Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (5)

Počet zobrazení: 4763
Čitatelia Slova si môžu v lete na pokračovanie prečítať román spisovateľa Ľuboša Juríka skôr, než vyjde tlačou. Navyše, autor sa podujal na experiment, akýsi interaktívny pokus medzi textom a čitateľmi, ktorí sa môžu k jeho textu vyjadrovať, dopĺňať ho svojimi spomienkami, osobnými zážitkami a pod., ktoré by sa potom – podľa zváženia autora – mohli dostať do definitívnej podoby rukopisu.

Svoje pripomienky, spomienky, námety a príbehy posielajte na e-mail: slovo@noveslovo.sk




dubcek_300_prelinanie.jpg


Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 3. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 4. pokračovanie

 

                                                           II. ČASŤ      

   1)      

Primár sa tváril ustarostene. Už som ten výraz poznal: mračil sa, nad koreňom nosa sa mu prehĺbila vráska, špúlil pery a prstami si šúchal bradu. Stál nad mojou posteľou, hľadel na prístroje, potom na záznamy, ktoré držal v rukách. Vedľa neho stáli ešte dvaja lekári v bielych plášťoch a jedna žena v zelenom plášti a s rúškom na ústach. Občas prehodili zopár slov, nepočul som ich, len som videl, že pohybujú ústami.

     Nezdržali sa dlho. Po chvíli sa primár vrátil; už sa nemračil, na perách mu ihral neurčitý úsmev. Pritiahol si stoličku k posteli a posadil sa.

     „Zvolal som konzílium,“ povedal neutrálnym hlasom. „Váš stav sa nezhoršuje, lenže ani nezlepšuje. Zvažovali sme aj tretiu operáciu, ale zatiaľ s ňou počkáme. Dúfam, že sa to časom zmení k lepšiemu.“

     Mlčal som: čo už môžem povedať?

     „Musíte ležať a oddychovať,“ tvrdil primár, akoby som neležal a neoddychoval. „Asi vás rozptyľujem svojou zvedavosťou,“ povedal náhle. „Trávim pri vás priveľa času a to vás vyčerpáva. Už vás nebudem obťažovať...“

     „Nie, nie!“ zvolal som rázne. „Práve naopak! Keď spolu hovoríme, tak sa vraciam ku všetkým tým udalostiam, ktoré boli dôležité. Pomáha mi to utriediť spomienky, oddeliť podstatné a dôležité od nánosov... Len spolu hovorme!“

     Primár sa usmial. „Vážim si to,“ povedal a cítil som, že to myslí úprimne. „Vy to poviete mne, ja to budem rozprávať svojim vnukom, priateľom... Ale teraz si musíte oddýchnuť! Keď si pospíte, veľmi rád budem počúvať vaše rozprávanie... Ozaj, kde sme to prestali?“
 

     2)

     Prekvapilo ma, keď som primára uvidel sedieť na stoličke. Spal. Hlavu mal odkväcnutú na prsiach, okuliare sa držali na konci zahnutého nosa, pod bradou sa nahrubo vrstvila koža a tukové vankúšiky, zarastené líca mal ochabnuté a spodnú peru pootvorenú. Ruky mu viseli pozdĺž tela, tíško pochrapkával. Náhle tu sedel iný človek: zdal sa mi zraniteľný, zbavený dôležitosti, ale aj márnosti.

     Prišlo mi ho ľúto: mal vlastne pravdu, keď mi vyčítal, že som mu zmenil život, vychýlil jeho osud. Ale tak sa stalo s tisíckami, miliónmi ľudí, nielen u nás, ale aj v širokom svete...! Nemôžem brať na svoje plecia osudy všetkých ľudí, niesť ich kríže, trpieť za krivdy, ktoré sa im udiali... Dejiny iné byť nemôžu! A predsa, keď hľadím na jedného z tých ľudí, na jeden individuálny osud, tak všetka argumentácia slabne, pohyb dejín sa vytráca, bledne, je tu len človek so svojím batôžkom trápenia...

     Odkašľal som si.

     Primár sa ihneď prebral: ako lekár bol pripravený okamžite reagovať. Bez prípravy nadviazal na poslednú otázku: „Kde sme to prestali?“

     „Kde sme to prestali?“ zopakoval som po ňom. „Naposledy sme sa zhovárali o tom, ako a prečo musel odstúpiť Novotný z funkcie prvého tajomníka strany. Mňa začiatkom januára zvolili namiesto neho.“

     „Na to sa dobre pamätám,“ prikývol primár. „O tom sa v tom čase veľa hovorilo. Ale neviem si v pamäti akosi vybaviť, čo sa zmenilo. Čo sa zmenilo? Ľudia to brali tak, že jeden funkcionár vystriedal druhého. O vás sme nič nevedeli... Veď ani vy sám ste nevedeli, čo robiť, ako ďalej!“

     Chcel som namietať, primár ma však predbehol.

     „Viete, na čo si pamätám? Niekedy koncom januára napísal Smrkovský do denníka Práce článok. Volal sa – O čo dnes ide. Ten článok si ľudia trhali z rúk... Smrkovský tam napísal, to si dobre pamätám, že na januárovom pléne nešlo len o výmenu osôb, ale bol to prvý krok k odstráneniu byrokratického štýlu a zvyškov minulosti. Nabádal k pluralite všetkých spoločenských vrstiev! To už bolo čosi iné..! A v ten istý deň som sa pozeral na televíznu besedu so spisovateľom Eduardom Goldstückerom v relácii Ľudia sa pýtajú. Až tam som sa dozvedel, o čo išlo na januárovom pléne... Dostal sa mi do rúk slovenský Kultúrny život – ten vyšiel už 12. januára! – a tam som si prečítal, že občan súčasnej európskej krajiny chce poznať, čo sa v jeho štáte odohráva, chce do toho hovoriť, chce mať právo voliť! Ale vy ste mlčali!“

     „Nie, nemlčal! Musel som predsa sformulovať program, musel som si premyslieť, s čím predstúpim pred ľudí. Možno si tiež spomeniete, že som prehovoril na VII. zjazde Jednotných roľníckych družstiev a to bolo vzápätí po článku Smrkovského, 1. februára! Spomínate si?“

     Primár chabo mávol rukou. „Zjazd družstevníkov? Tak to ma vtedy vôbec nezaujímalo...“

     „Malo by vás,“ zašomral som. „Tam som prvýkrát povedal, že musíme dať do pohybu úsilie ľudí... Bol to na tie časy odvážny prejav! Povedal som: strana sa chce uchádzať o vašu dôveru. Nechce vládnuť, chce slúžiť!“ Na chvíľu som sa odmlčal. „Vtedy tak nikto nehovoril, nikto z funkcionárov. A prejav som skončil slovami: Česť a uznanie vašej statočnej práci, ktorej sa hlboko klaniam!“

     „Vtedy sa práci iných nikto neklaňal,“ zašomral primár. „Bolo to pekné gesto...“

     „Nie, to nebolo gesto,“ namietal som. „Ja som nikdy nerobil gestá... Ani som to nevedel! Myslel som to naozaj úprimne. A ľudia to aj tak chápali... vycítili to!“

     „Bežní ľudia áno,“ pripustil primár. „Ale vy ste sa hneď išli pochváliť Kádárovi. Boli ste neopatrný. Veď Kádár bol Brežnevova spojka...“

     „Počkajte,“ prerušil som ho. „Ničím som sa nikomu nechválil. Už 10. januára mi sovietsky veľvyslanec Červonenko priniesol pozvanie od Brežneva. 29. januára som bol v Kremli... Dobre mi padlo, že sa chce Kádár so mnou stretnúť. On navrhol stretnutie!“

     Bolo to pre mňa rušné obdobie. Aj krušné. Už od decembra predošlého roku som sa trápil so silnou chrípkou, ktorú som nevyležal; nebolo kedy, neustále som mal schôdzky, stretnutia, rokovania, chrípka sa vracala a oslabovala – už aj tak vyčerpaný – organizmus. Ani po zvolení do funkcie som nemal za sebou väčšinu. Neboli sme pripravení, nemali sme reformný program, Novotného ľudia ešte stále dúfali, že sa vrátia k moci a ako sa neskôr ukázalo, sovietske vedenie už vtedy vyvíjalo nátlak na Koldera a Biľaka. Mnohí funkcionári sa báli o svoje miesta, nesúhlasili so zmenami a robili všetko, aby si ich udržali: znamenalo to, že boli proti zmenám a reformám.

     Ani ja som sa nemohol náhliť. Lež nemohol som otáľať s prípravou akčného programu strany, o ktorom som sa zmienil už v októbri roku 1967. Navrhol som, aby vznikli dve skupiny, ktoré by akčný program pripravovali: do čela jednej bol zvolený Drahomír Kolder, tú druhu riadil Miroslav Král.

     „O čom ste sa teda zhovárali s Kádárom?“ prerušil moje spomienky primár.

     „Jánosa Kádára som si vážil,“ povedal som opatrne. „Dokázal vyviesť Maďarsko z krízy a dokonca začal robiť ekonomické reformy. Aj keď boli len mierne, ale predsa... Viacej som počúval, ako hovoril. Naznačil som mu aspoň toľko, že ekonomické reformy u nás meškajú.     Zdalo sa mi, že má sympatie s mojimi zámermi. Aj keď som mu veľa neprezradil. Napokon, sám som nemal celkom jasno, ako postupovať... Myslel som, že bude na mojej strane. Mal skúsenosti so Sovietmi, poznal ich, bol vo väzení, tváril sa ako reformný politik. Až neskôr, po rokoch, som sa dozvedel, že hneď po našom stretnutí telefonoval do Kremľa a informoval Brežneva...“

     „Takže Brežnev bol na stretnutie s vami pripravený,“ zašomral primár.

     Bol som po prvý krát v Kremli. Nebolo to príjemné stretnutie. Mal som trému.

     Bola to len akási zdvorilostná, pracovná návšteva, chýbal slávnostný protokol, chýbali kvety, vítajúce špaliere. Vzal som so sebou len pracovníka môjho sekretariátu, tlmočníka som nepotreboval. Prvé stretnutie bolo priamo v pracovni generálneho tajomníka ÚV KSSZ Brežneva, rozľahlej a neútulnej miestnosti: pritom nebol nikto, hovorili sme však krátko a len vo všeobecnej rovine. Na stole boli len karafy s vodou a niekoľko popolníkov; Brežnej bol silný fajčiar, chvíľami si odpaľoval jednu cigaretu od druhej a nechával ich dopoly vyfajčené a tlejúce v popolníku. Dosť ma to znervózňovalo: dym mi štípal oči a dráždil pľúca. Nálada nebola práve priateľská, Brežnev sa choval odmerane a len občas sa silil do žoviálneho tónu.

     Vzápätí sme sa stretli s kľúčovými členmi sovietskeho vedenia: boli tam Brežnev, Kosygin, Suslov, Kirilenko a Šelest. Sedeli na jednej strane stola a ja sám oproti nim; pripadal som si ako na výsluchu svätej inkvizície.

     Rozhovor sa začal vecnou Brežnevovou otázkou: chcel odo mňa počuť, aké mám politické zámery a ako hodnotím spoločenskú situáciu v Československu.

     Na stretnutie som sa dobre pripravil, nachystal som si poznámky, ale počas celej diskusie som sa do nich takmer nepozrel. Pokúšal som sa vysvetliť, v akej situácii je naša spoločnosť, hovoril som o politickej kultúre, ktorá je daná historicky, o hospodárstve, ktoré bolo – v porovnaní s inými krajinami socialistického bloku – pomerne vyspelé a keď sa nechce dostať do krízy, keď nechce stagnovať, musí prejsť... chcel som povedať reformou, no zháčil som sa a povedal som – obnovou. Ani politický systém už nevyhovuje, vedie ku konfliktom a napätiam, aj ten musíme... nie revidovať, ale oživiť. Vyhýbal som sa všetkému, čo by mohlo týchto ľudí podráždiť, no na ich tvárach som videl chlad, rozpaky, nepochopenie.

     Postupne som sa zbavoval trémy a pokiaľ mi to moja výrečnosť a slovná zásoba umožňovali, snažil som sa sovietske vedenie presvedčiť, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo, že naše zámery nie sú namierené proti Sovietskemu zväzu, ani proti spolupráci so socialistickými krajinami. Všetko bude a je v súlade so záujmami Sovietskeho zväzu! Vedúcu úlohu strany si nedáme vziať! Naopak, posilníme ju... Napokon som ich požiadal, aby mali pre naše zámery porozumenie.

     Mali iba zopár otázok, či skôr poznámok, otvorene so mnou nepolemizovali, ani ma nekritizovali; akosi intuitívne som však cítil, že som ich nepresvedčil, že chceli počuť niečo iné. Podvedome som cítil, že nesúhlasia s tým, ako som pomenoval problémy a ako by sme ich chceli riešiť; nepochybne boli presvedčení, že recept na každú situáciu majú iba oni, že čo je dobré pre nich, musí byť dobré pre každého.

     Často som si to prvé stretnutie v Kremli pripomínal: nemalo to byť varovanie, aby som bol opatrnejší? 

     Neskôr som sa často zhováral so Zdeňkom Mlynářom, s ktorým som študoval v Moskve; obaja sme dobre poznali schizofréniu obyčajného ruského človeka, aj mesiášstvo sovietskej politiky; akýkoľvek náznak kritiky chápali ako nevďak za ich obete, boli presvedčení, že nám nezištne pomáhajú a že kvôli nám, kvôli tej pomoci si uťahujú opasky, že na nás doplácajú. Na jednej strane pohŕdali vlastnou morálnou slabosťou, no pritom neboli schopní nič proti tomu nič urobiť: fatalizmus prevládal, veď proti osudu sa nič nedá urobiť... No popritom neochvejne verili, že oni môžu rozhodovať o osudoch iných!

     Ale vtedy nebolo času, aby som sa nad tým podrobne zaoberal.

     „Kádár vás po návrate z Moskvy opäť pozval na stretnutie,“ nadhodil primár. „Nebolo vám to čudné?“

     „Prečo?“ odpovedal som protiotázkou. „Vcelku som to privítal... Stretli sme sa hneď 4. februára, dokonca dvakrát, najprv v Komárne a potom aj v Komárome, tam sa pridali aj oficiálni činitelia z oboch strán. Kádára všetko zaujímalo. Chcel vedieť, aké reformy chystáme.“

     Primár zopakoval otázku: „Nebolo vám to čudné?“

     „Vtedy nie! Zdalo sa mi, že chce koordinovať jeho reformy s našimi. Považoval som to za prirodzené. Až neskôr som zistil, že ho Brežnev poveril, aby odo mňa vytiahol čo najviac informácií. Podobne to bolo s Gomulkom. Stretol som sa s ním vzápätí, už siedmeho.“

     Primár prekvapene nadvihol obočie. „Myslíte, že aj Gomulka donášal Brežnevovi?“

     „Nuž... zrejme áno. Ako sa ukázalo, on bol ostrým odporcom našich reforiem!“

     „A vy ste mu dôverovali...“

     „Dôveroval,“ súhlasil som nechtiac. „Veď bol v podzemnom komunistickom odboji a stal sa neskôr obeťou stalinských čistiek. Nemal s Rusmi dobré skúsenosti.“

     „To ešte neznamená, že mal pochopenie s obrodným procesom a reformami,“ namietal primár. „Gomulka sa bál, aby sa československé reformy nepreniesli do Poľska. To by ho zmietlo! V Poľsku bola zlá situácia... Búrili sa robotníci, aj inteligencia. Musel zmenám zabrániť. O čom ste sa zhovárali?“

     Zamyslel som sa. „Stretli sme sa  v Ostrave, pri oficiálnej časti bol som mnou Koucký. Potom Gomulka navrhol, aby sme sa išli poprechádzať. Chcel so mnou hovoriť bez svedkov.“

     Pamätám sa, že mrzlo, slabo snežilo; prechádzali sme sa takmer hodinu okolo futbalového štadiónu, za nami i pred nami v úctivej vzdialenosti kráčala ochranka. Začal som hovoriť o tom, čo aj on poznal: o stalinských represiách, o nevybavených účtoch s minulosťou, o krivdách, ktoré sa stali komunistom, nestraníkom, kňazom, vojakom... Keď sa nevyrovnáme s týmito hriechmi, nemôžeme začať s reformami, ani s demokratizáciou.

     „To chápem,“ súhlasil Gomulka. „Chápem v zmysle morálnom ľudskom, aj historickom.“ Potom však zmenil tón a upozornil ma, že proces rehabilitácií môže narušiť dôveru strany. „Spustíte  nekontrolovateľný politický pohyb...“

     Namietal som: dôveru strany to môže len posilniť! Strana musíme budovať nanovo, na demokratických základoch! A potom príde reformy...

     Gomulka ma nabádal, aby sme boli opatrní. „A reformy? Tie môžete robiť len so súhlasom Moskvy. Inak to zle dopadne...“

     Rozlúčili sme sa navonok priateľsky, no nevedel som, či ma prišiel povzbudiť, varovať, alebo odhovoriť.

     „Varoval vás!“ vyhŕkol primár. „Aj keď nebol voči vám úprimný... Ale čo ste mohli očakávať od týchto vysokých funkcionárov? A vy ste ich všetkých, pokiaľ sa pamätám, pozvali na 20. výročie februárového prevratu v Československu. Prišli všetci, v plnej paráde!“

     „Okrem Tita,“ opravil som ho. „Namiesto Tita prišiel jeho zástupca Veljko Vlahovič. Inak všetci, ako vravíte, v plnej paráde!“

     „Muselo to byť veľké pokušenie... pred všetkými sa pochváliť  reformami,“ nadhodil primár. „Alebo ste ich chceli uchlácholiť? A zároveň ste si chceli posilniť pozíciu pred domácimi oponentmi?“

     Pousmial som sa. „Vlastne máte pravdu...Ale dával som si pozor na výrazy a vopred som dal môj referát prečítať Brežnevovi. Taký bol zvyk, rečníci si vymieňali znenie svojich prejavov. Brežnev mi takmer vzápätí poslal text naspäť iba s dvomi pripomienkami a tie nijako neoslabili to, čo som chcel povedať. Tak som povedal, čo som chcel. Všetci sa dozvedeli o chystaných reformách... nikto nenamietal! Len pri večeri na Hradčanoch Walter Ulbricht otvorene kritizoval ekonomické reformy. Vtedy len... ekonomické! Ale nikto na jeho kritiku nereagoval.“

     „Chcete povedať, že všetko prebehlo hladko?“

     Zneistel som. „Nuž... nie celkom,“ pripustil som. „Všimol som si, že pri niektorých vetách sa Brežnev mračí. Ani ostatní hostia sa neusmievali, mali nehybné tváre. Brežnev sedel vedľa Novotného, dva či trikrát sa k nemu naklonil a zrejme sa ho niečo pýtal, no Novotný mlčal... Zdalo sa mi, že nerozumie niektorým častiam prejavu. Čítal som: Akčný program, ktorý vám  čoskoro predložíme na schválenie, bude predovšetkým koncepciou všestranného rozvoja socializmu, pretvorenie materiálnych a duchovných podmienok života spoločnosti, skutočné oslobodenie človeka... Hm! Všimol som si, ako Brežnev mykol hlavou... Skutočné oslobodenie človeka? Čo to má znamenať? Dosiaľ nebol slobodný? Keď som dočítal prejav, ľudia začali tlieskať, potlesk silnel, burácal! Čo mali robiť, museli sa pridať k potlesku... Počul som, že cez fajčiarsku prestávku Brežnev povedal Živkovovi: toto sa neskončí dobre!“

     Primár sa trpko usmial. „Mal pravdu! Neskončilo sa to dobre...“

     „Vtedy som si to nepripúšťal,“ namietal som. „Vlastne... nikdy som si nepripustil, že sa obrodný proces skončí vojenským zásahom. Do poslednej chvíli som tomu neveril...“

     „Prepáčte,“ povedal primár mierne. „V tom bolo vaša naivita... Mali ste byť opatrnejší! Žiada sa mi povedať... prefíkanejší!“

     Snažil som sa zavrtieť hlavou. „Ľahko sa povie! Ale tie tlaky boli obrovské... Nezabúdajte, že ešte stále bol vo funkcii prezidenta Novotný, stále mal vplyv, stále mal stúpencov... Lenže rástol počet stúpencov reforiem! Len takýto príklad: na pražskej Vojenskej politickej akadémii spracovali výber z rokovaní od októbrového až po januárové plénum a vytlačili ho na poľných tlačiarňach! Takmer ako v ilegalite... Výtlačky sa rýchlo rozšírili, boli v nich mená, obsah diskusie, ľudia teda vedeli, kto sa ako zachoval, kto stojí na ktorej strane... Novotný sa pokúsil o protiútok! Vystúpil na výročnej schôdzi strany v ČKD Vysočany a tam vyhlásil, že išlo o pokus inteligencie zvrhnúť robotnícku stranu a zmeniť jej charakter! Tak to povedal... a dodal, že iba on je zárukou, že robotnícka politika sa bude robiť naďalej... Ale nezískal takmer žiadnu podporu. Až keď z republiky utiekol Šejna a prevalil sa korupčný škandál, Novotný bol donútený rezignovať. Na druhý deň po Novotného odstúpení – to bolo 22. marca – bola ďalšia schôdzka v Drážďanoch. Až tam sa začala otvorená kritika našich reforiem!“

     „Lenže, pokiaľ sa pamätám, medzitým sa zrušila cenzúra, Hendrych zakázal vydávanie Literárnych listov a opäť ich pod tlakom verejnosti povolil,“ pripomenul primár. „Vtedy som všetko, čo sa dialo, sledoval len okrajovo, no spomínam si na článok Václava Slavíka v Rudom práve, ktorý žiadal otvorenú výmenu názorov a zrušenie privilégií pre niektorých funkcionárov! To už som zbystril pozornosť...“

     „Mýlite sa, cenzúra sa formálne v Národnom zhromaždení zrušila až v júni 1968,“ opravil som primára. „Vo februári sa zrušila Ústredná publikačná správa, čiže fakticky cenzúra. Ale vtedy to už bolo jedno! Novinári, spisovatelia, politici písali úplne voľne, otvorene, bez zábran... nikto im v tom nebránil!“

     Primár zaváhal. „No prosím... myslel som, že to bolo podstatne skôr! Ale to len potvrdzuje moju mienku, že veci sa vám vymkli spod kontroly. Nedocenili ste tento krok! Nemali ste už vplyv na noviny, televíziu, rozhlas... Áno, urobili ste všetko pre slobodu slova, ale nič ste neurobili pre to, aby ste mohli médiá kontrolovať a ovplyvňovať. Ja som posledný, komu to vadilo... ale Sovieti museli zúriť! Veď to vám vyčítali už v Drážďanoch, či nie? Ako to vlastne bolo?“

   „Ako to vlastne bolo?“ zopakoval som po primárovi. „Stačilo by jedno slovo: podraz!“

    „Nie, nestačilo,“ zamrmlal primár. „Podraz je mierne slovo. Vtedy išlo o veľa. Tam nenapadli len vás, nielen reformy, ale nás všetkých...“

     „Nás všetkých,“ pritakal som. „No, nie všetkých. Mám na mysli neskorších kolaborantov, tí sa určite potešili, že Brežnev pritvrdil...“

     „Bol z toho nervózny,“ prisvedčil som. „Viete, dovtedy sa dôležité kroky vždy schvaľovali v Moskve a zrazu rezignoval prezident... a to bez toho, aby o tom Sovieti vedeli! Nešlo len o prezidenta... Moskva mala kontrolu nad našimi tajnými službami, armádou, bezpečnosťou, politikmi... Ľahko si to zrátali! Keď sme bez ich vedomia donútili rezignovať prezidenta, tak na rad môžu prísť ďalší ich verní!“

     „A čo tie Drážďany?“ pripomenul primár. „Prečo ste to nazvali podraz?“

     Bol to podraz! Brežnev ma totiž informoval, že na stretnutí predstaviteľov komunistických strán sa bude hovoriť o ekonomickej spolupráci. Tak sme aj zostavili delegáciu: Lenárt, Černík, Kolder a Biľak. Lenže na moje veľké prekvapenie – priam zdesenie! – som videl v druhom rade za rokovacím stolom sedieť  dvadsať generálov sovietskej a východonemeckej armády. Čo má armáda spoločné s hospodárskou spoluprácou? Prečo ich pozvali? Chceli nám niečo naznačiť?

     Spomenul som si na nedávne vyjadrenie ministra obrany Sovietskeho zväzu maršala Grečka: „Socialistické Československo nikdy nikomu nedáme. Československo je strategickým bodom v strednej Európe. Stratiť ho by znamenalo anulovať výsledky druhej svetovej vojny.“

     Na rokovaní sa nezúčastnil ani rumunský šéf strany Ceausescu, ani zástupca Juhoslávie.

     Pri rokovacom stole v prvej rade sedeli Brežnev, Kosygin, Ulbricht, Kádár, Gomulka a Todorov (prišiel namiesto chorého Živkova). Zarazilo ma, že každý delegát dostal okrem poznámkového bloku aj obal s výstrižkami s československých novín... Pravdaže, boli to články, ktoré sa kriticky stavali k našim spojencom a spontánne podporovali reformy.

     Napriek tomu som čakal, že sa začne diskusia o hospodárskej spolupráci, no keď Ulbricht začal čítať svoj prejav a voľne ho dopĺňal citátmi z našej strany, pochopil som, že nás hlúpo podviedli. Bolo to fórum obvinení a útokov na nové vedenie a na reformy.

     Musel som sa veľmi ovládať, aby som sa upokojil. Bol som v pokušení postaviť sa a bez slova odísť. Ovládol som sa; uvedomoval som si, že si ich musím nielen vypočuť, ale aj odrážať ich výpady.

     Ulbricht ma vyzval, aby som vysvetlil, aké má Ústredný výbor KSČ plány a aké sú prípravy a obsah Akčného programu. Nezabudol do svojho príhovoru pridať frázy typu „imperializmus, náš nepriateľ na život a smrť, nespí...“ Po úvodnom prejave sa ujal slova Brežnev a len v inej tónine zopakoval Ulbrichtove požiadavky: kam smeruje ústredný výbor a celá spoločnosť? Aký bude Akčný program? Máme ešte vplyv nad vývojom udalostí? Okrem toho požiadal zapisovateľov, aby z miestnosti odišli, keďže rokovanie je dôverné.

     A potom som mal prehovoriť; postavil som sa (hoci ostatní sedeli) a začal som hovoriť, začal som sa obhajovať. Nebol som pripravený, takže som musel improvizovať, nemal som žiadne podklady, ani poznámky. Improvizovať, to naozaj nikdy nebola moja silná stránka! Znervóznel som, pripadal som si ako na výsluchu. Pravdaže, koktal som, súkal som zo seba frázy, strácal som niť, motal som sa dookola: plénum ústredného výboru, úloha strany sa bude v nasledujúcej etape vývoja spoločnosti upevňovať, pripravujeme rozpracovanie otázok, ktoré našu spoločnosť znepokojujú, rozvinutá socialistická spoločnosť sa bude aktívne zapájať...

     Cítil som, že táram nezmysly. Gomulka ma dosť neomalene prerušil:

     „Nechceme počúvať všeobecné tézy o budovaní socializmu! Hovorte konkrétne!“

     „Boli sme pripravení diskutovať o ekonomickej situácii!“ bránil som sa.

     Gomulka sa ma ironicky spýtal, či mám problém hovoriť o tom, čo sa deje v štáte, v ktorom ešte stále platí vedúca úloha strany a ja som jej prvý tajomník... Gomulka vôbec bol najnepríjemnejší, predniesol ostrú kritiku našej činnosti, pretromfol všetkých, aj Brežneva.

     Nikto z našej delegácie ma nepodporil. Biľak, Kolder aj Lenárt prikyvovali, Černík sa tváril, že sa ho to netýka.

     Ďalej som sa neúspešne bránil. Táral som, priznávam: Vychádzame z presvedčenia, že pracujeme v nových podmienkach, socialistické zriadenie zvíťazilo, v našej krajine už nie sú antagonistické triedy, je tu však trieda, ktorá bude aj v budúcnosti hrať vedúcu úlohu...

     Brežnev bol nervózny. Oslovil ma krstným menom: Saša. Tak mi neskôr často hovorieval.

     „Saša! Buď konkrétny! Chceme počuť tvoj názor na súčasnú situáciu v Československu...“

     Chceli odo mňa, aby som im predostrel čosi ako analýzu stavu spoločnosti; v tej chvíli to bolo nemožné. Ani keby som chcel, ani keby som sa na takúto tému pripravoval, nebol som schopný zasvätene analyzovať vývoj v našej krajine: pohyb bol taký turbulentný, prudký, až bol takmer neuchopiteľný. Na jednej strane to bolo dobre, pretože naša spoločnosť už nepotrebovala pokyny zhora, no na druhej strane sme začínali strácať nielen prehľad, ale aj kontrolu. A to sme boli iba na začiatku.

     Napriek tomu som sa pokúšal aspoň čosi objasniť a vysvetliť.

     „Tá hlavná trieda je robotnícka trieda... ale je tu aj trieda poľnohospodárov, ktorá víťazne kolektivizovala a tiež má svoje miesto v republike a socialistickej spoločnosti...“

     Uvedomoval som si, že nechápu, čo chcem povedať. Ani ja som to nechápal.

     Nečakane zasiahol Ulbricht. Tykal mi. „Súdruh Dubček, môžeš nám vysvetliť, aký je zmysel a obsah pripravovaného Akčného programu?“

     „Chceli by sme čo najviac členov strany, ale aj nestraníkov, zaangažovať, zainteresovať, aby spolupracovali s úlohami ústredného výboru...“

     „Saša..! Môžeš nám povedať čosi konkrétne, opakujem, konkrétne, o Akčnom programe?“

     „Domnievam sa, že to nemusím bližšie vysvetľovať,“ odsekol som. „Ide nám najmä o demokratizáciu! Pýtate sa, čo sa skrýva za demokratizáciou? Okrem iného, voliť si do straníckych funkcií na úrovni okresných a krajských tajomníkov takých ľudí, ktorí podporujú našu politiku a ktorí majú dôveru občanov... A napokon: keď bude dokument publikovaný, môžete si ho prečítať!“

     Obhajoval som Smrkovského, Pelikána a Goldstückera, pripomenul som, že Smrkovský je autorom hlavných zásad Akčného programu; všimol som si, že Brežnev sa mračí a čosi šepká Kosyginovi. Na ich tvárach sa odrážal nesúhlas.

     Ale už som sa nedal zastaviť; aspoň čiastočne sa mi vrátila sebadôvera a vyjadroval som sa rázne a presne. Mal som neodbytný pocit, že sa musím zastať slobody tlače a zároveň odsúdiť spôsob, akým predstavitelia komunistických strán účelovo a selektívne vyberali a citovali útržky z našej tlače. Bolo to vytrhnuté z kontextu.

     Povedal som zhruba toľko: Nemiešajte články, vytrhnuté úryvky z novín s politikou štátu! Zrušili sme cenzúru a to je naša vnútorná záležitosť, takže strana, ani vláda nemôžu novinárom prikazovať, čo má byť obsahom noví, rozhlasu či televíznych programov! O to nech sa starajú novinári... Našou úlohou je riadiť stranu a štát, starať sa o ich práva, bezpečnosť a prosperitu. Sloboda tlače prináša vždy rôznorodosť názorov. To je prirodzené. Zvyknime si aj na kritické názory, aj na nesúhlas. Ale to nie je pre nás negatívne, lež pozitívne, slobodná tlač je korekcia našej politiky! Nech ľudia hovoria, čo cítia a čo chcú, veď našu politiku robíme pre nich!

     Musel som však pripustiť, že situácia je vskutku zložitá: „Nechcem žiadnym spôsobom ignorovať určité extrémne stránky, ktoré tu sú. Také extrémne javy sa môžu objaviť. A tiež sa objavujú a ja na to nemôžem nebrať ohľad. Keď tu hovorím o demokracii v priebehu socialistickej výstavby, mám tým na mysli prirodzene socialistickú demokraciu, tým by som ale nechcel vylúčiť, že existujú extrémne javy alebo extrémne sily, ktoré by to radi využili, aby upevnili takzvanú demokraciu, ktorá so socialistickou demokraciou nemá nič spoločné, demokraciu, ktorá je bezbrehá, či by sa bezbrehou mohla stať...“

     Zamyslel som sa, vybavili sa mi posledné slová Vasila Biľaka; prekvapilo ma, že na rozdiel od Koldera, Černíka či Lenárta sa ma zastal, podporil reformy! Povedal, že história ukáže, kto narobil viac zla, či súdruh Novotný, alebo my. Teraz máme problémy preto, lebo sme neboli dôslední po roku 1956... Ešte v roku 1963 boli tisíce komunistov vo väzeniach, nikto ich nechcel rehabilitovať. Nikto im nevrátil česť! V našich radoch sa šírila pasivita... Teraz sa to obrátilo, od nástupu súdruha Dubčeka cítime ohromný záujem ľudí, do strany sa hlásia noví, mladí ľudia. Zlepšil sa aj vzťah medzi Čechmi a Slovákmi, no na Slovensku je hlavnou témou federácia, v Čechách demokratizácia... Oveľa neskôr, keď Vasil Biľak napísal čosi ako pamäti, tak v nich uviedol, že predstavitelia päťky boli našim vývojom vážne znepokojení, vraj preto, že hovoríme o demokratizácii, akoby tu demokracia doteraz nebola, že na jednej strane sľubujeme upevniť vedúcu úlohu strany, no pritom trpíme útoky proti strane a jej histórii, idealizujeme prvú republiky a masarykizmus, čo povedie k rozkladu strany a štátu, že preskakujeme jednotlivé etapy...

    Primár ma sústredene počúval, neprerušoval moje spomienky. 

     „Už vtedy niekoľkokrát odznelo slovo – kontrarevolúcia!“ vysvetľoval som. „Bolo to veľmi vážne obvinenie... nemal som sa ako brániť. Celá schôdzka sa skončila vo veľmi nevraživej atmosfére. Neprijali sme žiadne uznesenie, ani spoločnú deklaráciu, ako bývalo vtedy zvykom. Vyšlo len formálne komuniké. Nebolo v ňom nič...“

     „Nebolo v ňom nič,“ zopakoval primár s miernou výčitkou v hlase. „No vy ste zľahčovali priebeh celého stretnutia! Aspoň tak vám to neskôr vyčítali! Neinformovali ste verejnosť, ani predsedníctvo, strany, ani vládu, ani médiá..! Ale tam odznelo prvé vážne varovanie! Vy ste ho podcenili... A to sa neskôr vypomstilo!“

     Nechcel som sa hádať; veď primár mal čiastočne pravdu.

     „Zvažoval som, čo mám verejnosť povedať,“ pripustil som. „Obával som sa, aby výhrady z Drážďan nespomalili naše reformy. Na verejnosť by to mohlo mať zlé dopady... Jednak by to mohlo zasiať obavy, strach... no zároveň aj radikalizovať časť médií, skupiny ľudí... Radšej som o tom nehovoril... Bol som presvedčený, že kým dodržiavame medzinárodné záväzky voči našim spojencom, tak o našich vnútorných záležitostiach budeme rozhodovať my, doma. A keby som aj otvorene priznal, aká bola v Drážďanoch atmosféra, myslíte si, že by to pribrzdilo rozbehnutú verejnú mienku? Vlak sa nedal zastaviť...“

     Zdalo sa mi, že primár chcel namietať, už sa chystal čosi povedať, keď sa pootvorili dvere a do miestnosti nazrela sestrička.

     „Prepáčte, pán primár..! Volajú vás v súrnej záležitosti...“

     Primár sa zamračil, príkro pozrel na sestričku, no vzápätí sa ovládol. Postavil sa.

     „Škoda,“ povedal a pozrel na mňa, akoby sa chcel ospravedlniť. „Veľmi poučný rozhovor! Rád by som v ňom pokračoval...“

     Skúpo sa usmial a rýchlo vyšiel.
 

     3)

     Škoda, pomyslel som si. Práve sme sa dostávali ku kľúčovému obdobiu celého obrodného procesu. Privrel som oči. Bol som unavený, chcel som si pospať.

     Opäť sa otvorili dvere.

     „Nechcela som vás vyrušovať,“ povedala sestrička. „Ale pána primára volali...“

     „Súrny prípad?“ spýtal som sa chápavo.

     „Ach nie, vôbec nie... Nejde o lekársky zákrok! Majú akúsi schôdzu, teda, lekári a vedenie nemocnice. Majú voliť... neviem presne, aká to bude funkcia. Možno riaditeľ, či čosi také... A pán primár je jeden z kandidátov. On by si to zaslúžil... Je tu najlepší! Ale má veľa odporcov... Ľudia sú závistliví!“

     Po nežnej revolúcii sa začali vymieňať ľudia vo vedúcich funkciách; staré kádre odchádzali, kolektívy si volili svojich kandidátov. Niekde to bolo vybavovanie si účtov, niekde sa na vedúce miesta dostávali ľudia, ktorí si to naozaj zaslúžili.

     Chcel som povedať, že mu držím palce, ale sestrička mi podávala celý zväzok listov, ktoré mi ľudia posielali do nemocnice. Pod pazuchou mala zložených niekoľko novín a časopisov. Všetko to položila na stolík vedľa postele. Aj ona sa skúpo usmiala a vyšla.

     Robí pokroky, pomyslel som si. Už nie je podráždená, ani nevrlá. Aspoň, že sa usmieva.

     Prečítal som si listy; ľudia mi želali uzdravenie, povzbudzovali ma, mnohí sa vyznávali z podpory obrodného procesu, boli to – ako im vraveli – osemašesťdesiatnici, ale písali mi aj mladí ľudia, prichádzali aj listy z cudziny. Bolo to dojemné.

     Menej dojemné bolo čítanie čerstvých správ a komentárov.

     Bolo jasné, že Československo sa rozpadne. Ani česká, ani slovenská strana už neverila – a ani nechcela! –, že spoločný štát sa udrží. Všetko smerovalo k tomu, že od roku 1993 vzniknú dva samostatné štáty. Bol som proti rozdeleniu republiky: ale už som sa len bezmocne prizeral, ako sa končí a uzatvára viac ako sedemdesiatročné spolužitie Čechov a Slovákov.

     Noviny boli plné komentárov a informácií k stretnutiam českých a slovenských politikov, najmä Klausa a Mečiara, ktorí už len, takpovediac, dolaďovali detaily. Od júna 1991 prakticky až do augusta 1992 obe strany zdĺhavo rokovali o podobe spoločného štátu; teraz však ani Mečiar, ani Klaus už nechceli ustupovať. 26. augusta 1992, pár dní pred mojou haváriou, sa v Brne dohodli, že Česká a Slovenská Federatívna Republika zanikne úderom zvonov 1. januára 1993. Nebolo návratu.

     Zlom nastal, podľa mojej mienky, po nedávnych voľbách v júni 1992, keď Vladimír Mečiar a jeho Hnutie za demokratické Slovensko získalo až štyridsať percent hlasov. Tým činom sa predsedom Federálneho zhromaždenia stal nominant Hnutia Michal Kováč, ja som bol už len jedným z podpredsedov. Sociálna demokracia, ktorej som sa stal predsedom, získala v Snemovni národov päť mandátov, no v Slovenskej národnej rade ani jeden...

     Ako predseda Federálneho zhromaždenia som sa zúčastnil na viacerých rozhovoroch politických špičiek z Čiech a zo Slovenska, na ktorých sa rokovalo o štátoprávnom usporiadaní Československa. V pamäti mi utkvela ponurá atmosféra týchto rozhovorov, napätie a nervozita, zjavná neochota niektorých politikov, podráždenosť a ... únava.

     Českí politici, najmä pravicoví, čoraz častejšie vyjadrovali nesúhlas s návrhmi Slovenska na uzavretie štátnej zmluvy. Posledný májový deň roku 1991 bolo v budmerickom kaštieli (patrí slovenským spisovateľom) dôležité stretnutie politických reprezentácií oboch republík.

     Keď predseda SNR František Mikloško vítal v kaštieli prezidenta Havla, tak s humorom jemu vlastným podotkol, že tu žiadny slovenský spisovateľ nenapísal nič poriadne... Alebo čosi podobné. Nemám veľmi zmysel pre takýto druh humoru... Určite nemal pravdu! Nechcem sa zastávať slovenských spisovateľov, nepotrebujú to, ale takto paušálne zhodiť prakticky celú povojnovú literatúru..?

     Na tomto stretnutí sa nezúčastnil predseda federálnej vlády Marián Čalfa, ani Klaus a Mečiar, ale inak boli prítomní predstavitelia relevantných politických strán.

     Prezident Václav Havel na úvod rekapituloval genézu a potom postupné narastanie napätia o štátoprávnom usporiadaní. Povedal, že pociťuje morálnu povinnosť koordinovať rozhovory o budúcnosti federácie, ktoré sa začali na Vikárke a neskôr v Lánoch. Chcel počuť názory politických strán na federálnu ústavu, ktorá by mala mať prednosť pred Deklaráciami Národných rád SR a ČR. V Čechách začali chápať, že Zmluva medzi ČR a SR je pre Slovákov dôležitá aj z hľadiska historického a morálneho. Nezabudol však rypnúť: v ČR prevláda názor, že už viackrát dohody Slováci nedodržali, kým na Slovensku prevláda pocit podvádzania a nerovnoprávnosti z českej strany... Žiadal právny akt Dohody medzi ČR a SR, ktorý bude východiskom pre Federálne zhromaždenie pre prácu na federálnej ústave.

     Po Havlovi som vystúpil s krátkym príhovorom či skôr s poznámkou: povedal som, že vidím dve základné nedoriešené veci, a to, či budú vo federácii republiky, alebo sa nakoniec dospeje k názoru zemského usporiadania a akú podobu bude mať dohoda, resp. zmluva medzi ČNR a SNR.

     Pithart aj s Čarnogurským hľadali spoločné aktíva: energetika, spoločná mena, emisné banky, zahraničný obchod, zásady ekonomickej politiky, armáda, zahraničná politika.

     V tomto duchu vystúpil aj J. Kučerák z VPN, P. Kanis z komunistickej strany. No proti bol J. Prokeš – SNS, pochybnosti vyslovil J. Čermák z ODS, pravdaže V. Kalvoda z ODA, ale aj V. Benda z Kresťansko-demokratickej strany a J. Lux za lidovcov.

     Myslím si, že najmä predstavitelia ODS a ODA už vtedy mali jasno: ak zachovať spoločný štát, tak len v podobe unitárnej federácie. Keďže mali väčšinu v Českej národnej rade, neskôr nehlasovali za pripravenú dohodu medzi ČNR A SNR.

     V júli 1991 pokračovali rozhovory v Kroměříži, aj vtedy tam bol  prezident Václav Havel, predsedovia národných parlamentov F. Mikloško a D. Burešová, predsedovia vlád ČR P. Pithart a SR J. Čarnogurský, pribudol predseda federálnej vlády M. Čalfa, predseda ODS V. Klaus a HZDS V. Mečiar, ale aj niektorí politici menších parlamentných strán. Približne tá istá zostava ako v Budmericiach. Skoro všetci rozprávali o tom, ako si želajú pevnú federáciu, čiže federáciu funkčnú, ale nie za každú cenu... Republiky by mali odovzdať časť kompetencií do Prahy, teda federálnej vláde, kompetencie by mali byť presne vymedzené a pomenované.

     Do diskusie som sa veľmi nezapájal, moje stanovisko bolo jasné, zrozumiteľné a nemenné: bol som jednoznačne za spoločný štát Čechov a Slovákov, na princípe rovnoprávneho a rovnocenného postavenia oboch národov. Tým bolo povedané všetko, ale ďaleka nie všetko vyriešené. Ani raz v našich dejinách sa deklarácie a prijaté zmluvy nenaplnili: nebolo to v prípade Pittsburskej dohody z mája 1918, Košického vládneho programu z apríla 1945, ani ústavného zákona o česko-slovenskej federácii z októbra 1968. Bol som skeptický aj k ďalšej – prípadnej – zmluve o federácii. Akosi intuitívne som cítil, že koniec česko-slovenského spolužitia sa blíži. Ale snažil som sa tomu zabrániť.

     Spomínam si, že na rokovaní v Kroměříži dosť ostro, takmer arogantne vystúpil predseda ODS Václav Klaus: treba už konečne uzavrieť etapu konzultácií, v procedurálnej stránke verejnosť očakáva posun. Dajme občanom aj parlamentom signál o tom, čo chceme, zbavme sa stereotypov a fikcií o budúcej európskej konfederácii, o ktorej blúznia niektorí politici. Pre republiku navrhujeme jedine federatívne usporiadanie, občiansky princíp, nie národný. Vystúpme z bunkrov politických deklarácií a hľadajme konsenzus.

     V pamäti mi zostali slová Zdeňka Jičínskeho, bývalého spolupracovníka, vtedy bol čelným predstaviteľom Občianskeho fóra: je potrebné nanovo definovať obsah identity česko-slovenského štátu. Na českej strane má iný význam ako na slovenskej, pred verejnosťou musíme zviditeľniť výhodnosť spoločného súžitia. Neznervózňujme sa rýchlym riešením! Veď v Belgicku to trvá dvadsať rokov...

     Jediným politickým reprezentantom, ktorý hovoril o rozdelení Československa a vzniku samostatnej Slovenskej republiky bol Jozef Prokeš a tlmočil stanovisko Slovenskej národnej strany. Bol nekompromisný: načo je spoločný štát, prečo zostať v nechcenom manželstve? Riešenie je rozchod!

     Vzápätí vystúpil prezident Václav Havel. Snažil sa hovoriť vecne a pokojne, no zjavne musel potláčať emócie, ktoré v ňom vyvolalo Prokešovo stanovisko. Havel si sám odpovedal na otázku, prečo žiť v spoločnom štáte: dva národy sú si blízke rečou, tradíciou, kultúrou, geopolitickým zázemím, dohoda o spoločnom štáte by bola posolstvom Európe i svetu. Rozdelenie by spôsobilo ekonomické a sociálne problémy, neprinieslo by prospech ani Čechom, ani Slovákom, negatívne by poznačilo milióny ľudí. Takže spolužitie je účelový a existenčný dôvod...

     Na jeho vystúpenie nadviazal aj Ján Čarnogurský. Argumentoval tým, že máme vybudovanú spoločnú armádu, ktorá môže zasiahnuť v prípade krízy. Dejiny nás učia, že konflikty môžu kedykoľvek prepuknúť, vždy boli a budú. Okrem toho spoločný štát ponúka aj spoločný priestor pre trh a výrobky. Československo má medzinárodné zázemie, istotu, no pokusy o rozdelenie to destabilizujú...

     A tak to pokračovalo ďalej.

     Pavel Rychetský, skúsený právnik, signatár Charty 77, upozornil na to, že štát ako útvar môže vzniknúť len medzinárodným uznaním a začínať nanovo v Európe sa vystavujeme riziku. Pripojil sa k nemu aj blízky Havlov človek Michael Žantovský, ktorý zase upozornil na to, že pre spoločný štát hovorí aj taký dôvod, ako je zachovanie demokracie, inak by hrozilo nastolenie diktatúry – či už v Čechách, alebo na Slovensku. Spýtal sa, ako sa chceme naučiť žiť v Európe s mnohými národmi, keď nevieme ako dva blízke národy žiť vedľa seba?

     Zaujali ma ešte vystúpenia Ivana Šimka, politika Kresťansko-demokratického hnutia a Jána Holčíka, predsedu Demokratickej strany a vtedy ministra priemyslu SR. Šimko zreteľne povedal, že historická snaha Slovákov o emancipáciu sa nenaplnila a z toho vyplýva ich hľadanie a nespokojnosť. Stanovisko Holčíka mi bolo najbližšie: „Sme za federáciu so zvrchovanosťou SR v rovnocennom vzťahu k ČR, ktorá by mala byť zákonným ustanovením zakotvená v zmluve, alebo v dohode.“ Holčík kritizoval návrh HZDS: konfederatívne usporiadanie neprichádza do úvahy!

     Závery tohto rokovanie vyzneli síce jednoznačne v prospech spoločného štátu, predsa len boli rozpačité. Proti bola len SNS a HZDS sa malo vyjadriť do mesiaca, ostatné politické strany boli za spoločný štát.

     Václav Havel však už vtedy upozornil, že Federálne zhromaždenie asi neprijme ústavný zákon. Česká republika a Slovenská republika musí urobiť zmluvu deklaráciou, že chcú žiť v spoločnom štáte a že zadefinujú, ktoré kompetencie delegujú na federáciu. Federálna ústava bude podliehať ratifikácii národných rád.

     Premiér Marián Čalfa prítomných upozornil, že toto rokovanie by malo byť posledné a ďalšie rokovania by sa mali preniesť do národných parlamentov. V prípade krízy by sa politické reprezentácie mohli znovu stretnúť.

     Po skončení rokovaní ma prekvapilo vyhlásenie Jána Čarnogurského, ktorý povedal presný opak toho, na čom sa dohodli – či nedohodli? – politici v Kroměříži. „Chceme, aby Československo vyjednalo také podmienky vstupu do integrovanej Európy, aby v nej mohli vystupovať samostatne jej republiky.“

    Bolo to únavné, cítil som, ako strácam energiu. Odložil som noviny na stoličku pri posteli.

    Ale spomienky sa nedali odložiť ako noviny.

    Nevdojak si pomyslel na to, ako som v tom istom roku – myslím, pravdaže,  na rok 1991 – mal v novembri vystúpiť na veľkom mítingu na Václavskom námestí, ktorý inicioval prezident Václav Havel na podporu česko-slovenskej štátnosti. Pozval ma priamo prezident: išlo mu vtedy nielen o zachovanie spoločného štátu, ale aj posilnenie prezidentských ústavných právomocí, ako bolo právo vypísať referendum, rozpustiť parlament, ak je ohrozený štát. Váhal som. Moja situácia bola zložitá. Rozpadla sa Verejnosť proti násiliu, už som nebol zaradený v žiadnych politických štruktúrach (už vtedy som uvažoval o založení sociálno-demokratickej strane) a proti mne sa stupňovali útoky nielen z niektorých českých pravicových strán, ale aj zo slovenskej strany: práve kvôli podpore spoločného štátu.

     Václavské námestie bolo plné, stále viali československé vlajky, ľudia držali v rukách transparenty, bolo cítiť odhodlanie a akýsi revolučný pátos; no predsa to bolo iné námestie, iná atmosféra ako koncom roku 1989 na Letenskej pláni, podvedome som si to uvedomoval, už sa vytrácala vnútorná jednota, už vzklíčili plody zloby a nenávisti, už sa spoločnosť začala diferencovať, stavať proti sebe, sloboda prejavu a demokracia (za ktorú sme toľké roky bojovali!) sa ukazovali ako hrozba, ktorá môže slobodu prejavu a demokraciu podkopať. Stál som na balkóne Melantrichu, bol som až v druhom rade, čiastočne zakrytý ťažkým závesom, no ľudia na námestí ma videli, občas sa ozvalo skandovanie Dubček, Dubček! Poslanec Michal Malý z Občianskej demokratickej strany  vystúpil proti mne s ostrým, až vulgárnym prejavom, hoci som mu stál div nie za chrbtom: bol som v pokušení ho odstrčiť a zabrániť mu pokračovať... ale mňa odstrčil Pavel Tigrid, blízky Havlov človek, zabránil mi vystúpiť... Po Havlovom prejave zaspievala Marta Kubišová hymnu a bolo po mítingu...

     Chcel som povedať:

     „Prijal som ponuku pána prezidenta na toto stretnutie s vami, aby sme tu ako pred dvomi rokmi vystúpili spolu. Chcem svojou účasťou i stanoviskom prispieť k tomu, aby som spolu s vami prejavil svoju vôľu i vôľu Federálneho zhromaždenia k spoločnej česko-slovenskej štátnosti. Jej uchovanie by sa stalo prejavom väčšinovej vôle našich blízkych národov...

     Je to práca zložitá. Nestrácajme však trpezlivosť. Riaďme sa toleranciou a porozumením. Budujme právny štát...

     Vám, českému národu, ani slovenskému, našťastie nemusím vysvetľovať svoj osobný postoj k česko-slovenskej vzájomnosti. Odhliadnuc od nedostatkov minulosti majme i po tieto dni a mesiace na mysli odkaz našich predkov. Patríme k sebe...“

     Nepovedal som však nič. Václav Havel proti Tigridovmu zákroku neprotestoval. Chytil ma za ruku, akoby ma chcel upokojiť. Ale námestie videlo, čo sa stalo. Videli to aj státisíce televíznych divákov. Bola to verejná urážka. Zhoršila i tak napäté česko-slovenské vzťahy.

     Odvtedy ubehol už takmer rok. O niekoľko hodín, o niekoľko dní, o niekoľko týždňov, zanikne Česká a Slovenská Federatívna Republika. Dejiny to tak chceli. Nepostavil som sa na správnu stranu... Ktovie?
 

     4)

     Primár mal zachmúrenú tvár. Noviny odložil zo stoličky na nočný stolík a sťažka sa posadil. Mlčal.

     „Zlé správy?“ spýtal som sa opatrne. „Nejaké komplikácie? Budete ma operovať?“

     Potriasol hlavou, akoby sa prebral. „Ach nie, nie! Tentoraz... sú to moje problémy. Rozhodne vás s tým nebudem zaťažovať. Vy ste pacient, vám sa musíme venovať s plným nasadením. Nechcem vám vnucovať moje ťažkosti. To sem nepatrí... A vás to ani nezaujíma!“

     Chvíľu som hľadel na jeho pochudnutú tvár, prepadnuté oči a kostnaté líca zarastené tmavým strniskom. „Všetko ma zaujíma,“ povedal som mierne. „Po celý ten čas, čo sa tu rozprávame, mi priamo či nepriamo dávate najavo, že som ovplyvnil váš osud. Tak ako osudy miliónov iných ľudí... Dokonca ste povedali čosi v tom zmysle, že som za to zodpovedný... Je tomu tak... aj teraz?“

     Primár sa na mňa spýtavo pozrel, akoby skúmal, či si z neho nerobím posmech; potom len rezignovane mávol rukou. „To sa vás netýka, to nie,“ povedal chrapľavým hlasom. „Hoci... keď sa to vezme ako dôsledok prvotnej príčiny, čiže kauzálne... tak áno!“

     Stiahol som obočie. „To by ste mi mali vysvetliť...“

     Primár váhal. „Naozaj vás nechcem unavovať mojimi problémami... mali by ste pokojne oddychovať. Namiesto toho tu riešime vážne otázky!“

     „To už je jedno,“ namietal som. „Mne to neprekáža, naopak! Mám pocit, akoby som sa spovedal, očisťoval, vyjasňovali si súvislosti... Len hovorte! Možno sa aj vám uľaví...“

     Zľahka prikývol. „Možno sa mi uľaví,“ zopakoval. Vystrel sa. „Rozprávame sa... a ja sa tvárim ako váš žalobca, ako to vaše druhé, zlé alter ego, ako advocatus diaboli... aby som spochybnil vaše skutky. A pritom... ja sám si zaslúžim odsúdenie, opovrhnutie... Neúctu!“

     Oprel som sa lakťami o posteľ, takmer som sa posadil. „Pozrimeže!“ zvolal som. „Ani vy nie ste bez viny? Povedzte mi o tom...“

     „Všetci sme potomkovia Kainovi,“ zašomral primár. Na chvíľu sa zamyslel „Akoby sme boli poznačení dedičným hriechom...Môj problém je v tom, že som neodolal pokušeniu. Môžete ma za to súdiť?“

     „Musel by som vedieť, čo máte na mysli...“

     Primár sa nadýchol. „Už som vám hovoril, že som bol váš oddaný stúpenec. Slovo oddaný je málo výstižné. Priam fanatický! Veril som vám, veril som tomu obdobiu, obrodnému procesu, sám sebe, mojej láske... Boli to šťastné časy! A potom, keď nás okupovali, som sa nevzdával, bojoval som, ako sa dalo, ako som vládal... Pochopiteľne, že keď prišla normalizácia, tak ma vylúčili z fakulty. Na previerke som komisii povedal, že nesúhlasím s okupáciou, že sa hlásim k Dubčekovi... Vyhodili ma.“

     „To sa stalo mnohým,“ podotkol som. „Aj mne.“

     „Nikde ma nechceli zamestnať,“ pokračoval primár, akoby ma nepočul. „Horko-ťažko sa mi podarilo dostať miesto v kotolni. Plynová kotolňa na sídlisku! Teplé, obľúbené miesto disidentov. Raz vám o tom porozprávam, pravda, keď vás to bude zaujímať...“

     „Veď vravím... všetko ma zaujíma!“

     „Aj ja som sa stal disidentom. Teda... dostal som sa medzi disidentov, dokonca medzi známych ľudí... dnes sú to významní politici, poslanci, ministri... Vtedy robili na zmeny...“

     „Neboli to stratené roky,“ nadhodil som.

     „To neboli,“ pripustil primár. „Bolo to vzrušujúce, poučné... ale ja som chcel byť lekár! Nechcel som celý život stráviť v kotolni! A nemohol som vedieť, že režim sa raz zrúti!“

     Čakal som, čo príde. Tušil som to.

     „Tí ľudia mi dôverovali, veď som bol jedným z nich,“ pokračoval primár. „Bol som takmer pri všetkom, čo sa v disente udialo... Keď vás to naozaj zaujíma, raz vám o tom porozprávam. Viem, aký ste mali ťažký život, ako vás sledovali, prenasledovali... a popri vašom údele paralelne žili rovnako prenasledovaní... Tak ako vy, ani oni sa nevzdávali, hoci svetielko nádeje len tak biedne blikalo...“

     „Čo sa stalo?“ prerušil som ho. „Čo sa vo vašom živote zmenilo?“

     Primár sa trpko usmial; bola to skôr grimasa. „Vy si to už domysleli, všakže?“ Nečakal na odpoveď. „Áno, bolo to tak, ako ste v duchu predpokladali. Raz prišli za mnou dvaja tajní a ponúkli, že ma dostanú späť na lekársku fakultu, umožnia mi, aby som doštudoval a stal sa lekárom... Pravdaže, za faustovskú protihodnotu... Budem donášať na svojich priateľov, na tých, ktorých som si najviac vážil, ktorí mi verili a dôverovali...“

     „Agent Štátnej bezpečnosti,“ zašomral som.

     „Áno. Dostal som krycie meno Medik.“

     Primár sa tváril skleslo, zrútený do seba, na pokraji sebazničenia. Potom sa však napol ako struna a nečakane vybuchol: „Nebyť vás, tak sa to nestane! Vy, to vy ste za to zodpovedný, už si to konečne priznajte! Zničili ste mi život..!“

     Nemal som síl, aby som odporoval.

     Primár sa prudko postavil a podišiel k oknu; z profilu som videl jeho nahrbenú postavu, chudé plecia a drobnú hlavu na dlhom krku. Pripomínal vtáka, ktorý už nemá síl letieť ďalej. Bolo mi ho ľúto. Bolo mi ľúto aj seba samého.

     „Prepáčte,“ povedal primár a pomaly sa otočil; mal som pocit, že vŕzgajú kožené pánty. „Tak som to nemyslel. Mohol som sa rozhodnúť inak... mohol som odmietnuť. Ale nemal som dosť síl. A teraz ma moja minulosť dobehla.“

     „Ako to myslíte... dobehla?“

     „Mali ma zvoliť za riaditeľa nemocnice,“ povedal rezignovane. „Bol som jediným kandidátom... Za tie roky som si získal autoritu, úctu, vážnosť...Veď som prvotriedny chirurg! Nikto nepochyboval, že ma zvolia. Až teraz, keď sa malo o všetkom rozhodnúť, vystúpili na schôdzi traja mladí lekári, takí zelenáči... Vytiahli Cibulkove zoznamy, pred všetkými prečítali moje meno, evidenčné číslo, krycie meno... Medik!“

     Zvrátil hlavu a začal sa ticho smiať, len tak, do seba, akoby sa zakuckával, nemohol sa nadýchnuť, plecia sa mu natriasali a ruky videli pozdĺž tela ako uvoľnené laná: smial sa čoraz hlasnejšie, už sa nedokázal ovládnuť, chvel sa po celom tele, takmer spadol zo stoličky.

     „Čo je vám, preboha?“ zvolal som. „Potrebujete pomoc?“

     Primár sa pri mojich slovách strhol, ešte chvíľu sa snažil chytiť dych a vyrážal škrekotavé zvuky. „Ach... prepáčte! Akosi ma to zobralo... Som prepracovaný.“

     „To je mi ľúto,“ zašomral som. „Chápem vás... musel to byť šok. Len som sa obával, že aj z tohto obviníte mňa...“

     Postavil sa obišiel stoličku, rukami chytil operadlo. Pripadal mi ako žalobca za pultom, pri útoku na obvineného. „Žiada sa mi povedať... že áno! Ale sám cítim, že je to falošné... že si tým ospravedlňujem vlastnú zbabelosť. To je môj problém, nie váš. Dlho som nad týmto všetkým premýšľal. Nuž... je to tak trochu náš národný šport: zvaľovať vinu na iných! Platí to nielen o Čechoch, ale aj o Slovákoch! Čo sme to za národy?“

     „Zvaľovať vinu na iných,“ zopakoval som. „Je v tom kus pravdy... Ale niekedy to neplatí, niekedy si nepomôžete. Nie je v našich silách meniť beh udalostí, sme slabí, malí, sme hračkou v rukách mocných...“

     „Ak je to tak,“ prerušil ma primár, „tak sa nepúšťajme do vojny, ktorú nemôžeme vyhrať! A vy ste to urobili!“

     Chvíľu som mlčal. „Áno... možno to bola chyba. Ale niekto to urobiť musel!“

     Primár sa na mňa prekvapene pozrel. „Hovoríte, akoby ste boli Žid...“

     Musel som sa zasmiať. „Tak múdro?“

     „Nie,“ povedal primár vážne. „Tak beznádejne...“

     Posunul stoličku na pôvodné miesto, ťarbavo sa obrátil a zamieril k dverám. Položil ruku na kľučku, ponad plece sa obzrel. „Pán Dubček... ak už neprídem, tak ma odvolali. Možno ma zbavia funkcie... a prepustia. Vedzte, že napriek všetkým výhradám... zostanete pre mňa symbolom. Legendou. Na tom nikto nikdy nič nezmení...“

     Vyšiel, potichu zatvoril dvere.
 

     5)

     Primár sa však vrátil. Bol pokojný, vyrovnaný, tváril sa, akoby nedávny rozhovor vôbec neodznel. Vecne sa ma spýtal, ako sa cítim, prezrel si posledné záznamy, starostlivo mi nahmatal pulz a rutinérsky priložil dlaň na moje čelo. Na tvári mal pokojný výraz, pohľad sústredený, po predchádzajúcom rozrušení ani stopy. Chcel som sa spýtať, ako skončili voľby, ako sa zachovali kolegovia v nemocnici a či ho veľmi trápi vedomie, že bol agentom Štátnej bezpečnosti. Chcel som pokračovať v prerušenom rozhovore, ale čosi odmietavé a neústupčivé v jeho tvári ma odradilo; akoby sa tým postojom chcel dištancovať nielen od predošlého rozhovoru, ale aj od svojej minulosti.

     „Vlak sa nedal zastaviť,“ povedal nečakane a bez rozpakov nadviazal na diskusiu o prvých týždňoch roku šesťdesiatosem. „Sám ste sa tak vyjadrili. Po tej schôdzke v Drážďanoch a po kritike spojencov ste pokračovali, ako by sa nič nestalo!“

     „Nemal som na výber,“ povedal som mierne podráždene. „A ani som nič nechcel meniť... Nemohol som! Všetko bolo v pohybe...“

     „Novotný musel rezignovať,“ nadhodil primár. „Vymenili ste aj jeho ľudí.“

     „Vymenili,“ pritakal som. „Odišli z predsedníctva ÚV. Novotný, Hendrych, Chudík, Laštovička, Šimúnek a Dolanský. Zvolili sme nové predsedníctvo. Kvôli poriadku a občerstveniu pamäti chcem pripomenúť tie mená: Barbírek, Biľak, Černík, Kolder, Kriegel, Piller, Rigo, Smrkovský, Špaček, Švestka a ja. Zvolili sme aj kandidátov predsedníctva a tajomníkov – Lenárt, Kapek, Šimon, Cisář, Kolder a Sádovský...“

     „Načo mi hovoríte tie mená?“ prerušil ma primár. „Väčšinou už nikomu nič nehovoria...“

     „Ak máme byť dôslední, tak ich treba spomenúť,“ namietol som. „Sú predsa súčasťou toho procesu! Okrem toho, ešte o nich budeme hovoriť... Tak isto o nových členoch sekretariátu – Erban, Indra, Slavík, Voleník a Mlynář. Každý zohral v obrodnom procese – aj po jeho znemožnení – dôležitú úlohu. Nebol som v tom predsa sám!“

     „Ako myslíte,“ zahundral primár. „Zabudli ste však na nového prezidenta. Armádny generál Ludvík Svoboda.“ Nečakal na moju odpoveď. „Nemôžem si pomôcť, pôsobil na mňa akosi... rozpačito. Na prvý pohľad sympatický starý pán s dôveryhodnou minulosťou...Velil česko-slovenskej armáde počas vojny, prebil sa cez Duklu, stal sa ministrom obrany a neskôr bol obeťou politických procesov...“

     „Nemusíte mi hovoriť jeho životopis,“ prerušil som ho. „Prečo na vás pôsobil, ako vravíte, rozpačito?“

     „O tom by ste mohli sám najlepšie hovoriť... vy!“ odvrkol primár. „Kým stál pri vás, bolo všetko v poriadku. Ale boli mi čudné jeho náhle zmeny... Tá jeho triumfálna cesta po okupácii do Moskvy, keď vás tam držali v zajatí! Jeho tlak, aby ste podpísali tie hanebné moskovské protokoly! A tá jeho normalizačná servilnosť po boku Husáka! Nikdy som si ho nevážil...“

     „Nuž... zaiste máte pravdu, no len čiastočne.“

     „Pravda je vždy len... čiastočná! Podľa toho, z akého pohľadu ju hodnotíme. Okrem toho, otec mi spomínal, že Svoboda ako minister obrany už po vojne podpísal dva zákony, ktoré likvidovali vojakov a dôstojníkov odboja.“

     Spozornel som. „Podpísal ich aj Svoboda?“

     „Áno,“ povedal rázne primár. „Boli to zákony č. 231/1948 a č. 86/1950. Viem to presne, pretože podľa nich súdili aj môjho otca.“

      „Vtedy sme nemali lepšieho kandidáta na prezidenta. A pokiaľ ide o tie zákony... čistky a represálie v armáde mali na starosti Svobodovi námestníci Reicin a Procházka...“

     „To ho nezbavuje spoluviny!“ vyhŕkol primár. „Svoboda sa prizeral, ako sa likviduje výkvet armády... Viete, čítal som knihu Vojenské osobnosti československého odboja, ako som spomenul, rád sa venujem histórii. Ale tiež preto, že som veľa počul od otca a chcem si doplniť vedomosti. V tej knihe som čítal, že Svoboda sa nepostavil proti čistkám vo veliteľskom zbore armády ani v prípadoch, keď išlo o jeho dlhoročných druhov a priateľov!“

     „Nemali sme lepšieho kandidáta,“ zopakoval som. „Keď ho zvolili, tak položil veniec k hrobu Tomáša Masaryka! Veľmi rýchlo sa stal obľúbeným, bol populárny, bol symbol Pražskej jari... A keď vtrhli spojenci, zakázal, aby sa armáda postavila na odpor... Zabránil krviprelievaniu!“

     „Na to nemám jednoznačný názor,“ zašomral primár. „Neviem... Zažil som inváziu Rusov priamo v pražských uliciach, pomáhal som záchrannej službe, dokonca som šoféroval sanitku a prevážal ranených... aj mŕtvych! Sovietski vojaci boli bezohľadní, zabíjali civilistov, nič ich nezastavilo, nemali zľutovanie... Neviem si predstaviť, keby sa im naša armáda postavila na odpor. To by bol masaker! Ale možno sme sa predsa len mali brániť! Petr Pithart tvrdí, že august je ďalšia zo série našich hanebných kapitulácií...“

     „Dajte pokoj s Pithartom,“ odsekol som. „To sú naivné reči. Veľmi som zvedavý, čo by robil Pithart, keby bol vo funkcii prezidenta. Dal by rozkaz bojovať proti interventom? A tiež som zvedavý, čo robil on počas okupácie... Bojoval v uliciach?“

     „O tom nič neviem,“ pripustil primár. „Ale odbočili sme. Spomínali ste zmeny, ktoré sa udiali po návrate z Drážďan.“

     Vďačne som sa ujal novej témy. „Po návrate z Drážďan sa dalo všetko do pohybu,“ povedal som rázne. „Pri jednom rozhovore Smrkovský poznamenal, že musíme urýchliť prípravu Akčného programu. Dajme sa do práce kým nás tamtí neodpália a kým máme podporu ľudí... Tak sme sa dali do práce! Prezident vymenoval novú vládu, ako viete, predsedom sa stal Černík, podpredsedami Husák a Šik. Novým ministrom vnútra sa stal Josef Pavel, zahraničných vecí Jiří Hájek, obrany Martin Dzúr, kultúry Miroslav Galuška, školstva Vladimír Kadlec, financií Bohuš Sucharda poľnohospodárstva Jan Borůvka...

     „Zase mená?“ prerušil ma primár.

     „Treba si ich pripomínať! Oni niesli ťarchu reforiem, aj zodpovednosti!“

     Primár nenamietal.

     „Aprílové plénum bolo, podľa mojej mienky, rozhodujúce,“ pokračoval som. „Začalo sa 1. apríla, trvalo päť dní. Schválili sme najdôležitejší dokument obrodného procesu – Akčný program.“

     „Akčný program,“ zopakoval primár. „Máte pravdu, vtedy sa o Akčnom programe veľa hovorilo. Ľudia do neho vkladali veľké nádeje! Ale čoskoro sa ukázalo, že je v ňom priveľa kompromisov, či dokonca, sám o sebe je kompromisom!“

     „To je zvláštne tvrdenie,“ poznamenal som. „Akčný program je komplexný dokument o ekonomike, politike a spoločenských vzťahoch,“ tvrdil som. „Historik Vojtech Mencl napísal v knihe Osem mesiacov pražskej jari – pôvodne vyšla v samizdate – že je to jedna z najpozoruhodnejších koncepcií éry druhej socialistickej revolúcie! To si dobre pamätám...“

     „A ja si zase pamätám, že Petr Pithart v Literárnych listoch polemizoval... Akčný program KSČ je kompromisom. Prekvapujúco úspešným v kontexte hlasov a výrečného mlčania, ktoré na nás dolieha z krajín našich priateľov. Zrejme adekvátne domácim pomerom, najmä možnostiam súčasného vedenia KSČ.“

     Pozorne som načúval, vnímal som každé slovo. „Ani sa veľmi nemýlil,“ pripustil som. „Dokument vznikol ako kompromis medzi názormi zdola a mantinelmi, ktoré sme mali na pôde KSČ! Na plenárnom zasadaní ÚV KSČ sme hneď prvý deň povedal, že sme svedkami nebývalých nádejí širokých más, aktivít, ktoré obdivujú doma i v zahraničí, no mnohých to prekvapilo do takej miery, že vyjadrujú obavy, či strana neustupuje tlakom, či sa nevzdáva svojich pozícií...“

     „Veď viete, bol som vtedy študent, Akčný program som nijako zvlášť pozorne nečítal,“ povedal primár, akoby sa chcel ospravedlňovať. „Prečítal som ho, áno, ale priznávam, že dosť povrchne. Zdalo sa mi, že je priveľmi o politike a ekonomike...“

     „Ale veď o to išlo!“ zvolal som. „Počúvajte! Už len to, že sme vychádzali z predpokladu, že v Československu sme ako prvá priemyslová krajina uskutočnili socialistickú prestavbu... Už to bolo sebavedomé vyhlásenie!“

     „Ale bola to pravda?“

     „To je dnes už len akademická debata,“ namietal som. „Vtedy sme o tom boli presvedčení. Ostro sme kritizovali päťdesiate roky, mechanické preberanie skúseností zo Sovietskeho zväzu, direktívne riadenie... Zamyslite sa nad touto vetou: Nenapraviteľné straty, ktoré vtedy utrpelo naše hnutie, zostanú navždy výstrahou pred podobnými metódami... To je nadčasová myšlienka, či nie?“

     „Zaiste,“ zašomral primár. „Takéto vyjadrenia sa mi páčili. Nielen mne. Ale aký priestor mali nestraníci?“

     „Naozaj ste Akčný program čítali povrchne,“ napomenul som ho. „Zacitujem vám: nesmie vzniknúť situácia, aby občania nekomunisti mali pocit, že sú vo svojich právach a slobodách úlohou strany obmedzovaní, ale práve naopak, aby v činnosti strany videli záruku svojich práv, slobôd a záujmov... Nie je to zrozumiteľné?“

     „Ale áno, to je zrozumiteľné, nepodceňujte moju schopnosť vnímať súvislosti,“ odvetil primár odmerane. „Len si opäť a znovu kladiem otázku, či bolo možné zlúčiť samotný princíp socializmu s demokraciou... Jedno predsa vylučovalo druhé! A na to Akčný program nedával odpoveď!“

     „Chápem vašu námietku,“ pripustil som. „Napokon, to bol hlavný argument mojich odporcov. Ako ste chceli mať socializmus a demokraciu zároveň? No predsa... zmena politickej štruktúry, opakujem, štruktúry, mala dať pevné záruky proti návratu k starým metódam. To bolo implicitne jasne povedané!“

     „Zmena štruktúry, áno, ale nie zmena systému!“ namietal primár. „Ale čo to je... zmena štruktúry? Znamenalo to len výmenu kádrov? To bolo z dlhodobého hľadiska nemožné...“

     „A čo vám hovoria štrukturálne zmeny v podnikaní?“ spýtal som sa. „Veď do praxe mal vstúpiť princíp socialistického podnikania! Obmedzenie monopolizácie výroby, obmedzenie subvenčnej politiky, vplyv pracovných kolektívov na plánovanie a výrobu, právo zakladať nové podniky, odbúrať štátnu byrokraciu, nové zákony o súdnictve, federalizáciu, občianske práva... A tak ďalej!“

     „Pekne sa to počúva,“ pripustil primár. „Ale to je priama – či skôr nepriama? – cesta ku kapitalizmu! Ak by sa Akčný program realizoval, ak by neprišlo k sovietskej invázii... tak tu máme kapitalizmus! Alebo... akýsi hybrid. Ani áno, ani nie. Zle by sa to skončilo! Mali ste vlastne šťastie, že prišli Rusi. Ušetrili vás historického fiaska za váš experiment socializmu s ľudskou tvárou...“

     „To nemôžete tvrdiť!“ zvolal som. „Akčný program bol predsa komplexný. Nešlo len o podnikanie, ale aj o to, aby sa obmedzila moc bezpečnosti, tajných služieb, chceli sme dosiahnuť slobodu prejavu a slova, dať voľné ruky vedeckému vývoju, podporiť rozvoj školstva... Prečo tvrdíte, že by to bol hybrid, alebo cesta ku kapitalizmu? Možno to bola cesta do budúcnosti...“

     (Akčný program mal na starosti – aký je to paradox! – Drahomír Kolder, ktorý sa neskôr stal jeho najväčším odporcom a kritikom. Kolder bol predsedom politickej komisie, jej členmi boli aj členovia predsedníctva a tajomníci ústredného výboru, no na zasadania pracovnej skupiny vôbec nechodili. Pravdou je, že Kolder nenapísal ani riadok, na stretnutí komisie sa zúčastnil iba dvakrát. Raz prišiel s návrhom, aby bol text stručný a zrozumiteľný, podľa jeho predstáv mal mať najviac desať strán. Potom zase navrhol, že sa dohodol so spisovateľom Janom Procházkom, že on text napíše, aby mu pracovná skupina dala podklady. Ale akýmsi duchovným otcom Akčného programu bol Zdeněk Mlynář, ktorý aj napísal podstatnú časť textu; okrem neho Akčný program tvorili J. Fojtík, K. Kaplan, R. Richta, B. Šimon, A. Červinka, O. Šik, S. Provazník a P. Auersperg).

     „Pôvodne to bola politická platforma na kratšie obdobie,“ vysvetľoval som. „Bol to iba začiatok reformy. A vidíte... ukázalo sa, že to bol priam revolučný program...“

     „Ak má Zdeněk Mlynář pravdu, tak Akčný program bol hotový už koncom februára!“ prerušil ma primár. „Sám mi to povedal, keď ho normalizátori zbavili všetkých funkcií. Prečo ste s ním čakali až do apríla? Vy ste zbytočne taktizovali... Je to môj osobný názor, zaiste, nevidel som do zákulisia straníckych aparátov... ale prišli ste o drahocenný čas! Už na okresných a krajských konferenciách mohli delegáti poznať obsah Akčného programu a ak by sa mimoriadny zjazd konal už v máji – v Moskve by sa nestačili diviť? A nielen to... Nestačili by vôbec zareagovať! Po zjazde by Brežnev už nemal šancu, aby zorganizoval inváziu! Lenže ja mám taký pocit, že tie prvé mesiace ste vôbec nevedeli, čo sa okolo vás deje... Boli ste zaneprázdnený výmenou kádrov a upevňovaním moci... O nejakých systémových zmenách sa vám ani nesnívalo! Vtedy ešte nie... To musíte uznať!“

     „Nie ja, ale vy ste naivný,“ bránil som sa. „Nemali sme predsa skúsenosti s reálnou politickou demokraciou,“ oponoval som. „Ako sme mohli postupovať tak rýchlo, ako sa vy dožadujete? Celý stranícky aparát bol strnulý, nepripravený na také razantné zmeny! Ešte stále boli v mnohých funkciách Novotného kádre... Musel som sa obklopiť ľuďmi, ktorí by reformy podporovali! Ani len netušíte, koľko rôznych skupín, klanov, záujmov a názorov je v takom mocenskom aparáte...“

     „A tak sa vám veci vymkli z rúk,“ prerušil ma opäť primár. „Náhle tu bol tlak zdola, ľudia sa prebudili, verejná mienka vás priam hnala k zmenám! Hneváte sa na novinárov? Načo ste zrušili cenzúru? Museli ste predsa predvídať, čo to spôsobí!“

     „Nie, nie!“ hneval som sa. „Takto nemožno premýšľať, takto nemožno posudzovať naše kroky! Na to podstatné ste zabudli? Veď sám sa k tomu priznávate! Dali sme ľuďom nádej, dali sme im vieru, že môžu meniť svoj život, zbavili sme ich strachu!“

     Primár sa zamyslel, zneistel. „Nuž... možno! Bol to historický experiment, pripúšťam. Ale koľko stál obetí! Koľko ľudí postihol! A strach sa veľmi rýchlo vrátil... Bol ešte krutejší!“

     „Zabúdate, akú sme mali podporu?“ zvolal som takmer vášnivo. „Všetky veľké zmeny, ak nechcem povedať, veľké revolúcie, museli mať podporu, veľkú podporu, inak by nevznikli!“

     „Veľká podpora ešte nezaručuje konečný úspech!“

     „To nie,“ pripustil som. „Ale ak by takto premýšľali všetci rebeli, tak sa nikdy žiadna revolúcia neuskutoční... Lenže my sme neboli rebeli, ani revolucionári! Reagovali sme na spoločenskú situáciu, ktorá bola neudržateľná. Chceli sme ju zmeniť!“

     „Mali ste predvídať, aké bude mať dôsledky!“

     „To sa nedá predvídať!“ odporoval som. „Taký prúd politickej a občianskej aktivity sa jednoducho nedá usmerniť, nedá sa predvídať, to je ako príval, strháva všetko, čo mu príde do cesty... Všetko bolo v pohybe! Mládež, odbory, roľníci, cirkev, menšiny, ženské spolky, vznikali združenia, občianske výbory... Len si spomeňte na oslavy p Prvého mája!“

     „Bol som v sprievode,“ prikývol rýchlo primár. „Prvýkrát dobrovoľne! Naozaj, to bol nezabudnuteľný zážitok...Išli sme ruka v ruke s Barborou...“

     Odmlčali sme sa, každý ponorený do svojich spomienok.

     Akoby aj príroda chcela podporiť obrodný proces, akoby chcela ukázať, že Pražská jar je jarou aj v ovzduší, na oblohe, v korunách stromov... aj na tvárach ľudí. Deň bol teplý, nebo blankytne modré, voňal skorý orgován. Masy ľudí nikto do sprievodu nenútil, prišli spontánne a z vnútorného presvedčenia, niesli kvety, transparenty, niektoré boli myslené vážne, iné zas humorne či kriticky. Hľadel som z tribúny na tie davy ľudí a cítil som, ako sa ich nadšenie, viera, nádej, šíria ako magnetické vlny, ako mnou prenikajú a dodávajú mi energiu a vieru, že sme sa pustili správnou cestou. Po rokoch apatie a letargie sa ľudia prebudili, verili, že svet by mohol byť lepší a že oni sami k tomu môžu prispieť; už neboli bábkami v rukách mocných, už sa necítili byť zviazaní straníckou byrokraciou: cítil som, že sú to vzácne, vskutku historické chvíle, že sa deje čosi neopakovateľné.

     Bol som dojatý z toľkého nadšenia, podpory, sympatií; bol to pre mňa záväzok, že musím vydržať, nezľaviť, pokračovať v tejto ceste, nevzdať sa, a dať socializmu naozaj ľudskú tvár.

     O niekoľko dní, 4. mája sa na Bradle konala spomienková slávnosť pri príležitosti 49. výročia smrti generála Štefánika, o ktorom sa dlhé roky nesmelo oficiálne hovoriť, ktorý bol odsúvaný na perifériu našich národných dejín. Prehovoril tam Ondrej Klokoč, no manifestácia nebola ani tak o Štefánikovi, ako o podpore obrodného procesu: na Bradlo prišlo viac ako stotisíc ľudí!

     „Je to paradoxné! Tak ako veľmi vás obdivujem a milujem, tak rovnako vám vyčítam, že ste mi zničili život! Keď sa sprievod skončil, išli sme s Barborou na Petřín,“ prehovoril primár pohnutým hlasom. „Boli sme plní čohosi... nevýslovne krásneho. Pamätám si, že sme sa túlali po uličkách, sadoch, medzi stromami... Všetko rozvoniavalo. Pozval som ju na vyprážaný syr, to bola vtedy lahôdka... Dokonca si dala so mnou pivo! Vedeli sme, že osud je k nám milosrdný. Boli sme takí nádherne mladí a verili sme, že naša mladosť je v súlade s tým, čo sa deje v celej spoločnosti. Bolo to až závratne krásne a necítili sme žiadne varovanie, ani len náznak toho, že sa to môže skončiť...“

     Zdalo sa mi, že primárovi sa do očí tisnú slzy; pri jeho cynickej povahe to bolo dojemné.

     „A večer, keď prišiel večer a potom májová noc, tak sa trochu ochladilo,“ pokračoval primár. „Zatúlali sme sa medzi stromy a kríky, niekde v parku, naokolo nikde nik! Začal som ju bozkávať, najprv sa zdráhala, ale dlho jej to nevydržalo... Tam som ju prvýkrát pomiloval! Akoby sa na mňa zrútil vesmír... Pán Dubček! Bolo to vďaka vám! Vy ste mi ju ponúkli ako na striebornej tácni... Už chápete, prečo sme vás milovali?“

     Nevedel som, čo mám povedať; slová by všetko pokazili. Mlčal som.

     Primár sa postavil. „Naozaj to bol rok dlhší ako storočie,“ povedal už pokojnejšie. „Všetko sa do neho zmestilo. Vzbura, nádej, láska... aj pád, pád do priepasti...“

     Ale to ešte len malo prísť.

  
   6)

     Primár už nie je v miestnosti, ani som si nevšimol, kedy odišiel. Krátky spánok sa strieda s bdelým stavom; zrejme odišiel, kým som si pospal.

     Ani nemusím otvoriť oči a viem, že v izbe je sestrička. Cítim slabý zápach lacnej voňavky, cesnaku a závan dlhej nemocničnej chodby.

     „Pán primár odišiel?“ spýtal som sa potichu. Oči som mal stále zatvorené.

     Sestrička pristúpila k posteli. „Vy nespíte? Chrápali ste... Nechcela som vás budiť.“

     „Zaspal som. Zhovárali sme sa s primárom... a zrazu tu nebol. Iste som si zdriemol.“

     „To je po tých liekoch,“ povedala sestrička priamo. „Dávame vám sedatíva, aby ste si oddýchli a necítili bolesť. A primára zase zavolali na schôdzu, chystajú sa voliť riaditeľa...“

     „Ešte ho nezvolili?“ spýtal som sa. „Ozaj... a vy nechodíte na schôdze? Vy... nevolíte?“

     Sestrička sa zháčila. „No... ja nie. Nevolajú ma. Asi preto, že som zo Slovenska. Ale mňa to nezaujíma. Nešla by som, ani keby ma zavolali.“

     „To by vás malo zaujímať,“ povedal som. „Nemôže vám byť jedno, koho si kolektív zvolí. To sa vás priamo dotýka...“

     Sestrička sa huhňavo zasmiala. „Mne to je tak jedno, koho zvolia! Nič sa predsa nezmení... Možno sa v nemocnici aj čosi zmení, ale nie v mojom živote. Tak ako doposiaľ budem pichať injekcie a vynášať nočníky... Od politiky ruky preč! Politika nie je pre jednoduchých ľudí...“

     „Takto nehovorte,“ zašomral som. „Aj vy môžete čosi zmeniť. Keby každý rozmýšľal ako vy, tak sa nikam nepohneme.“

     „Niekto musí aj pracovať,“ povedala rázne. „Keby všetci politizovali, kto by robil? Okrem toho, aj tak sa dozviem, o čom schôdzovali...“ Stíšila hlas. „Mám tu jedného... nuž, nechcem povedať, že priateľa... ale občas sa stretávam s jedným chlapcom, robí záchranára na sanitke. Volá sa Béďo. Nič som s ním nemala! Je rozvedený a má malé dieťa, otec ma vždy varoval pred ženáčmi a rozvedenými chlapmi. Vravieval, never im, dievča moje, myslia iba na to, ako ťa využiť... Ale inak je to sympaťák. A ten mi povie, o čom sa hovorilo na schôdzach... Toho politika baví! Prišiel do Prahy za prácou ako ja, pochádza odkiaľsi z Vysočiny...“

     Opäť sa zasmiala. „Keď som mu povedala, že u nás na oddelení leží Alexander Dubček, tak stratil reč... Veľmi by vás chcel vidieť aspoň odo dverí... Povedal mi, že budete slovenský prezident! Ale že to niekomu prekáža...“

     „Nech len príde,“ povedal som a pokúsil som sa o úsmev. „A nemusí ma vidieť iba odo dverí... Rád sa s ním pozhováram.“

     „Vážne?“ zvolala. „To by ste pre mňa urobili? Jéj! Béďo sa zblázni od radosti!“ Vzápätí posmutnela. „Primár to nedovolí... Nikoho k vám nechce pustiť...“

     „Sľubujem... ja ho presvedčím. Povedzte tomu... Béďovi, že sa s ním rád stretnem.“

     Sestrička na mňa hľadela, akoby ma videla prvý raz. Naklonila sa ku mne, akoby ma chcela pobozkať, potom sa len hanblivo usmiala a náhlivo vyšla.

     Prezident... pomyslel som si zmätene, len čo sestrička zatvorila dvere. Pravdaže som vedel o takýchto úvahách.  Prvý slovenský prezident v demokratickom štáte! Bolo to čosi iné, ako byť prezidentom československého štátu. Nehovoriac o tom, že som bol proti rozdeleniu ČSFR! Ako môže byť prezidentom niekto, kto si samostatný štát neželá? Hm... či lepšie povediac, kto ho nepodporuje?

     Neraz som sa o tejto téme rozprával s mojimi priateľmi, ľuďmi mne politicky blízkymi: s Ivanom Laluhom, Jánom Holčíkom, Teodorom Baníkom, Lacom Ťažkým, Hvezdoňom Kočtúchom, Borisom Zalom a mnohými ďalšími; aj spisovateľ Jiří Hochman, ktorý chce redigovať a vydať knihu mojich pamätí, o kandidatúre na prezidenta so mnou hovoril. Všetci ma nahovárali, aby som prijal kandidatúru, vraj určite voľby vyhrám, veď na Slovensku nie je nikto, ani jediný kandidát, kto má také medzinárodné renomé ako ja, kto má takú autoritu a podporu. Tvrdili, že by som dokázal zmäkčovať strety budúcich politických zápasov, mierniť tlaky na privatizáciu majetku, že mám charizmu a dokážem určiť smerovanie novej republiky... Len Laco Ťažký ma odhováral, radil mi, aby som sa už do politiky nevracal, že na Slovensku ma nečaká nič dobré, že doba je iná a ja jej už celkom nerozumiem. Aj sme sa kvôli tomu pohádali.  Vyčítal som mu, aby sa aj on vrátil do politiky, aby  na čas prestal písať a pomohol presadzovať tie myšlienky, pre ktoré kedysi žil. Bol však neoblomný; možno mal pravdu... Hneval sa na mňa, keď som rečnil v Uhrovci pri príležitosti 175. výročia narodenia Ľudovíta Štúra v októbri 1990, hneval sa, že som nedocenil situáciu a hovoril som o federácii, keď sa skupinky nacionalistov dožadovali samostatného štátu a tam, pri prejave, v mojom rodnom Uhrovci na mňa hanlivo pokrikovali...

     Hnevať sa mohol, no nie vo všetkom mal pravdu; aj keď som chcel spoločný štát s Čechmi, bol som realista. Bolo mi jasné, že federácia sa rozpadne: v takom prípade som bol pripravený zapojiť sa do politického života na Slovensku. Vrátane kandidatúry na prezidenta.

     Len či to nie je ilúzia – ďalšia z mnohých! –, že by som sa mohol vrátiť do politiky a zásadne ju ovplyvňovať? Alebo by som zostal iba symbolom, vznešeným síce, no vskutku neškodným? Moji priatelia tiež argumentovali, že novej Slovenskej republike by sa všade otvárali dvere, že by sme nemali problém s uznaním nového štátu, že svojou autoritou by som uľahčil začlenenie do medzinárodných štruktúr... a podobne.

     Prečo na to myslím? Aký to má význam? Ležím na posteli, čaká ma tretia operácia, môj stav je vážny... Prečo sa zaoberám úvahami o tom, či by som mohol byť prezidentom?

     Chmúrne úvahy prerušil primárov príchod; aj on sa tváril ustarostene , akoby bol naladený na rovnakú vlnu.

     „Tak je to definitívne,“ oznámil nasilu pokojne. „Vypadol som... Nezvolia ma! Dvaja kandidáti, ktorí zostali, sú najväčší krikľúni... no lekári mizerní! Hlavne, že sa angažovali v Občianskom fóre a potom v ODS. Je taká doba...“

     Aj keď mi bolo primára ľúto, neodpustil som si poznámku: „Dúfam, že z toho ma neobviňujete..?“

     Primár sa zaškeril. „Nie, vy za to nemôžete,“ povedal rezignovane. „Vy ste príliš slušný. Toto nie je doba pre vás... Prišiel čas dravcov. Tí sa derú do funkcií...“

     „Mali by ste mi o tom čosi povedať,“ povedal som mierne. „Myslím, o vašich problémoch. Zhovárame sa o mne... no vy máte rovnako pohnutý osud...“

     Primár zavrtel hlavou. „Nie, v porovnaní s vami som bezvýznamný človiečik, ako sa hovorí, človek-milión! Náš rozhovor – a som vám zaň vďačný! – mi len potvrdil, čo som si myslel aj predtým... Veľké osobnosti ovplyvňujú životy tých malých, drobných... A je o tom, ako vaše rozhodnutia ovplyvnili môj osud a osudy miliónov mne podobných... A tiež o tom, aká je miera zodpovednosti... Ale nie o tom ste chceli hovoriť!“

     „Nie o tom,“ odvetil som rovnako mierne. „Prečo by ste mi neporozprávali tú historku, ako prišli za vami tajní a navrhli vám, aby ste sa stali agentom? Hm? V čase, keď mňa prenasledovala Štátna bezpečnosť, vy ste sa stali jej agentom... Mimochodom, určite viete, že ja som ako predseda Federálneho zhromaždenia odmietol podpísať lustračný zákon! Kvôli tomu sa ma pokúsili odvolať...No neuspeli!“

     Primár ožil. „Viem! Zákon 451/1990. Namiesto vás ho podpísal podpredseda Battěk, pravdaže, aj Havel a Čalfa. Vy nie. Bol som vám za to vďačný. No na druhej strane... chápem, že sa treba vyrovnať s minulosťou. Aj keď na to doplatím...Naozaj vás to zaujíma?“

     „Ľudské osudy ma vždy zaujímali,“ zašomral som.

     Primár hneď neodpovedal; chvíľu stál, hľadel do zeme, snažil sa sústrediť. „Ťažko sa mi na to spomína,“ prehovoril neochotne. „Už viete, že ma po previerkach vyhodili z Lekárskej fakulty... Pravdaže ma to dožralo, ale akosi som to zvládol, dokonca som sa cítil ako hrdina, ako obeť režimu... V našej rodine to nebolo nič nové! Bolo v tom tak trochu aj židovského masochizmu, sebaľútosti... no aj odporu a vzdoru! Lenže... dlho mi to nevydržalo, musel som si nájsť prácu. Horko-ťažko ma prijali do nemocnice v Zbraslave, robil som tam pomocný zdravotný personál... Ale aj odtiaľ ma vyhodili, niekomu som prekážal, neviem, možno prišiel príkaz... Tak som si našiel miesto v kotolni.“

     „Kotolňa,“ povedal som s pochopením. „Počas normalizácii obľúbené miesto českých a slovenských disidentov! Koľko dnešných politikov je odchovaných v kotolniach...“

     „Bolo to príjemné miesto,“ pokračoval primár pokojne, akoby mi dával najavo, že ignoruje môj mierne ironický tón. „Naozaj minimum práce, fúra času, ticho, teplučko, nikto vás nebuzeroval... Nečudujte sa, že to bolo obľúbené miesto! Pravdaže, boli to plynové kotolne, väčšinou plne automatizované, tak sme mali dosť času čítať, písať, stretávať sa... Čoskoro sa z kotolní stali akési diskusné kluby. Vznikali len pomaly, postupne, spontánne, nikto ich neorganizoval, no tam sa tvorila taká zvláštna podzemná sieť, odpor proti vrchnosti proti moci, proti normalizátorom...“

     Primár sa odmlčal, bolo na ňom vidno, že chce pokračovať, no akoby váhal, či sa nezapletie do detailov. „Nechcem zo seba robiť hrdinu!“ povedal príkro. „Ani som ním nebol. Akokoľvek to bolo vážne, dôležité, bytostne podstatné... tak ten kotolnícky disent bol rovnako zábavný, smiešny, tak trochu švejkovský. Áno, zaiste, nadávali sme na boľševika, na komančov, na Husáka, opovrhovali sme všetkým, čo prinášal režim. Boli aj takí, ktorí odmietali jazdiť metrom, pretože ho postavili komunisti... Bol to svojrázny protest! Ale debatovali sme aj o tom, ako by sa dal systém zmeniť, ako sa zaktivizovať, ako osloviť nespokojných... Hovorili sme o všetkom možnom, o hudbe, o literatúre, o samizdatoch, o zahraničných kontaktoch. Keď skončila šichta v kotolni, išli sme na pivo a krčmičky sa stali ďalším miestom, kde sa disidenti schádzali. Ale prišlo aj na stretnutia v bytoch, kde sme prepisovali samizdaty, čítali sme knihy, ktoré prichádzali od Tigrida, Kavana, Škvoreckého... Bolo to pekné, naozaj, cítil som sa... vznešene! Ale cítil som aj ten starý židovský pocit márnosti! Tušil som že to dlho nevydržím, napokon, to nebol iba pocit židovskej márnosti, ale aj obyčajnej českej slabosti...“

     „Ahm... Podľahli ste Mefistovi?“

     „Ak hovoríte tajnej službe Mefisto, tak ste veľmi tolerantný! Mefisto predsa sľúbil Faustovi všetky rozkoše sveta, kým Štátna bezpečnosť mi ponúkla len taký smiešny obchod... Dokončiť medicínu! A ako protihodnotu som mal donášať na mojich priateľov z kotolne. Uznajte, že to je neporovnateľné!“

     „Ako sa to vezme,“ zašomral som; nechcelo sa mi púšťať do jalových dišpút. „Dôležitá je odpoveď, či ste prijali ich ponuku.“

     „Zrejme čakáte, že sa budem krútiť ako červík,“ odvetil primár bez rozpakov. „Možno by ste chceli počuť, aké som prežíval muky, aká to pre mňa bola schizofrénia, priam freudovská rozpoltenosť... Odmietnuť, či prijať? V tom čase otázka priam hamletovská...“ Krátko sa zachechtal. „Nič také! Ledva som na takú ponuku čakal...Ste prekvapený? Odsudzujete ma?“

     „Nikoho neodsudzujem,“ povedal som. „Niektorí odolali, iní nie. Vy... nie. Je to vec vášho svedomia.“

     „Nie, nebola to vec môjho svedomia,“ namietal primár. „Bola to vec racionálnej úvahy. Zmena systému bola v nedohľadne. Takmer sme všetci verili, že  počas nášho života sa nič nezmení. Systém bol zabetónovaný. Okupovala nás polmiliónová armáda. Svet bol k nášmu osudu dlho ľahostajný. A mne už nestačila kotolňa... Chcel som sa vrátiť na fakultu, chcel som doštudovať, chcel som byť lekárom...“

     „Hovoríte o tom všetkom veľmi otvorene. No akosi sa mi nechce veriť, že ste nepociťovali výčitky svedomia...“

     Primár trochu zneistel. „Nuž, isteže, isteže,“ zašomral. „Lenže ja som bol presvedčený, že budem tých tajných informovať tak, aby som nikomu neublížil. Chápete? Poviem zopár fráz, poviem toľko, koľko vedia aj bezo mňa, budem sa tváriť lojálne, no v mojom vnútri, v duši, budem nimi opovrhovať, budem sa im vysmievať...“

     „Tak to nefunguje,“ namietal som. „Chlapíci zo Štátnej bezpečnosti nie sú žiadni hlupáci. Nepodceňujte ich. Ľudia majú o nich vcelku skreslenú predstavu... Ale ŠtB má premyslené metódy. Niekedy empatické, niekedy drastické... Často kombinácia oboch.“

     „Áno,“ pritakal primár. „Stará dobrá taktika... Jeden dobrák, druhý zloduch! A tak sa striedajú. Aj za mnou prišli dvaja, no, ako v tých zlých anekdotách... Jeden vysoký a chudý, druhý malý a tučný... Keby som mal zmysel pre komédiu, tak poviem, dokonalá fraška. Stretávali sme sa v nenápadných krčmičkách, na prvý pohľad neškodná trojica, ja som si vždy dal malé pivo, spomínam si, že jeden z nich, ten malý a tučný, si dával fernet, ten druhý, chudý a vysoký, pil iba kávu, výnimočne si objednal vodku, vydržal pri nej po celý čas nášho stretnutia. Ten menší a tučný sa neraz opil, potom táral dve na tri, až ho ten druhý, vysoký a chudý musel krotiť... Ale vtedy, keď mal vypité, začal celkom neobalene nadávať na režim, kritizoval systém, takmer som uveril, že to myslí úprimne. Nikdy som totiž nevedel, či len neprovokuje a nechce ma navnadiť, aby som sa pridal ku kritike a tak sa prezradil. Ale dával som si pozor! Pravdaže, nemohol som sa tváriť ako obhajca režimu, keď som ním nebol, no nechcel som ani otvorene povedať, čo som si myslel, nemalo by to zmysel. Po takých tých všeobecných témach sa začali zaujímať o konkrétnych ľudí, vypytovali sa, aké majú názory, čo kde a kto robil, s kým sa stretol, či dostal nejakú literatúru, alebo časopisy zo zahraničia, či sa nechystá nejaké vyhlásenie, protištátna akcia, tajné stretnutia v bytoch, no proste... zaujímalo ich všetko! Nebolo jednoduché odpovedať dôveryhodne a tak, aby mali pocit že s nimi spolupracujem a zároveň som si musel dávať pozor, aby som naozaj niekomu neublížil, aby som nepovedal niečo, čo niekomu neuškodí... Čoraz viacej som sa zamotával...“

     Pozorne som mu načúval. Aj predtým, aj teraz som si uvedomoval, že takýto osud postihol desaťtisíce ľudí, ktorí zápasili so svojím svedomím, ktorí robili kompromisy, aby sa pokúsili zmeniť svoj osud, aby pomohli sebe, rodine, najbližším... a pritom sa čoraz viac prepadávali do morálneho bahna, zamotávali sa do diabolských osídiel...

     „Naozaj ma prijali na lekársku fakultu,“ pokračoval primár skormúteným hlasom. „Začal som opäť študovať, to ma potešilo, to zmiernilo moje rozpoloženie. Nahováral som si, že to predsa len stálo za to, že som sa stal agentom, že napriek všetkým protivenstvám dokončím fakultu, budem lekárom, vykúpim sa prácou, službe ľuďom a predsa si zachovám vnútornú slobodu, moje názory sa nezmenia, práve naopak, moja nenávisť proti režimu ešte narástla, ešte väčšmi som nenávidel komunistov za to, že ma donútili k sebaponižovaniu, že vôbec muselo prísť k tej situácii, že som pohŕdal sám sebou... Tak som si to predstavoval! Lenže, máte pravdu, tak to nefunguje. Nech už som hovoril čokoľvek, nech som sa snažil zahmlievať, predsa vznikal obraz o ľuďoch, na ktorých som donášal... Štátna bezpečnosť si to zrátala, vyhodnotila... Mali odo mňa podklady, na základe ktorých mohli mojich priateľov či známych obviniť a obžalovať... Niektorých dokonca odsúdiť! Najhoršie na tom bolo, že čím viac som donášal, tým viac som sa stotožňoval s tými, ktorých som udával... Medzi disidentmi ma považovali za radikála, ba podaktorí sa mi začali vyhýbať... nie preto, že som donášal, nie, o tom nemohli vedieť, ale preto, že som bol na ich vkus príliš odvážny... Viete si predstaviť tú schizofréniu?“

     „Nie,“ odpovedal som popravde. „Ja som také problémy nemal.“

     Primár na mňa úkosom pozrel, chcel niečo odseknúť, no ovládol sa.

     „S niečím takým sa nedá zmieriť,“ pokračoval po chvíli. „Ale dá sa na to zvyknúť. Je to ako hrb, ktorý nosíte na chrbte a už ho nevnímate. Hľadal som si tisíc výhovoriek, aby som odôvodnil svoje správanie. Najhoršie bolo, že som sa nikomu nemohol zdôveriť. Ani najlepšiemu priateľovi, ani psychiatrovi, ani rabínovi, či manželke. Nehovoriac o tom, že s manželkou som si nerozumel... Keď Barbora emigrovala, oženil som sa s dievčaťom zo slušnej židovskej rodiny, no bolo to manželstvo bez lásky, trpené z oboch strán... Moja žena nič nevedela o mojom dvojakom živote a ani ju to nezaujímalo. A tak, paradoxne, jedinými dôverníkmi mi boli moji dvaja tajní, malý a tučný, vysoký a chudý... Tým som sa mohol zdôveriť, im som vyložil svoje trampoty, oni jediní ich boli schopní a pripravení počúvať, prijať a možno aj pochopiť... Dokonca to chápali ako prejav dôvery! Dni sa vliekli, až sa dovliekli do novembra roku osemadeväťdesiat...“

     „Nikto z vašich priateľov a známych netušil, že ste agentom?“ prerušil som ho. „Netušili, že na nich donášate?“

     Primár zľahka pokrčil ramenami. „Neviem to naisto... Myslím si, že nie. Možno tušili, ale nikto mi nič nedal najavo. Oni sami, mám na mysli disidentov, presne vedeli, že aj medzi nich sa dostali agenti, to rozhodne predpokladali, naivní neboli... Nevedeli však, kto je agentom... kto hrá dvojakú hru. Ale ja som medzi nimi zostával, vydržal som, ba dokonca, mám dosiaľ medzi nimi priateľov! Takže ma neupodozrievali... No teraz, keď sa dozvedia – a to sa zaiste dozvedia! – že som bol agent, že som spolupracoval s eštébákmi...“

     Zamĺkol.

     „Možno im vysvetlíte, že celé som to zapríčinil ja. Nebyť mňa tak...“

     Primár mávol rukou. „Nechajte to tak,“ povedal mierne. „Trvám na tom, že vy, konkrétny vy, Alexander Dubček, ste ovplyvnili životy státisícov ľudí, aj môj! Máte však pravdu v tom, že som si mohol vybrať, že som sa sám mohol rozhodnúť, či celý život zostanem niekde v kotolni, alebo pristúpim na ponuku tajnej služby, stanem sa agentom a môžem doštudovať... Otázka však stojí: prečo som bol vôbec postavený pred takú voľbu? Prečo sa to stalo? Čo by bolo zo mňa, keby som nedokončil lekársku fakultu? Bol by som alkoholik, ktorý sa potáca po pražských hospodách a nechá si hovoriť... pán doktor?“

     „Boli ste na tom lepšie ako ja,“ podotkol som. Odo mňa sa sledovačka ani nepohla. Sledovali ma neprestajne, vo dne aj v noci. Spočiatku bolo ťažké naučiť sa žiť s pocitom, že ma sledujú na každom kroku. Nielen mňa, ale aj moju rodinu...“

     „Vy ste boli významná osobnosť,“ reagoval primár. „Po okupácii, prepáčte mi moju úprimnosť, sa dalo očakávať, že vás budú prenasledovať, že si neudržíte svoju pozíciu, že vás budú perzekvovať, ponižovať, veď ste boli úhlavný nepriateľ normalizátorov! Vy ste na to nikdy nepomysleli? Neuvažovali ste nad tým, že Pražská jar sa skončí fiaskom? Že budete porazený? Čo ak sa to stane? Čo bude s vami?“

     Zamyslel som sa. „Pravdu povediac, do poslednej chvíle som bol presvedčený, že sovietske vedenie – hoci je schopné všetkého! – nenájde odvahu nás obsadiť. A čo bude so mnou? Na mne nezáležalo! Bol som pripravený aj zomrieť, verte mi, to nie sú slová, to je môj bytostný postoj! Nebál som sa smrti, nebál som sa o seba... ale bál som sa o našich občanov! Už som vám to povedal: Rusi by ozbrojený odpor utopili v krvi!“

     „Aj tak to urobili,“ zašomral primár. „Občas sa chovali ako zmyslov zbavení... Zabíjali nevinných ľudí! Pomáhal som v Prahe zbierať a ošetrovať ranených, aj mŕtvych, na vlastnej koži som zo zažil, mne netreba nič vešať na nos! To nebol televízny seriál! Tam tiekla ozajstná krv, tam boli ranení a mŕtvi...“

     „Veď ja viem!“ zvolal som. „Aj cez vojnu, aj počas Povstania boli mŕtvi a ranení, tiež to nebol televízny seriál! Mňa v Povstaní zranili... Takmer som zomrel.“

     „To nemôžete zrovnávať,“ prerušil ma primár. „Vojna je vojna, je krutá, ale my sme žili v mieri! Vo vojne sa zomiera, to je akosi... nuž, to je prirodzené, to sa očakáva! Ale ak vás v mieri napadne spojenec a ten spojenec začne po vás strieľať, ak vás začne nemilosrdne zabíjať... čo si máte o tom myslieť? Koho za to viniť?“

     „Zrejme sa nemusím namáhať s odpoveďou,“ povedal som s predstieraným pokojom. „Vy máte v tom jasno. Kto iný... ako ja?“

     Primár sa odvrátil. Mlčal.

     „Je zvláštne, že mi to vyčítate práve vy,“ pokračoval som hnevlivo. Vy, agent... Medik!“ Zháčil som sa. Nechcel som, aby to zašlo tak ďaleko.

     Primár sa odmerane postavil, v držaní jeho tela, vo výraze tváre a pohľade očí, bolo čosi bolestné, rezignované, beznádejné. Slová zlyhávali. Zdalo sa, že odo mňa k nemu je nekonečne ďaleko.

     „To na veci nič nemení,“ povedal, akoby sa chcel ospravedlniť. „Obaja nesieme svoje bremeno viny. Vy za to, že ste neodhadli situáciu, ja za moje osobné zlyhanie. Ale na tom už nič nezmeníme...“
 

     7)

     Mohol som niečo zmeniť? Bolo v mojich silách zastaviť, či ovplyvniť chod udalostí? Bolo to vôbec možné po aprílovom pléne a po prijatí Akčného programu? Udalosti sa rútili závratnou rýchlosťou, neustále prichádzali nové podnety, formovali sa proreformné, ale aj konzervatívne sily, spoločnosť bola v turbulentnom pohybe.

     Cítil som, že musíme starostlivo pripraviť XIV. zjazd KSČ – najvyšší orgán strany –, ktorý by natrvalo potvrdil reformné zmeny a zároveň by zvolil nový ústredný výbor úplne oddaný reformám; vedeli to však aj konzervatívne sily, no zjazdu sa obávali najmä v Moskve. Ale vôbec som nepredpokladal, že zmaria zjazd aj za cenu okupácie.

     V predsedníctve sme uvažovali, že mimoriadny zjazd by mohol byť už v júli, no mal som pocit – a nielen ja –, že nie sme dobre pripravení: tak sme prijali neskorší termín. September. Ukázalo sa, že to bolo zlé rozhodnutie.

     V druhej polovici apríla sa začali prípravy na okresné a krajské stranícke konferencie, na ktorých sa neskôr volili noví tajomníci. Do funkcií sa dostali takmer všetci, ktorí boli oddaní obrodnému procesu. Delegáti krajských konferencií boli pripravený podporiť mimoriadny zjazd. V prvej polovici júla už boli zvolení delegáti zjazdu: boli zárukou, že sa podarí presadiť naše zámery. Pravda, len v tom prípade, ak sa zjazd uskutoční.

     Lenže... nebolo to také jednoduché, ako na to s odstupom času myslím. V duchu sa vraciam do toho obdobia, ktoré bolo nervózne, neprehľadné a pre mňa náročné...

     Ani naša, aprílová skupina, nebola jednotná. Chybou bolo, že sme ustúpili konzervatívcom a nezvolili sme Ota Šika do predsedníctva, ktorý bol hlavný mozog ekonomických reforiem a tak sa na program vedenia strany dostávali hospodárske problémy v nedostatočnej miere. Vytvárali sa prúdy, skupiny, názorové platformy priamo v predsedníctve, od Novotného prívržencov, radikálov, umiernených, aprílová „koalícia“ sa diferencovala: snažil som sa tlaky zmierňovať a koordinovať protichodné názory.

     Rozpory aj priamo v predsedníctve strany narastali. Bolo nevyhnutné urobiť kádrové zmeny: ale tie mohol iba zjazd.

     Úplnú podporu som nemal ani na Slovensku, Vasil Biľak vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS mal silnú pozíciu a za ním stáli staré stranícke kádre. Okrem toho na Slovensku sa častejšie ako o demokratizácii hovorilo o federácii: akoby mohla federácia vzniknúť bez demokracie! Bohuš Chňoupek, už vtedy silne prosovietsky orientovaný, napísal do Pravdy dva články (3. a 17. apríla), v ktorých otvorene hovoril o dopadoch drážďanskej schôdzky na československý vývoj. Varoval pred nebezpečenstvom, že vývoj sa vymkne z rúk a potom budú konať spojenci. Tiež sa ostro postavil proti zvolaniu mimoriadneho zjazdu. Pravdaže, jeho články ešte väčšmi zvýšili averziu proti brežnevovským spôsobom, pobúrili verejnú mienku, no pre mňa boli signálom, že zďaleka nie všetci stoja za obrodným procesom.

     Chňoupek sa za svoje postoje stal normalizátorským ministrom zahraničných vecí. Vo funkcii bol od decembra 1971 až do novembra 1988. Bolo verejným tajomstvom, že je agentom KGB. Pravdaže, vstup okupantov aktívne podporoval.

     Tlaky z Moskvy silneli. Sovietske jednotky chystali na našom území rozsiahle vojenské cvičenie. Zaiste to nebola náhoda. Do Československa prišiel maršal Jakubovskij, hlavný veliteľ ozbrojených síl Varšavskej zmluvy. Postupne sa stretol s prezidentom Svobodom, ministrom obrany Dzúrom, predsedom vlády Černíkom, potom aj so mnou. Naliehal na nás, aby sa cvičenie začalo čo najskôr. Pôvodne mali byť manévre v septembri, ale Jakubovskij chcel, aby sa uskutočnili už v júni. To sa mi nepáčilo, otvorene som odmietol a argumentoval tým, že prítomnosť sovietskych vojsk by vyvolala špekulácie a zvýšila spoločenské napätie. Zmiernil požiadavky a navrhol, že na cvičení sa zúčastní len obmedzení počet vojakov. Nechtiac som musel súhlasiť. Aj tak nás Jakubovskij oklamal. Na cvičenie prišlo 27 000 vojakov a keď sa manévre skončili, neponáhľali sa s odchodom.

     Chceli nás zastrašiť. Chceli si nacvičiť inváziu.

     V druhej polovici apríla mi sovietsky veľvyslanec v Prahe Stepan Červonenko priniesol osobný list od generálneho tajomníka ÚV KSSZ Leonida Brežneva: v liste navrhoval, aby sme sa v čo najkratšom čase stretli, dôvod neuvádzal. Konštatoval iba, že je znepokojený vývojom situácie v Československu.

     (Mimochodom – Červonenko! Čudný to bol diplomat... Nemal som ho rád pre jeho nadutosť, povýšenecké chovanie, ignorantstvo a zjavnú hlúposť. Pomerom v Československu vôbec nerozumel a som si istý, že veľkou mierou prispel k negatívnemu obrazu o našej strane i o spoločnosti – a tým aj k intervencii. Predtým bol veľvyslancom v Číne a počas jeho pôsobenia sa sovietsko-čínske vzťahy vyhrotili na najväčšiu možnú mieru. Po skončení misie v Československu ho za odmenu poslali do Paríža: Francúzi napoly žartovne, napoly vážne hovorili, že počas jeho pôsobenia sa zhoršia sovietsko-francúzske vzťahy až tak veľmi, že si obe krajiny zatvoria veľvyslanectvá...)

   Medzičasom vypukli v Poľsku politické nepokoje. Obľúbeným sloganom protestujúcich Poliakov sa stalo heslo: Celé Poľsko čaká na svojho Dubčeka! Gomulka sa sťažoval, že Československo sa mení na buržoáznu republiku. Bál sa – a nielen on – že iskra preskočí do Poľska a to bude jeho koniec. Odvtedy sa stal jedným z našich najostrejších kritikov.

     Do Moskvy sme odcestovali 4. mája, v delegácii boli so mnou Černík, Smrkovský a Biľak. Prijali nás formálne, no nie chladne, stále zachovávali zdanie priateľských vzťahov. Na rokovaniach sa zúčastnili iba Brežnev, Podgornyj a Kosygin. Brežnev zopakoval výhrady, povedal, že naša strana stráca kontrolu nad médiami, že naše reformy smerujú ku kapitalizmu, že sa vraciame k Baťovým metódam, že ohrozujeme celý socialistický tábor, pritom však ani raz nenaznačil, že by nám hrozil vojenský zásah.

     Oponoval som. My sme to videli inak. Pokojne som vysvetľoval, že komunistická strana nemala nikdy vo svojich dejinách takú podporu verejnosti, akú má teraz, že viera v naše reformy ide naprieč celou spoločnosťou a to nám dodáva sebadôveru, aj istotu, že ideme správnou cestou.

     Vystupoval som sebavedome, oveľa dôraznejšie, ako na rokovaniach v Drážďanoch, kde našu delegáciu zaskočili zmenou programu a spustili na nás – nepripravených – spŕšku zlostnej kritiky. Neobhajoval som médiá – sám som mal veľa výhrad k ich práci –, len som pripomenul, že sme zrušili cenzúru, takže ani strana ani vláda už za ich obsah nezodpovedajú, nehovoriac o tom, že noviny, rozhlas a televízia naše úsilie podporujú a keď uverejnia kritiku, tak nás to upozorní na chyby a je to prejav slobodného myslenia.

     Ohradil som sa aj proti Brežnevovej kritike našich ekonomických reforiem: chceli sme decentralizovať hospodárstvo, otvoriť možnosti pre podnikanie, motivovať ľudí odmenami za dobrú, kvalitnú prácu, zefektívniť výrobu odbúraním byrokracie...

     Brežnev ma nečakane prerušil otázkou, ako to myslíme s pôžičkou v tvrdej mene, ktorú chceme získať od západných bánk. Išlo o sumu 400 až 500 miliónov dolárov.

     Nemal som čo zatajovať. Naozaj sme zo Západu dostali ponuku – po našom predchádzajúcom úsilí – o takúto pôžičku. Chceli sme ju použiť na modernizáciu priemyslu. Neodpustil som si poznámku, že nemáme zlaté rezervy, aké má sovietska centrálna banka a keby nám takúto sumu požičala sovietska vláda, nežiadali by sme peniaze zo Západu.

     Na to Brežnev hneď nereagoval, iba sa zamračil a po chvíli smerom ku Kosyginovi zahundral: „To by bol darček kontrarevolúcii!“

     „Tak to vidí vaša tlač,“ odsekol som. „Vo vašich novinách som sa dočítal, že prijať západnú pôžičku znamená zapredať sa západným mocnostiam...“

     Na ničom sme sa nedohodli. Len Biľak sa snažil zmierňovať tón diskusie, pritakával viac sovietskym súdruhom ako nám. Aj Brežnev neskôr konštatoval, že Biľak „spolupracoval“. Smrkovský zase konštatoval, že Biľak „bol piaty člen sovietskej delegácie“.

     Po návrate z Moskvy sme verejnosť o schôdzke informovali zdržanlivo. Nechceli sme zvyšovať napätie. Pritom kritika, ktorá v Moskve na našu stranu odznela, bola ešte ostrejšia ako tá v Drážďanoch. No nemalo význam sa púšťať do otvorenej polemiky. Aspoň vtedy som si to myslel.

     Napriek nášmu zdržanlivému postoju sa tlak sovietskeho vedenia stupňoval. Až neskôr som sa dozvedel, že Brežnev a politbyro, výdatne podporovaní sovietskou generalitou, sa pre obsadenie Československa rozhodli práve po moskovskom stretnutí. Keď som však premýšľal o následnosti jednotlivých akcií a vyhlásení, prišiel som k záveru, že Brežnev a jeho blízki spolupracovníci sa touto myšlienkou zapodievali už pred moskovskou schôdzkou. Zaskočilo nás, že po našom vzájomnom rokovaní zavolal Brežnev do Moskvy vedúcich predstaviteľov bratských strán, pravdaže, okrem nás; informoval ich o priebehu tohto stretnutia – ako ho videl on. Vtedy ich tiež informoval o tom, že jedným z možných riešení „československej otázky“ je aj vojenská intervencia.

     Zavolal som si sovietskeho veľvyslanca Červonenka a protestoval som proti tomu, že nás nepozvali na následné rokovanie do Moskvy, na stretnutie „päťky“, ale aj tón môjho protestu bol mierny, viac-menej iba formálny. Predstierali sme, že aj napriek nezhodám je všetko v poriadku.

     Bola to chyba? Zvolili sme zlú taktiku?

     V spoločnosti to vrelo.

     Čoraz častejšie sa ozývali hlasy, že ak sa komunistická strana nezbaví skompromitovaných ľudí, nepohneme sa. Hovorilo sa o druhej socialistickej revolúcii.

     Polemiky sa prenášali aj do médií, medzi spisovateľov a umelcov. Musím dať za pravdu môjmu nekompromisnému kritikovi Petrovi Pithartovi, ktorý v samizdatovej a polemickej knihe Osmašedesátý – výnimočne presne – napísal, že „zvíťaziť na stránkach novín ešte vôbec neznamená zvíťaziť politicky“. Polemiky boli veľmi prudké, niekedy až neľútostné zväčša vecné, no už sa objavovali aj náznaky osobnej averzie a vybavovanie si účtov. Už vtedy som mal pocit – a po rokoch samoty, uvažovania, premýšľania sa mi ten pocit ešte utvrdil v presvedčenie: médiá síce nesmierne pomohli obrodnému procesu, no súčasne sa stali jedným z jeho hrobárov. Novinári, publicisti, spisovatelia... podľahli falošnému pocitu voľnosti, no bola to voľnosť bez zodpovednosti. Náhle boli všetci odvážni, opájali sa vlastnou odvahou, no akoby si neuvedomovali, že proti nám – a proti nim! – stále stojí totalitná moc, ktorú reprezentuje socialistická veľmoc a jej satelity.

     Ale nemôžem im nič vyčítať... Platí to aj o politikoch, platí to aj o mne. Politici sa snažili získať si popularitu, preto proti médiám otvorene nevystupovali.

     Spoločenský prúd všetko strhával so sebou: aj obozretnosť. Otvárali sa aj témy, ktoré sa zdali ako zástupné problémy: na Slovensku sa vášnivo diskutovalo o záchrane Tatranského národného parku, takmer šialenstvo vypuklo v súvislosti so stavbou nadzemnej lanovky Alweg, v Čechách zase dominovala diskusia o detských dedinkách SOS, dĺžke vojenskej služby a Charte ľudských práv OSN.

     Slovensko bolo zdržanlivé. Na celoštátnej porade krajských a okresných tajomníkov KSS, ktorá bola v Bratislave 12. a 13. mája, už Vasil Biľak – prvý tajomník ÚV KSS – otvorene prezentoval svoju ideologickú platformu. Ako inak, mal veľa výhrad a musím priznať, že to boli zásadné výhrady; pravda, z jeho pohľadu. Na jednej strane síce podporoval Akčný program, takisto doterajší vývoj označil ako pozitívny, no zdvihol varovný prst: „začínajú sa zoskupovať aj antikomunistické a antisocialistické sily, ktoré útočia na socialistické princípy našej republiky“. Dokonca upozorňoval na to, že nespokojnosť niektorých aktivistov, skupín a vznikajúcich strán by mohla vytvoriť jadro budúcej kontrarevolúcie.

     „Nesmieme čakať, až kontrarevolúcia začne strieľať,“ povedal emotívne. „Musíme proti nej zasiahnuť, pretože jej taktikou je dlho a trpezlivo zhromažďovať sily.“

     Vasil Biľak už vtedy v prejave navrhoval, aby sa upevnila pozícia strany, chcel zasiahnuť proti extrémnym prejavom v médiách a nepripustiť žiadne útoky na Sovietov, žiadal obmedziť vplyv Národného frontu. „Nastala u nás etapa boja o moc. Preto začnime konať ako v boji!“

     Biľak nebol so svojimi názormi osamotený. Vôbec nie. V Čechách sa k nemu pripojil D. Kolder v článku v Rudom práve a potom aj B. Švestka. Aj oni upozorňovali na aktivitu antisocialistických síl a žiadali proti nim ráznejší postup.

     Štiepili, delili a svárili sa aj spisovatelia a publicisti na Slovensku: Novomeský, Válek, Mihálik, Mináč vystúpili z redakčnej rady Kultúrneho života a vzápätí pod Husákovou kuratelou založili týždenník Nové slovo. Priamo či nepriamo nahrávali Biľakovi. Presadzovali najprv federáciu, demokracia bola až druhoradá. Ale väčšina spisovateľov – napr. Jesenská, Ponická, Tatarka, Karvaš, Hykisch, Števček, Ťažký – vravela, že aj demokraciu, aj federáciu.

     Na takúto situáciu som musel reagovať. Vhodnou príležitosťou na to bolo májové plénum ÚV KSČ od 29. mája do 4. júna.

     Medzitým sa však udiala zaujímavá epizóda, trochu bizarná a absurdná, no typická pre tieto nervózne a hektické dni.

     Do Karlových Varov prišiel nečakane na dovolenku a liečenie predseda Rady ministrov ZSSR A. N. Kosygin (bol tam od 17. do 25. mája). Pravdaže, vôbec nešlo o dovolenku, ani o liečenie. Kosygin sa chcel neformálne podozvedať, aké majú názory hlavní predstavitelia KSČ. Kosyginov pobyt v Karlových Varoch pripravil veľvyslanec Červonenko bez toho, aby o tom informoval našu vládu. (Len pár dní predtým, ako prišiel Kosygin na „liečenie“, bol v Prahe minister obrany ZSSR maršal Andrej Grečko; so svojimi ľuďmi prišli prediskutovať podrobnosti štábneho cvičenia na našom území – cvičenie malo názov Český les). Kosygin sa chcel stretnúť s viacerými funkcionármi, pravdaže, na prvom mieste s predsedom vlády Černíkom a so mnou. Prišiel aj s vnučkou, našli sme ho v dobrej pohode, oddýchnutého, usmievavého, pobyt sa mu páčil, Karlove Vary obdivoval, chválil aj minerálnu liečivú vodu, ktorú tam popíjal. No rozhovor s ním nepriniesol nič nové; zopakoval výhrady sovietskeho vedenia a nabádal nás, aby sme ráznejšie vystúpili proti niektorým publicistom, najmä však proti príliš radikálnym tendenciám v politike.

     Kosygin sa presvedčil, že v strane a v štáte nie sú politici s väčšou popularitou a autoritou ako Dubček, Černík, Smrkovský a Svoboda. Takúto informáciu podal aj členom politbyra v Moskve; sovietske vedenie je odkázané na spoluprácu so súčasným československým vedením a spoliehať sa na „zdravé sily“ okolo Biľaka by nebolo produktívne.

     „Našu politiku musíme formulovať v súlade s týmito faktami,“ tvrdil Kosygin.

     Zdalo sa, že aspoň na čas sa situácia upokojí. Ale bolo to len zdanie.

     Keď s odstupom času myslím na Kosyginovu návštevu, mám pocit, že sa prišiel utvrdiť v tom, o čom už predtým s Brežnevom kalkulovali: o obsadení Československa.

     Musel som sa dôkladne pripraviť na májové plénum, môj referát musel reagovať na výhrady, na obavy z rastúceho nebezpečenstva; cítil som, že musím pritvrdiť aj proti príliš ostrým útokom voči systému, proti socializmu a strane. Tiež som cítil, že musím urobiť nevyhnutné kompromisy. Nebol som si však istý, či nám to pomôže.

     Pokúsil som sa o zhrnutie, charakteristiku, či akúsi diagnózu doterajšieho vývoja. „Po januárovom pléne sa podarilo vyvolať dôveru v našu politiku. Ak sú v spoločnosti konflikty a rozpory, tak sú predovšetkým plodom dlhodobej spoločenskej krízy, ktorá narastala mnoho rokov, nahromadila množstvo neuspokojených potrieb a nevyriešených problémov...“

     Musel som kriticky pripomenúť, že strana reagovala pomaly, oneskorene, tým sa otvoril priestor pre náhodilosť, až extrémnosť.

     „Situácia sa zmenila v tom, že zosilneli protikomunistické tendencie a niektoré elementy sa pokúšajú prejsť k aktívnejším formám činnosti. Toto nebezpečenstvo, ktoré je dnes hlavnou hrozbou ďalšiemu rozvoju demokratizačného procesu, si uvedomila rozhodujúca časť strany a čoraz viac si to uvedomujú aj široké vrstvy pokrokovej verejnosti.“

     Bola to daň za tlaky zvonku i zvnútra. Daň za tlaky Brežneva i Biľaka.

     Lenže tlak vytvára protitlak. Musel som pripomenúť aj ďalšie súvislosti.

     „Aktivizácia ultraradikálnych síl vyvoláva aj zosilnenie dogmatických tendencií, ktoré by mohli podporovať aj vznik napätia a konfliktu... Obe krajnosti sa v objektívnom pôsobení spájajú a bránia progresívnemu vývoju, o ktorý nám predovšetkým ide.“

     Navrhol som niekoľko riešení, ako upokojiť a stabilizovať situáciu: očistiť stranu od minulých deformácií, dať priestor rozvoju demokracie, dotvoriť politický systém na báze Národného frontu, posilniť právny poriadok, vzťahy so ZSSR a socialistickými štátmi udržiavať na princípoch internacionalizmu, ale aj na plnom rešpektovaní podmienok každej krajiny...

     Na záver som chcel upokojiť sovietskych predstaviteľov, čiastočne pacifikovať domácich konzervatívcov: „Skresľovanie a zveličovanie rozporov v názoroch, až po šírenie nepravdivých správ o nebezpečenstve vojenskej intervencie, veľmi vážne poškodzuje celý kurz súčasnej politiky a nahráva snahám určitých kruhov rozbíjať jednotu socialistických krajín. ÚV KSČ vyhlasuje, že všetky rokovania, ktoré na straníckej a vládnej úrovni boli a sú s predstaviteľmi ZSSR, ústia do pozitívnych záverov...“

     Diskusia bola búrlivá. Biľak bol opatrnejší, hoci zo svojho ostrého stanoviska neustúpil. V podobnom duchu hovoril aj Rigo. Aj keď Novotného ľudia kritizovali moje vystúpenie, väčšina delegátov však naliehala, aby sa staré kádre, ktoré boli spájané s predošlými deformáciami, vzdali členstva v ústrednom výbore. Pravdaže tí to odmietli. Až vtedy vystúpil Gustáv Husák (vedel si načasovať svoj prejav!) a veľmi razantne žiadal, aby ľudia spojení s nezákonnými procesmi a deformáciami v spoločnosti boli vylúčení zo strany!

     Bol to zlom v rokovaní. Husák sa okrem toho jednoznačne postavil za to, aby sme zvolali mimoriadny zjazd strany.

     Plénum pozastavilo členstvo v KSČ A. Novotnému, K. Bacílkovi, P. Davidovi, B. Kollerovi, Š. Raisovi, V. Širokému a J. Urválkovi, minister obrany B. Lomský a R. Cvik sa sami vzdali funkcií, M. Vaculíka sme zbavili funkcie kandidáta predsedníctva.

     Aj Biľak ustupoval. Súhlasil s tým, aby sa konal mimoriadny zjazd strany, no nezabudol pripomenúť, že je nevyhnutné prijať opatrenia, aby novinári nevytvárali protistranícku atmosféru, aby sa z výberu a volieb delegátov na zjazd nestala verejná licitácia, ale vnútrostranícka záležitosť. Prorocky uzavrel:

     „Keby sa mal zjazd konať v atmosfére, aká je dnes, tak to môže znamenať nielen rozbitie KSČ, ale aj Československej republiky!“

     Veľa nechýbalo, aby sa jeho výhražné varovanie naplnilo.

     Ale to ešte len malo prísť.    

(Pokračovanie)

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 3. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 4. pokračovanie

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
25. júl 2014, 20:45

... ? nepochopil som zámer ... a ešte som nemal dovolenku na prečítanie celého...pri všetkej úcte: čítame to tu?

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984