ a týchto orgánov. Predsedníctvo ÚV KSČ v týchto hodinách zasadalo a diskutovalo o prípravách na XIV. zjazd strany. Predsedníctvo apeluje na všetkých občanov našej republiky, aby dodržiavali pokoj a nekládli odpor ozbrojeným silám, ktoré prichádzajú, pretože obrana našich štátnych hraníc je teraz nemožná. Preto ani naša armáda, bezpečnostné sily alebo ľudové milície nedostali príkaz brániť vlasť.

     Predsedníctvo je presvedčené, že tento akt protirečí nielen všetkým zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi, ale aj základným normám medzinárodného práva. Všetci vedúci činitelia štátu, KSČ a Národného frontu ostávajú vo svojich funkciách , do ktorých boli ako predstavitelia ľudu a členovia svojich organizácií zvolení podľa zákonov a iných ustanovení platných v ČSSR. Ústavní činitelia okamžite zvolávajú zasadanie Národného zhromaždenia, vlády republiky predsedníctvo ÚV KSČ zvoláva plenárne zasadnutie ÚV KSČ, aby rokovali o situácii. Podpísané: Predsedníctvo ÚV KSČ.“

    Ešte kým sa začala diskusia, Biľak podporovaný Kolderom, Rigom a Švestkom si vyžiadali krátku prestávku, aby sa vraj mohli poradiť.

     Keď som oveľa neskôr, po rokoch, čítal úryvky z Biľakových pamätí, dozvedel som sa, čo som vtedy len tušil: že chceli získať čas.

     „Podvedome som veril,“ píše Biľak, že do zasadačky predsedníctva náhle vkročí major alebo plukovník sovietskej armády a vzrušeným hlasom oznámi, že na základe žiadosti a záväzku rokovaní v Bratislave prišli splniť svoju internacionálnu povinnosť. Tým by odpadol aj problém diskutovať o Mlynářovom návrhu. Ale prestávka sa predĺžila a major nikde... Nemali sme pripravené varianty. Stačilo zavolať pár verných a zodpovedných pracovníkov z aparátu ÚV KSČ, ktorých bolo v tom čase v budove dosť a postaviť ich pred zasadačku a nikoho z pravičiarov nepustiť von...“

     Začala sa diskusia, zdĺhavá a nervózna. Biľakova skupina diskusiu zámerne naťahovala.

     Biľak namietal: „Takáto formulácia vyvolá odpor občanov a príde k nepredvídateľným činom...“

     Ale väčšina diskutujúcich s vyhlásením súhlasila. Dal som hlasovať.

     Vasil Biľak v pamätiach píše: „Žil som v nádeji, že nakoniec, keď sa bude hlasovať, predsedníctvo takéto vyzvanie k československému ľudu neprijme. Bohužiaľ, Barbírek a Piller podľahli strachu a nehlasovali s nami. Za vyhlásenie hlasovali Dubček, Barbírek, Černík, Kriegel, Piller, Smrkovský, Špaček. Proti hlasovali Biľak, Kolder, Švestka a Rigo. Ostatní, ako súdruhovia Jakeš a Indra, nemali hlasovacie právo.“

      Asi o štvrť na dve v noci sme telefonicky oznámili text vyhlásenia Československému rozhlasu a zhruba o pätnásť minút rozhlas začal text vysielať; hlásateľ Fišer prečítal iba prvú vetu, pretože na pokyn riaditeľa Ústrednej správy spojov Karla Hoffmanna bol vyradený vysielač na stredných vlnách. Lenže kolaboranti zabudli na rozhlas po drôte a tak sa vzápätí o vyhlásení dozvedela celá republika.

     Snažili sme sa pokračovať, snažili sme sa urobiť čo najviac, čo bolo v tej chvíli možné; prijali sme ešte rozhodnutie o zvolaní schôdze ÚV KSČ do hotela Praha, kde sme chceli prerokovať budúcu situáciu. Tým sme skončili. Niektorí rýchlo odišli: Biľak, Kolder, Švestka, Indra, Voleník a Rigo, Černík išiel do budovy vlády, aby sa pokúsil zvolať ministrov, prezident Svoboda sa vrátil na Hrad. Zo zasadačky sme prešli do mojej pracovne,  zostalo nás len niekoľko: Smrkovský, Špaček, Šimon, Kriegel, Mlynář, Sádovský, Slavík, Barbírek, ale aj Jakeš s Kapekom. Premýšľal som o tom, že dám zvolať veľký protestný tábor ľudu a prihovorím sa občanom Československa; vzápätí som si však uvedomil, že by mohli nastať konflikty medzi okupačnými vojakmi a Pražanmi. Nemalo to zmysel.

     Smrkovský zavolal do budovy ústredného výboru svojich spolupracovníkov z parlamentu a dal im úlohu, aby zvolali Národné zhromaždenie, ktoré odsúdi agresiu. Potom B. Šimon navrhol, aby sme zvolali poradu delegátov XIV. zjazdu KSČ, ak by nám okolnosti znemožnili organizovať zjazd, mal sa tejto aktivity ujať Mestský výbor KSČ v Prahe. Bol to rozumný návrh. Zakončil som diskusiu slovami: „Tak to spusťte!“

     Volala mi manželka z nemocnice; trochu ma to zaskočilo, aj zahanbilo; v tom chaose, zmätku a napätí som na rodinu nemyslel. Spýtal som sa jej, ako sa jej darí či ju netrápi žlčník. Mala o mňa starosť, na žlčník nemyslela; naliehala, aby som odišiel z budovy ústredného výboru a schoval sa, pretože tam nie som v bezpečí. „Čo tam po mojom žlčníku! Dávaj si na seba pozor...“

     Snažil som sa zostať pokojný. „Všetko zničili, všetky obete boli zbytočné...Nemal som brať túto funkciu! Už niet za čo bojovať...“

     „Práve teraz musíš bojovať,“ nabádala ma Anka. „Musíš vydržať..! Musíš si veriť!“

     Obával som sa o synov.

     „Peter je v Egypte, ešte asi nevie, čo sa stalo,“ upokojovala ma manželka „Paľko bol na tréningu karate a pre istotu zostal spať u priateľa Fera Šebeja. Postaraj sa o Miška, daj na neho pozor...“

    „Dúfam, že sa čoskoro uvidíme...“

     Najmladší syn Michal býval so mnou v Prahe; poslal som šoféra Jožka Brinzíka, aby sa išiel pozrieť do nášho domu v Tróji. Brinzík mi neskôr povedal, že keď prišiel k nášmu domu, tak ho zastavili sovietski vojaci a až keď ho prezreli, tak ho pustili ďalej. Kuchárka mu oznámila, že Miška odviedli naši rodinní priatelia Bortelovci: tam sa niekoľko dní skrýval. Až keď začali premávať vlaky, Brinzík ho odviedol do Bratislavy.

     Josef Špaček sa chcel spojiť s kanceláriou predsedu vlády, musel som s ním hovoriť, spýtať sa, ako postupujú spojenecké vojská. Špaček mi však oznámil, že Černíka odviedli sovietski vojaci.

     Situácia sa ešte viac dramatizovala.

     Zvonil telefón, zdvihol ho Smrkovský. „Bratislava... volá Husák!“

     „Zvrátil som situáciu!“ kričal vzrušene. „Predsedníctvo viedol Hruškovič a najprv schválili pomerom šesť ku štyrom vstup spojencov! Vraj im ktosi poslal telegram, že v Prahe ste prijali stanovisko, ktoré odobrilo inváziu! Ale potom prišlo ďalekopisom vaše vyhlásenie, hneď mi volal Pavlenda... Pršiel som na Hlbokú, ich stanovisko som odsúdil! To je dýka do chrbta! Tak sa spamätali, ten pôvodný dokument odvolali a pripojili sme sa k vášmu dokumentu. Šaňo... som s tebou, s tebou stojím a padám...“

     Neskôr mi o situácii na predsedníctve ÚV KSS v Bratislave rozprával Anton Ťažký.

     Narýchlo zvolané zasadanie sa začalo po polnoci, po uliciach mesta už rachotili tanky. M. Hruškovič, ktorý zastupoval Biľaka, hneď na úvod povedal, že obsadzovanie Československa sa deje na pozvanie predsedníctva ÚV KSČ, vlády, Národného zhromaždenia a prezidenta. Žiadal ostatných, aby sa vyjadrili. So stanoviskom Hruškoviča súhlasili tajomníci J. Janík a M. Pecho, Ondrej Klokoč sa zachoval alibisticky: „To sa nemalo stať! Ale čo sa stalo, už sa neodstane...“

     Anton Ťažký nesúhlasil, ohradil sa, intervenciu spojencov odsúdil a postupne sa k nemu pridávali ďalší členovia slovenského predsedníctva – J. Zrak, M. Sedláková, V. Pavlenda, S. Falťan a R. Harenčár. Vôbec sa nehlasovalo, ako tvrdil Husák: prišiel totiž ďalekopis z Prahy so schváleným vyhlásením ÚV KSČ. Najprv si ho prečítal Hruškovič a mlčky ho odovzdal Ťažkému; po jeho prečítaní sa Ťažký nahneval:

     „Naša diskusia je zbytočná! Súdruh Hruškovič nechcel ďalekopis prečítať, pretože je v rozpore s tým, čo nám povedal na úvod rokovania... Hráte na nás habaďúru? Čo si myslíte, že sme sopľaví chlapci? Viete si predstaviť, aké to môže mať následky? Najradšej by som vzal mokrú handru a vyobšíval vás okolo uší..!“

     Keď prišiel na zasadanie Husák, už bolo o všetkom rozhodnuté.

     Po nástupe normalizácie ten istý Husák bezohľadne odstavil všetkých, ktorí sa postavili za vyhlásenie predsedníctva ÚV KSČ – Ťažkého, Zraka, Sedlákovú, Pavlendu, Falťana aj Harenčára. Naopak, Hruškovič, Pecho, Janík, ba aj Klokoč úspešne pokračovali vo svojej normalizačnej politickej kariére.

     Nezostávalo nám nič iné, len čakať čo sa bude diať. Občas som sa pozrel na telefón, akoby som chcel počuť vysvetlenie od Brežneva, alebo Červonenko; no nikto už nevolal. Telefóny boli hluché. Smrkovský ma varoval: „Počúvaj, Sáša! Keď zatkli ministra obrany, nám zostávajú len minúty... Máme zodpovednosť!“

     „Práve preto, že mám zodpovednosť, tu musím zostať...“

     Vyšiel som z mojej pracovni, chodil som  po dlhých chodbách „baraku“ (tak volali budovu ústredného výbor strany), stretával som veľa pracovníkov aparátu, ktorí tu zostali s nami. Premýšľal som, či naozaj nemám poslúchnuť Smrkovského a odísť, niekde sa skryť.

     Utiecť? Skryť sa? Tým by som poprel všetko, čomu som veril, tým by som potvrdil, že sa ich bojím, že som pochybil, že majú pravdu, aby ma zastavili a odstavili... Nie, nesmiem sa skryť, nesmiem sa zbaviť zodpovednosti, musím vydržať, ako mi povedala Anka, musím si veriť..! Nech už sa stane čokoľvek!

     Pred budovou ústredného výboru sa začínali zhromažďovať ľudia. Bolo ich čoraz viac, mali v rukách štátne vlajky, kričali Dubček, Dubček! Spievali štátnu hymnu, spievali Internacionálu. Obloha sa chvela, vari každú minútu prelietalo nad nami lietadlo.

     Stáli sme so Smrkovským pri otvorenom okne a videli sme, ako pred budovu prišla čierna volga bez poznávacích značiek a vzápätí za ňou kolóna tankov a obrnených vozidiel; ľudia, ktorí stáli pred budovou sa len neochotne rozostupovali, podaktorí zostali nechápavo stáť alebo sa rozhodli zastaviť postup vojakov. Vtedy sa ozvala streľba: priamo pred našimi očami zasiahla dávka zo samopalu mladého človeka. Padol mŕtvy a vzápätí ležal v mláke krvi. Ľudia sa rozutekali.

     Hľadel som ako omráčený na tú krvavú scénu, videl som vojakov, ako vyskakujú z tankov a transportérov, ako vbiehajú do budovy. Smrkovský skočil k telefónu a na kohosi zúrivo kričal, že pred budovou zabili nevinného človeka, aby vojaci prestali so zabíjaním. Myslel som si, že volá Červonenkovi, no vzápätí som si uvedomil, že hovorí po česky a veľvyslanec po česky nevedel. Komu volal, neviem...

     Keď začalo svitať, vojaci vedení niekoľkými dôstojníkmi vtrhli do budovy.

                                                           x   x   x

     21. august 1968, večer a noc

      Dlhý deň, akoby bez konca. Už je večer a už je noc. Mám hlad, nič som nejedol.

     Keď mi zavolala Barbora, zostal som ležať na posteli, neviem, ako dlho som tak ležal, aby som strávil tú šialenú správu, ten nezmysel, že nás obsadzujú Rusi, že v uliciach sú tanky... Napadlo mi, že zobudím otca, ale hneď som tú myšlienku odvrhol, nič by som tým nevyriešil, len by sa vydesil, mohlo by sa mu niečo stať. Bude mať ešte čas, aby to strávil. Alebo nestrávil. Neležal som však dlho, pretože keď som sa pozviechal, obliekol a vybehol von, bola ešte noc, neviem, koľko bolo hodín. Naša ulica bola pustá, nič sa nehýbalo, dokonca som si v akomsi vnútornom zmätku pomyslel, že všetko je prelud, nič sa nestalo a Barbora si zo mňa vystrelila. Lenže vo vzduchu čosi tlmene hučalo, povetrie sa chvelo, akoby sa na Prahu znášal nejaký netvor. Rozbehol som sa, utekal som, ani som si neuvedomoval, kam bežím, keď som vybehol z našej ulice, utekal som na Václavák. Tam už sa zhromažďovali ľudia, boli akýsi zmätení, neistí, neveriaci, podaktorí držali pri hlave tranzistoráky a načúvali, šírili sa správy, že na letisku pristávajú okupačné lietadlá a z nich sa sypú tanky s vojakmi, že zo severu idú poľské jednotky, z Ukrajiny a z Maďarska sa na Slovensko tlačia ďalšie vojská. Predral som sa až k soche svätého Václava, na podstavec vyliezli odvážlivci, mávali zástavami, držali transparent. Potom zrazu akoby všetko stíchlo, niekto vykríkol, obnovili vysielanie, rozhlas vysiela! Tak som pritisol hlavu k nejakému staršiemu pánovi, ktorý mal tranzistorák, aby som počul, čo vysielajú. Hlásateľ po chvíli prečítal vyhlásenie. Už nikto nepochyboval. Nikto ich nevolal, je to okupácia. Rozhlas je obkľúčený, nevedia, ako dlho budú vysielať. Akoby na potvrdenie, že je to tak, sa niekde celkom blízko ozvalo rachotenie tankov a potom bolo počuť výstrely, neviem, či to boli samopaly, alebo čosi horšie, možno guľomety, či delá tankov. Utekal som, so mnou veľa ľudí, smerom k múzeu a potom k rozhlasu. Tam stálo šesť tankov, blokovali Vinohradskú, hlavne mierili na budovu. Krížom cez cestu boli ako barikády postavené autobusy, niekde za nimi horelo nákladné auto, stúpal odtiaľ hustý čierny dym. Asi od pneumatík. Rýchlo sa rozšírila správa, že pred budovou ústredného výboru zastrelili Rusi nejakého mladíka. Na chodníku bola krv, niekto vraj na tú mláku položil kvety. Kvety? pomyslel som si, kde tak zavčasu ráno zohnali kvety? Potom ale nejaký dôstojník dal pokyn, aby tú krv vojaci zmazali. Na chodník nabehol tank a pásom rozryl asfalt, vyryl plytkú jamu, krv zmizla, aj kvety. Aj kvety. Zišla mi na um pesnička Marlen Dietrichovej: Povedz mi, kde kvety sú, kde ich hľadať má-a-me...

     Preblesklo mi hlavou: je koniec kvetov. Hippies sú pochovaní. Make love not war.

     Pretlačil som sa až k rozhlasu. Pri vstupe do budovy stáli ruskí vojaci, na tvárach im bolo vidno, že sú unavení, ale zmätení. Akoby nevedeli, kde sú a prečo sem prišli. Niektorí ľudia sa s nimi pokúšali hovoriť, starší chlapík čosi vysvetľoval poddôstojníkovi, ten iba nechápavo krútil hlavou. Jedna žena plakala. Na budovu oproti rozhlasu skupinka chlapcov lepila plagáty a maľovala heslá. Opäť sa ozvala streľba a ľudia sa rozpŕchli. Utekal som sa skryť do obchodu s nábytkom, ktorý mal porozbíjané výkladné skrine a na chodníku, aj v predajni, boli na zemi črepiny skla. Zase bolo počuť krík, rinčanie pásov, potom prenikavý nárek a plač. Pomyslel som si, že niekoho zranili a že by mu bolo treba pomôcť. Treba ho ošetriť. Akosi podvedome som sa rozbehol k miestu, odkiaľ sa ozývali stony, nedbal som, že aj mňa by mohla zasiahnuť nejaká guľka. Áno, vo chvíli, keď si píšem tento denníček a keď nad tým teraz premýšľam, bolo to podvedome, akoby som v sebe prebudí poznanie, že som medik, že študujem medicínu a raz by mal byť zo mňa lekár. Oproti rozhlasu sedel na chodníku mladík,, opieral sa o múr domu, hlava mu odkväcla na prsia. Bol zranený, pod ním sa tvorila mláčka krvi. Okolo neho stáli ľudia, ale nikto mu nevedel pomôcť. Prestrčil som sa pomedzi tých ľudí, čosi som zakričal, nech ma k nemu pustia, že som medik, skúsim mu pomôcť. Ihneď sa rozostúpili, cítil som, že mi veria, vlastne ani nemali inú možnosť, len veriť niekomu, kto kričí, že chce pomôcť. Ale veľmi som mu pomôcť nemohol, mal prestrelené pľúca a už stratil veľa krvi. Ešte dýchal, no prestal stonať, telo sa mu zachvievalo. Veľmi rýchlo prišla sanitka, mala zapnutú sirénu, auto kľučkovalo medzi rozbitými autami, tankami, zástupom ľudí. Sovietski vojaci ju nechali prejsť, dokonca dvaja jej uvoľňovali cestu. Šofér aj druhý zdravotník vytiahli zo sanitky nosidlá a opatrne na ne položili raneného. Pomáhal som im. Vtedy som si ho všimol, uvedomil som si, že toho saniťáka poznám, bol z nemocnice Na Františku, tam som chodieval na prax, tam sme robili pitvy a občas som si chodieval privyrábať na nočné služby na pohotovosť. Saniťák sa volal Jindro. Aj on ma spoznal a zrúkol na mňa: „Naskoč si, budeme ťa potrebovať!“

     Posadil som sa dozadu k ranenému. Sanitka musela cúvať, aby sa dostala zo zatarasenej Vinohradskej, potom sme okľukou obišli Václavák a zišli dolu k Vltave. Všade už boli tanky, nákladné autá s vojakmi, transportéry, davy ľudí. Prezrel som ranenému vrecká, aby som mohol v nemocnici ihneď nahlásiť jeho totožnosť, našiel som občianku: bol to Jaroslav Krahulec, ročník 1948. V tomto roku mal dvadsať.

     Nemocnica Na Františku je komplex starých budov na nábreží Vltavy v centre Prahy, veľmi starých, veď ju zakladal Karol IV. v štrnástom storočí. Nemocnica nemá ktovieakú povesť. Lepšia je tá na Karláku, naša  fakultná, kam chodíme na semináre a cviká. Ale teraz to je jedno. Vyložili sme raneného na urgentnom príjme a Jindro sa ma spýtal, či by som im nepomohol, nemajú dosť ľudí a stále hlásia nejaké prípady. Bez váhania som súhlasil.

     Šofér mi ponúkol z termosky kávu a kým som ju dopil, vyplašená sestrička nám prišla povedať, že pred rozhlasom je ďalší vážne zranený a že Jaroslav Krahulec podľahol zraneniu. Nemali sme kedy premýšľať. Sanitka sa vracala k rozhlasu po tej istej trase, uvedomil som si,, že by nemalo zmysel predierať sa Václavákom, šofér to tiež rýchlo pochopil a hľadal bočné cestičky, aby sa vyhol vojakom. Aj tak nám trvalo dosť dlho, kým sme sa dostali na Vinohradskú. Nemal som hodinky, nevedel som, koľko je hodín, ale deň už pokročil, slnko hrialo. Tam sa situácia zdramatizovala, pribudlo ľudí, horeli tri autá, horel aj sovietsky tank, na ceste boli rozbité kusy áut, omietka, rozbité sklo. Na zemi ležal zranený sovietsky vojak, skrúcal sa, držal sa za brucho, uniformu mal zakrvavenú. Pri ňom bolo niekoľko nervóznych vojakov, jeden dôstojník nám povedal, že ho pritlačil autobus, keď začal horieť a šofér z neho vyskočil. Rýchlo sme ho naložili, dozadu si so mnou sadol mladý poddôstojník. Snažil sa tváriť pokojne, ale tvár mal bledú a sťahovalo ju do kŕča. Pozbieral som znalosti ruštiny, ktorou nás drvili na strednej škole  a spýtal som sa poddôstojníka, ako sa ranený volá, že to musíme oznámiť v nemocnici na príjme. Chvíľu na mňa neprítomne hľadel, potom chrapľavým, vysušeným hlasom povedal: Nikolaj Simganovič, má 22 rokov. Je z mojej čaty.

   Nemal som iné možnosti, len som Nikolajovi pichol injekciu na utíšenie bolesti. Nereagoval. Keď sme vchádzali do komplexu nemocnice, vojak bol mŕtvy. Nosidlá sme vyložili na urgentnom príjme a lekár dal pokyn, aby ho odniesli na patológiu. Poddôstojník sa ovládal, no bolo na ňom vidno, že sa drží pokope zo všetkých síl. Odtrhol kovovú známku, ktorú mal vojak na krku a schoval si ju. Vybral z vrecka dokumenty mŕtveho a podal mi ich so slovami: ja ich už potrebovať nebudem. Spýtal som sa ho, či ho máme odviesť späť pred rozhlas, pretože medzitým nám hlásili, že je tam ďalší ranený, tak sa môže s nami zviesť. Zavrtel hlavou a s neprítomným pohľadom odchádzal. Nevedel som si predstaviť, ako chce nájsť cestu späť pred rozhlas. Ale to nebol môj problém.

     Hľadel som za ním a náhle mi vhupla do hlavy pochabá myšlienka: ktovie, či tento chlapík s vydesenou tvárou počúval niekedy Beatles. Či mal rád, povedzme, Sergeant Pepper´s Lonely Hearts Club Band. Občas k nám prichádzali z Moskvy prekvapujúco dobré elpéčka, aj Beatles. Ktovie, či ich počúval Nikolaj Simganovič.

     Išli sme späť k rozhlasu, ale cestou sme boli svedkami zrážky osobného auta s vojenským vozidlom, pri ktorej sa zranil Bořislav Daněk, 20-ročný, naložili sme ho a rýchlo sme vracali do nemocnice Na Františku. Jeho zranenie nebolo až také vážne, sám vystúpil zo sanitky a z príjmu ho odviedli na ošetrenie.

     Nezastavili sme sa. Nemali sme sa kedy najesť. Nemal som kedy myslieť na Barboru, ani na otca. Neustále nás volali,, najviac do centra Prahy, kde sa stále strieľalo. Priviezli sme do nemocnice 33 ranených, väčšinou ťažko. Pokiaľ viem, zatiaľ sú nažive. Mali sme dvoch mŕtvych, hneď ráno. Plášť som mal zakrvavený, Jindro mi povedal, že ráno dostanem čistý. Pravda, ak prídem. Ak budem pomáhať. Potrebujú pomoc. Pravdaže prídem. Ale predtým sa musím najesť a pokúsim sa zavolať Barbore. Pustím si rádio. V Bratislave pred budovou univerzity zastrelili Rusi 15-ročnú Danielu Košanovú.

                                                           x   x   x

     Bolo ich osem. Výsadkári, pod blúzami mali bielo-modré prúžkované tričká. Častokrát som v Moskve tie tričká videl, bola to tak trochu móda a trochu frajerina. Boli z kvalitnej bavlny. Vojaci mali na hlave barety vínovej farby. Také barety nosili elitné jednotky.

     Boli medzi nimi dvaja nižší dôstojníci. Mierili na nás samopalmi. Natiahol som sa za telefónom, hoci som nemal v úmysle nikomu volať. Jeden z dôstojníkov vytrhol zo steny kábel. Potom sa postavili za nás a mierili nám do tyla samopalmi.

     Vzápätí vošli do miestnosti dvaja vyšší dôstojníci, jeden z nich bol dokonca plukovník; vzrastom bol malý, takmer zakrslý, na hrudi mal celý rad jagavých vyznamenaní. Choval sa arogantne, oznámil nám, že nás berie do ochrany a začal vydávať nejaké rozkazy. Čosi som povedal Smrkovskému, ktorý sedel vedľa mňa, keď sa na mňa dôstojník osopil: „Nehovorte, budete ticho! Česky nehovoriť!“

     Bolo to také sprosté, bezočivé a drzé, že Zdeněk Mlynář nevydržal nervové vypätie, vyskočil zo stoličky a po rusky sa rozkričal na dôstojníka: „Čo si myslíte, kde ste? Chovajte sa, ako vám prikázali! Ste v kancelárii prvého tajomníka komunistickej strany! Máte rozkaz nás umlčať? Nemáte! Tak plňte rozkazy!“

     Bol to nečakaný výbuch, no dôstojníka dokonale zmiatol; zrejme nečakal takýto rozhodný protest: poobzeral sa zarazene okolo seba a bez slova vyšiel. Lenže po chvíli sa vrátil. Tváril sa, akoby sa nič nestalo, bol sebavedomý a arogantný, ale už nám nezakazoval, aby sme spolu hovorili. Začal náhle chodiť od jedného k druhému a celkom nezmyselne spisovať zoznam prítomných, pýtal sa na naše mená a funkcie. Zdalo sa mi to absurdné; pomyslel som si, že velenie tohto výsadku musí mať riadny zmätok, keď ani nevie, koho zatýka.

     Napriek vážnosti, až historickej dráme, mala situácia v sebe naozaj čosi absurdné. Hoci boli okná pozatvárané, počuli sme z ulice krik, ľudia stále skandovali moje meno, spievali hymnu. Mlčali sme, na zátylky nám stále mierili samopaly.

     Šimon len tak z rozmaru, náhodne,  vybral knihu z knižnice, ktorá bola za ním; boli to dejiny antického Grécka. Chvíľu v nej listoval a potom s potuteľným úsmevom začal čítať krátku Platónovu úvahu o demokracii: „Demokracia nie je najlepším zriadením, pretože vedie k všeobecnému poklesu disciplíny a zvieratá sa voľne prechádzajú po uliciach...“

     Kriegel sa rozosmial a k nemu sa pridávali ďalší.

     „Tak vidíte, súdruhovia, prečo sú tu,“ doložil Šimon a knihu zatvoril.

     Potom sa Kriegel rozhodol, že si pospí; bolo asi päť hodín nadránom. „Myslím, že tak do ôsmej hodiny sa nič neudeje,“ povedal. „Sme všetci unavení a radím každému, aby si pospal. Budeme potrebovať jasné hlavy...“

     Vôbec sa nezdráhal, nič nedbal na vojakov, obišiel stôl a za mojím predsedníckym kreslom si ľahol na koberec, pod hlavu si dal aktovku. Vždy bol taký: bezprostredný, vlieval ľuďom sebavedomie a náladu, dokázal však byť aj tvrdohlavý a náladový. Bol jediný, ktorý v Moskve nepodpísal tzv. moskovské protokoly. Mal za sebou boje v španielskej občianskej vojne, v Číne bojoval proti Japoncom, na Kube pomáhal s moderným zdravotníctvom. Do politiky sa dostal vďaka Novotnému. Kým sa dostal do politiky, bol lekárom a vravelo sa, že lekárom veľmi dobrým.

     O chvíľu už chrápal. A chrápal tak hlasno, až sa zdalo, že to robí naschvál: výsadkári celí poplašení namierili na chrápajúceho Kriegela samopaly. Bolo to komické, Mlynář a Šimon sa potichu smiali, až zarazení vojaci pochopili, že Kriegel naozaj spí a v spánku celkom pokojne chrápe.

     No ja som nemal na spánok ani pomyslenia. Stále mi v hlave vírili myšlienky ako nápev starej piesne, ktorej som sa nedokázal zbaviť. Muselo sa to stať? Museli veci dospieť až sem, do tohto bodu, do tejto neriešiteľnej situácie? Ako sa zachovať, čo sa bude ďalej diať?

     Nevedel som. Vedel som však naisto, že vzťahy Čechov a Slovákov k ruskému národu a k socializmu sú už raz navždy narušené, rozrumené, že už nikdy sa nenapravia, nech už príde čokoľvek. Socializmus s ľudskou tvárou svoju tvár stratil a už ju nikdy nenájde. A raz sa to všetkým, ktorí to spôsobili, vypomstí.

     Nemohol som tušiť, že to potrvá viac ako dvadsať rokov.

     Dlho sa nič nedialo, Kriegel mal pravdu. Zväčša sme mlčali, prehovorili sme len zopár viet, niektorí čítali, čo mali po ruke. Občas sme mohli ísť na toaletu, ktorá bola vedľa mojej pracovni; vždy nás sprevádzal jeden z vojakov a vzápätí za ním išiel na WC ďalší, aby ponoril ruky do splachovača, či sme tam nenechali nejaký odkaz. Bolo to komické, ale nikomu už nebolo do smiechu. Boli sme unavení.

     Kriegel sa prebudil až pred deviatou a odpočinutý, osviežený spánkom, si sadol k nám. Hneď po tom sa do miestnosti opäť vrátil onen krpatý sovietsky plukovník a spolu s ním vošli ďalší traja muži: boli v civile a na prvý pohľad bolo zrejmé, že sú zo Štátnej bezpečnosti.

     Aj táto scéna bola ako vystrihnutá z výborných českých komédií Miloša Formana či Jiřího Krejčíka, ako scéna s mojím obľúbeným Vladimírom Pucholtom vo filme Svatba jako řemen. Už som len čakal, kedy jeden z tých eštébákov, vysoký a čiernovlasý, začne ako Pucholt koktať: „co, co, co?“ Lenže nebola to komédia.

   Čiernovlasý prikázal, aby ho Dubček, Smrkovský, Kriegel a Špaček nasledovali. Odviedli nás do pracovne tajomníka Císařa, ktorý sa stihol schovať. Keď som sa ho jednoducho spýtal prečo nás sem odviedli, začal naozaj koktať, že jedná menom revolučného tribunálu, ktorý zriadil a riadi súdruh Alois Indra. Teraz sa rovnako jednoducho spýtal Smrkovský, že čo je to za orgán, keď on, ako predseda Národného zhromaždenia o ňom nič nevie a takýto orgán sa nespomína nikde v ústave.

     Cítil som nezmyselnosť a úbohosť celej tej situácie, vedel som, že takýto rozhovor nikam nepovedie, tak som len Smrkovskému povedal: „Jozef, nechaj to, nemá to cenu!“

     Ale čiernovlasý orgán tajnej polície ďalej poctivo hral úlohu z komediálnych filmov: vyzval nás, aby sme mu odovzdali svoje zbrane. Smrkovský sa začal smiať. Začal sám seba provokatívne prehľadávať a tváril sa prekvapene. Napokon položil na stôl vreckový nožík a vykríkol: „My sme žiadne zbrane proti vlastnému ľudu nepotrebovali!“

     Postavil som sa, roztiahol som ruky a vyzval som čiernovlasého eštebáka: „No tak, hľadajte!“

     Plukovník zrejme pochopil trápnosť celej situácie a vyzval nás, aby sme my štyria odišli. Smrkovský si nabral do vreciek pár kociek cukru a neodpustil si poznámku: „Vezmite si, to sa nám zíde, mám skúsenosti z Ruzyně.“

     Ešte pred odchodom som pošepky upozornil riaditeľa mojej kancelárie Michala Sojáka, aby dal pozor na moju aktovku: mal som v nej dôležité dokumenty a obával som sa, že sa dostanú do rúk Sovietom. Netušil som, že Soják je jedným zo zradcov: keď som sa po týždni vrátil, dokumenty z aktovky zmizli. Aj Soják.

     Po ďalších dvoch hodinách, ktoré sme strávili v Císařovej pracovni v prítomnosti sovietskych dôstojníkov – podplukovníkov či plukovníkov – prišiel ďalší dôstojník KGB a vyzval mňa osobne, aby som išiel s ním. Pohľadom som sa rozlúčil s kolegami a zišli sme dolu schodmi k zadnému východu; na dvore boli tanky, nákladné autá, obrnené transportéry. Bol už deň, začínalo byť horúco, stále bolo počuť rachotenie pásov, rev motorov, ojedinelú streľbu, krik a volanie ľudí. Prišli sme k obrnenému transportéru, dôstojník mi kázal, aby som vyliezol na pancierovú vežu, kde bol okrúhly otvor a potom ma dosť necitlivo strčil dnu. Chvíľu som tam sedel na kovovej stoličke s plátenným operadlom, keď sa poklop otvoril a do vozidla namáhavo vliezol Kriegel; aj keď mi nebolo do smiechu, potešil som sa, predsa len, dvom sa ide lepšie ako jednému. Vozidlo sa pohlo.

     Mierili sme na letisko v Ruzyni, ale myslel som aj na to, že by nás pokojne mohli zaviesť do ruzyňskej väznice. Vírili mi hlavou desivé myšlienky: čo ak skončíme ako Clementis a Slánsky, ako stovky politických väzňov, ktorých tam väznili? Nepostihne nás osud Husáka, Novomeského či Okáliho, ktorí si odsedeli desiatky rokov v najtvrdších väzniciach? Alebo tisícky tých bezmenných odsúdených, ktorých uväznili nezákonne a ktorí trpeli za svoje názory? Bolo to také nemysliteľné? Po tom, ako nás brutálne napadli, sa nebudú štítiť ničoho! Spomínali revolučný tribunál... Už len to slovné spojenie naháňalo strach... Áno, cítil som strach, ale zároveň aj akési jánošíkovské odhodlanie, tvrdohlavú nepoddajnosť a vnútornú silu. Bol som už unavený – veď som prakticky vôbec nespal – no čosi ma poháňalo, aby som vydržal a aby som nepodľahol malomyseľnosti.

     Keďže som si nebol istý, kam nás vezú, predstieral som, že sa mi ťažko dýcha a požiadal som vojakov, aby otvorili príklop, nech sa nadýcham; neveľmi sa im to páčilo, no zrejme mali príkaz, aby so mnou zaobchádzali slušne, aby ma do Moskvy doviezli živého, tak mi dovolili na chvíľu vystrčiť hlavu. Za tú chvíľu, kým mi dovolili hľadieť na ulicu, som spoznal, že naozaj ideme na letisko.

     Zatvorili nás s Kriegelom do kancelárie a ako som sa neskôr dozvedel, na letisku už držali Smrkovského, Špačka, Šimona a Černíka, ktorého zajali na úrade vlády. Už sa zmrákalo, keď som požiadal dôstojníka, či sa môžem nadýchať čerstvého vzduchu; aj keď neochotne, vyšiel so mnou pred budovu letiska: za sklenenými tabuľami terminálu stáli ľudia, určite ma uvideli, určite si ma všimli. To ma ako-tak povzbudilo, zrejme o tom budú všade hovoriť a verejnosť sa dozvie, že ma videli živého...

     Ale keď som sa vrátil, Kriegel už v kancelárii nebol; to ma opäť znepokojilo. Samému mi bolo otupno, so svojimi väzniteľmi som sa nemal o čom rozprávať. Či som chcel alebo nie, zamestnávali ma chmúrne, depresívne myšlienky; netušil som, čo som mnou urobia, mohli ma odviesť na nejaké miesto, kde by ma držali v izolácii, mohli sme odísť na nejaké rokovanie na tajné miesto, alebo priamo do Moskvy – to sa napokon potvrdilo. Ale v tej chvíli to nebolo isté. Stále som sa nemohol ubrániť predstavám, že skončím vo väzení a už sa z neho nedostanem... Videl som ponuré cely, v ktorých držali Slánskeho či Clementisa, bol som v Kolodějích, kde väznili Husáka. Čítal som knihu spisovateľa Vladimíra Škutinu Prezidentov väzeň, keď Škutinu odsúdili za urážku Antonína Novotného, neskôr som čítal  aj jeho druhú knihu Na hrade plnom bláznov; až päť rokov sedel v čase, keď bol pri moci Gustáv Husák... Väzeň dvoch prezidentov! Škutinove opisy pomerov vo väznici vo mne vyvolávali triašku: nikdy sa toho nezbavíme? Budem aj ja ja sedieť na samotke a trpieť ponižovanie bachárov? Alebo ma odvlečú niekam do sovietskych väzníc, kde ma nikto nenájde?

     Boli to myšlienky, ktoré zodpovedali môjmu duševnému stavu – lenže viac ako o seba som sa obával, že bude koniec našim reformám, obrodnému procesu, bál som sa o osudy miliónov ľudí v Československu, nevedel som si predstaviť, aká bude budúcnosť... a najmä vo mne hlodalo sklamanie, až fyzická bolesť z toho, že ma takto dostali, oklamali, podviedli, že to urobili mne, práve mne, čo som mal taký vzťah k Sovietskemu zväzu...

     Vzápätí som si však vyčítal, že som mal byť opatrnejší, nedôverovať im – práve preto, že som tam žil aj študoval, že som ako-tak poznal ich mentalitu, ich dejiny, ich nadutosť...

     Úplne sa zotmelo, na pristávacích dráhach svietili červené a biele lampy, nepristávali ani nevzlietali žiadne civilné lietadlá. Po chvíli ma vyviedli z kancelárie a priamo po betónovej ploche zaviedli k menšiemu lietadlu typu Antonov. Dlho som tam však nesedel, pretože už o pár minút ma vyzvali, aby som vystúpil a odviedli ma k inému lietadlu, ktoré stálo neďaleko; bol to Tupolev. Nečakali sme však dlho,  motory konečne naštartovali. Leteli sme asi hodinu, až neskôr som sa dozvedel, že medzipristátie boli na letisku v mestečku Legnica, ktoré je severozápadne od mesta Wroclaw. Pamätám si, že z oboch strán úzkej pristávacej dráhy boli navŕšené kopy hliny, akoby letisko len stavali. Odviedli ma do dreveného domca a na moje prekvapenie tam už na mňa čakal malý plukovník, ktorý ma zatýkal v Prahe. Trochu ma to zaskočilo, netušil som, kde sa tam nabral, prečo prišiel iným lietadlom; len som si pomyslel, že zrejme zlyháva organizácia a ani naši väznitelia nevedia, čo majú robiť. Plukovník sa však so mnou nebavil, po krátkej prestávke ma spolu s eskortou doviedli k druhému lietadlu a hneď sme odštartovali. Let bol dlhší, trval takmer dve hodiny. Pristáli sme v Užhorode.

     Len čo som vystúpil z lietadla, uvidel som Černíka, iste ho priviezli iným lietadlom už predo mnou. Stál pri ňom celý oddiel dôstojníkov KGB v civile a sotva som sa s ním  stačil pozdraviť, už nás oboch viedli k terénnym autám, ktoré boli priamo na pristávacej dráhe. Černík bol unavený, oblek mal pokrčený a zaprášený, zdal sa mi úplne zlomený, no keď ho chceli nasilu strčiť do auta, tak sa vzoprel. Odmietol nastúpiť.

     Rozkričal som sa na arogantných tajných: „Čo si to dovoľujete? Neviete, že je to predseda vlády suverénneho štátu?“

     Zháčili sa a nechali Černíka, nech nastúpi sám. Bola noc. Asi hodinu sme išli do mierneho kopca, prišli sme k nejakým horským chatkám a každého z nás dali do inej izby. Mohli sme si pospať.

     Ale spal som málo a zle. Prehadzoval som sa na posteli a neustále premýšľal, ako sa to všetko zbehlo, prečo nás okupovali a čo sa odohralo v posledných hodinách; tušil som, že im plány nevychádzajú podľa predstáv, že revolučný tribunál sa nepodarilo ustanoviť a tak sú nútení improvizovať. Niečo sa muselo stať: až neskôr som sa dozvedel, že prezident Ludvík Svoboda odmietol uznať „revolučnú vládu“ na čele s Indrom a to skrížilo okupantom plány. Museli rokovať so zvolenými predstaviteľmi vlády, strany a Národného zhromaždenia. Ale o tom som vtedy nevedel.

     Podarilo sa mi zaspať, ale zavčasu som sa prebudil a tak som len polihoval; nechali ma v izbe takmer až do obeda, potom ma vyviedli z izby a prikázali mi, aby som si nasadil tmavé okuliare: nič som cez ne nevidel a nechápal som, aký to malo význam. Posadili ma do auta a vracali sme sa zrejme tou istou cestou, ktorou sme prišli; o Černíkovi som nič nevedel.

     Viezli ma asi hodinu, cítil som, že auto sa šinie po asfaltovej ceste, počul som zvuky iných áut a potom pouličnú premávku. Vošli sme do budovy, vyviezli sa výťahom a až v kancelárii mi dovolili zložiť si okuliare. Kancelária patrila tajomníkovi oblastného výboru strany v Užhorode, všimol som si, že na stole je červený telefón: znamenalo to, že linka vedie priamo do Kremľu.

     Skutočne o chvíľu sa ozval Kremeľ, volal Nikolaj Podgornyj, člen politbyra a predseda Najvyššieho sovietu ZSSR. Hlas mal pokojný, až zdvorilý, najprv sa ma spýtal, ako sa mám a potom dodal, že sa musíme porozprávať. Bolo to absurdné a nezmyselné ako v Ionescových predstaveniach. Spýtal som sa, o čom a kde – a keď mi rovnako pokojne odvetil, že v Moskve, či ma tam chcú dostať ako väzňa a že akékoľvek stretnutie bude zbytočné, kým sa nedozviem, kde sú ostatní zatknutí a nikam nepôjdem, keď nebudeme spolu. Prisľúbil, že všetko zariadi, ako si želám; pravdaže, boli to plané sľuby, Podgornyj nič nedodržal, do Moskvy ma odviedli ako väzňa a zatknutých súdruhov som uvidel až v Kremli.

     Bol piatok 23. augusta. Čakali nás najťažšie rokovania v našom živote.

                                                                       x    x   x

     22. augusta1968

     Spal som málo a zle. Otec ma donútil zjesť veľký krajec chleba natretý maslom a k tomu dva hydinové párky. Nebolo nám veľmi do reči. Otec sa len spýtal, kam idem a ani nečakal na odpoveď – zaiste to vedel – iba povedal, aby som si dával pozor. Boli to zbytočné slová, ale také zbytočnosti sa hovoria vo chvíľach, kedy iné slová nemajú vôbec zmysel. Vzal som si malú lekársku brašnu a vyšiel som do ulíc.

     Nemal som to ďaleko do nemocnice Na Františku, ale ťahalo ma to na Václavák, ktorý bol teraz hlavným námestím sveta. Rozhodol som sa, že sa pozriem k soche svätého Václava, pôjdem aj k rozhlasu na Vinohradskú triedu a potom sa okľukou vrátim do nemocnice. Situácia bola ešte horšia ako včera. Všade bolo cítiť, že sme viac-menej vo vojnovom stave. Aj keď nebojovali proti sebe armády, v uliciach bolo množstvo tankov, vojenských nákladných áut, transportérov, sovietskych vojakov, tisícky obyvateľov, stále bolo počuť streľbu, dvíhali sa kúdole hustého dymu. Predieral som sa od Můstku smerom k múzeu, niekoľko áut jazdilo hore-dole a stále dookola, na korbe stáli ľudia a mávali vlajkami. Pri Dome potravín som sa pripojil k veľkej skupine ľudí, ktorí počúvali nášho olympijského víťaza Emila Zátopka, zápalisto vysvetľoval, že nás okupovali, zradili že sa nesmieme vzdať a klesať na duchu. Zátopek potom odišiel smerom k nádražiu, počuli sme tanky, asi prichádzali po Vodičkovej. Náhle začala streľba, z jedného obrneného transportéru strieľali na budovu múzea, guľky sa zarývali do fasády. Ľudia sa rozpŕchli, hore námestím sa blížili tanky. Nejaký chlapec hodil na tank horiacu handru, ale handra sa zviezla na zem a tam dohorela. Postupne som sa dostal až k rozhlasu, prišiel som práve vo chvíli, keď jeden tank prerazil barikádu a nabehol na autobus, úplne ho zrovnal. Skupina mladíkov napchala do pásov iného tanku železnú mrežu a keď sa tank pohol, pás sa zošmykol a tank sa začal točiť na mieste. Asi o päťdesiat metrov ďalej začalo horieť nákladné auto a ktosi kričal že tam je munícia. O chvíľu začala munícia vybuchovať a úlomky sa rozleteli na veľkú vzdialenosť, niekoľko ľudí zranili črepiny. Nejaká žena sa vyklonila z okna rozhlasu asi na treťom, či štvrtom poschodí a začala kričať Dubček, Dubček! Vojak z tanku začal na ňu strieľať zo samopalu, ale trafil iba do rímsy. Žena sa schovala, ale keď sa prach rozplynul, zase sa vyklonila a kričala Dubček, Dubček! Zdalo sa mi to bláznivé. Dva tanky sa dostali medzi prevrátený autobus a odstavený vozeň električky, nemohli ani dopredu, ani dozadu. Jeden chlapec kramlou prerazil rezervnú nádrž a nafta sa od rozpáleného motora vznietila. Začal horieť aj druhý tank, ale oheň rýchlo zhasol. Na ten tank vyskočil jeden mladík, držal v ruke zástavu a mával ňou. Tankista sa začal prudko točiť, aby toho chlapca zhodil na zem, ale ten sa držal, ľudia mu tlieskali. Na druhej strane ulice stáli sovietsky vojaci, jeden vypálil dávku zo samopalu a chlapec spadol. Potom začali strieľať aj ostatní akoby pod vplyvom davovej psychózy. Rozbehli sme sa do Balbínovej ulici a chceli sme sa schovať do brán domov, ale tam sa už všade tlačili ľudia. Vojaci už nestrieľali do fasád domov, ale priamo do utekajúceho davu. Na zemi ležali ranení. Predo mnou sa zvalil na zem asi pätnásťročný chlapec, videl som, že mu guľka prerazila nohu nad kolenom a z rany mu vyteká krv.  Ležal som vedľa neho. Rojnica vojakov bežala za nami, čakal som, že nás tam na zemi dorazia, ale tí nás preskakovali a bežali ďalej. Vtiahol som chlapca do jednej brány, vytiahol som z brašne obvínadlo, zaškrtil som ranu a obviazal ju. Ľudia sa nám snažili pomôcť, niekto povedal, že za zadným dvorom je sanitka, tak sme tam raneného odniesli. Naozaj tam bola sanitka, Škoda 1203, vzadu bolo namačkaných asi sedem ranených. Keď šofér videl, že mám brašnu, kývol mi, aby som si sadol k nemu. Vmačkol som sa medzi neho a staršiu lekárku,  auto uháňalo do nemocnice v Londýnskej ulici, ktorá bola najbližšie. Pri plote boli vrecia s pieskom, nemocnica mi pripadala ako obliehaná pevnosť. Rýchlo sme vynášali ranených zo sanitky do izieb, niektorých priamo na operačné sály. Všade bol zhon, ranení ležali aj na chodbách, kričali niekto sa ma spýtal, či neviem, kde je telefón, že musí zavolať domov. Vyšiel som na dvor, ale sanitka tam už nebola, pred nemocnicou stál tank a pomaly otáčal hlavňou. Dosť dlho mi trvalo, kým som prešiel do nemocnice Na Františku, chcel som sa pridať k mojej včerajšej posádke. Cestou som sa pristavil pri skupinkách ľudí, počúvali tranzistorové rádio. Jeden starší pán vysvetľoval, že redaktori rozhlasu sa musia skrývať v ilegálnych štúdiách a vysielať z náhradných zdrojov. Potom sa sa z rádia ozval vzrušený hlas redaktora, všetko si nepamätám, hovoril, že okolo Husovho pomníku na Staromestskom námestí sú v polkruhu vojenské obojživelníky. Jeden civil vyniesol na vrchol pomníku vlajku. Pod vežou Staromestskej radnice herečka Vlasta Chramostová vysvetľuje sovietskemu kapitánovi, že chceme pokoj a priateľstvo, prečo ste sem prišli, veď sme priatelia! Kapitán tvrdí, že všetko bude v poriadku. Ľudia sa pýtajú: kedy? Až keď vy odídete domov! Ľudia majú v očiach slzy... Potom sa vysielanie prerušilo a rozhlas opakoval prejav prezidenta Svobodu: v našej zemi je zložitá situácia, ako prezident sa na vás obraciam s plnou zodpovednosťou a naliehavo vás žiadam, aby ste zachovali rozvahu... Nedopustite, aby došlo k nepremysleným akciám... Ľudia okolo tranzistoráku boli v rozpakoch: ako máme zachovať rozvahu, keď po nás strieľajú, keď sem vtrhli ako barbari? Ďalšia správa: v Bratislave pri hlavnej pošte zastrelili okupanti mladého chlapca Petra Legnera, na Šafárikovom námestí kapitána Dunajplavby Jána Holíka, vo Zvolene tank pásmi rozdrvil Jozefa Leváka. Zrazu sa vysielanie skončilo.

     Išiel som teda ďalej, musel som sa dostať do nemocnice Na Františku, v duši mojej bol chaos a bolesť, hnev aj potupa, aj odhodlanie, že to musí prestať, že musím pomôcť, že to všetko raz bude pomstené, no aj beznádej, že nie, že tento tupý akt barbarov nikto a nikdy nepotrestá, dokonca ho raz budú velebiť, že bol nevyhnutný. Ale vo mne prevládal hnev, taká tá spravodlivá rozhorčenosť, že nech sa deje čokoľvek, nenechám si pľuť do polievky!

     Náhlil som sa, utekal som do nemocnice. Mal som vlastne šťastie, pretože do dvora práve zabočila moja sanitka, riadil ju Jindro a keď ma zbadal, hneď na mňa mával, poď, vyložíme zranených a pôjdeš so mnou, šoféra ranili do ramena, nemám s kým jazdiť! Tak som pomáhal prenášať zranených, videl som, že sú to vážne zranenia, žiadne škrabance či odretá koža. Aj tu ležali zranení na chodbách, čakali pred operačnými sálami, nariekali, chceli niekomu telefonovať, vzájomne si pomáhali. Bolo to čosi neskutočné, ako vo filmoch, ťažko som to dokázal stráviť, veď to tak nijako nepatrilo do môjho života, do sveta, ktorý sa utváral v mojom svete, v mojom živote... Všetko je inak, všetko je inak!

     Vyrazili sme späť smerom na Vinohradskú, k rozhlasu, aby sme sa dostali na miesto, kde boli najväčšie zrážky s ruskými vojakmi. Už cestou Jindro prebral od dispečera správu, že pri rozhlase sa znovu strieľa a že sú tam ranení. Za ten pomerne krátky čas, čo som odišiel od rozhlasu, sa tam veľa zmenilo. Už nehoreli len autá a jeden tank, ale horieť začal aj barak vedľa rozhlasu. Oheň sa šíril zo zvýšeného prízemia a doslova pred našimi očami preskakoval z poschodia na poschodie, z okien sa valil hustý dym a jazyky plameňov. Videl som, ako sa zrazu rozletela veľká brána pod tlakom horúčavy a zasiahla ľudí, ktorí stáli blízko nej. Potom z domu začali vybiehať ľudia, starší muž utekal s kufrom v ruke a za ním ženy aj deti. Bolo tam veľa zranených, na zemi ležal chlapec s rozrazeným bruchom, kričal, aby mu dali napiť. Niekto zase volal, aby mu vodu nedali, že ho to zabije.

     Nevedeli sme s Jindrom, čo skôr. Na Vinohradskú prišli hasiči a začali striekať prúdy vody na horiace domy. Jindro sa snažil dostať so sanitkou čo najbližšie k horiacim domom a k raneným, zapol výstražné svetlá a húkačke, no len pomaly sme sa predierali cez rôzne trosky a utekajúcich ľudí. Na ležadlo sme naložili mladé dievča, malo prestrelený bok, jedného mladšieho muža s krvácajúcou nohou a potom ešte pani, ktorá si na brucho tlačila kabelku a cez prsty jej premokala krv. Keď som vtlačil do sanitky ženu s kabelkou a išiel som si sadnúť k Jindrov, pocítil som ostrý náraz do ramena a ani som si nemusel siahnuť pod košeľu, vedel som, že ma zasiahla guľka, alebo šrapnel. Necítil som žiadnu bolesť, no keď som si nahmatal ľavé rameno, na prstoch som mal lepkavú krv. Musel som ranu ignorovať, nerobilo mi to problém, mohol som hýbať rukou a nič ma nebolelo. V sanitke sa tlačili traja zranení, museli sme sa ponáhľať do nemocnice. Jindro sa šikovne vyhol horiacemu autu, zapol všetky svetlá aj húkačku a po osvedčenej trase sme upaľovali do nemocnice Na Františku. Snažil som sa zistiť mená zranených, ale stará pani neodpovedala, zrejme zamdlela, dievča bolo v šoku, tak som sa dozvedel len toľko,, že muž sa volá Jaroslav Vopěnka. Bez problémov sme prišli až k urgentnému príjmu, zdravotné sestričky nám pomáhali vyložiť ranených a odvádzali ich do ambulancií na ošetrenie, tú pani možno rovno na operačnú sálu. Jindro si všimol, že krvácam a dosť surovo na mňa zakričal, aby som si dal ranu ošetriť, pretože môžem vykrvácať a nebude mať pomocníka. Ujala sa ma sestrička s utrápeným výzorom v tvári, bolo na nej vidno, že je prepracovaná, vôbec jej nebolo do reči. Všade na chodbách sedeli, alebo aj ležali ranení, niektorí s menšími, inými ťažšími zraneniami. Chvíľu som čakal pred jednou ambulanciou, potom vyšla tá istá sestrička a vtiahla ma dovnútra. Lekára som ihneď spoznal, bol to docent Hlava, občas som ho vídaval na cvičkách a seminároch vo Fakultnej nemocnici, mal zakrvavený plášť, nemyslím, že ma spoznal. Sestrička mu povedala, že pomáham v sanitke, aby ma prednostne ošetril. Mlčky prikývol a pozrel mi ranu, vzal skalpel a pinzetu, vytiahol asi trojcentimetrový kovový úlomok. Nič som necítil, zrejme boli nervy okolo rany paralyzované, až potom, keď mi sestrička ranu dezinfikovala, ma to tam začalo príšerne štípať, až som si musel zahryznúť do pery. Sestrička mi ranu previazala a potom ruku zavesila na šatku. Kým sa rana nezahojí, nemôžem rukou hýbať, nemôžem teda pomáhať v sanitke, zajtra sa mám ukázať a podľa toho, či sa rana bude rýchlo hojiť, môžem sa vrátiť k Jindrovi.

     Sanitka už aj tak bola preč, ale do nemocnice stále prichádzali ranení, sanitky sa nestačili obracať. Povedal som si, že nemá zmysel, aby som s poraneným ramenom behal po meste a riskoval, že mi rana začne krvácať, tak som radšej išiel domov, že zavolám Barbore.

    Keď ma uvidel otec, bol trochu nervózny, no nič nepovedal, stihol nakúpiť nejaké potraviny, bál sa, že sa v obchodoch minú zásoby. Choval sa pragmaticky. Mal už podobné skúsenosti.

     Barbore som sa dovolal až podvečer, dohodli sme sa, že sa aspoň na chvíľu stretneme. Dali sme si rande pred Sláviou, ale nebolo to žiadne rande, aj keď som mal chuť sa s Barborou pomilovať, rana sem, rana tam, okupácia sem, okupácia do hája. Pravdaže, nič z toho nebolo, nešli sme ani na prechádzku pri Vltave, zdalo sa nám to akosi nepatričné a Barbora sa nechcela so mnou ani bozkávať, že by jej to v tejto situácii nechutilo. Nemohli sme byť dlho spolu, pretože okupanti vyhlásili zákaz nočného vychádzania a po každom, kto ho porušil, bez vyzvania strieľali. Dočerta aj s Rusmi, už aby to skončilo, nech  sa veci vrátia do svojich koľají. Rana ma začína pobolievať.

                                                                       x   x   x

     Bolo krátko pred obedom, keď ma doviedli do Kremľu. Nikdy predtým som v tejto miestnosti nebol. Bola to veľká kancelária a v nej dominoval obdĺžnikový stôl; hoci zaberal takmer celý priestor, zdal sa mi akosi stratený v priestore, možno preto, že za ním sedeli len štyria muži: Brežnev, Kosygin, Podgornyj a Voronov. Na oknách viseli typické ruské naberané závesy.

     Šaty som mal pokrčené a trochu zaprášené od jazdy po poľných cestách, zišlo by sa mi trochu vody aby som si aspoň opláchol tvár. Ale nebol som unavený, ani som sa necítil v nevýhode voči týmto štyrom inkvizítorom. Nemal som sa čoho báť, nemal som sa prečo hanbiť: nech sa hanbia oni...

     Po chvíli Podgornyj povedal: „Posaďte sa.“

     Žiadne úsmevy, žiadne objatia, ani podania rúk. Žiadne bozky priamo na pery. Brežnev hľadel bokom, akoby sa mi bál pozrieť do očí. Čakal som, že vzápätí privedú internovaných členov predsedníctva, no nestalo sa; rozhodli sa rozprávať s nami po jednom, osamotene, aby zistili, aké ma kto názory. Snažil som sa ovládať a byť pokojný, aj keď som bol rozhorčený.

     Chvíľu sme mlčali, potom sa Brežnev úplne nezmyselne spýtal, ako sa darí Černíkovi; ako som to mal vedieť? Odpovedal som neurčito: „Zle.“

     Podgornyj doplnil otázku: či vraj tým myslím jeho zdravotnú, alebo psychickú situáciu?

     Odpovedal som rovnako. „Trpko.“

     Brežnev mi začal tykať a takmer žoviálnym tónom navrhol, aby sme diskutovali o súčasnej situácii, nie o minulosti. „Pousilujme sa nájsť nejaké riešenie...“

     Zdalo sa mi to nielen pokrytecké, ale aj nezmyselné. Namietal som, že aj pri rokovaniach v Čiernej nad Tisou sme hovorili o tom, aby sme sa pozerali do budúcnosti. Aj po rokovaniach v Bratislave sme hľadeli do budúcnosti, no intervencia bola návrat do minulosti: do minulosti, v ktorej sa problémy riešili silou.

     Trval som na svojom: „Nebolo by odo mňa správne, keby som vám nepovedal, že to, čo sa stalo príchodom vojsk, bola veľká politická chyba, ktorá má tragické následky.“

     Nevedel som, čo sa počas tých troch dní, keď ma držali v zajatí, stalo u nás doma, takže som nevedel, ako mám reagovať.

     Snažili sa ma informovať o tom, čo sa deje u nás, pravdaže, tendenčne; no aj tak som sa dozvedel, že v Prahe sa zišiel mimoriadny XIV. zjazd strany vo Vysočanoch. Pochopil som, že do orgánov strany sa nedostali žiadni kandidáti, ktorých presadzovalo politbyro, teda Biľak, Indra, Kapek, Švestka, Kolder a ďalší, takže ich zámery nevyšli. Pokus o robotnícko-roľnícku vládu stroskotal. Po celej krajine sa zdvihol pasívny odpor proti okupantom. Do miestnosti každú chvíľu vošiel nejaký tajomník, prinášal nové správy a výstrižky z novín. Nechápal som, odkiaľ mali toľko nezmyslov a ako boli zle informovaní.

     Ale im nešlo o to, aby podávali pravdivé informácie a objektívne ich analyzovali: museli aspoň formálne odôvodniť obsadenie Československa a potrebovali k tomu argumenty. Chceli nájsť východisko. Hľadali riešenie.

     Brežnev sa dokonca pustil do úvahy o tom, že kontrarevolúcia sa pripravovala za mojim chrbtom, bola namierená aj proti mne a ja by som mohol zohrať dôležitú úlohu pri riešení zložitej situácie. Bolo to také nepatričné a nezmyselné, že som na jeho úvahy nereagoval; žiadal som, aby som sa mohol pozhovárať s internovanými súdruhmi. Na moju požiadavku zase nereagovali oni.

     Brežnev pokračoval v úvahách, ktoré som počúval len s veľkým sebazaprením.

     „Nechceme a nebudeme sa miešať do vašich vnútorných záležitostí, nech vláda pracuje na základe januárového a májového pléna...“

     Musel som sa veľmi ovládať, aby som nevybuchol.

     „Vzhľadom na neplnenie záväzkov, na ktorých sme sa dohovorili, bolo päť krajín donútených na extrémne opatrenia,“ pritvrdil Brežnev. „My Československo neokupujeme, nebudeme okupovať, chceme len, aby slobodne realizovalo socialistickú spoluprácu. Nič ti nebudeme diktovať, ale spoločne budeme hľadať riešenie... Povedz nám svoj názor, ako by sa malo ďalej postupovať.“

     Vedel som, že takáto diskusia nikam nevedie. „Nikdy v histórii sme nemali takú podporu a dôveru ako teraz. Ale to pre vás nebolo dôležité! Stalo sa niečo, čo naši občania nepochopia, pretože u nás nebola žiadna hrozba kontrarevolúcie, aby ste nás museli obsadiť. Nemôžem vám dať žiadne návrhy, pretože posledná obrazy z Prahy sú vaši vojaci, ktorí vtrhli do mojej kancelárie s namierenými samopalmi!“

     Brežnev ma zahriakol, že teraz nie je čas na analýzy, musíme sa sústrediť na riešenie situácie. Do Moskvy – vraj na vlastnú žiadosť – príde prezident Svoboda aby upokojil situáciu a v jeho delegácii budú aj Biľak a Indra, pribral aj Klusáka – či Husáka?  Sovietske vedenie mu pripraví veľkolepé, slávnostné uvítanie, aby dalo najavo, že mu záleží na tom, aby sa situácia upokojila a vysvetlila.

     Naozaj, ako som si neskôr pozrel zábery zo Svobodovho privítania, boli v štýle tradičných sovietskych veľkolepých prehliadok. Na letisku čakala delegáciu čestná jednotka, hrali sa hymny, vypálili dvadsaťštyri delových sálv; cestu z letiska do Kremľa lemovali špaliere naorganizovaných Moskovčanov so sovietskymi a československými vlajočkami. Bolo to divadlo, ktoré malo ukázať, že bratské vzťahy sa nenarušili. Ludvík Svoboda stál v otvorenom aute a mával mávajúcim. Ktovie, čo si pri tom myslel.

     Uvedomovoval som si, že nie sú na toto stretnutie pripravení a pomyslel som si, že ak boli takto informovaní po celý čas, nuž nečudo, že sa rozhodli pre intervenciu. Kosygin prečítal správu, že medzi delegátmi mimoriadneho zjazdu sú len štyria Slováci: Kolder, Šimon, Piller a Sádovský. Bolo to absurdné tvrdenie, veď Šimon bol internovaný a v tom čase už bol niekde v Moskve, Kolder bol predsa Biľakov a Indrov človek a jediný Slovák medzi nimi bol Sádovský. Potom zase dramaticky vykladal, ako sovietski vojaci zachránili šéfredaktora Rudého práva Oldřicha Švestku, ktorého v jeho kancelárii zadržali jeho vlastní redaktori; neskôr som sa dozvedel, že Švestka sa opil do nemoty a vojaci ho odviezli na sovietske veľvyslanectvo, aby sa vyspal z opice.

     Potom zase Kosygin tvrdil že v Chebe sa zišlo 25.000 sudetských Nemcov, čo bol ďalší nezmysel: žiadni sudetskí Nemci a už vôbec nie v takom počte sa v Chebe nestretli. Konal sa síce zjazd, ale ten bol v západnom Nemecku a prišlo naň asi dvesto delegátov.

     A tak to pokračovalo. Kosygin bol čoraz nervóznejší a agresívnejší. Začal dokonca robiť narážky na židovský pôvod Kriegla a Šika. Bolo to nedôstojné.

     Hoci toto stretnutie trvalo takmer dve hodiny, o pravej príčine sovietskej intervencie sme vlastne nehovorili. Podgornyj tvrdil, že mimoriadny zjazd strany je nelegálny a že sa koná v neprítomnosti starého predsedníctva. Žasol som nad takou logikou: povedal som, že zjazd má právo zvolať väčšina delegátov a na poznámku, že tam nie je staré predsedníctvo som len odsekol: „Veď tí nie sú doma!“

     Opätovne som žiadal, aby som sa mohol stretnúť s ostatnými internovanými.

     Až na záver tohto absurdného divadla vošiel do miestnosti Oldřich Černík. Tváril sa nezúčastnene, takmer si ma nevšímal; bolo na ňom vidno, že je vystresovaný a unavený. Prehovoril iba dvakrát, no veľmi stručne; zaskočil ma tým, že súhlasil s požiadavkou Brežneva, aby sa anuloval mimoriadny zjazd strany.

     Asi po dvoch hodinách ma vyviedli inými dverami, akými som vošiel. Černík tam zostal.

     Prešiel som do priestrannej miestnosti, prekvapilo a aj zarazilo ma, že som tam uvidel  prezidenta Svobodu. V jeho delegácii boli aj Biľak s Indrom, Husák, Piller, Dzúr a minister spravodlivosti Kučera. Podvedome som zamieril k prezidentovi.

     Uľavilo sa mi, už som nebol sám. Najmä Svobodova prítomnosť a váha jeho autority bola zárukou, že sa so cťou dostaneme z nášho ponižujúceho stavu. Aspoň vtedy som si to myslel.

     Napokon, s prezidentom som vychádzal veľmi dobre. Podporoval ma, bol zástancom reforiem. Veď aj on mal zlé skúsenosti s predošlým režimom a bol odporcom Novotného. Navyše striktne odmietol vymenovať tzv. robotnícko-roľnícku vládu.

     Pristúpil som k nemu a urobil som gesto, akoby som ho chcel objať; v tom okamihu ma zarazil chladný, mrazivý, až nepriateľský záblesk v jeho očiach. Cúvol som.

     Ešte aj teraz po mnohých rokoch, myslím na ten zvláštny, akoby nevysvetliteľný okamih, na ten svit v prezidentových očiach; mal som pocit, že je v ňom až nenávisť, podvedomý odpor, zranené city hraničiace s opovrhnutím. Nechápal som, čo to má znamenať a nechápem to dosiaľ; môžem sa len domnievať, že sa nekontrolovateľne prejavila jeho pravá podstata, jeho skutočná nechuť k zmenám, jeho hlboká oddanosť a poslušnosť k Rusom.

     Keď Ludvík Svoboda v roku 1979 zomrel, pozeral som sa v televízii na jeho pompézny štátny pohreb a myslel som na ten čudný okamih v Kremli, myslel som na to, kam sa podel zástanca reforiem, muž roku šesťdesiateho ôsmeho, muž nádejí a nekapitulácie, myslel som na to, ako sa zmenil na poslušnú Husákovu bábku a symbol normalizácie.

    Po chvíli sa však Svoboda tváril normálne, uvoľnil sa a mohli sme sa pozhovárať. Bol som dychtivý po informáciách. Dozvedel som sa, že odpor silnie, ľudia sú pobúrení, sú odhodlaní nevzdať sa, dôverujú nám a veria, že nepodľahneme nátlaku. Ale tlak bol enormný. Politbyro chcelo, aby sme podpísali viacero dokumentov, ktoré by prakticky znamenali rezignáciu a tým de facto dodatočne potvrdili, že ozbrojená agresia bola oprávnená. Bez akéhokoľvek uvažovania som Svobodovi oznámil, že na takejto maškaráde sa odmietam zúčastniť, nehovoriac o tom, že nemám na to žiadne ústavné poverenie. Nič také som nemohol akceptovať bolo to nedôstojné a ponižujúce; povedal som, že radšej rezignujem.

     Svoboda na to len podotkol, že mimoriadna situácia si vyžaduje mimoriadne riešenie: ak to bude potrebné, aj nelegálne kroky.

     Postupne sme si vzájomne vysvetľovali naše stanoviská, informovali sa o pomeroch, o tom, ako s nami zaobchádzali, no najmä o tom, ako ďalej postupovať. Černík vcelku rozumne poznamenal, že niet inej cesty, ako so Sovietmi rokovať: nič iné nám totiž nezostáva. Boli sme si vedomí, že musíme urobiť kompromis, ale v ten deň, pri tom stretnutí a improvizovaných diskusiách sme odmietali akceptovať akt kapitulácie. Ani Svoboda nechcel kapituláciu, no postupne ho zmáhala únava a rezignácia: napokon to bol on, kto na mňa najviac tlačil, aby som podpísal tie nešťastné moskovské protokoly.

     Mali prísť najťažšie chvíle môjho života.

     Necítil som sa dobre, bolo to únavou, ale aj vypätím posledných hodín; organizmus bol oslabený a zmocňovala sa ma horúčka. Bolo už po polnoci, keď som požiadal lekára – bol to doktor Smrček, ktorý priletel v Svobodovom sprievode – aby mi dal nejaký liek. Smrček mi hneď ponúkol jednu z miestností, ktorú dostali prezidentovi ľudia; lenže ktosi z kremeľského protokolu neobalene vyhlásil, že „Kremeľ nie je hotel“ a tak ma odviedli do nejakej ubytovne. Ani tam som sa necítil lepšie, dostal som slabší srdcový záchvat a dokonca som si v kúpeľni udrel hlavu o umývadlo.

     Bola už sobota, 24. augusta. Prespal som takmer celý deň.

                                                           x   x   x

     23. august 1968

     Zobudil som sa až okolo ôsmej, bol som z predošlého dňa vyčerpaný. Rana ma nebolela. Pohýbal som rukou, otáčal som ramenný kĺb, ale nič bolestivé som necítil. Iba okolo rany ma svrbelo, mal som chuť si to tam poškriabať. Otec už bol hore, pil čiernu kávu a čítal hŕbu novín a nejaké letáky, či tlačivá. Zdalo sa mi, že je pokojný, až podozrivo pokojný. Mal som taký zvláštny pocit, že jeho pokoj sa mení na rezignáciu, ktorá je spôsobená jeho skúsenosťami a tým, že už starne, že si uvedomuje, že na veciach nič nezmení a dejiny sa akosi beznádejne opakujú. Povedal mi, že kým som spal, bol v neďalekom obchode zase nakúpiť, aby sme mali aspoň základné potraviny a spomenul, že ľudia boli k sebe ohľaduplní, aj tí susedia, ktorí sa kedysi ani nepozdravili, si teraz pomáhali, nikto sa nepredbiehal, aby sa každému ušlo. Nešťastie ľudí zbližuje, povedal. Počúval včera celý deň rozhlas, podarilo sa mu chytiť aj televízny signál, ilegálny vysielač vysielal z Cukráku na Zbraslavi, pretože budova  televízie bola obsadená. Redaktori Škutina a Kantůrek neustále komentovali priebeh udalostí, na obrazovke sa striedali zábery nielen z Prahy, ale z celej republiky. Stále pribúdali mŕtvi a zranení, najviac ich bolo v Prahe. Dubčeka a jeho ľudí zajali a odvliekli do Moskvy.

     Otec zopakoval, aby som si dával pozor, pretože sa mi môže stať niečo horšie, ako len poranené rameno. A ja som zase povedal, že si budem dávať pozor. V uliciach a na námestiach akoby sa od včerajšku nič nezmenilo: všade tanky, obrnené vozidlá, vojaci, ani protesty neutíchali. Kráčal som opačnou stranou, nie na Václavák, ale smerom k Vltave, odtiaľ do nemocnice Na Františku. Oproti Mánesu a Myslíkovej ulici bola vykopaná veľká jama, opravovali tam prasknuté potrubie. Do jamy vletel sovietsky tank a jeho hlaveň trčala smerom do Myslíkovej ulice. Nemocnica bola stále plná ranených, na urgentnom príjme mi povedali, že Jindro so sanitkou je niekde v uliciach, možno sa vráti do hodiny. Sestrička mi navrhla, aby som išiel do niektorej ambulancie, alebo do nemocničnej izby, že keď som medik, môžem tam pomáhať majú málo personálu. Bol to dobrý nápad, ale ja som si hneď pomyslel, že pôjdem radšej do našej fakultnej nemocnice na Karlák, keď tam bude docent Hlava, ponúknem sa, že budem pomáhať, možno sa mi to neskôr zíde keď budem skladať skúšky. Tak som sa vracal na Karlák, na uliciach nič nenasvedčovalo tomu, že sa situácia upokojuje, skôr naopak, vojaci už neboli takí zdržanliví a opatrní ako počas prvých hodín okupácie, bez rozpakov strieľali a chovali sa ako agresori. Hlúčky ľudí počúvali tranzistoráky, pred obchodmi stáli čakajúci ľudia, hostince aj kaviarne  boli zatvorené. Na dnes bola vyhlásená generálna stávka. Odkiaľsi prišiel príkaz, aby ľudia vyprázdnili ulice. A ľudia sú disciplinovaní. Trvalo mi dosť dlho, kým som prešiel až na Karlovo námestie, namieril som priamo do ambulancie, kde ma včera ošetril doktor Hlava. Akosi ma neprekvapilo, že som ho našiel samého sedieť za stolom, pil kávu a pred sebou mal popolník plný ohorkov. Tváril sa apaticky, pripadal mi ako smutný muž z nejakého televízneho variete. Keď som mu oznámil, prečo som prišiel, rovnako apaticky mi povedal, aby som išiel za vrchnou sestrou vyfasoval plášť a ona že ma pridelí do nemocničnej izby, aby som pomáhal  ošetrovať ranených. Ani teraz nedal najavo, že ma pozná. Vrchná sestra bola zhovorčivejšia, vykladala mi, aké zranenia ošetrovali,  všetko to boli črepiny alebo guľky, bežných pacientov, akých mali po iné dni, ani neprijímali. Dala mi čistý biely plášť a prikázala, aby som ošetroval iba ľahšie prípady, keby som mal problémy, nech ju zavolám alebo priamo doktora Holečka. Vošla so mnou do izby a razantne oznámila, že sa budem o pacientov starať, potom ma nechala napospas osudu.

     Rýchlo som sa zorientoval. Na izbe bolo osem pacientov, až šiesti z nich boli mladí chlapci zhruba v mojom veku, len dvaja boli starší, tak okolo päťdesiatky. Nemal som čas na trému či nervozitu, oboznámil som sa so zdravotným stavom jednotlivých pacientov a podľa možností som sa pokúšal o ich liečbu, vymeniť obväzy, dezinfikovať,  zaviesť infúzie, pichnúť utišujúcu injekciu. Pre potrebu prípadnej dokumentácie zaznamenávam jednotlivé prípady.

     Milan Kulíšek mal prestrelenú brušnú dutinu a priestrel v oblasti panvy. Rozprával, že boli s kamarátom včera v Prahe a keď sa vracali do Kunratíc, tak ich niekde na Spořilove zobral nákladný Robur, ktorý riadil ich známy, tiež z Kunratíc. Už bola tma, husto pršalo a oni nevedeli, že je zákaz vychádzania. Prešli cez obec Hrnčíře a okolo rybníka Šeberák, pri rybníku bola skládka a tam boli zakopaní Rusi. Na okraji cesty uvideli svetlo baterky, šofér ešte poznamenal, že je to nebezpečné chodiť takto v noci, lenže to bol sovietsky vojak a chcel nás zastaviť. Prešli okolo neho a v tej chvíli vojaci začali strieľať. Auto však išlo ďalej, aj keď ranili šoféra do nohy. V Kunraticiach ich narýchlo ošetril miestny lekár, medzitým zavolali sanitku a tá ich už bez problémov odviezla do Thomayerovej nemocnice, šoféra tam vysadili a Kulíška odviezli do Fakultnej nemocnice, kde ho hneď operovali. 

     Kulíšek sa sťažoval na bolesti a kŕče. Musel som sa rozhodnúť pichol som mu injekciu na utíšenie bolesti a poznamenal som si, že musím informovať doktora Hlavu.

     Michal Dlouhý sa zranil na Vinohradskej triede, pred rozhlasom, keď vybuchla munícia v jednom z nákladných áut. Keď som sa ho spýtal, ako sa mu to stalo, povedal, že utekal s kamarátmi smerom k múzeu, keď ho niečo udrelo do chrbta. Siahol si do bundy a ruku mal plnú krvi. Pred múzeom bolo provizórne obväzište, tam ho kamaráti odviedli, boli tam sanitky, sestričky aj lekári, omotali ho obväzmi a sanitka ho odviezla do Fakultnej nemocnice na II. chirurgiu. Doktor Hlava mu vybral guľku, ktorá uviazla pod lopatkou a povedal mu, že mal vlastne šťastie. Dlouhému som vymenil obväz, rana sa rýchlo hojila, o dva-tri dni ho budú môcť prepustiť.

     Antonín Bubník mi rozprával, že odišiel z domu vo Voticiach a vzal si so sebou amatérsku kameru, pretože bol členom amatérskeho filmárskeho klubu, robil niekde na železnici ako strojvodca. Chodil po uliciach mesta a snažil sa filmovať rozhorčených ľudí, ktorí nadávali vojakom vysvetľovali im, že u nás nie je žiadna kontrarevolúcia. Na Jiráskovom námestí sa za ním rozbehol vojak so samopalom v ruke a len tak-tak sa pred ním skryl v jednom dome, vybehol až na piate poschodie a stále sa bál, že vojak vybehne za ním. Potom sa vrátil do ulíc a napriek strachu filmoval ďalej, vravel že má unikátne zábery a raz, keď sa toto šialenstvo skončí, ponúkne ich televízii,  možno ich prepašuje na západ, aby z toho niečo vymačkal. Ale potom sa dostal do prestrelky na Jungmanovom námestí, kde skupinka mladých ľudí rozdávala letáky a Rusáci začali po nich strieľať. Prestrelili mu lýtko, ale bol to priestrel hladký, nezasiahol kosť. Kameru mal stále pri sebe. Vymenil som mu obväz a povedal, že o pár dní ho určite z nemocnice prepustia.

     Horšie na tom bol starší  šofér autobusu Karel Šabata z Jeseníc pri Prahe, ktorý sa vracal aj s autobusom domov, keďže mestské linky nemohli premávať. Pôvodne chcel ísť do depa Dopravného podniku, no Verejná bezpečnosť ho odklonila, cesta do depa bola obsadená sovietskymi vojakmi. Tak sa už po zotmení vracal domov a cestou zobral dvoch mladých stopárov, nemali viac ako pätnásť rokov. Prihodilo sa mu to isté, čo Milanovi Kulíškovi: uvidel vojakov s baterkami v rukách, ktorí ho chceli zastaviť, no keďže nevedel o čo ide a nereagoval, začali strieľať. Lenže následky boli tragické. Dostal zásah do oboch rúk a jedna guľka mu preletela ramenom, ale obaja chlapci boli namieste mŕtvi, strely im zasiahli hlavu. Karel Šabata povedal, že mozgy sa rozleteli po celej kabíne. Keď Rusi vtrhli do autobusu, aj oni zostali v šoku. Nejaký dôstojník ihneď zavolal vojenského lekára, ale Šabata sa dožadoval, aby ho ošetrili v nemocnici. Ruská sanitka ho odviezla priamo na Karlák, čo sa stalo s mŕtvymi chlapcami, nevie.

     Druhý z tých starších mužov mal posteľ neďaleko okna, spal, do žily mal zavedenú unfúziu. Dych mal pokojný, zdalo sa, že sa zotavuje. Meno som sa nedozvedel.

     Asi 30-ročný muž mal obviazanú hlavu, na lícach rezné rany, opuchnuté oko a hornú peru. Jeho meno neuvádzam, pretože nesúvisí so zraneniami spôsobenými interventmi. Namáhavo mi povedal, že si včera trochu vypil,  pohádal sa  so snúbenkou a keď ju začal obťažovať, tak ho udrela pivovou fľašou do tváre. Do nemocnice prišiel sám. Vymenil som mu obväz, na čele mal zašitú ranu asi tromi stehmi. Keď som sa ho spýtal, prečo sa pohádali, tak mi odpovedal: kvôli Rusom.

    Až do obeda som bol na nemocničnej izbe, od dvoch pacientov som sa nedozvedel, prečo ich priviezli, čo sa im stalo – prišla ma zavolať vrchná sestra, aby som išiel pomáhať doktorovi Holečkovi do ambulancie, že nestačí. Rýchlo som zjedol maslový chlieb so syrovými plátkami, ktorý mi pripravil otec a pridal som sa k docentovi.

     Nezastavili sme sa ani minútu. Čakáreň sa plnila ranenými, brali sme  akútne prípady. Na všetky si nepamätám. Väčšinou sme pacientov ošetrili a poslali na doliečenie domov, alebo ich odviedli na nemocničné izby. Asi 60-ročný pán nám zomrel priamo v ordinácii. Dostal zásah do brucha, tíško stonal, oči mal zatvorené. Doktor sa márne snažil ranu ošetriť, muž stratil priveľa krvi. Smutná tvár smutného muža bola ešte smutnejšia.

     Prišli saniťáci s nosidlami a naložili mŕtveho muža. Keď ho vynášali z ordinácie, vyšiel som s nimi do čakárne, videl som zdesené tváre tých, ktorí čakali na ošetrenie. Vyšiel aj smutný docent Hlava, potichu mi povedal, že sa musí ísť vygrcať, nech vezmem na ošetrenie nejaký ľahší prípad, že sa hneď vráti.

     Ľahší prípad bol Antonín Macek z Prahy, 22-ročný,  ktorý mal poranené zápästie. Zdalo sa, že ho má pomliaždené, musel na röntgen. Rozprával mi, že sa pešo vracal do Troje, keďže električky nechodili. Išiel po pravej strany vozovky, keď ho obchádzalo vojenské nákladné auto a skoro ho zrazilo. Z kabíny vyskočil ruský vojak a začal na neho kričať, že nech si dáva pozor, že ho skoro zrazil. Macek bol vraj plný dojmov z toho, čo videl pred rozhlasom, tak sa osopil na vojaka, schmatol ho za blúzu a odtrhol mu niekoľko gombíkov. Vtedy vyskočili z auta ďalší dvaja vojaci a začali ho mlátiť pažbami, dostal prudkú ranu do zápästia a padol na zem. Stáli nad ním, mlátili ho pažbami aj remeňmi,  potom ho prehľadali a kázali mu, aby utekal do polí a začali naťahovať samopaly. Dosal strach, že ho zabijú, tak sa pozviechal a rozbehol sa. Počul, ako sa vojaci začali smiať.

     Bolo to vlastne smiešne.

                                                                       x   x   x

     V sobotu som sa prebudil až popoludní a hneď mi oznámili, že mám ísť do Kremľu na ďalšie rokovania. Necítil som sa dobre, potreboval som lekára. Ale na mieste, kde ma držali nebol žiadny lekár, nemal som inú možnosť, ako sa podriadiť a tak ma odviezli do Kremľu. Stretol som sa s našou skupinou a opäť ma presviedčali, aby som sa zúčastnil na rokovaniach so sovietskymi predstaviteľmi. Mal som však prinajmenšom dva dôvody, aby som odmietol: nebolo mi dobre  a chcel som získať čas. Myslel som si, že ak budeme vyjednávania naťahovať, podarí sa nám získať ústupky. Doterajšie vyjednávania neboli veľmi úspešné: podarilo sa síce odmietnuť alternatívu robotnícko-roľníckej vlády a potvrdiť súčasné vedenie vo vláde, strane, aj Národnom zhromaždení – to Sovieti považovali za porážku – no politbyro neskôr presadilo, aby sme jednanie mimoriadneho zjazdu strany vo Vysočanoch vyhlásili za neplatné a donútili nás, aby sme z programu Rady bezpečnosti OSN stiahli bod o jednaní situácie v ČSSR. Navrhol som, aby do Moskvy prileteli aj ďalší predstavitelia straníckeho vedenia a doplnili našu delegáciu. Ani ma veľmi neprekvapilo, keď Sovieti s touto požiadavkou súhlasili a urýchlene poslali do Prahy lietadlo.

     Chcel som sa vrátiť späť do predošlej ubytovne, aby som si oddýchol, no ponúkli mi izbu priamo v Kremli, ktorá patrila Svobodovmu sprievodu. Zrazu bol v Kremli pre mňa už aj hotel. Zrejme ma chceli mať poruke.

     Ľahol som si do postele, doktor Smrček mi dal nejaký liek na upokojenie. Radil mi, aby som si pospal. Ale spať som nemohol, liek neúčinkoval, vôbec som nebol pokojný. Upadol som do driemot, zdalo sa mi, že zaspávam a v mozgu sa mi premietali obrazy ako útržky zo zle postrihaného filmu. Ešte v polospánku som myslel na moju rodinu, na Annu, ktorá ležala v nemocnici a trápil ju žlčník, myslel som na chlapcov, o ktorých som takmer nič nevedel, bál som sa o toho najmenšieho, ktorého mal na starosti Jožko Brinzík. Ako v ráme starých obrazov som videl fotografiu mojej matky, ustarostenú, no s neopakovateľným, láskavým svitom v očiach.

     Potil som sa. Pot úzkosti. Cítil som, ako mi pot zarosuje čelo a steká pod pazuchami. Je to prejav horúčky, ale aj depresie. Nemal som horúčku. Bola to depresia.

     Myšlienky boli ako bláznivé detské šarkany, ktoré sa zmietajú vo vetre. Kde som urobil chybu? Kde sme urobili chyby? Nie, nie... takto otázka nestojí. My sme chybu neurobili. My sme robili len to, čo sme považovali za správne. Bola to požiadavka našej spoločnosti. Tak sme to cítili. Iným smerom sme ísť nemohli, inak by sa celý systém dostal do krízy, možno by sa rozsypal a spôsobil ďaleko väčšie ťažkosti. Ale odpoveď tej druhej strany – teda najmä sovietskeho politbyra – bola arogancia a agresivita. Hájili svoje záujmy, nehľadeli na záujmy naše. Mal som to predvídať. Mal? Zlyhal som? Ako som mohol čosi také predvídať, keď som bol celý svoj život oddaný ideálom socializmu? Lenže... naozaj som im bol oddaný? Úplne, celkom? Nepochyboval som? Nezostali v mojej duši otázniky? Dosiaľ mi hlboko v pamäti rezonujú spomienky na politické procesy, len akési útržky, temné mraky na oblohe, čo som nechápal a ani pochopiť nemohol: hrdinovia mojich predstáv, mojich ideálov, hrdinovia čítaniek – Zinoviev, Bucharin, Trockij, Tuchačevskij – boli zrazu zradcami, nepriateľmi ľudu a ocitli sa v žalároch, pred popravčou čatou... To nebola dostatočná výstraha? Prečo som aj ďalej veril tomu, čo hlásala stalinská propaganda? Bola to daň revolúcie? Alebo daň mojej naivite a viere... viere, ktorá odpúšťa v mene vyšších princípov?

     Aká absurdná situácia! Ležal som v pyšnom sídle ruských cárov, v sídle sovietskych komunistických vládcov, spotený a bezbranný, s boľavou dušou, plný pochybností, beznádeje a poníženia... a predsa som cítil v sebe vzdor, hnev, nepoddajnosť, vôľu vzdorovať až do krajnosti, aj do sebazničenia... Nádej zomiera posledná? Nie, nie... nádej nezomiera nikdy!

     Až teraz som si uvedomoval, že sme sa vzbúrili a postavili na odpor proti zabehanému chodu vecí, že sme narušili nepísanú – či napísanú? – dohodu veľmocí a prejavili vlastnú vôľu, áno, vôľu dvoch národov žiť slobodne, rozhodovať o svojom osude, nebáť sa povedať nie, keď nás presviedčajú, že čierne je biele, že lož je pravda...  A teraz máme za to pykať!

     Boli sme pod tlakom obrovskej presily, dva malé národy napadla najväčšia armáda, aká operovala od skončenia druhej svetovej vojny, ale v skutočnosti sme morálne a politicky zvíťazili. Na ako dlho?

     Zaspal som a opäť som sa prebudil, sny sa miešali s realitou, občas som sa prebudil, nemohol som dýchať, opäť som zaspal, prepadal som sa do bezvedomia, do ničoty... Liek začal účinkovať, zaspal som, neviem, ako dlho som spal prebúdzal som sa spotený a vyčerpaný. Musel som si vyzliecť mokré pyžamo, opäť som zaspal.

     Prebudil som sa, keď za mnou do miestnosti prišiel Zdeněk Mlynář. Videl som na jeho tvári, že je zaskočený, ak nechcem povedať, že zhrozený. Asi bol na mňa smutný pohľad. Povedal mi, že nesie z domu nejaké listy, ale ja som v tej chvíli nebol schopný čítať, tak som ho poprosil, aby mi tie listy strčil pod vankúš. Chvíľu sa snažil so mnou zhovárať, hovoril o mimoriadnom zjazde vo Vysočanoch, na ktorom sa zúčastnil, potom o situácii v Prahe, ale nebol som schopný sa skoncentrovať, tak ma napokon pohladil po tvári a odišiel.

     Nevedel som, ako prebiehajú tieto vynútené rokovania, na žiadnom som sa nezúčastnil, až neskôr mi Mlynář, Černík a Smrkovský rozprávali, ako to celé prebiehalo. Sovietski predstavitelia sa ani nesnažili diskutovať, vždy prišlo s ultimatívnou požiadavkou, neraz však improvizovali, pôsobili nepripravene, až chaoticky. Rokovania sa často prerušovali, potom sa pokúšali pokračovať s jednotlivcami, alebo malými skupinkami. V takejto atmosfére sa rodili tzv. moskovské protokoly.

     Vo chvíli jednej z depresií som navrhol, že odstúpim z funkcie, aby som uľahčil rokovania. Väčšina delegácie to rozhodne, až rozhorčene odmietla. Svoboda na mňa naliehal, aby som nielen zostal vo funkcii, ale sa aj zúčastňoval na rozhovoroch. Moje rozhorčenie bolo však také silné, že som ho nedokázal utlmiť a tvrdohlavo som odmietal rokovať; Smrkovský ma chápal, argumentoval, že pre Brežneva a jeho družinu je dôležité, aby som asistoval  pri našej kapitulácii a tým sa zdiskreditoval. Radil mi, aby som zostal mimo priamych kontaktov so sovietskym vedením, až kým sa nedosiahne aký-taký kompromis.

     Kým Černík bol optimistický a nádejal sa, že Sovieti v niektorých bodoch ustúpia, Svoboda čoraz väčšmi nástojil na kompromisoch. Tušil som, že je ochotný pristúpiť na akékoľvek podmienky, len aby mal všetko za sebou.

     Neskôr som o Svobodových postojoch diskutoval s viacerými politikmi, ale podrobne len so Zdeňkom Mlynářom. Mlynář mal výstižné postrehy, ktoré sa v mnohých ohľadoch stotožňovali s mojimi. Svoboda vcelku správne argumentoval, že každá hodina odkladu zvyšuje napätie u nás doma, že psychologická hranica, na ktorej balansujú obe strany – teda nervózne sovietske vojská na jednej strane a rastúca frustrácia, nespokojnosť a odbojné nálady obyvateľstva na strane druhej, sa môže kedykoľvek prekročiť a môže spôsobiť nepredvídateľné krviprelievanie. Dochádzala mu trpezlivosť, priamo aj nepriamo naliehal, aby sme podpísali sovietske návrhy a čo najskôr sa vrátili domov. Aj keď podporoval reformný proces, mal svoje videnie a myslenie vojaka. Vôbec nemal námietky proti tomu, aby boli na našom území rozmiestnené sovietske vojská ako protiváha armádam NATO v západnom Nemecku. Riešenie bolo – z jeho pohľadu jednoduché – dosiahnuť dohodu, vrátiť sa domov a potom nech Dubček a jeho vedenie podá demisiu. Mienka sovietskych maršalov bola pre neho dôležitejšia ako československé reformy. Odpor nemá zmysel, je to len naivný a nereálny pohľad politikov.

     Mlynář mi hovoril, ako sa pri jednej siahodlhej diskusii, keď sa malo rozhodnúť, kto podpíše či nepodpíše protokol a keď sa nič neriešilo, rozkričal na prítomných politikov: „Zase len tárate a trepete! Už ste sa táraním dopracovali k tomu, že máte obsadenú krajinu! Tak už sa chovajte podľa toho a konajte! Ja som v živote už videl hory mŕtvych a nedopustím, aby kvôli vašim rečiam zahynuli tisíce ľudí!“

     Sovietske vedenie ho v Moskve využilo a počas husákovskej normalizácie zneužilo.

     Keď sa mi trochu uľavilo, mohol som diskutovať so Smrkovským, Černíkom, Šimonom, Špačkom či Mlynářom, radili sme sa, prinášali mi informácie a pýtali sa na môj názor. Takže som sa nepriamo a sprostredkovane na rokovaniach predsa len zúčastňoval... Rázne som odmietal tvrdenie, že u nás bola kontrarevolúcia, že naše reformy destabilizovali socializmus a že bol nevyhnutný vojenský zásah.

     V nedeľu 25. augusta sme sa dohodli, že navrhneme aj my znenie niektorých sporných bodov budúceho dohovoru; iniciatívu preberali Černík so Smrkovským, pri písaní našich návrhov výdatne – ako vždy v takýchto situáciách – pomáhali Zdeněk Mlynář a Bohumil Šimon, pravdaže, po konzultácii s Černíkom a so mnou.

     Bolo mi jasné, že text skoncipovaný Mlynářom a Šimonom nemôže prejsť: náš návrh totiž vychádzal z júlového stanoviska, ktoré predsedníctvo ÚV KSČ zaujalo k varšavskému listu päťky. Pravdaže, museli sme reagovať na celkom inú situáciu, takže sme chtiac-nechtiac pripustili, že vnútropolitický tlak spôsobil oslabenie našich straníckych pozícií, veci sa vymykali kontrole vedenia, ale rozhodne to nebola kontrarevolúcia. Áno, podcenili sme niektoré aspekty vývoja, ale intervencia nie je riešením, je to tragický omyl a zásadný krok bude – podľa nášho názoru – odvolať vojská Varšavskej zmluvy z nášho územia. Až potom budeme riešiť ďalšie osudy reformného vývoja. Navrhovali sme, aby východiskom zo situácie boli závery, ktoré sme prijali v Bratislave. Trvali sme však na tom, že základný dokument pre vývoj vnútornej politiky je Akčný program.

     Černík odovzdal náš návrh sovietskemu vedeniu, ale vôbec ma neprekvapilo, že ho odmietli, dokonca ich vraj text vyhlásenia popudil. Mali by sme si vraj uvedomiť, že nie sme v postavení, aby sme im dávali ultimáta. Ďalší návrh, ktorí sovietske vedenie predložilo, bolo skutočným ultimátom; tento návrh potom poslúžil ako podklad neskoršie podpísaným tzv. moskovským protokolom.

     Návrh zopakoval základnú požiadavku: aby sme uznali opodstatnenosť okupácie, čiže, aby sme legitimizovali vpád vojsk na naše územie a tým aj priznali, že vojská prišli potlačiť kontrarevolúciu. Opakovane žiadali, aby sme neuznali zjazd KSČ vo Vysočanoch, aby sme okamžite zaviedli cenzúru a urobili rázne personálne opatrenia. Mali sme odstrániť členov predsedníctva F. Kriegela a Č. Císařa, ale aj členov vlády O. Šika, J. Hájka a J. Pavla.

     Sovietsky návrh sme odmietli, ani skupina na čele s Biľakom a Indrom si vtedy ešte netrúfla tento text podporiť. Vyčkávali.

     Mali sme však konečne v rukách sovietsky návrh, ktorý sme mohli aspoň ako-tak upraviť, či aspoň vyjadriť naše pripomienky. Veľké nádeje sme si nerobili.

     Postupne sme sa dozvedeli, že Rada bezpečnosti OSN odsúdila zásah v Československu ako agresiu a hrubé porušenie medzinárodného práva. Generálny tajomník OSN U Thant vyhlásil, že obsadenie Československa je vážnou ranou úsiliu a zmiernenie napätia medzi Západom a Východom.

     Niekto z personálu prišiel so zaujímavou informáciou: na Červenom námestí v Moskve protestovalo osem statočných demonštrantov proti okupácii – rozprestreli transparenty, ktoré odsudzovali intervenciu. Kým ich milícia pozatýkala, stihli ich odfotiť západní novinári a ich fotografie obleteli celý svet. Ich protest trval tri minúty. Neskôr som sa dozvedel, že to boli Pavol Litvínov, Larisa Bogorazdová, Natália Gorbanevská, Konstantin Babickij, Vadim Delone, Vladimír Dremľuga a Viktor Fajnberg. Na transparentoch boli heslá: Ruky preč od ČSSR, Hanba okupantom, Za vašu i našu slobodu, Strácame najlepších priateľov, Slobodu Dubčekovi!

     Pravdaže, tresty boli tvrdé: nútené práce, deportácie na Sibír, nútená psychiatrická liečba, sledovanie tajnou službou, perzekúcie.

     Po novembri 1989 som pozval do Prahy Larisu Bogorazovú, pracovníčku jazykovedného ústavu, ktorá bola iniciátorom tichého protestu. Keď sa vrátila z vyhnanstva, nemohla si nájsť prácu; dovolili jej upratovať výťahy... Keď som sa jej spýtal, či neoľutovala svoj čin, rázne vyriekla: „Nie, nikdy! A prečo? Čo iné sme mohli urobiť?“

     Až po návrate z Moskvy som sa dozvedel, že známy ruský básnik Jevgenij Jevtušenko napísal odvážny list priamo Brežnevovi: „Nemôžem spať. Neviem, ako ďalej žiť. Viem len že je mojou morálnou povinnosťou vyjadriť Vám pocity, ktoré sa ma zmocňujú. Som hlboko presvedčený že naša akcia v Československu je tragickým omylom a krutou ranou sovietsko-československému priateľstvu i svetovému komunistickému hnutiu. Znižuje našu prestíž v očiach sveta a našich vlastných. Je to rana všetkým pokrokovým silám mieru vo svete a snom ľudstva o budúcom bratstve...“

     No vo chvíľach, keď sme boli nútení pristúpiť na ponižujúce podmienky, sme na ohlasy z domova a sveta mysleli len okrajovo: snažili sme sa zmierniť ťaživý obsah protokolov.

     Nemohol som tušiť – aj o tom som sa dozvedel až neskôr – že súbežne s československo-sovietskym vyjednávaním rokovalo v Moskve sovietske stranícke vedenie aj s  predstaviteľmi okupačných vojsk: s Ulbrichtom, Kádárom, Gomulkom a Živkovom. Bolo v tom čosi cynické, až morbídne: niekde v inom trakte rozsiahleho kremeľského komplexu sa radili naši kati, ako naložiť s obeťou. Ulbricht, Gomulka aj Živkov navrhovali potlačiť kontrarevolúciu silou, alebo zaviesť vojenskú okupačnú správu – a to so všetkými dôsledkami pre ČSSR.

     Brežnev sa naozaj vyhrážal, že ak nepodpíšeme moskovské protokoly, zavedú vojenský režim a neručia, že nepríde ku krviprelievaniu. Poznal som ich mentalitu, ich uvažovanie, ich nemilosrdný spôsob riešenia zložitých situácií; bez výčitiek svedomia by začali masakrovať civilné obyvateľstvo, naša krajina by sa zmenila na jatky. To som nemohol dopustiť, tým skôr, západné krajiny ani len nepomysleli na to, aby nám prišli vojensky na pomoc.

     Po niekoľkých rokoch som čítal odvážne úvahy odvážnych mudrlantov o tom, že sme sa mali postaviť na odpor, že sme mali ukázať okupantom, aj svetu, že nie sme národy kapitulantov – a tým by sme získali morálnu historickú výhodu. Ľahko sa riskuje za kaviarenským stolom, ľahko sa vykrikuje spoza plota! Postaviť sa proti polmiliónovej armáde, riskovať tisíce ľudských životov, obrovské materiálne škody, destabilizovať celú Európu... Aj keď sa všetko vo mne zdráhalo, búrilo, aby som súhlasil s podmienkami moskovského diktátu, to som nemohol dopustiť.

     Aj nový návrh bol ponižujúci, neprijateľný svojou podstatou, no už v ňom nebolo naliehanie, aby sme uznali opodstatnenosť invázie, aby sme priznali, že je u nás kontrarevolúcia. V piatom bode dokumentu nám dokonca sľubovali, že stiahnu intervenčné vojská „len čo pominie ohrozenie socializmu“. Aj keď som bol presvedčený, že socializmus nebol ohrozený, napokon sme s takouto formuláciou súhlasili.

     Bolo to najťažšie rozhodnutie môjho života a ako zlý nočný sen sa mi často vynárali v pamäti jednotlivosti nášho trápenia v Kremli.

     Nadránom 26. augusta už boli takmer všetci členovia našej delegácie rozhodnutí, že sovietske podmienky podpíšu. Očividne spokojní boli Biľak s Indrom, Lenártom, Pillerom, Kouckým, Dzúrom, Kučerom, Rigom, Barbírkom, Svobodom a Husákom, vzápätí sa k nim pripojil Černík. Ale Smrkovský, Špaček, Šimon, Mlynář a ja sme váhali, Kriegel jediný odmietol. Dlho sme však váhať nemohli. Čakal som, že odpor bude väčší, že návrh protokolu odmietnu viacerí členovia našej delegácie. Najaktívnejší bol Husák: už vtedy preberal iniciatívu, už vtedy zacítil, že tu sa začína jeho cesta k moci.

     Ešte v nedeľu večer Husák navrhol, aby sa každý nahlas vyjadril, či protokol podpíše. Žiadal, aby prestala jalová diskusia a prvý povedal, že protokol podpíše. Pridávali sa ďalší, ale Mlynář vtedy ešte váhal, odmietal podpísať, darmo sa pridali Smrkovský aj Černík, zbytočne na neho Husák naliehal, až kričal. Až v pondelok ráno, pri raňajkách, Mlynář ustúpil a súhlasil s podpisom. Prišiel za mnou Černík a presviedčal ma, aby som  podpísal, vraj nemám inú možnosť, protokoly budú platné aj bez môjho podpisu, no to by zhoršilo, priam zdramatizovalo situáciu. Černík mi tvrdil, že posledná verzia návrhu už dokonca pripúšťala, že budeme pokračovať v rámci zásad Akčného programu. Brežnev nám však dal jasne najavo, že z Kremľu neodídeme, kým nepodpíšeme dohovor, nech už by sa akokoľvek menil. Vydierali nás. Naznačili, že neustúpia, aj keby to bolo za cenu krviprelievania. Márne sme si nahovárali, že ani sovietske vedenie nie je jednotné, že niektorí členovia politbyra boli proti vojenskému zásahu; zbytočne sme si robili nádeje, že budú ochotní ku kompromisom a – hoci v oklieštenej podobe – nám dovolia pokračovať v reformnom kurze. Povedal som mu, že sa rozhodnem až priamo na stretnutí so sovietskym vedením.

     Mal som o čom premýšľať. A mal som pocit, že som sa stal obeťou vlastnej minulosti a iluzórnych predstáv o sovietskej politike, o možnostiach reformovať socializmus. Napokon... aj ja som sa podieľal na budovaní tohto systému, nemal som pochybnosti, že je správny: len ho treba reformovať, upraviť, poľudštiť a priblížiť k ľuďom. Veril som, dúfal som, že Moskva pripustí reformné experimenty, dovolí vylepšiť systém,  no teraz ma ten systém zomlel ako kedysi Clementisa.

     Zdeněk Mlynář mi neskôr povedal: „Sme vlastne hlupáci, ale naša hlúposť má podobu ideológie reformného komunizmu.“ Už bolo neskoro, aby som sa s ním hádal, alebo súhlasil.

     Rozhodol som sa, že protokol podpíšem, keď sa jasne definuje, že okupácia je dočasná a nech Sovieti zreteľne povedia, aké sú podmienky odchodu intervenčných jednotiek.

     Bolo to v pondelok 26. augusta popoludní. Odkedy ma privliekli do Moskvy, bolo to len moje druhé stretnutie s Brežnevom a sovietskym vedením. Bol som otupený, prezidentov lekár Karel Bernáth  mi pichol nejakú injekcie na upokojenie. Necítil som sa najlepšie. Politbyro už sedelo za dlhým stolom, miestnosť bola slávnostne vyzdobená, všimol som si, že vo vedľajšej miestnosti čakajú novinári. Posadili sme sa na druhú stranu stola, ja som sedel priamo oproti Brežnevovi. Vedľa mňa sedel Černík.

     Sovietska delegácia sa akosi umelo, strojene usmievala, oproti nej sedeli prevažne zachmúrené, smutné tváre. Slova sa ujal Brežnev.

     Chápem, že politik musí byť občas aj hercom, musí ovládať umenie protokolu, musí ovládať sám seba, aby zachoval diplomatickú etiketu a snažil sa konať aby skrze ústupky a kompromisy dosiahol požadovaný výsledok. Občas musí byť  trochu pokrytec a nepovedať vždy celkom to, čo si myslí, alebo povedať len to, čo je v zaužívanej protokolárnej norme.

     Keď som však počúval Brežneva, mal som čo robiť, aby som sa ovládol. Vnútro mi vrelo, zatínal som zuby i päste. V tejto situácii, vo chvíľach, keď nás držali v zajatí, keď sa k nám chovali ako k porazeným, keď nám vnútili nedôstojné podmienky, bola jeho predstieraná srdečnosť čosi morbídne a vrcholne cynické. Tváril sa – a tak aj hovoril – akoby sa nič nestalo, akoby tento moskovský tribunál bol štandardným rokovaním priateľských strán, akoby nevedel, že v Čechách a na Slovensku pribúdajú mŕtvi, ktorých zabili okupačné jednotky, že neutícha aktívny aj pasívny odpor proti okupantom!

     „Drahí súdruhovia, dospeli sme k záveru zložitých, ale čestných a otvorených súdružských rokovaní. Všetci, čo sedíme pri tomto stole sme si vedomí významu protokolu, ktorý o chvíľu podpíšeme. Bude to veľký význam pre ľud Československa Sovietskeho zväzu aj pre svetové robotnícke hnutie. Nebudeme viesť dlhé reči, navrhujem, aby sme pristúpili k podpísaniu protokolu...“

     Ani sa nezačervenal. Ďalej hovoril o tom, s akou veľkou ľútosťou a bolesťou sa sovietske vedenie rozhodovalo o tom, či pristúpiť k vojenskému riešeniu lenže nemalo kam ustúpiť, nemalo na výber, keďže záujmy socializmus sú nadovšetko. Potom ešte stihol pochváliť Ludvíka Svobodu, jeho štátnický postoj, keďže Svoboda je verný priateľ Sovietskeho zväzu a hrdina druhej svetovej vojny. Dokonca sa vyznal z lásky k Československu a bolo na ňom vidno, že sa dojíma slovami, ktoré hovorí, že verí tomu, čo svojimi činmi popieral.

     Škrípal som zubami. Vraj, čestné a otvorené rokovania! Aký veľký význam pre ľud Československa? A kto Brežnevovi povedal, že protokol podpíšem?

     Ludvík Svoboda okamžite reagoval: „Československá strana sa dohodla a je pripravená podpísať!“

     My sme však boli dohodnutí, že Černík prednesie pripomienky z našej strany, no keď zdvihol ruku a prihlásil sa do diskusie, Svobodova tvár sa zamračila; chcel mať všetko rýchlo za sebou. Zamračili sa aj tváre Sovietov, zrejme sa obávali, že sa opäť začne diskusia. Nadšene sa netvárili ani Biľak a jeho ľudia.

     Černík však hovoril pokojne a vecne. Povedal, že sme pripravení podpísať protokol, ale okupácia Československa sa stala bez súhlasu a vedomia predsedníctva Ústredného výboru KSČ a predsedníctvo ani o takúto pomoc nežiadalo. Černík sa pokúšal obhajovať líniu vytýčenú Akčným programom.

     Tváre sa mračili čoraz viac, Černík však pokračoval.

     „Predsedníctvo ma poverilo, aby som odmietol komentáre v médiách piatich krajín, ktoré vykresľujú súdruha Dubčeka ako pravičiara. My sme pripravili náš návrh protokolu a hoci ho politbyro odmietlo, prejavili sme dobrú vôľu a akceptovali sme váš návrh...“

     Po Černíkovom príhovore zostali ticho. Situácia sa vôbec nevyvíjala podľa predstáv  našich väzniteľov. Čakali ako zareaguje Brežnev.

     Všímal som si, ako sa musí ovládať. „Súdruhovia! Mali by sme pristúpiť k podpisu protokolu,“ povedal chrapľavým hlasom.

     Držal som v rukách prázdny popolník, nervózne som ho obracal v prstoch. Čosi sa vo mne zlomilo, praskla tenká škrupinka sebaovládania. Udrel som popolníkom o stôl. Všetkých to vydesilo, prekvapený Brežnov nedokončil vetu.

     „Čítal som ten váš protokol,“ zvolal som po rusky. Najprv som sa zadrhával, nenachádzal som správne slová, no potom som plynulo pokračoval. „Žiadam, aby sa súčasťou záverečného protokolu stali obidva dokumenty. Váš, aj ten náš, tiež vás žiadam, aby sa v dokumente neuvádzali žiadne mená, aby sme sa vyhli porovnaniu s päťdesiatymi rokmi. Situácia u nás je horšia, ako sme si mysleli. Nerozumieme vstupu vojsk! Vstup vojsk vyvolal nevôľu ľudu, straníckych orgánov, aj robotníckej triedy. Vstup pôsobí zničujúco proti mysleniu a citom našich národov. Hovorme otvorene... tento krok považujeme za hrubú chybu, ktorá prinesie našej krajine a celému komunistickému hnutiu veľké škody! Predložený dokument dodáva tejto tragédii ešte väčšie rozmery. Aj keď budeme donútení protokol podpísať, to nijaké problémy nevyrieši a z dlhodobého hľadiska ich ešte zhorší.“

     Svoboda sa ma snažil prerušiť, povedal, aby sme nediskutovali a pristúpili k podpisu. Ale vtedy ho nikto nepočúval.

     Povedal som, čo som si myslel. Vytrysklo to zo mňa ako horúci gejzír z hlbín zeme. Bolo to spontánne, no o to emotívnejšie a presvedčivejšie. Keď som skončil, zostalo rozpačité ticho. Brežnev sa však rýchlo spamätal.

     Ak sa predtým veľmi usiloval, aby zachoval zdanie akej takej slušnosti a protokolárnej zdvorilosti, teraz všetko odhodil bokom a zrazu bol vskutku tým, čím naozaj bol, tým, čo sa snažil maskovať: arogantným predstaviteľom imperiálnej moci, ktorému sú nejaké ideály ukradnuté. Žiadne oficiality o záujmoch socializmu a o ohrození kontrarevolúciou; začal mi vyčítať, že som robil vnútornú politiku bez toho, aby som sa s ním radil, že som ignoroval jeho pokyny a rady. Bolo to dojemné, najmä keď mi familiárne začal hovoriť Sáša, ako to občas mával vo zvyku. Očervenel a bolo jasné, že len ťažko sa ovláda.

     „To čo povedali Dubček a Černík, nás vracia dozadu. Keď to chcete takto povedať aj doma, budete to mať ešte horšie...“

     Potom sa obrátil na mňa, hlas mu poskakoval medzi hnevom a podlízavou láskavosťou: „Saša! Obhajoval som ťa, keď sme uvažovali, koho namiesto Novotného, veril som ti! Pýtal som sa ťa, či ťa Novotného ľudia neohrozia. Pýtal som sa, ktorých ministrov chceš vymeniť. Ministra vnútra? Obrany? Chceš ich vymeniť? Tváril si sa, že sú to dobrí súdruhovia a zrazu mi oznámili, že si ich vymenil, že si vymenil aj ďalších a tiež tajomníkov ústredného výboru! Poslal som ti pripomienky k tvojmu prejavu na oslavy 20. výročia februára, žiadal som ťa, aby si ich zmenil. Ale ty nič! Takto sa spolupracuje? Veď si s nami nič nekonzultoval! Aj my u nás rozhodujeme kolektívne...Musíme svoje názory podriaďovať názorom ostatných, ale ty si to nerobil... Napriek tomu som presviedčal všetkých, že Sáša je dobrý súdruh, len ty sa ma veľmi sklamal! Čo si sľúbil, to si nedodržal... Pestoval si kult svojej osobnosti!“

     Rozkričal sa ako v dedinskej krčme: „Aj do bazéna si nedôstojne skákal, len aby si sa ukazoval! Koľkokrát som ťa upozorňoval... Sášenka, poobzeraj sa okolo seba, veď je to kontrarevolúcia! Volal som ti, písal, naliehal... ale ty si to pred tvojim predsedníctvom zatajil! Ani keď vyšiel pamflet Dvetisíc slov, tak si nič nepodnikol! Indra to kritizoval, no vy ste ho nepodporili, vy ste na neho zaútočili... „

     Zhlboka sa nadýchol, trochu sa upokojil. „Dnes sa vám zdá, že je nemožné prijať naše požiadavky. Ale v roku 1956 bol Gomulka tiež proti tomu, aby naše vojská Poľsku pomohli! Keby sme mu dnes povedali, že naše vojská z Poľska odvoláme, tak sadne na špeciálne lietadlo, priletí za mnou, aby ma prosil, nech to nerobím! Uznávam, že po intervencii našich vojsk je situácia v Československu zložitá. Ľudia posudzujú všetko emocionálne. Aj tebe, aj straníckemu vedeniu viem prepáčiť a viem pochopiť, že nevidíte veci správne. Ale my sme dospeli k názoru, že už sa na vás nemôžeme spoľahnúť. Robíte si, čo chcete a nedáte si povedať ani po dobrom, ani v zlom. Ale vaša zem leží v oblasti, ktorú oslobodili sovietski vojaci. Vašu slobodu sme vykúpili veľkými obeťami a z tejto oblasti neodídeme. Ale my sa cítime ohrození! V mene mŕtvych vojakov z druhej svetovej vojny, ktorí aj za vašu slobodu položili životy, sme oprávnení poslať k vám  naše vojsko, aby sme sa na našich spoločných hraniciach cítili bezpečne. Naši vojaci prišli počas vojny až k hraniciam Labe a tam je aj teraz naša hranica. Výsledky druhej svetovej vojny  sú pre nás nedotknuteľné a budeme ich hájiť aj za cenu nového vojnového konfliktu!“

     Už jasnejšie to Brežnev povedať nemohol. Nebolo to pre mňa prekvapením: nemusel som byť politický analytik, či politológ, aby som si nevedel zrátať, že Sovietom ide o posunutie hranice ich vojsk na hranicu, kde majú jednotky vojaci NATO. Predsa len som si aj v tejto pochmúrnej situácii kládol otázku: muselo sa tak stať za takýchto dramatických okolností? Alebo to bola len zámienka?

     „Konflikt so Západom nehrozí,“ pokračoval Brežnev so zjavným uspokojením. „Pýtal som sa prezidenta Johnsona, či americká vláda uznáva výsledky konferencií na Jalte a v Postupimi. Prišla odpoveď: pokiaľ ide o Československo a Rumunsko, tak bezvýhradne, pokiaľ ide o Juhosláviu, bolo by nutné o tom jednať. Tak čo si myslíte, čo sa stane? Nič sa nestane! Vojna z toho nebude! Spoliehate sa na komunistické hnutie na Západe? Ale veď to už päťdesiat rokov nemá zmysel!“

     Len čo skončil, začal zlostne hovoriť Kosygin. „Mysleli sme, že ste pochopili, prečo sme k vám poslali vojská. Je to historická udalosť, zachránime socializmus v Československu. Mám z vystúpenia Dubčeka zlý pocit. Nie je pravda, že situácia u vás je horšia. Zlepšila sa. Keď však budete doma hovoriť ako teraz, tak to povedie k občianskej vojne!“

     To boli drsné slová, to bolo priveľa. Prudko som povedal, že hlboko nesúhlasím s takýmto stanoviskom. Brežnev sa postavil, tvár mu očervenela. Už sa ani nesnažil tlmiť svoje emócie. Začal na mňa kričal, že celé vyjednávanie bolo zrejme zbytočné. Pomaly odkráčal z miestnosti, za ním ako stádo poslušných vojačikov odpochodovala celá sovietska delegácia.

     Svoboda sa ich pokúšal zastaviť, ale už ho nikto nepočúval.

     Necítil som sa dobre, slabosť a závrate sa vracali triasol som sa. Lekár mi chcel dať injekciu, ale odmietol som. Keď naliehal a triaška neprestávala, napokon som sa podvolil; dal mi injekciu na upokojenie.

     „Vyjednávania nemajú nijaký zmysel,“ povedal som. Bol som veľmi rozrušený. „Je úplne jedno, či robíme dobre, alebo zle. Na našom chápaní situácie nezáleží. Počuli ste ich názor. Nemôžeme im dôverovať! Nezáleží ani na tom, či niečo podpíšeme, alebo nie. Aj tak si urobia po svojom. Ja ten protokol nepodpíšem!“

     Tieto moje slová spôsobili chaos. A zdesenie. Začali ma prehovárať. Svoboda naliehal, že teraz už je neskoro a musím protokol podpísať. Bol rozčúlený a ledva sa ovládal. Najprv na mňa kričal, potom ma takmer prosil: vraj mu sovietski generáli naznačili, že ak sa nedosiahne dohoda, sovietske vojská zakročia. Potečie krv ako v roku päťdesiatšesť v Budapešti. Černík bol pokojnejší, argumentoval tým, že keď to teraz nepodpíšeme, donútia nás podpísať ešte tvrdšie a horšie podmienky. Smrkovský nečakane poznamenal, že situáciu mu pripomína pozíciu prezidenta Háchu v roku 1939 v Berlíne, keď rokoval s Hitlerom a musel kapitulovať; no aspoň sa mu podarilo na chvíľu oddialiť okupáciu a zachránil veľa ľudí, ktorí stihli emigrovať. Aj on naliehal, aby som podpísal: „Saša, prosím ťa! Musíme sa s nimi dohodnúť!“

     Aj Mlynář rezignoval, hoci včera bol odhodlaný nepodpísať. Povedal mi, že teraz sa už nedá rokovanie zvrátiť. On podpíše.

     Naliehal aj Husák: „Šaňo, ja som si odsedel v base deväť rokov. Poznám ich dobre! Tvoj podpis je kľúčový! Napokon, v tom protokole nie je nič hrozné... Ak nikomu neveríš, mne musíš! Bez tvojho podpisu dostávaš delegáciu do rizika! Hlavné je, aby sme prišli v poriadku domov, potom sa uvidí...“

     Nepodpíšem, nepodpíšem, nepodpíšem!

     Svoboda vyšiel z miestnosti, išiel za Brežnevom, aby ho presvedčil, nech v rokovaniach pokračujeme. Trvalo dosť dlho, kým prišiel Biľak so správou, že Svoboda presvedčil sovietskych súdruhov a v rokovaniach budeme pokračovať a že sú vzápätí pripravení podpísať protokol. Únava bola neznesiteľná, injekcia začínala účinkovať. Vošli sme do rokovacej miestnosti.

     Husák ma ešte napomenul: „Šaňo, nezbabri to!“

     Na tvárach mojich kolegov som videl, že s úzkosťou čakajú, ako sa rozhodnem. Uvedomoval som si, že je to zlom v mojom živote: už som neveril ideálom, ktorým som žil, stratil som dôveru, poprel som to najvzácnejšie, čomu som žil. Pochopil som, že musím podpísať, aj keď s protokolom hlboko nesúhlasím.

     Už nikto nerečnil. Pristúpili sme k preberaniu protokolu, bod za bodom. Sovieti boli ústretovejší a urobili niekoľko ústupkov. Najviac ma trápila otázka odchodu vojsk, preto som naliehal, aby sa preformuloval piaty bod protokolu; aj sa tak stalo, no nie celkom tak, ako som navrhoval. Odchod okupačných vojsk bol viazaný na normalizáciu pomerov; až po čase sa ukázalo, že „dočasný“ pobyt sovietskych jednotiek na našom území trval viac ako dvadsať rokov...

     Podarilo sa nám dosiahnuť, aby sa do Ústredného výboru strany dostali niektorí noví členovia, ktorých zvolili na vysočanskom zjazde. Brežnev to priamo neodmietol, ba ani vtedy, keď som povedal, že vysočiansky zjazd nebude také jednoduché anulovať, len zamračene prikyvoval. Ale na podstate protokolu to nič nezmenilo; stále som mal pocit hlbokej urážky, poníženia a márnosti.

     Zaviazali sme sa, že o protokole nebudeme verejne hovoriť a do médií sa dostanú len vopred schválené vyhlásenia. Ja som si však uvedomoval, že musím pred verejnosťou vystúpiť a povedať... čo vlastne môžem povedať? Pravdu, či milosrdnú lož?

     Bolo už takmer pred polnocou, keď bol upravený protokol pripravený na podpis. Náhle do miestnosti vtrhli fotografi a kameramani, aby ukázali svetu, aká je medzi delegáciami dojemná zhoda. Podpisy pod dokumentom zostanú dokladom sovietskej vierolomnosti a nášho poníženia. Moskovské protokoly podpísali Brežnev, Podgornyj, Kosygin, Voronov, Kirilenko, Poľanskij, Šelest, Suslov, Šelepin, Gromyko, Grečko, Ponomariov, Katušev a Semionov. Za našu stranu Svoboda, Černík Smrkovský, Špaček, Šimon, Biľak, Barbírek, Piller Rigo, Švestka, Jakeš, Lenárt, Husák, Dzúr, Kučera, Koucký. Myslel som, že ja som ho podpísal posledný. Iba František Kriegel nepodpísal.

     Najprv nepodpísal ani Mlynář. Keď mal podpísať, odrazil sa aj so stoličkou od stola a po naleštených parketách skĺzol až k stene. Koucký sa na neho oboril: „Ty si sa zbláznil!“

     Všimol si to aj Podgornyj a s úlisným úsmevom sa spýtal, či súdruh Mlynář nepodpíše; Mlynář napokon neochotne pristúpil k dokumentu a podpísal ho. Takže posledný signatár moskovských protokolov bol on.

     Akoby sa nič nestalo, členovia sovietskej delegácie začali pred kamerami potriasať pravice niektorým našim delegátom, pokúšali sa ich objímať, zoširoka sa usmievali.

     Napätie sa uvoľnilo, ako to býva po vrcholnom vypätí. Novinári zase odišli a Kosygin navrhol, aby sme si ešte posedeli, že býva zvykom, aby hostia neodišli skôr, kým si nevypijú vodky. Akoby si kat chcel pripiť so svojou obeťou na priateľstvo, kým ju neodvedie pod šibenicu.

     Ešte takmer hodinu sme zostali v rokovacej miestnosti, podaktorí si naozaj dopriali vodky, tvorili sa hlúčky, skupinky, dvojice, diskutovali, vymieňali si názory. Hovoril som dosť dlho s Brežnevom. Naliehal, aby sme vo funkciách ponechali Biľaka a Indru; bol by to základ dobrých vzťahov v nadchádzajúcom zložitom období.

     Potom sa ešte raz zablyslo: žiadali sme, aby sa k našej delegácii pripojil Kriegel, ktorého držali niekde v internácii a nechceli ho s nami pustiť domov. Brežnev tvrdil, že Kriegel, ktorý ako jediný nepodpísal protokol, by mohol spôsobiť politické ťažkosti; hovoril o ňom ako o väzňovi a ten by mal zostať v Moskve. Ale ja som nástojil na tom, že bez Kriegla sa domov nevrátime; pridal sa aj Svoboda a ten sa za Kriegla zaručil, pridali sa k nemu Mlynář, Špaček a Šimon. Ešte aj Jakeš naliehal na Kosygina, aby sa Kriegel vrátil s nami, že keď sa nevráti s delegáciou, ľudia si to zle vysvetlia a môžu prepuknúť ďalšie nepokoje. Napokon Brežnev prisľúbil, že Kriegla dovezú priamo na letisko. Keď sme prišli na letisko, Kriegel už sedel v lietadle. Nebol tam však Indra; vraj ochorel a zostane na istý čas v Moskve.

     Na letisko nás odprevádzali niektorí členovia sovietskeho vedenia ktoré viedol Suslov. A pred nástupom do lietadla opäť novinári, kamery, fotografi, opäť to falošné divadlo s priateľstvom, akoby sa jednalo o milú, štandardnú návštevu, akoby sme odchádzali ako víťazi, ktorí majú pochopenie u svojich hostiteľov.

     Odštartovali sme asi o druhej hodine po polnoci.

     V lietadle bola chmúrna atmosféra. Mysleli sme na to, čo budeme robiť doma, čo povieme ľuďom ťažko skúšanej krajiny. Dohodli sme sa, že ako prvý vystúpi Svoboda, po ňom ja. Černík hneď ráno zvolá zasadanie vlády a Smrkovský Národné zhromaždenie. Ja som bol poverený rokovať s vysočanským predsedníctvom ÚV KSČ. Okolo obeda som mal v rozhlase prehovoriť k verejnosti; požiadal som Mlynařa a Šimona, aby ešte v lietadle skoncipovali návrh môjho príhovoru. Počas tých dvoch hodín letu pracovali, občas som vstúpil do ich textu pripomienkami, niektoré časti som úplne zmenil. Niektoré doplnil, iné vyhodil. Cítil som, že aj počas príhovoru budem improvizovať.

     Do Prahy sme prileteli za svitania. Chmúrne ráno 27. augusta 1968. Na letisku neboli žiadne zástupy. Takmer nikto. Prišli dvaja televízni redaktori, Jiří Kantůrek a Vladimír Škutina. Československá televízia vysielala v ilegalite. Škutina sa na mňa spýtavo pozrel, akoby čakal slová útechy. Nebol som schopný mu čokoľvek povedať; iba som mu mlčky stisol ruku.

                                                                    x   x   x

     27. augusta 1968

     Nie je toľko papiera, ani toľko atramentu, aby som opísal všetky tie udalosti, dojmy, pocity a zážitky týchto dní. Je to vojna. Jindro leží v nemocnici s prestreleným predlaktím, čo sa stalo so starším šoférom, vôbec neviem. Požiadali ma, aby som jazdil v sanitke sám, veď mám vodičák. Čoraz častejšie ma posielali mimo vnútorného mesta, do robotníckych štvrtí, do Karlína, Libni, do Vysočian. Nebolo tam toľko ľudí, ani vojenskej techniky, ale obraz odporu tu bol viditeľný doslova na každom kroku. Každý meter steny či múrov bol polepený rôznymi plagátmi, alebo popísaný heslami, výzvami a výkrikmi. Keď som tadiaľ prechádzal, myslel som na to že niekto by mal odpísať tie steny a múry, mali by to sfotografovať, zdokumentovať, aby si to ľudia zapamätali a navždy na to mysleli. Bolo cítiť obrovské sklamanie, nenávisť odpor. Po uliciach sa povaľovali úlomky rozbitých áut, črepiny, rozbité sklo, vytrhané dlažobné kocky, murivo a omietka, zdrapy zástav, papiere, letáky, ba aj rozbitý nábytok. Po celý čas som mal v sanitke zapnuté rádio, ale aj osobitnú vysielačku z dispečingu na ktorú mi oznamovali miesta, kde boli zranení. Už som si nezapisoval mená všetkých ranených, ktorých som vozil do nemocnice na ošetrenie. Jednu staršiu pani, Antóniu Kvasničkovú, som doviezol do nemocnice mŕtvu, nebola však ranená, dostala srdcový záchvat. Pekný pohľad nebol ani na sovietskych vojakov, boli špinaví, nevyspatí, nervózni a možno aj hladní. Vedelo sa, že kradnú, rabujú aj zatvorené reštaurácie, či stánky s cigaretami. Pri jednom zásahu sa mi prihovoril cudzinec, bol to Talian, ale hovorili sme po anglicky. Vypršalo mu vízum a pýtal sa ma, kde si ho môže predĺžiť. Povedal som mu, nech sa rýchlo vráti domov, na hraniciach ho asi nebudú kontrolovať. Videl vraj mladých ľudí, ktorí išli po ulici a náhle začala streľba, padali na zem a tiekla krv. Bol to člen strany talianskych komunistov, ale vraj nechápe, ako môže byť v jednej strane s týmito zabijakmi. Okolo ôsmej hodiny ráno v rozhlase hlásili, že časť ťažkej techniky opustila centrum Prahy aj prístupové cesty na Klárov, voľné boli aj mosty. O ôsmej prišla správa, že naša delegácia sa skoro ráno vrátila z Moskvy. Čakali sme na príhovor Svobodu a Dubčeka.

     Dejú sa však aj čudné veci. Včera večer, keď z Václavského námestia odtiahla ťažká technika okupantov, traja zlodeji z Prahy vykradli vináreň Jizera. Chytili ich príslušníci bezpečnosti, mali tri plné vrecia nakradnutého tovaru. Akosi mi to nezapadá do celkovej atmosféry. Ľudia sú všelijakí.

     Môj zatiaľ najotrasnejší zážitok: poslali ma na Cyrilometodejské námestie v Karlíne, že sú tam až traja zranení. Keď som ta prišiel so sanitkou, na chodníku, blízko pri múre domu, ležali dvaja mŕtvi a rozstrieľaný detský kočík. Očití svedkovia mi povedali, že jeden z mŕtvych, asi pätnásťročný chlapec, maľoval na múr azbukou nápis: Idite damoj! Okolo prechádzal obrnený transportér a jeden z vojakov namieril na chlapca samopal. Mladá žena  sa postavila k chlapcovi aj s kočíkom, v ktorom bolo polročné dievčatko, zrejme si myslela, že okupant nebude strieľať, ale ten ich jednou dávkou všetkých troch zavraždil. Musel som sa ísť vygrcať ako docent Hlava.

     Včera podvečer, už som sa chystal ísť domov, mi náhle dispečer oznámil, že na Smíchove, Na Bělidle, je tehotná žena, potrebuje súrne prevoz do pôrodnice. Prišiel som rýchlo na miesto, ale nikde nikoho. Volal som späť dispečera, čo mám robiť, žiadna tehotná žena sa nehlásila, nevedel som, v ktorom vchode býva. Nedostal som však žiadnu odpoveď, už som sa chcel otočiť a vrátiť sa naspäť, keď z jedného vchodu vyšiel muž so ženou, bola to ona, mala bruško niesla v ruke malý kufrík. Spýtal som sa muža, či chce ísť s nami, keď prikývol, nasadli. Nepustil som maják, nechcel som na sanitku upozorniť, prechádzali sme bez ťažkostí po uliciach, ale keď som zbadal tri či štyri vojenské autá a hliadku vojakov, predsa len som zapol maják a pustil sirénu. Zdalo sa, že prejdem okolo nich bez problémov, keď zrazu jeden z vojakov vykročil na vozovku a začal mávať rozsvietenou baterkou. Len-len som sa mu vyhol, skoro som ho zrazil, začal som prudko brzdiť. V tej chvíli začali po sanitke strieľať. Hneď prvá dávka rozbila bočné sklo, črepiny sa rozprskli po kabíne, ale nikoho nezasiahli. Bál som sa, že žena začne jačať, ale držala sa, zostala ticho, ani jej muž nenariekal, len čosi kričal, aby som išiel ďalej a nezastavoval. Zostal som v šoku, vyklonil som sa z rozbitého okna a reval som, vy skurvení bastardi, nevidíte, že je to sanitka, vy barbari, nesiem ženu dô pôrodnice! Vystrelili ešte dve dávky, ale nezastavil som, uháňal som ďalej, bol som zúrivý. Už sa nič nestalo, prišli sme včas, ženu ihneď odviezli do sály. Musel som tam chvíľu zostať, aby som sa upokojil, bol som tiež zvedavý, ako dopadne pôrod. Jedna mladá sestrička sa ma spýtala, či mám hlad a keď som povedal, že nemám, tak mi dala tatranku. Až keď som ju zjedol, tak som zistil, že som strašne hladný a tak mi ešte dala suchú žemlu a kúsok cesnakovej salámy. Narodilo sa dievčatko. Ešteže život ide ďalej.

     Čakali sme dnes na Dubčekov príhovor. Vedeli sme, že delegácia sa vrátila z Moskvy. Najprv mal príhovor prezident Svoboda, ale to sa nedalo počúvať. Nemastné – neslané. Povedal síce, že „neustúpime ani o krok“, no nebolo to presvedčivé. Dubček  prehovoril až okolo pol šiestej večer. Potom sa zastavil čas.

     Ľudia stáli ako poliati kamennou polevou, ako súsošia smútku a beznádeje, počúvali rádio, zhŕkli sa okolo tranzistorových prijímačov. Dubčekov hlas bol plný potlačovaných emócií, z éteru akoby sa rinuli akési magické vlny, ktoré sa nás všetkých zmocňovali ako staroveké medúzy. Nepamätal som si všetko, čo povedal, vnímal som však, ako to povedal a vedel som, že je koniec, že sa všetko zrútilo, už nič v našich životoch nebude tak, ako bolo dosiaľ. Dubčekov prejav sa rýchlo začal šíriť aj na letákoch a vydaniach novín.

     „Ťažko sa mi hľadajú slová, ktorými by som vyjadril vďačnosť ktorými ste zahrnuli mňa aj ostatných súdruhov, na ktorých ste čakali... Život nášho ľudu bude po tom, čo sa stalo, prebiehať v situácii, ktorej realita nie je závislá od našej vôle... Za každú cenu je potrebé zabrániť stratám, pretože tým sa situácia aj tak nezmení a nenormálny stav v našej vlasti by sa predlžoval. Sme postavení pred úlohu nájsť východisko. Našim konečným cieľom je dosiahnuť úplný odchod vojsk a to čo najskôr. Nesmieme v týchto dňoch  prepadnäť vášňam a psychóze. Normalizácia pomerov je základný reálny predpoklad, aby sme  zase mohli sústrediť naše úsilie na to, ako ísť ďalej bez vážnych chýb a podstatnejšieho zdržania po ceste, ktorej ste spolu s nami tak verili a myslím, že jej stále veríte... Ignorovanie skutočného stavu by mohlo viesť len k anarchii... Prvé, čo potrebujeme, je najrýchlejšia konsolidácia a to aj v tom prípade, že budeme musieť uskutočniť i niektoré dočasné opatrenia obmedzujúce stupeň demokracie a slobody prejavu, ktoré sme dosiahli... Prosím, aby ste mi prepáčili, keď sa tu a tam prejaví prestávka v mojej mnohom improvizovanej reči! Ďalšia cesta nebude ľahká, zložitá a tiež dlhšia, ako sme si predstavovali...“

     Potom sa na pár dlhých sekúnd odmlčal, bolo počuť, ako hlasno dýcha a dodal hlasom, ktorý bol na pokraji hystérie: „Nezhynie národ, v ktorom sa každý dokáže riadiť svojim rozumom a svedomím...“

     Plakal. Plakali sme s ním. Tušili sme, že nepovedal všetko, čo chcel. Nemohol. Ale my sa dovtípili. Je koniec.

     Večer som premýšľal nad Dubčekovými slovami a takmer intuitívne som si uvedomil, že som chcel počuť čosi iné. Mal nám povedať priamo: donútili nás kapitulovať! Ukradli nám slobodu! Neverte im! Brutálne a bezohľadne nás okupovali! Zabíjajú našich ľudí! Ale nezlomte sa! Zostaňte hrdí a nepokorení vo svojom pasívnom odpore! Skôr či neskôr ich porazíme... Skôr či neskôr pravda zvíťazí!

     Dlho do noci som si púšťal Beatles. Ale ani to mi neprinieslo úľavu.    

(Pokračovanie)

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 3. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 4. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 5. pokračovanie

Rok dlhší ako storočie 6. pokračovanie
 

 

    

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama